ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Etnogr. Zbirnyk IX., 105 — 109 č. 58, uvádza verziu zo Šarišskej stolice.

Dobrý kráľ a mrcha kráľovná mali jediného princa. Keď kráľ ochorel a umieral, zavolal si ministra a žiadal ho, aby s princom išiel do sveta, len tak že sa niečomu naučí.

Minister a princ prišli do mesta, kde všetci ľudia boli smutní. Počuli, že princezka každému ženíchovi dá sťať hlavu, keď neuhádne jej hádky. Princ ju zočil v okne, zamiloval sa do nej, prihlásil sa a uhádol, čo si myslela: aby dostala muža, s ktorým by sa nikdy nepohnevala.

Po svadbe vyžiadal si princ peniaze a prehral ich v kartách. Vydával sa totiž, že je synom chudobnej vdovy. Prehral tri razy peniaze, celý majetok ženin. Chcel si preto vziať život, lebo boli chudobní, ale žena ho prehovorila, že nejako vyžijú. Hanbil sa a nahovoril ženu, že pôjdu do jeho rodného kraja.

Cestou shovorili sa s ministrom, čo budú robiť; princezka ich jazyku nerozumela a darmo sa vypytovala, čo vraveli. Zašli k chudobnej vdove, tú princ vydával za svoju matku. Večeru dostali, ale na obed nič nebolo, a princ išiel na zárobky. Išiel do roboty k tesárom. Vdova i žena mu tam nosily obed. Dovrával žene, aby tiež robila a zarábäla, a keď žena povedala, že robiť nevie, rozhodol sa, že jej zaopatrí obchod hrnčiarsky. Tu látka spojuje sa s látkou č. 89 „König Drosselbart“. Žene do hrncov vletel kôň a roztrepal všetky. Princ človeka podkúpil, aby kone zahnal.

O pár čias povedal žene, že si našiel lepšiu robotu, a dal si od ženy priniesť obed do brány cisárskeho hradu. Keď ta prišla, vojaci ju zaviedli do sálu, kde už čakali hodnostári, pozvaní na svadbu. Princ sedel na tróne a vítal ju. Tak sa naľakala, že jej hrnce vypadly a polievka sa rozliala. Páni pristúpili, zdvihli ju a volali: „Nech žije kráľovná!“

Kráľ jej povedal, že ju preto tak zkusoval, aby poznala, ako žijú chudobní ľudia.

Úvodný motív: princezka vezme si toho, kto uhádne jej myšlienky; nachodí sa v rozličnom spojení; iná česká poviedka Tille, Böhm. M. I., 237, zväčša pomáha hrdinovi povďačný nebohý. G. H. Gerould, The Grateful Dead 67, 69; Bünker Schwänke, S. M. Heanz, 258 č. 86; iné Bosanska Vila XXIII. (1908), str. 254.

Anmerk. Grimm KHM I., 443, 449.

1. Prostonárodni Zábavník V. (Štiavn.), str. 19 — 20, má rozprávku „Zabiu živí živího a ten mrtví troch živích a tí traja mrtví dvanáctich živích?“

„Odpoveď:

Bola raz jedna královna, kerá vraj už šetke na sveťe pohádke popísanje mala, tak že už žjadon človek ňeveďeu jej dakou noušou poslúžit, kerú by si zapísala mezi tje druhje.

Vidala raz takí rozkaz po celej svojej krajňe, aj po súsedňích králoch, že kdobi jej veďeu ešte volakú noušú hádku zahádať, kerú bi ona ešte ňebola počula a ňeveďela, že toho velmo bohatou odmenou obdarí; pritom ale aj to povjedala, že kdo bi sa ku ňej s takou pohádkou predstaviu, kerú už vje, a kerú má už zapísanú, že toho na skutku dá o živuot pripravit.

Po tomto rozkaze veru sa ňikdo ňeopovážiu pred ňu predstúpit, zčjastki pre to, že sa obávau, že o živuot príďe, zčjastki neufau sa šťastlive doist ku palácu ťej královňej, kera mezi hustíma horámi a vrchámi bívala, kde mnoho zlodejou zhrnutuo bolo, z toho ohledu, žebi toho zrabovali, kerí bi s tak hodnou odmenou sa od královňej domou vracau.

Len sa ale ráz stálo, že išjou mezi tíma horáma a dolináma jedon chudobní človek, kerí si pre svoju bezpečnost kúpiu páleního na cestu a jedu, tak, že kebi ho trafili tí zločinci napadnút, žebi ích mohou tímto pálením pomješanuo jedom otravit.

Tak milí pocestní išjou za dlhí čas bezpečňe sam jednou pustou dolinou, obzerajúc sa, či ho z dakerího boku zbojňíci ňenapadnu. Len ráz ani ňevje, skade, prišjou jedon zlodej k ňemu a pítau hňed od ňeho, čo má, abi dobrovolňe vidau. Čo že mu chudobní človek mohou dať, okrem kúsok chleba, kerí z rozdrjapaňej kapsički vitjahou, a ťej nešťastnej páleňcici?

To, čo mau, hňed mu predložiu; zbojník to z chuti pojedou a vipiu, ako ale vipiu tu pálunku a hňed padou na zem a zomreu.

Zatím milí pocestní hladau najskorej mesto, kďe bi sa bou skriu, lebo veďeu, že jeho kamarati ho budú prenasleduvať. Višjou ťeda na jednu jedlu a staďe sa dívau, či od dakadjal jeho bistrí šarvanci ňevikvitnú; ale tu len nič; okrem tri vrani, kerje zavoňajuc mrcinu na ňu sadli a k jej obrobeňú sa pričinili, nik sa ňezjaviu.

Ako videu, že tje vrani to meso žerú, počkau, pokím sa aj tje od toho nakazeního mesa neotravili, a vigaukluvau, že aj s tíma vranámi muože sa ďalej z dákího ňebezpečenstva osvobodit.

Zišjou potom dolu zo stroma, zdochnutje už vrani zau a išjou v božom meňe ďalej.

Príjde na ráz do jedňej hustej dolini, tu prídu na ráz k ňemu jeďenáct chlapou mocních, hrubích ako dubce a milího pocestního obkružlili, a spítali sa ho, čo to ňesje za ftáka a komu.

Pocestní vo velkej ríchlosti a strachu odpovjedau, že to jeden princ posjela královňej na dar tjeto vtáke, to sa vraj velmo vzacnje, ňevídanie ftáke, a pri tom chutnje, ked sa upeču.

‚Daj sem!‘ povje jedon z nich, ‚z tích ňebude královná jest, ale mi si s níma pochutnáme.‘ Pocestní z veľkej radosti a ochotňe ím poddau tjeto 3 jedom nakazenje vrani, kerje milí zbojníci hňed ošklbali a pjekli.

Pocestní od ních sa ňepohou potjal, pokím ích ňevideu u konca s jedeňím troch vranou.

Tak sa stalo, ako si zloďeji pochutnali s vranámi, naráz počali šeci padat, a keď videu, že už ani jedon ňedíše, popozerau ích kapsičke, či v ních volačuo ňemaju. Ale tam k jeho šťesťu našjou velku summu peňazí, keru hneď do svojej bjedňej kapsi zhrnuv.

Ako zo šetkím bou hotoví, rozmíšlau potom a súdiu o celom jeho skutku, kerí vikonau, a ako rozmíšlau, prišjou hňed na víše pripomenutú hádku. A vo velkej radosti bezpeční už od zlodejou išjou hňed na palác ku královnej s touto pohádkou.

Prišjou ta a zahádau jej hu.

Po tomto zahádaňú rozmíšlala, či dakďe ona túto hádku ňepočula, celú knihu, plnú samích hádkou pár rázi poprevracala, ale ňikde nie ňemohla najst. Potom jej už len viložiu on sam: Že keď išjou cez dolinu, zabiu on živí živího, to jest zbojníka, kterí ho chceu orabovať, s jedom; tento mrtví zabiu troch živích havranou, kerí z jeho ťela požívali; a títo traja mrtví havrani zabili 12 mrtvích zbojníkou, kterí ho napadli a kterí skrze strovenje tíchto 3 otraveních havranou o živuot boli pripravení.

Královná, ako hu jej viložiu, obdarovala ho tješ velkou sumou peňazí, tak že uš teraz velikím pánom sa stau. Ako odmenu svoju prijau, šjou nazpak bezpečne cez tje strašlivje dolini, teraz už bez všeckího laku a strachu, až sa šťastlive domou navrátiu, a žiu po panski, až kím ňeumreu.“

Č. 2. Obšírnejšia a lepšie rozprávaná je verzia, ktorú obsahuje Národňí Zábavňik na rok 1845 — 6 str. 37 — 41, „O cére krála bohatjeho“. Zapísal Janko Matička.

„Bou raz jeden velmi bohatí král, a ten mau jeďinú céru, ktorú bi už rád bou vidau, bo už bou starí. K tejto se vela šakovích kňježat a králou schádzalo, a každí si ju chceu za ženu vzjať, ona ale, keď ich moc mala, len si v ňích preberala a žjadneho si ňechcela z ňich vivoliť. Hintovi ale pri tom šetkom, bár si ona aj tak v ňich preberala a všetkích vismievala, ňeprestávali vždi na zámku sa schádzať a ju za ženu pítať.

Keď to tak zo dňa na ďen išlo, a vždi len druhí a druhí princovja prichoďili, tu si králova céra mislela, jako bi ich mohla od svojho zámku odpúďiť, abi už raz prestali choďiť, bo že ňevje, za koho má ísť. Dlho mislela, čo má robiť, abi tomu choďeňú už koňjec bou raz, — až predcaj na to prišla, že najlepšjej urobí, keď po celej svojej krajiňe vihlási, že za toho puojďe, ktorí jej takú hádku zaháda, čo bi ona ňeuhádla. Hňeď to po svojej krajiňe dala rozhlásiť, že ju dostať kdo chce, abi prišjou a abi jej hádku zahádau, ktorú jestli ona ňeuhádňe, že puojďe zaňho. Ale i to ešťe doložila, že ten, ktorí jej takú dá hádku, čo ona uhádňe, že ten na treťí ďen na šibeňici visať buďe. Toto keď kňížatá, princi grófi a baróni počuli, hňed sa hrnúli na hintovoch, čo sa len tak od zlata ligotali, ta k zámku králouskjemu, každí z hádkou na pohotove misljac, že mu ju princezna ňeuhádňe, a pevno verjac, že ju dostaňe. Ale ona veru každjemu uhádla, a každí viseu na treťí ďen na šibeňici, ako ona bola prislúbila, lebo ona mala takú velikú kňihu, v ktorej mala tje hádki, a keď jej dakdo hádku zahádau, nuž ona ho falešnica poslala von, a ona si tú kňihu otvorila, hádku vikládala a hňeď ju uhádla, a bjedari chuďjaci museli viseť. Keď tímto šetkím uhádla, prišli ešťe pekňejší a ešťe smelejší ku královej cere, misljac, že oňi dač vikonajú, každí ale, čo ích kolkokolvek aj za timito nasleduvalo, tak prešli ako tí prujší.

Keď tjeto kňježatá a iní už ustali na zámok choďiť, nuž išli aj ňižšjeho stavu šuhajci, bo vihlásila potom zas, že kdokolvek jej zaháda hádku, ktorej bi ňeuhádla, že ona zaňho puojďe. A to iba preto robila, abi si mohla so svetom pohrávať a mladích šuhajcou za nosom voďiť. Hrnúli sa zas šuhajci zo šetkích strán sveta, a P. Boh vje odkjal, každí ale, keď k ňej prišjou a hádku zahádau, ako tí prujší prejšou.

Hlas a chír o ňej sa len na veki šíriu, šetko už veďelo o ňej a o jej kráse. A raz jednej chudobnej vdovi sin hovorí matke: ‚Mať moja, mať moja, nuž keď sa celí svet k tej královej cére hrňje, puojďem aj ja, azda sa mi dačo pošťasťí, a tje peňjaze tej královej céri bi sa nám veru zešli.‘ Keď toto mať od svojho sina počula, sa ona velmi zarmúťila, bo veďela už na predok, že s ňím tak buďe, ako s tími ostatňími. Prehovárala ho, abi ňejšou, abi račej doma ostau pri svojej bjeďe a psoťe, a len zas nad ňím narjekala. On sa ale ňedau prehovoriť, ale bou len vždi pevnej vuoli a vždi hovoriu: ‚No, už ja len puojďem, mať moja, puojďem, dá Boh, že buďem šťastňejší ako tí druhí.‘ Hotoví si zaraz šetko na cestu a prosí mať, abi mu na cestu ešťe naposledok, bo si aňi sám ňetrúfau, že sa dakedi vráťi, ale len predcaj chceu probuvať, abi mu doňjesla pohárčok vína, abi sa posilňiu. Mať mu doňjesla pohárčok, ale od velkej žalosťi ňje vína, ale jedu a otrovi. Ale on ho zau do ruki a ňepiu, lež ho viljau svojmu koňíkovi na chrbát, ktorjeho sebou brau, a tak sa s matkou rozlúčiu.

Išjou on dlho horámi dolámi so svojim koňíkom, vjacej dňí o hlaďe a smaďe, až raz prišjou do jednej dolini a hustej hori. Ukonaní veru boli a zastali, a keď chladno bolo, aj ohňík založili, zahrjevali sa, zajedali si chlebíčok pri chladnej voďičke. Lež keď sa tak pán i s paholkom, ktorjeho z domu zau, zahrjevau, keď si tak zajedali a zapíjali, zabudli na jejich koňíčka, a kobilke ňič žrať ňedali. Až kedisi si na ňu zpomenuli, išli jej dávať sena, ale ona už veru bola skapala. Bo tá otrova, čo na ňu sin z pohára viljau, ju zabila.

Zarmúťiu sa i pán i paholok, zarmúťili sa obidvaja velmo, bo velkú pomoc na cesťe utraťili, a ruki zalomili nad ňou; jako tak stojá rozžjaleni, prileťeli traja havrani, sadli na kobilu a žrali jej masso. Lež keď sa nažrali toho massa, šecci havrani pokapali. Čuduvali sa dvaja pocestní tomu, ale čože mali robiť, tak sa stalo. Išli sa teda zas zohrjevať, sotvaj ale dosadli k ohňíku, počuli naraz velkí hrmot zo šetkích strán a velkuo strjelaňja. A priskočilo na ňich 12 chlapcou, čo zbojňíci boli. ,Hoj, chlapci, dobre je,‘ kričí jedon z ňích, ,títo majú peňjaze, zídu sa nám.‘ Pocestní sa trjasli ako osiki. A zas druhí zbojňík: ,Ej, ale že si najprú tích ftáčkou upečme, čo sme ích tu najšli.‘ Pocestní sa ďívali, ako ích pjekli, ako si posadali okolo ohňa a ako ích jedli, ale od strachu ňič ňeprerjekli. Lež ako sa čuduvali, keď viďeli, že šecci mrtví ostali, ako len to masso ftáčacuo koštuvali — každí sa hore chrbtom vivaliu, bo to masso z tích havranou bolo už tješ otrovenuo. Ďakuvali Bohu, že ich tak ochraňiu, a potom sa ponáhlali na zámok, bo veru už hádku znameňitú mali.

A keď išli za čas, naraz sa ím v jednej doliňe zabliskňe zámok krásni ako koruna celjeho okolja. Štastlivo prišli až na samí zámok, a tu predstúpiu sinak chudobní pred céru králouskú a zohádau jej: ,Zabiu jeden dvoch, tí dva mrtví troch živích, traja mŕtvi druhích štiriadvacať živích! nuž čo je to?‘ Ako dovraveu, hňeď ho poslala von, a hladala v svojej kňihe, ale ňikďe toho ňemohla najsť. Prosila ho teda velice, abi jej povjedau, čo je to, abi za tak chudobnjeho chlapíka ísť ňemusela. Ale on jej veru ňepovjedau, bars ho i v noci prosila často i jeho paholka, ale títo iba bičíkamí odšlahali, a ňič sa ňedozveďela. Ale keď už tolko domŕzala sina vdovinho, povjedau jej, že ak mu dá dáko znameňja, že uňho bola, že jej povje tú hádku. Ona mu hňeď dala, čo pítau, a on povjedau: ,Ja som viljau jed na kobilu a zabiu som ju i žrjeba v ňej, bo žrebná bola; z tej kobili žrali masso traja krkavci a zdochli, a tích krkavcou zedlo 12 zbojňíkou a zomreli.‘

Keď sa to zdoveďela, hňeď dala vihlásiť, že hádku uhádla a že sa buďe vešať ten, čo jej tú hádku zahádau, na treťí ďen. Bars to už ňič novjeho ňebolo, predcaj sa moc luďí zešlo i k smrťi tohto človeka chudobnjeho. A keď už stáu pod šibeňicou, vijaviu, čo a jako sa vec má, že on jej hádku povjedau, bo ho vo dňe i v noci prosila, a že má i znak toho, že u ňeho bola, ktorí ihňeď ukázal. Takto sa osloboďiu od smrťi špatnej a dostau si princeznu za ženu, dovjedou k sebe i matku opúšťenú, a potom žiu dlho štastno a možná, že i dosjal žije, ak ňezomreu.“

Túto rozprávku neprevzali vydavatelia slovenských rozprávok do tlačených sbierok; ani novší sberatelia nezapísali na Slovensku rozprávku tohoto obsahu. Je to rozprávka veľmi rozšírená u všetkých europských i orientálnych národov (pozri Anmerk. K. H. M. Grimm I., 188 č. 22; Chauvin V., 194 č. 114) a slovenská verzia zaujíma medzi nimi osobitné svoje miesto, najmä svojím úvodom a zakľúčením.

Českú verziu uvádza V. Tille, Böhmische Märchen I., 221 č. 5 Ec.

V Prostonárodňom Zábavniku V. (Štiavnickom) na str. 20 — 21 je rozprávka „O krásňej Majaloňe“ od J. Bodorovského.

Nebola odtlačená, nenašla priazne u súčasných priateľov rozprávok, ako svedčia slová, pripísané ceruzou: „bez soli — bez hlavi a pati, ein Geschwätz“.

Podávame ju vo vernom odpise.

„Bou raz jedon král a mau velmo peknú uťešenú ceru, kerá sa volala Majalona. O tejto krási nje len jeho poddaní, ale aj súsedovja presvedčení boli.

Keď už dorjastla, otec velikú starosť počau znášat, za koho bi hu mohou vidať. Velmi vela súsedních, aj velmo z dalekích krajín chodili k pekňej Majaloňe na vohladi, kerí sa všemožne usilovali za ženu hu dostať; ale sa darobňe namáhali. Ač práve otec jej na vuoli nahau, abi si, kerího kce, vibrala podla vlastnej ľudosti [chybne miesto ľúbosti]: predca ona žiadniho z tích si nezvolila, ale povjedala otcovi, že ona nje len za krála, ale aj za žobraka puojďe, ak cez varti a k nej bez šetkej reči a jedního slova prijde a pred ňu predstúpi. Otec tomu vela ňeodporovau.

Mnohí princovja gauklovali, ako bi sa mohli bez prorjekňutja len jedního slovíčka k ňej dostať, ale žjadnímu ten fortjel sa ňepodariu s dobrím prospechom.

Len ráz príjďe z tretího králoustva jedon princ a zastaviu sa v tom meste v jednom hostinci; jeho cjel, pre kerí prišjou, bou, už ako druhích, princezňu Majalonu za manželku dostať.

Ľen čuo ňeurobiu? Vo velkom rozmišlovaňú, ako bi sa jej účastním mohou stat, pozreu na jedního chudobního a velmo bjedního sedljaka v hostinci ležjaciho na zemi. Pristúpiu k ňemu a po krátkom shovore mu povjedau a prosiu, abi mu tje jeho šati prepustiu na pár hodín a že za ten čas v jeho šatach abi bou.

Úbohí sedljak z prvotku prosiu princa, abi si z jeho bjedi a chudobi žjaden posmech a naňho padajúcu hanu ňestrojiu: ale keď ho o svojom predsevzetí princ presvedčiu, k tomu mu ešte hodnú odmenu uďeliu k dosažeňu jeho cjelu, vďačňe zo seba zvljekou roztrhanie hábi a dau princovi, ako aj tento naproti tomu ozdobiu ho svojima králouskíma šatami.

Takto v sedljackích hábach vistrojení princ kráčau rovno ku královskímu palácu, abi mohou sa pokúsiť o ruku krásňej Majaloňi.

Prišjou najprú ku najprvšej varti, pres kterú bez všeckího prihovorenja a bez jedního slova kceu prefrngnuť; ale varta ho zastavila a zpítala sa ho, že čo kce. Ten ale ňepovjedau nic, len začau toto zpievať: ,Traltom, traltom, trataliti, traltom trataliti, trataliti traltom.‘ Na to sa rozopau a ukázau im svoju králouskú hvjezdu na prsách. Ako to varta viďela, hneď ho s velikou úctou prepustila ku druhej varťe.

Prišjou pred druhú vartu, tu sa mu z prvotku tješ tak povjedlo, ako na prvšej. Ale keď jej više pripomenutuo zaspjevau a ukázau svoj králouskí znak, bezpečňe bou ku treťej varťe prepusťení.

Skrz treťú vartu podobne prešjou a štastlive predstaviu sa pred krála, Majaloňinho otca.

Tu bez šetkího pozdravenja a s poklonou hlbokou pred ňeho predstúpiu a stau ako ňemí. Král sa ho všeličo vipituvau, zkaďe je, čo je, čo kce, prečo prišjou, ale ten na to šetko nič ňeodpovjedau, a len mu tje slová ňeznáme a bez zmislu opakovau zo spevom: ,Traltom traltom, trataliti, traltom, trataliti, trataliti, traltom.‘

,Kěd inšuo ňevješ vraveť a ňekceš samo chtjac,‘ povjedau král, ,dám ťa tedi zotať.‘ K tomu hňed dau dovjesť kata ozbrojeního a popravnuo mesto skoro bolo vihotovenuo.

,Ale, pokím buďeš na druhem sveťe, popozerau [sic!] ešťe prírodu a svet, vie [sic!] aj moju krásnu ceru, lebo si snad ešťe krajšú ženskú ňeviďeu,‘ povjedau král, a šetko mu privoliu ešťe popozerať, čo kceu, aj od svojích odobrat, kerích tu žjadních nemau. Ale ako bou pred krásnu ceru královu Majalonu predveďení, len začau vrchnje hábi zo seba zhazovať so spevom: ,Traltom, traltom, trataliti, traltom, trataliti, trataliti, traltom.‘ Tu hňed uviďeu král a princezňa, že je to veru žjaden sedljak, ale princ, kerí bez promluveňí jedneho slova pred ňeho a ku Majaloňe sa dostau.

Král, vo velkej radosti, na jeho žjadost hňed mu jú slúbiu, k tomu ona tjež neodporovala, lebo bou milovaní hodní, uťešení chlapík. Zosobášili sa hneď a zobrali spolu do princovej vlasti.“