ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slovenské povesti str. 56 — 63 (nov. vyd. str. 131 — 141) majú rozprávku „Hadogašpar“. A. H. Šklutéty mal pri svojej úprave štyri rozprávkové verzie, ktoré podali Jonat. Čipka z M. Hontu, Gust. Reuss a Samo Ormis z Gemera, Adolf Ghillányi z Liptova.

V tlačenej verzii rozpráva sa v úvode o matke zakliateho hada, že nechcela mať detí, ale keď sa vydala za kráľa a kráľ sa mrzel, že sa nemôžu dožiť dieťaťa, zatúžila rada byť matkou. Keď potom raz v záhrade videla, ako sa had na strom ovíjal, vzdychla si, „čo by hňeď v haďacej koži bolo, aj to by som už nedbala.“ Onedlho porodila „jarabého“ hada. Keď narástol a bolo mu dvadsať rokov, darmo mu hľadali nevestu. Hadogašpar — také meno dostal — pustým dolinám žaloval svoj žiaľ. Tu sa mu zjaví starček a povie, že nevestu najde; nech prejde tri vrchy, tri doliny, najde pri studničke dievča. Plákala tam šaty a plakala, vzdychala, že nemá milenca, a keď v čistej vode zočila jarabého hada, zažiadala si: „Keď ma nechce žiaden mládenec, keby sa aspoň tento had zaľúbil do mňa.“

Vtedy sa Hadogašpar vylúčil na vrch vody, odviedol nevestu domov a rodičia ich uložili do mäkkých perín. Nestačila pritisnúť horúce rty na studenú tvár hadovu, „zlenil sa“ had na krásneho muža a hadiu kožu „šuchnul“ pod posteľ. Potom jej povedal, že budú šťastní, ak ho nevyzradí matke, lebo matka je nehodná, aby ho takto videla, a zle by s nimi bolo. Klebety zlých súsied doženú ju k tomu, že všetko vyzradí testinej. Tu matka priplichtí sa v noci do ložnice, chytí hadiu kožu a hodí do pece. Vtom život „samodruhej“ ženy otáčaly tri veľké hadiská. Hadogašpar sa prebudil a žalostne zvolal, že by za tri dni bola porodila a on by bol býval osvobodený, ale teraz nezľahne, kým sám nepoloží ruku na jej život, hadi budú ustavične striezť dieťa, ktoré má pod srdcom. S veľkým krikom zmizol.

Nešťastná žena hľadala ho márne bezmála celých sedem rokov a pretrpela neslýchané bolesti, hadi sa jej vždy viac vrezávali do tela. Ako ide, príde k mesiačkovej materi, ale mesiačik darmo vyzerá Hadogašpara. Dostala zlaté vreteno, šla k slncovej matke, ale ani slniečko nemohlo ho zočiť. Tam jej dali zlatú praslicu a prišla k vetríčkovej matke a tam nakoniec zvedela, že jej muž je v tmavej jaskyni za troma vrchmi a troma dolinami v moci planej strigy. Obdarovali ju motovidlom a ona „preštverala prez tri vysoké vrchy a tri hlboké doliny, a tu stála pred ňou otvorená tmavá jaskyňa.“ Nedbajúc na škreky a syčanie všelijakých hnusných potvôr, išla cez tú jaskyňu, až sa jej zablyslo svetlo. V priestrannej izbe videla priadku, opýtala sa jej, či tu býva Hadogašpar. Dievča vyskočí a nastrašene zalamuje rukami, aby utekala odtiaľ, aby ju nezastihla pani. Potom ju však pustí k nemu za zlaté vreteno, druhý deň za zlatú praslicu a tretí deň za zlaté motovidlo. Hadogašpar, ktorého otáčajú deviati hadi, spí tvrdo a nepočuje ženinho nariekania ani prvý ani druhý deň, iba tretí deň precítne, pritisne ženu k srdcu, položí ruku na zakliaty život, a hneď zmizli traja hadi s nej i s neho zmizlo hadov deväť, a ona porodila chlapca.

Vrátili sa ku svojim rodičom a od tých čias bol Hadogašpar človekom nielen v noci, ale i vo dne.

Striga v tomto rozprávaní ani nevystúpila, o dievčati v jej službách sa potom nerozpráva; postavenie tej dievčiny je v rozprávke záhadné.

2. Rukopisné texty tejto rozprávky znám iba tri: v Codexe Revúckom C., str. 61 — 64, v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levoč.), str. 326 — 334, a Codexe Tisovskom B., str. 47 — 51. Prvé dva texty užšie spolu súvisia, druhý text liší sa tým, že sa rozpráva naširoko. V tejto verzii bol bájeslovný ráz rozprávky veľmi sotretý. Dej zo sveta nadľudského je preložený zväčša do prostých kruhov meštianskych.

Túto verziu chystal do svojej sbierky upravovateľ na zač. 50-tych rokov, ktorý si zapísal stručný jej obsah do svojho soznamu. (Súpis I., 59.)

V úvode nevysvetlilo sa, prečo bol syn na hada zakliaty. Osvobodí ho dievča služobné, ktoré malo povinnosť hada vyháňať na pašu. Tu muž nevystríha ženu, ktorá vyzradila matke, aký je jej muž, ba obe sa shodnú, že kožu spália: sama ju podala matke a ona ju hodila do pece. Ráno muž odišiel úplne rovnako ako v predošlej verzii, „kým sa ti obruči nedotknem, zľahnúť nemôžeš“. Lebo akonáhle počala, opásala sa jej železná obruč. Smierne odišiel, pobozkajúc ženu i matku. Hľadajúc muža, prišla žena ako v predošlej verzii k mesiačkovej, slncovej a vetríčkovej materi: dostala od nich kužeľ, vreteno a ľan, všetko zo zlata. Odchodne od predošlej verzie vyhľadalo zmiznutého muža slniečko, a to zvláštnym spôsobom: pražilo tak veľmi, že všetko živočíšstvo do lesa utieklo, a tu slniečko videlo, ako sa ukrýval zakliaty princ. Našlo ho vo veľkom meste, kde kupčil, a za rok môže ta žena prísť. Muž vstúpil ako obchodný pomocník do obchodu a po smrti kupcovej oženil sa s vdovou, viac nasilu ako z vôle. Prvá žena sadla si na placi, podľa druhého textu pred ich domom, predávala hrušky a priadla. Kupcová, žiadostivá zlatých vecí, kužeľa, vretena a ľanu, dovolila jej spať po tri noci s mužom, ale na noc ho opila nápojom s opiom pomiešaným. Tretiu noc, na upozornenie svojho pomocníka, nejedol ani nepil na večeru, ale všetko vylial. Tej noci poprosil ženu, aby mala trpelivosť do zajtra, poslal ju do „hospody“, tam sa dotkol jej obruče a žena porodila chlapca. Vystrojil hostinu, hosťom predložil hádku o ztratenom a znova najdenom kľúči, a podľa rozriešenia nechal druhú ženu a vrátil sa s prvou k matke.

Odchýlky textu Prostonárodnieho Zábavníka (Levoč.) IV. sú zprvu značené pod čiarou, ale preto, že sa potom text ten veľmi značne odlišuje, podávame ho odtiaľ úplný.

„Jedná chudobná mať, která v jednom zámku prebívala, mala jedniho zakljatiho syna. Tento v zpuosobu velkiho hada každí ďen vycházau na blízkú zámečnú lúku, abi sa pásou. Ludja, ktorí ho viďeli, lakali sa a vistupovali mu, lebo sa ho báli. Dost vela sa i o službu v zámku, ktorá veru ňepatrná ňebola, pokusovalo, ale žjadon zo slúžebňíkov pri hadovi vidržať (obdržať) ňemohou. Ňebou on mrchaví alebo zlosní, len hnusní a velikí. Naposledi, keď už aj plat boli povíšili, ňikdo sa vjac ňetrjafau.

Zaklope (zaklepe) ráz u hadovej maťeri jedná chudobná diouka, ktorá práve službu hladala. Hoci chudobná bola,^[59] ale porjadná bola, prosto sa šaťila a z malo si tolko (telko) nagazdovala, že jú ludia ohovárať ňemohli. Bola ona i (aj) pekná. Naposledi sa len zjednali a zostala v zámku. Večjerkom ak sa jej sin z paši bou domou prinavráťiu, k ňemu jú došikuje. ,No, viďiš, diouka moja, žjadnú druhú (inú) prácu a robotu u nás mať ňebudeš, len tohoto hada na pašu vihánjať a jeho obsluhovat.‘ Ona sa velmi nad tim prelekla, lebo ač práve o ňom už predtím mnoho počúvala bola rozprávať, predca si ho tak ohavňjeho ňepredstavovala. Ale že slovo dala, chcela pri tom ostať, aj ostala. Z počjatku jej to tvrdo prichádzjalo s ňím na pášu chodjevať, ale potom sa tak s ňim zkamaráťila, že ho ňje len vistáť,^[60] ale i lúbiť počala. Dlúho sa oňi poihrávali spolu aj milkovali. Ráz je (jéj) on povje:

,Keď ma ťi rada viďíš, mohla bi si za mňa ist, veď ťi pri mňe dobre buďe.‘ Ona sa rozpálila a na to ňič ňerjekla. Potom sa ešťe shovárali, kim ňerekla: ,Veď ňedbám, keď len tvoja mať ňič naproťi tomu mať ňebuďe.‘ — Tak tedi večjerkom maťeri oznámili, ktorá bi jeho vuola bola. Ona na mesto toho, že bi bola odporovala, požehnaňja^[61] dala, lebo viďela, že ona ňje len pekná, ale i zpuosobná, pracovitá a dobrá je. Jeho mater tedi skvosnú večeru pripravila a hosťila sa až do bjeliho rána.

Ak sa takimto zpuosobom^[62] zosobášili aj vihosťili, v druhí ďen ak líhať mali, len had ohavnú kuožu zo seba zovleče a pod posťel ju vrhňe. Z kuoži vileze krásní mládenec, ktorí princ bou. Ona sa ďivila i radovala, a ešťe ho ráz tak rada viďela, ako predťím. V tom ostaňe samodruhá, pri ktorej príležitosťi sa jej zelezná obruč opásala a to viznamenávala, že kím sa jej princ nedotkňe, porodiť ňemuože.

Medziťím žena jeho vivadlovala si maťeri, že v akom zpuosobe on k ňej prichádzja. Raďili sa spolu, ak bi ho téj ohavnej kuoži pozbaviť mohli. Všelijak (všakovak) kunštovali, ale on sa len vždi ráno do kuoži poobljekau a pást sa išjou. Jedenráz napadně hadovej ženě na um: ,Ej, mamo, vjeťe^[63] čuo, zakurťe vi do peci a velkí oheň zrobťe, v noci, keď buďe spať, viťjahňem z popod posťeli tu kuožu a oddám vám ju (hu), abi sťe ju spálili.‘ Aknáhle žena jeho v noci badala, že tuho spí, poťichunku hore stala, kuožu vzala a poddala (podala) si jú maťeri. Tato frišná hoďila jú do peci. Tu ta počňe pukať a škvrčať, smrad púštať, že sa šecko trjaslo a smradom páchnút (páchlo). ,Ej, čuože to tak trjeská a smrdí tak pozde v noci?‘ zpítá sa princ svojej ženě. ,Veď to mať chljeb peče (pečú),‘ povje ona, ,a to drevo tak puká a smrďí.‘ — On ale veďeu, že to kuoža horí. Ráno stau hore a povje si ženě: ,Ti si ma sice od klatbi osloboďila, ale ja teraz musím svetom ist. Viz, že, kím sa ťi obruči nedotkněm, zlahnúť ňemuožeš.‘ Ona začala narjekat, ale to ňič nespomohlo. On ju poboskau a (aj) maťer si,^[64] a vibrau sa svetom.

Čekajú, čekajú (čakajú, čakajú) v zámku, ale sa on ňenavracovau. Už bolo aj na času zlahnúť, ale ona ňemohla. Čuože bolo robiť? Vibrala sa tedi po dlúhom čekaňju na cestu, že hoci kďe buďe, že ho vihladať musí. Odobrala sa, ako sa na dieuku sluší, od svojej maťeri a šla svetom, muža si hladať.

Po dvoch rokoch otrhaná sa nazpak vraťí, abi viďela, že či pod ťím časom se jej muž už neprinavráťiu. Ale o jej mužovi ani chír (chíru) ani slích (slíchu). Začala ťežko narjekať, to šak ňič ňespomohlo. Aňi jej na cestu ist, aňi doma ostať ňeprichádzalo.

,Ach mamo!‘ povje ona ráz, ,ňenačakám já ho za pecou, musím ja len sa zase vibrať, a čuokolvek ma koštovať buďe, ho vihladať. Ináč skapať musím.‘

Polutovala ju ona, že v tomto stave po svete sa za mužom túlať musí. Vipravila ju i (aj) po^[65] druhí ráz a dala jej šecko na cestu, čokolvek jej potrebnuo bolo.

Putuje horami, lesami.^[66] Celkom omdlená vo huore (pri jednej) zamrkňe. Ňemala si kďe hlavu skloniť. Ostatňje svoje sili zobere a viškrjabe sa na strom, či bi dákuo svetlo ňeviďela. Zmerkuje ďelako sa dačo blišťať. Zlezla zo stromu, a iďe, kím ňepríďe k jednimu domu, v ktorom vetrová matka bívala.

,Pozdrau Vás P. Boh! či bi sťe ma ubohú ňeprenocovali.‘ ,Ba veru vás vďačně,‘ odpovje větrová matka, ,kďe že bi sťe sa teráz už aj potulavali, i krem (okrem) toho na široko ďaleko žjadňjeho pribitku ňjeto. Len že si odpočiňťe.‘ — Vizpitovala sa potom, že kďe iďe a koho hledá. Ona jej šecko virozprávala, a prislúbila potom (jéj vetrova matka), že keď sa jej sin domou prinavráťí, o nú pečovať buďe,^[67] či bi (že či) jej muža dakďe ňebou vifúkau (ňevifúkau). Ale ten (sin prišjou domou, ale o jéj mužovi) ňič neveďeu. Zato jú (preto hu) k mesjacovej matki vipravili,^[68] ktorá je snad (a) kerá jej hádam) v jej predsevzeťjú napomocnou biť muože (buďe, prid. keď odchoďila od vetrovéj matki, táto). Na pamiatku jej vetrová matka^[69] kužel zlatú darovala (dala). Ukázala jej tedi (potom jéj ukázala) cestu a ona (a) táto potom chuďinka zase vo dňe v noci) ďalej putovala. Toto bou už štvrtí rok, čo samodruhá po sveťe si muža hladala.

Po roku príjďe k mesjacovej matki. Táto ju už príveťivejši privítala, lebo kužel u ňej zlatú viďela. ,Vjem šecko,‘ povje ona, ,koho hladáš, len maj trpělivost (trpezlivosť), asnad muoj sin buďe dačuo veďeť o tvojom mužovi.‘ Ale^[70] aj ten ňič ňeveďeu. ,No, ak slncova matka alebo jej sin o ňom ňebuďe veďeť, tak ho ťi ňikdi vjac ňenajďeš,‘ povje matka mesjacová. Ona sa jej poďekovala za šecko, a okrem toho jej ešťe i zlatje vreťeno darovala. (Keď odchoďila k slncovej matki, išla jéj cestu ukázať mesjacová matka a darovala jéj na pamjatku aj zlatuo vreťeno.)

Zase po roku ak sa dost po sveťe bola nablúdila, príjďe (ako od mesjacovej matki odišla, za úplní rok blúďila, po sveťe choďila, šecke kúti pobehala, ale ňikďe muža svojho nájsť ňemohla. Keď už rok vipršau, prišla) k slncovej matky. Ta (táto) jú (hu) ešťe ráz prívetivejši privítala, lebo viďela zlatje vreťeno aj kužel zlatú u ňej. ,Zpítam sa muojho sina,‘ povje slncova mať, ,aždaj ten buďe čuosi o ňom veďeť.‘ (,Jaj! duša drahá!‘ odpovje slncova mať, keď už šecko bola od ňej vipočúvala, ,ja ťi ver ňevjem povedať, ale keď muoj sin domou príďe, ten ťi povje, lebo on musí o ňom dačuo veďjeť.‘) Tento ale (ale aj sin domou prišjou a o jéj mužovi) neveďeu nič.^[71]. Ona (už veru) počala zúfať.^[72] ,Počkaj ešťe, počkaj,‘ povje jej sin, ,zrobím, čuo sa^[73] dá,‘^[74] a lutovau jú (hu). Dlúho svjeťiu, a horúčost velkú pusťiu (púšťau) na svet. Šecki živočichi do huor uťekali, abi sa pred pálčivosťou ukrili (abi chládek dákí najšli). Z mestou luďí vipúďiu von. (Luďja ven šli, abi sa voľakďe pred pálčivosťou zkovať mohli.) V tom zazre (mezi ľudmi timito viďeu aj) princa, ak sa ukrívau.^[75] Príjďe (ako prišjou) domou a povje (povedau) jej ,Našjou som ho v mesťe velkom, kďe kupectvo provozuje. To je ale ďelako, ale (a len) asi o rok ta prísť muožeš.‘^[76] Ona sa za šecko poďakovala, a matka slncová jej ešťe zlatí ľan darovala. (A matka slncová hu išla odprevadiť, abi jéj cestu ukázala, a potom, keď sa lúčili, nuž jéj zlatého ľanu darovala.)

Šesť rokou už bolo minulo, ak samodruhá po sveťe sa túlala a muža si hladala. Teráz už predca^[77] dakedi^[78] sa na šlak jeho dopíďila (prišla) a mocňe (a ta sa nazdala, ba aj) verila, že^[79] sa od svojho bremena osloboďí (osloboďená buďe, prid. že, keď ho najďe, že sa jéj dotkňe a tak že obruč z ňej zpadňe).

Jej muž princ,^[80] ak sa bou od ňej odobrau, dlúho po sveťe choďiu. Naposledi (na ostatok) sa u jednoho kupca zastaviu, kďe skrze svoj porjadní život sa subjectom stau. (Si lásku svojho pána získau. Ba ona sa aj doňho velmo zamilovala, lebo bou šuhaj krásní a zpusobní.) Medzitím^[81] kupec umreu (zomreu) a ona ako vdovica sa doňho zamilovala, lebo bou velmi krásni a zpuosobní. (Len veru jeho žena po smrťi svojho muža naňho doljehala, abi si hu zau, ale on to ňechceu urobiť.) Jej (potom aj jej prjáťelja) známí i meštaňja predňejší o to stali (na tom boli), abi si vzau za ženu (abi sa osobašiu s ňou). On sa zdráhau (on proťi tomu bou a tak dlho odporovau), až ho naposledi k tomuto kroku neprinúťili (že ho na ostatok k tomu prinúťili). — Čuože mau robiť,^[82] vzau si jú, (hu) a žili dobre spolu.

Jeho prvšja žena v tento čas do mesta príjďe, nakúpila hrušjek a predávala. Len zlatí si na zlatú kužel naďjala a prjadla na placu. Táto kužel i ona šeckim do očí padla, obzvlášťe ale kupcovej, ktorá takovích pekních vecí velmi žjadosťivá bola. Dala sa jú zpítať, či bi tú kužel ňepredala. Ale ona povedala, že ňje, ale ju popusťí, keď jej s jej mužom princom jednú noc spať dá. Kupcová sa z počjatku zdráhala, potom však, ak viďela, že od svojho ňijak odstúpiť ňechce, privolila. Kupcová ale mužovi svojmu opium naďelala, tak že ten tuho zaspal pri stole, a v noci sa ňijak prebuďiť ňedau. Dost prvšja jeho žena ho buďila, trhala, horekovala pri ňom až do svitu, ale to šecko ňič ňespomuohlo. Prebrať ho ňemohla, ťim menej, abi sa ťej železněj obruči bou mohou dotknúť. Kupcova tedi dostala za túto noc kužel.

Tak sa to i druhú noc stalo, a kupcová zlatuo vreťeno obdržala. Na tretú noc šak, ak už sa mrkat počínalo, jeho subject, ktorí krik predešlé noci bou vipočúvau i narjekaňja ňeznamej osobi, oznámiu si pánovi. Tento sa dačoho aj upamatovau bou, aj cíťiu, že bez známé príčini ho hlava boljevá. Neduvera tedi na jeho ženu padla. Večjerkom, keď mali večerať, na oko zo šeckich jedál jedou a zo šeckich nápojou piu, tim vjacej, abi jeho žena ťim meňej bola dačuo pretvareňjeho zpozorovať mohla. On jedlá a nápoje tjeto do urídzeních nádob schovau. Zaspau naposledi tuho, ako v predešlich večeroch. Aj odňjesli ho do jeho komori. Kupcová šak se za zlatí ľan bola zo ženou už predťim pojednala, ktorá jej aj dovolila, abi tretú noc s mužom jej spala. Ak sa už k ňemu bola uložila, počňe narjekat, abi sa zmilovau nad ňou, abi jej tú obruč už dakedi dotkou, a abi porodiť mohla. Princ napočjatku zatajeňe ju viposlúchau, potom sa prebrau a oznámiu jej, abi len trpelivosť mala do zajtrajšku, že jú v najmutéj hospoďe dotkňe, kďe bezpečňejši porodiť buďe muoct. Stalo sa tak. Ak prišou do novej hospodi a poroďila pekňjiho chlapčoka. Žena jeho druhá aj ňik o tom neveďeu.

Hned zaťim zvolá najvetších mesta pánou a mešťanou, abi na hosťinu prišli. Pri konci šeckim pánom zahádá hádku: ,Rozsúďte, vzacní páňi,‘ povje on, ,jednú vec, ktorá do života i šťestja a pravdi človeka sjaha.‘ ,Slišme!‘ zvolali šeci. A on počňe: ,Bola jedná kasna, do ktorej sa jedon klúčik náležiťe hoďiu, ale tento skapau. Bolo však potrebno do kasni isť, zato sa druhí klúčik museu dať zpraviť. Medzitim o 7 rokou se najďe ten starí ztracení klučik. Tedi páni! či slobodno ten novejší odhodiť a starí klúčik, ktorí je milši i ťeráz na mesto noviho potrebovať?‘ ,Ano! prečuo ňje!‘ odpoveďeli šeci hlasnim hlasom. ,No vizte tedi, že som já mau jednú ženu, ktorá mi milšja bola a našla sa. Ona ma i od zaklatja osloboďila. Ja tedi prvšu ženu takím zpuosobom za pravďivú uznávám a pozdejšu ňechať musím.‘ Páni šeci sa z počjatku ďivili, potom sa však o pravďe slov jeho presvedčili. Princ sa tedi vibrau zo svojou prvšou ženou a k matki si oďišli, i bívali dluho štasilive i pokojně od klatbi jsauce osvobodzeňi. Matki si za vuolou choďili a žijú i teráz, ked nepomreli.“

Podávame ukážku textu Prostonárodnieho Zábavníka IV. (str. 331 nsl.).

„Keť sa už bou s druhou svojou ženou osobášiu a s ňou žiu, prišla jeho prvšja žena do mesta, nakúpila si hrušjék a tjé predávala práve pred domom jeho. Sadla si ku košu a zo zlatéj kuželi prjásť začala ten zlatí ľan a vreťeno zlatuo len tak jéj mezi prstí sa vrťelo! Hňeď ona do očú tímto ľudom padla, a veru aj paňi kupcová mala očko na zlatú kúžel. Hňeď sa jej dala zpítať, že za čuo jej dá tú kúžel, lebo ona bola velmo žjadosťivá novích vecí. Táto jéj ale odkázala, že je tá kúžel ňje na predaj, ale že ak jej dovolí s jéj mužom spať, že jéj hu bez šeckéj ceni, a len za to daruje! Hej! ale to kupcovéj v hlave vrťelo, nuž ale čuože žjadosť a lakomstvo u ženi ňeurobí? Odhodlala sa, že jéj dovolí, abi spala z jéj mužom za tú kúžel, lebo viďela, že jej hu tá, čuo tje hruški predávala, ináčej ňedá. Ale ona mužovi svojmu večer narobila vína z opium a pri večeri ho veľmo núkala, tak že tento ešťe pri stole zaspau. A tak ho odňjésli do jeho izbi, kďe on spávau. Príďe k ňemu jeho prvšja žena, buďí ho, trhá, plače, kričí, prosí, ale nič to ňeosoží, on sa ňeprebuďiu, a tak sa jéj aňi téj jéj obruči ňedotkou. Nuž jéj veru aňi ňezpomohou. On len chutňe spau až do bjéliho dňa. Úbohá žena musela kupcovej za túto noc kúžel dať, lebo sa tak boli zpravili.

Práve tak ako prvú noc, tak sa stalo s mužom a s tou cuzou ženou aj druhú noc, on tuho spau, ona ho zbuďiť ňemohla, čuo aj ako narjekala, tak plakala, že to do susedních izbou počuli, ale on sa ňeprebrau, a tak sa ona chuďínka zase ňeosloboďila od svojho bremena, keruo už seďem rokou nosila. Kupcovéj ale za túto noc musela dať zlatuo vreťeno.

Na druhí ďen rano zo susednej izbi subject, kerí bou počuu to jéj horekovaňja, porozprávau šecko, čuo počuu, svojmu pánovi. Tento sa aj upamatúvau, ba aj cíťiu, že ho od dvoch dňí bez šeckéj príčini, kerú bi on veďeu, hlava bolí. Ňedúvera hňeď na ženu padla. Dosť sa on síce predťím ďívau, že prečo ho ona tak pri večeri teraz núkava, čuo predtím ňikdi ňerobila. Umjéňiu si teda, že ňebuďe na núkaňja počúvať, že nič ňebuďe piť, a že to, čuo mu buďe ona podávať, preč vileje.

Tak aj urobiu. Večjérkom, keď mali jesť, na oko zo šeckích jedlou jedou a zo šeckího, čuo mu ona podávala, piu, mezitím tjéto jedlá a nápoje do uríďeních nádob viljevau. Ba čo vjác, tak sa pretváriu, že sa zpraviu, ako bi sa mu chcelo spať, ba aj tuho zaspau pri stole. Žena jeho sa nazdala, že on skutočňe spí, teda ho dala do jeho posťeli odňjésť. A hňeď hrušjarku zavolala a zpravila sa, že jéj dovolí kupcová s mužom zase spať, ak jej dá ten zlatí ľaň. Táto jéj sľúbila. Ako sa k ňemu uložila, počňe narjekať, abi sa zmilovau nad ňou, abi sa jéj už dakedi téj obruči dotkou, a abi poroďiť mohla.

Princ na počjatku zatajeňe hu viposlúchau, potom sa prebrau na veľa, keť už ňemohou počúvať to jéj narjekaňja, a oznámiu jéj, ba hu aj prosiu, abi len trpezlivosť mala do zajtraška, že sa jéj v nájmuťéj hospoďe dotkňe, kďe buďe muocť bezpečňejšjé ako tuto poroďiť. Stálo sa tak. Ona tašla do téj hospodi a už túžobňe čakala svojho muža, že kedi už príďe a osloboďí hu od toho ťažkího bremena. On naostatok prišjou, a keď šecko už bolo pripravenuo, dotkou sa jéj obruči. Obruč praskla, ako čobi z ďela vistreliu, hňeď sa roztrhla a z ňéj zpadla a ona hňeď poroďila krásnjého chlapčoka. A o tomto víjave v tom celom mesťe ňikto ňeveďeu, chiba on, ten princ, a jeho žena, kerá práve s tímto od obruči hroznéj bola osloboďená, kerú za seďem rokou musela nosiť.

Za tímto on dau zpraviť velikú hosťinu, a na tú hostinu pozvau šeckích pánou z toho mesta a aj najprvších mešťanou. Dlho sa oni hosťili tam, jedli, pili, na zdravja aj jemu aj jeho žeňe pripíjali, a ako to ždi bívá pri takích hostinách. Keť už naostatok len pri samom víňe seďeli a spolu šakovuo rozprávali, len ím veru domoví pán zahádau jednu hádku:

,Rozsúďte vzácní páni,‘ povje k ňím, ,jednú vec, kerá do života, štesťja a pravdi človeka sjaha.‘

,Počúvajme!‘ kričali jedním hlasom šecja. A on počne: ,Bola jedna kasna, do ktorej sa jedon kľúčik naležiťe hoďiu, ale tento kľúčik sa straťiu. Bolo ale treba do kasni ísť, museu sa teda druhí kľúčik dať zpraviť. Mezi tím o seďem rokou sa najďe ten starí, stracení kľúčik. Tedi, páni, či slobodno ten novší odhodiť a starí kľúčik, kerí je milší, ako predtím zase potrebovať?‘

,Áno! prečuo ňje!‘ odpovedali šecja s velkím krikom.

,No, viďíťe tedi, já som mau jednu ženu, kerá mi milšjá bola a našla sa. Ona ma aj od zakľjaťja osloboďila. Já teda prvšú ženu takím zpuosobom za pravďivú uznávam, a pozďejšú nahať musím.‘ Páňi šecja sa zprvu síce ďivili, ale keď ich o šeckom presvečiu, potom aj museli, ako boli súďili, privoliť.

Princ potom sa vibrau zo svojou prvšjou ženou a k matki svojéj šjou. A bívali tam dlho šťastlive a pokojňe. Matki staručkéj po vuoli robili, a aj žijú a jéj vuoľu robjá aj dosjaľ, ak ňepomreli!“

3. Odchodný je text, ktorý rozpráva Jonathan Čipka. Jeho text je v Codexe Tisovskom B, str. 47 — 51, pod názvom „Hadogašpár“.^[83]

Podávame ho vo vernom odpise.

„Šedivie vlasi už boli pokrili hlavu jedňiho dobre majíciho gazdu, a horlivá každoďeňia modlitba ňemohla predci žiadňiho potomka viprosiť na visokom ňebu, kterí bi bou zďeďiu plnú hospodu. ,Už bi ňedbala, čo bi had bou,‘ povedala horlivú modlitbu mužovú poslúchajúcia žena, ,ľen kebi mi pán Boh už dačo dau, že bi som ňemusela toto smutnuo vzdichanie každoďeňe poslúchať.‘

Po krátkom čase stáli zvedavie a klebetňie ženi po hromadách; z jedniho konca ďedini na druhí preľetovala ňeočekávaná povesť, až sa koňečňe roztrúbilo, že je stará ňeplodňica — ako ju dosial menovali — obťažkaná. Každuo dichtive čakalo čas puorodu, a keď sa na širokom ňebu ďeviatí mesiac v plnom svetľe ukázau, naša ňeplodňica poroďila krásniho jarabího hada.

Zvedavie súsedi stáli zase po hromadách, šoptali si o čertoch, o strigách, a ňeštasťná matka nadájala hada vlastnimi prsami.

Pri krsťe ho nazvali ,Hadogašpárom‘. Usta sa mu otvorili, aknáhľe ho požehnau kňaz. Rozprávau ako druhí človek, a celá ďeďina sa ďivila nad múdrou jeho rečou, keď sa raďili o dobrích poriadkach v ďeďiňe.

Už bou preskočiu dva krížiki. Oťec i matka zo dňa na ďeň boli slabší, aľe ňebolo v ďeďiňe diouki, která bi sa bola podvolila podať ruku Hadogašpárovi: horního susedová Hanka ho zďaleka obchádzala a dolňího susedová Zuzka ho volala potvorou. I zaplakau ňešťastní Hadogašpár nad svojim osudom, a vibrau sa do šíriho poľa vikladať pustím dolinám svoj žiaľ. Plače, plače, až sa ozvala siedmá doľina a ďeľakie zahučali hori — a pred ňím stojí zgrbení šeďivec. ,Hadogašpár, čo plačeš?‘ vážním prerečie hlasom, ,ňemáš čo jesť, ňemáš čo piť?‘ ,Hoj, mám, starí oťec, šecko mám,‘ odpovie on, ,aľe ňieto v ďeďiňe našej ďiouki, která bi mi podala ruku, ľebo si zošklivili strašniho hada.‘ ,Ja ťi poraďím ženu,‘ povie zase starec, ,prejďeš tri vrchi a tri dolini; na čistej studňički buďe šati plákať krásná ďiouka a nariekať nad tím, že ňemá frajera, tá ťi podá ruku.‘

Šedivec zmizou, a Hadogašpár lezie pres tri vrchi a tri dolini k čistej studňički. Krásná ďiouka pláče na ňej šati a narieka nad tím, že nemá frajera. I zahliadňe v čistej voďe jarabiho hada a zaplače proňikavím hlasom: ,Ach! Kebi sa už aspon tento had nado mnou zmilovau, keď ma žjadon ňechce, kebi sa aspon tento do mňa zaľúbiu.‘ Vilúčí sa velikuo jarabuo haďisko na vrch vodi a požiada o ruku krásnú ďiouku, a rozžiaľená ďiouka podá ruku Hadogašpárovi.

Preľeťelo slnco ces oblohu, po ďeďiňe širá tma rozprestrela krídla, a v mekkích perinách leží Hadogašpár pri boku krásňej ženi. ,Ach, ženička moja, boskaj že ma, boskaj,‘ hovorí k ňej. Krásná žena príťisňe horúcie usta na stuďenú tvár hadovú — a v tom okamžeňú sa premeňí jarabí had na krásniho muža. — Tváre plnie, oči plameňie, ruki silňie, nohi silňie, obraz to dokonálího muža.

Aľe sotva nastau noví deň, Hadogašpár zase sťiahou starú svojú kuožu na sebe a bou had ako predtím. — Tak to šlo dlhí čas, v noci krásní muž, vo dňe škaredí had bou Hadogašpár. I zošklivila sa mladej jeho žeňe, která sa o krátki čas mala stať matkou, podoba hada, umieňila si tedi, že mu spáli kuožu haďú, keď usňie pri jej boku.

Sladko usnúl Hadogašpár v mekkích perinách, a mladá žena vezme jarabú kuožu svojho muža a vrhňe do rozpáleňej peci. Kuoža prašťí, ako čobi hustú podpáliu horu, kuoža prašťí i horí, ale život samodruhej ženi otáčajú tri velikie hadi a sťahujú pevňe, ako čobi ju troma zelezními obiu obručami. Kuoža zhorí, izbou sa ňepríjemní rozleťí smrad, Hadogašpar skočí z posťeli ako bez sebe, hľadá svojo rúcho, a počujúc, že mu ho žena do peci uvrhla, žalostňe zaplače: ,Beda mňe, beda, že som ťa mau poznať, ňeverná žena, o tri dňi bi si bola poroďila a ja bi som v postave mužskej večňe bou bívau s ťebou, teráz sa ale musímo rozlúčiť, za pokutu ale tvojej ňeveri plod, kterí pod srdcom máš, tak dlho buďeš nosiť, pokial ťi já dobrovolňe ruku na život ňepoložím, žjadná druhá moc ťi ňeotvorí život, tri velikjie hadi, kterie ťa otočili, budú toho strážcovia.‘ A vtom s velikím krikom vibehou z izbi a zmizou.

Ňešťastná žena chodila z mesta do mesta, z ďeďini do ďeďini hľadať svojho muža, ale nikďe o mužovi chíru ani slíchu. Plod, kterí pod srdcom nosila, rostou, a bremeno zo dňa na ďeň bolo ňesňesitedlňejšuo, s mnohími sa raďila ľuďmi, ale žjadon ju od ňeho oslobodiť ňemohou.

Už sa siedmi rok ku koncu blížiu, čo zmizou Hadogašpár, ňeslíchanie boľasťe snášala jeho žena, a nikďe radi ani poradi.

I zachití sa šírim svetom hľadať svojho muža, až príďe k mesiačkovej maťerí. ,Pán Boh daj šťestie, stará matka,‘ pokloňí sa usužovaná žena — a starká v ťemnosvetľej chižki sediacá príveťive ďakuje príchozej praviac: ,Kde že si sa ti tu, ďiouka moja, vzala? Ved tu aňi ptáčka aňi ľetáčka ňeslíchať, ňie že bi to človiečika.‘ ,Ach, kde že som sa vzala, stará matka?‘ narieka táto, ,pozriťe sa na muoj život, plod, kterí pod srdcom nosím, rostňe, a ňieto moci, která bi ma od ňeho osloboďila, krema ruki mojho muža Hadogašpára; váš sin sa ďíva celú noc po sveťe, ach, zpítajťeže sa ho, zpítajťe, či ňeviďeu dakďe mojho muža?‘

Vihasňe slnco, zasvieťí mesiačok, — ďíva sa po vrchoch, ďíva sa po dolinách, ďíva sa po šírom sveťe, aľe ňikďe ňeviďí Hadogašpára. I príďe mesiačková matka k nešťastnici a oznamuje jej smutní chír: ,Ňikďe, ďiouka moja, ňikďe neviďeu sin muoj tvojho muža, ale na ťi toto zlatuo vreťience na pamiatku, a tajďi k slniečkovej materi, aždaj ťi tá buďe vedieť poviedať.‘

Zachití sa tedi pekelňimi mukami trápená žena ďalej, až príďe k slňiečkovej materi. ,Pán Boh daj šťestie, stará matka!‘ Pokloňí sa táto, a stará, jasnooká, v plamenom blisku sediacá matka slnca príveťivé ďakuje: ,Pan Boh daj i ťebe, diouka moja, pán Boh daj! Kďe že si sa tu vzala, veď tu ňeslíchať aňi ptáčka aňi ľetáčka, nie že bi to človiečika?‘ I rozpráva ňešťastňica svoj osud a žalostňím hlasom prosí starkú: ,Ach, stará matka, váš sin sa ďíva celí ďeň po sveťe, zpítajťeže sa ho, zpítajťe, či ňeviďeu dakďe mojho muža?‘

Zkrije sa mesjačok, zasvieťí slniečko — ďíva sa po vrchoch, ďíva sa po dolinách, nazrie i do hlbokiho mora, ďivá sa po šírom sveťe, aľe ňemuože zočiť Hadogašpára. I príďe slňiečková matka k ňešťastnici a oznamuje jej smutní chír: ,Ňikďe, diouka moja, ňikďe ňeviďeu muoj sin tvojho muža, ale na ťi tuto zlatú prasličku na pamiatku, a tajďi k vetríčkovej materi, aždaj ti tá buďe veďieť poviedať.‘

Ešťe sa ráz viberá na ďeľakú cestu seďem dlhich rokou k puorodu pracujúcia žena, až šťastňe príďe k vetríčkovej maťeri. ,Pán Boh daj šťestie, stará matka,‘ pokorňe sa klaňia, a stará, na úvetrú s rozkuštranou hlavoj stojúcia matka vetra prívetivé ďakuje: ,Pán Boh daj i ťebe, ďiouka moja, pán Boh daj! Kďeže si sa ti tu vzala? Veď tu ňevídať aňi ptáčka aňi ľetáčka, ňie že bi to človiečika?‘ — Žalostňe rozprává osud svoj ňešťastňica a prosí preňikavím hlasom: ,Ach, stará matka, váš sin putuje vo dňe i v noci po sveťe, zpítajťe že sa ho, zpítajťe, či ňeviďeu dakďe mojho muža?‘

Zasvieťi mesiačok, zasvieťi i slnco, vetríčok veje šírim svetom ďeň a noc, putuje po vrchoch, putuje po dolinách, putuje po šeckích kútoch sveta, a v tmavej jeskiňi, do ktorej ňeprišlo svetlo mesiaca ani svetlo slnca, najde Hadogašpára v moci zlostňej vedomkiňi. I príďe vetríčková matka k ňešťastňici a oznamuje jej radostní chír: ,V tmavej jeskiňi, ďiouka moja, za troma vrchmi a za troma dolinami je tvoj muž v moci zlostňej vedomkiňi — tajďi, ďiouka moja, tajďi, aždaj ťa osloboďí od ťažkiho bremena, — ale na ťi toto zlatuo motovidielco na pamiatku.‘

Šťastňe prešla pres tri visokie vrchi a tri hlbokie dolini ňešťastná žena Hadogašpárova. Cesta vedla do tmavej ťesňej jeskiňi. Srdco hlasno zatrepe, naďeja a strach, radosť a zármutok zatrasú usužovanou ženou, a ona sa osmelí vkročiť do strašlivej dieri. — Tisíc sa tu ozve hlasou, jedon strašňejší od druhího: ,Kďe tu iďeš? — Čo tu chceš? — Uďi, uďi, ľebo ťa zožere ohňiví drák!‘ Aľe Hadogašpárka, ač sa jej strachom podlamujú kolená, kráčia predca ďalej a ďalej. Žabi, hadi, jašťerice a šecok sveta zemeplaz škareduo visiela sipeňie a hvižďanie na úbohú, aľe ona kráčia predca, až sa jej zabliští vižiadanuo svetlo. V prestraňej izbički, pri ťemnom svetle učaďeňej lampi pradie krásnuo ďiouča na kamenom stolcu: vretienco jej vrčí, až sa ozívá kamenuo sklepenie. ,Pán Boh daj šťesťie, krásná priadka!‘ pokloňí sa prichodzá, ,povedz že mi, povedz, či tu bíva Hadogašpár?‘ Ale krásnuo ďiouča čerstuo skočí z kameňiho stolca a plameňím okom ľietá od peti do hlavi po ňeznámej postave. ,Uťekaj pre Pána Boha, uťekaj, abi ťa ňezastihla moja paňi,‘ prerečie k ňej a rukami boľastňe zalomí. ,Hadogašpár tu bíva, aľe drží ho v svojej moci zlostná vedomkiňa.‘ Už sa chcela vrátiť ňešťastná k puorodu pracujúcia žena, aľe vtom sa jej zabliští zlatuo vretienco, a krásná priadka to zazrie. ,Daj mi toto zlatuo vreťienco,‘ hovorí prívetive k ňej, ,viveďiem ťa z tejto tmavej ďieri!‘ ,Darujem ťi ho, duša moja,‘ odpovie táto, ,aľe ma pusť k Hadogašpárovi.‘ ‘Ach! dobrá, ňeznáma žeňička, to ja urobiť ňesmiem, ľebo bi ma zmárňila moja paňi,‘ povie zase priadka, a oko jej ustavičňe po vretiencu liece, pítá, žiadá, prosí, aľe Hadogašpárka stojí na svojom a vretienco ňechce dať, kim jú ňepusťí k Hadogašpárovi. ,No, už ťa len pusťím, čo sa kolvek so mnou buďe robiť,‘ povie diouča a ťažkie dvere otvorí. — Na kameňej posťeli leží Hadogašpár, ďeviaťimi otočení hadmi, a sladko spí. I zaplače pri boku jeho ňešťastná žena: ,Hadogašpár, Hadogašpár, muž muoj drahí, polož že, polož tvoju ruku na muoj život, abi som sa osloboďila od seďemročního bremena!‘ Aľe Hadogašpár spí, a ňepočuje volanie ženino. — Vtom pribehňe zostrašenuo diovča: ,Hori hučia, jeskiňa sa trasie,‘ žalostňe zkríkňe, ,uťekaj, uťekaj, už iďe moja paňi.‘ Zchiťí nešťastnicu za ruku a veďie ju tmavou ďierou von.

Svitňe druhí ďeň a ubohá žena kráčia zase známou cestou ku krásňej priadki. ,Ach, duša moja,‘ prerečie k ňej, ,darujem ťi tuto zlatú prasličku, ak ma ešťe pusťíš k Hadogašpárovi.‘ Ďiouča liece jasnim okom po zlatom vreťiencu, liece i po zlatej praslički, a otvorí ťažkie dvere. Ako včera leží Hadogašpár na kameňej posťeli a sladko spí. ,Hadogašpár, muž muoj drahí, polož že, polož tvoju ruku na muoj život, abi som sa osloboďila od seďemročního bremena,‘ narieka ňešťastňica pri boku mužovom, aľe Hadogašpár tvrdo spí a ňepočúva volaňie ženino. I pribehňe zase zostrašenuo ďiouča a žalostňe zkríkňe: ,Hori hučia, jeskiňa sa trasie, uťekaj, uťekaj, už iďe moja paňi,‘ a ňešťastňica musí zase odísť od svojho muža.

Vretienco preč, praslička preč, jeďinuo jej ešťe zostálo motovidielco, kterím bi nakloňila srdco priadki k tomu, abi ju pusťila k mužovi. I zabere sa zase známou cestou a žalostňim hlasom priadku prosí: ,Ach, duša moja, pusťže ma, pusť ešťe k Hadogašpárovi, darujem ťi toto zlatuo motoviďielco!‘ Ďiouča pozerá na zlatuo vreťienco i na prasličku, pozerá i na zlatuo motovíďielco, a otvorí zase ťažké dvere. Ďeviaťima otočení hadmi leží Hadogašpár ako včera a spí. I zaplače ňešťastňica, až zahučala tmavá jeskiňa. ,Hadogašpár, Hadogašpár, muž muoj drahí, polož že, polož tvoju ruku na muoj život, abi som sa osloboďila od seďemročňej ťarchi.‘ Vtom otvorí oči Hadogašpár. ,Či spím? či sa mi sníva ako včera? či vskutku počujem moju ženu?‘ hovorí plňí obďivovania. — Aľe ňešťastná žena hodí sa mu do náruči a on ju pritisňe k srdcu svojmu. I položí ruku na zakliatí život, tri hadi v tom okamžeňú zmiznú z ňej, zmizňe i z Hadogašpára hadou ďeveť, a ona poroďí krásniho sina.

Vráťili sa potom k svojím roďičom, Hadogašpár bou človek ako druhí vo dne i v nocí — a žijú až podňes, ak ňepomreli.“

4. Vo verzii, zapísanej do Codexu Revúckeho C, str. 103 — 104, pod názvom „Zaklätí princ“ a ztadiaľ prepísanej do Prostonárodnieho Zábavníka IV. (Levočského), str. 233 — 236, previnila sa žena princa v hada zakliateho tým, že nakukla do zakázanej komnaty. Úvod rozprávky je značne skrátený a spolu jej zakľúčenie; ženích hneď poznal svoju nevestu, ako sa ohlásila. Druhá nevesta nerobila nijakých ťažkostí, prvá nemala ani drahocenných vecí, ktorými by si bola mohla vykúpiť jej dovolenie. Podávame prepis z Codexu Revúckeho C, odchýlky Prostonárodnieho Zábavníka uvádzame pod čiarou.

„Žil ráz jedon pekní, ale zakljatí princ, kotor (kotrí) si tjaž velmi krásnú princku za ženu zvel. Koj (ak) už čas nastával, abi se princ premenil, zavolá svojú ženu a povja: ,Teráz se už na hada obrátit musím, a oddávam ti tri izbi, ale že do treté nikdi nenakukni, lebo me väc nikdi neuvidíš, ani kím živó budeš, neporodíš.‘

Ak to povedal, obrátil se na veličizniho hada. Tak žili dost dlho vedno. Mezitím i samodruhá ostala. Ale princku len vše vjac mrzelo, že ona nemohla zvedeč, šva to v té treté izbi maže bič. I nemohla se väc ona zdržeč, a už len tri dni mal zaklätí bit. Tak ona všetešná nakukla do tej izbi. Ak otvorí dvere, videla jeho v jeho^[84] pekné postave, aj hadecú kuažu, šva se do né obljakal. Princ ale v tom okamženú zmiznúl.

Nadarmo princka horekovala, nemuahól jé nik zpomuact. Už sedem rokó prešlo, šua tehotná bula, a nemohla porodič. Potom se len dák na cestu vipravila, abi si muža mohla najst. Hledá, hledá, až príde k vetrové matki.

,Daj Boh štestä, pani matko! ši biste mi nemohli povedač, kde bi se moj muž ztrímoval.‘

,Ach, vara já nevjam, dcerko mojá, ale aždaj maj sin bude vedeč, vet se ho zpítám, kot domó príde. Sem si, sem pod korito lehni, lebo kot bi ťe viďel, naráz bi te zožral.‘

Vetrová matka mezitím pol vola i pól genca piva pre sina prihotovila. Ale se už najedól, vzela si ho do lona a ískala ho. Vtom mu pjaro z hlavi vitrhla. ,Ach, mamo! šva že me šklbete?‘ zamrmle on. ,Vet se mi to len drjamalo, že si ti zaklätiho princa dakde nevifúkal.‘ ,Nivara jä,‘ odpovja, ,aždaj mesäcové matki sin bude vedeč.‘ Ak se búl vispal i odišol, vetrová matka zpopod korita vitähla princku a šicko jé rozpovedala, de ho hledač má. Ona sa podekovala i išla delé.

Tak ak putuje, príde k mesäcové matki a pódala: ,P. Boh daj štestä, pani matko! ši bi ste mi nevedeli povedač, de bi se zakläti princ sdržoval?‘ ,Ach, nevjam ti, nevjam, dcerko mojá, ale kot maj sin príde domó, zpítám se ho, a on aždaj bude vedeč.‘ Potom jú skrila pod korito, že kobi jé sin prišól domó, jú nezožral. Tak napokon i príde domó, a predložila pred neho 1 calí genc piva a jedniho caliho vola. Kot se už búl najedól, ho v lone ískala a pjaro mu z hlavi vitrhla. ,Ej, švaže me, mamo, šklbete?‘ ,Ach, maj sin! drjamla som a nevedomki som te trhla, lebo se mi prisnilo, že si zaklätiho princa dakde nevidel.‘ ,Nevjam ništ o nom, ale aždaj slncové matki sin bude o nom dašva vedeč.‘ Tak kot se jé sin búl vidrjamal a odišól, i ona se za radu a príjimu podekovala a išla o mužovi se u slncové matki viptač.

Dlho se ona hustima a nepristupnima horami tlukla, kím ku slncové materi neprišla. ,Boh daj štestä, pani matko! ši bi ste mi nevedeli pódač, kde bi se maj muž zaklätí princ sdržoval?‘ ,Ach, nevjam, nevjam, mojä dcerko, ale se zpítám majho sina, kot príde domó, ši dakde nan nezasvjačil.‘ Potom ju pod korito do komori skrila, abi jú lašní jej sin nezožral. Ak se búl prinavráčil, predložila mu 1 1/2 genca piva a 1 1/2 vola, šva bi se obšerstvil. Potom si v lone matkinom podrjamal, kotra ho tjaš trhla. ,Ej, mamo! švaže me tak trháte?‘ ,Snilo se mi,‘ odpovja ona, ši si zaklätiho princa dakde nevisvjačil.‘ ,Ba, vara som ho v jednom zámku, de hiba za tri roki maže šlovek príst. Teráz se práve žení a bere si princku toho zámka.‘ Ak to podal, zaspal a dlho ešte chršel, kím se neprebral a nejšól zase svjačit.

Ak jé búl sin odišól, zavolala princku z komori a šicko je rozpódala. Na cestu je ešte jednja boti darovala, šva kot krok zrobí, na 100 krokó delé ujde.

Princka se pekne za pohostinstvo a radu podekovala a išla cestó, ktorá k tomu zámku, de se jé muž strimoval, vedla. Velkima mošarinami, bahniskami, hvarami, ide ak ide, kím už napokon tot zámok nezahljädla. Ak dnu stupí, pošula, že se jé muž už zosobášil, ale ešte s tó princkó toho zámku nespal. To bulo jé štestja, lebo kobi se to tak bulo stálo, väc bi nikdi nebula mohla porodič a nikdi bi nebula oslobodená bívala.

Ak se tak svadbujú, de velo všelijakiho panstva se shromaždilo, a na zdravja novimu páru pripíjejú, príde tá tehotná princka k svojmu opravdivimu mužovi a povja mu, že ho tak dlho už hledá, až ho i najšla. Z toho se princ velmi zaradoval a prstom jú dotknúl. Ona hned bóle dostála a porodila utešeniho chlapčoka.

Ale tá druhá princka se na tom velmi zarmútila, že se tá jeho opravdivá žena sem dostála. ,Vidíš‘ — povja on svojé nové žene — ,toto je mojá opravdivá žena, tak jä táto verni zostát musím a tebe nechať.‘ I tak se stálo, on jú tam v zámku nechal a odišól zo svojó do vlastniho zámku, de dlho ešte šteslive žili.“

Verzie tejto rozprávky sú sostavené v Anmerk. KHM, Grimm. II., 245 (256).

1. Rovnako ako v nemeckých rozprávkach (Grimm. KHM č. 1.) zjavuje sa dievčaťu zakliaty princ ako žaba v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 122 — 4, „O žabe“ (od Eugena Wrahobora Šparnensisa Podkrivánskeho).^[85]

Odchodne od Grimma majú dcéry doniesť na radu akejsi stareny vodu zo studne, ktorá vraj ju uzdraví. Najmladšie dievča volá sa Dorócia. Položila napokon žabu vedľa seba, ráno sa zobudila vedľa šuhaja v krásnom zámku. Text podávame:

„Bola jedna matka a tá mala tri céri. Ras ona ochorela tak, že už aňi nemisleli, že dakedi staňe. Ďjevčatá plakali, starali sa, raďili a na šetki strani zpitovali, či bi dakto ňeveďeu, ako bi sa jej spomuocť mohlo. ,Ja vám poradím,‘ povje jedna stará baba, ,len ma slúchňiťe! Jest tam a tam jedna studňa, a v tej studňi taká voda, že keď sa z ňej chorí napije, na ras ozdravje.‘ Tu sa zraduvali ďjevčatá, a bežala najstaršia na tú vodu.

Príďe ku studňi, zpusťí vedro a ťahá. Len čo ťi viťjahňe? Jednu velikú žabu, a táto jej povje: ,Ej, veru ti ňepoňesješ tú vodu skuor, aňi tvoja mať ňeozdravje, pokím sa mi ňeslúbiš.‘ ,Ale choď mi v čerti, ti hnusota,‘ povje a šmarí hu do studňe a sama ta jďe bez vodi. Už matka na smrť ležala, a céri plakali, ale vodi ňedoňesli. ,No, ja puojďem,‘ povje Dorócia, najmladšja céra, ,a doňesjem, čvobi aj čvo bolo.‘

Príďe ku studňi, spusťí vedro, ťahá, ťahá a zase len žabu viťjahla, ktorá jej povje: ,Ej, veru Bože ti tú ňepoňesješ, pokím sa mi ňeslúbiš.‘ ,Nuž, a ako že sa ťi mám slúbiť?‘ ,Nuž, la, tak, moja drahá, že buďem pri ťebe bívať.‘ ,Dobre,‘ povje Dorócia, ,ja pristaňem, len príď a daj mi vodi.‘ Hňeď sa jej vodi nabralo, matka sa napila a ozdravela. Večer príďe žaba k Dorócii:

Dorócia ju chiťila a šmarila pod ohňisko, a žaba ňebola spokojná, len volá, ak volá:

Dorócia hu uchiťila a položila na lavicu, ale tá s tím nebola spokojná, zas len vraví:

Žaba keď nebola s tím spokojná, Dorócia ju chiťila a položila do posťele ku nohám, ale sa jej veru aňi toto nepáčilo, a len zase tjeto slová opetuvala:

Dorócia hu tedi zala a položila ku sebe. Ráno sa prebuďí, a tu už ňebola vjac žaba, ale uťešení mláďeňec: nespali v chudobnej chalúpce, ale vo velkom a krásňe cifruvanom paláci.“

2. Novší text zapísal S. Czambel v Ratkovej (v Gemeri) podľa rozprávania Juliany rodenej Poprockej (za muž. Koren, rod. a býva v Ratkovej) 27. okt. 1900.

Podávame prepis rozprávky z pozostalosti Czambelovej.

„Bula edna pany a mala tri džiauky. Velmi bula ochorela, tak sä jé prisnilo, ež koj by sä ona vody napila z jäzera, ež by pritom ozdravela. Poslala tu najstaršú džiauku na vodu do toho jäzera. A tanu edná veliká žaba. Tak sä ona läkla od té žaby a ešče aj hrnok tanu do vody puščila. Na druhý ďen poslala srednú džiauku. Tak ai tá tak pochodžila. Koj sä jé tá žaba ukäzala, od strachu puščila hrnok do vody. Potom už tajšla najmlačä. Tú volali: Herumia. Prišla k té voďe, tak tá žaba sä jé spytovala: ,Ši pajďeš za mnä?‘ Tak sä slúbila té žabe. A žaba jé dala vody nabrač. Prinésla vody maťeri, tak jé ozdravela.

Vešer skáše žaba gu vrátom a volá: ,Heru, heru, Herumia! Otvorže mi, mojä milá, ši viaš, šva si slubovala, koj si z jäzera živú vodu brala?‘ Tak jé otvorili a tanu prišla žaba. Zašäli vešerač a žaba opä kričäla: ,Heru, heru, Herumia, mnä gu stolu, mojä milá, ši viaš, šva si slubovala, koj si z jezera živú vodu brala?‘ Tak jú posadžili gu stolu. Potom líhali spáč. Tak žabe len dákú onuc dali na spanya. Zašäla žába volač: ,Ny na onuc, mojä milá, len na posťel, mojä milä, ši viaš, šva si slubovala, koj si z jäzera živú vodu brala?‘ Tak sa potom na posťel uložili s Herumió. A tá žaba búu mláďenec zaklätý, kým žena mu ruku ňepoloží. Tak koj si lähnúl, svrhnúl zo sebä žabäcú kvažu a búu pekný mládeňec.“

V slovanských verziach býva miesto žaby nemeckých, dánskych, anglických verzií had alebo rak, prirodzene, lebo žaba je meno rodu ženského. Srv. Anmerk. KHM. Grimm I., 5.

1. Najúplnejšie rozprávala tú rozprávku Amália Sirotková r. 1858 v rukopise „Povesti“ v muzeu v Turčianskom Sv. Martine, str. 1 — 10.

Kupec sa spytoval svojich dcér, čo by im mal doniesť s trhu. Najstaršia si prosila hodvabné šaty, druhá hodvabný klobúk, najmladšia zlatú ružu. Kupec ju nemohol nikde kúpiť a našiel ju v jednej záhrade. Sotva ju odtrhol, zem sa striasla a dvojnohý netvor s konskými kopytami a rohmi zareval naň, ako sa mohol opovážiť odtrhnúť ružu, i pýtal si jeho najmladšiu dcéru. Potom mu povedal, že zlatú ružu najde v zlatej truhlici v záhrade, a vyzval ho, aby mu o mesiac doviedol dievča. Najmladšia dcéra vždy si želala takú ružu a chcela za ňu obetovať život.

Keď prišli do zámku, našli stôl pokrytý. Netvor na nich zareval, či prišla dobrovoľne a či z prinútenia. Počujúc, že dobrovoľne, ukázal jej všetky izby, i spalňu. Keď dievča počulo, že netvor chce s ňou spať, otriasol ňou po prvý kráť mráz, ale boly tam dve postele. Keď sa vrátila a otec odpovedal, že vďačne doviedol dcéru, mohol sa zdravý vrátiť domov. Netvor prichádzal len večer, na raňajky a na obed. Dievča si pomaly naň privykalo a ináče sa mu vodilo dobre.

Tak sa minul rok a raz neprišiel netvor domov večer, ani na raňajky, ani na obed, ani na druhú noc. Dievča si už zúfalo, kde by bolo zviera, išla ho hľadať po záhrade a našla ho medzi ružami, kde jej otec ružu odtrhol. Hodila sa na zviera a spytovala sa, čo mu chybí. Slabým hlasom odpovedalo, že je choré, a skoro zatým umrelo. Dievča s plačom spínalo ruky a dalo sa obkladať ho ružami; ako začalo ruže trhať, zviera zarevalo a zmizlo. Keď sa dievča vrátilo do zámku, stretlo pána. Bol totiž zakliaty otcom a nik ho nemohol vysvobodiť, iba ak by odtrhol ružu, položil ju naň a ostal dobrovoľne v zámku po celý rok. Bol teraz odkliaty i celý zámok. Ženích s nevestou odišli k otcovi a mali tam svadbu.

2. Veľmi sa líši a značne je skrátená verzia, zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 11 — 13, „Povjedka o Krásné“ (z Dolného Kubína v Orave).

Kupec vydal sa na ďalekú cestu po mori. „Keď už dlho po mori na svojom korábe plavau, prišjeu po jednéj strašnej búrce ku brehu. Že ale jeho luďja ňemali aňi čo jesť, ani dobre ďe spať, viljezou na jeden visokí strom, abi dáko svetlo zočiu. I viďeu, ale velmi ďaleko. Sadou si teda na koňa sám a sám a bežau k tomu svetlu. Keď už k ňemu prišjeu, viďeu, že je to zámok, a i vošjeu doňho. Vo dvore sa sice obzerau, ale ňeviďeu ani dušu. I šjeu do stajňe, tam naleznuu pre jednoho koňa šetko, čo je lem treba. Svojho tedi koňa ta uvjazau. Iďe do zámku, tam boli šetkje svetlice pootváranje a v jednej pre jednu osobu zakrití stuol. Mráz ho sice precházau, ale poňevádž bol velmi lační, sadnuu si ku stolu a jeu. Po večeri si lahnuu a spau. Ráno keď stau, už mu bolo voda, uťerák, hreben a inšje hotovo. Keď sa obljekou, šjeu do zahradi, ďe bolo plno krásních kvetou. Mezi inšími boli obzlášte peknje ruže, z ktorích si tri i otrhou, a do zámku sa navrátiu, misleu si, že to budú pre jeho najmladšú ceru. Ako vošjeu do zámku, už mau nahotuvaní frušťik, potom i obed a tak i večeru. V noci o dvanástej hoďiňe začňe sa ten zámok trjasť, velikí buch a štrk. Kupec sa zobuďiu a na šetkich údoch trjasou. S tím buchom príďe i voľákasi potvora v konskom ťele a s pazúrami. Ako prišla pred ňeho, povedala mu: ,Ako si sa ti opovážiu z mojich kvetou trhať? Či ťi ňebolo dosť na tom, že si mau pre seba i pre koňa dostatok? Za tje tri ruže musíš mi dať tvoju najmladšú céru!‘ Takto keď povedala, hňeď tá potvora zmizla.“ Keď sa navrátil domov, bol veľmi smutný, a len na veľké prosby povedal všetko svojej najmladšej dcére. Ona hneď odišla do toho zámku, aby sa jej otcovi nič nestalo.

„Za tri dni, čo len potrebuvala, šetko mala, a ňič hu ňestrašilo. Na štvrtú noc ale o dvanástej strhnuu sa velikí hrmot, buch, tresk a plesk. Ona očakávala svoju posledňjú hodinu. Na posledok prišla tá potvora do izbi a chcela tú pannu prímať. Tato ale z posťele skočila a velmi kričala. Potvora ňedbala na ten krik, ale jej povedala: ,Ti musíš biť mojou ženou! ti si moja najmilšja!‘ Ako ale sa panna osvedčila, že ňikdi jeho manželkou ňebuďe, táto potvora chcela ducha vipusťiť, a bola bi vipusťila, kebí táto z milosrdenstva ňebola povedala: ,Veť uviďím!‘ — Potvora sa zaraduvala a odišla v pokoji preč. Na druhú noc tjež tak urobila tá potvora, ako v prujšú. V treťú ale noc, keď tej potvore panna prislúbila, že buďe jej manželkou, táto potvora sa naráz obráťila v krasnjeho mladjeho pána. Ako sa naráz obráťila tá potovora na človeka, tak i celí zakljatí zámok sa premeňiu, toťiž v šetkich bolo plno statku všelijakého, vo svetlicách ale mnoho slúhou obidvojho pohlavja.“

3. V tomže sborníku je zapísaná z tohože miesta ešte iná verzia zlomkovitá, str. 23 — 24, „Zakljatí zámok“.

„Jeden čižmár mau peknú céru. Keď sa poberau na jarmok, spitau sa jej, že čo hej má kúpiť. Ona si žjadala takuo peknuo pjero^[86] kupiť, čo ho ešťe ňik ňemá. Oťec sa ale na jarmoku napiu, a tak nasledovňe zabudnuu na pjero.^[87] Iba keď z jarmoku šjeu, zišlo mu na um. Na cesťe prišjeu pred jednu skalu, ktorá bola zámok zaklatí, pred ktorim seďeu starí človek. Tento starí držau v ruke volákesi perá. Čižmár sa ho hňeď opítau, čo pítá za jedno. Starí tento žjadau za to pero jeho ceru. Čižmár mu hu prislúbiu. Keď sa ale čižmár doma z opilstva dobre vispau, rozpamatovau sa na svoj v opilstvu daní slúb. Slišúc toto céra plakala. Po troch dňoch prišjeu ten starí na peknom sivom koňi. Prjaťelja sa sice zišli a ňechceli dať tú pannu. Siví koň ale chceu šetkích pobiť, ak hu ňedajú. Potom hu na silu uchiťiu, na seba vihoďiu a s ňou uťjekou. I prjaťelja i ona i oťec, šeci plakali.

Keď prišli pred tú skalu, sama od seba sa ím otvorila. Vošli dnu. Skala sa zaprela, a ten starí tú pannu do takej zahradi zavjedou, ďe bolo šetko tak peknuo ako to pero. O krátkí čas prišjeu ten starí k ňej a povedau hej, že abi šla fruštikovať, obeduvať a večerať, kedi sa jej páčí. Povedau hej ale i to, že keď buďe prujšú noc spať, že príjďe jedna potvora, ktorá buďe velikí tresk a plesk robiť, ale že bi sa ňebála ňič. Prijďe dvanáctá hoďina, prišla i potvora, a on uťjekou. Panna ale šetko mužňe trpela. Tak i v druhú noc. V treťú ale sa už prímala s tím starím, ktorí sa do rána na mladjeho pána obráťiu. Ona ho vtedi visloboďila spolu i zo zámkom, lebo bou zakljatí. V tom zámku hňeď sa ukázalo moc služok a sluhou, ktorí s klučami sem tam behali a izbi otvárali.“

4. Iná verzia tejto rozprávky bola v Codexe divers. auctorum C., sv. 17, 18, ako poznávame zo stručného výťahu v sozname rozprávok, pripravovaných do tlače zač. 50-tych rokov, srovn. Súpis I., 58, 95, 100.

„Milina. Tri sestri pítali od otca dari, prvá 3 diamanti, druhá perle, a tretá ružičku. Otec kupec nešťastňe pochodiu, začarenu ružu donjesou, Milina ho skrze nevinnost oslobodila. Cod. Div. auct. C. sv. 17., 18.“

Tento výťah je pristručný, aby sa dal určiť pomer tejto verzie k predošlej.

5. Rozprávku túto priniesly Dobšinského Prostonárodnie slov. povesti, soš. V., str. 12 — 18, „Trojruža“, s poznamenaním: „… podali: Jozef Jančo a Zuzana Mydielkovská z Ľubtova, Amália Sirotková z Hájnik od Hrona, menom neznámi dvaja podavatelja z Oravy a z V. Hontu.“

Prvopis Dobšinského je v jeho pozostalosti, ktorú opatruje p. Ján Čaják v Petrovci. Do tlače prišiel tento text pomerne dosť hodne prerobený štylisticky a najmä lexikálne: v tlači V, 13 „s dcérami rozžehnal sa“, v rkp. „rozlúčil sa“; v tlači V, 14 „najedz sa, napi sa, ulož sa a vypočiň si“, v rkpe. „najedz sa, napi sa, ulož sa a naspi“; v tlači V, 14 „spal si na pokoji“, v rkpe. „spal ako v oleji“; v tlači V, 14 „tie kvety opatruje“, v rkpe. „sadí a zalieva“; v tlači V, 16 „pristrojilo sa“, v rkpe. „prihotovené stalo“; v tlači V, 17 „sišla sa s ním“, v rkpe. „strietla sa“, k tomu ešte je v rkp. pridané: „Už potom trebárs tu zahyniem v tej pustine.“ Odchýlky štylistické: v tlači V, 15: „,Ach‘, povedá si, ,toto je spravodlivá trojruža pre moju najmladšiu dcéru. Už ak aj mám o palici domov prísť, aspoň tej jednej naplní sa mi, čo sebe zažiadala.‘ I veru odtrhnul milú trojružu“ — v rkpe.: „Ach, myslí si kupec, keď už mám o palici domov prísť a moje staršie dcéry zarmutiť, aspoň tej najmladšej urobím tú radosť, že jej donesiem, čo si žiadala. Veď tuná ruží majú až na zbyt, neoškodujem jich, čo túto jednu odtrhnem. A už mu bola trojruža v hrsti.“ Ale ruže stráži — v tlači: „potvora ozrutná — medvedisko s rozďaveným pyskom“, v rkpe. „potvora — medvedisko ozrutné“; v tlači V, 25: „navrátil sa a jim zuby na prázdno klepli, čo sa jim o polsveta daroch snívalo“, v rkpe. „a drahé dary jich minuli“; tlač str. 16: „ale týždeň míňal sa a už nebolo inak, alebo jemu zahynúť, alebo von s pravdou. Rozpoviedal jej všetko“, v rkpe.: „Naposled tajiť nemohol a vyjavil jej, že už o tretí deň má hotoviť sa k medveďovi“; v tlači V, 16: „Čakal deň, čakal dva, že ten medveď objaví sa; ale nič. Musel ju tam Bohu poručiť“, v rkpe. „Dlho čakal pri nej, že medveď objaví sa, ale nič; nutno mu bolo len tak odísť a dcéru Bohu poručiť.“

Zo soznamu verzií poznávame, že boly ešte iné, ale sme ich nemohli najsť. Preto ani nemôžeme určiť, do akej miery dá sa pokladať vytlačený text za rozprávanie samostatné alebo za rozprávku, složenú podľa niekoľkých textov.

Kupec mal svojej najmladšej dcére priniesť so svojej zámorskej cesty tri ruže, vykvitnuté na jednej stopke. V celom zámorí ich však nenašiel. Keď sa vracal, zastihla ho veľká búrka, koráb so všetkými drahými vecami sa stroskotal, kupca zachyteného na doske vyhodily vlny na breh, kde mal ešte toľko sily, že utiekol do lesa, aby ho znovu nepohltily. Blúdil nocou, až keď hromy zableskly, dotackal sa k pustému hradu. Pri bráne bola stráž, ale skamenelá, a tiež všade v hrade všetko skamenelé a tma, len v jednej izbe sa svietilo. V nej stôl prestretý, posteľ pripravená. Sotva vkročil, počul hlas cez okno, že to je pre neho ustatého. Prebudil sa, keď sa už slnce veselo dívalo cez okná. Stôl zas pre neho prestretý. Občerstvil sa a pobral sa, aby sa aspoň poďakoval a išiel ďalej svojou cestou. Všetko pusté a skamenelé, iba pred hradom bola krásna záhrada. Poponáhľal sa, aby tam niekoho našiel, kto tie kvety opatruje. Cez celú prešiel, ale nikoho nikde, a už sa poberal preč, tu zbadá ružový ker a naprosriedku mocná stopka, z ktorej vyrastaly tri tenšie stopky a na každej sedel ružový púčik, sotva sa rozvíjajúci. Odtrhol ju s radosťou, že aspoň svojej najmladšej prinesie, čo sľúbil. Ale vtom čosi za ním zarevalo, a keď sa obzrel, div že nespadol od ľaku, stál pred ním ohromný medveď s otvorenou papuľou, laby mu položil na plecia a riekol: „Odtiaľto živý neujdeš! Ako si sa opovážil trhať, čo je nie tvoje!“ Naľakaný ledva prevravel, prečo a načo tú ružu odtrhol. Medveď ho pustil len pod podmienkou, že mu svoju dcéru o týždeň privedie za ženu.

Len najmladšia dcéra privítala otca, že sa aspoň zdravý vrátil. Trápil sa a nechcel dlho nič vyzradiť svojej dcére, akej potvore ju prisľúbil. Míňal sa týždeň a on by musel zahynúť, a tak všetko povedal dcére. Nezľakla sa, veď je i to božie stvorenie, prečo by zaň nešla, a sama je tomu príčina, načo si žiadala ruže. Otec sa trošku uspokojil, ale sestry sa vysmievaly, ako pochodila pre jedinú ružu. Nič si z toho nerobila, prihotúvala si všetko a otec ju zaviedol do toho zakliateho zámku.

Čakal deň, dva, že sa medveď objaví, ale darmo. Odišiel. Čakala i ona, iba na tretí deň, keď sa prechádzala medzi krásnymi ružami, odrazu zahrmelo a pred ňou stál ohromný medveď. Ale ju milo vítal, že či by tu s ním nebývala. „Prečo by som nebývala,“ povedala, „veď si i ty božie stvorenie.“ Medveď ju vodil po celej záhrade, dorozumieval sa s ňou, až zasa odrazu zahrmelo a medveď zmizol. Každý deň schádzavala sa s ním v záhrade a ani nevedela, ako k nemu privykla, že bez neho by ani byť nemohla. Ale čo sa nestalo! Odrazu nebolo po medveďovi ani chýru ani slychu, dosť sa ho nahľadala, navolala, v celej pustine len lesy sa ozývaly.

Tak minulý dva dni a dievčaťu počínalo byť smutno. Na tretí deň si umienila, že prekutá každý kútik. Prešla celý hrad, ale tam len samé kamenné stĺpy, prešla celú záhradu, tam tiež len svisnuté kvety. Ešte raz šla sa podívať, kde sa s ním prvý raz sišla, prišla k ružiam, a tu ležal medveď roztiahnutý, ani nedýchal. Dievča nad ním začalo bedákať, potom obložila ho tými ružami ako na pohreb, pobozkala ho a chcela odísť. Vtom zahrmelo, zem sa zatriasla a ona od strachu nevedela, čo sa s ňou robí. Keď napokon oči otvorila, stál pred ňou krásny mládenec a vravel: „Neboj sa nič, vysvobodila si ma,“ a povedal jej všetko, ako bol na medveďa zakliaty a jeho poddanstvo skamenelé. Všetko vychádzalo z hradu vítať ich ako svojich pánov. Hneď vybrali sa pre otca. Staršie pyšné sestry pukalo od zlosti a závisti.

6. Jozef Jančo, ktorého uviedol Dobšinský na prvom mieste, spracoval vo verši okolo roku 1841 — 44 tú rozprávku pod názvom „Milina“. Vyšla v III. roč. Orla 1872, str. 43 — 45, 73 — 75, 106 — 107, 142 — 144. Srovn. Súpis I., 100, 107. Jaroslav Vlček, Dejiny liter. slov., nov. vyd., str. 177.

Rozpráva najprv, že kupec sa vybral najsamprv s oboma staršími dcérami, Ľubicou a Krásavou, na ďalekú cestu za more, ale loď sa stroskotala a sotva zachránili si život. O rok chystal sa kupec znovu na cesty. Najstaršia si vyžiadala diamant, druhá perlu, najmladšia, menom Milina, čerstvú ružu. Kupca na ceste napadli zbojníci a olúpili. V lese hľadal nocľah a prišiel do skamenelého zámku. Ráno vstúpil do záhrady, zočil ruže, a nestačil jednu odtrhnúť, zjavila sa mu strašná potvora a skríkla, že za ten skutok i on sa zmení na obludu, ak ho nevinnosť neosvobodí, pokým sa mesiac trinásť ráz nevymení. Keď prišiel sv. deň Kvetnej nedele, prihlásila sa Milina, že sa miesto otca vyberie do zakliateho zámku. Sivý kôň, čakajúci na dvore, ju odnášal. Prišla do zámku, nik ju nevítal. Zašla do záhrady, kľakla, modlila sa za odpustenie, zasadila ružu do zeme, a hneď vyrástol malý kríček. Tu pred krásavicou zjaví sa hrozná potvora, „sviňská jej trčala medzi ušma huba, a hnáty zastrela medveďacia guba“. Padol k nohám krásavice a povedal: „Môžeš, jak chceš, i mňa i otca oblažiť, lež musíš za otca so mnou ruže strážiť.“ Dlhý čas minul, keď dievčina zatúžila po rodnom kraji. Potvora ju prosila, aby neodchádzala, ale ona si umienila, že tajne, aspoň na chvíľku domov zajde a zas sa vráti. Chcela sa ešte s ružami rozlúčiť, ale ruže boly zvädnuté a zviera bez seba ležalo. Sklonila sa k nemu, objala a bozkala ho na čelo: tu, hľa, spanilý šuhaj sa jej zjavil miesto obludy, celý zámok tak osvobodila a oživila. Slávna hostina strojila sa k svadbe. Báseň sa zakľučuje ako ostatné ľudové rozprávky formulou: „Ja sám odtiaľ idem; — skončená hostina. Dali mi džban mäsa a riedčicu vína.“

7. Sborník Muzeálnej slov. spol. XVII., str. 10 — 12, č. 29, má rozprávku „Krásna“.

Kupec sa dozvedel, že sa našiel jeho ztratený tovar, a vybral sa preň. Najmladšia si i tu žiadala len ružu. Dal sa v koči na cestu, v hore zablúdil a tam ho prekvapila noc. So stromu uvidel svetlo, išiel rovno za ním k jednému zámku. Stajňa bola otvorená a obrok pripravený pre dva kone. Uviazal svojho a vošiel do chyže. Tam stála pripravená večera pre jednu osobu. Potom išiel pozrieť kone a videl, že boly očesané, nakŕmené. Vrátil sa do izby, kde bolo so stola spratané, posteľ pripravená i umývadlo hotové. Pomyslel si, kto to tak všetko nevidene robí, pomodlil sa a ľahol si. Ako ráno vstal, videl nové šaty, obliekol si ich, keď svojich nemal. I kone v stajni našiel opatrené. Keď sa zas vrátil do izby, bola posteľ upravená, izba zametená, raňajky na stole. Ostal v zámku tri dni, nikoho nevidel. Keď sa už sberal odísť, pomyslel si, komu by prichodilo teraz zaplatiť za hostenie. Išiel dolu dvorom a videl peknú záhradu, plnú ruží. Prišlo mu na um, že si dcéra žiadala, aby jej priniesol krásnu ružu. Ako ju trhal, zarevalo čosi na neho: „Dosc, že som ce tu už za tri dni aji s konmi hoval, a ti mne teraz moju radosc sceš zahubic? povjedz mi, kému ti to sceš vžac.“ Ten, čo to vravel, bol zakliaty kráľ. Keď sa dozvedel, pre koho sú, dovolil mu vziať, ale má ju doviesť do zámku. Ak ju neprivedie za tri dni, že ho i s ňou roztrhá. Keď sa domov vrátil a Krásnu uvidel, rozplakal sa. Nechcel jej nič vyzradiť, hoci prosila, len žene svojej všetko vyrozprával. Bol neprestajne smutný, Krásna sa ho vypytovala, a keď počula, že preto, že ju má odviesť, zaradovala sa, že pôjde preč. Otec í mať plakali nad ňou a dali jej zrkadlo, v ktorom všetko vidí, čo sa doma robí. Potom išiel s ňou otec do zámku.

Keď ta prišli, bolo všetko pripravené, mala tam, čo si jej duša zažiadala. Otec pobudol s ňou tri dni, aby len privykla. Štvrtého dňa odchádzal domov a ťažko plakal nad ňou. Tešila ho, že bude, ako Pán Boh dá, vyprevadila ho, šiel domov s veľkým žiaľom. Plačúc vrátila sa do izby, ale podívala sa do zrkadla, videla, čo doma robia matka a sestry, a tým sa veľmi potešila.

Raz ráno sa prebudí a vidí na dverách napísané: „Krasnej pokoj!“ Premýšľala, čo by to bolo. A ďalej čítala: „Prišol by som, moja mila Krasna, ku tebe večar, kebi ši še mi barz nezlekla.“ Napísala na dvere, aby prišiel, že sa nebojí. Keď sa navečerala a čítala pri stole, odrazu začal sa zámok triasť, zakliaty kráľ otvoril dvere a vošiel. Ona sa ľakla, ale on ju tíšil, aby sa nebála, i odišiel hneď a ona šla so strachom spať. Ráno mala pripravené krásné šaty a na dverách stálo: „Zaš pridzem na poledne k tebe, moja mila Krasna, lem še mi neboj, ja ci nič nezrobim.“ Pripísala, aby prišiel, že sa nezľakne. Tak prišiel po obede, len sa budova triasla. Keď ho ubezpečila, že sa nebojí, vyzval ju, aby sa s ním prechádzala po záhrade. Veľmi sa jej tam páčilo, boly tam krásné ruže. Odrazu za ňou zdupotalo. Obzrela sa, a tu bol kráľ ako potvora. Prechádzal sa s ňou prvý i druhý deň. Myslela si, čo by s takou potvorou mala žiť. Nechala ho v záhrade a šla do izby. Tretí deň, keď prišla do záhrady, zas sa s ňou prechádzal. Zas sa jej opýtal, či pôjde zaň, ale ona, že veru nie. I klesol žiaľom na zem a zamdlel. Ona sa zľakla a povedala: „Ach, moja mila potvoro, kebi ši mi ešči raz ozdravela, pram bi som išla za tebe.“ Ako to povedala, rozkázal jej, aby šla do izby. Vošla, pozrela do obloka a vidí, muzika hrá, bubny bubnujú, koče lietajú sem a tam. Vtom vošiel kráľ a nesie svoju kožu na rukách. Ukrutne sa zľakla, nevedela, čo sa robí, i skryla sa pod posteľ. Hľadali ju, a kráľ ju volal, aby sa nebála. Vyšla, kráľ ju pobozkal, že je jeho a on jej. Hneď zavolali kňaza a slávili svadbu. Potom vzali otca, matku a sestry k sebe.

8. B. Němcová II., č. 56, str. 163 — 169, má verziu „Růžový puk“ zo Zvolenskej stolice.

Najmladšia dcéra vravela otcovi, že by si nič nepriala z trhu, len ružový púčik, ale taký pekný, ako žiaden na svete. Otec na trhu nenašiel ruží, pominul sa čas kvetov. Na ceste zatáral sa do hustého lesa, prišiel do malej doliny, kde uvidel ružový ker a na ňom utešený púčik. Odtrhol ho, ale vtom sa naň vyrútil hrozný netvor a žiadal, aby mu otec dal, čo mu najsamprv príde v ústrety; za tri dni aby mu to priviedol. Otcovi v ústrety vyšla najmladšia dcéra; zľakla sa síce, keď jej otec rozpovedal, ale potom ho sama potešila, že to nejako pretrpí. Ako zastala s púčkom v ruke pred krom, zatriasla sa zem, otvorila sa a dievča padlo dolu. Našla sa pred čiernym mramorovým zámkom a pri boku netvora. Prihovoril sa jej príjemným hlasom a žiadal ju, aby všetko trpelive znášala, potom že bude šťastná. Dievčina znáša trápenia ako hrdina, ktorý vysvobodzuje tri zakliaté dievčatá v zámku pokušenia. (Viď Súpis II., 117.) O polnoci otvorily sa dvere a dohnala sa hromada všelijakej hávede, štípalo dievča, ale ona potichu všetko trpela. Ráno hrad do tretiny zbelel. Netvor v záhrade ju napomínal, aby i ďalej mlčky trpela. Druhej noci strhol sa hluk ešte väčší, padlo na ňu hajno potvôr, ako na lúku kobyliek, ale všetko pretrpela. Ráno sa ledva dovliekla do záhrady, ale netvor ju prosil, aby pretrpela ešte tretiu noc. Vtedy mučily ju potvory ešte viac; keď dievčaťu začaly trhať mäso, skríkla „jaj,“ hneď všetko zmizlo, pred ňou stál krásny mládenec a bozkával jej ruky. Bol to kniežací syn, ktorého zakliala Ježibaba v netvora a ktorého osvobodila čistá panna. Dievča stalo sa potom jeho ženou.

Verzie tejto látky sú snesené v komentári Kubínových Povídek Kladských I., 131. a v Anm. KHM Grimm II., 241, č. 88.

9. Sem zadelíme ešte rozprávku „Živuo Jalito“ v Národňom Zábavníku na rok 1845/6, soš. III., str. 57., ktorá sem prislúcha iba základnou myšlienkou.

„Raz bou jeden koritár a mau jednu jeďinú krásnu ceru Marku a jednjeho čjerneho psíka, ktorí, ked sa oťjec cérin a jeho pan zo sveta navracuvau, už na jednu mílu ho zavoňau a na pou míle mu v ústreťja prišjou. Raz koritár tješ naložiu na vuoz, čo mau, zaprjahou pár koňí a ta šjou predávať koritá svoje po šírom sveťe. Jeho krásna céra mala vtedi seďem rokou a jej maťi veru ňje málo plakala, keď jej muž odchádzau, bo sa na ďesať rokou do sveta vibrau.

Koritár dlho choďiu po krajinách šelijakích a predávau svoje koritá, zo dňa na ďen vjac a vjac mau peňazí. Keď už i to ostatnuo predau, vráťiu sa domou. A ako išjou dlho cez šelijakje púšťe a hori, prišjou raz k jednej záhraďe, zastaviu koňíkou ustatích a vešjou dnuká, bo misleu, že tu dač najďe pre občerstveňja. A bolo tu aj vela ovocja, najedou sa do vuole, ale keď už bou najeďení, potom iba, pekňejšuo čo bolo, viberau. Tak viďeu na jednej jabloňi velkje jablčka a červenje ako krú, aňi ňje preto, žebi bou hladní, ale vjac bo sa mu to páčilo, keď to takuo peknuo bolo zvonku a keď sa chceu aj doma dačím zavďačiť; napau sa pod jabloňou a odtrhou to najčervenšuo z ňej. Ale ako ho odtrhou, tak zamrmlalo čosi v jabloňi, akobi sa ďesať hromou do vedna treslo, a zo stromu sa virúťi jedno jalito velikuo! Velmo sa nalakau koritár a trjasou sa ako osika. A to jalito k ňemu prehovorilo: ,Človeče, čo si urobiu! moja najvetšja radosť je tam — vidíš, to je takuo jablko, že ono je sice peknuo, a kim ho žuješ, dobruo, ale keď ho zhltneš, akobi ťa rozsaďiť chcelo, tak ťi buďe. A viďíš, moja najvetšja radosť bola, keď som viďeu, že luďja ňetrhali to najčervenšuo, ale z tích belších žltších a zelenších, ktorje sa ovela lepšje. A teraz si mi ti túto radosť pokaziu. Zle je s ťebou, ti ňikdi vjac domou ňepríďeš.‘ Koritár ďiv že sa nezblázňiu od strachu, keď to jalito živuo tak vravelo, a dau sa prosiť, že len, ak je možná, abi to ešťe dáko napraviu, že šak on to ňikdi vjac neurobí. ,Ja, darmo je,‘ povje mu jalito, ,už je raz urobenuo, ale ešťe sa ťi muože pomuocť, ak mi prislúbiš, čo buďem žjadať.‘ Koritár šetko prislúbiu. ,No, teda počuj ma. Ti máš doma jednu céru, ak je ona pekná, ti mi ju doveďješ, alebo si ja pre ňu priďem.‘ A koritár povjedau: ,Ak sa na jej maťer podala a ak je tak pekná, ako bola, keď som pred desáťi rokmi odchádzau, teda je krásna.‘ — ,No, dobre, ďi teraz domou, o 9 tídňou som u ťeba.‘ A koritár išjou zo zahradi, sadou na vozík a šibau koňíkou, ako len veďeu.

Keď už bou iba na mílu, tak si misleu: ,Ej, už ma muoj pes ovoňau, viďe mi naproťivaj,‘ ale on veru ňeišjou, barz už len na pou míle bou od ďeďini svojej, a ňeišjou aňi vtedi, keď do ďeďini vchádzau. Keď stará jeho počula vuoz hrkotať, bežala bránu otvárať i s cérou a on sa hňed pitau: ,Nuž a kďe je pes?‘ ,A tam v kúťe leží, oslepeu,‘ povje mu stará. Koritár sa zarmúťiu a tím vjac, keď viďeu, že takú krásnu céru má; a keď šetko do porjadku privjedou, ukjazau ím to jablko a vraveu, rozprávau, čo je ako. Žena plakala, narjekala, ale aňi potom veriť ňechcela, že je tomu tak, a len bi rada bola to jablčko okoštuvala a vskutku zedla z ňeho kúšťok, ale potom i cítila bolesťi velikje, potom už uverila šetkjemu a ešťe vjac plakávala. Prišjou devjati tíďen i ďen ostatňí a v noci prišlo jalito velikuo. Vuoz malo zo samích jalít, koňe boli jalitá, kočiš jalito i bič jalito a dvanásť menšich jalít ho obsluhuvalo. Zabúchali na bránu, koritár otvárau a jalito sa sgúlalo do chiže chudobnej. Céra, s prúku zlakaná, potom sa uťíšila a iba hlaďela na to jalito a mislela si: ,No, čo ja u ťeba buďem robiť?‘ A keď svitalo, sadlo si jalito do podolka cerinho — na voze; a luďí sa vela zbehlo, ktorí sa ím smjali — a tak smjechom sprovoďení višli z ďeďini von. Jalitoví vuoz zrovna bežau do čarovnej zahradi a pred jabloňou zastau. Tu zejšou párik z voza a jalito si ňevestu vevjedlo do stromu, v ktorom vela chíž a svetlíc bolo. Tu musela bívať Mara koritárová, odlučená od celjeho sveta, v jednej chiži jedávala, spávala, a keď jedla, prigulalo sa i jalito k ňej, a keď spať išla, holubica akási zdvihla jalito a položila ho k ňej na posťel. Ale ona keď viďela, že je to jalito, ťichúčko zaspala. Prušju noc ako spala, sa jej sňívalo, že bola v jednej krásnej zahraďe a tam že sa zalúbila do jednjeho švárneho šuhaja, — a i keď sa zobudila, na inšuo ňemislela iba naňho. Druhú noc aňi spať ňemohla a jako tak čučala a vedla ňej jalito — počula, že to jalito dícha, chrápe, a prišlo jej na misel, že dohovje, či to jalito ňeňi ten šuhaj, čo sa ona doňho zalúbila. Ako ráno stala, najšla si jeden nožíčok a celí ďen ho brúsila, a keď jalito s ňou spalo, spravila na črevku krížik z nožíkom a roztvorila kožu a tu viďela, ako v jaliťe, v koži, v čreve zašití šuhaj spí — boskala ho, ale šuhaj sa zobuďiu a povjedau: ,Pre Boha, čo si urobila, už si ztraťená a ňepomuožeš si ináč, iba ak v mojom stolíku jeden klúč najďeš, s ňím prujšú chižu otvoríš a staďe tak prejďeš, čo sa ňeobzrješ, a cez druhú tak, čo sa ňezastavíš a kroka naspak ňeurobíš, a v treťej, keď tích, čo tam najďeš, boskáš.‘ A jalito zmiznulo, vjac sa ňeukjazalo.

Mariška hňeď rano hladala klúče, a keď ích našla, otvorila prujšu chižu, ale hrůza! tu bolo tolko potvor ďejakích ako pljev a volali: ,Marko, obozri sa! Mariško, Marčulko, nože sa obozri, prosím ťa, obozri sa!‘ Ale ona sa ňeobzrela, lež išla zrovna do druhej chiže, a tu vela ohňivích potuor sa hemžilo, v cestu sa jej stavalo a plameňom na ňu síkalo, ale ona prebehla chitro do treťej chiže, ale ako sa zlakla; tu okolo stola traja seďeli a v karti hrali celí zamislení, dvaja boli starí, velice starí, a mali i vlasi i fúze i bradi šeďivje a jeden bou mladí ešte — išla teda Mariška k prujšjemu a boskala ho, tak i druhjeho i treťjeho a jako to urobila, hňeď sa zo šetkjeho stavaňja spraviu krásni zámok a potvori v prujšich dvoch izbách sa zo zaklnuťja vimohli a luďja sa z ňich stali. A Mariška pred sebou viďela toho šuhaja, čo sa doňho v zahraďe zalúbila a čo v jaliťe skrití bou. Jeho otjec i ujec, čo s ňím karti hrali, poslali ho i pre roďičou Markiních, a keď prišli, mladí svadbu slávili. Žili potom dlho ešťe, ba i posjal žijú a sú šťasní, starí bradatí sa na karti dosjal hrávajú a Mariška je rada, keď sa im jej milí pripojí, rada sa naňho ďíva, ako on vje tješ dobre hrať. A jabloň ta dosjal stojí a beda tomu, kdo z ňej dač odtrhňe.“

Látka o kráske a netvorovi je prerušená a pripojené sú motívy iné: Nevesta nespáli zvieraciu kožu ženíchovu, lež ju rozreže. Pripojený je zatým motív nový: dievča 1. má prejsť izbami a neobzrieť sa, motív, ktorý sme už našli v niektorých látkach. Súpis II., 98; III., 138, 141. Známy už zo Starého Zákona o Lotovej žene, zo starogréckej báje, srovn. Clouston: Popul. Tales and Fictions I., 169; Herm. Gunkel: Das Märchen im Alten Testament, 105. Obecný v rozprávkach všetkých národov i v povestiach, na pr. pri kopaní pokladov. Malý, Nár. pohádky, 4. vyd., str. 253; Mitteil. Schles. Volkskunde XV., 194 a i. v poverách. Seligmann, Der böse Blick I., 158; Samter, Geburt, Hochzeit und Tod 147.

2. má pobozkať troch chlapov, dvoch starcov a mládenca a tým vysvobodila celý zakliaty zámok. To je motív v rozprávkach všetkých národov veľmi obľúbený. Pozri hore str. 123 Anmerk. KHM Grimm II., 271.; Kittredge Journal Amer. Folklore 9., pozn. 3; Ernst Tegethoff: Studien Märch. Amor u. Psyche, 95; Przyjaciel ludu XI. (1844), str. 228; Lorentz: Teksty pomorskie 181 č. 247; 306 č. 402; 375 č. 482; 419 č. 535; 474 č. 607; Šewčik: Bajki a basnički 87; Firmenich: Germanische Volksstimmen III., 584; Schwartz: Sagen Brandenburg 196 č. 136; Graber: Volkssagen Kärnten 159 č. 203; Mitteilungen Schles. Volkskunde III., soš. 5. str. 45; XV., 190. Blätter zur bayer. Volkskunde III., 19 č. 12; Wlisłocki: Volksdichtungen 260 č. 33; 332; 340 č. 59.