ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dobšinský v Prostonárodních slov. povestiach VIII., str. 18 — 37, má rozprávku „Svetská Krása“^[19].

Znal verzie, ktoré podali: „Samuel Reisz zo Zvolenskej, Adolf Reusz z Gemerskej, Mikuláš Dohnáni a J. Sabov z okolia Ozorovského v Trenčianskej, Samo Šípka z Turca.“

Kráľovským manželom narodil sa po dlhých modlitbách syn. Kráľovi sa prisnilo v tú noc, keď kráľovná mala porodiť, aby zavolal za kmotra, koho prvého ráno zazrie. Keď sa rána díval von, videl starého žobráčika, a vtom mu oznamovali, že sa mu narodil syn. Zavolali žobráka; bol tedy kmotrom a zapísal svojmu krstňaťu „Svetskú Krásu“ za ženu. Keď princ dorástol, našiel list, v ktorom bol jeho dar zapísaný, a nechcel odstúpiť od „Svetskej Krásy“. Tak ho rodičia napokon prepustili, aby si ju šiel hľadať, a dali mu za sprievodcu starého vojaka.

Dostali sa najprv k slncovej matke. Slnce mu nemohlo povedať o „Svetskej Kráse“ a poslalo ho k vetríčkovi. On poslal princa k mesiačkovi.

Mesiačik vedel o nej a princa k nej doviedol. Na ceste prišli k mostu a tu riekol mesiačik kráľovičovi, aby s vojakovho koňa všetko sobral a vojaka poslal napred. Sotva stúpil kôň na most, vyrútil sa drak a shltnul koňa i s vojakom. Mesiačik mu vysvetlil, že drak shltne toho, kto prvý ide cez most. Tak kráľovič prešiel most bez závady. Za mestom brodil sa po planých, močaristých rovinách, že by skoro boli zahynuli, keby ich nebol mesiačik dohonil a ukázal im cestu. Napokon prišli k diere, ktorá viedla rovno na druhý svet. Mesiačik spustil ho do diery „po žínke“. Keď všetko vykoná, nech ju potrasie a mesiačik ho vytiahne. — Dolu dostal sa pomocou starej ježibaby — keď jej bol vtisol dukát do dlane — do zámku, kde ho prijali do služby; mal obsluhovať pri stole. K pánovi toho zámku chodila na obed jeho sestra, Svetská Krása. Keď ju uvidel, zaiskrilo sa mu v očiach a bol by spadol s nôh, keby ho neboli zachytili. Ježibaba poradila mu za dobrú odmenu, ako by ju mohol dostať. Chodí sa do záhrady kúpať so svojimi dievčatami. Tam nech ukrytý čaká, a keď prijdú, nech strelí najkrajšej rovno do srdca. Ak trafí, začne Svetská Krása „vykladať“ a zabudne na svoju korunku, ktorú pri kúpaní odkladá do trávy. Tej korunky nech sa zmocní, na hlavu nech si ju položí a pustí sa do behu, ale nech sa neobzrie, ani nikdy potom korunky nevydá. Podľa tej rady dostal korunku, utekal k diere a mesiačik ho „po žínke“ vytiahol. Svetská Krása za ním vyletela, a kráľovič začul, ako mesiačik povedal, že by bola ešte krajšia, keby mala korunku na hlave. Kráľovič chcel ju videť tak krásnu, dal jej korunku a ona hneď zmizla. Mesiačik sa tak rozžalostil, že žiaľom umrel. Kráľovič ho hľadá, dozvie sa od včeliek, že je pochovaný v čiernej doline a na jeho hrobe rastie tulipán. Ak odtrhne ten tulipán, mesiačik vstane ako mládenec ešte krajší.

Tak vzkriesil kráľovič mesiačka a šli zase spolu hľadať Svetskú Krásu. Mesiačik spustil znovu kráľoviča dierou. Na radu starej Ježibaby, ktorú udobril dukátom, premenil sa na chrobáčika, vliezol do konskej hlavy, ktorá sa povaľovala na brehu jazera, a čakal, kým sa prišla Svetská Krása kúpať, uchytil jej korunku a šťastne zmizol. Korunky viacej nevrátil a ona musela za ním, lebo nemohla byť na druhom svete bez korunky. Poberali sa k rodičom kráľovičovým a mesiačik s nimi. Na noc prišli do hostinca, dievčatá premenily sa na holúbky a vyletely na strechu. Tam potom vykladaly, že úradník kráľovičovho otca chcel zameniť Svetskú Krásu svojou vlastnou dcérou, dal otráviť zlatý kočiar, a ako pán sadne doňho, otrávi sa i s paňou. Kto slová tie prerečie, stane sa kamenným stĺpom. Na druhú noc prešli do druhého hostinca a tu holubice vykladaly, že úradník má draka a ten drak zožerie pána i s paňou, keď si na noc ľahnú do postele, a zakľúčily proroctvo svoje touže hrozbou.

Keď sa blížili k zámku kráľovskému, letel proti nim koč, ale na radu mesiačkovu nesadli doňho kráľovič a jeho nevesta. V noci potom prikradol sa mesiačik k ložnici a stál pri samých dverách na stráži. Keď sa o polnoci zdvihol zpod prahu drak, zrúbal ho, a krv z neho zaplavila celý dvor. Pribehol úradník, spravil krik, že mesiačik útočil na kráľoviča a paniu s palošom. Tak bol mesiačik odsúdený na smrť. Keď ho potom viedli na popravu, vyrozprával všetko a — obrátil sa na kamenný stĺp. Darmo kraľovič nariekal nad svojím priateľom, polieval ho každé ráno slzami. Až keď Svetská Krása mala porodiť, prisnilo sa mu, aby novorodeniatku podrezal malý prst a tou krvou pomazal kamenný stĺp. Tak tedy priateľa oživil.

2. Z rukopisných textov poznali sme predovšetkým text zo Zvolenskej stolice a ten je v Codexe Revúckom A., str. 9a — llb.

Táto rozprávka bola chystaná do tlače vo veľkej sbierke povestí, ktorá sa pripravovala počiatkom 50-tych rokov. Viď Súpis I., 55.

Podobne ako vytlačený text opisuje, ako kráľ žobráčika povolá za kmotra. „Keď sa už ten syn mau narodit, snjwalo sa otcowi, aby toho za krsnjho otca zawolau, koho najpru rano oblokom na cesťe widj. Tak ay urobiu. Rano oblokom pozre a widj Žobráka, ktorý sa po blate walau. ,Už akokolwek,‘ rekne sám k sebe, ,ja len tak sprawím, ako sa mi nasníwalo.‘ Kazau milýho Žobráka dowjest dnu, dau ho pekňe wyomjwať a do nowých šjat poobljekat.“ Tak podobne vzal princ so sebou starého vojaka, „išli na dwoch koňoch, horami, dolami, starýma cestámi, až sa pritulali k Slncowej materi“. Vetríkova matka riekla svojmu synovi o žiadosti princovej, a princ sa vytiahol zpopod koryta, „keď do práci Wetríčok odišjou“. Keď prišli až k mostu do druhého sveta, riekol mu Mesiačik: „,Zber z toho wojakouho kona ssecko dolu a potom ho po predku ces most possli — lebo pod tjm mostom geden welky šarkan býwa, a ten každyho prwyho pospolu sožre.‘ Wojaka poslau a sotwa na krag mosta prissjou, hneď sa šarkan wyrutj, koňa y s neborákom wojakom prehltně, a hned sa zase pod most dolu spustj.“

Ako sa u pána podíval na Svetskú Krásu, hneď sa mu zaiskrilo v očiach: „Ale i Swetská Krása nowotnýho mládenca poobzerala a wyznala sy to, že weru ešte takýho krásnyho mládenca newidela, ba tu y tu z boku na ňeho zaškulila, lebo sa jej welmi pačiu.“ Princ nedúfal, že by mohol ako sluha v cudzom dome o ňu poprosiť, a šiel preto ešte na radu k Ježibabe. Úplne rovnako, miestami až doslovne, vypisuje sa, ako previedol a chytil Svetskú Krásu, ako jej vrátil korunku, ako Mesiačik žiaľom umrel a ako ho vzkriesil. A tak ďalej rozpráva sa rovnako. Časť textu prinášame na ukážku.^[20]

„,Na vaše slovo, Paní matka, šecko tak urobím.‘ Zaďakovau jej za dobrau radu i išjou k ribníku. Sotva sa do tej konskej hlavy skryu a na korunku zloženau kukau, hneď sa von z hlavy konskej vykrádau, ale ho Svetská Krása dopáčila — motyku priniest kázala a tu hlavu drvila, drvila, pokjal mohla, aby ho von vydurila. Ale sa chrobáčik dobre skryu, že sa mu nič stat nemohlo. Ak náhle sa utíšila, vyskočiu z tej mrciny, uchytí korunu a uťeká. Tak zaberau nohami, ako len vládau. Ona zase v letku za ním, čo ďalej bou, tým večšmi ľetala, a ak myslela, že ho dopočuje, volala za ním: ,Obzriže se, obzri, drahý muoj Pán, akje peknje hrudky mám.‘ Ale ho darmo vábila, kričala, prosila. Prišjou štastňe pod dieru, potrasou žinkou, a mesjačik ho na skutku vytjahou. Ona či chcela, či nechcela, musela za svojou korunkou letet, a jej djoučata za ňou. Mladenec si dobre varovau korunku, a Svetská Krása musela pri ňom zostat.

,Moja krásna Svetská Krása,‘ rekně jej mládenec, ,ja som jediný královský syn a mám dobrých rodičou. Netráp sa, ja ťa rád vidím, a moji rodičia ťa vďačňe prijmú. Ešťe máme dva dni cesty, kým domov prijdeme.‘

Na noc prišli do hostinca. On i ona šli do izby, mesjačok sa pod prah uložiu na vartu, a djoučata, na samje holuby premenenje, išli spat na dach. Šecko sa utíšilo. Len holuby mezi sebou hrkautali, a mezi sebou rozkladali:

,Našho panou pan otec má uradníka a ten uradník má djouku, a tu djouku chce za pana našho dať. Našho panou pan otec dau koč zlatom pozlatiť, a uradník otrovou obljat, ak náš pán doňho sadňe, i s paňou ho otroví. Kdo tje slová prerekňe, nach kameným stlpom zostaňe!‘

Mesjačok šecko vypočuvau a mysleu si: ‚Počkaj, uradník, čak ja teba i s tvojou djoukou cez lavičku prevedjem.‘ Tak mysleu, ale nepovjedau nikomu nič.

Na druhu noc prišli do druhýho hostinca, a tu zas sa uložili holuby na dach, mesjačik pod prah a pan s paňou do izby. O pou noci holuby zase hrkutať začali:

,Našho panou pan otec má uradníka a ten uradník má djouku a tu djouku chce za našho pana dať. A on chová šarkana, ak naš pan s paňou do posteli lahňe, ten šarkan ho v noci zožere. Kdo tje slová prerečje, nach kamením stlpom zostaňe.‘

To vypočuvau šecko mesjačok a povedau: ,Dobre, dobre, nach to bude tajnost, ale ja, trebas i ta klatba na mne prijde, mojmu priatelovi to predsa oznámim. Ja mu zahynaut nedám — a uradníkova djouka nikdy nebude na mesto Svetskej Krásy jeho ženou.‘

Keď už k zámku pricházali, leteli proti ním koče, ktorje otec mladencov oproti ním poslau. Prvý bou jasný, samým zlatom obitý. Mlady zať i so Svetskou Krásou, mladou nevestou, chceu do ňeho sadnuť, ale mesjačok skoro k nemu dobehou a povedau mu: ‚Bračok, posluchni ma, nesadaj do toho zlatýho koča, ale si i s tvojou nevestou sadni do samýho ostatního.‘ ,Ja,‘ povedá mladý zat, ,nevjem, prečuo to žiadaš, ale to vjem, že si mi verný priatel, a tak ťa poslúchnem‘. A sednuu si do ostatniho randavýho a špatnýho koča, i so Zemskou krásou.

Zlatý koč prileteu prázny do zámku. Ludja a rodičia na diváky vyšli a tu v koči nič. Šeckým sa viďelo, že královský syn i s mladou museu zahynut. Radost sa obrátila v zármutok, šeci sa do černýho saukna poobljekali, ba ešte len i zámok, domy, kostele a veže černým pozastjerali — šeci narjekali, a v zamku največmej. Raz ti vidja, že ešte dáky koč letí, hoc aj starý a randavý, a v ňom že sedí mladí kral a nevesta Svetská Krása s ním. Tu radost, krik, ujukanja, že sa len tak zámok ozyvau. Zblížila sa i Svetská Krása, a tu každuo dobre si oči nevyhladelo, jej krása sa len tak jasala, a ludia od divu prestali hovorit, len vzdychali a jajkali. Nemohli sa dost na ňu nahladet, nik sa nemohou tou krásou nasytit. Po chvílki sa začali rozhovárat, o kráse rozprávat, vyskakovať, vyspevovat a radovat, že tomu konca nebolo. Kral dau hostinu za hostinou, šecko jedlo, pilo, skákalo, hralo od velkej neslýchanej radosti.

Len sám mesjačok nič nejedou, ani nepiu, a len na šecko pozor dávau. Vedeu on to dobre, žeby sa radost zase na zármutok premenit mohla — a preto si ta išjou paloš na obe strany nabrusit. Večer k mladýmu šjou a reknuu mu toto: ,Braček, urob po mojej vuoli, nejdi tej noci k svojej neveste spať, lebo by si mohou zle obstat.‘ ,Prečuo?‘ povedá mladý. ,Maj len trpelivost a urob tak, ako ti radím. Zajtra ti šecko vyjavím, dnes to povedat nemuožem.‘ ,Nože, no, keď že je tak,‘ rekně mladý, ,ty si muoj preskusený priatel, ja ťa posluchnem.‘

Svetská Krása z cesty unavená a na svadbe utrapená spala ako v oleji — ale mesjačok pri jej dveroch s nabruseným paloškom na pohotove stau.

Ak náhle sa šecko v zámku utíšilo a pou noc prišla, tu sa začně valiť strašný šarkan zpopod prahu a rovno sa vleče do tej izby, kde spala nevesta, aby ju i s mladým prehltou. Ale mesjačik namjeri paloš na hlavy a potjal rubau, sekau, kym šecke hlavy od drjeku nepoodtinau. Zo šarkana sa tak kru cedila, že sa z pitvora von vyljevala a celý dvor pozaťekau.

Rano staňe mladoženích, a keď tu kru videu, skoro od strachu na zem padou. ,To tu,‘ povedá, ,muselo zle byt, kdo vie, či moja krásna nevesta v tejto zkaze nezahynula. Ach! Načuože som ťa, drahá duša, samau nahau? Nač že som sa dau tomu ukrutníkovi odhovorit? prečuo že som si tu utešenau dušu sám nevarovau, a mesto jej krvi moju kru vycedit nedau! Musím sa vyvrchnovat, musím sa pomstiť,‘ zavolá strašlivým hlasom.

,Netažkaj si, bračok!‘ skočí mu do žialu mesjačok. ‚Netrap sa, tato kru je nje tvojej ženina kru. Ja som ti ju od velkýho neštestia uvarovau. Pozri sem, tuto vidíš hlavu zo šarkana, a tu z tej potvory koža. Tvoja žena spí spokojne, ani sa jej vlas z hlavy nepohnuu.‘ Mlady oňemeu, horekovat prestau a nevedeu od radosti, čo ma skorej robit.

,Sem,‘ povedá mesjačik, ,poď na dvor, nak ti tu vec vysvetlím. Na prvom noclahu holuby naše na dachu nocovali a o pou noci si rozprávali: ,Našho panou pan otec má uradníka, a ten uradník má djouku, a tu djouku chce za našho pana dať. Našho panou pan otec dau koč zlatom pozlatit a uradník otrovou obljať, ak naš pán doňho sadne, i s paňou ho otroví.‘

Na druhom noclahu takto holuby šuškali: ,Našho panou pan otec má uradníka a ten uradník má djouku, a tu djouku chce za našho pana dať. A on chová šarkana, keď náš pan s paňou do posteli lahňe, v prvou noc ho zožere. Kdo tje slová prerečje, nach kameným stlpom zostaňe.‘

Ak tje slová vyreknuu, hneď sa na kamenný stlp obratiu. Mladý sa preleknuu. ,Ach, Bože, Bože! či ja toho mojho vernýho priatela takto mám utratiť,‘ rekne mladý. ,Ak že ja to prenesjem, teraz, kde by som sa mau odmenit za jeho velkau a vernau prácu.‘

,Ale to narjekanja a plakanja neosožilo nič. Každý den rano s velkým zármutkom k tomu zkamenetýmu priatelovi chodiu, objímau a stískau ho, ale to neosožilo nič.‘

,Po drahnom čase mala Svetská Krása zlahnauť. Pred puorodom sa otcovi snívalo, aby tomu dětatu, čuo sa malo narodit, skorej, ak ho do krstu odnesau, malý prst podrezau a tou krvou kamenný stlp pomazau. Tak sa stálo. Sotva sa tou krvou dotkou, hneď klatba prestála, a mesjačok čerstvý, a desat raz krajší ožiu, a s tímito mladými priatelí štastňe mnohje roky žiu.‘“

Tu sa text liší od vytlačeného. V tomto sa vraví, že mladomanželia spali spolu a onen úradník prišiel žalovať na Mesiačika, že s palošom išiel na manželov ich pobiť, a tak Mesiačika odsúdili na smrť. Pred vykonaním rozsudku vyžiadal si, aby sa vyspovedal.

3. Z textu Adolfa Reusza pripojil Dobšinský v poznámke str. 19 — 20 výňatok. Podľa tohoto textu upravila B. Němcová svoje rozprávanie (II., str. 1. č. 37.).

Ku kráľovi prichádzajú dvaja pútnici, práve keď kráľovna ide zľahnúť. Po znameniach, ktoré sa ukazujú na nebi, určujú novorodeniatku osud a pri krste dávajú mu do daru „Svetskú Krásu“. Rovnako ako v predošlej verzii princ našiel darovací list svojho krstného a prosbami vynútil od rodičov dovolenie ísť do sveta za krásavicou. Sám prišiel k slncu, k vetru a mesiacu, i vytiahol sa zpod koryta, keď bol istý, že sa mu nič nestane, a počul sám ich odpovede. Mesiačik ho tak isto doviedol k diere na druhý svet a spomenul, že tam dôjde svojho cieľa, ak sa narodil s dobrým znamením. Drak, ktorý sa vyrútil zpopod mosta, zožral hrdinovho koňa. V chalúpke pri diere na druhý svet zjavili sa mu obaja jeho krstní a spustili ho po povraze dolu.

Hrdina dal im bielu šatôčku; keď ona očervenie, majú mu prísť na pomoc. Na ceste po onom svete prišiel k chalúpke, kde bývala múdra žena. Od nej sa dozvedal, že Svetská Krása žije na sklenom zámku, že sa ta nevydriape. Poradila mu, aby išiel k jazeru, kde sa s družkami každý piatok kúpe, a tam má do jednej z nich streliť. Keď Svetská Krása uvidí družku ranenú, zľakne sa, vtedy nech chytro uchytí odloženú jej korunku, pustí sa do behu a len nech sa neobzerá. Hrdinu jej krása pohla, že zabudol vystreliť, a ako vystrčil hlavu, uvidela ho Svetská Krása, pofŕkala ho vodou a tým ho premenila na jeleňa. Obaja krstní poznali po očervenenej šatôčke, že sa hrdinovi stalo nešťastie, a spustili sa na druhý svet, aby mu pomohli. Od múdrej ženy sa dozvedeli, ako mu majú pomôcť, aby prišiel ku svojej ľudskej podobe: „Keby ste mali toľko zlata, čo by ste z neho uliať mohli guľu ako tá hviezda (ktorú má on na čele) a tou guľou do jeho hviezdy strelili, stal by sa človekom.“ Tak jeleň strelou trafený prekotil sa a premenil sa zasa na mládenca, ďakujúc krstným za osvobodenie.

Druhý raz podarilo sa mu dostať korunku a dať sa na útek, ale neodolal prosbám krásavice, obzrel sa a vtom korunka zmizla a on sa stal medveďom. Krstní ho zasa na radu múdrej ženy osvobodili predošlým spôsobom. Napokon skryl sa ako v predošlej verzii v podobe chrobáčika do konskej hlavy na brehu jazera. I vtedy by bol skoro zahynul, keď predčasne vystrčil hlavu. Svetská Krása to zbadala a pribrala sa s družkami roztrepať mu hlavu, ale sa utiahol do dutiny. Keď potom dievčatá sa kúpaly, vytiahol sa, premenil sa na človeka, korunku uchvátil a šťastne sa dostal k diere, kde ho krstní vytiahli. Svetská Krása musela ísť za ním, keď odolal jej vábeniu obzrieť sa. Zapáčil sa jej však, keď zbadala zlatú hviezdu na jeho čele. Miesto mesiačka verzie prvej zaujal miesto krstný, on vypočul veštby holubíc: 1. keď sadne do koča, ktorý kráľ pošle, srúti sa do priepasti, lebo drak ho chce zahubiť i so ženou; 2. pohár vína je otrávený šarkanom; 3. šarkan prenikne do spalne prvú noc a pána zabije. Krstný tomu zabránil, keď stál s holým mečom pri hlave novomanželov a zabil draka. Princ, prebudený hlukom zápasu, vidiac meč zakrvavený, myslel si, že krstný zabil jeho ženu, ale všetko vyšlo najavo. Keď potom hrdina doliehal na krstného, akým spôsobom odvrátil toľké nebezpečenstvá, krstný odoprel odpoveď a zmizol.

V rukopisnom „Obsahu povestí ponaprávaných a do tisku prihotovených“ čítamenáčrt tejto povesti: „Svetská Krása“, v. Súpis I., 68, ktorý má niektoré motívy spoločné s povesťou B. Nemcovej.

„U kráľa nocovali 2 Pútnici. Královna na dobrý znak porodila Jaroslava. Svets. kr. do kryžmi dostau. Potom ju šjou hladať. Ani Vetrík ani Slnce, len mesjačik ku krsným otcom ho upravil, tí ku Múdrej žene, pod sklenený zámok. V rybníku strježiu, keď sa kúpala, 2 raz korunu vzau, Jelenom a Medveďom sa stau. Pustovník ho odkljau. Tretý raz ju dochytiu. Na ceste domou o nešťesti holubky hrkútali. Doma pust. dráka zabiu, jeho za to odsúdili, vadlovau, kamenným stĺpom zostau. Jaroslav s djetacou krvou pomočiu, a tak odžiu.“

Nevieme však, či tento text bol celkom vypracovaný, ale B. Nemcova ho iste nemala.

Prvopis textu, vytlačeného v Prostonárodních slov. povestiach VIII., str. 18, zachoval sa v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajáka v Petrovci. Bolo tu pripísané: „Porovnal a spracoval P. Dobšinský.“ Tento text bol určený pre Sbornik Matice Slovenskej, ako vidno z prípisu: „Odp. do Sborníka d. 26/3. 872.“

V úvode časové určenie „Za dávnych časov, za starých bohov“ v prvopise sa nenachodí.

Rozdiely sú predovšetkým rázu štylistického: v tlači „na veľa modlenia vyslyšal jích Bôh“, v rkpe „na veľa už potom kráľovna cítila sa“; hneď za tým v tlači: „Kráľovná bola už na samom zľažeňí, keď tu královi prisnilo sa“, v rkpe: „V tú noc pred samým pôrodom prisnilo sa kráľovi“; v tlači je k tomu pridané: „že naozaj bude syn“; v tlači 19: „A tu ti mu aj prídu oznámiť, že tej noci šťastne narodil sa mu syn“, v rkpe toho niet, len pred tým sa to krátko spomenulo; v tlači 19: „Pri krste boli i páni a zemäni. Títo krsniatku do križmy nametali plný vankúšik zlatom, sriebrom“, v rkpe: „Pri krste páni a zemäni metali zlato do križmy malému krsniatku“; v tlači 21: „bo ten príde domov hladný a v taký čas neradila by som nikomu, aby mu šiel na oči“, v rkpe: „bo ten príde domov hladný a v taký čas by ťa ľahko zjedol“; v tlači: „pobrali sa preč a doputovali“, v rkpe iba: „Vybrali sa odtialto“; v tlači 22: „neviem, ako obídeš; bo môj syn príde domov hladný a v taký čas neradila by som nikomu, aby mu šiel na oči“, v rkpe celkom rovnako ako odpoveď slncovej matky.

V tlači: „Ale došli k jednomu mostu“ (v rkpe je k tomu pridané: „po ktorom mali preísť z tohoto ku tomu druhému svetu“). Tu rekne mesiačik: „Zober z toho vojakovho koňa šetko dolu a tak pošli vojaka (v rkpe ,ho‘) popredku“, v rkpe je pridané: „ces most“ a ďalej je pridané: „bo pod týmto mostom býva drak, ktorý každého prvého pospolu zožerie“, miesto toho dodatku je v tlači: „veď priam budeš vedieť prečo“. V tlači: „ležal ani nehnul sa (ako v rkpe). „Vidíš,“ vravel mesiačik, „ten drak len toho, kto prvý ide ces most, prehltne. Teraz už iď ty sám smele a bezpečne“; v tlači: „potoky krve tiekli tuná“, v rkpe: „Krve bola tuná taká sila“; v tlači 24: „veď vám ja hádam darmo nežiadam“, v rkpe: „veru ešte odslúžim sa vám“; v rkpe: „keď ju zazrel“, pridané v tlači 25: „a akby ho neboli zachytili, bol by z nôh spadol“; v tlači: „Takto cez sklo mäd lízať, nadaromňe ju vídať, nijak nevidelo sa mu“, v rkpe: „Ale takto ju len vídať a na daromne za ňou mreť, to nijak nevidelo sa mu“; v tlači: „tam ukryj sa a čakaj, kím prídu a začnú kúpať sa. Potom hľaďže, dobre mier“, v rkpe: „tam ukry sa dobre a ešte lepšie mier“; v rkpe: „do čiernej doliny“, v tlači str. 27 je pridané: „Králevičovi ani znať nedal o sebe, kde mu zmiznul“, ďalej v tlači je rozšírené: „Chudák králevič ani nevedel, ako ostal odrazu bez všetkej potechy, bez pomoci, bez priaťeľa“, v rkpe len: „Ch. král. ostal bez pomoci, bez priateľa.“ V tlači: „Mesiačik pohodil (sic) hneď zase k tomu vchodu na druhý svet a zpustíl králeviča dolu dierou“, v rkpe: „Mesiačik spustil kráľovčíka zasa do tej diery“; v tlači 28: „nie tak priam dala sa mu utíšiť a ešte durdila sa. Ale napokon utíšila sa predsa“, rkp: „Naposled upokojila sa“; v tlači: „Bo ak tá zbáči, že v tej koňskej kotrbe najmenšie pohne sa, pošle pre motyku „a rozdrví všetko na prach““, v rkpe: „Bo ak ťa zbáči v tej kotrbe, pošle po motyku a bude drviť, pokial ju nepodrví a teba nezabije“; v tlači: „darmo ho vábila; darmo potom aj modlikala sa mu (prosila sa mu)“, rkp: „ale ho darmo vábila, kričala, prosila sa mu“. V tlači 35: „Mladý kráľ radšej by sa bol vari pod zemou videl, ako čo takéto žaloby na svojho bračeka mesiačika počúvať musel. Zprvu ani nepodbal na reči. Ale keď ten úradník žalovať neprestával a všetci iba to honili, že je veru mesiačik neverný, že to len strach a hrôza s holým mečom hnať na kráľa, nuž tu naposledok vypovedal naňho smrť“; v rkpe: „Mladý kráľ by bol rád, čoby sa to nebolo stalo; ale keď toľkí žaľovali, naposledok vypoviedal naňho smrť“; rkp: „nariekal si nad priateľom“, v tlači 36 je pridané: „ktorý takto po tých cestách a ešte aj doma nemal spanie ani v noci, len aby jemu bol na vernej pomoci“.

Odchýlky rázu lexikálneho a frazeologického: „na ceste zazre“, v rkpe „uvidí“; zatým nasleduje v rkpe: „Syn narodil sa ščastne…“; v tlači „dnu zavolať“, v rkpe „dnu voviesť“; v tlači „zahováral“, v rkpe „prevrával“; tlač: „za sprievodčíka“, rkp: „za kamaráta“; v tlači: „rúdnymi cestami“, rkpe „starými c.“; tlač: „nezazrelo“, rkpe „nevidelo“; v tlači: „kremä“, v rkpe „len“; v tlači: „kdeže berieš sa mi tu“, v rkpe: „kdeže si sa tu vzal?“; v tlači: „páchne“, rkpe „vonia“; v tlači: „zamyslel sa“, v rkpe „hútal“; v tlači 23: „aj rozum by si tam nahal“, v rkpe: „potratil“; v tlači 24: „žiaden duch“, rkpe: „nikto“; v tlači: „vzala na ruky“, v rkpe: „schytila“; v tlači: „co mu para stačila“, v rkpe: „čo mu duša stačila“; v tlači: „bude mať prísť ku plesu“, rkpe: „keď do rybníka príde“; v tlači „co pometuje sa na brehu“, v rkpe: „čo na brehu leží“; v tlači: „pober sa v nohy“, rkpe: „utekaj“; v tlači: „ku plesu“, v rkpe: „k rybníku“; v tlači 29: „na tátošoch“, v rkpe: „na sto koňoch“; v tlači: „hrdlo“, v rkpe „hruďky“; v tlači: 32, 35: „šiarkan“, v rkpe: „žiarkan“; v tlači: „ľudia, čo boli zhrkli sa na diváky“, v rkpe: „čo boli prišli na diváky“; v tlači: „a plaču bolo dosť“, v rkpe: „a nariekali všetci“; tlač str. 37: „hňeď“, rkpe: „priam“.

4. Odchodne rozpráva tú rozprávku Samo Šipka z Turca v písanom časopise Považja 1847, str. 136 — 147, 153 — 156, „Slnkova paňička“^[21]

„Bou raz jeden král a jedna královna a tí nemohli mať deťí. Spituvali sa na všetki strani, dozveduvali sa od kažďjeho, koho len postretli, ako bi oňi mohli mať deťi — ale nadarmo, žjaden im ňeveďeu dať radi. Až raz jedna stará ženička, ktorá u toho krála za kucharku bola, predstavila sa pred krála a oslovila ho takto: ,Najjasnejší král, ľuto mi je, že sa vi na tolko dozvedate, a nemuožeťe sa o žjadnom prostrjedku prezvedjeť; tím ľuťejšje bi mi ale bolo, keď bi sťe nás vi ako siroti bez opatrovníka zaňehali, a nezaňehali po vás žjadneho potomka. Naša krajina bi spustla, lebo bi hu neprjaťelja vidrancuvali, a preto prichádzam s mojou touto radou k vám, abi sťe zvolali všetkích starích luďí, a zvlášťe žebrákou sem do tunajšjeho kostola, a po predku dáku odmenu za ustavaňja im prislúbili, opomenúc pritom, že sa chceťe dačo s ňimi poraďiť. Dobre vjeťe, že takíto starí luďja mnoho veďja rozprávaf i urobiť dobrjeho i zljeho. A preto, keď sa vám páči, poslúchňiťe moju radu; vjem, že neobanujeťe.‘ Král žeňičkine reči velmi pilno načúvau, a keď videu, že mu dobru radu dáva, prerjekou k ňej: ,Ja vašu radu prijímam a za takú dobrotu vám ďakujem, aľe poraďte že mi teraz, ako bi ja mohou všetkích tích starích ludi svolať a sem doprevaďiť.‘ Kuchárka, dobrá ženička, mu znovu raďila, abi poslau zo svojich sluhou jednjeho, čo bi po všetkich jeho krajinách pochoďiu a zo všetkích deďín starích luďi do královskjeho kostola sem doprevaďiu.

Ako mu raďila, tak sa aj stalo. Král rozoslau vjacej svojich sluhou a na všetki strani sveta, abi sa to čím skorej stať mohlo. O dakoľko dni mali sa zísť do kostola, a už mau každí oznámenuo, v ktorí den a v ktorú hodinu v kostole biť má. Pomalí už starí luďja po jednom prichádzali, a najvjacej z ňích boli žebráci. Každí sa ufau královskej odmeni, lebo ich král bou velmi dobrí človek, a preto kdo sa len za starjeho uznávau, putuvau do kostola. Už bou kostol plní. Král a královná vstúpili tješ doňho, a jednjeho každjeho sa spituvali, či bi neveďeu im dačo poradiť, ako bi mohli mať deťi. Prešli od jednjeho konca ku druhjemu, poopituvali sa všetkích, podávali každjemu z ňích po dva dukati, ale na darmo, žjaden z nich ňeporaďiu im ňič. Král zbľadou, lebo mu to vše v hlave vrťelo, že po jeho smrti z jeho královstva ňebuďe ňič, keď potomka po sobe ňezaňehá. Smutní sadou si s královnou na koč a pobrau sa domou.

Už od smútku neveďeu, kďe je, ač ráz, keď zastau kočiš a razom na ceste, prebudiu sa zo svojho dumaňja. ,Čo to?‘ prehovorí ku kočišovi, ,poháňaj ďalej!‘ Kočiš oznámiu královi, že jeden chlap na ceste leží a že nechce odisť, preto že zastať museu. Zosadou kočiš z voza a šjeu sam ku chlapovi, abi ho s cesti, ak je opilí, odňjesou. Ale chlap odisť nechceu, a povjedau, že on chce, abi sám král pred neho predstúpíu. Král sa zadiviu nad tolkou opovážlivosťou, ale že mu na um prišlo, že mu vari dobrou radou poslúžiť chce, napokon len zišjeu z voza a predstaviu sa pred starčoka, spitujúc sa ho naraz, že čo s ňím chce. Na to starí človek odpovjedau: ,Najjasnejší král! počúvam, že pítaťe radu od starích ludí, ako bi sťe mohli mať deťi. Ja teda preto zabrau som sa ťješ do kostola, abi som vám dobrou radou poslúžili. Som starí a nevládau som tak skoro ísť, abi som sa bou v ustanovení čas tam dostaviu, preto viďjac, že už z kostola sa rozchádzate, položiu som sa sem na zem, abi som vás pristaviť tu mohou. Tu vám dávam tjeto dve ribki, jednu zedzťe vi a druhú vaša žena, a buďeťe mať istotňe jednjeho sina.‘ Král od radosťí neveďeu, ako mau prerjecť ku starcovi, a preto len mu dau hrsť dukátou, a prislúbiu mu, že ak sa jeho proroctvo splní, že potom dostať má, čo si len sám zažjada. Starec sa teraz ustúpiu na stranu, a král všetek uťešení vjezou sa domou.

O pár mesjacou královná sa ťažkou cíťila, a keď zľahla, poslau svojich oficjerou král a na koči pre starčoka, abi mu slúbenuo viplniu a svoju radost mu vijaviu. Starec, ktorjemu sa tješ práve v ten ďen sin narodiu, s oficjermi predstaviu sa pred krála, kde mu tento od radosti ani mjesta neveďeu, a keď sa ho spítau, že čo si žjada od ňeho, starec povjedau, že ňič inšje, len abi toho jeho sinčoka, čo sa mu ťješ práve dňes narodiu, vzau k sebe a vichovau ho ako svojeho. Král mu to k vuoli s velkou vďačnosťou urobiu, a ešťe nad to ho aj zlatom a strjebrom obdaruvau. Pri krsťe žobračikou sin dostau meno Janko a králou Ferdinand. Král jich obidvoch rád mau a otcovski starau sa hňeď od mladi o jich dobruo vichovávaňja. Medzi všetkimi učeňími, čo sa v jeho krajiňe na ten čas nachodili, vibrau si tích najspuosobňejších a najmúdrejších učiťelou k ňím, a prísne im prikázau, abi Janka a Ferdinanda vo všetkom, čo len za dobruo uznajú, viučovali. Chlapci boli schopní a otcovi ňemalú radost už za mladi robili. Všetko, čo sa im predložilo, naučili sa ako Otčenáš, všetko, čo sa im robiť zakázalo, vijmúc pár razí, si zachovali a zákazi neprestupovali. Ferdinand sa ukazuvau hodním králouskím sinom, ale Janko ho vo všetkom ešťe previšuvau. Keď chlapci dorástli, obdaruvau oťec zlatom, strjebrom vichovavatelou a učiťelou, prepusťiu ich a zaňechau ich sebe samím, že však už vraj sa na rozume, veďja, čo je zluo a dobruo, a preto, nech sa už sami k dačomu priberajú, ako sa na králouskích sinčokou svedčí.

Oddali sa milí šuhajci do čítaňja kníh, lebo im to odchádzajúci učiťelja najviac porúčali. Ale Janko bou len všaďe pilňejším, usilovnejším, a tak i tu. Len to, čo on povjedau a pochváliu, že je peknuo, čítau po ňom Ferdinand, a čo velmi nechváliu Janko, to Ferdinand ňehau, spoljehajúc sa na jeho súd. Janko počítau kníh mnoho, ale Ferdinand len tje, čo tento najvätšmi vichvaluvau. Raz ako tak čítajú, napadne Jankovi v kňihe opisaňja jednej krásnej paňički, ktorú pre velikú jej krásu slňečnou nazvali.

,Ferdinand‘, povje Janko, množe prečítaj tuto kňižočku, ako sa ťi zapáči, mňe sa zaľúbila až više mjeri.‘ Králouskí sin upozorňení napred čítau knihu s celou chuťou, a keď hu celkom prečítau, tak sa zalúbiu do tej Slncovej Paňički, že si hu hňeď v tom okamžení vidjeť zažjadau. ,Janko muoj, ti si ma vždi ešťe dobrou radou podporuvau‘, prerjekou králeučík, ,prosím ťa, poraď mi, ako bi som sa ja k tej Slncovej panički dostať mohou, abi hu len aspon na moje oči viďeu, keď bi aj s ňou slovo ňeprehovoriu.‘ ,Ja ňevjem, Ferdinand‘, odpovjedau Janko, ,akú bi som ťi tu radu dau, tá bíva ďelako, museu bi si isť cez hori, cez doli, cez morá, cez vodi, cez pustatini, ak bi si sám k ňej duojsť chceu, a na pustatinách abo v horách bi ťa divje zveri prepadnuť mohli, z ktorích pazúrou iba smrť bi ťa visloboďila. Krom toho, ako dobre vješ, oťec je prísni, ňemá len ťebä jedinjeho sina, kdo zná, či bi ťa na tak dlhú cestu pusťiť chceu, a keď sám k ňej ňepuojďeš, inakšje hu neuvidíš. Medzi tím predca, ak bi si už len tak velkú chuť k ňej isť mau, ja bi som ťi radiu nasledovňe: abi ťa divje zveri na cestách nerozdrjapali, šjeu bi i ja s ťebou, a museli by sme sa opatriť zbrojou a dobrími konikami, čo bi len tak ljetali s nami; abi ťi oťec ku slncovej paňej cestu konať nebrániu, museu bi si sa urobiť nezdravím, lahnúť si do postele a aňi jesť ani piť. Oťec bi zavolau učeních lekárou k ťebe, a tí bi hned pričinu tvojho ňezdravja zveďeli. Keď bi oznámili otcovi, že preto a preto si chorí, mislím, že bi len tak tiranskí ňebou, abi i na ďalej tvoje srdce katuvať mau, na ostatok aďaj do hrobu sprevaďiu.‘

Ferdinand všetko tak, ako mu Janko predložiu, urobiu. Lahou si do posťele; ňejedou, ňepiu, ňespau. Prišla do uší o tom povesť otcovi, a ten naraz tích najspuosobnejších, najmúdrejších zo svojej krajini doktorou dau povolať, abi mu jedinjeho sinčoka Ferdinanda vilječili. Doktorja sa zišli a o ňemoci králeučíka ten súd viňjesli: že ta lebo zo zalúbeňja lebo z hlbšjeho dákeho zadumenja, alebo z druhích škrupulou pochoďí. Oťec sa vipituje svojho miljeho sinčoka, abi mu zjaviu jeho nepokoje, abi ňetajiu pred ňím, čo ho trápi, že mu on k vuoli všetko urobiť chce. Ferdinand tímito slovmi poťešení, vijaviu mu príčinu ňevoľe, že vraj čítau tamto v tej a v tej knihe o krásnej slncovej paňički, a preto že on aňi jesť aňi piť ani spať ňemuože, pokjal paničku túto na svoje oči nevidí, abo za svoju ženu ňedostaňe. Čo mau robiť ňeborák král! rád bi on bou bívau, abi tá kňiha račej dakde bola zhorela, ako do jeho domu sa dostala; ale čo že? už bolo pozďe, Ferdinand hu už bou prečítau, a čo bi král teraz už aj do ohňa hu bou hoďiu, ňič bi s tím ňebou získau, bo kraleučikovi už bola v hlave. Dlho on rozmíšlau: či ho ma pustiť k tej paňičke, a či ňje, bo sa mu i tak i tak dobre i zle videlo. Pomisleu si: ,Dám ho na cestu, sotva sa mi kedi vjac vráťi, bo na dlhej ceste čo ňje pred ludmi, teda pred zvjeratmi padnúť musí; nehám ho zas doma, od žjalu mi umre.‘ Na ostatok sa len rozmisleu, že ho veru račej pustí na cestu, ,bo vraj skorej sa mi ešťe z cesti navráťi‘ — misleu si sám v sebe, — ,ako v posťeli ozdravje; tje žjale, nepokoje bi ho istotňe do hrobu sprevoďili.‘ Ako misleu, tak sa aj visloviu: ,Keď už teda tak má biť,‘ prerjekou k sinovi, ‚už ťi len dovolím, viber sa na cestu s božou pomocou, abi si sa aj šťastlive navráťiu. Puojďeťe spolu s Jankom, bo v jem, že jeden bez druh jeho nevikonáťe ňič, ale sa musíťe dobre ozbrojiť, bo sa tam ňje len suroví luďja, skadjal puojdeťe, ale aj velkje pustaťini, po ktorích sa vlci a medvedi len tak prechádzajú. Koňe si viberťe z mojich tje najlepšje, ostatnuo si pripravte sami, abi sa vám čím najzdarňejšje vodilo.‘ Smutno stúpau král z izbi mladích, bo sa nazdávau, že jich už vjac ňevidi krom dneška.

Na druhí ďeň ráno chlapci už boli na koňach, šabla pri boku, pištole na sedle, korbáčiki, všetko to ukazuvalo na ďalekú cestu, na ktorú sa dve mladje chlapini púšťaju. Ešťe raz pokívli na otca, ešťe raz podali ruku matke, ešťe raz odobrali sa od roďini, a keď Janko a Ferdinand slzu v matkiních očach zazreli, pichli koňa ostrohou, leťeli ako ftáci, a to len preto, abi neviďeli plačjacu matku nad ňími. Keď už boli ďelako a zdali sa ako maluo ljetajúce ptáčatko, vňišli oťec a matka a rodina do palácu, všeci v smutku a slza v každjeho oku hrala. Matka obvinuvala otca, oťec mať a rodina ich mjerila: ‚Dajte,‘ povedá, ‚pokoj, už čo sa raz stalo, už sa neodstaňe, už sa vám sinkovja vjac nenávraťja, len práve ak so slncovou paňičkou. Poprosme jím račej od Boha pomoci, abi sa šťastlive po vikonanej práci domou navraťili.‘ Ihňeď na to dau král zazvoňiť do kostola, abi sa šjeu zo svojou ženou a roďinou a s jeho podaními za šťastlivo navracenja sa jeho sinou pomodliť a Boha poprosiť.

Janko ale a Ferdinand šli, kďe ích dve oči zavjedli. Prešli už mnohje hori, vrchi, doli, lebo pravda oňi sa ňevljekli, ako cipa na smeťisku, ale leťeli ako dáki ftáci. Shovárali sa všeliňečo, keď hore vŕškom po tíchu jeden vedia druh jeho na koňíkach kráčali. Raz, ako idu hore jedním trochu príkrejším vŕškom, začau Ferdinand po boku Janka stúpajúci hovoriť k svojmu kamaratovi. Kdo zná, čo sa stalo, čo ňje, ale Janko, skrútnúc koňa, v okamžení vráťiu sa nazpät, ako bi mu dakdo bou zaucho vilepiu. Ferdinand neveďeu ňišt, čo sa robí, a stúpau z kroka na krok ďalej hore vrchom. Ak rozpráva, tak rozpráva miljemu Jankovi započatí hovor, aňi sa nepretrhou, krome keď sa raz Janka čosi spítau a žjadnej odpoveďe nedostau: ‚Či počuješ, Janko, ha! ale hej či nje?‘ — spítau sa znovu Ferdinand; ač keď len odpoveďe nikďe ňist, obozreu sa nazad. Stŕpou králevčík nad tímto skutkom Jankovím, a čo len sili mau, popchou koňa, abi Janka navracujúceho sa k domu dohoňiu. ‚Nuž, čo že misliš, brat muoj!‘ prehovoriu potom, keď ho už dohoňiu, Ferdinand k druhovi, ‚veť som ťa ani slovom aňi skutkom neobraziu.‘ Odpovedau Janko: ‚Neobraziu si ma síce s ničím, ale predca bojím sa pustiť na túto tak dlhú a strašnú cestu s tebou, vedjac, že šťastlive ňeobiďem. Ti ma ňebuďeš chcjeť poslúchnuť, čo ťi rozkážem, lebo nerád, ako ťa znám, dakoho radu prijímaš, hiba práve keď vidíš istotňe a akobi prstom omakáš, že je dobrá. Ja zase na tvoju vuolu pustiť sa ňechcem, lebo vjem, že bi zle obchodiu. Ostatňe keď mi prislúbiš vernosť a poslušnost, hotoví som i dalej na cestu sa pustiť s ťebou.‘ Ferdinand zavjazau sa svatou povinosťou všetko, čo mu Janko rozkazuvať alebo od ňeho požaduvať buďe, že ochotňe vikoná, a teraz pusťili sa zase ďalej spolu.

Už slnce zapadúvalo a bolo sa treba starať o mjesto, kďe budú nocuvať. Ňeďaleko viďja jeden pustí, obrúcaní zámok, i udali sa do ňeho, lebo mali sa čo báť, že ak ďalej bi sa ešťe pustili, museli bi pod holím ňebom nocuvať, kďe bi jích dašt umoriť, ozjabnuť mohou. Ako misleli, tak aj urobili; vňišli do zámku, zavjedli si koňe do stajňe, kde obrok, koberce už prihotovenje mali, a to práve pre dvoch koňikou. ‚Ale‘, povedá, ‚či to dakdo pre nás prihotoviu, ak veďeu, že priďeme, a či je to čuo!‘ — Divili sa — a mali sa aj na čom, bo v pustom tom kaštjeli aňi duše živej nebolo, a predca všetko, čo potrebuvali, jim nechibuvalo^[22].

Vňidu do izbi, jednej, druhej, treťej, pochoďja všetki izbi, ňikďe aňi duše! V ostatňej najšli prikrití stuol, na ňom večera shotovená pre dve osobi, na jednej straňe zlatí taňjer, zlatá ližka, hodbabní uťerák; na druhej taňjer porcelánovi, ližka cinová, uťerák plaťení a na obidvoch naljata poljovka, ťeplá, ešťe sa teraz z ňej parilo. Divili sa oba, ale zlášťe Ferdinand, ktorjemu už vlasi dubkom stávali. Boli tam v tej izbe ešte aj dve posťele, jedna složená z hodbabních perín, druhá len z kartunovích oblječok. Dve chlapini hlaďeli jeden po druhom, nevraveli ňišt. Čakajú, čakajú dakjeho človječka, abi predca dáko vizveďeli, kdo variu tú večeru, keď sa ešťe teraz z ňej parilo. Ale kďe ňič, tu ňič. Idu opáčiť koňe, a tím už zase bou dakdo podhoďiu. Teraz už veďeli, čo je vo veci s večerou. Prišli do izbi, zasadli si, králeučik ku cifruvaňejšjemu, Janko ku ordinárnemu taňjeru, a pojedli. Naraz príďe mäso, neveďja odkjal, len ako bi z ňeba bolo spadlo. Mäso pojedli, prišla pečjenka atď. atď., všetko, ako oňi neviďeli.

Keď sa ešťe trochu naďívali, poprechádzali, poprezerali izbi a celí zámok, ľahli si spať. Ferdinand do hodvabních, Janko do kartunových perín. Prišla 10. hodina, ten v hodbabních už dobre spau a že vraj aj chrápau; ale Janko ten veďeu čo robiť! ‚Ej,‘ povedá, ‚musím ja predca sa vizvedeť, kdo je tu pánom, a či len zli duchovja!‘ — Spau, ale len tak, ako miš na vreci. Ňech tu i tu čo len ako málo zašuchotalo, on sa hňeď prebudiu. Ale za to veďeu aj svet klamať! Keď aj nespau, predca tak chrápau, ako bi ho bou zarezau dakdo.

O dvanástej, keď Janko a Ferdinand už hodňe chrápali, vňišjeu princ jeden aj zo svojima dvuma cérama práve do tej chiže, kďe oňi ležali. Janko chrápau, ale vjeme ako. Princ zas so svojimi cerámi len tak rozprávau ako pod zemou, ťicho, slabo, a to preto, abi nezobuďiu dve chlapini. Ale Janko mau dobrje uši, a trebárs tito ak slabo vraveli, a trebás Ferdinand svojím chrápaním celú izbu naplňuvau, predca virozumeu všetki reči ňespjacích. ‚Apuška,‘ pítali sa céri svojho otca, ‚čože sa toto za jedni v tich posteljach? Kďe že idu? a čo chcu?‘ ‚Deťi moje,‘ odvetiu slabím hlasom starčok, ‚ja bi vám rad odpovjedať na vaše otázki a veďeu bi vám aj, ale sa bojím, že bi to títo dvaja počuli, a to bi pre nás dobre ňebolo, bo bi sme prjam tu kameňmi ostali.‘ Ale oťec tímito takímito slovmi len pozornosť vzbuďiu u kňežních a zvedochtivosť. Čím jim vätšmi vipovjedať zapjerau, tím ho vätšmi prosili céri, a volkí ňevolkí tajomstvo ím vijaviu. ‚Keď je už,‘ povedá, ‚tak, len vám povjem, ale sa musíťe ticho zadržať.‘ (Janko uši napína. Starec počína slabším hlasom.) Títo dvaja sa z tam a tamtej krajini; tento tu je králou sin, a ten tam bjedneho žobrákou, ktorjeho ale král z láski k otcovi k sebe prijau a za svojeho vichovanca vzau. Idú k slncovej paňej, o ktorej som vám už pred tím bou rozprávau. Tento králou sin chce hu mať za ženu, bo, ako vjeťe, je najkrajšja na sveťe. Ale oňi daromne putujú. Lebo jedno je tu tolko cjest krížom krážom popleťeních, že sa stratja medzi ňimi, keď sa len tej najplanšej držať nebudú. Kebi jim to mau kdo oznamiť, nuž bi len trafili, ale oňi sami o tom nevedja ňišt. To je ale ešťe málo. Keď bi sa aj tak stalo, že bi náhodou po tej najplanšej cesťe sa pusťili, a dobrú cestu zpomedzi krížovích na veki si zvolili, ta cesta zavjedla bi jích ku jednjemu širokjemu potoku, ktorí ale má tu vlasnosť v sebe, že spáli, čokolvek do ňeho vstúpi. Kebi jím to dakdo oznámiu, že nedelako cesti trochu v bok pri tom potoku jest jedna studňa, pri ktorej rastú rovnje ako svjece prúti, a tje pruti že majú tu moc v sebe, že uďereňja ích o vodu potočnú potok sa roztrhňe a suchuo mjesto pre idúcich nehá, tak bi sa ešťe len osloboďili a prešli bi cez potok; ale kdože ím to povje. O tom ňevje žjaden, o kéž bi aj dakdo veďeu a chceu by ím to po predku oznámiť; teda ten človek uškoďiu bi sám sebe, bo bi zostau po kolená kameňom. To je druhuo. — Otázka je tješ, keď bi aj šťastlive na dajakí spuosob cez potok sa preňjesli, či bi samu tú paňičku slncovu dostali, lebo tá bívá strážená od vojska, oťec hu vidať nechce. No ale to je zase málo, to bi sa mohli dáko samo rozumu doradiť a stráž a otca klamom prevjesť. Ale treťuo je: keď bi aj tú paňičku dostali, daromná bi bola ích robota, bo král za ními hňeď vojsko zašle, abi jich lapili, a jestliže bi i tomu vojsku ušli, čaká druhá na ních pokuta, lebo: príďe ím potom jeden vojak na koňi, ktorí sa za vislanca od jeho (t. j. Ferdinandovho) otca držať buďe oproti, s jedním pohárom vína, ktoruo ale horúcim jedom buďe preplňenuo. To sa staňe v hore, kďe velkí smäd na všetkích 3 napadňe, a preto s radosťí vipijú jedom napušťenuo víno. Keby jím to dakdo po predku povedau, abi obišli túto obludu, abi ňepili jedovatuo víno, ale kdo že ím o tom len slovo povje? ten bi sam sebe uškodiu, bo bi zostau po pás mrtvim kameňom. A dopusťím ešťe i to, že bi i toto zluo odvráťili na dajakí spuosob, ale už keď domou prídu, čaká na ňích ešťe jedna, a to ostatnja próba, teda po treťuo: keď sa už v dome otca sobášom spolu spoja, vínďe o pounoci jedon strašní haďisko zpod postele a ten ích oboch o živuot priprávi. Kdo že ích tam zachráni; o tom ím nikdo aňi slova ňepovje, lebo nebuďe veďjeť, a keď bi aj kdo povedau, ten bi zostau ešťe više käčki na dva prsti kameňom, a tak bi hiba sam sebe uškodiu.‘

Kdo visloví, s akou pozornosťou načúvau Janko reči takjeto? Ba veru častejšje citom premožení i chrápať zabudou, chiba keď sa zase vpamatuvau, začau znovu chrapňe (šiški) ujedať! ‚Ale, apuška‘, po prestávke spítali sa knežňje, ‚prečo sme mi v tomto kaštjeli zakljati, a ako bi nás mohou dakdo oslobodiť?‘ ‚Deti moje, keď som vám tamto tajomstvo viložiu, už vám nezatajím aňi toto. Prečo sme zakljati, to ja dobre ani sám nevjem, bo to ešte naše pokoleňja, naši predkovja nás sem oddali, ale vislobodiť bi nás mohou dakdo, keď bi zo studničjek tu ňeďelako sa prištjacich načreu vodi a tou vodou dvanast raz do vuokola obchadzajúc celí náš kaštjel bi pokropiu.‘ Ešte sa dačo poshovárali oťec s cérami, ale že sa už k svitaňú blížilo, museli utekať do mjesta jím usúdenjeho.

Svitlo — šuhajci vstávajú — oblečú sa — nafruštikujú sa, neveďjac, odkjal čo prišljeho mljeka a chleba — vindú von — najdú koňe už prichistanje, nažratje — sadnú si a idú s Božou pomocou. Ferdinand po predku, za ňím Janko, shovárajú sa o divnej nocľahi, keď pritom Jaňíčok aňi slova zo svojho tajemstva tam vijavenjeho ňezmjeňiu bojac sa skameňilosti veštcom predpovedanej. ‚Hop! Ferdinand, ňje tou cestou, poď staďeto, bo bi sme tou poblúdili.‘ Ferdinand poslúchou, ostavajúc verní slovu danjemu, išjeu, skaďe mu Janko ukjazau. A keď ho aj vjac raz takto na cesťe napraviu, vše bou počúvni slova druhu svojho. Už teraz boli neďelako potoka velkjeho ako skoro rjeka dajaká. Ferdinand sa rozbehňe na koňiku, chce ukázat smelosť svoju pred Jankom a cez potok cvalom prejsť mjeňi. ‚Hop!‘ ozve sa znovu prozretedlní Janko, ‚postoj málo, chiť mi koňa a do vodi vnisť nesprobuj.‘ Ako Janko rozkázau, tak sa stalo. Zosadou z koňa, šjeu opáčiť studňu, ktorú aj našjeu, odrezau pri nej prút, šibou vodu a tá sa hned rozstupila na dvoje; prút ale zhoreu v okamženi do knotu! (do čipa). ‚Vidíš‘, povedá, ‚tak bis’ bou ti shoreu, abi s’ nebou poslúchou moje rozkazi.‘ — Ferdinand obďivuvau múdrosť Jankovu, ač mu len tak vlasi stávali, a pomisleu si sám v sebe, že bi veru vraj ňesťastliví boli bívali, abi on bou podla svojej vuole na cesťe sa držau. Teraz tím vätšú poslúšnost Jankovi prislúbiu, a o jeho mudrosti mocňe sa presvedčiu.

Šli ešťe dakolko tídňou po horách, po dolách, po skalách, po pustaťinách, až ráz predca uzreli mesto, kďe Slncova paňička bívala. Ale ako teraz dostať túto paňičku? strážcovja príchod k nej zabraňuju, a keď človek ku ňej ňeduojďe, ako že hu dostaňe? — ‚Vjem, čo urobíme,‘ prerečje Janko k Ferdinandovi. ‚Vihotovíme pár harmoňík, jednu tak velkú, že bi si ti celí do ňej vňist mohou, a keď je tá slncová paňička milovňica muziki, dopočuje sa istotňe o našej harmoniki, prijďe si ju kúpiť. Mi jej hu predáme za lacnje peňjaze, ale druhímu, ktorí bi hu kupuvať chceli, viložíme drahú cenu. Ti vňiďeš dnu a ja buďem predávať.‘ Tak sa aj stalo. Čo harmonice rozkázali, to hrala sama od seba. Ak taič (deutsch), nuž taič, ak valcer, nuž valcer, ak polku nuž polku, ak strašjak, teda strašjak, — čo si len kdo rozkázau, to mu hrala. Prišli páňi, princovja, knježatá, boháči, každi sa vipituvau o jej cenu, ale tolkje penjaze žjaden i ten najbohatši za ňu dať ňechceu. Prišla veru aj žjadaná princka, slncova paňička, a keď sa spítala o cenu, tu na podivenja všetkich ani stú čjastku nepovedau z ceni prvej. Princka si hu prjam kúpila, a harmonika od rána do večera u ňej hrať musela a to takje nóti, akje si len rozkázala.

U večera, keď uš dobre tma bolo, višjeu pomalí Ferdinand z harmoňiki a počau hovoriť princeznej, čo chceu. Princezná počúvala s velkou pozornosťou a bola rada, že sa vidať muože za takjeho královskjeho sinka, ako bou Ferdinand. Ushovorili sa, že v noci odídu na koňi. Hneď koňe boli obstaranje; tretjeho pre ňu kúpili a ňevistálo to aňi hodinu, už boli na koni všeci, už utekali, ako mohli, preč od domu princeznej — princezná s ňími. Ráno keď sa oťec dozvedeu o neprítomnosti svojej céri, poslau hňeď na všetki strani svojich sluhou a vojská, abi hu hladali. Veďeu on, aspoň tušeu, že ona najskuor s tími harmonikármi utjekla, bo o tíchto v mesťe ňebolo už aňi chíru, a harmoňika princezkina bola otvorená.

Vojsko uťekalo za ňimi a po dakolko tídňach ich aj dohonilo, ale už za tam tím potokom, cez ktorí oňi prebŕsť ňemohli. Vihrozili sa ím teda ešťe na ostatok a so smutnou novinou vrátili sa naspät ku královi. Traja pocestní ale stúpali domou ochotňe. Idu cez hori, vidja z delaka jednjeho vojaka na proti ňím leťjaceho, v ruki poháru dačo podobnuo držjaceho; pocestní ale tak zosmädli, že temer z koňa padali. Janko veďeu, čo je. Zrovna letí sluha-posol vo vojenskích šatách oblečení ku Ferdinandovi na predku kračajúcemu a podáva mu od otca poslaní pohár vína, že sa vraj velmi ťeší nad jeho navratom a preto že mu toto posjela. Už Ferdinand chceu vipiť. Vtom Janko svolá na ňeho, abi ňepiu, ale abi ho za sebä viljau. Počúvnuv Ferdinand, trebars z ňechuti, rozkaz Jankou, ale keď na zem viljau víno a pozreu, ako tá zem od ňeho horela, ňebanuvau, že z ňeho ňekoštuvau, ba práve z radosti k Jankovi sa obráťac velmi sa mu poďakuvau.

Prišli znovu do zámku, kďe boli nocuvali pred tím. Čo sa tam bolo prihodilo Jankovi a Ferdinandovi, to istuo prihoďilo sa i teraz všetkím trím. Pre koňe už mali hotovuo, večera pre trích už bola na stole, aj posťele boli hotovje. Zajedli si, pospali si, zobuďili sa ráno, obljekli, zafruštikovali si a šli zas s Pánom Bohom ďalej. Dňes už mali biť doma. Radosť všetkích bola veliká, ňje len preto, že po tak dlhej cesťe odpočinok hladali, ale aj preto, že budú dňes tam, kďe si už dávno biť žjadali. Prišjeu večer a s večerom uvitali dom roďiní. Ak sa radovali na cesťe, tím vätšmi sa radovali doma, keď viďeli svojich roďičou pri boku, ktorím od radosti slzi z očú tjekli. Neveďeli sa prenavítať, otec a matka vipituvali sa na cestu a na štestja pútnikou, pútňici zas to istuo spituvali sa roďičou. A veť vjeťe, ako to bíva, keď roďičja stratja sinkou z oka a po dlhom čase zase jich uzrú.

Keď si hodňe jedňi druhím narozprávali, keď sa zo všetkích strán jedňi druhích poopituvali, — čo veru hodňe dlho trvalo, — odobrali sa do Ležjachova a Spiša.^[23]

Ráno povolala sa roďina a šli k sobašu. Ej! bola že to svatba! víno, pivo, pečjenka, haluški, koláče že sa vraj pod božou chvílou do paloti vnášali, a hosťja že ani treťinu z toho ňestrovili! Muzikám a tancom že vraj ňebolo konca kraja! Ďeň prešjeu, a to tak, ako bi ho bou odfúknuu, lebo pri takích veselosťach aňi neveďeu človek, kďe stojí. Večerom si už políhali hosťja, mladjeho zaťa s ňevestou uložili do samotnej izbi. Janka chceli tješ dakďe zavjesť, ale on ňechceu, že on, povedá, v túto noc chce biť v tej izbe, kďe Ferdinand s mladou ňevestou spať budú. Dlho mu to nechceu král a ostatní hosťja povoliť, ale potom pomisleli si, že však ím on obrániu Ferdinanda na cesťe od všeljakích neštesti, ako sa dozveďeli, a že i sám Ferdinand zaňho oroduvau, teda ho len pustili — ale ňje do tej — lež prjam pri ňej do bočnej izbi, tak že z tej dvere do tejto boli.

Utíšili sa potom pomalí, ludja pospali — ale Janko ňespau. Počúu biť jedenastú, zodvihou sa z posťele, obljekou sa, pripásau si šablu a pomaličkí, potichúčkí vkradou sa do izbi ku posteli, kďe tamtí dvaja spali. Pri posteli stáu velmi dlho, ani sa ňepohnúu, a šabľu viťjahnutú z pošvi držau v pravej ruke, ako keď oficjera v paráďe stoja. O pounoci vidí, ako sa drjape velkí hadisko zpod posťele rovno ku mladím žeňíchom. Janko sa zosilí, a čo máu moci, udreu na potvoru so šablou. Hňeď ho preťau na dva franforce (kusi). V tom sa ale Ferdinand zobudi, nazdávajúc sa, že to dáki zbojňík vkradou sa do ích izbi a že ích pripraviť chce o živuot, alebo že to Janko vibehou z druhej izbi a závidí mu Slncovu paňičku, pre ktorú ho o živuot privjesť chce. Sbehli sa na krik jeho prítomní hosťja, chiťili zbojňíka, a milí Janko vsadení bou na rozkaz králou do väzenja cez noc. Ráno ale bez vislišaňja mau biť odpravení. Tí ludja ani na tolko rozumu ňemali, žebi boli svetlo vňjesli do izbi a viďeli očima, čo sa stálo. Ale oňi v trme-vrme (t. j. v zbure) chitili Janka ako domňeljeho zbojňíka, hňeď sa všetko z tej izbi vipratalo, akobi čerti v ňej boli strašili, a izbu zamkli.

Ráno všetko sa chistalo k odpraveňi Janka. Jedni si misleli: ‚Ej!‘ povedá ‚náš pán král včera bou privelmi veselí, teraz ma zas druhuo veselja! Ako je to!‘ Druhi zase divili sa na Jankovi: ‚Ej!‘ povedá ‚veť sa to neviďeu takí zavistliví šuhajec, ako že to z ňeho mohlo vistať?‘ Ale tak to bíva, tichá voda brehi podmíva, bou on dobrí potmehúdou (tolko ako: pokriťec). — Jedni lutuvali nášho Janka, druhí ňje. — Keď sa už zo všetkím boli schistali, vivjedli Janka z väzenja a vjezli na pole.

Hrnulo sa ta mnoho ludstva, bo každuo bolo zvedavuo vidjet ňeočakávanú túto smutnohru. Už boli tam, kďe Jankovi smrť odsúdiť mala ostatňú hodinu. Zodvihňe teraz Janko hlas a prosí krála a ostatních o povoleňja dačo prehovoriť. Král ho bou odsúdiu bez víhovoru dať odpraviť, ale že už teraz trochu hňeu ho prešjeu, dovoliu mu prerjecť ostatňje slová.

Zosiliu sa teda Janko a počau tak krásňe hovoriť, ako ten najcitlivejší kňaz na kancli. Stau na stoličku, abi ho húf dobre viďeu, a takími rečmi prehovoriu k ľudu, že človječka ňebolo, ktorí bi hlasňe ňebou plakau. Medzi inším hovoriu toto: ‚Panovja a královja moji! i vi ostatňí shromažďení luďja! Odsúďení som na smrť tú najhroznejšú, aká ma tu čaká, ale ňeviní, kďe som ja práve všetko dobruo chceu Ferdinandovi. (Všetko ťicho.) Lebo po prvuo: Keď sme šli na cesťe pre slncovu paňu, natrafili sme k jednjemu potoku širokjemu, kďe bi Ferdinand zhoreu bou, abi ja ňebou som ho zdržau a, odrezajúc prút, vodu na dvoje ňebou pretrhou. Či je pravda, Ferdinand, čo vravím?!‘ Ferdinandovi v očach hrala slza, ako aj druhím, zlášte dobrím luďom, a odpovedau: ‚Áno, pravda je.‘ Teraz vraveu Janko: ‚Že som ale toto virjekou pred vami, čo mi zakázanuo bolo, zostávam po kolená kameňom‘ — (zostau v skutku po kolená kameňom). ‚Po druhuo: Keď sme šli už nazpät, stretli sme istjeho husára na koňi, ktorí falošňe vidávau sa za vislanca královho, podávajúc Ferdinandovi pohár jedu, keď najsmädnejší bou! Ja som ho len odvolau, abi nepiu, a keď ho na zem viljau, ešťe ta zem od ňeho horela. Či je pravda, Ferdinand, čo vravím?‘ ‚Áno, pravdu vravíš,‘ a pustil sa do hlasnjeho plaču. — ‚Že som ale to visloviu,‘ hovoriu dalej Janko, ‚zostávam po pazuchi (po plecja) kameňom‘ — (ostau kameňom po plecja). ‚Treťuo, kďe som tú najvätšú vďaku od Ferdinanda zaslúžiu, dostau som tú najňeludskejšú ňevďaku. O pounoci dňes višjeu velikí had zpod posťele, kde mladoženíci spali, a chceu ích poštípat; ja som ho zabiu, a hla, uznaní som za zbojňíka, odsúdení na smrť. Kdo neverí mojím rečjam, ňech iďe pozreť do izbi, kďe Ferdinand spau, a presvedčí sa. Že som ale to virjekou, zostávam víše käčki na dva prsti kameňom.‘ (A vskutku sa to aj stalo.)

Teraz sa všetci pusťili do pláču, a aňi sám král, grofovja a bároni, princovja, knježatá nehambili sa hlasnjeho plaču. Ej! ňezoťali oňi Jaňička, ako chceli, lebo je on kameň, tvrdí kameň, ktorjemu šabla ňespomuože. A raďi bi boli tí panovja, kebi Janka do života znovu mohli pripraviť, ale čože?! Janko je kameň, tvrdí kameň, ten nepočúva hlasi králove.

Lud sa zbúriu v žjali, a veru len málo chibelo královi a jeho sinovi, ba celej jeho rodiňe, že ích tam neposťínali v hňevu. Dosť sa škrabau král a jeho rodina v hlavu, dosť ích ono mrzelo, ale čože, už sa na spomožeňja misljeť ňedalo. Šli opáčíť do domu, či je vskutku tak, ako rozprávau Janko, a veru to len predca pravda bola. Král už skoro do zúfalstva upaduvau, a královná od plaču mala oči celkom zapuchnutje. Ferdinand zase ňemau ňikďe pokoja, všade ho trápilo svedomja, všade sa nazdavau, že sa celí svet naňho rúcať má. Ešťe mu najlakšje bolo, keď pri kameňi Jankovom narjekavau a hlasom visokím k ňemu volávau. Preto aj v nocí a vo dňe neskoršje pri ňom bou, ustavičňe plačúc, slzi roňjac. Raz ako tak plače a kriči od vňútorních buolou, ozve sa hlas, a to nad všetko Ferdinandovo uspokojeňja bou hlas Jankou. Skala vraví: ‚Keď ti chceš ma ešťe k životu privolať, musíš tak dlho seďet pri mojom kameňi a plakať ustavičňe, ač ho slzami tvojimi dolu zo mňa stopíš.‘ Rad počúvou Ferdinand hlas takíto, dau si vistaviť búdu nad kameňom, a lahnúc si na ňu plakau, tak že slzi z oču na kameň kvapkali a kamen zmívali. Aňi vraj nejedou, hiba velmi, ale velmi málo, aňi so Slncovou paňou ništ mať ňechceu, kím si on svojho kamaráta, dobrjeho Jaňička, nevisloboďí. Oťec mu zomreu, a keď na jeho pohreb bou povolaní, ňeišjeu ver Ferdinand, ale lamentuvau nad hrobom tak dlho, ač si svojho kamaráta dobrjeho Jaňička vislobodiu. Ach! ňebou bi on dau tú hodinu ani nevjem začo, v ktorej Janko zase sa ozvau k svojmu dávnemu prjatelovi, a v radosti navrátiu sa ešťe len teraz do domu otcouho. Ale čože otca ňeviďeu aňi matku v izbe. Tí mu už boli umreli, a on sa ani len k ích pohrebu nahovoriť ňedau. Žiu potom šťastlive so svojom žeňičkou Slncovou paňičkou dlho, dlho a v pokoji.

Janko ale pobrau sa tam do toho kaštjela, kďe boli nocuvali na cesťe, vislobodiu ho, odkljau ho, a stau sa králom mocním tamtoho okolja. Zau si zase najmladšú z tích zakljatich princezjen, ktorá bola velmi krásna, a otca a jej sestri držau pri sebe. Oťec potom zomreu príncezkin, svokor Jankou, on ale i zo svojou ženou žiu pokojňe šťastlive, zdarlive, panuvau múdre a mocňe a panuje ešťe až po dnes, keď nezomreu.

Že ale na jednej vŕbe zavesení je zvonček, teda aj tejto rozprávke urobíme teraz konček.“

Úvod tejto rozprávky zaznačil stručne Dobšinský v poznámke (sv. VIII., str. 19 — 20).

5. Túto rozprávku, rozšírenú novými motívy, spracoval P. Dobšinský ešte prv v Slovenských povestiach 87 — 200 (n. vyd. 329 — 349), „Mahuliena zlatá panna alebo Slncová panička“. Uvádza tu texty, ktoré podali: „Samuel a Ľudovít Reuss, tiež Ľudovít Gál z Gemera, Samuel Šípka z Turca.“ Uvodí tu tedy texty čiastočne tie isté, ktorých užil potom pre svoju rozprávku „Svetská krása“.

Princ uvidel obraz svojej nebohej matky a vyslovil sa, že si nevezme druhej dievčiny za ženu, iba ktorá by bola práve taká krásna. Osobitní poslovia kráľovskí hľadali darmo celý rok takú krásavicu. Starec im poradil zatvoriť všetky studne v hlavnom meste okrem jednej, k nej postaviť stráž, a každý cudzinec musel pri tej studni vyrozprávať, či videl kde takú krásavicu. Až hen po troch rokoch prišiel cudzinec a rozprával o Mahuliene, zlatej panne, že kto ju videl, omdlel a odniesli ho chorého. Ona preto ani jedného takého nechce si vziať.

Princ sa vybral hneď na cestu a cudzinec podvolil sa byť mu sprievodcom, ale vymohol si, že princ zaviazal sa plniť jeho rady.

Na ceste prišli obaja do chaty, v ktorej starec vpisoval čosi do kníh a nedával im odpovedi. Ľahli si, ostali tam cez noc, ale sprievodca neusnul. Pred polnocou prišly tri dcéry toho starca, ktoré lietaly ako vrany po svete. Rozprávaly otcovi, čo videly. Prvá počula, že istý princ šiel hľadať Mahulienu zlatú pannu; druhá, že princ sa k nej dostane, keď sa na rozcestí pustí cestou planou; tretia, že princ ju dostane, len keď prvý deň podíva sa na ňu po kolená, druhý deň do pásu a tretí až do očí. Za každým svojím proroctvom dodaly: kto to povie, skamenie po členky, po pás, po kolená. Starec si to všetko zapisoval a sprievodca to všetko vypočul.

Princ sa potom verne zachoval podľa rád svojho sprievodcu. Okrem toho, čo vrany vravely, zjedol princ na jeho radu prvý deň tretinu polievky a vypil tretinu vína, druhý deň polovicu polievky a vína a tretí deň plný tanier polievky a plný pohár vína. Princezná sama počala sa potáckať, keď sa jej prizrel, a prišla k sebe, keď zjedol polievku a vypil víno. Pribehla potom s trónu k nemu a začala ho objímať.

Vtom vstúpil jej otec, kráľ vtákov. Zdráhal sa privoliť ich sobášu, napokon pristal pod podmienkou, že sa princ nikdy nevráti k rodičom. Jeho sprievodca usadil sa v chate blízko paláca, aby mu mohol byť v čas potreby na pomoci.

Onedlho princ predsa zatúžil po otcovi a uprosil kráľa, že ho pustil na cestu. Zastavili sa zasa na noc v chalupe starcovej, priateľ-sprievodca zasa bdel a počul rozprávať tri vrany — dcéry. Prvá vo svete počula, že princ dostal Mahulienu, ale sotva s ňou dôjde domov, lebo macocha pošle mu na privítanie pohár otráveného vína. Druhá vravela, že macocha pošle mu naproti koňa, ktorý s ním skočí do mora. Tretia počula, že macocha pošle draka, ktorý o polnoci princa s Mahulienou roztrhá. Kto vypovie prvé, skamenie po pás, druhé, po hrdlo, kto tretie, skamenie celý.

Proti predošlým verziám je pripojené, že jazdec, ktorý priniesol pohár vína, bol prinútený sám ho vypiť, a bol na kusy roztrhaný. I posol, ktorý priviedol koňa, musel si naň sám sadnúť, a kôň s ním skočil doprostred mora. Princ na radu svojho priateľa proti vôli macochinej šiel spať do vedľajšej izby a dovolil spať priateľovi v izbe, kde spala jeho žena. O polnoci vyvalil sa z pece dvanásťhlavý drak, priateľ ho zabil, rozsekal svojím mečom, kusy vyhádzal oknom, soškrabal so stien a podlahy krv, pobral do košele, ktorú vyžmýkal z okna, odstrániac tak všetky stopy po ňom. Zostala len kvapka krvi na tvárí Mahulieninej, i pristúpil, aby ju slízol. Vtom sa prebudila stráž, urobila poplach, že priateľ princov bozkáva zlatú pannu. Sviazali ho, posadili do žalára, na naliehanie macochino postavili pred súd a odsúdili na smrť. Pod šibenicou rozpovedal všetko princovi, ako i to, že slízol krv s tvári Mahulieninej, lebo bola jedovatá a bola by sa jej do mäsa zažrala. Princ rozťal svoje novorodeniatko pri kamennom stĺpe, polial ho tou krvou a bežal do izby, aby sa modlil. Vtom zaklopal niekto na dvere a v nich zjaví sa jeho priateľ-sprievodca živý, so zdravým dieťaťom na rukách.

Tú istú rozprávku spracovala ešte Božena Němcová II., 81 — 92 č. 43 pod názvom „Mahulena, krásná panna“. Odlišuje sa od úpravy Dobšinského niektorými drobnými, ale podstatnými črtami, takže treba predpokladať, že Němcová mala pred sebou druhé odchodné spracovanie. Vložené je, že pútnik vyzval princa, aby sa vydriapal na buk a tam sa poobzeral po nejakom svetle. Tým spôsobom dostali sa k chalupe starcovej. Oba pustia sa bahnitou cestou. Mahuliena nebola tak hlboko dojatá, keď uvidela princa, sostúpila so svojho vysokého miesta, podala princovi ruku a pekne sa s ním shovárala. Tretia vrana sama zvestovala tri nebezpečenstvá, hroziace princovi. Pútnik smel vstúpiť do spalne mladej panej, až keď usnula. Pri dverách nebolo postavenej stráže. Čeľaď, princ i otec vrazili do komnaty, keď počuli hrozný ryk povaleného draka. Keď videli krv na šatách pútnikových a meč v ruke, vrhli sa naň, mysliac, že chcel Mahulienu zavraždiť. Keď sa princ raz pozde večer domov s lovu vracal, zašumely mu nad hlavou krýdla a videl tri vrany. Prvá povedala: „Princ ide domov a nevie, čo sa doma robí.“ Druhá vravela, že nevie, že mu Mahuliena porodila synka s „žaravým“ slniečkom na čele; a tretia dodala, že keby krvou toho dieťaťa pokropil kamenné telo priateľovo, kliatba s neho bude sňatá. Princ zarezal do malého prsta svojho synčeka a krvou pokropil telo priateľovo.

Rozprávku tú spracoval ešte druhý. Veľmi stručný jej obsah čítame v „Obsahu povestí ponaprávaných a do tisku prihotovených“. (Súpis I., 68.)

„Mahulena krásná panna. Mladý princ matkyn obraz našjou, i on takú ženu chce mať. Radcovja sa radili, akým zpuosobom by mu mohli k tomu dopomuocť, dali všecky studne v meste zametať, len královsku nje. Prišjou ta Pustovník sa napit, ten jistiu, že zná o také. Svjedou ho ta, nocovali v hore pri starom človekovi, tam vypočúvau od jeho dcer, ako ju dostaňe, aby na raz na ňu nepozreu, i tak ju dostau. Domou idúc vypočuvau P. vrany, čo Ježibaba pošle, pohár vína, paripu, sama v noci sa podkope. P. ho obrániu, ale v podozrení prišjou. Princ ho na smrt odsúdiu, on všecko vyvadlovau, kameným stlpom zostau, slzami a krvou ho zkrjesiu.“

6. Text, spracovaný Ľ. Reuszom „zvolenským nárečím“, máme v Codexe Revúckom A. 65a — 66b,^[24] pod nadpisom „O zlatej panničky“. Bol potom prepísaný do Prostonárodnieho Zábavníka III. (Levoč.), str. 137 č. 20.

Odchylne dal kráľ princovi, keď vyhovel úpenlivému proseniu, peňazí a sluhu. Odchodné od textu B. Němcovej riekol princ sluhovi, aby sa vydriapal na buk, že odtiaľ uvidí svetlo. Prišli potom, ako sa obyčajne vykladá, do osamelého domku, v ktorom našli starca sedieť za stolom a písať knihy. Krásavica nazvaná je zlatá panna, zvláštnou interpoláciou vpísané je meno „Mahulena“. Veštba tretej dievčiny je inakšia: Princ nedostane zlatej panny, ak si nekúpi dáku muziku, a keď ona pôjde z kostola, ak ju neprivábi, neposadí na prihotoveného tátoša a tak neujde. Po strane je poznačené, že hrdina má sa podívať prvý deň len na nohy, druhý deň po driek a na tretí do tvári. Dej sám tohto trojakého pozerania na princeznu nepozná. Na zpiatočnej ceste počuje, že dve nebezpečenstvá hrozia princovi, a to 1. s koňom a 2. že v prvú noc zakope sa jeho macocha (interpolované: „v podobe diviaka“) pod pec a mečom oboch zabije. Kto to povie, obráti sa po hrdlo na kameň.

Tretie dievča prezradí, ako skamenelý sluha môže znovu ožiť. Ožije, keď rozotnú dieťa a keď princ nasbiera ešte sĺz a nimi pokropí kameň; a keď sa dieťa potrie tou a tou zelinkou, srastie sa a bude živé ako predtým. Kto chce kamenným stĺpom ostať, nech len to povie. Princ si skutočne sadol na koňa, ktorého mu poslali naproti, a sluha strhol ho, až keď prišli k Dunaju. Doma vkradol sa tajne do spalne, a keď sa macocha vyťahovala zpod pece a mečom sa zaháňala, vytrhol jej meč a odťal jej obe ruky po lakeť. Strhol sa krik, princ sa prebudil a videl sluhu s mečom. Darmo sa on vyhováral, posadili ho do žalára. Ráno princ rozkázal, aby ho obesili, ale vtom sa sluha rozhodol, že všetko povie. Povedal tiež o posledňom proroctve, aby novorodzeniatko rozťali, slzy posbierali, a tou krvou a slzami aby potreli kamenný stĺp; dieťa aby zas potreli tou a tou trávkou.

7. Iné, veľmi obšírné spracovanie tejto rozprávky máme v Prostonárodňom Zábavníku II., str. 199 — 213, „Poviacka o Krásnom Princovi“.^[25]

Upravovateľ sbierky povestí počiatkom 50-tych rokov zapísal si tiež obsah tiejto rozprávky. (Súpis I., 58.)

Rozpráva sa to isté, čo v Slovenských povestiach 187. Odchodne len nie je spomenutý obraz kráľovskej matky. Rozpráva sa priobšírne a rozvlačne. Na ukážku: „Edniho pekniho letošniho dňa prišow edon pútnjk do toho mesta celkom prachom zapadnútj, uhorenj, len tak tgekow znog z geho twári, a musew bič welmi smädný, lebo hneč, ak nahle sä ku kregnimu domu dostaw, na obloky zaklepaw a pítaw si wody, tam ale z izby takú odpoweč dali — že mu wera nemwažu spomwoc, lebo eš rozkaz taký majú od samiho krála, ebi žëdnimu pútnjkowi së napič nedali pod prjsnow pokutow, ale ëby každiho do králowskyho dworu poslali, kë oni wšici do celiho mesta wodu nosič musë! — ,No, kog ge tak, aspon was tody prosjm, ukëžte mi, skë mám ta išč.‘ Ukëzali mu tody, a wam ta šó pomali z nohi na nohu, lebo uš od welikího smädu ledwác nohámý hnúč wládau. — Prišow ku králowskýmu dworu dák po biade, a ledwác do wrát stúpiw, hneč uwidew na posredku studnu stáč, a tam së poberaw, a ešče delëko bo od né, už si pitaw wody. Warta, šwa tam stála, widela, eš musj bič welmi smëdný, hneč mu do pohara namerala, a kog bližší pristúpiw, hneč se ho spitowač zapošela, ši newiďew dákde na swojé dëleké ceste dakú neobyšejné krásy džawku. Wam ale nist neodpowedaw, chiba së za pohárom našéhnú a na dúšok wytrúsiw; tomu ale ešče nebulo dośč, a prosiw ich, eby mu ešče edon namerëli, šwa mu ochotná warta ihneč urobila, ale mezi našjaranjm mu opé predešlú otázku predložila, wam ale odpowedew mrzute: ,ale wë se mi len dajte skoré nalokač, we wám potom budem rozpráweč choci do wešera.‘ Podala mu tody warta i druhý pohar plný, a aj tod na dúšok wypiw. — ,No, to mi už došč bude,‘ odpovedaw, „a teráz wám budem rozpráweč, šwa len budete chceč!‘“

Rovnako obšírne rozkladá pútnik kráľovi o krásavici. Pripojené je ešte, že sa kráľ chlúbil krásou svojho syna a priviedol ho ukázať pútnikovi. On mieni: „To se ani peknotó nemwaže oproči té powedač! wë som wám powedaw, eš wás tá peknota toho džiawšëtë, kog na nú pozriatë, zaslepj, pred tó by som gë tu už nebó takto stáw.“

Vandrovník sľúbil sa, že s princom pôjde, ale len, keď nevezme so sebou vojaka a keď sľúbi, že ho bude vo všetkom poslúchať. Po dlhom hľadaní uvideli mesto, kde bývala krásavica. Na žiadosť vandrovníkovu najali si izbu v hostínci. Rovnako ako v Slovenských povestiach choval sa princ pri návšteve princezky a tak sa i princezka zarazila, že sa zapotácala, keď sa jej prizrel do tvári. Shody husto až doslovné. Kráľ vtákov pod týmiže podmienkami dovolil im sobrať sa. Po dvoch rokoch prišlo princovi na um, že by bolo dobre rodičov navštíviť. Vybral sa i so svojím sluhom, „korj si ale na žäden spwasob nechcew tanu do košë sednuč, choci by ho ak bó wolaw, ba wera mu uš i rozkäzowač zašew. Ale mu wam naspomnú, eš si už zabudnú na swaj slub. A tak mu daw pokoj, a powedaw mu, äby tody sedew, de chce. I wybraw si wam mesto na wrchu košë. A tak së pohli a šli.“

Keď už boli len na dve hodiny od kráľovského mesta, videl sluha letieť tri vrany a začul, ako medzi sebou rozprávaly. Prvá: „Ei wezu, wezu našú dobrú a peknú princezku.“ Druhá: „Wezu, wezu, ale či to powiam, eš së nebude s nó zawelé kochač.“ Tretia: „Preš ni?“ A prvá odpovedala: „Preto, eš naš král mu pošlga taký pohár wína, korý koj wypije, hneč ho na kusy roztrhá; ale kto gemu to powia, hneč sä po kolená na skalu obráčj.“ Posla donútili víno vypiť. O krátky čas videl sluha zasa tie vrany. Tu vraví druhá, že kráľ pošle takého koňa, ktorý hneď s ním skočí do mora, ako si naň sadne. Kto to povie, skamenie po pás. I vtedy posla donútili sadnúť si na koňa.

Na druhý deň, ako cestovali ďalej, videl sluha po tretí raz vrany a počul, že kráľ pošle dvanásťhlavého draka, ktorý v prvú noc roztrhá na kusy princa i s paňou. Kto to prerečie, skamenie celý. Rovnako ako v Slov. povestiach dovolil princ priateľovi spať v jednej izbe spolu so ženou, hoci matka odporovala, že by to mohol dovoliť takému „obšivkárovi lecijakymu“. Ona však dala postaviť stráž k dverám s tým istým rozkazom. Boj s drakom a odstránenie tela a krvi opisuje sa rovnako ako v Slovenských povestiach 197. Zbytočne je pripojené, že si sluha vyrezal dračie jazyky a odložil si ich. Odchodné od tlače rozpráva sa, že stráž vnikla hneď do komnaty a sluhu sputnala a do väzenia dala. Ráno potom naň žalovala. Matka tak dlho dorážala na princa, že svolil, aby sluhu odsúdili. Išiel rovno až pod šibenicu a tam princovi rozpovedal všetko, ba vykázal sa i dračími jazyky, na dôkaz, že draka zabil. A skamenelé telo zostalo ležať pod šibenicou. Princovi sa prisnilo, že by priateľa vzkriesil, keby podrezal hlavy svojim dvom dietkam, z ktorých jedno malo hviezdičku, druhé mesiačik na čele. Urobil tak, keď žena bola v kostole; krv zachytil do hrnca a polial skamenelého priateľa. Potom pribehol do kostola a vrúcne sa modlil. Keď ho kráľovná viedla domov, videl na tráve pred palácom svojho vzkrieseného priateľa a svoje deti, ako sa hraly so zlatým jabĺčkom.

8. Vo verzii, zapísanej v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 464 — 474, „O Ružinskimu Jánovi“,^[26] je táto látka spojená s látkou o povďačnom nebožtíkovi (č. 43).

Kráľovi narodil sa v jeho neprítomnosti syn. Chlapec sa zamiloval do chudobného dievčaťa, kráľ ho preto zatvoril do domu, ktorý dal preň vystaviť, aby na ňu zabudol. Ten motív sa týmto končí.

Raz išla popri ňom starena a vraví mu, že ak chce dostať peknú ženu, aby šiel do istej zeme. Janík (zabudol na chudobné dievča) vymohol si od otca svolenie na cestu do sveta.

Cestou prišiel do mesta, kde práve viedli odsúdeného pod šibenicu. Zaplatil dlhy odsúdencove, a tak sa stal Leveleš Marko jeho verným sluhom. Sluha potom prehovoril princa, aby vojakov poslal domov okrem jedného, a tak šli sami traja ďalej. Známa starena zaprorokovala vtedy princovi, že nebude šťastný, pokiaľ ho niekto tri razy hnátom neudrie. Leveleš Marko pri večeri v lese ho takto udrel. Na jeho rozkaz poslal princ í ostatného vojaka nazad. Na ďalšej ceste vytiahol Leveleš Marko dve úzdy „z surovici to jest zo širici“, šibol nimi po veľkom buku, a tu vyskočili hneď dva tátoše. Prišli potom ku sklenému vrchu, ale nemohli hore, lebo sa im kone šmýkali. Princ šiel tedy ku kováčovi s rozkazom, aby tie kone podkoval, „železu zo starou maťerov“, že ho Leveleš Marko posiela. Kováč dva razy nepočul, iba keď mu tretí raz do ucha zakričal, dobre kone podkoval. Tak sa dostali na vrch. Našli dve cesty, každý išiel druhou. Janík našiel skalu, na ktorej bol nápis, že kto ju obráti, dostane sa na druhý svet. Zavolal sluhu, kameň obrátili a vošli na druhý svet. Leveleš Marko napomínal princa, aby na bále nedal sa od nikoho bozkať, on medzitým bude strážiť kone; odišiel však do neďalekého zámku, kde už neraz bol a kde dve Ježibaby striehly sv. Iljenu. Pobil Ježibaby, vošiel do zámku, tam spala sv. Iljena, pri hlave a nohách horely dve a dve sviečky, spalo pri nej ešte dvanásť „fraicimerek“ a na stole bol prichystaný pokrm. Leveleš Marko sa najedol a napil a prestavil sviece. Sv. Iljena zbadala, že tam niekto bol, ale dievky nikoho nevidely. Na druhý deň sa to opakovalo, ale tretí deň ho Iljena chytila. Pustila ho však, keď jej sľúbil, že jej privedie krajšieho mládenca. Tak sa popáčili jeden druhému, že prisahali, že ich „ani motika jedno od druhího neodkope“.

Vyšli na druhý svet a cesta ich viedla popri studni, kde býval drak; baba mu zvestovala, že tadiaľ pôjde sv. Iljena, aby ju chytil. Leveleš Marko potom sostúpil do studne a povedal Iljene, aby sa vyzvedela od draka, kde je jeho sila. Najprv drak odpovedal, že je v ohnisku, Iljena ho pozlátila. Druhý deň povedal, že je v lavici. Tretí deň, že je v poslednej komnate „genc“ (hrniec), v ňom orol, orol má vajce, vo vajci zlatá reťaz a v tom je jeho sila. Leveleš Marko zmocnil sa sily drakovej do 12. hodiny. Keď drak vstúpil do pitvora, nemal už viacej sily, a len prosil sluhu, aby ho nechal na žive, ale sluha ho zabil. Potom vyviedol Iljenu a dal ju Janíkovi. Na ďalšej púti odpočívali tri razy v hore. Prvú noc počul sluha vtákov prorokovať, že oná baba pošle naproti dvoch zlatých tátošov, ktoré ich zmárnia, ako si na ne sadnú. Druhú noc sa dozvedel od vtákov, že baba vyšle im naproti dvoch zlatých holubov, a mladomanželia budú ztratení, ak si na ne sadnú. Tretej noci sa dopočul, že dva poháre jedom naplnené budú prichystané na stole. Tieto nebezpečenstvá zažehnal sluha hneď deň po veštbe. Janík bol namrzený a dorážal na priateľa-sluhu, až mu v záhrade všetko vyrozprával. Kamenel po kolená, po pás a naostatok celý.

Iljena pohrozila mužovi, ak nevyslobodí priateľa, že nebude jeho ženou, a poslala ho poradiť sa k Pánu Bohu. Mlynár, kde prenocoval, naložil mu opýtať sa, ako je to, že toľko pracuje a nič nemá. Potom dali sa opýtať prievozníci, ako dlho budú prevážať. Boha našiel v diere velikej skaly. Boh mu odpovedal: 1. skamenelého priateľa vzkriesi, keď krvou z prsta svojho synka potrie kamenný stĺp; 2. mlynár nech drží doma len psov a mačky; 3. prievozníci nech prvého, koho prevážajú, nechajú tam a odídu. Janík vykonal druhé a tretie, ale na prvé zabudol. Raz bol s chlapčekom v záhrade, dieťa si porezalo prst a krv z rany pokropila kamenný stĺp, a tu jeho priateľ vyskočil zdravý, len mu vytýkal, že tak chytro zabudol, čo Boh uložil. Žili potom šťastne.

V rukopise druhá ruka, akiste Sam. Reusza, pripísala vedľa nadpisu rozprávky toto: „Keine eigentliche Sage, vervielen zusammen geraftes Gemisch.“ To je veľmi prípadná jej charakteristika. Inou rukou zase: „Prezri ešte; forma trpí na nedostatky (to slovo pretrel a nadpísal chorobu), ale jadro veci dobré.“ Dobšinský neuviedol tejto verzie asi pre túto zápornú kritiku. Spojenie rozličných rozprávkových motívov je nepochybne zaujímavé.

Dobšinského úprava tejto rozprávky v Slovenských povestiach, sv. VIII., mala za predlohu bezpochyby rukopisný text Codexu Revúckeho A str. 9a — 11b. Povesť Boženy Němcovej II., č. 37 (zo sbierky Reuszovej) zakladá sa na rukopisnej predlohe nám neznámej. Dobšinský ju akiste ešte znal. Verzia Šípkova je rozmnožená motívmi o zakliatom zámku: Kráľ rozpráva svojim dcéram, aké nešťastie hrozí hrdinovi, a tiež, ako by mohly byť odkliate. Z inej látky je motív, že hrdina, skrytý v hudobnom nástroji (harmonike), dostal sa ku krásavici. Je prevzatý z látky hojne rozprávanej; srv. Crane, Italian popul. tales 63, 343 a i. Ďalej je ešte pripojené, že priateľa vzkriesila nie krv hrdinovho dieťaťa, ale slzy samého hrdinu. Vrátil sa do zakliateho zámku a odklial ho.

Text Dobšinského, vytlačený v Slovenských povestiach „O Mahuliene, zlatej panne“ srovnáva sa veľmi s rukopisným textom v Prostonárodňom Zábavníku II. a zakladá sa na rukopisnej predlohe jemu blízkej. Rozprávka Boženy Němcovej II č. 43, tiež zo sbierky Reuszovej, vyznačuje sa drobnými odchýlkami. Odchodné je najmä zakľúčenie: keď priateľ za nejaký čas obrátil sa na kameň, priletely vrany a z nich tretia povedala, keby krvou svojich dietok pokropil skamenelého priateľa, že tým kliatbu s neho sníme. Hrdina zarezal iba do malého prsta svojho synčeka a krvou pokropil stuhnuté telo priateľovo. Rukopisný text v Codexe Revúckom A. 65a — 66b, vyznačuje sa najmä tým, že skamenelý priateľ ožíva i krvou detskou i slzami hrdinovými a dieťa je oživené liečivou trávou. To všetko rozprával priateľ sám, ako to prvej počul od tretej dievky.

V rukopisnom texte Prostonárodnieho Zábavnika III., 464 — 474, splynula táto látka predovšetkým s látkou o povďačnom nebožtíkovi. Povďačný nebožtík pomôže hrdinovi dostať krásavicu. On potom vykutí sídlo draka, ktorý odniesol krásavicu, a je príčinou záhuby drakovej. Je tu ďalej vliv látky č. 31B: hrdina vyberá sa na cestu k Bohu, aby sa dozvedel, ako oživiť skamenelého priateľa.

9. V nedávnom čase zapísal Czambel verziu zo stolice Šarišskej, str. 281 — 286 č. 149.

Princovi, jedinému synovi kráľovskému, vzali za spoločníka sirotu-chlapca („širotmaňika“). Keď raz išli spolu do školy, postretli ženu, ktorá niesla v hrnci mlieko. Svojhlavý princ vyrazil jej hrniec z ruky a žena ho takto zakliala: „Žebi śi śe ľem vtedi ožeňel, jak veźňeš Cidrin-princeznu zpoza Červeneho mora!“^[27] Keď vyrástol, chodili vedno na tanec a ani jedna dievka nechcela s princom tancovať. Keď sa potom chcel ženiť, nikto ho nechcel. To vraj pre tú kliatbu ženinu, pripamätoval mu priateľ. Vybrali sa tedy vedno hľadať Cidrin-princeznu za Červené more. Cestou prišli do krčmy na noc, priateľ princov strážil do polnoci. O 11. priletely „tri chmari hučaci“. Ako sa srazily, riekla prvá: „Ten princ idze po Cidrin-princeznu, aľe on ju inakší ňedoňeśe, chibaj že tam da zrobic dreveneho koňa u teho stoľara, čo je pri Červenim more. Un ma dvacec tovarišoch, ta oňi mu ho zrobja, aľe takého, čo dvojmi do ňeho śednu.“ Druhá doložila: „Jest tam pri Červenim more jeden kantarik pod jednim stromom, pod jednu skalu, ked toten na teho dreveneho koňa zaruci, ta prejdze prez Červene moro jak po suchej zemi.“ Tretia zakľúčila: „Jak mu tam pridze, naj śe pita do starej kraľovnej na noc. Ona ho prime, da mu śe navečerac, i koňa mu da uvadzic. Ale žebi bul mudri, že un bi nedal koňa uvadzic v maštaľni medži druhe koňe, ľem tam, dze Cidrin-princezna śpi, chtora je zamknuta pod jedenidvacec zamkami. Kraľovna ma nad sebu nad hlavu kľuče od tich dzveri, dze princezna śpi. Kraľovna v noci ňeśpi, ľem od jedenastej do jednej, každe dześec minuti na princeznu vola, či ju dachto nevźal? Za ten čas, ňiž ona budze spac, princ može s princeznu uceknuc: ju do koňa vložic a ztamadz vivjesc, na koňa śednuc a tak prez moro prejsc.“ Každá na koniec pridala, že „chto to učuje a vivola,“ skamenie po kolená, po pás, celý.

Priateľ princov všetko tak vykonal, zaopatril koňa, našiel uzdu, vysadil princa na koňa; svoje nechali pri stolárovi. Tak potom sám hlásil sa pri kráľovnej, dal koňa s princom k spiacej princezne, vzal kľúče, otvoril komnatu, posadil princeznu na koňa a tak pustili sa do behu. Keď kráľovná zbadala, že princezku uniesli, dala ich prenasledovať vojskom, z ktorého však väčšia časť zahynula v mori a časť povolala kráľovná nazad. Tu poslala za nimi koč do krčmy, kde museli prvú noc prenocovať, a to bol taký koč, že kto si do neho sadol, zhorel. Priateľ zas mal stráž, povedal im o koči, ale nedovolil sadnúť, kým on ho neprezre, či je naozaj od princovho otca. Ráno čakal koč predo dvermi, ale priateľ hodil doňho poleno a ono hneď zhorelo. Povedal im potom, že tak by boli i oni pochodili. Keď potom pokŕmili kone, prišiel koč od otca, sadli si doňho a šli k starému kráľovi.

Do toho je tu vložená nová látka. Po svadbe princovej rozhodol sa sirota-priateľ, že si sám vyhľadá nevestu. Prišiel do tej že krčmy, kde s princom nocoval. Tu prišla k nemu čierna, škaredá dievka a riekla mu, aby už nehľadal, ak tu vydrží za tri noci a ticho pretrpí všetky nástrahy a muky. Tým ju vysvobodí a bude mať ženu, akej ešte nikdy nevidel. Len aby sa nikomu neozval, kto k nemu príde. Na tretiu noc ho husári na kusy rozsekali, ale dievča kusy složilo, masťou potrelo, že ožil.^[28] Vrátil sa s ňou ku starému kráľovi a mal ženu krajšiu, než bola mladá kráľovná.

Potom pokračuje ďalší obvyklý dej. Kráľovskí manželia neprestajne dorážali, ako mohol Cidrin-princeznu osvobodiť a získať ju princovi. On sa najprv vykúpal, obliekol do bielych šiat, postavil sa do kúta v kostole a začal rozprávať. Skamenej na stĺp. O krátky čas snívalo sa kráľovi, že keby svoje tri deti podrezal, krvou stĺp polial, priateľ by ožil. To snívalo sa i kráľovnej. Raz, keď bol muž v kostole, urobila, ako sa jej snívalo, a doviedla priateľa živého domov. Doma už našla živé svoje deti. Kráľovi potom dohovárala, že on, chlap, mal to vykonať.

10. Czambel, str. 397 — 402 č. 205, má verziu z Ungskej stolice.

Kráľ chcel pre svojho jediného syna hľadať ženu. Radil sa preto so svojimi mudrcmi a jeden z nich poradil, aby sa vystavil na ceste princov obraz, hádam sa niekto najde, že povie, kde možno najsť jemu roveň. Raz išiel okolo pohonič s vozom a riekol, že o takej krásavici vie. Kráľ mu sľúbil, že jeho ženu a deti vezme k sebe, on len nech dovedie princa ku krásavici. Pohonič si vyžiadal, aby kráľ dal spraviť paroloď „danšif“, opatril ju tovarom, najmä aby dal ušiť „śumne kamašňe“, a to z kože vykŕmenej vši. Vykŕmili voš, že narástla veľká ako prasa, takže ju museli uviazať, aby nikoho nepohrýzla. Potom ju zastrelili a dali urobiť z jej kože „kamašne“. Prihlásil sa ševcovský tovaryš, a ten urobil také, akých nebolo na svete. „Kedz do ňich popatriu, ta tri stoľice uvidzeu, jak u dźveredľe, také vidňjace buľi.“

Potom išli cez more k zámku, v ktorom žila princezka. Pohonič ju zavolal, aby sa išla podívať na tovar. Poslala najprv sluhu, ale keď ho na lod nepripustili, vybrala sa sama. Princezke pozdal sa hodný princ a za ten čas, kým si tovar prezerala a sa bavila, odrazila loď od brehu. Prišla i na pekné „kamašne“ zo vši a len teraz zbadala, že ju loď odviezla a že je už v tretej stolici. Na mori ich zastihla búrka, „tedi furman puščiu mačku do źemi a privaziu sebe damšif“. Tu prišiel k nemu starý človek a vraví mu, že princezku síce odviezli, ale ju mať nebudú, lebo jej matka sľúbila ju trojhlavému drakovi. Možno, že drak si pre ňu prijde. Keď princ s princeznou pôjdu do kostola k prísahe a princ si bude obliekať košeľu, zhorí v nej. Ale ak niekto vytrhne princovi košeľu a hodí ju o zem, košeľa zhorí, ale princovi sa nič nestane. Ale kto to počuje a povie, skamenie po kolená. Loď plávala ďalej. K večeru strhla sa búrka, ale pohonič znovu „uvaziu sebe šifu“ a loď zastala. Tu sa zas zjavil starý človek a vraví, že ako princ sadne na koňa a pôjde do kostola, kôň sa zopne na dve nohy a princa môže zabiť. Zažehná nešťastie ten, kto pod princom zabije koňa. A opakuje veštbu: kto vyzradí, skamenie po pás. Tretiu noc zas prišla búrka. „Tak furman zas stanuu sebe zo šifu.“ Zas prišiel onen starec a povedal, keď princ s princezkou budú spať prvú noc doma, vojde oknom drak, princa zožerie a princezku si vezme. Ak si však niekto stane k oknu a drakovi hlavy poodtína, zachráni manželov; kto to povie, skamenie celý.

Na svadbe pohonič bol princovi za družbu. On vytrhol košeľu princovi, on prebodol pod ním koňa, on, keď mu dovolili vojsť do komnaty manželov a keď oni zaspali, skántril draka: keď drak „hlavi upchau na oblak“, poodtínal mu ich a telo spadlo samé pod múr. Mladí spali pokojne do rána. Nikto nič nezbadal, iba keď videli zabitého draka, chceli vedieť, čo sa to stalo. Víťaz postavil sa do kúta a začal rozprávať; tam skamenel. Neskoršie mala princezka sen, že zakliaty ožije, ak ho potre krvou svojho dieťaťa.

Verzie tejto látky boly sostavené v Anmerk. KHM Grimm I., 42 č. 6. „Der treue Johannes“.

Srov. české verzie, Tille, Böhmische Märchen, I., 201 č. 5 C.