ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Czambel, § 222, str. 444 — 6, má verziu z Ungskej stolice.

Starý kráľ poslal syna do sveta. Princ nechal žene prsteň; ak pôjde z neho voda, pozná, že je mŕtvy. Pojal dvadsaťpäť rytierov a prišiel s nimi k moru. Plavili sa na lodi, kým ju nepritiahol magnetový les. Od hladu pojedli kone, potom jeden druhého, iba princ ostal. Stretol v hore „potvoru“; ona mu povedala, že raz je dobrá, raz planá, k nemu že je teraz dobrá a radí mu, aby sa dal zašiť do volskej kože a odniesť od vtáka nochta, ktorý s ním poletí do svojho hniezda; mladé v hniezde musí posekať. Princ tak urobil, potom išiel horou a videl, ako zápasí lev so saňou, pomohol ľvovi saň zabiť, a lev išiel s ním. Ako šli spolu ďalej, princ sa ľva začal báť, vyškriabal sa na strom, ale lev reval od hladu, že princ spadol so stromu a poudieral sa; lev nasbieral korienkov a vyliečil ho. Potom šli spolu ďalej a prišli k vriacemu moru, lev lámal stromy, princ hotovil koráb. Zatým chcel ľva nechať tam, ale on skočil za ním a obaril sa.

Prišli ku kráľovi, kráľ riekol princovi, že ak mu osvobodí dcéru zo zakliateho mesta, dá mu ju i pol kráľovstva. Pri prvej bráne pobili zvieratá, ktoré maly rohy na hlave, ba jeden i na chrbte; pri druhej zas zvieratá, ktoré maly zuby ako železo na bráne, a pri tretej hadov a vrietenice (slepyše). Princezna hrdinu privítala, dala mu prsteň, ktorý mu dal silu za tristo chlapov, a víno, ktoré malo tiež tú moc. Prišiel šarkan, jej muž, pustili sa za pasy, šarkan vrazil princa do zeme po kolená, princ draka po pás a pomocou ľva ho i zmárnil. S princezkou vrátili sa ku kráľovi-otcovi. Keď bol raz sám doma, videl kľúčovou dierkou vo svetlici, kde nebolo svobodno vojsť, starý meč, ktorý všetko rúbal. Spytoval sa princezky, čo je to za meč, ale princezka ho zamkla a riekla všetko otcovi. Kráľ si zavolal princa, pohrozil mu, že ho dá usmrtiť, ale princ vytasil meč so slovami: „Môj lubi meč, šitkje hlavi dolu preč,“ tak všetkých pobil a šiel ďalej. Prišiel potom k prvému a druhému bratovi zabitého draka, skántril ich, tretiemu však dal milosť, keď mu pomohol, že za dvadsaťštyri hodiny bol doma.

Doma mu povedala chudobná žena, že mladá kráľovná ide sa vydávať, i odkázal jej, aby jeho prsteň dala do pohára, uvidí, či potečie krv; ale ona už chcela druhého a poslala naň dvanásť rytierov. Princ ich pobil zázračným mečom, prišiel k žene, odpustil jej a žili v pokoji. Keď umieral, prosil, aby ministri hodili meč do mora. Len tretiemu sa podarilo, a ako meč dotkol sa vody, celá skrvavela.

Táto verzia povesti o Bruncvíkovi sa tu zmenila pod vlivom iných rozprávkových látok.

Etnogr. Zbirnyk IX., 83 — 84, č. 38, má rozprávku zo Spišskej stolice.

Opilec povolal Krista a sv. Petra, aby s ním pili, a vystatoval sa pred nimi svojím majetkom. Potom ich popýtal, aby mu oženili jediného syna. Poprosili krásnu dievčinu, nechcela, lebo je ženích bezbožný, ale jednako si ho vzala.

Ako odišla so svojím mužom na jeho gazdovstvo, udrel „perun“, všetko im zhorelo i tesť. Potom šli na majetok ženin, ale i ten perun zapálil, otec umrel a muž prišiel o oči. Šli po žobraní, na ceste donútil gróf ženu, aby šla s ním, vyhrážajúc jej revolverom. Potom dal žobrákovi sto dukátov, ale havran mu ich vzal na strom, blúdil slepý tri dni, prišiel k studničke, umyl si oči a zrak sa mu vrátil. Prišiel ku grófskemu dvoru, gróf bol už umrel a poručil všetko žene. Poznali sa, polovicu peňazí dali mníchom a mníškam, aby sa modlili za hriešnych ľudí.

1. Etnogr. Zbirnyk IV., 12 — 14, č. 2, má rozprávku zo Zemplínskej stolice.

V Ázii bol bohatý kupec, mal veľký majetok, ale jediného syna dal vyučiť za advokáta. Keď umieral, zakázal mu, aby sa nikdy na more nepúšťal. Syn všetok majetok premárnil, potom mu prišlo na um, že otec celé bohatstvo získal na cestách po mori, a tak i on pustil sa na tie cesty.

Ryba rozrezala loď, všetci pohynuli, len on zachránil sa na doske i s jedlom a vodou. Celý rok ho tak vlna niesla napred. Napokon ho zaniesla na skalu, tam si urobil čln a preplavil sa na ňom na suchú zem, ale tam nebolo ani človiečika, iba opice a všelijaké zvieratá. Raz videl domček, vstúpil, v kuchyni dohasínal oheň a v izbe na stole ležalo písmo, kde čítal: „Keby kto bol tak nešťastný, ako my traja, nech nikdy nemyslí, že sa odtiaľto osvobodí, alebo kedy človeka uvidí. Nech len kope, sadí ako my, aby mal z čoho žiť. A keby ma našiel ešte nezhnitého, nech ma pochová.“ Poobzeral sa a videl umrlca pod lavicou. V záhrade našiel dva kríže na hroboch, vedľa nich pochoval tretieho. Potom vystavil vysokú vežu nad morom a na nej kládol každú noc oheň, aby k nemu mieril, kto by na mori zblúdil. Ťažko mu bolo zaopatrovať drevo. Na šťastie naučil opicu, ktorá mu pomáhala sekať, kopať, oheň robiť a vodu nosiť. Raz pribehla k nemu, ťahala ho za šaty z izby i ukazovala, aby si vzal revolver. Videl divých ľudí, ktorí priviezli ľudí, aby si ich upiekli. Vyhadzovali z lode mŕtvoly, medzi nimi bola dievka, ktorá bola bez vedomia. Mladík strelil na ľudožrútov, dvoch z nich zabil, tretieho poranil do nohy, že nemohol utiecť na člne. Dievča vzkriesil studenou vodou, divocha vyliečil a urobil z neho verného sluhu. Od lásky k dievčaťu ochorel, ale hneď bol zdravý, keď mu dievča povedalo, že ho chce za muža. Nad hrobom kľakli a prisahali si vernosť. Žili ako manželia a mali dvoch chlapcov. Raz v noci akési zvieratko nanieslo piesku, ktorý bol čisté striebro. Dali ho vyniesť na kopu. Onedlho prihnal vietor loď s desiatimi ľuďmi, urobili si dobrú loď, nabrali strieborného piesku, koľko loď uniesla, a pustili sa na more. Prišli do anglickej krajiny, tam piesok draho predali a šťastne žili.

Túto rozprávku rozprával starý cirkevný učiteľ v Ubli. Ohlas ľudovej knižky „Pamětné příhody jednoho na moři do Indie se plavícího Engličana jménem Bertholda“. Srov. Kubín: Podkrkonoší vých. 170 č. 29. Hruška: Na hyjtě III., 15.

2. Do skupiny robinzonád možno zadeliť rozprávku „O jednom kupcovi“, ktorú v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 211 — 212, zapísal Ján Anton Molitoris.

„Jeden bohatí kupec sa vibrau raz do ďaľekích krajín na továr, a abí aj skúsiu druhí svet. Šecke jeho peňjaze, kterje sebou někceu zjať, a ľen jednu čjasku si sebou zau, na šíf položiu, a práve bou pohodlní vetor, keť sa pohínau zo stanoviska. Keť aľe plovau na mori za pár dňí, velká búra sa ztrhla, hromi strašňe biľi, a šeci, kterí s ňím boľi, ľen Bohu sa oddali, Nezadlho im loď udrelo o jednu veľikú skalu, a títo sa šeci potopiľi, iba kupec jeďiní, kterého voda vihodila, sa šťasňe na suchu zem dostau. Tu si on najprú odíchou, a takto oťeľe mocňejší ďalej išjou po tejto ňeznamej zemi.

Dlho on choďiu okolo, aľe žjadného človeka ňemohou viďjeť, iba opic a druhích ňeznámich ďivích zverou. Umiňiu si teda voľjaku jeskiňu najsť, abi tam mohou bívať, dokjal sa zťaďjalto nevisloboďí. Išjou ešťe ráz na morskí breh, voľjaki ostrí kemeň vihľadať, a ľa tu najšjou jednu ženskú, která s ňím išla na tom nešťastnom šífe a kterú ťjež tak ako jeho voda sem vihodiľa. Prišjou k ňej a preberau hu všeľijak, až sa raz prebrala a hore stála. On naraduvaní, hňeť išjou s ňou voľjaku jeskiňu hľadať, čo už pred temto kceu, a aj najšjou jednu velmo maľičkú, tak, že keť hu zavreu, ľebo si hňeť aj dvere na ňu urobiu, že sa od ďivích zverou bau, len šťirja mohľi po vuoľi v ňej seďjať. Tu on bivau za dlkšje časi s touto ženou, a ňikoho ešťe ňeviďeľi, okrem tje opice a ďivje zveri, kterje ich kolko rázi prenasleduvaľi. Choďjevaľi obidvaja na morskí breh a ľuďi tam pozeraľi, aľe tu ňikoho, až ráz viďeľi jedniho Turka, kterí sa topiu a velmo sa ešťe namáhau, abi mohou na tú skalu, čo mu kupec aj spomohou. Keť už bou Turek na suchej zemi a vipravovau tomu kupcovi, akuo ho ňešťasťja trafilo, viďeľi zase jedního kresťana, kteri velmo kričau vo vode a už ho skoro voda zakrila. Obidvaja títo s velikou prácou kresťana toho visloboďili, a tak spolu za dlhí čas v tej jeskiňi žili. Turek aľe sa začau velmo na kupca hňevať, ľebo tá žena ňikoho ňeviďela račej ako kupca. Raz nahovoriu toho kresťana, kterého visloboďili, abi tajšjou voľakďe na drevo, že si budú dom robiť, a že aj on hňeť príďe za ňím. Tento ho poslúchou a odišjou preč, Turek tjež za ňím išjou, zau si sekeru a jednu húžvu, a volau aj kupca, čo on vďačňe aj urobiu. Keť už boľi na dobrí kus od jeskiňi, Turek kceu toho kupca so sekerou zabiť, tento aľe friškí, uchiťiu jedon drúk, a začau velmo kričať na toho Turka, načo prišjou aj ten druhí kresťan. Turek ale bou mocní, a toho kresťana hňeť zabiu zo sekerou, na čo kupec s tím drukom ho tak uďeriu, že hňeť spadou na zem, potom ho chiťiu a zaňjesou ho do mora, kďe sa Turek prebrau, a ešťe sa aj tam tomu kupcovi hroziu a vismjevau, dokjal ho vlna veľika ňezaruťila. Kupec ždi choďjevau na morskí breh, a zťaďjal viďeu ráz jednu morskú loď, která jeho hladala, a s kterou on domou šťastňe prišjou.“

Sbornik Muzeálnej slov. spoločnosti I., 84 — 85, č. 1., má rozprávku „Kráľ a jeho synovia“.

Kráľ vyzval svojich troch synov, aby išli s ním o pol dvanástej v noci k duchovi a žiadali od neho, čo ktorý chce. Najstarší chce byť kráľom, druhý chce bohatstvo, najmladší nechce nič, len aby ho dal otec do kláštora. Keď prišli do paláca, zjavil sa duch s veľkým hrmotom ako perún: najstaršiemu dal šabľu, strednému nôž, ktorými dosiahnu kráľovstva a bohatstva. Keď sa duch spýtal najmladšieho, čo si žiada, princ odpovedal: „Odíď odo mňa, satanáš, nechcem nič od teba.“ Duch sa nahneval a odišiel s takým hlukom, že sa všetci báli. Keď prišli domov, riekol kráľ, že najmladší sa najlepšie zachoval. Najmladší radil bratom, aby zbrane hodili duchovi do pysku, ale tí nepočúvli a pustili sa na druhý deň do sveta; on ostal doma.

Najstarší prišiel do krajiny, kde bola vojna, pomohol slabšej strane, vyvolili ho za kráľa. A pretože už mali jedného kráľa, princ ho zavraždil, aby sám kraľoval. Ale svedomie ho začalo hrýzť, iba keď v noci utiekol.

Druhý princ ležal dlho chorý pri jednom rybárovi; keď ozdravel, odišiel na lodi trpaslíkov. Ich kráľovi ukradol drak bohatstvo, darmo sa ich mnoho pokúšalo skántriť draka. Princ ho zabil, ale povadil sa s kráľom trpaslíkov, keď prišlo na delenie, lebo bol v koristi diamant, ktorý mal takú moc, že jeho majiteľ stal sa kráľom trpaslíkov. Kráľ chcel princovi dať všetko bohatstvo za diamant, ale princ neprijal a nakoniec kráľa zabil. Ale i jeho trápilo svedomie a utiekol.

Bratia sa sišli, ale báli sa ísť domov. Keď sa o nich otec dozvedel, išiel sám pre nich. Doma im riekol najmladší, že jednako prichodilo im vrátiť duchovi tie veci.