ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Codexe Revúckom A. 49b — 51a, zapísal r. 1845 Ľudovít Reusz rozprávku „Čjerný chlap“, nárečím zvolenským.

Výťah z tejto rozprávky zapísal do svojho soznamu upravovateľ sbierky rozprávok počiatkom rokov päťdesiatych. Viď Súpis I., str. 61 — 62.

Rozprávku odtláčame vo vernom prepise:

„Bou jeden král a ten mau jednoho syna. Tento králou syn ras v jeseň vyšjou na polovačku do hustých huor; jak chodí, ták chodí po tich tmavích horách, a ani ptáka ani zajaca nezpáčiu. Ras zaslýchne jednoho ptáčika štebotat: ,Už si muoj,‘ povje mladý král a hybaj za ním, bežel, skákal, kolko len vládau. ,Ej, už te len musím dostát, choc by jak bolo,‘ myslel si, ale veru ptáčka naskrze nemohou dostat.

Naposledy mu predci štestja poslúžilo, lebo vjetor zafuknúl, odhrnuu listja a on ho dlou zraziu. Tu ho zaradovaný král chmatnúu a nevedeu sa na jeho kráse ani prečudovať, tak pekný bou. Dost on ptáčika krísil, ale veru ptáčjatko, čuo ho bou velmi obraziu, na rukách mu kopytá vytrčilo.

Potom ho král vypitvau a našjou v nom malý zlatý prstenčok, na kterom jeden krásný ženský obraz vyritý bou. ,Já túto zmalovanú dušu, kde je kolvek na svete, musím najst a musím jú aj dostat, chocby kde bola!‘

Tašjou domou. Doma prez calú zimu hotoviu si potrebnje na cestu veci, a jak snehy zkapali, jar obschla, vybral sa daleko široko do sveta, to djouča hledat.

Za dlúho šjou, až prišjou do druhé krajiny; jak po tej krajini chodiu, prišjou i do jedniho mesta, v tom meste bou jeden kostel, a že videu, že ludja do toho kostela idú, tašjou sa i on pomodlit. Jak už ide z toho kostela von, vidí jedniho mrtviho človeka pred kostolom vystretiho, a každý, kdo len kolvek išjou, každý mu musel jednu palicu vyťať. Prijde rad i na mladího krála, a on, chceš či nechceš, museu mrtvímu človeku palicou pritnút. ,Ale, páni,‘ povje mladý král, ,za čuo já mám tohoto mrtvýho človeka bit? povecte mi najskuor, tak vám len vuolu zplním, ale vera skuor nje.‘ ,Tento loter,‘ povedja mu, ,mnoho zostál dlužen, tak aby druhí vedeli, jak to dlžním zostávat, dali smo ho z hrobu vykopat, a tu na pokutu mlátit. Už se mu polovička, 15 tisíc palíc odčítalo, a ješte mu polovička zostává.‘

Mladý král naras vytjahnul 15 tisíc, dlžoby mrtvýho vyplatil a dau ho pekne pochovat.

Na druhý den vybrau sa ďalej a prišjou ku jednim horám. Kde sa vezme, tu sa vezme jeden čjerný chlap s toporom na pleci.

,Daj Boh štestja!‘

,Pamodaj i tebe!‘

,Kdeže ideš?‘

,Tajdem svetom.‘

,No, poť, budemo vedno v téj hori nocovať,‘ povje čjerný chlap.

Mladý král sa zlaknuu od takej ozruti chlapa a len pristau, čuo by mu bou kázau skaly hrizt.

V hore si nakládli ohňa, a čjerný chlap donjesol srnu, upekli si a zedli.

,Budeme spat,‘ povje čjerný chlap, král si lehnuu, a čjerny chlap ulapí topor, stane si ku nemu a tak mu mjeriu toporom do hlavi. Milý král v strachu, len mu tak zuby hrkotali, a narás by sa bou do myšacej djerky vopchau, stát sa báu, že by mu bou toporom do hlavi zarúbnuu.

Ráno jak svitlo, ,Staň hor!‘ zavolá čjerný, ,pojdem ďalej. Či si dobre spau?‘ ,Dobre,‘ povje mladý král. ,Ej, horky dobre! Kyslje bolo tvoje spanja, veť si sa veky na mne prizerau.‘

,Teras sa pustíme horou!‘ a tak chodili lúkami, drjapali sa horami, zpušteli sa járkami, až prišli k jednimu zámku.

,Choď dnu,‘ povje čjerný človek, ,a tu jesto tri královskje céri, s tíma sa zeznám, a jak budeš dobre známí, pítaj si jeden mještok, kde grajcjar, kde polgrajcjar odložit. Oni ti budú dávat zlatje, djamantovje mješky, ale si ty len ten za tou pecou pítaj. A keď by ti ho nechceli dat, povec jim, že je Janko tu!‘

Král jak náhle vnišjou do zámku, narás ho tri paničky privítali, hned ho núkali, zpitovali sa, zkadjal je a kde ide; on jim šecko porozprával, až napokon jim povedá, prečo on prišjou: ,Dajteže mi, prosím vás, nejaký mještok, kde grajcjar, kde polgrajcjar položit.‘

Tu oni vyňali zlatje, djamantovje mještoky a dávali mu jich, ale on nechceu z tich prijmút, ,len mi,‘ povedá, ,ten randavý za tou pecou dajte.‘ ,Ach, chote,‘ povedja mu tje královskje ceri, ,veť by sme sa hanbili královskymu synkovi taky mještok dávat!‘

Ale sa on nedau odmlovit. ,Len mi ten dajte, který jä žjadám! Bo, jak nedáte, veť je Janko tu!‘

,No, len mu ho ta daj,‘ zakričí najstaršja, ,jak je Janko tu.‘

Tak mu mještok dali a on ho odnjesou Jankovi, ,Vidíš, blázen,‘ povje Janko mladýmu královi, ,to sa nám zíde, lebo je to taký mještok, že keď ho stisneš, narás ti bude penjaze sipat, aj čuo si len zažjadaš!‘

Tajšli; onedlúho prijdu ku druhýmu zámku. ,Choď do zámku,‘ povje Janko, ,a pítaj si ten randavý kepenčok, čuo za dvermí visí, na ceste v daždu sa zakryt! Ale mi druhy nedones, len ten. A jak by ti ho nechceli dat, že je Janko tu, narás ti ho hodja.‘

Mladý král prijde do zámku. ,Boh daj štestja!‘ povje. ,Pamodaj i vám!‘

,Kdeže idete?‘

,Svetom za letom dačuo zkúsit.‘

,A zkadjal že ste?‘

,Jä som toho i toho králou syn, a nahau som si doma kepen, či prosím vás nejaký nemáte, na ceste v daždu sa zakryt?‘

,Ej, ba veru máme, vdečne vám dáme,‘ tu mu nasnášali kepenčokou, ale sa mu ani jeden nepáčiu. ,Ach, veť mne takje krásňje kepenčoky do plúšti netreba, len mi dáký špatný dajte. — Lala, tento tu za dvermí mi dajte.‘ ,Ale,‘ povedja domáci, ,vet by sme se mi vam hanbili takú špatu dat.‘ ,No, nič,‘ povje mladý král, ,dajte ho, len dajte, lebo jak nedáte — tu je Janko!‘ ,No, jak je tu Janko,‘ povje stará mat, ,len mu ho ta dajte!‘

Tak vezmuu kepenčok, šjou ku Jankovi, a Janko sa do kepenčoka zakrutiu. ,Ľa, blázon,‘ povje čjerný chlap, ,to se nám zíde, v tom nás nik nevidí.‘

Potom tajšli do jedného mesta a tam sa v krčmi zložili. ,Krčmár, dones vína,‘ zavola čjerný chlap. ,Ach, len čím by ste ho platili, vy žobráci.‘ No ale krčmár sa bou preleknuu, tak len natočiu tam dákých sljevkou a donjesou jim ho. Čjerný chlap vytjahou dukát za to víno, na tom sa ješte večmi divili a obsluhovali ho jako grófa.

Čjerný človek rozkázal koč zo zlatíma ráfý urobit, a do neho štiry paripy zaprahat, on si dau ješte k tomu kočiskje šaty urobit a mladýmu královi královskje; tak išli ďalej.

Nezamnoho prišli ku jednimu zámku. ,Sem choď, tu je tá paní, čuo jú ty hladáš; povec, že si prišjou na vohlady, tak te vdečne prijmu; ale že sa dobre drž a ku mne vždy prijdi na poradu! Mne jako kočiša pošli do stajni i s koňmí a ty choď dnu do chyži!‘

Jak zo zámku pán počuu koč hrkotat, naras dole sbehnuu a mladyho krála pekne privítal. Vo dvore po samom sukne šjou do chyži, a kočiš zatjahou s kočom na tok a kone si polapau do stajni.

Král dau svojú dceru ku obedu zavolat a dau jej odkjazat, že jej na vohlady prišli. ,Prijdem,‘ odkjazala si otcovi ,jak mi telo dukátou pošle, kolko kvapok mi pri umíváňí na zem padlo.‘

Mladý král nevedeu, kolko tich kvapok na tu zem padlo a bolo už i uschlo, tak len dau umíváč donjest a plní ho dukátí nasipau, a tak jej ho poslau. Ona ku obedu prišla, jedla, pila, ale ani slova neprerekla. Potom keď už odcházala od stola, povedau jej mladý král, aby se jéj páčilo i zitrá ku obedu prist.

,Prijdem,‘ povje ona, ,keď uhádnete, kde já tejto noci puojdem,‘ a s tím odišla.“

Teraz splýva táto rozprávka s látkou o roztancovaných čreviciach, viď Pohádkoslovné studie 109, Anmerk. KHM. Grimm III. 78 č. 133. Pozri Súpis II., 409 č. 28.

„Mladý král sa sanovau čjernýmu chlapovi, a ten mu kjazau byt na pokoji. ,Už sa ja postarám,‘ povje čjerný chlap, ,len spi, ráno ti šecko povjem‘.

Černý chlap pres celú noc strežeu, kde tá královná puojde. Okolo jedenacté letí jeden voz pod plachtou a na nom plno čertou, a zastane si pred královskou palotou.

Janko schytiu kepenčok a vyskočí do šragjel. Narás privedú čerti i královu ceru a posadja ju do voza a tu skokom s njou do pekla.

Jak v tom pekle bežja pres jednu zlatú horu, tu Janko odtrhne jeden konárik. ,Pozri, pozri,‘ zaručí starý čert, ,kdo to za námi?‘ Voz zastane, kočiš odbehne, ale nikoho nevideu. ,Nikdo tu njet,‘ povje kočiš, ,to sa len konár do plachti zadrapiu‘.

Zas letja na tom vozu pres jednu zlatú záhradu, a tu sa Janko zo šragjel natjahne a odtrhne dva zlatje hrušky. ,Pozri, pozri,‘ zas zadudre starý čertisko, ,kdo to za námi ide‘. Voz zastane, kočiš okolo obehne, ale nikoho nezpozorovau; ,to sa,‘ povedá, ,len voz jedne hrušky dotknuu‘.

Prijdu čertove na mesto a Janko s nima. Vošli do domu, čuo zo samích človečích hlau bou vystaveu. Muzika hrala, a čerti po britvách s konskýma kopytama vyskakovali a z koštjalovích pohárou si pripíjeli.

Janko sa len pod stuol. Krásna pani tancovala; a za každým tancom črjevice zodrala a novje si preobúvala a starje pod stuol házela. János jich len šecky do kepenčoka brau. Potom, keď sa natancovali, domou sa poberali a posadali si na voz, a milý Janko zas sa len do tich šragjel popakovau a domou sa privjezou.

Ráno čjerny chlap mladýmu všecko porozprávau, dau mu chvojku, hrušky aj črjevice. Mladý král nasipal umíváč dukátý a poslau ho královej céri, aby prišla, že je chce povedat, kde ona v noci bola. Ona prijde dnu, mladý král jej hned začne rozkladat: ,Boli ste na ďalekom bálu, a na tom balu ste z koštjalových pohárou pili a po britvach tancovali, šestnac párou črjevic ste zodrali, aha, tu sa tje črjevice. Potom ste tajšli pres zlatú horu, hle tu je chvojka, poslali ste kočiša pozerat, že kdo to za vámi ide, ale ma on nenašjou, potom ste išli pres zlatú zahradu, tu su z néj hrušky, zas len ten kočiš skočil z voza opáčit, ale ma nenajšou.‘

,Tak dobre,‘ povje ona, ,prijdem k obedu; ale len tak tvojou budem, jak muojho frajera zkántríš.‘

On sa staral, čuo to za frajera má byt, ale potom tašjou k Jankovi na poradu. Janko mu povje: ,No, to je bars težká vec — ale ho mi len zrjadíme. Večer si staneš ku jej dverom, a pre nú prijdu čerti, tak ty len toho hrubýho uchyt za vlasy, a hlavu mu zohni, jä priskočím s nožom a odrežem mu jú.‘

Tak sa stálo. Vohleč stau si ku dverom a čekau tich čertou. Prijdú čerti, a jak ho jeden mladý zazreu, zakričí: ,bak-bak,‘ a odskočí preč, a tu starý čert sa privalí a začne revat: ,Čuo že ty tu pri mojej nevešti hladáš?!‘ a chce ho zavalit, ale mladý král ho za vlasy uchytí, hlavu mu natjahne, a Janko s toporom priskočí, a hlavu mu na skutku odsekne.

,Bak! bak! bak!‘ skučili čerti a prepadovali sa; a králova cera vybehla von, objala svojho milího, a terás prví ráz jak bola na svete, ,BOŽE!‘ zavolala. Potom sa pobrali a tak išli ku otcovi, a ztjad ku zaťovmu otcovi a velkú hostinu robili.

Doma povje Janko: ,Čuo mi za službu dáš?‘ ,Mnoho zlata,‘ povje mladý král, ,a čuo len chceš, šecko ti dám, vezmi si mještok i kepen aj moje ďakovanja.‘ Ale Janko povje: ,Nič nechcem, sám ti ďakujem, ty si me vyslobodil, lebo som ja ten mrtvý, čuo si zan v tom kostele 15 tisíc platiu.‘

Jak to dopovedau — Janko zmiznuu.“

Počiatok tejto rozprávky bol zapísaný v Codexe Revúckom C., str. 129, a srovnáva sa vcelku s tlačeným textom. Hrdina pochoval nebohého a vrch hlavy vbil do hrobu jednu z paličiek, ktorými nebohého bili, „aby vraj poznau, keď nazpet puojde, kde leží, a či sa volač s ním nestalo, či ho tí ľudia znova k bitke nevyhrabali.“ Keď sa po čase vrátil, videl, že z palice vyrástol strom, „čudovau sa, odťau si z neho konár na pamiatku a urobiu si z ňeho kyjačík.“ Viac tu je nie napísané.

1. Podstatne inakšie rozpráva rozprávka, zapísaná v Prostonárodňom Zábavniku III. (Levočskom), str. 209 — 213, „O Filkovi“.

Medzi svojimi obrazmi našiel princ obraz krásavice, ktorá ho tak dojala, že si umienil vyhľadať si ju za ženu. Keď išiel cez mesto, videl, ako kôň povláčil človeka na smrť, i uľútilo sa mu ho, že dal peniaze, aby ho pochovali. Za mestom pripojil sa k nemu nebožtík, ohlásil mu, že ho tým svojím skutkom vykúpil a že sa menuje Filko. K večeru ukázal Filko princovi hviezdu a povedal mu, že tam budú nocovať. Princ odpovedal, že ta nedôjdu ani zajtra, ale Filko istil, že áno, a tak sa i stalo. Keď došli, poslal princa do domu, aby si tam vzal zahrdzavenú šabľu a svoju aby položil na jej miesto. Princ ju nechcel vziať, ale Filko tvrdil, že tá šabľa sama rúbe „i bez ruky“.

Išli ďalej a Filko vraví: „Hla! Kďe tá hviezda, tam buďemo nocovať.“ Keď sa k nej blížili, poslal princa do chyže, aby si vzal kepeň, ktorý visí na stene. Kto si ten kepeň obliekol, stal sa neviditeľným. Ako šli ďalej, zas ukázal Filko na hviezdu, kde prenocujú. Odtiaľ odniesol si princ mešec, z ktorého, keď ním potriasol, pršaly peniaze. Potom šli ďalej a Filko zas ukazuje na hviezdu, kde je tá, ktorú hľadá, ale že je tam okolo zámku 99 hláv princov, ktorí tam nechali životy, keď tú princezku chceli mať za ženu. Ak nebude princ poslúchať, ostane tam i jeho hlava. Filko opatril princovi krásné červené šaty, ktoré zaplatil zo svojho zázračného mešca. Princ o tom nevedel. V zámku im dali osobitnú izbu. Filko napomínal princa, aby nepil vína za tie tri noci, čo budú v zámku, lebo prijde o hlavu. Lebo zámockí mali úmysel dať mu prsteň, a keď by usnul, ukradli by ho a jeho zničili. Princ neodolal, krásavica ho opila, že usnul; ale Filko nie. V noci otvorily sa dvere, vstúpila cez ne princezna s dvoma „frajcimerkami“. Myslela, že Filko spí, preto obrátila sa k princovi. Pobozkala ho, opýtala sa dievčat, či je pekný, ľutovala ho, ale predsa vzala mu prsteň a rozkázala, aby dievčatá pod trestom smrti hodily prsteň do mora. Keď odišli, vzal Filko kepeň a rozkázal mu, aby išiel za nimi, rozprestrel sa, prsteň zachytil a priniesol Filkovi. Princ, keď sa ráno prebudil, bedákal, že mu prsteň skapal, ale Filko nič, iba keď sa mu zaprísahal, že večer nebude víno piť. Ráno priniesol mládenec vody na umytie. Keď princezke zvestoval, že princ má prsteň na prste, myslela, že mu ho vrátily „frajcimerky“, a preto ich dala sťať.

Večer núkaly princa, aby pil víno; nevypil však, lial všetko za krk, iba jeden pohár nasilu musel vypiť. Potom tuho zaspal. V noci zas prišly dievčatá, štuchaly Filka, ale sa robil, že spí. Chválily potom princa pre krásu i zas ľutovaly, že mu prsteň musia sňať. Princezka rozkázala hodiť ho do záchodu, ale Filko rozkázal, aby ho kepeň zachránil, a kepeň tak i vykonal a priniesol prsteň nazad. Ráno princ bol zas smutný, že nemal prsteňa, a prosil Filka o pomoc. Filko vykrúcal, ale keď mu princ sľúbil, že sa večer nedotkne vína, dal mu prsteň. Ráno princezna zvedela od mládenca, že princ má zasa prsteň, a zas za to vytrpely dievčatá, dala ich popraviť. Večer pil princ málo, ale predsa zaspal tvrdo ako skala. V noci prišly dievčatá zasa a vzaly prsteň princovi. Princezka dala ho hodiť do diery, kde bolo dvanásť princezkiných nápadníkov. Princezna zostala smutná v ložnici, že princ viac prsteňa nedostane, takže Filko mohol poslať plášť až neskoršie, keď odišla. Za plášťom poslal i šabľu, aby odťala prst tomu, kto ten prsteň bude mať, kepeň aby prst vzal a doniesol Filkovi. Prsteň mal na palci „ten, čo jim bou za hlavu“. Keď sa hrali v karty, rozvalil sa on na stolku, „ruku nazad za chrbet položiu a zvolau: ,Preca je len naša (t. princezná)‘“. V tom mu šabľa odťala prst a „kepenčok ho zkrútiu do seba, a šli. Ten si ruku položí na stuol, chce adutírovať, tu ňemá prsta; hľadali ho, ale ňenašli.“ Princ sa ráno zobudí, prsteňa nikde; začal nariekať a prosiť Filka. Ale Filko, aby ho postrašil, krútil hlavou, že prsteňa nemá. Napokon mu ho dal, keď videl, ako princ smúti.

Princezka sa radovala, že sa princ tak držal, a neuspokojila sa, iba keď mali svadbu.

Keď sa manželia mali vracať domov, Filko si vyprosil, že ich nikto neodprevádzal. I „princesku na koni tuho privjazau, princ sa ho zpíta, že sú ešťe dlžni za šati. — ,Ah ňi,‘ povje Filko, ,ja som hňeď zaplatiu‘. ,No a jako?‘ ,Nuž tak, že je to tot mešec taki, jesli ho potrasje, peňaze sa z neho sipú.‘ Šli i prišli na jedon most; tu povje Filko: ,Vješ, boli smo dvaja pre ňu, ale som já vjac urobiu, ako ti, teraz sa s ňou rozcďelímo, mne polovica aj ťebe polovica.‘ Odvjaže princezku na koni, zosadí z neho a káže jej, abi si ľahla na most; ona ľahla, a Filko vezme šablu, že ju ako ide rozťjať na dve, tu ho ale princ velmi prosí, abi ju len ňi, že mu za tú polovicu zaplatí. Filko ale ňechceu, ale treskou šablou na princeznu, šak len tupím koncom, tak že sa jen ňič ňestálo. Vtom zpod mosta začnú sa ťahať tí 12-tí jej frajeri ako že na pomoc. Boli to ale zlí duchovja, kerím Filko hlavi poodťínau a princ jich na drobňejšje kusi sekau a vrhau do vodi.“ Keď sa blížili k domovu, Filko im oznámil, že sa už s nimi rozlúči, a princa upozornil, že „v bočnej chiži jsu tí 12-tí hor nohami povešaní, a že tam mokňe edon korbáč vo ruosoli, abi jich tím každí ďeň tri rázi prečisťiu; klúčik že je tam na klinčoku, abi ho u seba držau, žebi dák (nejako) jeho žena sa do té chiži nedostála, lebo bi potom zle bolo. ,Ešťe ma budeš ráz potrebovať,‘ a s tímto odišou.“

Doma princ urobil, ako mu Filko radil. Chodil na poľovačku, svoj roztrhaný „lajblík“ dal si žene spraviť a ona našla v ňom kľúč od izby. Otvorila izbu, dala sa napiť tým zlým duchom a oni s ňou utiekli. Princ sa vybral za nimi s družinou; v lese počuli nariekať a v studni našli posekaného Filka, ktorého zbojníci chytili a posekali. Šťastne vysvobodili paniu a vrátili sa domov. Princ od tých čias dával lepší pozor na svoj kľúčik, lebo tí dvanásti našli sa zasa v „bočnej chiži“.

Tento text je tiež v rukopisnom sošite XIV. č. 3, str. 13 — 16, ktorý je priviazaný ku sbierke rozprávok Amálie Sirotkovej, soš. VIII.— X.

Je pretrhnutý, keď mládenec po druhý raz prišiel s vodou a videl prsteň na princovom palci. Srovnáva sa miestami doslovne s predchádzajúcim textom a je tiež asi bližší jednoduchejšiemu spracovaniu. Treba upozorniť, že užíva staršieho výrazu „hajzel“, za ktorý nachádzame v texte Prost. Zábavníka III. „záchod“.

To je rozprávka, ktorú vypracoval Jonathan Čipka, ako to vidieť z poznámok v Slovenských povestiach, str. 527 a 531.

2. Verzia, zaznačená Dobšinským, soš. VIIIe („Mäsiarský tovaryš“), nie je spojená s látkou o roztancovaných črieviciach.

Mäsiarsky tovariš vybral sa s troma dukátmi zkúsiť sveta. Na noc prišiel k horárovi. Jeho žena mu vravela plačúc, že by mu rada dala nocľah, ale že v dome leží mŕtvy jej muž a že nemá peňazí na jeho pohreb. Tovaryš postaral sa o pohreb a druhý deň nakúpil vdove živnosti. Na tretí deň prišiel do doliny a vidí blyštiaci sa meč na strome. Prv než by sa k nemu dostal, pribehol starík a prisvojil si ho. Šli spoločne ďalej. Keď tovariš zaspal, starec posekal dvanásť zbojníkov svojím mečom. Nakoniec prišli do mesta, ktoré bolo obtiahnuté čiernym súknom. V hostinci zvedeli, že princezna každého nápadníka zabíja a len toho chce si vziať, ktorý s ňou prežije noc. I tovariša zatvorili s princeznou na noc. Starec vnikol kľúčovou dierkou a bol na stráži s mečom v ruke konča postele. O polnoci vytiahol sa z princezkiných úst had, okrúcal sa na hrdlo rekovi, ale starec ho mečom zabil. Vytiahol sa ešte druhý, tretí had, i tie starec zmárnil.

Všetko stíchlo, starec zmizol. Ráno našli tovariša pri princezke živého, a hneď bola svadba. Prišiel potom starec a vraví tovarišovi: „Vieš čo, my sme spolu vandrovali, spolu sa podelme so zárobkom naším, podelme si i jeskyňu zbojníkov, ale nezabudni vziať aj svoju ženu.“ Tak si rozmerali peniaze zbojnícke, ostal jediný peniaz a ten mečom rozťali na dve polovice. Potom vravel starec: „Teraz i tvoju ženu rozdelíme a rozotneme na poly, lebo sme ju spolu zvážili.“ Tovariš sľuboval mu všetky peniaze, len aby mu ženu nechal, ale starec stál na svojom, rozťal paniu na dve polovice, a tu z nej vyšly zasa hady. Tie hady by ho boly neskoršie zožraly. Starec skántril hadov, ženu masťou oživil a vyjavil, že je on ten horár, ktorého dal pochovať, len mu naložil, aby ešte dal peňazí jeho vdove, a potom i s mečom zmizol.

Počiatok rozprávky je v Codexe Revúckom C, str. 129.

3. Inakšia bola verzia tejto rozprávky v Codexe Važeckom, sv. 19. Poznáme len jej stručný obsah, ktorý do svojho soznamu prevzal upravovateľ sbierky počiatkom 50-tych rokov.(Súpis I., 58.)

„Nešťaslivuo manželstvo. Mladi šuhaj šjou do sveta s 50 fl., jedního mrtvího bili, on ho odkaupil, princezku osvobodiu od zbojníkou, jej predešlí frajer ho von oblokom hodil, havran ho pres more prenjesou, tam za 7 rokí bívau, vrátiu sa, vojnu mau — dau sa do známosti, a oženiu sa. Cod. Váž. sv. 19.“

4. Podľa niekoľkých textov, ktoré „podali Jonathan Čipka a Karol Venich z Malo-Hontu, Ľudevít Reuss, Ľudevít Michalovič a Pavel Dobšinský z Gemerskej“, sostavil Dobšinský rozprávku „Piatko a Pustaj“ (Slov. pov. 524 — 535, nov. vyd. 745 — 762).

Hrdinom je tu nalezenec, ktorého sedliak prijal za svojho. Našli ho v piatok a odtiaľ dostal meno Piatok. I on. ako jeho opatrovník, „chodieval už potom sám na furmanky“. Raz našiel v kostole mŕtvolu a pri nej hromadu palíc. To sa rozpráva rovnako ako v Codexe Revúckom A. Jednu palicu zapichol do hrobu. Raz v zime zastrelil vtáča, krv z neho zfarbila sneh, i zatúžil: „Moja žena musí byť biela ako sneh a červená v lícach ako krv.“ Vybral sa do sveta hľadať takú nevestu. Prišiel do mesta, v ktorom bol mŕtveho zpod palíc vykúpil; na jeho hrobe narástly od toho času tri palice. Jednu odrezal pre seba, druhú sluhovi, a tu ozve sa hlas: „,Vedže ešte aj tú tretiu odrežte; tá bude pre mňa!‘ Obzrú sa a tu stojí chlap ozruta, za takých dvoch ako boli oni“. Riekol, že sa volá Pustaj, a doložil, aby poslal sluhu domov, ak chce dostať takú krásavicu za ženu.

Piatko i Pustaj putovali ďalej. Prišli k zámku, Pustaj vošiel dnu a žiadal pre sto chlapov obed a pre sto koní sena i obroku, ale keď zámockí nemohli toľko dať pre neúrodu, vyžiadal si len obed pre seba a pre Piatka. Keď po obede odchádzali, odnášal si Pustaj vypýtaný starý kepeň, ktorý visel za dvermi. Na druhý deň prišli k druhému zámku, opakovaly sa tie isté scény, z druhého si odniesol zahrdzavenú šabľu, ktorá visela na stene; v treťom našiel „mešťok“, ktorý sa povaľoval po peci. To bol mešec, že „keď ho potrasieš, kopu dukátov ti nasype“.

Potom prišli k mestu, Pustaj povedal Piatkovi, že tam žije jeho nevesta, a vybral sa sám do mesta. Prišiel do krčmy, kde ho obsluhovali ako „dákeho magnáša“, a tu si dal priviezť zlatý koč, „ešte aj na kolesá zlaté ráfy pribiť a štyri paripy do koča zapriahať“. Tak letel z mesta ako víchor pre Piatka, aby si sadol. Keď už spolu leteli do mesta, Pustaj bez prestania sypal z mešca dukáty do kočiara, kým len plný kočiar nenasypal. Keď už boli v meste, kázal Pustaj Piatkovi, aby dukáty na obe strany koča rozhadzoval. Vošli do hostínca a jedli, pili po pansky. O krátky čas „dostalo sa to kráľovnej do uší,“ dala si zavolať Piatka. Po večeri hrali sa v karty, princezka každého „obhrala“, ale Piatko si z toho nič nerobil, „bo meštok slúžil vždy dukátmi“. Nakoniec sa jej Piatko opýtal, či pôjde zaň.

Tu ona vyhodila striebornú lyžičku do mora a riekla: „Ak mi zajtrá večer tú lyžičku donesieš, teda budem tvoja.“ Pustaj stál pod oknom, všetko počul, a keď lyžička letela dolu, rozkázal: „Kepenčok, prestri sa nad more!“ A kepeň zachytil lyžičku a doniesol mu ju. Na druhý deň dával ju Piatkoví s naučením, aby povedal, že ráno na rynku pretínali veľkú rybu, v nej sa našla lyžica a on ju odkúpil.

Na druhý deň večer hodila princezka do mora zlatý prsteň, ktorý tiež kepenček na rozkaz Pustajov zachytil a priniesol. Na prsteň Piatko tiež povedal, že sa našiel v rybe.

Tretí večer riekla princezná, že pôjde zaň, keď uhádne, kde tej noci bude a koho má za frajera.

Nasleduje látka o roztancovaných črieviciach. Keď Piatko odišiel, stala si princezka naprostred izby a zavolala tri razy: „Zem, otvor sa! Zem, zatvor sa!“ Zem sa otvorila, ona skočila dolu, zem sa zatvorila a princezka zastavila sa iba pri pekelnej bráne. Za ňou letel Pustaj na svojom kepeni.

Pred pekelnou bránou čakal na ňu čert (podľa druhých dvanásťhlavý šarkan) s kočom. Princezka vsadla do koča k čertovi, a Pustaj plášťom zahalený ku kočišovi. Prišli k lesu medenému, striebornému, zlatému; Pustaj si všade odlomil po halúzke medenej, striebornej, zlatej. Potom prišli do čertovho zámku, ktorý bol vystavený zo samých ľudských hláv a kostí. Po večeri pustili sa do tanca; tanec je opísaný ako v Codexe Revúckom A.

Keď ráno Piatok presvedčil princezku, že vie, koho má frajera a kde v noci bola, dal Pustaj prihotoviť tri korytá, „posadil princezku do prvšieho a ťal čerta tou paličkou, čo si na tom hrobe odrezal, kým len plné koryto penami nebolo.“ Potom posadil ju do druhého koryta a bil palicou, kým i to druhé nenatieklo plné krvou. Nakoniec položil ju do tretieho, ktoré zas naplakala „plnô slzami“. Tu vzdychla a prvý raz v svojom živote povedala: „Bože.“ „,No už teraz môžme bezpečne s ňou domov ísť; lebo som už všetky čertovské fígle z nej vybil,‘ poviedal Pustaj.“

Keď sa vracali domov, žiadal Pustaj svoju polovicu, princezka si musela ľahnúť na most atď., ako v Prostonárodňom Zábavníku III, 209. Nakoniec prišli k známemu hrobu, tu Pustaj riekol, kto je, obrátil sa na holubicu a zaletel do hrobu.

Vytlačená rozprávka nesúvisí zrejme s rukopisnými verziami, ktoré sme uviedli a má podistým za podklad rukopisný text druhý, nám neznámy.

Text Jonathana Čipku je zapísaný v Codexe Tisovskom B., str. 52 — 59; nadpísaný je „Umr1í Fiľko“.

Podávame ho vo vernom odpise.^[29]

„Chudobná vdova kopala tvrdú zem v zahraďe svojho pána, až sa jej pučili mozoľe na rukách a červená sokrvica ťekla z ňích. Jej ďesaťroční sináček seďeu pokojňe pri ňej, ohrízajúc tvrdú kuorku chleba, ktorú mu bola matka podala. ,Ach, sin muoj drahí,‘ prerečje k ňemu, ťažko vzdichnúc a ťažkú motiku o trasúcie sa koľená oprúc, ,ti si zo dňa na ďen večí a silňejší, ja naproti tomu zo dňa na ďen slábňem a klesám — tjeto dve slabje ženskje ruki sú ňje vstave robiť na dva zdravje žalúdki a na dve takmer nahje ťelá — mohou bi si ísť do sveta a dáku službičku si zaopatriť.‘

Dobruo ďjeťa poslúchalo matkine reči: dve velikje slzi mu vipadli z očí; objalo starostlivú matku a vibralo sa do širého sveta.

Už sa k západu chílilo slnce, keď ho ťažkí zbožím zaklaďení voz dohoňiu. Štiri tučňie koňe odfrkovali v ňom, a za ňím kráčau vážní muž. Hlavu mu kriu širokí klobúk a pod klobúkom sa rozochvievali napoli šeďivie vlasi. ,Kďeže, kďe, sin muoj, tak proti noci?‘ osloviu chlapca, kterí sa žalostňe za vozom ďívau, a ubohí chlapčok, ktorí sám ňeveďeu, kďe iďe, poviedau, že sa vibrau do šíriho sveta dakú službičku si zaopatriť. ,Ach, dieťa moje,‘ pohladkau mu hlávku vážní muž, ,kdože bi ťebe vzau, veď si ti ešťe malí, aľe vijďi na voz, viďíš sa mi biť ustatím, aspon si odíchňeš.‘

Pokojňe seďeu na uťekajúcom voze náš malí pútňík. Rozprávau o biednom stave svojej matki, a slzi ho zaliali od žiaľu. Bohatí gazda ho pokojňe poslúchau; viňau z vrecka čistú bielu šatku a pouťierau horúcie slzi ďeťinskie. ,Ňeplač, sin muoj, veď je pán Boh dobrí,‘ preriekou k ňemu a v tom okamžeňí si umieňiu, že ho pri sebe zadrží.

Dobrá jeho žena, která, ač jej peťkrížikoví čas zbrázďiu hladkuo čelo, predca žjadnuo ňeporoďila dieťa, ťešila sa na krásniho chlapca, a kedikoľvek dačo dobrího urobiu, dačo pekňího povedau, šoptala usmievajúcimu sa mužovi o sinovi, o potomkovi, o ďeďičovi.

Mladí chlapec zrostnúl v krásňiho mláďenca, a dobrí jeho opatrovníci vihlásili ho verejňe za svojho sina i ďeďiča.

Dobrí jeho oťec počau pokuse slabnúť, tak že prácu, ktorú dosial sám vikonávau, museu zveriť na sina. Vislau ho tedi do cesti, abi nakúpiu zbožia, a štiriadvacat vozou zveriu naň.

Míľa za míľou zostávala za ňima. Práve do kostola zvoňili, keď vcházali do jedniho mesta. ,Tu pokrmímo,‘ povie sluhom náš mladí gazda, ,a ja sa za ten čas puojďem pánu Bohu pomodliť za šťastnú cestu.‘

Začesau si dlhie zlatožltie vlasi hrebeňom; svetlí kabát slušne pozagombívau a pokorňím krokom kráčau za ostatňími do kostola.

V kostolňej bránki ležau na dlhej ďeski vistretí umrlí človek. Z jedňího i z druhího boku ľežala hromada palíc. Každí do kosťela vcházajúci človek z jedňej hromadi brau, umrca zaťau a na druhú hromadu položiu.

,Ach, Bože velikí,‘ misleu sam v sebe, ,čože tohoto umrlca tak bijú?‘ a prešiou s ťažkím srdcom vedľa ňeho.

Po kostoľe čekau pred bránou na kňaza a zpitovau sa na príčinu toho. ,Hm! čože ho bijú?‘ odpovedau prísní kňaz, ,čo ňetrpeu zaživa, musí trpeť po smrťi — velikú summu peňazí zostau dlžen, právo ho tedi odsúďilo k takímuto posmechu, a krém toho žjadon ňechce za jeho pohrab plaťiť, a darmo aňi pánu Bohu ňeslúžimo.‘

Ťažko vzdichnúl mladí náš gazda nad takouto rečou, srdco ho zaboľelo, a on sa podvoľiu viplaťiť dlh jeho i slušňe ho dať pochovať.

Aľe sluhovia, kterím o tom rozprávau, ňechceli híbať ďalej. ,Načo bi smo sa darmo motali,‘ zkríkou hňevive jedon z ňich, ,za tich pár zlatích, čo sa vám zvíšilo, ňenakúpimo zbožia na štiriadvacať vozou.‘ ,Pán Boh je dobrí, ľen pomo,‘ odpovedau gazda, ,poručena milímu pánu Bohu.‘ — A štiriadvacať vozou hrmelo kamenou ulicou.

Málo sa mu peňazí bolo zvíšilo, ale tak bou šťastní, že nakúpiu na šeckich štiriadvacať vozou, a ešťe mu zostalo dosť i na cestu. Pán Boh ho požehnau za kresťanskí skutok.

Od toho času hospoda jich rostla na vidoočimá, statki boli zdravie a tučňje, úrodi krásnie — tak že ím záviďeu celí svet.

Ces zimu, keď na poľu ňebolo roboti, a do cesti íst zabraňovaľi sňehi, bavievau sa mladí náš gazda običajňe poľovačkou. Práve sa vracau jedon ráz, ťažkiho zajaca na pľecu ňesúc, zo strmej úboči, keď na sňehu zazrie zamrznutú krev (krú). I zastaňe pri ňej a zamislí sa; mislí, mislí — zrazu vzdichňe a zvolá: ,Moja žena musí mať tvár bielu ako sňeh, červenú ako krev.‘ A zbehňe zo strmej úboči do dolini.

Krásne sa zablišťalo slnco na ňebu, keď otec požehnávau sina, odchádzajúciho s najverňejším sluhom hľadať ženu bielú ako sňeh, červenú ako krev. Idú, idú, až prídu na jednu širokú pustatinu. Číra rovina, vedľa česti nízkí stojí hrob, a na hrobe tri rovnorostlie palički. ,Ej, či sa to pekňie palički,‘ prerečie náš mladi pútnik k svojmu společňíkovi, ,choď, choď a odrež jich, budú nám dobrie na cestu.‘ — I zareže ostrím nožom do prvej, zareže i do druhej, treťú zohíňa a chce rezať, — vtom sa mu ozve za chrbtom hlas: ,Ňerež, kamarád, ňerež, tá tretia buďe pre mňa!‘ — a pred ňím stojí silní muž. Bou to umrlí Fiľko, kteriho odkúpiu od ustavičního biťia v kostole jeho pán.

,Dobrí človiečku, viem, kďe iďeš,‘ obráťiu sa k mláďencovi, ,pošli si svojho sluhu domou, ja ľepši viem cestu ako on, ja ťa doveďiem do zámku, kďe bíva panna s tvárou bielou ako sňeh a červenou ako krev.‘

Sluha sa vráťiu, a náš mláďeňec s umrlím Fiľkom kráčau ďalej. V hustej tmavej hore jich zastihla noc. ,Vijďiže, vijďi na najvišuo drevo, či sa dakďe ňesvieti,‘ povie Fiľko k svojmu společňíkovi; a ten o chvilku kričí: ,Hoj, ba veru sa svieťi, ale ďeľako.‘ ,No, vrhňi klobúk na tú stranu, abi sme veďeli, kďe máme ísť,‘ povje zase umrlí Fiľko a veďje ho ďalej. Tu prídu k jednímu zámku. Na bráňe stáli tria čerti s velikími čierňimi rohami. ,Umrlí Fiľko, načo si sem prišiou,‘ prerečje najvetší z ňích. ,Abi som sa s vami zišjou,‘ odpovie tento. ,No, tohoto pána pusťímo do zámku, ale ťebe ňie,‘ povie zase čert, aľe umrlí Fiľko preľeťí pomezi ňích ako páper.

V jedňej velikej izbe seďia za stolom traja čerti, ustavičňe na jednu šabličku hladiac. ,Čo to hľaďíťe na tú šabličku?‘ zpíta sa umrlí Fiľko. ,Tomuto pánovi povieme, aľe ťebe ňie,‘ odpovie največší z ňích. Tu jich začňe paličkou, kterú si na hrobe odrezau, obšívať a čerťi kričia: ,Jaj, ňebi, ňebi, už ťi poviemo, čo je to za šablička!‘ ,No, tedi vravťe,‘ zkríkňe umrlí Fiľko. ,Ha, to je taká šablička,‘ odpovedia čerťi, ,keď jej povie, abi sťínala hlavi, hňeď buďe sťínať.‘ I zchití ďivnú šabličku a zvolá: ,šablička, sťínaj timto čertom hlavi,‘ a v okamžeňú sa jim váľali hlavi po zemi. ,Stínaj i tim pred bránou,‘ zvolá zas umrlí Fiľko, a staňe sa tak.

Zachitia sa zase ďalej, a v hustej tmavej hore jich zasťihla noc. ,Vijďi že, vijďi na najvišuo drevo, či sa dakďe ňesvieťi,‘ povie zase Fiľko k svojmu společňíkovi, a tento o chvilku kričí ako včera: ,Hoj, ba veru sa svieťi, aľe ďeľako.‘ ,No, vrhňi klobúk na tú stranu,‘ káže Fiľko a veďie ho tou stranou ďalej. Prídu zase k jedňimu zamku. Na bráňe stálo šesť čertov, s velikimi čierňimi rohami. ,Umrlí Fiľko, načo si sem prišiou?‘ zpítá sa največí z ňich. ,Abi som sa s vami sišiou,‘ odpovie tento. ,No, tohoto pána pusťímo do zámku, ale ťebe ňie,‘ povie čert — ale umrlí Fiľko zvolá na šabličku: ,Šablička, sťínaj tímto čertom hlavi!‘ a v okamžeňú viplňila šablička rozkaz. Tu prídu do jedňej velikej izbi. Za stolom seďí šesť čertou ustavične na jedon kepeňčok hľadiacich. — ,Čo to hľaďíťe na ten kepeňčok?‘ zpítá sa umrlí Fiľko. ,Tomuto pánovi poviemo, aľe ťebe ňie,‘ odpovie največí z ňích. Fiľko aľe viťíahňe šabličku a zvolá: ,Šablička, stínaj tímto čertom hlavi, krema jedňimu nahaj!‘ A staňe sa tak. ,No, povec ti, čo je to za kepeňčok?‘ povie k ostatňimu, a tento v strachu vijaví tajemstuo praviac: ,To je takí kepeňčok, kďekoľvek ho pošľe, puojďe a vikoná, čo sa mu rozkáže.‘ ,Zotňi i tomuto ostatňímu,‘ káže šablički umrlí Fiľko, a v okamžeňú mu odfrkňe rohatá hlava.

Šabličku, kepeňčok vzali sebou a zabrali sa ďalej. V hustej tmavej hore jich zase zasťihla noc, a Fiľko svojmu společňikovi zase káže vijsť na najvišuo drevo. Svieťilo sa zase — a za vrhnutím klobúkom kráčali v tú istú stranu. K tretímu prídu zámku. Na bráne stálo dvanác čertou s velikími čierňimi rohami. ,Umrlí Fíľko, načo si sem prišiou?‘ zpituje sa najvetší z nich. ,Abi som sa s vami sišiou!‘ odpovie tento. ,Tohoto pána pustímo do zámku, ale ťebe nie,‘ povie čert, a umrlí Fiľko viťiahňe šabličku a hlavi jim postínať káže. V največej izbe za stolom dvanác čertou ustavičňe na jedon mešec hľadiacich sedelo. ,Čo to hľadíťe na ten mešec?‘ zpítá sa Fiľko, aľe čerti nechcú poviedať jemu krema samimu pánovi. Tu viťiahňe svoju šabličku a zvolá: ,Šablička, stínaj timto čertom hlavi, krema jednimu nahaj!‘ A rohatie hlavi sa rozleťeli po izbe v tom okamžeňú. ,No, povec ti, čo je to za mešec,‘ povie k ostatnimu, a ten v strachu vijaví moc mešca praviac: ,To je takí mešec, z kterího nikdi peňiaze ňeubudnú.‘ ,Zotňi i tomuto, šablička moja!‘ zvolá a s mešcom odíďe preč. —

Tri dobrie veci, šabličku, kepeňčok a mešec mali naši pútnici a s timi opatreňí prišli k zámku, kďe bívala panna s tvárou bielou ako sňeh a červenou ako krev. Zúkol vúkol boli pobitie zelezňie koli a na každom ľudská hlava, kotrbi to opovážlivích, aľe ňerozvážlivích mužov, kterí sa ucházali o ruku kráľovňej tohoto zámku. Jedon kuol ešťe bou prázdní, a ten bi sa isťe bou doplňiu hlavou nášho pútňika, kebi s ňím nebou bívau umrlí Fiľko.

V plňej svojeje kráse seďela na zlatom trúňe povestná panna. Zlatie vlasi sa jej rozsípali po sňehovích pľeciach, v tvári kvitli dve červenie ruže, v očoch sa jasali dve hviezdi. I pristúpi k ňej smelím krokom opovážliví mláďeňec a predňesie jej žiadosť svojú. ,Dobre, dobre, opovážliví človeče,‘ prerečie panna a očima pišňe zajiskrí, ,viďeu si koli okolo mojho zámku s ľudskími hlavami, šeci tí sa ucházali o mojú ruku, aľe zhinuli, ľebo ňevistáli skúšku.‘ — Tu sňíme z prsta krásní zlatí prsťeň. ,Tento prsťeň,‘ hovorí k ňemu ďalej, ,jestli zachováš do rána na svojom prsťe, muožeš mať náďeju, že ma dostaňeš.‘

Nad zámkom timto vládlo štiriadvacať čertou, a tria najvetší si zvolili za obidlie samú kráľovnú: tí jej zaujali srdco tak, že ňemohlo ľúbiť žiadňiho. Náš ohľač sa dlho premáhau, dlho odporovau obkličujúcimu ho snu, aľe napokuoň mu predca ňemohou odolať a usnúl. ,Choď, už spí,‘ zvolala kráľovná zámku, kterej čerťi o šeckom porozprávali, na svoju slúžku, ,a vrhňi prsťeň do záchodu!‘ Poslušná slúžka sa odstraňí, príďe do izbi v tvrdom sňe pohrúžeňiho mláďenca, ďívá sa na jeho krásnú tvár, útrpnosť sa vzbuďí v citlivom jej srdcu a vráťí sa, bez toho, abi rozkaz viplňila, nazpet. ,Ach, drahá paňi,‘ hovorí prosebním hlasom, ,tak krásňiho mládenca ešťe ňebolo na tomto zámku, škoda bi ho bolo zmárňiť, nahajme mu ľen prsťeň do rána.‘ Aľe pišná, čerťí posadlá panna ňedá sa uprosiť a slúžki káže viplniť rozkaz. Vráťí sa tedi útrpná slúžka k odpočivajúcimu mláďencu, zťiahňe mu s prsta zlatí prsťeň a hoďí do záchodu.

Smutňe sa prechádzau po nádhernej izbe náš mláďeňec. Desať ráz popozerau po prstoch a desať ráz sa presvedčiu, že ňemá prsťeň, kterí mu dala panna. Vtom príďe k ňemu umrlí Fiľko. ,Čo si takí smutní?‘ prerečie k ňemu, a mláďeňec plačom odpovedá: ,Zkapau mi prsťeň, kteri mi dala panna.‘ ,Hoj, tomu sa ľahko spomuože‘ odpovedau Fiľko, kterí ako umrľec o šeckom veďeu, viťiahou šabličku, rozprestreu kepeňčok a zvolau: ,Šablička, kepeňčok, choď pre prsťeňčok‘. — A v okamžeňú doňiesou kepenčok prsťeň.

Panna pochválila pozorlivosť jeho a kázala mu zase do rana zachovať prsťeň, s tím doložeňím, že buďe mať ešťe večuo právo k ňej, jestli ho na svojom prsťe zadrží. Premáhau sa zase dlho, aľe obklíčiu ho sen a on usnúl ako včera. ,Choď, už spí,‘ zvolala kráľovná zámku zase na svojú služku, ,a vrhňi prsťeň do mora!‘ Poslušná služka odišla, aľe vráťila sa zase, ľebo ju k útrpnosťi pohla krása mláďenca. ,Ach, drahá paňi,‘ prosila takmer plačúc, ,tak krásňiho mláďenca ňeviďeu svet, škoda bi ho bolo zmárňiť, nahajme mu ten prsťeň do rána,‘ — aľe prísná vladárka káže ňemilosrdňe viplniť rozkaz. Poslúchňe tedi služka rozkaz prísňej panni, zňíme mláďencovi zlatí prsťeň a vrhňe do mora.

Prebuďí sa mlaďeňec, pozerá po prstoch, hľadá okolo seba, hľadá po celej izbe ztracení prsťeň, aľe ten je preč. I zarmúťí sa a v duchu svojom viďí blízkú smrt. Tu príďe umrlí Fiľko. ,Čo sa smúťíš? Zkapau ťi zase prsťeň?‘ prerečie k ňemu a smutní mláďeňec žalostňe prisvedčí. ,Tomu sa dá spomuocť, ňeboj sa nič,‘ povie zase Fiľko, viťiahňe šabličku, rozprestre kepeňčok a zvolá: ,Šablička, kepeňčok, choď pre prsťeňčok!‘ Dlho čekajú, ale kepeňčok s prsťeňom ňeprichádzia. Prsťeň zpadou do mora, tam ho prehlkla veliká riba, mnoho času tedi ušlo, pokial kepeňčok ribu chiťiu, šablička rozpárala, a prsťeň z čriev ribích vipáraňí doňiesľi. Už blízko bola ustanovená hoďina, keď sa šablička a kepeňčok s prsťeňom vráťili.

Zase pochválila panna pozorlivosť mládencovú; a kázala mu prsťeň ešťe ráz na svojom prsťe do rana zachovať, s tím doložeňim, že jestli ho zachová, buďe jeho, naopak aľe že zhiňie, ako zhinulo tisíc druhích. Premáhau sa mláďenec až do pou noci, aľe o pou noci zaujau ho ťažkí sen a on hrdo zaspau, ako včera. ,Už spí,‘ zvolá zase královná zámku, ,choď a polož prsťeň najstaršímu čertovi v hlbokej studňi na prst, uviďím, či ho ztaďe dostaňe.‘ Služka odišla, aľe pohla jú zase krása mláďencova, a ona sa vráťila prosiť svoju vladárku praviac: ,Ňeviďeu náš zámok, ňeviďeu celí svet tak krásňiho mláďenca, ako je tento, škoda bi ho bolo zmárňiť, nahajme mu do rana prsťeň.‘ Prísná vladárka aľe káže viplňiť rozkaz bez šeckiho milosrdenstva. I zaplače útrpná služka a vráťí sa, abi viplňila rozkaz. Zňíme zlatí prsťeň s prstu krásňiho mláďenca, ňesie do hlbokej studňe a položí na prst najstaršímu čertovi.

Prvuo, na čo oči upreu náš mláďeňec na úsviťe, bola ruka, na kterú prsťeň včera bou položiu. Srdco mu silňe začalo trepať ako zločincovi a zmúťená hlava ňeveďela dať radi. Vtom sa priblíží zase umrlí Fiľko, prívetive ho potľapká a povie: ,Smúťiš sa, smúťiš — dva rázi som ťi spomuohou, spomuožem ťi i tretí ráz, ňeboj sa ňič!‘ Tu viťiahňe šabličku, rozprestre kepeňčok a zvolá: ,Šablička, kepeňčok, choď pre prsťeňčok!‘ — a kepeňčok so šabličkou letí viplňiť rozkaz. — Čekajú, čekajú a kepeňčok so šabličkou ňeprichádzia. Studňa bola plná čertou, dlho to trvalo, pokial ho našli — pokial šablička prsť najstaršímu čertovi oťala, pokial kepeňčok uchiťiu prsťenčok a s ňím pribehou k pánovi.

Práve dobíjala ustanovená hodina, keď dobehou do izbi. ,Máš šťestie,‘ zvolala panna na prichádzajúciho mláďenca, ,či tu prsťeň?‘ Aľe zatriasla sa strachom, keď jej ho tento ukázau. ,Tak som tedi tvoja!‘ žalostňe zkríkla, ,tak musím opusťiť tento zámok, na kterom som od ďeťinstva žila — mezitím uviďím, čo buďeš so mnou robiť.‘

Umrlí Fiľko veďeu, čo má s ňou robiť, on veďeu, že v ňej bívajú tri čerťi a že ona svojho muža ňemuože rada viďieť, pokial tíchto ňeviženú. Dav jú tedi bujňímu koňovi pod popruh, sťiahou ju, až kosti v ňej chrapšťali, vikopau hlbokú jamu, do jami nakládou smoli, smolu zapáliu — a čerťi posadlú paničku, která s otvoreňima ustami nad plameňom smolovím visela, ťau paličkou, kterú si na hrobe bou odrezau, až jej z ťela síkala krev. I zbúria sa v ňej vňítrnosti a ona začňe vivrhovať čertou. Šťastňe vifrkou prví i druhí, aľe tretího ňemohľi vihnať, ač panna už omdlievala od boľasťi.

,No, toho tretího už teraz ňevižeňemo,‘ povedau Fiľko, ,aľe príďe čas, že mu trafímo na žilu.‘ — Kráčali tedi s pannou ku konskímu bruchu pripopruhovanou ďalej, až sa šťastňe dostali domou. Tu zase umrlí Fiľko urobí tak, ako urobiu, keď višiou zo zámku. Nad plameňom smolovím tňe čertom posadlú pannu paličkou na hrobe virostlou, až ho s velkím krikom a nariekaňím vivrhňe. I chiťí čerta za čierňie rohy a na tri hrubie reťaze ho zavesí do najzadňejšej izbi. — ,Teraz muožeš pokojňe žiť s tvojou ženou,‘ obráťí sa vtom k mláďeňcovi, ,čertou smo šťastňe vihnali, aľe ňepripusť si ženu do izbi, v kterej čert visí, jestliže chceš, abi si galibu ňemau.‘ — A zmizou mu zpopred očí.

Náš novi manžel šťastňe žiu s krásnou svojou ženou. Kepeňčok posluhovau a mešec sípau peňazí, koľko si zažiadali. Už bou dávno zabudou na čerta v najzadňejšej izbe visiaciho, a kľúč od ňej ňepozorňe doma popusťiu. I najďe ho manželka jeho, a v zvedavej duši ženi povstaňe žiadosť zveďeť, čo je v izbe, do kterej jej je zakázaní prístup. Otvorí tedi ťažkie zelezňie dvere a zazrie škarediho čerta na troch reťaziach. I chce zatvoriť dvere, v tom okamžeňú aľe čert proňikave volá na ňu: ,Moja milá, premilá, podajže mi pohár vína!‘ A zvedavá žena, kterej na rozum prišiou zámok, v kterom bívala, viplňí žiadosť čertovu. V tom okamžeňú odpadňe čertovi jedná ťažká reťaz. I zvolá zase proňikavim hlasom: ,Moja milá, premilá, podajže mi ešťe jedon pohár vína!‘ A táto podá čertovi druhí pohár. — Zpadňe z ňeho zase druhá reťaz, a on volá i treťí ráz: ,Moja milá, premilá, podajže mi treťí pohár vína!‘ — Staňe sa tak, a ťažká reťaz s velkím hrmotom zpadňe z ňeho. I zchiťí ženu do ostrích pazúrou a leťí s ňou preč.

Navráťí sa manžel; prejďe šecki izbi, aľe ňikďe ňeviďí krásnú ženu. I vstúpí do izbi najzadňejšej, a hľa! tri ťažkie reťaze ležia na zemi, na kterích bou ulapení čert.

Že čert uchiťiu ženu, to veďeu, aľe ňeveďeu, čo má robiť, abi jú dostáu. Plače tedi zalamujúc rukami a volá umrliho Fiľka.

,No, čože plačeš?‘ ozvau sa v tom okamžeňú za jeho chrbtom umrlí Fiľko. ,Som ťi ňepoviedau, abi si kľúč od izbi, v kterej čert viseu, so sebou nosiu a ženu do ňej ňepúšťau? No, ale sa ňič ňeboj, dosial som ťi spomáhau, i teraz ti spomuožem!‘

Na zlatom trúňe seďela zase krásná panna, keď Fiľko do zámku vkročiu, a velikí rohatí čert seďeu pri ňej. Sotva že čert umrliho Fiľka zazreu, schiťí pannu do ostrích pazúrou a počňe s ňou uťekať. Aľe Fiľko viťiahňe šabličku a zvolá: ,Šablička, zotňí tomuto čertovi hlavu!‘ — A v tom okamžeňú mu odfrkla hlava. Tu schiťí ženu a zaňesie do domu žalostňe plačúciho muža. ,Teraz ťi už žjadon ňeodňíme ženu, ľebo sú šeci čerťi visťínaňí, čo vládli nad ňou,‘ hovorí umrlí Fiľko k mužovi ženu svojú objímajúcimu. ,Aľe či vieš, kdo som ja? — Ja som ten, kterího si odkúpiu od posmechu a ustavičňího biťja v onom kosťeľe. Ňemohou som pokojňe v hrobe ľežať, pokial som sa ťi ňeodslúžiu za tvoj šlechetní kresťanskí skutok; teráz aľe ňepotrebuješ mojej pomoci viac, máš šecko, čo ťi srdco zažiadá, a ja si pokojňe ľahňem do hrobu, kterí si mi ti dau vikopať.‘

Vtom sa tri ráz jasňe zablisklo i zahrmelo, a umrlí Fiľko zmizou.“

5. Samostatne vedľa týchto je rozprávaná verzia, ktorú nachádzame vo sbierke Orawské povesti, č. 6.^[30]

„Mal jeden zeman sina. Rad bi sa bol ten sin od neho odelil. Potom otec odpovedel: ,Spredajme všetko, tak sa s penazmi rozdelíme.‘ Nasbirali tích penazí nuší 10. Rozdelili sa, dostalo sa im po pet zlatich. Ten sin sa už odobral svetom, prišel do jednej dedinki. Pital sa ku jednej starej žene nocovat. Odpovedela mu: ,Ja tu sama nebudem, lebo mi muž už na štvrtí tižden v komore v truhle leží, nemam penazi od neho zaplatit, a kňaz ho nechce prez penazi pochovať.‘ Poslal ju k nemu, žebi len prišel, že ten zeman da tich 5 zlatích. Potom ho už pochoval. Ten isti zeman mu ešte na pohrebe bol.

Odišel už potom, šel cestov. Stretli sa s tim umrlím. Za tim zemanom sa vlekli onucki na pol rifa a za tim umrlim na rif. ,No,‘ povedá ten umrlí, ,ti mi budeš panom a ja ti budem sluha, a čo najdeme na ceste, bude nam na poli.‘ Našli jednu šabličku. ,No,‘ poveda, ,ti ju budeš vo dne nosit a ja ťa budem v noci s ňou vartovat.‘ Našli potom zase 2 listki na strome. Kazal mu ich ten umrli urvat, i urval ich. ,I to sa nam prida.‘

Šli dalej, prišli ku jednej hore. Videli svetlo a tam pri nom boli zbojnici. A ten umrli ich očetal, kelo ich jest všetkich. Lahli si pod jednu jedlu, tam ho vartoval ten umrli. Šli ti zbojnici vodu pit do studnice. Ten umrli utal šedkim tim jedenastim hlavi. Odišli spod tej jedle, rano prišli k temu ohňu. Pri tom ohni stal harnad. Opital sa ho: ,Kde su tvoji tovariša? Ja som tvojich tovarišou zmarnil, ai tebe dvanasteho zmarnim.‘ Povedel im: ,Darujte mi život, ukažem vam všetke penaze.‘ Ukazal im te penaze, ale zmarnili i teho. Bolo tich penazi na 24 vozi.

I pošli tam otal dalej. Prišli do jedneho mesta, tam bival jeden grof. Mal ten grof dceru, chodili k nej vitazi a žaden nemohol pri nej obstat. Odpovedel grof, že chod bi i žebrak pri nej obstal, že bi mu ju dal. Ten umrlí povedel, že jeho pan obstoji. Povedel mu ten umrli: ,Ale ja ho musim vartovat pri svjecach (?),‘ i vartoval ho. Ked zaspali oba, tahal sa z nej had, dalej sa ich vitahlo 12. Všetkich zmarnil. Rano prišel pan, či su oba živi, potom mu ju dal, tomu zemanovi.

Boli volakteri tiden spolu. Povedel mu ten umrli: ,Pane, vješ ti, čo je?‘ ,Čo?‘ poveda. ,Rozkažeš 24 vozi po te penaze, čo mame v tej hore.‘ Prišli tam i delili sa s nimi. Ked sa rozdelili, zvišil esce jeden penaz. Dal mu i ten. ,No, teras sa budeme i s tou ženou delit.‘ Rosťal tu ženu na poli: ,No, teras tvojej pol, mojej pol.‘ A ten sa zadumal, že nebude mat len pol ženi. Povedel mu: ,Daj te dva listki, čo som ti dal skovat, teras su mi potrebne. … tou šablou z oboch stran srdca po sestoro … dal mu ich do papira, žebi ich preukazal, potrel timi listkami tu ženu. Zrosla sa, bola taka, jako predtim. Odpovedel mu ten umrli: ,No, teras si zaber všetko: ženu, penaze i šablu.‘ Povedel mu ten umrli: ,Ja som,‘ poveda, ,ten, čo si tich 5 zlatich za mňa dal na pohreb. Kcel som ti ich odslužit. Teras ti dakujem za tu lasku, kteru si mi učinil.‘“

Bibliografia látky je v Anmerk. KHM Grimm III., 390 č. 217.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 217 č. 5 E b. Srovn. ešte Kubín, Podkrkonoší 149, 675, 823 č. 71.