ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nagy városon nézik.

Amade.

( Hľadia na veľké mesto.

Amade.)

Konečne prišli na potravnú čiaru (musíme tak hovoriť, ako keby sme boli vo Viedni) a nevšímajúc si colníkov a hriešnikov, prešli voľne, lebo zamestnanci sa už natoľko vyučili, že videli každému na nose, či je pasažier na oclenie alebo nie. Mohlo im hroziť nebezpečenstvo, že ich taký zeman, ktorý tak málo dbá na fiškálsku akciu ako človek na mesiaci, dogniavi, keby sa mu zdali takými grobianmi, ako sú colníci, medzi Rakúskom a Bavorskom. Bendeguz sa však aj tváril tak, že by sám žandár na polícii v Bambergu bol dostal pred ním poriadny rešpekt, žandár, ktorého pôvodca tejto histórie musel napomenúť, aby nezabúdal na rešpekt, ktorý je taký kôň boží povinný mať k cestujúcim.

Teraz bola dobrá rada drahá. Kdeže mali páni sosadnúť? Budapešť sa mení každým rokom a Gyulov predošlý pobyt tu bol len krátky. Čo nazýval svojimi jurátskymi rokmi, to bolo niekoľko mesiacov, strávených na patvarii. Za ten čas si raz vyšiel so svojím principálom, aby mu bol naporúdzi pri jeho obchodoch, to znamená, pri nákupe liptovskej bryndze. K takému obchodu sa utiekal doktor juris, ^[52]odkedy sa advokáti rozmnožili ako huby po daždi, a svoje pôvodné zamestnanie tým menej mohol odhodiť, ak chcel žiť podľa svojho stavu. Páni sa teda opýtali prvého lepšie oblečeného človeka, kde by mohli sosadnúť. Ten si chcel urobiť žart s týmito dobrodružnými postavami a upravil ich na Lakeť, ba bol taký ochotný, že ich ta aj zaviedol. Prijali ich tam práve tak, ako by si ich boli žiadali, a najmä dámy z domu sa zdaly zvlášť priateľské. Gyula zavoňal, o čo ide, a vedel, s kým má šťastie, ale Bendeguz ich pokladal za práve také bohyne z mytologických čias, aké si vyčaril ešte v rétorike. Zdaly sa mu aspoň dámami z vyšších stavov a oveľa vznešenejšími, než aké vídaval v Turci. Keď sa vzdialily, nevedel dosť prenachváliť ich vľúdnosť a láskavosť. Najmä jedna ho nebodaj zaľúbeným pohľadom takrečeno prevŕtala a podľa jeho vlastného priznania jej dlhý stisk ruky ho elektricky prenikol.

Gyula ho vystríhal pred nebezpečenstvom a nakladal mu na srdce, akou vernosťou je podlžen svojej vernej žene. Hovoril mu dlhú kázeň, z ktorej Bendeguzovi veľmi málo zostalo, keďže sa jeho fantázia príliš mnoho zaoberala s pomilovania hodnou sirénou. My so svojej strany sme síce navyknutí o svojom bližnom myslieť vždy to najlepšie, a skoro veríme, že Bendeguz aspoň tentoraz dobre obstál v skúške ctnosti. Zlý svet však chcel spozorovať ženskú osobu, ktorá sa vkradla k nemu do postele, keď bolo svetlo zahasené. O Pištovi sa už dá ťažšie tvrdiť, či odolal pôvabu, s akým kravská dievka zaútočila na jeho cudnosť. Prišla sa v noci viac ráz podívať, ako sa má krava—švajčiarka, ktorá sa podľa jej výpočtu mala oteliť o tomto čase.

Obráťme sa však zase nazad a nadviažme na niť rozprávania. Sotva sa páni umiestili na svojom byte, už ich aj vytiahli z ich úkrytu. Ach, sláva je ťažké bremeno! Ako musí byť človek každému zvedavcovi k službám, od každého sa musí dať vyobzerať zozadu i zpredu, ani čo by prezerali nejakú ťavu, akú ešte nikdy nevideli, alebo nejakého hada štrkáča. Ako už vieme, povesť predbehla našich rytierov, ba vlastne z Pešti sa inde rozšírila, takže ich poznali ešte prv, než ich videli. Juráti, ktorí mali to šťastie, osobne ich poznať, museli každému zvedavcovi o nich rozprávať, i čo vedeli, i čo nevedeli. Dámy boly najmä na to zvedavé, ako im narástly nosy a postavy. Spytovali sa ľudia aj na iné maličkosti, ktoré u slávnych ľudí tak mnoho znamenajú, či fajčia alebo šnupú, ako si odkašliavajú, aké fúzy majú, aký majú pohľad a pod. Naši rytieri boli teda dostatočne opísaní, aby ich bolo možno poznať na prvý pohľad. To sa i stalo. Dvaja podnapití Juráti zatúlali sa do toho istého výčapu piva. Jeden štuchol druhého do rebra a povedal mu niečo do ucha. Druhý otvoril oči a zrejme schválil, čo ten povedal. Zmizli a priviedli so sebou niekoľkých Turčanov. Teraz už nebolo nijakej pochybnosti. „Kde sa tu beriete, domine perillustris?“ zvolal jeden z nich v slovensko—turčianskom nárečí, mysliac tým Ben—deguza. „Aj vy ste tu?“ zakričal druhý a myslel Gyulu. Naši Kryptomaďari prišli do nepríjemných rozpakov a od tých dvoch pánov bolo veľmi netaktné osloviť ľudí takých kvalít v strede Uhorska po slovensky. Obidvaja robili sa teraz veľmi hlúpymi a vyzerali veľmi sprosto ako zosobnené rozpaky. Nechceli nic vedieť o známosti a ešte menej o slovenčine. Nezdvorilí krajania sa pri tomto tvrdení nahlas rozrehotali a pred celým svetom po slovensky pokračovali v trápnom rozhovore. „Teda ma nepoznáte?“ opýtal sa jeden z nich: „Ej, ej, ako sa len vedia pretvarovať!“ podotkol druhý. „Nerobte predsa žarty. Hanbíte sa za svojich krajanov, a či za svoju materinskú reč?“ Tí im odpovedali po maďarsky, ale juráti boli dosť bezočiví a posmešne zopakovali každé ich prehrešenie sa proti gramatike. Po dlhej tortúre museli preto na obveselenie shromaždivších sa poslucháčov i proti svojej vôli pokračovať v rozhovore v opovrhovanej materinskej reči. Akí boli naradovaní, keď krajania napokon prejavili vôľu odísť, aby sa už nevrátili. Nato začali sypať nadávky, nenechávajúc bez nadávania nič na Slovákoch, počínajúc od ich reči a končiac strihom ich nohavíc, k čomu hojne príspevkov doložili aj prítomní Maďari. Keď si takto pľúca prečistili, vzali dvoch patriotických dobrodruhov medzi seba a hoci sa vzpierali, vodili ich ako nejaké cudzie zvery po najživších uliciach. Nakoniec sa rota pevne usadila v Kemnitzerovej kaviarni, kde drahých hostí pohostili všetkým najlepším. Ešte predtým sa jeden člen spoločnosti uvoľnil a zabehol do redakcie novín, keby azda noviny boly už v stroji, ako naozaj i boly, aby vymohol od redaktora ich osobitné vydanie, kde by bol oznámený príchod vysokých cestujúcich, spolu aj s ich bytom. Na prvú zvesť pribehlo všetko, čo nosilo v prsiach vlastenecké srdce. Nebolo konca kraja radosti. No najlepšie ešte len malo prísť. Keď sa jedni na druhých dosýta naprizerali, všetko sa rozišlo. Keďže pánov na večer pozvali do Kasína, zakázali si akékoľvek návštevy. Predstierali, že sa predošlej noci nevyspali a preto si musia popoludní podriemať, aby potom večer v milej spoločnosti nepospali. Jeden zo spoločnosti sa prisľúbil, že ich podvečer ta zavedie.