ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kúzelné veci (husle, meč-samoseč a mešec); princezka, zasľúbená tomu, kto kráľovi pomôže zvíťaziť nad nepriateľom; zakliata krajina a princezka, vysvobodená po premožení drakov.

V Holubici I., str. 105 — 108 a 110 — 114, je „povesť prostonárodňja O Uhljarikovi“. Nebola dosiaľ odtlačená.

„Bola raz jedna matka a mala jedneho sinka. Ten jej sinček barance dedinskje pásavau a dobre mu bolo, rád ich on zavracau. Raz ako ich v hore pásou, príďe ku jednemu starjemu prevalenjemu dubu. Visadňe si na toho duba a počňe takou malou sekerkou, čo zo sebou nosiu, doňho fakliť. Virúbau pekňe doňho takú ďjeru, čo sa mu ruka spratala. Ten dub bou v prosrjedku ďjeraví. Opáčiú teda dnu, či bi tam dačo ňenašjeu, a on pekňe krasňe viťjahňe odtjal najprú jedne huslički. To sa mu zapáčilo. Sjahňe druhí raz a najďe tam zase jednu šabličku. „Ej, kebi len ešťe dáko bohatstvo bolo!“ pomislí si a sjahňe treťí raz. Iba len viťjahňe zase jeden mešec plní peňazmi. No to sa mu všetko páčilo.

Najprú si opásau šabličku okolo, potom si mešec do taňistri odložiu a začau si vihrávať na tích husličkách. Ej, ale to boli takje huslički, čo pred ňimí každí krepčiť museu, či bi bou chceu či ňje — len ťi sa počnú barance skákať. A že už bolo predvečerom, pohnuv ďalej a zabrau sa ku ďeďiňe vždi si pohrávajúc. A tje barance všaďe pred ňím poskakujúc, a kdo ho sretnu, každí si zakrepčiť museu, kím tje huslički hrať počuv. Iba na prosrjed ďeďine prestau hrať a pobrau sa domov, že si maťeri ukáže, čo našjeu.

Mať tomu rada bola — iba mu tím husličkám pokoj dať kázala, a tú šabličku abi vraj dakďe ta predau. Ale on nje tak: ,Ja si, vraj, na husličkách buďem hrávať, šabličkou sa buďem rúbať a tak puojďem po sveťe.‘ Tak sa on aj hňed poberau, ale ho mať ňedajbože pusťiť, že bi sa mu dač stalo. ,Jaj, mamo, doma je ňič zo mňa, keď huslički a šabličku mám, ja vám ňehám ten mješok s peňazmi tu, vám buďe dobre, a ja tjež vo sveťe zaopatrím.‘ Ňedau sa dlho potom prehovárať, ale hibaj! pusťí sa po frušťiku ňje za barancí, lež ta do sveta.

Iďe, iďe šírím svetom, vihráva na husličkách a luďja ho chovajú, luďja ho radi majú, že každjeho zná obveseliť. Tak on choďiu po sveťe, až na posledok prišjeu do jednej krajini, kďe vojna bola. Tuná krála už jedni cudzí traja, že za jedneho céru nedau, so svojím velkím vojskom premáhali a král si ňeveďeu radi, ,Teraz bi sa moja šablička mohla sprobovať, aká je,‘ pomisleu si náš husličkár, keď počuv, že král svoju ďjevku ta dá tomu, kdo to vojsko premuože. Ta on zajďe ku královi — že veru chce premuocť ňeprjaťela, ak mu ta dá ďjevku svoju král. A král sa nad tím od radosťi dobre dakďe ta ňepoďeu, keď viďeu, že sa predca dakto našjeu, ktorí do bitki puojďe. Dobre lebo nebars! Vibrali sa na druhí ďen proti vojsku. Král poslau svojich vojakou a ťí o pou hoďini už nazad z bitki uťekali. Tu ich zastaví ten pastjerik, že bi sa vraj vráťili, že im už on iďe na pomoc. Zase sa počali teda biť. A tá divotvorná šablička začala sama od seba okolo sekať, kím len celuo to vojsko ako makovice ňepozrážala.

Nad víťazstvom sa král velmi zaradovau a dau hňeď toho svojho zaťa ešťe krajšje ako pred tím poobljekať, že tak vizerau, ako ten najkrajší princ. Po tom ho zavjedou domou a dau ho zosobášiť zo svojou najmladšou ďjevkou. Od toho času iba vedno kralovali s tím svojím svokrom a všetci sa tak raďi viďeli, že ňemohli jeden bez druhjeho biť. Mladí královčík zahrau tu i tu na husličkách a pri ňích si musev ešťe aj starí král zaskočiť.

Len tu veru raz skapali tje huslički, aňi ňeveďeli, kďe a ako sa ta poďeli, ani tej šablički ňebolo vjacej. Teraz sa počali všetci strachovať a mladí královčík bou ňepokojní, že naraz tak všetko straťiu. Už ňemau stáleho mjesta, už ho to len ta dakďe ťahalo, abi si šjeu vihladať i tje husli i tú šabličku, i tú svoju maťer do sveta, čo na ňu zabudnuv, že sa azdaj len dakďe všetko najďe. Viberau sa teda preč. Starí kráľ ho prehovárau, prosiu, abi len doma zostau, že jim i tak dobre buďe. Tá jeho mladá žjenka ešťe ňikdaj taká príveťivá nebola, ako teraz, a predca trebars sa mu ako líškala, on sa len ta poberau a nechceu o inšom aňi len počuť.

Tak sa teda ta vipraviu zase do toho širokjeho sveta, že sa vraj ňevráťi, kím si huslički aj šabličku aj maťer ešťe ňevihladá. Šjeu on najprú tou cestou, odkjal bou prišjeu, že adaj k tej svojej matke trafí. Ale ak ňič, tak ňič on trafiť ňemuohou, iba sa naveki po dákich pustaťinách motau, kďe aňi človeka vídať ňebolo. Už sa chceu i nazpet vráťiť, ale sa len z tích pustaťín vimotať ňemuohou, či na jednu či na druhú stranu všaďe rovnako pusto bolo.

Tak bi on bou adaj už na veki po tich pustaťinách blúďiu, kebi sa mu dáko lepšje ňebolo zvedlo. Naposledok teda prišjeu k jednim horám. Bou bi chceu cez tje hori ta prejsť, že adaj tam najďe tú svoju krajinu, ale sa ňiak ňemuohou do ňích dostať, len okolo obchádzau. Nuž choďí on takto, choďí po horách, po dolinách o hlade o smeďe, až raz predca natrafiu na jeden domčok.

V tom domčoku bívala jedna chudobná starká. Vníďe on ta dnu a pokloňí sa pekne: ,Pamodaj dobrí ďen, staričká!‘ ,Pamodaj i ťebe, sin muoj! Nuž, kďe že si sa ti tu vzau medzi timíto horami, kďe ani zvjerik ňebeháva, aňi ftáčiki neljecu?‘ ,Jaj, blúďim ja, stará matko, po tíchto horách, už si aňi radi ňevjem. Hladám svoju krajinu a svoju ženu, ale už vjac trafiť ňemuožem ta, odkjal som višjeu. Či bi sťe mi cestu ukázať ňemohli?‘

,Horkí že ťi ju ja ukážem, keď ťi je už tvoja krajina ta zakljata, ta prekljata na ťje pustje hori, čo i teraz po ňích blúďiš. Ale ak chceš, dám ťi dobrú radu, muožeš aj seba aj mňa osloboďiť, len či ma poslúchňeš. A ja ťi veru druhej radi ňeznám, chiba tú jednu.‘ ,No len mi ju povedzťe, stará matko, už vás ja poslúchňem a všetko na tom sveťe vikonám.‘ ,Hej sinčok! aňi bi si si ňemisleu, čo je to; ale keď tak chceš skúsiť, choď ta ďalej do tíchto pustích huor, veď te všetko skúsiš. Puojďeš skalinamí od svitu do mraku, ale sa len vždi dnu ďalej pušťaj. Naposledok príde k ťebe jedna liška, to buďe tvoja žena, ale ta prekljata; ta ťa zaveďje, kďe máš ísť, len choď ta za ňou!‘ ,Dobre, dobre, stará mamko, všetko urobím ako kážeťe, len si mi dajťe trocha odfúknuť u vás.‘

Staričká ho potom nachovala, dobre ho uložila, že sa ta vispau do rana. Na sviťe sa vibrau, zaďakujúc pekňe za hospodu, a šjeu timí horamí, holímí skalamí až do nočnjeho mraku. Ňikďe ňič ňevideu aňi ňeslišeu, aňi ftáčika aňi letáčika; iba sám ak palec bou a ňeveďeu sa aňi v ktorú stranu pohnúť. Tu sa mu pritovariší jedna liška a pekňe naňho pozerá a všetko len ta ku predku veďje, a chitro sa pred ňím ponáhla. Kráčau za ňou dlho, dlho a ešťe ňič aňi ňeviďeu aňi ňeslišeu, iba sa mu vždi ohromnejšje skali ukazovali. Už hodňe bolo zmrklo, nohi mu ňestačili za liškou a tá ho vždi ďalej vjedla. Až ras prišli medzi takje skali ako dáke zázračne vrchi a na tích skalách aňi mochu aňi trávički, kďe bi si bou muohou vipočinúť. Tu zas za skalamí ukázali sa strašnje hori a starje dubiská od poli poválanje. Tuna eštje tmavšje bolo po tích horách a liška vždi ďalej uťekala. Kolkoraz ju chceu už tak ňehať, keď ňedovladuvau, a zase sa len za ňou pusťiu.

Predca raz prišli ku jednej uhljarskej chalupe. Tam ho liška nehala a zkapala a on vnišjeu. Tam bolo kus slami ešťe, na tú si lahnuu a odfukuvau. Len kďe sa vezme, tu sa vezme, prileťí jedna sova a zahúka na malom obluočku: ,Uhljarik, uhljarik, v uhljarskej izbičke, prileťí šjarkan so troma hlavamí, ňebojí sa ťa!‘ ,Ej, bojí lebo ňebojí, veť to uviďíme,‘ ta jej odpovjedau uhljarik, lebo zazreu tu svoju dávnu šabličku na sťeňe. Ešťe bi si bou aj odichuvau, ale tu sa počnú horí drúzgať, skali rúcať a sova si zase sadla na obluoček a zahúkala: ,Poď von, uhljarik z uhljarskej izbički, tu je šjarkan zo troma hlavamí — ňebojí sa ťa.‘ — „Bojí lebo ňje,‘ pomisleu si náš uhljarik a višjeu si zo šabličkou smelo oproťi. Zdrúzgali sa hori, rúcali sa skali, odkjal šjarkan prileťeu, ej ale sa ho za to uhljarik velmi ňelakau. Liška sa skoro tu vzala a jemu stala pri boku, on šabličkou ťau ohňivje hlavi. Plameň sa naňho zavaliu vždi večmi, keď jednu zoťau, A už mu ňeostala len ta jedna, keď šablička počala ustávať, a oheň šjarkanovi z gágora sičau ako jed. Teraz priskočila chitrá líška, a roztrhňe šjarkana na dve poli tak, že sa dolu do prepasťi zmleu.

Uhljarik bou rád a odišjeu si odfúknuť na slamu do chižki, že veď už azdaj do rana ňič ňepríďe. Len tu veru zase prileťí sova a zahúka dnu obluočkom: ,Uhljarik, uhljarik v uhljarskej izbičke, prileťí šjarkan so šesť hlavamí — ňebojí sa ťa!‘ ,Bojí lebo ňebojí,‘ prerečje on, a až sa mu tmavá chižka začala svjeťiť od plameňou, čo ten šjarkan púšťau zďaleka. Tu zazre na sťene uhljarik jeden velkí buzogáň. Vezme si i ten sebou do bitki. Poznovu sa hori drúzgali, skaliská rúcali a šjarkan so šesť hlavamí prileťeu. Uhljarikovi liška ostala pri boku, buzogáň vzau do ruki a šablička na jeho rozkaz ťala. Tri hlavi mu odfrkli ak ňič, plameň zablčau, že sa len tak zasvjeťila tá ťemnota nočňjá. Šablička rúbala a on sa buzogáňom bráňiu. Už bou z polovice dosekaní, dorúbaní, doraňení, keď šablička do tej poslednej hlavi šjarkanovej rúbala. Tu priskokňe liška, roztrhne šjarkana na dve polovički a tje sa zrúťa do prepasťi.

Víťazní uhljarik sa vráťiu do svojej izbički, abi si odíchnuv. I zazrje tu svoje milje huslički na kameňom stole, vezme si ích a zahrá si na ňích. A naraz, ako bi sa mu všetki rani boli už zahojili, dostaňe sto chlapou sili. Ale len čo prestau hrať, ťešiaci sa nad svojou novou silou, už zahúkala sova: ,Uhljarik, uhljarik v uhljarskej izbičke, leťí šjarkan z ďeveť hlavami, ňebojí sa ťa.‘ ,Ej, bojí sa ma lebo ňebojí!‘ ta skríkne za ňou uhljarik a iďe si s husličkamí von. Hori sa po treťí raz drúzgalí a skali s hrmotom rúcali, noc sa zasvjeťila od plameňou šjarkana. Lež sa uhljarik ňelakau, keď len mau svoje huslički a za sto chlapou sili, a buzogáň v ruke, šabličku pri lavom boku, a liška mu stala z pravjeho. Šjarkan sa oborí na uhljarika a ten rozkáže šabličke rúbať a sám bije z buzogáňom. Šesť hláv odpadlo dosť lahko. Plameň sa mu valiu ešťe z tích troch ostatních a šablička verne konala službu a zoťala tje dve ešťe, i tú poslednú dosekala. Tu priskočí liška a zubami šjarkana rozsekňe na dvoje. Ten sa zrúťi do prepasťi ako dáko skalisko. A uhljarik omdleňí ňevje sa kďe obráťiť, lebo so šjarkanom zahasou svetlí plameň a pounočnia tma zastrela všetko. Len on teraz náhodou natrafí ta tje svoje huslički. Vzau ich do ruki a už ako vládau rukou pohíňať, tak hrau na ňích o jeden tvrdí kameň opretí.

Skali sa počali strašňe rúcať, keď uhljarik zahrau, a zasipali tú prepasť čjernu, čo do ňej sa zmleli šjarkani. Nastau hrmot storaz ešťe vetší, ako čo bi samje tje skali pred husličkamí tancuvali. Uhljarik ňeviďeu ňič, čo sa robí pre tmu, iba raz sa mu zablisňe pred očima, a tu bou už bieli ďen. Viďeu, že je podopretí na stuol v svojej paloťe, ňechceu vlastním očjam uveriť. Iba keď mu odkljata žeňička príďe, i sám král svokor a všeci dobrí prjaťelja a začnú ho vítať, a ďakovať za oslobodzeňja. Bolo len teraz radosťi, keď prevládau bou troch šjarkanou vdoviciních sinou, a krajinu zakljatu osloboďiu, čo ju Jendžibaba tak zakljala, kím on ta chodiu po sveťe. Teraz už moc Jendžibabiná prestala, boli všeci spolu a všeci sa raduvali a na tú slávnosť urobili jednu velkú hosťinu, na ktorú celú krajinu zavolali.“