ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Codex diversorum auctorum A., str. 92 — 3 č. 33, má rozprávku „Ptákohadač“. Pre tlač upravil ju Ján Francisci-Rimavský.

Podávame ju vo vernom odpise:

„Jeden bohatí kupec mau sina, ktorjeho dau velmi viučiť, aj to, že bi veďeu ftákou spev vikladať. Ráz okolo ocovej hlavi, keď ležau, začali ftáki choďiť a spjevať. Spítau sa oťec, čo to znamená, ale sin povjedať ňechceu, zas druhí ráz prileťeli až do treťjeho. Potom navela povjedau, že to znamená, že časom svojim budú roďičja tak chudobní, že jemu nohi budú umívať a boskávať. Na tom sa velmi rozhňevali roďičja, dali urobiť truhlu, zabedňili ho do ňej a pusťili na more.

Druhí kupec sa plaviu po mori, zau truhlu a velmi rad bou, že tak hodnjeho šuhaja našou, lebo žjadních ďjetok ňemau. Zas ho dau učiť ďalej. O jistí čas král dau rozhlásiť, že bi sa hádači zišli a visvetlili mu, čo krkajú havraní, ktorje mu každí deň okolo hlavi, keď je, ljetajú a krkajú. Proťi vuoli toho kupca šuhaj odišou a visvetliu, že tje tri havrani sú otec, matka a mladuo. Oťjec že žaluje na matku, že mladuo aj jeho v zlich časoch opusťila, a teraz keď sa dobrje časi, si ho zas celkom chce prisvojiť, a že prosí krála o spravedlnosť. Král rozsúďiu, abi ju roztrhli. — Naráz sa tak stálo — a hádača pre jeho spuosobnosť zau si za zaťa, aj královstvo mu poručiu.

Pri svadbe bola velká hosťina, na ktorú aj jeho roďičovja už chudobní, len umívaňím a boskávaňím nuoh velkích pánou víživu si hladajúc, prišli. Šetkim rad po raďe poumívali, aj sinovi, abi sa viplňilo. Potom ích k stolu posaďiu a tam predložiu otázku: ,Čo bi tá mať zasluhovala, ktorá si sina tak a tak zmárňiť chcela?‘ Šeci hovorili, a ona sama, zo štirmi koňmi roztrhať. ,Tak sa vám to teda aj staňe.‘ Ale na mnohje prosbi jej odpusťiu a prijau ju aj s occom k sebe a žijú.“

2. Czambel 339 — 41 č. 175 má verziu zo stolice Abaujskej.

Chlapec sa pri obede rozosmial, a keď sa ho otec pýtal po príčine, odpovedal mu, že slávik mu prorokoval, že bude takým pánom, že mu bude otec podávať na mytie vodu a uterák. Otec chlapca poslal v košiku do mora. Tam chlapca našiel kráľovský sluha a doniesol na kráľovský dvor. Keď chlapec vyrástol, princezka sa doňho zaľúbila a nechcela nikoho iba Lajoša. Kráľ nechcel o tom počuť, i ushovoril sa Lajoš so Šandorom, ktorý mu bol veľmi podobný, aby ju dostal on, Šandor. Preto s dovolením odišiel Lajoš na rok so dvora a na jeho miesto vrátil sa po roku preoblečený Šandor, ktorého princezka prijala a uvítala. Medzitým mala princezka druhého pytača, a keď vedela, že Lajoš vie dobre narábäť šabľou, vyzvala pytača, aby sa bil s nepravým Lajošom. Šandor nevedel sa biť, vyzval Lajoša, aby prišiel. Ten za ten čas našiel si druhú, krajšiu princezku, neodoprel však Šandorovi svojej pomoci, len ho prosil, aby ho zastupoval u ženy. Keď premohol pytača, vrátil sa domov, a tu zvedel, že ho priateľ neoklamal so ženou, položiac meč medzi seba a ňu. Keď si Lajoš k žene ľahol, pýtala sa ho, prečo kládol meč do postele. Keď nepovedal, porobila mu, že sprašivel. Lajoš išiel do sveta po žobraní, prišiel k Šandorovi, ktorý mal práve mnoho hostí; prijal ho však, keď sa mu ohlásil svojím menom. Prvú noc sa mu snívalo, že by ozdravel, keby sa okúpal v krvi štyroch synkov priateľových. Druhej noci mal ten sen Šandor a tak v súhlase so ženou zarezal chlapcov. Lajoš ich krvou stal sa ešte krajším než bol, chlapci ožili a mali na hrdle zlaté retiazky.

Táto povesť je dosť podobná ľudovej knižke o Alexandrovi a Ludvikovi. Srov. Národop. Sborník III., str. 9. Ždanov, Russkij bylevoj epos. 152. Anmerk. KHM Grimm I., 322 č. 33. Viď tiež V. Tille, Böhmische Märchen I., 357 č. 8 D.