ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[72]

A nemzeti nóta pereg.

Csokonai.

( Národná pieseň ide dokola.

Csokonai.)

Bendeguz zostal stáť ako hromom zasiahnutý, keď sa dozvedel od čašníka, potom, čo Pištu podaromnici hľadal v maštali, že ten asi o dobrú hodinu po ich odchode odtiaľ odbehol a už sa nevrátil. Pánom viac nebolo treba, jasne videli, že ich opustil, lebo inšie ani nebolo možno očakávať po jeho zúfalých lamentáciách. „Už si prišiel o svoju penziu, darebák!“ povedal výhražné Bendeguz. „A k tomu aj o sedliacke sedenie,“ doložil Gyula, „Ale čo si chlap počne bez peňazí a bez pasu?“ Vtom sišlo na um Bendeguzovi prezrieť vak. Gyula to tiež urobil. Peniaze boly nedotknuté, ale pasu nebolo nikde. Nová ťažkosť pre usužovaných. No jednako sa chytro uspokojili, lebo beztak si museli vykonať nový pas. Že nie sú ušlí podvodníci, za to mohol ručiť sám Hospodár, keďže videl ich pas. Nadbytočné sa však ich meno prostredníctvom novín stalo príliš známym, než by bol mohol generálny konzul odoprieť, dať na pas svoje vízum a dopomôcť im k fermanu.

Teraz sa musel každý starať o svojho koňa. Rozmaznanému Gyulovi to nebolo milé, ale Bendeguz si nič z toho nerobil a ochotne obidvom koňom donášal vodu. Kým boli večer hore, jediným predmetom ich rozhovoru bol neverný Pišta, ktorý zatlačil zatiaľ všetky z fary prinesené city. O toľko včaššie šli spať, o koľko nepokojnejšia bola predošlá noc, a ešte spali, keď už slnko vysoko stálo. Kone, žiaľ, nespaly zároveň s nimi a musely sa postiť, kým Bendeguz nevstal a neobliekol sa. Aj teraz usporil Gyulovi námahu. No stále tak nemohlo byť. Bola len otázka, kde vziať takého sluhu, tu v cudzine, na ktorého by sa dalo spoľahnúť. Hneď po raňajkách šli k farárovi a oznámili mu svoje ťažkosti, ale ten im nevedel pomôcť. Poprosili ho, aby sa prihovoril za nich u generálneho konzula, ale na svoje veľké zhrozenie počuli, že ten odcestoval, aby užil morské kúpéle a že sa sotva vráti včaššie, ako za šesť týždňov. „Nie, proti nám sa musely sprisahať nebo a zem a všetky živly,“ bedákal Bendeguz, bijúc sa do čela. „Jedna ťažkosť podáva druhej ruku,“ doložil Gyula. ,.Naozaj. už naše doterajšie utrpenia by postačovaly na bohatú látku pre jeremiádu.“ „Čo máme robiť?“ spytoval sa Bendeguz, chodiac hore a dolu, s rukami založenými za chrbát. „Šesť týždňov máme naskrze stratených!“, povedal Gyula. „A čo tu budeme tak dlho robiť? Alebo, myslíte, pán farár, že sa dostaneme do Carihradu i bez pasu?“ „Páni moji, najlepšou odpoveďou vám je predvčerajší prípad a myslím, že na vlastnej škode možno zmúdrieť. Moja výstraha by vám bola preto celkom zbytočná.“ Nastala prestávka, keď si farár šiel do svojej študovne napchať do fajky. „ Delibera cito, fac diu!“ ^[73]nemusíš sa preto tak roztrpčovať. Teda, ako som povedal, po roku budete počuť v celej krajine iba jedno a to isté maďarské nočné hlásenie, čo pre mňa nie je také bezvýznamné, ako sa to zdá niektorým posmievačom. Jednota, i keby záležala iba v strihu nohavíc, je tiež dobrá, je to prvý krok k jednote v dôležitejších veciach. A počujte len, peštianske nemecké divadlo sa tiež skôr či neskôr zmení na sklad uhlia pre naše parné lode. V každom prípade stratí svoje určenie, keďže už sú tu také uzavretia, ktoré nás oprávňujú na túto nádej. Odteraz sa už nestrpia v krajine cudzorečoví potulní komedianti.“ „Áno, nech idú kopať alebo žobrať,“ povedal pán farár, „a nás nech nechajú na pokoji so svojou Máriou Stuartovou a so svojím zlodejským Elsterom. Náš Vérnász so svojimi sto dukátmi preváži sto takých kusov, ako je Don Carlos a Lumpacivagabundus.“

Takto sa pokračovalo v rozhovore a všetci traja sa radovali, že boli tak rýchlo hotoví s vyničením všetkých obyvateľov Uhorska.

Bol však už čas, aby mali jasno i vo veci svojho rozhodnutia. „ Delibera cito, fac diu!, to Vám opakujem, páni moji, vyvarte si tú vec a podľa toho konajte. Do rána je dosť času a teraz nemôžete ísť ďalej nijakým činom.“ Farár mal niektoré úradné povinnosti a poprosil o prepáčenie. Oni sa sobrali do hostinca. Keďže tam pri jedení sem i tam rozmýšľali, pri fľaši vína rezonovali, ^[74]debatovali, schvaľovali a zavrhovali, nakoniec sa rozhodli nastúpiť zpiatočnú cestu.

Pravdažejjiravdaže, jednému i druhému vŕtalo ešte čosi v hlave, báli sa posmešných jazykov, ktoré mohly cestu . zosmiešniť, keďže sa vrátili a nič nevykonali. Ale i proti tomu sa vedeli ohradiť. „S posmechom sa u mňa nepochodí,“ povedal Bendeguz, „nevykoná sa mnoho. Ja im už dám odpoveď! Choď a urob lepšie, uvidíme, či to ďalej dotiahneš ako našinec.“ Nuž a objav, aký učinili v Bukurešti, nepreváži azda všetko, čo až dosiaľ vykonal Csoma? Medzi Turkami, Valachmi, Arménmi a dvadsaťtisíc Nemcami nájsť závažný maďarský sbor, to nebola nijaká maličkosť. Objavil Csoma niečo takého, i keď prenikol oveľa ďalej? Veľmi správne usudzovali, že niekto z Bukurešti môže omnoho ľahšie nájsť prasídlo svojich otcov, keďže má proti Turčanovi hodný náskok asi sedemdesiat—osemdesiat míľ. Obidvom spadol so srdca ťažký kameň, keď, čo si každý z nich želal, teraz i otvorene vyslovili a svoje mienky vzájomne schválili: jednako sa obidvaja museli tváriť, ako im je ťažko, veľmi ťažko vzdávať sa veľkolepého plánu. Len to jedno si želali naši argonauti, aby mohli doniesť domov zlaté rúno, totiž arménsky rukopis pre krajinskú knižnicu. „ Á propos, počujte,“ opýtal sa Gyula čašníka, „ako ďaleko je odtiaľto do Erzerumu?“ Čašník sa zamyslel: „Páni moji, ja tu v Bukurešti neviem o nijakom Erzerume.“ „Aj ty si sa zle učil zemepis,“ zašomral Gyula a ubezpečoval Bendeguza, že to musí byť veľmi ďaleko, keď to bolo čašníkovi takou španielskou dedinou.

Bolo sa už treba len o pas postarať, čo im čašník sľúbil obstarať za dobré prepitné a zaplatenie slušnej taxe.

Potom už boli schystaní na cestu. So slzami v očiach sa rozlúčili s dobrým farárom a sľúbili mu, že mu občas pošlú obsiahle zprávy o pokrokoch, aké dosiahla civilizácia a osveta v Uhorsku rozširovaním maďarčiny. Poprosili ho, aby opísal ich cesty a rukopis prostredníctvom kníhkupectva poslal Ottovi Wigandovi, ale aby nezabudol na zprávu o maďarskom sbore v Bukurešti, ktorá bude perlou pekného cestopisu, aký boli oprávnení očakávať z jeho pera. Ostatne si vymienili, že sa v úvode pred tvárou celej Európy ospravedlnia, že sa tentoraz vzdali svojho predsavzatia, aby svet, sklamaný vo svojich očakávaniach, pripísal všetko na úkor neverného Pištu a neprítomného generálneho konzula, a tak aby ich dobrá povesť zostala na pokoji. „Buďte zdravý, pán farár!“ „S Bohom, páni moji!“