ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Codex diversoum auctorum A, str. 31 — 34 č. 7, má rozprávku „Král času“.^[209]

„V jednej ďeďiňe bívali ráz dvoje braťja. Starší bou velmi bohatí, ale pri svojom bohatstvu velmi bezbožní a zlí. Mladší zas bou velmi chudobní, takže ňeborák ňemau aňi čo jesť, ale pri šetkej svojej bjeďe a chudobe precca pobožní a statoční. Ňjeraz prišou tento chudobní k svojmu bratovi prosiť ho, abi mu dačo dau jesť, lebo že hned od hladu zomrje: ale mu ten bohatí ňikdi ňič ňedau, zavše ho vistrčiu a špatními rečmi, jako bi aňi jeho brat ňebou, odbiu. Ráz ho ťješ tak ňebraterskí odbiu, hlad ho hrozňe trápiu — čo si mau ňeborák počjať? Šou do hori k jednej plánke, natrhau si plánok a najedou sa, trebars boli kislje. A keď sa najedou, lahou si na zem, a aňí sam ňeveďeu jako, zaspau — a jako tak spau, sňívalo sa mu, že ho dlaň svrbela, a že v jehovej chalupe oheň viďeu. Kím spau, velmi premrzou, a keď sa prebuďiu, bou už večer. ,Ach, kďe že sa teraz zohrejem,‘ hovoriu sám k sebe, ,brat ma do domu ňepripustí, a moja chalupa ňikdi ohňa ňevidá. Ale puojďem na skleňaní vrch, luďja hovorja, že tam žďicki oheň horjevá, adaj sa tam zahrejem. Poručeno Bohu, ja len tajďem, keď sa luďja nado mnou ňechcu zmilovať, adaj sa tam nakdo nado mnou zmiluje.‘ Pobrau sa a šou.

Zďaleka viďeu na skleňanom vrchu velkí oheň horeť a dvanác luďí okolo ňeho seďeť. Keď tích luďí zhljadou, preďesiu sa, ale len šou k ňim, spoljehajúc sa na Božú pomoc.

Prišou k ňim a takto prerjekou: ,Ach, dobrí luďja, zmilujťe sa nado mnou! Som chudobní, ňemám ohňa, ňikdo sa na mňa ňeohljadňe, a premrzou som strašňe, dovolťe sa mi pri tomto vašom ohňu zohrjať.‘

Šeci dvanácťi sa naňho poobzerali a vážňe prehovorili: ,Sinok, zohrej sa od daktorjeho z nás, a saďňi si medzi nás.‘ Sadou si medzi nich, a keď šecci mlčali, mlčau aj on, ňeopovažujúc sa ich mlčaňje pretrhovať, a mlčjac pozorovau, jak si šecci mestá premjeňjajú.

Obišli oheň do kola, a keď už každí bou na svojom mesťe, z horjacjeho ohňa sa vizdvihou starí človek so šedivou bradou a s plešivou hlavou, a takto k chudobnjemu človekovi prehovoriu: ,Človek, ňekráť tu takto tvoj život, ale choď domou, pracuj a statočňe sa spravuj! Naber si trebars z toho uhlja, veť ho krem toho mi strovíme.‘

Dvanácti stáli, nasipali uhlja do jedneho hodnjeho mecha a podali mu. On sa ím pekňe poďakovau a pošou domou s mechom na plecu.

Prišou domou, a uradovaní, že už aspoň oheň mať buďe, začau ho na posrjed izbi visípať. Ale jako sa zaďiviu a zaradovau, keď viďeu, že každá iskrička, sotvá že na zem doleťela, na zlatí penjaz sa premeňuje. Visipau šetko uhlja, a penazí sa mu narobila hromada, že ích aňi počítať nemohou. Stáu nad tou hromadou, ďivau sa na ňu a takto so slzami v oku prehovoriu: ,Precca som ňeopustení. Keď sa aj luďja na mňa ňeohljadnú, Boh zostaňe precca naveki mojim otcom, v ňeho sa buďem doverovať, jako som sa aj doteraz, on ma ňikda ňeopusťí.‘ — No spjau ruki ku ňebu, pozdvihou oči a ďakovau mu, že ho tak hojňe a tak ňeočakávaňe požehnalo.

Peňazí mau až dosť, tak že ím aňi počtu ňeveďeu. Ale bi precca bou rád znať, kolko ích je. Chceu ích premerať, ale merice ňemau: šou teda k svojmu bohatjemu bratovi a prosiu ho, abi mu mericu požičau. ,Na čo že ťi je merica?‘ spítau sa ho brat. ,Čo že ti, trhan, buďeš s mericou merať?‘ — A on celkom pokorňe odpovedau: ,Sused mi bou za súsek žita dlžen teraz mi ho vrátiu, rád bi som si ho teda premerať.‘ Ale mu brat bohatí veriť ňechceu, a rád bi bou zveďeť, čo ozaj s ňou buďe merať. Už mu ju len požičau, ale na spodku smolou pomazau, abi mohou zveďeť, čo merau.

Mladší brat len merau milje peňjaze, a mnoho ích namerau. Keď pomerau, zau mericu, ňepomerkujúc, že sa naspodku pár peňjazou prilepilo, a bratovi zaňjesou. Starší brat hned zbadau, že peňjaze merau, a surove na mladšjeho skríkou: ,Potvora, chceu si ma oklamať, ale som ťa dostrjehou, nazdau si sa, že sa ťi na ňe zlakomím — či bi hodnje boli, veť aždaj mám aj ja dosť. Ale mi povedz, kďe si ích zau, lebo jeslí ňje, obžalujem ťa, že si ích ukradou.‘ Čo si mau ňeborák mladší počjať? Vijaviu mu šetko a porozprávau, kďe tje peňjaze zau, a jako ta prišou.

Už mau najmladší dosť požehnaňja. Kúpiu si rolu, pár volou a obrábau si ju a gazdovau si s pomoci Božej. Ale bi sa mu pri gazdovstve aj gazďiňa bola zišla: vipáčíu si teda hodnú ňevestu, oženíu sa a žiu s ňou statočňe a spokojňe.

So závislivím okom hlaďeu starší brat na mladšjeho — trebars dosť mau, precca bi ešťe vjacej bou chceu mať. Čo neurobiu? Vibrau sa na skleňaní vrch s tou náďejou, že aj jeho, jako mu brata, čosi tak požehná.

Príšou k ohňu a ku dvanáctim luďjom, čo okolo ohňa seďeli, takto prehovoriu: ,Dobrí luďja! ňehajte ma chudobnjeho, pekňe vás prosím, pri tomto vašom ohňu sa občerstviť, lebo ma nočňja zima celkom zdrobila, už-už ňevládzem.‘ — Ale sa jeden z dvanácťích ohlásiu: ,Sin muoj, ti si sa v šťastnú hoďinu naroďiu, máš bohatstva; ale si skúpí a zlí človek. Pred nami lihať ňesmješ — a že si lihau, za to ťa trest ňemiňje.‘

Ohromení seďeu boháč medzi dvanácťími, a ňič ňehovoriu.

Dvanácťí si mestá meňili, jak pred tim: a keď už každí na svoje predešluo prišou, vizdvihou sa z ohňa starí človek so šeďivou bradou, s plešivou hlavou, a takto prehovoriu: ,Zle sa vodí luďjom zlím; tvoj brat je človek statoční, preto je požehnaní; ale ti sí zlí, zato ťa muoj trest ňemiňje.‘ A v tom zlostníka jeden z dvanácťich schiťiu, trhau ňemilosrdňe a druhjemu podau, druhí podobňe a podau ho treťjemu, treťí štvrtjemu, štvrtí pjatemu, tak do konca; a ostatňí ho podau šeďivjemu starcovi. Starec ho schiťiu, meso z ňeho drjasau a jedou — a ňešlechetňík kričau: ,Ňešťasní je počet trináctí, ale nešťasňejší som ja.‘ — Dvanácťí jedli uhlje: a keď kohút v ďeďine zaspjevau, šetko zmizlo.

Na druhí deň hladali boháča, ale ňikdo sa zveďeť ňemohou, kam sa poďeu: jehovo brat badau, ale mlčau, ako bi oňemeu.

Bou sám, brat mu vjac prekážať ňemohou, lebo ho ňebolo; ženička mu na obíďe ňebola, lebo ho velmi rada viďela, a bola, jako on, statočná, aj on ju rád viďeu: žili si teda tjeto dve dobre duše jako v raju, o žjadnej ňeprijemnosťi života ňeznajúc, až si tak bláhali.

Ale to šťesťje dlho ňetrvalo.

Ráz sa náš milí bou vibrau na rolu, a keď sa domou vráťiu, svojú milú ženičku ňikďe najsť ňemohou, choďiu sem a tam, vizerau, volau, ale nadarmo, spitovau sa, čí ju dakdo ňeviďeu, ale mu ňikdo ňič povedať ňeveďeu. Bou celkom strápení, ale kďežebi ňebou, keď ju velmi rád viďeu. Navekí len na ňu misleu, a ňič mu ňebolo po vuoli. Už ďalej vidržať ňemohou, vibrau sa do sveta a šou ju hladať.

Išou len, išou za mnoho dňí, až ráz prišou k jednej chalupe, podla jedneho velkjeho jezera vistavenej. Vňíďe dnu s tou mislou, že si tam buďe muocť oddíchnúť a že sa adaj o svojej žeňe dačo dopočuje: ale ho tam zle privítali. Jedná žena bola v chalupe, a sotvá že ho zazrela, zlaknutá vikríkla: ,Pre Boha, človek Boží, čo že sem iďeš, veť tu zhiňješ, ňech ťa len muoj muž uvidí!‘ ,A kdože je tvoj muž?‘ spitau sa pocesní. ,Nuž, a či ňevješ? muoj muž je král vodi, ktorí šetko, čo je mokrjeho pod svojou mocou má. Uťekaj, uťekaj, lebo jaknáhle príďe, hneď ťa zožere.‘

,Veť sa už len dák zmiluj nado mnou, ta ma skri dakďe, kďe bi ma ňezbadau. Už ďalej ňemuožem,‘ prosiu verní manžel, a vodokrálova žena ho skrila za pec.

Po chvíli prišou král vodi a ešťe bou len pred dvermí, už kričau: ,Žena! človečina smrďí, naráz mi ju vistanou!‘ Žena sa ho ňemohla ubrániť a len mu už volki-ňevolkí skritjeho ňešťasňíka vidala. Tento sa trjasou jako osika, sotváže mohou prehovoriť, ,že šak on ňič zljeho ňeurobiu, a že sa sem len spítať prišou, či ňeslíchať o jehovej žeňe.‘ ,No keď si takí statoční,‘ zahomrau král vodi, ,už ťi len odpúšťjám, ale ťi spomuoct ňemuožem, lebo som sa o tvojej žeňe ňechírovau, kreme včera som pár kačíč viďeu po voďe plavať a medzi tímí len adaj ňebola. Ale vješ čo? Choď k mojmu bratovi, ten je králom nad ohňom, adaj ťi len buďe veďeť vjac povedať.‘

Na druhí deň šou ku královi ohňa. Ten ho, ňeveďjac mu vjac povedať, jako predešlí, k treťjemu bratovi, ktorí bou králom nad vetrom, poslau. Tento mu ťješ mnoho povedať ňeveďeu, nastolko ho precca poťešiu, že mu aspon povedau, že takú ženu, jako opisuvau, pod skleňaním vrchom, ňedaleko od našho pocesnjeho ďeďiní viďeu. Jako to počú, hneď sa vráťiu.

Šou potokom, ktorí popod skleňaní vrch ťjekou, a tam v potoku mnoho sa kačíc kúpalo, volajúcích naň: ,Dobrí človek, ňejďi, ňejďi ta, lebo tam zahíňješ.‘ On sa ale ňedau míliť, len šou. Prišou k mnoho chižjam, ces mnohje prešou, a na ostatok do jednej velikej vkročiu. Naráz ho hrozňe mnoho stríg a striguoňou obstálo, a čo bi chceu, kričalo. ,Prišou som si mojú ženu hladať, že vraj tu má bíť,‘ on odpovedau. ,Ej, tu je, tu,‘ kričali strigi, ,ale ju ináč ňedostaňeš, len keď si ju medzi 200 ženamí poznáš.‘ — ,Och, jako bi som si ju ňepoznau. Aha, ta la veť je tu!‘ vikrikou a padou jej okolo grgu. Žena ho objímala a ťešíla sa, že boli vedno. Po chvíli prehovorila: ,Veť si ma teraz poznau, ale ma zajtrá ňepoznáš, lebo nás buďe mnoho jednako poobljekaních. Ale vješ čo? Choď v noci na skleňaní vrch, tam je král nad časom, má dvanác sluhou, a opitaj sa ho, jako bi si ma mohou poznať. Ak si dobrí, spomuožú ťi, ale ak si zlí, zožerú ťa, že aňi kostki z ťeba ňezostaňe.‘

,Dobre, dobre, drahá moja žeňička, puojďem sa spitať: ale mi teraz poveď, prečo si mi zuťekala? Ach, veť som ťa už tak dávno hladau!‘ ,Ja som ňezuťekala, ale ma jeden lovec vivábiu von na potočok. A keď som ta prišla, hiba mňa a seba vodou pofrkau, naráz mi aj jemu krídlo narjaslo; on s krídlom strepotau, v tom okamžeňu sme sa obidvaja na kačíce obráťili. Už som potom musela za ňím ísť, až ma volki-ňevolki sem dovjedou. A tu ma zas na ženskú premeňili. Ale už teraz puojďem s ťebou, ak si dobrí, lebo ma len takí poznáš.‘

S tim sa rozlúčili, ona išla medzi druhje, a on sa pobrau na skleňaní zámok.

Slúhovja časoví seďeli okolo ohňa, a keď náš milí k ňim prišou, hneď ho poznali, hneď sa ho spitovali, čo žjadá? On odpovedau: ,Rád bi som veďeť, jak bi som mojú ženu medzi 200 mohou poznať.‘ ,Joj, dobrí človek, mi ťi poraďiť neznáme, adaj náš pán buďe veďeť.‘

O chvilu z horjaceho ohňa vizdvihou sa starí človek so šedivou bradou a s plešivou hlavou, a keď mu pocesní svojú žjadosť rozpovedau, takto prehovoriu: ,Vnuk muoj! šetki budú jednako poobljekanje, hiba tvojá žena buďe mať na pravej nohe v krpcu čjernú cvernu.‘ Povedau a zmizou.

Poťešení sa pobrau do skleňanjeho vrcha. Na druhí deň si medzi dvesto jednako poobljekanimi ženskími svojú ženu vizerau a naostatok aj vizreu. Keď ráz uhádou, strigi mu ju odtajiť ňemohli. Dali mu ju teda, a vipravíli ích, jak sa svedčilo. Dali ím peňazí, zbožja, aj kravu. A tá krava mala zvoňjec, už je tej rozpravke koňjec.“

Tento text bol značne upravený v rukopisnom sošitku VIII. pod titulom „Kráľ času“. Podávame ho v odpise:

„Boli raz v jednej ďeďinke dvaja vlastní braťja. Starší z ňich bou velkí boháč, ale človek zlí a bezbožní; mladší zas bou velmi chudobní, dosť raži ňemau ani čo do úst položiť, ale pri všetkej svojej chudobe na statočnost ňebolo mu páru v celej ďeďine. Ňeraz sa tento chudobní išjou prosiť ku svojmu bratovi, abi sa pre Boha nad ňím smiloval a mu dal dač zesť, že mu už na skapania ide, — ale ten darmo sa prosiu, všetko jeho prosenia, všetko modlikania nič nestálo, ako bi mu aňi brat ňebou. ,Ti takí a takí,‘ zavše sa naňho viobrikovau, a ,tu, vraj, ja ešte takýho oplana budem chovať?‘ vistrčiu ho von.^[210]

Raz ťiež, keď ho tak nemilosrdňe odbiu, bou hrozňe lační, už ledva-ledva ňeboráčik kráčau, nohi za sebou vláčiu. Čo že si mau ňeboráčik počať? Obráťiu sa do hori, tam pod jednou jabloňou našjou napadanje plánki.^[211] Nedbau on, že boli kislie, že zubi mu od ňích tŕpli, bou rád, že aspoň čo to mohou dostať, tak sa najedou do chuti. Keď sa tých plánok do chuti naobhrízau, lahou na zem, a po chvíli, aňi sám ňevedeu, ako, zaspau. A ako tak spau, sňivalo sa mu, že ho ľavá dlaň svrbela,^[212] že v jeho chalupe vidí oheň. Od tích plánok ňeborákovi ňemuselo biť velmi ťeplo, lebo, kím tak spau, po celom ťele premrzou, a keď sa prebuďiu, triasou sa ako osika, ostrí vetrík pofukovau a večer bou už tu. ,Ach, kďe že sa ja teraz hriešni človek zohrejem,‘ hovoriu sám k sebe, ,brat ma do domu nepripustí, a moja chalupa dávno ohňa nevidela.‘ Stojí, mislí si za chvílku, čo má urobiť? Tu naraz ako bi mu svitlo v hlave: ,Sprobujem,‘ povedá, ,ísť na skleňení vrch, ľudia hovorja, že tam na veki oheň horieva, azda sa tam zohrejem. Poručena Bohu, keď sa ludja ňechcú nado mnou smilovať, adaj sa tam dakdo smiluje.‘ S tím sa pobrau a šjou.

Už zďelaka viďeu na skleňenom vrchu veľkí oheň horeť a dvanástich ľuďí okolo ňeho seďeť. Ako tích ludí zazreu, stŕpnuv od strachu a všakovak si misleu; ,ale, vraj, čo sa máš báť? Aj tam buďe Pán Boh s tebou,‘ — a tak sa pravo k ohňu poberau, len rovno stupav ďalej.

Príďe až na tri kroki a zastaňe a pokloňí sa a počňe hovoriť:^[213] ,Ach, dobrí ľudia, smilujťe sa nado mnou! Človek som chudobní, ňikdo sa na mňa ňeohliadňe, ňemám ohňa a premrzou som strašňe: dovoľte sa mi trochu pri tomto vašom ohňu zohriať.‘ Všeci dvanásťi sa naňho poobzerali a vážnim hlasom prehovorili: ,Sinok! zohrej sa od daktorjeho z nás a sadňi si medzi nás!‘ Sadou si dolu medzi ňich, a keď všetci mlčali, báu sa i on slovo preriecť, ale medzi tím pozorovau, ako si dvanásťi rad-radom mestá premjeňajú.

Obišli oheň do okola, a keď už každý bou na svojom miesťe, tu sa vizdvihou z plameňa starí človek so šedivou bradou a plešivou hlavou a k chudobniemu človekovi takto prehovoriu: ,Človek, ňekráť tu takto tvoj život, ale choď domov, usiluj sa a statočňe spravuj! Naber si trebas z tohoto uhlia, veď bi sme ho mi bez toho všecko strovili.‘ Tu hneď dvanásťi postávali, nasipali uhlia do jedního hodního mecha a zodvihli mu ho na plece. On sa jim pekňe poďakovau, a stupajúc za chodňíkom ľahšie si vikračovau s plnim mechom, ako ta idúc na prázno, lebo sa mu viďelo, akobi len samí páper njesou. Tak prišjou domov. Tu naradovaní, že už aspoň oheň mať buďe, počau uhlja na prostred izbi visípať. Ale ďiv a zázrak, každá iskrička, sotva že na zem doleťela, na zlatí peňjaz sa premeňila. Muožeťe si misleť, ako mu pri tom na srdci bolo, a že ňeprestáu sipať, kím sa mech docela ňeviprázdňiu. Stála tu hromada peňazstva a všetko to bolo jeho; od radosťi neveďeu čo robiť, smiau sa aj plakau, a z počjatku ani svojim vlastním očom nechceu veriť. Len keď za hrsť dukátou zahrnúv, spamatau sa, že je predsa len pravda. Tu spjau ruki ku nebu a ďakovau Pánu Bohu, že mu takuo veľkuo požehnaňja uďeliu.

Už teda mau peňazstva dost, aj veľa, že ím ani počtu ňevedeu. Rád bi ale predca len zvedieť, kolko bi ich mohlo biť. — Chcea ich premerať, ale ňemau s čím. Šjou teda k svojmu bratovi a prosiu ho, abi mu mericu požičau. ,Mericu požičať?‘ rozosmjau sa na to brat. ,Čo že, ti trhan, buďeš s mericou merať?‘ A on celkom pokorňe odpoviedau: ,Sused mi bou za súsek žita dlžen, teraz mi ho vráťiu, chceu bi som si ho premerať.‘ Brat mu to síce ňechceu veriť, ale bi rad bou zvedjeť, čo s ňou ozaj bude robiť. Už mu teda len požičau tu mericu. Skuor ju ale na spodku smolou pomazau, abi mohou zvedjeť, čo merau.

Mladší brat len merau milje penjaze, a mnoho ich namerau. Keď namerau, vzau mericu, a ňepomerkujúc, že sa na dňe dakolko dukátou prilepilo, odňjesou bratovi. Tento hneď zbadau, čo je vo veci, a s hrozním krikom na brata naskočiu: ,Ti potvora pluchavá, bou bi si ma chceu oklamať, ale ťí ňevipálilo; nazdau si sa, hladoš, že sa ťi na tvoje všivavje peňjaze zlakomím? Či bi hodnje boli! Adaj sám ňemám všetkiho dosť? Ale mi na skutku povedz, kďe si tje peňjaze vzau, lebo ak nje, ako ma tu vidíš, stajne bežím do richtárov a obžalujem ťa, že si ich ukradou.‘ Čo si mau ňeborák počjať? Virozprávau bratovi všecko, ako k tím peňjazom prišjou.

Tak už aj mladší brat mau požehňaňja dosť, kúpiu si zeme aj roli a gazdovau si z pomoci božej, ako vedeu najlepšje. Ale by sa mu pri gazdovstve aj gazďiná bola dobre zišla; vipáčiu si hodnú ňevestu, ožeňiu sa a žiu s ňou statočňe a spokojňe.

Ale starší brat ňeprestav záviďeť šťestja mladšjemu bratovi a trebas všetkjeho mau dosť, ešte len vše vjacej žjadau mať. Čo ňeurobiu? Víbrau sa na skleňení vrch, že veď aj jemu sa muože tak dobre zvjesť, ako jeho bratovi. Prišjou k ohňu a počau sa ku dvanástim, čo okolo ohňa seďeli, prihovárať: ,Dobrí ľuďja, nahajťe ma chudobního, pekňe vás prosím, pri tomto vašom ohňu trochu sa občerstviť, lebo ma nočnja zima celkom zdrobila, už vonkoncom ďalej ňevládzem.‘ Na to sa jeden z dvanástich ohlásiu: ,Syn muoj, ti si sa v šťastnú hodinu naroďiu: máš bohatstva dosť, ale si skúpi a zlí človek. Pred nami lihať ňesmješ, a že si lihau, za to ťa trest ňemiňje!‘

Ohromeni a bledí ako sťena seďeu boháč medzi dvanásťimi, a bau sa ďalej aj len slovo prerjecť.

Dvanásťi si zase mestá premjeňali, a keď už každí na svoje predošluo mesto prišjou, vizdvihou sa z plameňa starí človek so šedivou bradou a plešivou hlavou a takto prehovoriu: ,Zle sa voďí ludom zlím, tvoj brat je človek statoční, preto je požehnaní; ale ti si zlí, za to ťa trest muoj ňemiňje.‘ A v tom hneď jeden z dvanástich zlostňíka chiťiu, trhau ňemilosrdne a tak podau druhjemu, druhí ešte horšje, a podau ho tretjemu, tretí štvrtému, štvrtí piatimu, radom až do konca, a ostatní ho podau šedivjemu starcovi. Tento ho schiťiu, mäso z ňeho drjapau a jedou, a bezbožní boháč kričau: ,Ňešťastní je počet trinásti, ale ňešťastňejší som ja.‘ Dvanásťi jedli uhlja, a keď kohút v ďeďine zaspjevau, všetko zmizlo.

Na druhí ďeň volali, hľadali boháča všade, ale sa ňikďe o ňom dozveďeť ňemohli. Jeho brat síce badau, čo sa mohlo stáť, ale mlčau, akobi oňemeu.

Žiu si on teraz v pokoji so svojou žeňičkou, ktorá ho velmi rada, viďela, a on bi ju tjež ňebou dau za celí svet, lebo mu vo všetkom po vuoli bola. — Bláhali si oba vo svojom šťestí a kďe mohli, vďačňe aj druhím ľudom pomáhali. Ale to ich šťestja dlho ňetrvalo. Bou sa raz náš milý vibrau na roľu, a keď sa pod večerom domov vráťiu, svoju milú ženičku ňikďe najsť ňemohou. Choďiu sem a tam, behau, vizerau, volau, spitovau sa každjeho, či ju dakďe ňeviďeli? Všetko darmo. O jeho žene aňi chiru, aňi slichu. Ňeborák bou celkom ztrápení, na veki len na ňu misleu, a ňič ho na sveťe vjacej ňeťešilo. Tak prešlo dakolko dňí; od žjalu ňebolo mu už ďalej do vidržanja, vibrau sa do sveta a šjou ju hladať.

Šjou ňeborák zarmúťení, kďe ho dve oči vedli, šjou za vela dňí, až sa dostau na breh velkjeho jezera, pri ktorom jedna chalupa stála. ,Tu si, vraj, trochu oddíchňem, a muož biť, že sa ja dač dopočujem,‘ misleu si sám v sebe — a s tím vníďe dnu. Ale ho tam zle privítali: žena, ktorú v chalupe našjou, sotva ho zazrela, od laku nastrachaná vikríkla: ,Pre Boha, človeče, čo tu chceš, čo tu hladáš? Tu musíš zahinuť, ak sa mojmu mužovi na oči ukážeš.‘ ,A kdeže je tvoj muž?‘ spítau sa náš pocestní. ,Či to ešťe nevješ?‘ povje tá žena, ,muoj muž je král vodi, ktorí všetko, čo je mokruo, pod svojou mocou má. Uťekaj, pre Boha ťa prosím, uťekaj, bo kaďenáhle príďe, tu ťa na skutku zožerje!‘ ,Ach, veť sa už len dák smilujťe nado mnou, skriťe ma dakďe, kďe bi ma ňezbadau; veru bich vás ňeunúvau, ale už vonkoncom ňevládzem ďalej.“^[214] Na veľa, na veľa dala sa vodokrálovná uprosiť a skrila ho za pec.

Po chvili prišjou král vodi a ešte bou len pred dvermi, už kričau: ,Žena, človečina smrdí, sem ju naraz vistanou!‘ Darmo bi sa bola tajila, volki-nevolki musela ňešťastňíka vidať. Tento sa ňeborák trjasou — ako osika — a počau sa bojazlive vyhovárať: že však on ňič zliho ňeurobiu a že sa len sem spítať prišjou, či dač o jeho žeňe ňeslíchali. ,No, keď si takí statoční,‘ zahomrau král vodi, ,už ti len odpúšťam, ale ti spomuocť ňemuožem, lebo o tvojej žeňe ňič ňechirujem, kreme včera som po voďe pár kačíc viďeu plávať — a medzi tími len adaj ňebuďe. Ale vješ ti čo? Choď k mojemu bratovi, ten je král nad ohňom, hádam ti on bude vjac vedjeť povedať.‘

Náš milí bou rád, že po toľkom strachu v pokoji mohou vidichnuť, a hneď na druhí deň stupav zas ďalej a prišjou ku královi ohňa. Ale mu aňi ten ňič vjac ňeveďeu povjedať a upraviu ho k tretjemu bratovi, čo bou král nad vetrom. A tento mu sice ňevedel dať istoti, ale predsa ho na toľko poťešiu, že mu aspoň povedau, že takú ženu, ako ju opisuje, ňeďaleko od jeho ďeďini pod skleňením vrchom viďeu.^[215]

Ako náhle to počuu, pospolu sa vráťiu tou istou cestou nazad ku svojej ďeďiňe; ale domov aňi ňenakuknuv, len sa hore potokom obrátiu, ktorí tjekov pod skleňení vrch. V tom potoku sa veľa kačíc kúpalo, a tje volali naňho: ,Dobrí človek, dobrí človek, ňejďi tam, lebo tam musíš zahinuť.‘ On sa ale ňedau míliť, a len šjou. Tu sa mu pod vrchom ukázala do boku ďiera, on sa pustil tou dierou a tam prišol na vela chíž. Tu trafiu na vela chíž, prešjou sám všetki a na pokon vkročiu do jednej najvetšej. Tam ho naraz velká sila stríg a striguoňou obstala, — a ,čo tu, vraj, chceš?‘ všetci naňho kričali. ,Prišjou som si svoju ženu hľadať, že vraj tu má biť,‘ odpovedau on. ,Ej, tu je, tu!!‘ kričali strigi okolo ňeho, ,ale ju ňedostaňeš inak, len keď si ju medzi dvesto ženami poznáš.‘ ,Ach, ako že bi som si ju ňepoznau; aha, veď je tu!‘ a padou jej okolo hrdla. Aj žena ho objímala a láskala, a tak sa oba tešili, že zas vedno boli. Po chvíli nato prerečje k nemu žena:^[216] ,Teraz si ma len poznau, ale nevjem, či ma zajtrá poznáš, lebo nás bude veľa rovnako poobljekanich. Ale vješ ti čo? Choď v noci ti na skleňení vrch, tam je král nad časom, a má dvanást sluhov: spítaj sa ho, ako bi si ma mohou poznať? Ak si dobrí, spomuožu ti; ale ak si zlí, zožerú ťa, že aňi kuostka z těba ňeostaňe.‘

,Dobre, dobre,‘ on jej tjež povje, ,puojďem sa spítať; ale mi skuor povez, prečo si mi tak ňenazdajki zuťekala? Ach, veď ta už tak dávno všaďe po sveťe hľadám.‘ ,Ja som,‘ odpovje na to žena, ,ňezuťekala; ale ma jeden poľovník vivábiu von na potuočok. A keď som ta prišla, len čo ma a seba vodou pofŕkau, naraz mi aj jemu krídla narjastlo; on krídlom strepotau, v tom okamžeňí sme sa obidvaja na kačice obráťili. Už som potom volki-nevolki musela za nim isť, až ma dovjedou sem. A tu ma zas na ženskú premeňili. Ale už teraz puojďem s ťebou, ak si dobrí, lebo ma len tak muožeš poznať.‘ S tím sa rozlúčili, ona išla mezi druhje a on sa pobrau na skleňení zámok.

Slúhovja časoví seďeli okolo ohňa, a keď náš milí k ňím prišjou, hňed ho poznali, hňed sa ho spitovali, čo žjada. ,Rád bi som vraj veďeť, ako bi som moju ženu medzi dvesto mohou poznať.‘ ,Jaj, dobrí človek, mi ti v tom poradiť ňeznáme, ale počkaj trochu, adaj náš pán bude veďeť.‘

O chvilu z plameňa vizdvihou sa starí človek so šedivou bradou a plešivou hlavou, a keď mu pocestní svoju žjadosť rozpovedau, prehovorili mu: ,Vnuk muoj! Všetki budú rovnako poobliekanje, len tvoja žena buďe mať na pravej nohe v krpcu čjernu cvernu.‘ Povedau a zmizou.

Naradovaní ponáhlau sa zo skleňeního vrchu. Na druhí ďeň medzi dvesto jednako poobljekanima ženskima vizerá si svoju ženu a na pokon aj vizreu. Keď raz, čo mau uhádnuť, uhádou, strigi mu ju odtajiť ňemohli. Dali mu ju naraz a vipravili jich, ako sa svedčilo. Dali peňazí, zboží a aj kravu. A tá krava mala zvoňec, už je tej rozprávki koňec.“

2. Tento text bol pre tlač upravený v Slovenských povestiach, str. 137 — 143, „Kráľ času“, nové vyd. 279 — 288. Je to celkom nová štylistická úprava.

3. Túto rozprávku prevzala tiež do svojej sbierky B. Němcová, II., č. 38, str. 15 — 22. Novo sa tu rozpráva, že chudobný bol už ženatý a mal rodinu, kdežto v predchádzajúcom texte sa oženil len vtedy, keď sa vrátil od kráľa času s množstvom peňazí a nakúpil si statku.

V Slovenských povestiach je pridané, keď sa chudobný vracal s vrecom domov, že sa mu snívalo, „akoby len samý páper niesol“. U Němcovej je to premenené a pridané: „Chuďasovi vrtalo hlavou, zdali uhlí nepopálí pytel, ale necitil pálení, než bylo to lehké jako pápeří.“

Zvláštny je výraz u Němcovej, že mal peňazí dosť, „že jim ani světu nevěděl“, kdežto v rukopise stojí, že im ani počtu nevedel. V Slovenských povestiach shodne s rukopisom išiel si chudobný sám vypožičať mericu, u Němcovej poslal svoju ženu. U Němcovej slová: „Čože trhan bude v něj merať?“ srovnávajú sa dosť s rukopisom, kde sa, pravda, bohatý tými slovami obracia rovno na brata. U Němcovej je zosilnené, že bohatý ho mal hneď za zbojníka a potom sa mu vyhrážal, že ho obžaluje zo zbojníctva, kdežto v Slovenských povestiach shodne s rukopisom mu hrozil žalobou, že peniaze ukradol. Potrestanie boháčovo opisuje sa tu inakšie, že napokon zmizol s ním starec v ohni. Druhú časť rozprávky podáva Němcová samostatne s celkom samostatným úvodom, ako by sa rozprávalo o inom mužovi, než v prvej časti; kdežto v Slovenských povestiach shodne s rukopisom táto druhá časť priamo sa pripojuje k prvej časti. Ale inakšie i u Němcovej rozpráva sa shodne, že žena zmizla medzitým, čo muž robil na poli.

Ináče sú dosť značné slovné a štylistické shody s predchádzajúcim textom a jeho rukopisnou predlohou. S touto na pr. shodne sa opisuje, že sa muž, skrytý u kráľa vody, triasol ako osika, kdežto v Slovenských povestiach ako prút. Inde zasa bližšie tlačenému textu: muž bol rád, že si po toľkom strachu smie odpočinúť; k tomu je u Němcovej pridané, že poďakoval sa kráľovi vody; v rukopise toho všetkého niet. V tlači širšie sa líči, ako kráľ nad vetrom sa zamyslel, „dlho krútil z boka na bok hlavou, nemohol mu dať istoty; predsa mu ale aspoň čo-to nadštrknúl, že sa mu vidí, akoby bol takú a takú ženu neďaleko jeho dediny pod skleneným vrchom zazrel“; v rukopise videl ženu pod skleneným vrchom „ňedaleko od nášho pocesnjeho ďeďiní“. U Němcovej vraví, že ju videl len pod Skleneným vrchom, detail ten sa spomína pri opisovaní zpiatočnej cesty. Proti rukopisu je v Slovenských povestiach pridané, že sa mu pod vrchom ukázala diera do úbočia, že sa pustil tou dierou a tam prišiel na mnoho chýž; ani Němcová nemá tohoto dodatku. V Slovenských povestiach shodne s rukopisom sa rozpráva, že sluhovia času ho hneď poznali, ale to u Němcovej vystalo, keď túto druhú časť podala ako samostatnú rozprávku. Úprava Němcovej nemá typickej záverečnej formulky, ktorú má tlač spoločnú s rukopisom.

Text Slov. povestí bol potom odtlačený v Černého Slovenskej Čítanke, II., 477 — 482 č. 159. Rozprávka Riramského bola napokon ešte odtlačená v Prostonárodních Slovenských povestiach V., 3 — 12, s rozličnými drobnými štylistickými a lexikálnymi zmenami.

Už vydavatelia „Slovenských povestí“ poznačili, že sú tu slúčené vlastne dve povesti.

4. Verchratskyj, str. 116, má verziu zo Šarišskej stolice.

Chudobnému človeku vyhasol oheň vo veľký sviatok na Vianoce, do dediny nechcel ísť, videl v poli oheň, pri ňom starca, poprosil ho, aby mu trochu dal, starec mu dovolil, a pretože chuďas mal len malý čriepok, dal mu veľký hrniec. Chudobný vysypal oheň pod komínom a ráno tam našiel rýdze zlato. Jeho bohatý brat mu závidel, vyzvedel, kde toľko zlata nadobudol, na druhé Vianoce zalial oheň na ohništi, išiel do poľa, prosil starca o oheň, on mu odpovedal: „Vravíš, že ohňa nemáš; obzri sa, tvoja chalupa horí.“ Tak chudobný schudobnel.