ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prostonárodních slov. povestiach III., str. 80 — 82, odtlačil P. Dobšinský rozprávku pod nadpisom „Tetka smrť“, skleslú na strašidelnú poviedku, a poznačil pri nej, že ju sám „podal“. Zapísal ju na konci Codexu Revúckeho C, str. 130, pod nadpisom „Smrt“, a to: „z detinských dôb“ (teda v Gemerskej stolici), „rozpomenúc sa na túto rozprávku napísal v Štiavnici dňa 10. brezňa 1861“. Porovnávajúc tento rukopisný text s vytlačeným, poznávame, ako značne bola prerobená, nielen štylisticky, ale i postup deja bol dosť popremieňaný.

Rukopisný text podávame:

„Bola, vraj, jedna velmo bojazlivá dievka. Ráz ju všetci nehali doma, odídúc na roráty hned z pounoci do kostola a či azdaj na utiereň. Aby sa nebála, povedali jej domáci pri odchode: by vyšla von na priedomia a volala: ,Dakto, dakto, poď ku mne!‘ že tak iste volakto k nej príde. Dobre! tí odišli a ona v chyži triasla sa od strachu. Raz si vynde von a volá: ,Dakto, dakto, poď ku mne! Dakto, dakto poď ku mne! Dakto, dakto poď ku mne!‘ Ako to tretí raz zavolala, ohlásí sa jej z cintorína: ,Idem, idem, len navar kaši!‘ Ona vnišla do izby, rozkládla ohňa a pristavila tú kašu. Ako sa kaša dovárala, vyšla zase von a volala: ,Dakto, dakto poď ku mne, už je kaša uvarená.‘ Na treťom raze ozvalo sa jej zase: ,Idem, idem, len prikry a daj ju na stôl!‘ Ona pošla a prikryla a dala kašu na misu na stôl a zase vyšla volať von: ,Dakto, dakto atd. — už je kaša na stole!‘ — Na treťom raze ozvalo sa jej zase: ,Idem, idem, len ju omasť.‘ Ona vnišla dnu a kašu pomastila. Zase vyšla von volať: ,Dakto, dakto atd. — už je kaša omastena.‘ Ozvalo sa jéj: ,Idem, idem, len polož dve ližice k miske.‘ Ona vnišla a položila jich a zase volala: ,Dakto, dakto atd. — už sú ližice na stole.‘ — ,Idem, idem, len choď dnu!‘ ozvalo sa jej.

Ako vnišla do izby, tu už našla jednu tetku za stolom sedeť. Sadla si i ona k nej a jedly tú kašu. Ako tak jedia, prizerá sa milá dievka tej tetke a hovorí: ,Ej, ťetko, ťetko, akie vy dlhie ruky máte!‘ — ,Jaj, dievka moja, veď na tom svete niet tak ďalekého, koho by tie nedočiahli, — veď tie všade po svete dočiahnu.‘ Po chvíli: ,Ej, tetko, tetko, akie vy dlhie nohy máte!‘ ,Jaj dievka moja, veť tie odrazu až na kraj sveta zakročia!‘ A zase: ,Ej, tetko, tetko, akie vy velkie oči máte!‘ ,Jaj, dievka moja, veď tie až na kraj sveta vidia.‘ A o chvilku zase: ,Ej, tetko, tetko, akie vy velkie zuby máte!‘ — ,Jaj, dievka moja, veď tie každieho zedia, aj teba zjem — ham!‘ a — zedla jú.

(Pri rozprávaní a vyslovení toho ,ham‘ rozďaví rozprávač ústa a hamkne na najbližšieho a najbojazlivejšieho poslucháča lebo poslucháčku; pri čom, rozumie sa, títo sa ztrhnú a ulaknú.)“

Nová úprava tejto rozprávky zachovala sa v značne ponaprávanom rukopise v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje p. Ján Čaják v Petrovci pri N. Sade. V poznámke je tiež zaznačené, čo je pripojené v tlači.

V tlačenej úprave prišla „tetka“ z „temných smrečín“, ktoré obklopovaly osamelý domček. Dievča sa najprv pýta tetky, odkiaľ prišla, a keď počulo odpoveď, že niet takých zámkov na svete, ktorými by „neprešmikla“, divila sa, že vo dverách nezavrzglo, a tu odpovedala tetka: „Ako ja chodím, to ani nešuchne, ani nebuchne, ani to nik neobadá.“ Dievča sa čuduje tetkiným dlhým nohám, potom rukám, očiam a napokon zubom. O svojich očiach vraví tetka, že „vidia každého červiačika, nie to ešťe človiečika, čoby kde bol utiahnutý!“

Srov. Anmerk. KHM Grimm I., 376, č. 42.

Sem patrí ešte rozprávka, zapísaná v Sobotišti v Nitrianskej stolici, „Dve sestry“, odtlačená v Národných Novinách, roč. XXIV., 1893, č. 62 z 30. mája, str. 2.

Rozprávku podávame v celom rozsahu. Má i istý význam pre dialektologiu; zapisovateľ pripojil k textu stručnú poznámku o tom miestnom dialekte.

Rozprávka sama prislúcha do skupiny, sostavenej v Anmerk. KHM Grimm I., 377 č. 43.

„Byu jeden chudobný otec a mjeu dvje céry. Jedna byua vydatá a tá druhá ešte suobodná. Raz povi tá suobodná, že ona pujde nasčívit tú vydatú. Vybraua sa teda na cestu a prišua do jedných hor. Tu stretua jedného biuého pána na biuém koňi; biuého psíka mjeu a biuým bičem teho koňa pohaňau.

,Ďevečko (aj dzevečko), de ideš?‘ pytau sa ji ten pán.

A ona mu povidaua, že ide si naščivit sestru.

,Ďevečko, nechoď; tam zle prendeš.‘

,A cobych zle prešua, šak idem k sestry.‘

Keď išua dalej, stretua černého pána na černém koni; černého psička mjeu a černým bičem si teho koňa pohaňau.

,Ďevečko, de ideš?‘ pytau sa ji pán.

,Idem k sestry.‘

,Ďevečko, nechoď, tam zle prendeš.‘

,Co bych zle prešua? Šak idem k sestry.‘ A keď už došua k sestrinmu dvoru, tam jeden po puoce streva vješau. — Ked došua k jejim dveram, tam sa kyjaňica s kyjaňicu tukua. Ked došua do kuchyňe, tam kočka talérky oblizovaua, a stará baba s nosem oheň zmetaua (shrňaua). A ked otevreua izbu, tam mjeua tá sestra konskú huavu na stole, a ked zahlédua sestru, friško ju hodziua pod postel. Potem si sestru privitaua a donesua ji makové slíže na stúu a ponúkaua ju, aby jedua:

,Jec slíže, dojídaj — cos videua, povidaj.‘

,Keď sem išua k tebje, stretua jsem biuého pána, na biuem koňi sa neseu; biuého psíčka mjeu a biuým bičem si teho koňa poháňau. Pytau sa mňa (aj mja): ,Ďevečko, de ideš?‘ A ja sem mu povidaua, že k sestry.

— Ďevečko, nechoď, lebo tam zle prendeš.

— A cobych zle prešua, šak idem k sestry; povidaua sem mu ja.

A tá sestra ji povi: ,Ten biuý pan, to byu Pán Búh. Jec slíže, dojídaj, cos vidzeua, povídaj.‘

,Ked sem šua dalej, stretua sem zase černého pána na černém koňi; černého psíka mjeu a černým bičem si teho koňa poháňau. Aj tento sa mňa pytau: ,Ďevečko, dejdeš?‘ Idem k sestry.

— Ďevečko, nechodz, tam zle prendeš.

— A cobych zle prešua, šak idem k sestry, sem mu povjedzeua a šua sem dálej.

,Ten černý pán,‘ poví jí sestra, ,to byu čert. Jec slíže, dojídaj, cos vidzeua, povidaj.‘

,Ket sem došua k tvojímu domu, tam po puoce jeden streva vješau.‘

,To nejsú streva, to sú moje pradena. Jec slíže, dojídaj, cos vidzeua, povidaj.‘

,Ked som došua k tvojim dveram, tam sa kyjaňica s kyjaňicu túkua.‘

,To nebyua kyjaňica, to sa moja dzivka s pacholkem boškávaua. Jec slíže, dojídaj, cos vidzeua povidaj.‘

,Ked som došua do kuchyňe, tam kočka talérky oblizovaua a stará baba s nosem oheň shrňaua.‘

,To sú moje kucharky‘, poví ji sestra. Jec slíže, dojídaj, cos vidzeua, povidaj.‘

,Ket som tvoju izbu otevreua, ty si mjeua na stole konskú huavu a friško s’ ju hodziua pod postel.‘

Sotva ale že to vyreknuua, ta ju chyciua a roztrhaua na kuse.“

Podáva P. B—ý.