ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. P. Dobšinský rozprával v rukopisnom časopise Považja 1847, str. 158 — 164, „Povesť o dvanásťich sinoch královích a o jednej cére“.

„Bou raz jeden král a ten mau dvanásťich sinou, pekních a rovních, tak že každí, kdo jich videu, museu povjedať na ťje deťí, že sa to braťja. Rodičovja ích všetkích radi mali, ale obzvlášťe toho najmladšjeho královná rada viďela. Pokuse odrástali všeci, a boli už hodní šuhaji, keď sa jim zase trinásti brat alebo sestra mala naroďiť. Oňi sa po predku radovali, že azdaj sestru dostanú, bo sa jim to čudnuo viďelo, že sa oni tolkí braťja a žjadnu sestru ňemajú. Vela si predca na to ňemisleli, a len choďili po svojich zábavkách: starší po polovačkách, a mladší sa doma po záhraďe i po dvore ihrávali. Raz, ako sa tak ten najmladší po zahraďe zabávau, zavolala ho matka ku sebe, že mu vraj dač povje. On ju poslúchnuv, sadnuv si ku ňej, a ona mu vikladala: že ích oťec všetkích bratou chce zabiť, ak to trinástuo ďjeťa, čo sa narodí, ďjevčaťom buďe, bo vraj, až bi sa to tak stalo, oňi ňikdi ňemajú veďjeť, že dakedi dáku sestru mali, aňi sa táto ňesmje dozveďeť, že bi dakedi dákích bratou bola mala. ,Vidíš, sin muoj,‘ vravela mu maťi ďalej, ,ja bi som ňechcela, abi si mňe ti mau zakapať; bo ja ťeba velmi rada mám, a len ťebe k vuoli som vám toto tajemstvo zverila, o ktorom mi oťec váš mlčať prikázau. Keď sa vám buďe mať sestra narodiť, bo ja to po predku dobre cíťim, že chlapca ňebuďem mať: oťec vás pošle na náš druhí zámok. Vi ho teda len poslúchňiťe a choďťe; ale pozorujťe z ňeho dobre, kolko svjec v tú noc na našom zámku horjeť buďe. Ak uvidíťe, že ích je trinásť tak rozostaveních, ako to pri tvojom pôroďe dvanásť ostatní tvoji braťja viďeľi, teda sa ťešťe, bo sťe tak brata dostali; ak ale len jedna v prosrjedku buďe horeť, tak len uťekajťe, bo vtedi už pošle oťec za vami, abi vás dau pobit.‘

Mladí královčík sa velmi zármuťiu, ale predca i seba i smutnú matku len ťešiu, že šak azdaj zase sina buďe mať, keď jej ích už tolko pán Boh jedno za druhím požehnau. Hňed, ako sa potom s matkou rozlúčiu, bežau k svojim bratom a rozpovedau ím všetko. Títo si po predku peňaze a zbroj hotovili k odchodu. A keď ím oťec na ten druhí zámok ísť kázau, odobrali sa pokojňe a šli s radosťou. Ako ta prišli, každú noc traja z dachu merkovali a pozerali na otcovski zámok, čo sa tam buďe robiť. Na treťú noc ako tak vartujú jedni, viďja, že tam na veži len jedna svjeca horí. Veďeli dobre, čo to už znamená. Pozobúdzali ostatních bratou, ozbrojili sa, nabrali peňazstva, posadali na koňe, a hibaj! uťekali svetom do ďalekích krajín.

Na cesťe sa ňesmeli tak bars svetu ukazovať, bo jich oťec všaďe dau hladať, a lahko bi jím bou na šlak prišou. Choďili oňi dlho sem i tam, a zašli ďelako do takích zemí, o ktorích žjaden z ňích aňi ňeslíchau. Na dlhej cesťe potrovili všetki peňjaze, popredali na ostatok i koňe i zbroje i peknje šati. Len takí polootrhaní prišli raz do jednej velikej hori a rozprávali si, že ak tú horu prejdú, dakďe si službu začnú hladať, alebo stanú daktorjemu královi za vojakou. Ale veru tá hora dáko dlho trvala. Už šli tri dňi, tri noci, a ešťe len vše do večej húšťi zachoďili. Cesti, chodňíka ňebolo; len sa pomedzi chrasť za ďivou zverou ťahali.

Až naposledok vihladnutí a ustatí prišli na jednu lúku. Na tej na samom prosrjedku stau jeden starí pustí zámok, a inšje ňič do okola ňebolo vídať. Dlho čakali, že sa azdaj dáki človiečik z toho zámku ukáže, ale kďe ňič, tam ňič; ani vrábika na okolo vídať ňebolo. Osmelili sa teda dnu do zámku. Tam bolo všetko pootváranuo, pustuo, ňikďe ňikoho; len zrazu prídu do jednej peknej chiži, v ktorej pre dvanásť osuob zakrituo stálo, ale ešťe ňič na stole položenuo ňebolo, len voda a pri každom tanjeri po kúšťiku chleba. Dajedni si naraz chceli chitať a jesť, bo už od hladu ledva na nohách stáli; lež ten najmladší jich upomenuv, abi sa cudzjeho ňedotkínali a hladali ďalej, že šak azdaj dakoho najdú v celom zámku, čo to prikrívau. Šli teda len ďalei do druhích dverí. Tuná našli izbičku pre jednoho človeka. V ňej bola jedna stolička, stolík, posťel a nad ňou viseli pre jedného chlapa šati i zbroj, práve, ako bi to pre toho najstaršjeho bolo pripravenuo bívalo. A tak prešli i druhích jedenásť izjeb a v každej tak isťe všetko pripravenuo našli. Ďalej ňeboli len jedne dvere do trinástej izbi, lež tje boli zamknutje. Iba ces jeden obluoček viďeli, ktorí bou na ňích, že tam jesto celá ženská príprava, tak ako v ostatních chlapská bola, a že nad dvermí jeden zlatí stolec visí. Dosť sa dobívali, ale tadnu na žjaden spuosob ňemohli. Čakali, durkali, že sa azdaj dakdo ztaďe ozovje; až keď všetko daromnuo bolo, umjeňili si, že pustí zámok sami zaujmú, tak že najstarší v tej najprvšej chižke buďe bívať, ostatní za ňím po porjadku, a že to, čo na stole viďeli nahotovanuo, hňeď zeďja.

Keď sa do tej chiži, kďe stau ten zastretí stuol, vráťili, tu už bola i ťeplá poljevka na každom tanjeri nabraná. Zasadli si teda naraz a zedli, čo bolo, zchuťi. Na to sa doňjeslo na stuol pre každjeho po kuse mesa; a keď to zedli, kďe sa vzalo, tam sa vzalo: každí mau na taňjerí po kuse hustej strovi Za tím sa pozberalo všetko pekňe zo stola a odňeslo bez hrmotu preč. Královčikovja sa ňemohli prečudovať, čo sa to ďeje, ale boli spokojní, keď sa jim čo to po tridňovom hladu do úst položiť dostalo. Na to si pokojňe poljehali každí do svojej slamenej posťjelki, že sak buďe do rana, čo buďe!

Už bou pekní ďen, ako sa na druhí ďen pozobúdzali. Skoro sa poobljekali do novích svojich šjat, čo tam našli, pripravili sa do zbroje, a šli sa do velkej chiži v ktorej včera večerali, vítať. Tu bolo na stole dvanásť kúskou suchjeho chleba a čerstvej vodi. Ňedali sa vjacej ponúkať, len sa najedli ako zo svojho, ač práve sa jim to ako královčíkom ňebars páčilo na takú stravu privikať. Tak si oňi žili v tom zámku pár dňí, zabávajúc sa najviac so zbrojou. Lež sa chitro medzi timí múramí zunovali, počali teda dajedni z ňich už aj na odchod misljeť. Ku konci sa predca na tom uzňjesli, že budú na polovački choďiť, a tak že tam ostanú, kím kolvek ích tak dakdo buďe chovať ako dosjal. Vibrali sa naraz do hori, polovali, a boli tak šťastní, že večer do zámku, kďe jich už pripravenuo običajnuo jeďeňja čakalo, mnoho zverini doňjesli. Po večeri jim zverina aňi na um ňeprišla, šjeu každí do svojej chižki. Len ráno keď sŕn a zajacou, čo vo velkej chiži pozkladali, vjac tam nebolo, poďiveňí konca kraja dojsť ňemohli. Z toho si ešťe teraz vela ňerobili, že šak jim azdaj pečenu z tej zverini pripravja k večeri. Pobrali svoje raňajšje kúski a šli zase von. Večer jedlo len ako običajnuo, a do rána bolo zase po zveriňe doňesenej. Tak sa to robilo za dvanásť rokou, kímkolvek tam bívali. Žili na hrubej strove, suchom chlebe a voďe; len dakedi z doňesenej zverini v druhí ďen kus na stuol prišlo, alebo keď si dákeho ptáčika a ňjekdi zajačíka sami v hore upjekli, tak dačo lepšjeho okoštovali.

Medzitím doma jejich sestra na hodnú paňičku virástla a vždi sa len zpitovala, že či ona ozaj žjadních bratou bi ňemala. Ňik jej o tom ňič povedať ňesmeu, bo král to zakázau. Len jej královná raz zjavila, akích ona dvanásťich bratou mala, a ako tí všeci do sveta museli ujsť. Mladá kňjahňa už ňemala vjac pokoja, kím sa svetom ňevibrala bratou svojich vihladať. Dosť ju už potom i sám oťec odhovárau, abi ňešla, i matka plačúc prosila, abi len doma zostala a darmo roďičou ňezármucovala: všetko to ňeplaťilo ňič. Ona musela i musela svojich bratou tajsť hladať, bo ináčej bi aňi ňebola mohla spať.

Vipraviu ji teda oťec s vela peňazstvom a slúžobňíctvom; ale sa to všetko potraťilo a prešlo, bo ňik ňechceu tak dlho choďiť, a mladá kňahňa ostala len sama, najme keď sa už aj peňjaze boli prešli. Teraz už huornimí stráňamí, rúdnimí cestamí, až sa predca raz dostala na tú lúku, kďe ten starí zámok stau, v ktorom jej braťja bívali.

Títo sa nachádzali práve na polovačke, ňeveďeli teda ňič, čo sa okolo zámku robí. Len večer, keď sa do domu vráťili, zpozorovau ten najstarší, že mu chljeb od taňjera chibí, a že mu je posťel poválaná. ,Hop!‘ povedá ,tu museu dakdo biť, hladajme, musíme ho najsť!‘ Hladali, ale ňenašli, bo sa sestra dobre bola darila do tej trinástej chiži, ktorú ona otvorenú našla a v ňej sa ku dverom pod zlatí stolec učúpila. Na druhí ďen odjedla tomu srednjemu z ňích, i kus poljevki i chljeb jednemu zedla. Len čo títo prišli, hňeď to zpozorovali. Medzitím sa len rozďelili medzi sebou s tím, čo jim ostalo, a hrozili, že až ho najdu, šak oňi tomu dajú, kdo to robí. Obzvlášťe sa zastrájali na svoju sestru, ak bi sa tá dakedi k ňím dostala; bo všetku svoju bjedu len na ňu zvalovali, že šak, až bi sa ňebola narodila, oňi bi si boli mohli slávňe žiť doma pri otcovi. Tak si teraz rozprávali, že až je to ona, hňeď ju zabijú. Hladali zase po večeri, ale ňenašli ňič. Iba ten najmladší keď sa do svojej chižki odobrau, začuv v bočnej izbici díchaňja. Nazreu dnu ta ten obloček, a viďeu peknú kňahňu pod zlatou stoličkou učúpenu. Hňeď ju tak ako svoju sestru poznávau, bo sa mu velmi podobnou s ňím samím zdala. Keď ostatní jeho braťja posnúli, stau on z posťeli a šjeu k ňej. Spítau sa ju, kdo je ona, čo je ona, zkaďe sem prišla; a ona mu to všetko rozpovjedala, že ona jich dvanásťich bratou svojich hladá, ale že sa bála ukázať, keď počula, ako sa jej smrťou zastrájali. ,Ňeboj sa už ňič,‘ ťešiu ju brat ,veť ja to všetko napravím. Mi zajtrá zase odíďeme, ti sa najedz smelo z muojho tánjera, a potom čakaj, kím ťa všeci ňepríďeme zavolať.‘

Na druhí ďen sa tak stalo, ako povedau. Ale braťja boli velmi rozhorčení, a medzi jeďeňím vihrážali, že ju misja vinajsť a že ju hňed zabijú. Mladší brat ích zase ňeprestau zahovárať: že bi len pokojňe jedli svoje, že on ta buďe dňes i bez večeri, a že či bi ozaj svojej sestre vlastnej ňechceli odpusťiť, keď bi jich tak prišla hladať a k otcovi chcela zavjesť. Dlho ho aňi ňepočúvali, až naposledok predca pristáli na tom, čo on chceu. Vtedi jich zavjedou do tej trinástej chiži, a tu mjesto zabiťja uvítali krásnu sestru všeci ako osloboďitelkiňu, keď ím tu novinu priňjesla, že jich oťec na milosť prijíma.

Na druhí ďen sa viplňiu jeden celí rok, ako jich sestra hladala, a trinásti ako tam bívali. Zabrali sa hňed rána preč zo zámku, abi sa čo skorej domou dostali. Od radosťi sa velmi aňi za sebou ňeohljadali, čo tam ňehávajú; až keď sa už von na bránu poberali, ozvau sa akísi hlas z kúta: ,Či sa mi aňi ňepoďakujeťe, čo som vás za celích trinásť rokou chovau?‘ Obzrú sa naraz všeci a viďja, že to jeden starec tam stojí. Hňeď pošli k ňemu, že mu zaďakujú, ale tento sa skuor takto ohlásiu: ,Ďeťi moje! ja som vášho otcou vlastní brat. On ma dakedi z mojej krajini vihnau. Ja som ako chudobní človek pracovau, kím som tú strovu zozbjerau, ktoroa som vás dosjal chovau. Potom som krajinu svoju na tjeto pustje hori zakljau, a vášho otca tak prekljau, abi ňikdi ňebou šťastní na potomkoch svojich, kím títo mňa, krajinu a seba trpeňim za všetko ňeosloboďja. Vi sťe to už všetko urobili, teraz muožte už šťastňe panovať. Kolko chižjek bolo v mojom zámku, tolko velkích zámkou v krajiňe mojej najďeťe, tá trinásta je vášho otcou a teraz už vašej sestrin zámok. Ale mi,‘ povedá, ,ešťe jedno milosrdenstvo urobte: zotnite mi hlavu!‘ Dlho to nechceli, naposled to urobili. Na to ako mu hlavu zťali, sa starec v prach rozsipau, starí zámok prepadnuv, na mjesto jeho stau už noví, a mjesto pustích huor celje krajini do okola. Každí šjeu teraz na svoj zámok, a boli šťastní, keď sa o ňedlho s rodičmí zvítali, a mocňe panuvali.“

Túto rozprávku Dobšinský celkom prepracoval v Slov. povestiach, str. 64 — 74 (n. vyd. 111 — 126), pod názvom „Dvanásti bratia a trinásta sestra“.

Toto rozprávanie je nové, nielen svojou formálnou úpravou, lež má tiež niektoré odchylné drobné motívy. Tak povedala matka najmladšiemu synovi mimo iného: „Keď uvidíte na našom zámku v noci trinásť sviec horeť, tak sa vám narodil trinásty brat, a vtedy sa nič nebojte. Ak by ste ale uvideli len jednu sviecu, tak že utekajte; bo to bude znak, že sa vám narodila sestra a váš otec že už poslal vás pobiť.“ Na konci rozprávky povedal najmladší brat svojej sestre, keď ju našiel v trinástej komnate, aby každému bratovi z jeho chleba odlomila a z polievky u jedla. Starec napokon vyzval najmladšieho brata, aby mu hlavu odťal.

2. Podobná rozprávka bola zaznačená v Spišskej stolici, Czambel, str. 439 — 442, § 220.

Rozprávanie je celkom rovnaké, iba mať dáva iný znak: dvanásť sviec značí narodenie chlapca, trinásť narodenie dievčaťa. Strážili dvanásť nocí za sebou. Pridané je, že bratia nocovali prvú noc pred zámkom. Nové je, že sestra od akejsi storočnej babky, nie od svojej matky, v dedine sa dozvedela, že mala bratov. Kráľ vraj ich dal postrieľať. Snívalo sa však princezne, že sú na žive, išla ich hľadať. Drobná nová črta je, keď ju najmladší brat našiel, že padla na kolená a sľubovala, že ich dovedie domov. Zjavily sa im vozy a kone, keď chceli odísť. Starec rovnako žiadal, aby ho sťali, a povedal, že je v zámku zlatý klát a topor; najmladší klát vyniesol a starcovi zoťal hlavu. Prišli domov, otec ich nepoznal. Všetkých oženil.

Látka je rozobraná v Anmerkungen KHM Grimm I., 70, č. 9.