ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prostonárodní Zábavník III., 355 — 58, má verziu „Otolia“. Po strane je pripísané: „schlecht erzählt“.

Táto rozprávka náleží do kruhu látok o Amorovi a Psyche, a to do jej skupiny štvrtej podľa Anmerk. KHM Grimm II., 269 č. 88. Táto ojedinelá slovenská verzia je pokazená v tom, že sa nerozpráva, ako by ženích k nej zalietal v podobe vtáčej, lež frajer chodí k dievčaťu oblokom. Zachované je z rozprávky len to, že otec dievčaťa (miesto závistlivých sestár) do okna nakládol britiev a že si tedy milenec poranil ruku (tu odrezal prst). Dievča potom vyhľadá milenca, preoblečené do mužských šiat, a ako družba sa zúčastní jeho svadby.

Text dosiaľ nevytlačený podávame:

„Boli jedni roďičjá a tí mali jednu ďjeuku. Len tá veru mala frajera, ale oťec a mať jej velmi bráňili, abi sa s ňím ňezapoďjevala. Len veru ona do komori prešla spávať, a na tej komore bou obloček, popod ktorí frajer vždi chodjevau, keď ona tam ležala. Ale ňemohlo to dlho v tajnosti zostať pred otcom a pred maťerou, zveďelo sa to, že si oňi v noci čes obluoček svoje žjale jeden druhjemu viljevajú. Zveďeu to oťec, a nahňevaní na šuhaja, nakládou britvou do obločka. Ako príďe frajer večer, kuká dnu, ruku vopchá, len tu na britvi si odreže jeden palec. Ale sa on nazdau, že mu to ona z jedu urobila, vibrau sa od žjalu do sveta a ňikdi aňi najmenšjeho chíru ňedau čuť o sebe.

Ona chuďinká smutná bívala vždi od toho času, až už dlho ňemohla trpjeť to samotňeňja, i vibrala sa za ňím, hladať ho, lebo ňeveďela o žjadnej chibe, čuo bi bola miljemu svojmu urobila. Prišla ona do jedneho velikjeho zámku. Došla doň a pochoďila po šetkích svetlicjach, ale naostatok ešťe príďe do jednej zadňej, len tam bou jeden velikí fták a ten sa zobrau, choďiu všaďe za ňou a za šati hu potrhávau, a len volau jednostaj ,Vílum, Vílum.‘ Prišla zas do jednej svetlice, a tám bola sťena šetka mochom zarasťená, len sa tak zelenala ako tá najkrajšja lúka. Tu ten fták začau piskom vitrhuvať, a ako hodňe navitrhuvau a ňeprestávau, len sa ona priberje a začňe dlubať, že tam veru hodnú ďjeru vidlubala, z ktorej sa jej veliká sila peňazí vivalila; ona ako viďela, že sa jej tam dobre voďí, že jej tam buďe dobre, pobrala peňiaze a kúpila si takje štiri paripi, len sa tak blišťali. Nuž ale voláko sa jej tam samej zunuvalo, raz si dala zaprjahnúť a odišla preč. Fták ale sa nazdávau, že ona tam buďe bívať.

Prišla ona potom do jedneho mesta, tam sa vipituvala, či bi ňeznali takjeho a takjeho, a naostatok sa vizveďela, že ten istí sa žeňí. Mala i peknje šati, ktorje si zo zámku pobrala, oblekla sa do ňích, za chlapa, lebo to boli chlapskje krásne šati. Ale tomu istjemu mladjemu zaťovi velmi náhle družba velmi ochoreu, poraďili mu tedi, že u susedou jest jeden hodní gavaljer, abi ho popítau, či mu ňepuojďe za družbu, ale on ňekceu ísť. Išli ho tedi druhí na svatbu povolaní zavolať a on velmi vďačňe šjeu. Ako sa mala svatba začjať, zišli sa svatobňíci k mladjemu zaťovi; pojau družba ňevestu, a išli na sobáš. Ako mali isť, len si družba zpraviu do vrecka takuo dreuce, čuo mu jednostaj pukalo; ako už išli, družica sa ho opítala: ,Ale, pán družbouskí, čo že ím to tak puká?‘ On odpovjedau: ,Puk drevo puká, ako bi sa Otolii srdce ňepukalo, keď jej najmilši z druhou iďe na sobáš.‘ Ale ona na to pozor ňedala. Ako sa už zosobášili, zasi mu len pukalo — zasi sa ho opítala družička: ,Ale, pán družbouskí, čuo že ím to tak pekňe puká?‘ A on odpovedau timí istimí rečamí: ,Puk drevo puká, ako že bi sa Otolii srdce ňepukalo, keď jej najmilejší s druhou iďe zo sobášu,‘ ale družica aňi teraz na to pozor ňedala.

Tu prídu domou, začňe sa veliká svatba vistrájať, tancuvali, pili, jedli, ale ako už ku večeri prišlo, tu si mladí zať sadnú s mladou ňevestou, a družba si blízko ňích; tedi sa ho opítala mladucha: ,Ale, pán družbouskí, čuo že ím to tak pekňe puká?‘ A on: ,Puk drevo puká, ako bi sa Otolii srdce ňepukalo, keď jej najmilejší s druhou pri večeri seďí?‘ Ona to rozmíšlala, čuo bi to malo biť, ale potom ňehala tak, keď ňemohla ňič vimisljeť.

Tu raz, ako už idú čepčiť, išjeu jej družba veňjec snjať z hlavi; tu veru zasi znovu pukalo, opítala sa ho mladucha: ,Ale, pán družbouskí, čuo že ím to tak pekňe puká?‘ On odpovedau: ,Puk drevo puká, akože bi sa Otolii srdce ňepukalo, keď jej najmilejší buďe s druhou spať?‘ To tá jej mužovi hňeď povjedala, a jemu zišlo na rozum, ale ňič ňerjekou, len si lahnú k svojej zosobášenej žeňe a ležau pri ňej, kím zaspala.

Keď už veďeu, že sa ňeprebuďí, šjeu ku maštali, ďe družba svoje koňe rjaďiu, zavolau pod oblokom: ,Otolia, srdce moje, stavaj hore, sedlaj koňe, hibaj na koňe!‘ Tu ona skočila, pohádzala rjad na ňe, a sadli si oba, uťekali, ako ím nohi vládali, až kím prišli k červenjemu moru. Tu si odíchli, rozprávali všeličuo, a medzi tím ona viňala palec z mešťeka, chtorí si ušila, a až dosjal s palcom nosila, v pazuche. — Medzi radosťou zabudli o sebe, až ňeskoro slnce zapadajúce jích do jedneho kašťjela privedlo, ďe šetko bolo prázno a bohatstva mnoho, tam bívali dlho šťastlive a pokojňe.“

Verzie tejto látky sú snesené v Anmerk. K. H. M. Grimm II., 261 a ďalej.