ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a)Najmladšia z troch sestár má dvoje detí

1. A. H. Škultéty rozpráva v Slov. povestiach, str. 210 — 221, pod nadpisom „Zlatovlasé dvojčatá“ povesť o závistlivých sestrách a poznačil, že ju podali „A. H. Škultéty z M. Hontu, Sbierka Važecká a Sam. Reuss z Gemerskej“. V novom vydaní menovanej sbierky nebola vytlačená.

Obsah rozprávky ním upravenej je tento: Kráľovič vybral sa s troma sluhmi do sveta. Večer prišli do zámku, kde ho privítaly tri paničky; kráľoviča uložily do osobitnej izby, sluhov do inej. Paničky v ostatnej izbe daly sa do šitia a rozprávaly si, čo by urobily, keby si kráľovič jednu z nich vzal za ženu. Prvá by mu varila také jedlá, akých nikdy nejedol; druhá by mu tak gazdovala, že by sa peniazmi zasypal, a tretia, že by mu porodila dvojčatá, ktoré by maly zlaté vlásky a na prsiach hviezdy. Sluhovia povedali to kráľovičovi. Tretí večer ľahol si tedy sám do izby paničiek a počul všetko. Ráno opýtal sa paničiek, či stoja pri tom, čo večer povedaly, a oženil sa s najmladšou, ktorá sa mu najviac pozdala. Mladú matku a jej deti prenasledujú nie závistlivé sestry, ale sestra nebohej kráľovny, ktorá túžila, aby si kráľovič vzal jej dcéru. Bola to striga. Podhodila matke šteňatá, deti jej pustila v truhlici po vode a hneď zvestovala kráľovi, čo mu žena priniesla. Truhlicu zachytil bezdetný rybár.

Keď sa kráľ vrátil z vojny, navrhla striga na porade od kráľa svolanej, aby kráľovnú zašili do volskej kože, postavili k mestskej bráne tak, aby každý, kto tade prešiel, pod trestom smrti musel jej pľuvať do tvári.

Deti vychovával rybár. Janík chodil na poľovačku, dostal sa až do zahrady kráľovskej, ale tu ho pristihol sám kráľ. Kráľ videl, že chlapec má zlaté vlasy, a tiež zvedel, že má zlatovlasú sestru. I rozkázal mu, aby ju priviedol. Prišlo mu na um, že také deti mal mať. Keď sa o tom dozvedela striga, strašne zakliala, sadla na ohrablo a zaletela až k domku rybárovmu. Nahovorila deti, aby išly k zlatej hruške. Hruška bola zakliata a strážili ju čerti. Nestačila striga odísť, prišiel starec s chudým koňom-tátošom, aby si ho Janík kúpil. Keď sa Janík vybral na tom koni ku zlatej hruške, sišiel sa s tým starcom ešte raz a dostal od neho guľku, ktorá mu pomohla dôjsť na lúku, kde hruška rástla, a na radu starcovu — neobzerajúc sa, doniesol ju šťastlive domov.

Zas prišla povedať striga deťom, že na treťom vrchu je starý „šiatrik“. Janíkovi zas pomohol k nemu starec. Keď šiatrik doma rozprestrel, bolo na ňom všetko, čo si kto žiadal, „koláčiky, medovníky, stužtičky, ostrožky“.

Tretí raz nahovorila striga Janka, aby si doviedol Drndrlienku, čo je na siedmom vrchu, krajšia než jeho sestra Ľudmila. Starec mu pomohol k tej krásavici: za guľkou prešiel cez sedem vrchov a dolín do čierneho mesta a zámku, kde v siedmej izbe našiel Drndrlienku, ako sa hrala s jablkom. Krásavica mu zaviazala oči, dala mu zlaté jabĺčko, pred bránou sadli na tátoša, Janík hodil jablko za seba a dal sa s ňou na útek. Zámok sa prepadol, on s krásavicou šťastne utiekol čertom, ktorí sa za ním hnali.

Napokon striga zaviedla deti do kráľovského zámku, lebo dúfala, že prídu o hlavu, keď pri bráne nenapľujú kráľovnej do tvári. Deti na radu Drndrlienkinu ozaj nepľuvaly, ale keď ich šli stínať, Drndrlienka, ktorá o všetkom vedela, vyrozprávala do konca kráľovi. Kráľovnú dal kráľ z kože vybrať, ale keď sa to stalo, vypustila dušu. Strigu potom uviazali na konský chvost a vláčili po celom svete. Janík sa oženil s Drndrlienkou a stal sa po smrti otcovej kráľom.

2. Rukopisný text tejto rozprávky máme v Codexe Tisovskom A, str. 1 — 16,^[52] a shoduje sa vcelku miestami až doslovne s textom Slov. povestí. V úvodnej časti je okrem toho motív, s ktorým sa často stretávame v rozprávkach, ako kráľ so sluhmi blúdi horami, sluha sa vyškriabe na najvyšší strom a zočí svetlo, za ktorým idú a dôjdu do zámku. V rukopise možno šľakovať postup upravovania textu pre tlač. Spomínaný doplnok je v zátvorkách, po stranách sú pripísané rozličné zmeny textové, ktoré sa temer celkom srovnávajú s vytlačeným textom.

V rukopise upravovateľ najprv poznačil, že truhličku s deťmi z vody vytiahol pustovník, potom to prečiarknul a po strane pripísal „zahradník, pústovník, rybár“. Ako vidieť, niet reči o žene rybárovej, čítame: „… tu zazrie truhličku a priťahňe ju hákom k brehu, otvorí a vidí dve ďietki, so zlatíma vlasmi a hviezdou na prsoch, ako sa naňho usmievajú. Zau jich do svojej izbi a hňed jim vihladau a zaopatriu dojku.“ Po strane nebola pripísaná obmena textová. Keď kráľ Janíka prepustil, čítame v rukopise: „Naraduvaní bežau domov Janík (prečiarknuté a pripísané ,chlapec‘) a chváliu sa Ludmilki: ,Vidíš, akého som ja pekního ptáčika dostau; ale počkaj, zajtra puojďem spolu, sľúbila mi, že nám dajú jablčka.‘“ Potom, keď sa Janík vybral pre zlatú hrušku, dodáva rukopis: „Starí pustovník rád fajčiu a mau hodňe doháňu. Janík si pomisleu: ,Vezmem sebou kus doháňu, adaj sa stretňem s voľakím, čo mi cestu ukáže a vďační mi buďe.‘ Zau tedi kus z ňeho a sadau na tátošika.“ Nasledujúca scéna rozpráva sa inakšie: „Idú, idú, dlho idú, až prídú na jednu okrúhlu zelenú lúku, kďe sa samie čierne ovce pásli a pri ňich od peti do hlavi čierni ako uheľ, kriví a na jedno oko slepí valach stáu. ,Pan Boh daj šťastia,‘ pokloňí sa Jaňík, ,či bi si ňeveďeu ukázať cestu k zlatej hruški? Dau bi ti kus doháňu!‘ ,A či si mi ozaj doňiesou doháňu?‘ — ,Veru som doňiesou.‘ — ,No, keď si ti takí šuhaj, že si mi doháňu doňiesou, nuž ťi len ukiažem, kaďe sa ku zlatej hruški iďe: Ľaďže, choj pravo za touto cestou, tá ťa nikďe ňepustí, tam príďeš na jednu lúku a na prosried lúki uvidíš zlatú hrušičku, ništ sa ňeboj, len ju tri ráz ako najlepšié buďeš muocť, potras a ona sa ti hňeď z koreňa vivrátí. Ti tu vezmi hore a potom uťekaj, uťekaj, ale že sa ňeobezri.‘ Jaňík prišou na zelenú lúku a urobiu, ako mu kázau.“

Podobne opisuje sa scéna, keď Janík išiel pre zlatý šiatrik. „Idú, idú, dlho idú cez tmavie, čierne hori, až prídu zase na tú lúku, kďe sa čiernuo stádo páslo. ,Hoj,‘ zahúkňe valach, ledva že ich zahliadou, ,či mi ňesieš doháň?‘ ,Ej, ňesiem, ňesiem! Tu máš, ešťe si takí nikdi ňefajčiu, ale mi ukiaž, skaďe sa tu iďe k zlatímu šiatriku.‘ ,Ej, no, už si mi ti len za hodního šuhaja, keď si mi zas ten doháň doňiesou. A teraz ľaď že, choj naľavo tu za touto cestou. Cez tri vrchy a tri dolini puojďeš, potom príďeš zase na zelenú lúku, na prostriedku stojí zlatí šiatrik. Ti ho ulap na vrchu za kitaj a uťekaj, uťekaj, ale že sa neobozri.‘“

A taktiež sa rozpráva, keď Janík išiel po Drndrlienku, opakuje sa táže scéna s valachom, pobyt Drndrlienkin je rovnaký ako v tlači.

Vo vytlačenom texte nieto zmienky o valachovi, ktorý zastupuje starca, od ktorého hrdina dostal tátoša.

Shodný opis tých scén je na osobitnom liste, vlepenom v rukopise.

Pri opisovaní úteku Janíkovho s Drndrlienkou je v rukopise ešte dodatok: „Prídú na lúku, kďe sa čierne ouce pásli. Leťia, letia na milom tátošíku. Tu valach počňe kričať: ,Jaňík, Jaňík! postojže trochu! veď som to ja, či ma ňepoznáš?‘ Ale Jaňík popchou koňíka a misleu si: ,Aj ti si huncút, šak si mi ti sám poviedau, abi sa ňeobzerau, na čo bi sa mau obzreť!‘ A dobre že sa ňeobzreu, lebo kriví valach bou tiež čert a chceu mu Drndrlienku ziať.“ A zatým: „… a pústovník velmi sa poďiviu, čo zase Jaňík došikovau, a pomisleu si: ,Toto je predca len velký šibeňec!‘“

Sú ešte kde-tu drobné odchýlky od rukopisu, najmä lexikálné, ale ich spomínať netreba.

V poznámke na str. 212 v Slov. povestiach uvádza A. H. Škultéty, čo bolo predtým v rukopise zaznačené, že „počiatok tejto rozprávky ešte inakšie sa rozpráva,“ ale to je osobitná verzia tejto rozprávkovej látky, ktorá sa samostatne vyskytuje v rozprávkovej literatúre.

Srovn. Kubín-Polívka, Podkrkonoší záp. 595.

b) Najmladšia zo sestár má troje detí

1. Text tejto rozprávky je akiste od Samuela Reusza v Codexe Revúckom C., str. 13 — 17, pod nadpisom „O stromčoku, čo všetko krási, ptáčiku, čo všetko oživuje, a o vodičke, čo všetko zná“^[53] a bol tam zapísaný 16/6. 1844.

Tenže text bol zapísaný temer doslovne v Prostonárodňom Zábavníku II., str. 234 — 242, pod nadpisom „Pripovědka (Tri sestri)“ Tento text podávame:

„Bou jedon král, ten mau jednýho záhradníka, a ten mau tri djouky. Ráz tjeto djoučata pod praslicami sedeli a prjadli — a mezi druhými rozpráukami povje najstaršja: ,Keby to na mojej vuoli bolo, já by som si nič vjac nežjadala, len keby som sa za královskýho záhradníka vydat mohla. Ach, či by mi bolo dobre, po záhradě sa precházat.‘

,A ja,‘ povje druhá, ,nechcem záhradníka, ale královskýho kuchára. Ach, bolo že by mi dobre, v královskej kuchyni dobrje veci pojedat. Ej, ver že by mi bolo!‘

A najmladšja, a to bola najkrásnějšja, povje: ,Keby mi na vuoli bolo, ja by som sa najradšej vydala za krála. Veru by tak i mne i vám dobre bolo.‘

Toto šecko pod oblokom vypočúvau král, který v tom mestě bývau. Těto reči král považovau, a druhy den jich k sebe do královskej paloti zavolať dau.

,Djoučata,‘ povje král, ,ja som vás dal zavolat, aby ste mi uprimně od slova do slova šecko vyznali, čo ste včera večer mezi sebou rozprávali. Já to chcem vedjet.‘ — Djoučata sa prelakli, a ani jedná nič povedat nechcela. Tu král prísně na ně popozerau, a k najstaršej povedau: ,Ty povez!‘ Tu najstaršja sa zapálila a potom odpovedala: ,Já som povedala, že keby na mojej vuoli bolo, že by som sa najradčej za královskýho záhradníka vydala, žeby mi dobre bolo, po záhradě sa precházat.‘

,To je dobre,‘ povje král. A potom sa obráťiu k druhéj a povedau jej: ,Teraz ty povez!‘ Druha rekne: ,Ja som si žjadala za královskýho kuchára sa vydat, žeby som mohla v královskej kuchyni dobrje veci pojedat.‘

,I to je dobre,‘ povje král. A potom rekne k najmladšej a najkrajšej: ,Teraz ty povez.‘ ,Ja som povedala, že by já za krála najradšej šla, že by tak bolo dobre i mne i mojím sestrám.‘

,No,‘ rekne král, ,predce^[54] ste povedali — a ja som si umjeniu vaše žádosti a vinše vyplnit. Ty budeš královskou zahradníčkou, ty kuchárkou a ty královnou, mojou ženou.‘

Djoučata, nad svojím štestím uradovanie, odišli, a pod krátkym časom král svoje sluby vyplňiu a jednú za záhradníka, druhú za kuchára vydau, najmladšú ale sebe vzau, velkau svatbu urobiu a do svojej paloti prišikovau.

Šetko bolo dobre, každej sa žádost vyplnila — ale dve staršje sestri začali královnéj závidet, že bola najšťastnějšja a vo velkéj sláve. Král pokojne a štastlive s peknou královnou žiu, až na ostatok samodruhá zostála a ku puorodu sa hotovila. Tu milje sestri od velkej závisti umjenili si klam urobit, a keď královná peknýho chlapca porodila, na mesto něho jedního psíka podhodili a chlapčeka dělako do hory k jednímu človekovi odněsli. Král sa velmi zármutiu, že mesto chlapca jeho žena psíka porodila. Ale si ženu rád videu, tak len dau toho psíka chovať.

O jeden rok zase královná do puolohu prišla, a tje dve sestri znova jednoho psíka podhodili, chlapčoka ukradli a tomu jistýmu človekovi na opatrovanja do hori odnesli. Král sa zase vetšmi zármutiu, ale predca len královnú rád videť neprestau, a toho psíka chovat kázau.

Nezadlho potom královná po tretí ráz zlahla, a jej sestrí i tretí ráz tej bezbožnosti sa dopustili; djouča narozenuo ukradli a psíka podhodili. Tu krála šecka trpelivost ponahala, královnú si zoškliviu a odohnau, a vjacej o nej ani počut nechceu. Neborka královná, velmi zarmucená a utrápená, odišla preč a chodila za drahný čas sem i tam po svetě, bola vo velkej bjedě, ani šati ani živnosti nemala, ustavične sa túlala, až naposledy do huor zaišla, a prišla na to mesto, kďe ten človek i s jej ďeťmí bývau. Tu najšla té tri peknje ďeťi, ale jich ňepoznala, a v jednej velkej a peknej záhraďe pracovala, a tak pomáhala ňevedomky svoje tri malje ďeťi opatrovať. Ten človek, pri kterom ona i s ďeťmi bývala, bou velmi múdrý človek. A pri ňom za dobrý čas pokojně žili, a P. Boh jim požehnavau tak, že jim ňič ňechybelo.

Blahali si, že jim je dobre, a tí královsky synovja odrastli a ňevedeli, čo sú. V tej rozkošnej záhradě robili, hrali sa, až bola radost. Ráz jich ten maudrý človek šeckých pozvolávau a rjekou jim takto: ,Ďeťi moje drahje, vy sa radujeťe v tejto záhradě, ale nám tu ešťe tri veci chybja: Vodička, čo všecko obživuje, stromčok, čo všecko krásí, a jedon ptáčik, čo všecky tajnosťi zná. Keď to mať buďeme, potom nám nič chybeť ňebude.‘

,A já mám to chuť vyhľadať kďekolvek na sveťe, keby som len veďeu, kďe a jak,‘ rekně najstarší.

,To je ňje tak ľahko, ako si myslíš,‘ povje ten maudrý človek, ,ale keď máš vuoľu, zprobuj. Choď s Pánom Bohom, a opatri voďičku, čvo šecko obživí, stromčok, čo šecko okrásí, a ptáčíka, čuo šecko zjaví.‘

Dali mu naučeňja, a on šjou na široko na dělako po svetě, dolinámi a horámi za dluhý čas, sem i tam bluďiu, až naposledy prišjou k jednímu pustovňíkovi, který v jednej doliňe v horách bývau.

Ak náhle ho pustevňík zazreu, premluviu k němu: ,Vitaj, princ, ja vjem, čuo hľadáš!‘

Princ: ,Ja ňevjem, čuo som, čí som princ či ňje. Aľe by mi miluo bolo, keby sťe mi povedali, kďe já to najsť muožem, čo hľadám.‘

Pustovník: ,Ty hľadáš vodičku, čo šecko obživuje, stromčok, čuo šecko krásí, a ptáčka, čo šecko zjaví. A já ťi oznámím, kďe to obdržať muožeš; hľaďže, ja i to vjem, že si bratrovi a sestre jeden nožík nahau na znak, že keďby sa ti dobre ňevoďilo, aľebo by si zahynú, že by na, ten nožík pozreli, že na konci krvavý buďe.‘

Princ: ,Nuž veďže mi len povezťe, čuo mám urobiť. Já sa na šecko podvolujem.‘

Pustovník: ,Uviďíme, čuo vykonáš. Ale sa maj na pozore; hľaďže, já ťi toto jablko dám, to v ruky ňes, a to ti ukáže cestu do jedního zakľjatýho zámku. Keď sa k ňemu bľížiť buďeš, strašlivá hrmavica ťa zasťihňě, tak že sa ťi zdať buďe, ako by šecko na zkazu prijít malo. Aľe sa ty ňeobzri ňíkďe, ľen choď prosto, — ľebo ak sa obzreš, ňikdy ztadě ňevynďeš. Tam najďeš voďičku, čuo šecko obživuje, stromčok, čo šecko krásí, a zlatýho ptáka v zlatej kľjetky, který šecko zjaví — to priňes.‘

Princ: ,Vykonám, ako mi Pán Boh buďe na pomoci.‘ Tak ho vypraviu^[55] a on šjou, šjou, a to jablko mu cestu ukazovalo, a prekážky mu premáhalo. Keď už bou blízko toho zámku zakľjatyho, tu sa strhla strašná hrmavica, bľískalo sa, akoby šecko v ohňi bolo, a trjeskalo, ako by sa šecko prepadnut malo. Milímu princovi vlasy hor dupkom stávali, začau sa báť, potom trjasť, a v strachu sa obzreu — a hned sa na skalu obráťiu.

Už sa rok ku konci chýľiu, tu jeho domácí pozreli na nožík, a víďeli kvapku krvi. Velmi zahorekovali, že jím brat ňešťastně pochoďiu, ale čuo že jim to osožilo.

Ten maudrý človek videu, v čom je vec, a zarmúťiu sa i sám. Ale čuože bolo robiť? Mysľeu, mysľeu za dlho, ako by sa téj veci dalo spomuocť — ľúto mu bolo za tím najstarším princom, a keď si dobre rozvažiu, povedau takto k jeho bratovi; ,Mohou by si ty jíst probovať, ažda by sa ti ľepšje vydarilo, ažda by si nám doňesou vodičku, čuo šecko obživuje, a stromčok, čo šecko krásí, a zlatýho ptáčka, čo tajnosťi zjaví — a po cesťe by si ažda i tvojho brata mohou oslobodiť.‘

Princ: ,Puojďem, probujem šťesťja, hoc by to i pre mňa velkuo bolo ňebezpečenstvo. Brata si ňenahám a tje tri veci, keď mi buďe Pán Boh na pomoci, doňesem.‘

Tak sa vybrau na cestu i druhý brat a prišjou po mnohom ustáváňú k pustovníkovi. Pustovňík mu zas oznámiu, že je princ, a jeho brat že je v zámku zakľjatý, a že ho vysvoboďiť muože, keď sa prestrašiť ňedá. Jináče že i on bude zahynuť museť.^[56] Dau mu pustovník tak jablko ako jeho bratovi a vypraviu ho na cestu s pekným napomenuťím.

Ešťe dělako bou, od brány toho zakľjatýho zámku, už hrmeť a blýskať sa počalo, že sa zem trjasla, a šecko v plameňi bolo. Čím bližšje prichádzau k zámku, tím hroznějšja bola búrka. Rás mu začali vlasy hor stávať, tělo sa mu trjasť, a nohy podlamovať, srdce mu opadlo, a v tej velkéj úzkosťi obzreu sa v bok a hneď v tom okamžeňú — zkameňeu.

Jeho domácí pozreli na nožík, viděli kru a poznali, čuo sa stálo. Tu bolo zarmuceňja, horekovaňja, narjekaňja, že sa len tak hory ohlašovali. I ten maudrý človek šeckú náďeju potraťiu. Boľalo ho srdce za tíma troma vecmi, ale vjac za tíma peknýma dvoma mlaďencí. Ňičím sa uspokojiť ňeveďeli.

Ale si len maudrý hlavu lámau, lámau, ako by sa tomu pomáhať dalo. A naposledy zavolau to peknuo djouča pred seba a povedau mu takto: ,Moje dobruo ďjeťa, ty by si nám v našej úzkosťi pomuocť mohla. Dvoch bratou si utraťila, a my sme šeci za ňími utrápení. Ty si statočnuo a pobožnuo ďjeťa, P. B. by ťi ažda pomohou i tvojích bratou oslobodiť i to, čo hľadáme, darovať. Ľen sa bojím, že by si ty tak ňeschoďila, jako tvojí braťja.‘

,Pán Boh je dobrý — a úfám, že mi pomáhať buďe. Naučila som sa i ja trpeť a verňe pracovať; hoc by to i veľa bolo, čo sa odo mňa očekává, já predca to podňikňem. Ľen ma vypravtě, ja vďačně puojděm, P. Boh ma pri mojom predsevzeťú ňeopusťí!!‘

Tak jú vypravili. Ňeborka šla, čuo ďen to ďen ďalej, šla horinámi dolinami ňeustavičně a pokojně. Mala tú vjeru, že jej P. Boh pomáhať buďe. Po mnohých prekážkách prišla k pustovníkovi. ,Princeska,‘ povje jej pustovník ,na velkuo sa podberáš — ty to chceš vyvjesť, čo tvoji braťja vykonať ňemohli.‘

,To ňevjem,‘ odpovedala ona, ,či som princeska, či ňje — ale v Boha daufám, že sa mi, čo žjadám, vydarí. Bratou mojich osloboďím, vodičku, čuo šecko obživuje, priňesem, aj stromčok, čuo šecko krásí, aj zlatýho ptáčka, čuo tajnosťi zjaví.‘

,S Bohom,‘ rekňe pustovník. ,Ale na tuto tento prúťik, tím sa dotkňi tvojích bratou, aj druhých zakľjatých ľuďí, aby ožiľi, to jablčko, čuo ťi cestu preklesňí a ukáže, tento bučelák, čuo doňho z tej vody nabereš, a doňes i jednú ratolesť z toho stromu, čuo šecko krási. Terás choď a P. Boh ťi buďe na pomoci.‘

Princeska šla, a jablčko jej ukazovalo cestu a kljesňilo. Ešťe ľen brány zo zakľjatyho zámku viďela, už sa všecko trjaslo, hýbalo a horelo. Trjasla se zem, ale srdce princeskino sa ňetrjaslo. ,Len sa búrťe, vy pekelníci, ja sa vašej moci ňezlakňem — mojich bratou vysloboďím a voďičku odňesem, která šecko obživuje, i strom, který šecko krásí, i zlatýho ptáčka. P. Boh je so mnou.‘ A tak šla ťicho, bez šeckýho strachu. Okolo ňej sa šecko hýbalo, jako by sa prepadnúť malo, ale ona rovno šla, pevným krokom a duchom. Čo daléj šlo, to strašňejší blesk, hrmot, traseňja. Vkročila do brány, tu ešťe všecko strašňejšje bolo. Prijďe do zámku, tu vetry, hromy, oheň bou, ako by sa svet podvráťiť mau. Prijďe k studničky a naplňí bučelák, odlomí ratolesť z krásnyho stromu, a odreže kljetku zlatú so zlatým ptáčkom. Potom šla porjadkom popri ľuďoch zakľjatých a skameňetých, každýho prútom uďerila, a mezi ními i svojich dvoch bratou. Šeci na ráz ožili, princesku dobre na rukách ňenosili, požehnávali a za vyslobozeňja jej srďečně děkovali. Vtom búrka prestála, a tí vysvobozeni ľuďja, a to i velký páňi a princove uradovaní za ňou zo zámku vyšli. Ona od velkéj radosťi zaplakala, že jej P. Boh takú velkú vec vykonati pomohou.

Tak šli, plní rozkoši a radosti, až do tej hory, kďe od malička živa bola. Jej braťja a druhý ľuďja si ju nad mjeru uctili a vážili.

Pod krátkym časom sa rozňeslo, že v horách jest jedná záhrada, v kterej sa nacházja voďička, která šecko obživuje, stromčok, který šecko okrašluje, a ptáčik zlatý, který tajnje veci vyjevuje. Ľuďja zo šeckých strán sveta na ďiváky choďili a na týchto vecoch sa dost preďivit ňemohli. Naposledy dopočuu to i ten král, ktorý si bou kráľovnu odohnau, a o svoje ďeťi sa oklamať dau, a chceu i on tú záhradu viďet. Vybrau sa tedy tam — a jak nahle sa do tej vodičky nazreu, obživila sa jeho láska, lebo tam v tej voďe sa mu ukázalo, že on svoje ďeťi skrze záhradňíčku a kuchárku utraťiu a svoju statočnú a peknú kráľovnú odohnau; ten zlatý ptáčik mu šecko vyšťebotau, akým podvodom ho tjé závistlivjé ženy oklamali, a ten stromčok okrásiu jeho život, že mu dobré a pobožné ďeťi spolu i s uťešenou manželkou prinavracenje boli. Tak si svoju paňu a milje ďeti so sebou pobral, šťastlive žiu, a žije až dodnes, ak ňeumreu.“

Podľa tohto rukopisu upravil spisovateľ, skrytý pod pseudonymom Bohdan, rozprávku „Nejmladší sestra“ v Českej Včele 1845 č. 15, str. 57 — 59. Kde-tu je rozprávanie rozšírené, najmä opisovanie hroznej búrky a strachu, ktoré sa hrnuly na bratov a zatým na sestru. Neporozumením je vytlačené, že sa obidvaja bratia dali „pustými horami a různými cestami“, v rukopisnej predlohe nie je zodpovedajúca fráza „rudnými horami“. Nový je tiež nevhodný obraz, naozaj cudzí ľudovému rozprávaniu, že sa hory a potom hrad „třásly jako osyky“.

Iný text tejto rozprávky je V Prostonárodňom Zábavníku IV., str. 343 — 345, „O Loktybradě“. Odchyľuje sa značne od predchádzajúceho textu a preto ho tiež odtláčame vo vernom odpise:^[57]

„Bou ráz jeden král velmi bohatí! A ráz sa bou on vibrau pred večerom daďe na procházku a bou popri jednom bjelom maličkom domčeku prešjou, kďe sa už svjeťilo bolo. Len sa on nahljadnu dnu oblokom, kďe viďev pekňe tri panničky, ktorje si medzi sebou takto rozpriávely. Nejstaršja povedala: ,Ach, sestričky! ďeže sa my dakedi povidávame, ja by som si nič iňše nevinšovala, hiba žeby som sa za královho pekára vydala. — Tam bych ja, len tam, sestričky, dobrích pečenák a všakovitích cukrovích vecí jedavala.‘ Strednja povedala: ,A ja keby som sa za kráľového kuchára vydala, ja by ešťe lepšje jedavala, všakovitje jedla by mi moj muž dau.‘ A tretja, to jest najmenšja sestra povedala: ,Ach, sestričky, darmo vy to vravíťe! Nuž ale len zo žjartu vám aj já povjem: Ja by som nedbala, čo by som sa vydala za nášho kráľa.‘ Tu sa zasmjaly tjeto dve sestri a hned jej do očí vyhadzovaly: ,Bá! kto by teba len chcev, takau orašmanú? Ona by, láďže, chcela od nás večja byť; ach, aká maudra.‘ Tato ňeborká ale pretrpela šecko, čo na ňu této jej sestri dudraly, dala jim pokoj ve všeckom, ona jích rada viďela, všecko jím vykonala, čo jej naložily, vždi jím poslužila v dačom. Ale jej ňje. Ju len ako za služku maly, a vždy hu od seba oduraly, s ňou sa daďe íst hanbily a inšie hanebňe veci s ňou robily.

I dobre toto král pod oblokami všecko vypočúval, čo tjeto tri ďjovčata vravely, a dobre si zamerkuval a potom šjov domov. Ráno, hned ako slunko vichoďilo, dav král tjeto 3 panny pred seba zavolať; tjeto všeckje zostrašeňje, ako to počuly, začaly sa rmautiť, potom ale len šly k nemu. Tam sa král hňeď nejmladšej, tú, kterú tak neraďi viďely tje jej 2 ostatňje, opýtal, že čo to včera večer rozprávaly medzi sebou, že by netajila. Ta ňeborká šetka zostrašená a bledá padla k nohám a s plačom o odpuštenja prosila, že to len zo žjartu hovorila: Že keby sa ona za Jeho Jasnosť nekedy vydala, že by hej najlepšje bolo vo sveťe. Potom sa i tje dve opýtal a tje povedaly, ako si žjadaly, že keby sa jedna za kuchára a druhá za pekára královho vydaly. Tu jím hňed král povjedau, a tej nejmladšej dau reťaz zlatau na hrdlo, že sa to šecko splní, čo si žjadaly sobe. Svadba bude o krátky čas. — Tu tjeto nazdaly sa, že sa im to len sňíva, ale potom len uverily. Šly s radosťou do domu a medzi sebou rozprávaly: ,Ach, sestričky! či by to bou dakdo pomisleu, že o tomto náš král bude veďjeť; pravda, to P. Bvoh sám tak chcev.‘ Na najmladšú sestru zase horšje šemraly a záviďely jej to štestja, že si ona najlepšje vybrala, do očí jej štichaly: ,Ty beštia, ty chceš královná byt, a my aby sme ťi poslúhovali; ej dobre, to nebuďe tak.‘ Ta ale to trpelive všecko prenášela. Tešila jích a prosila, by sa ňehňevaly tak na ňu. Potom se šecko bolo splňilo, tak ako bou král povjedav, povydávaly sa každá jedna za svojho.

Dobre, jeden rok žily spolu dobre, ale raz sa bou král do vojny vybral a svoju ženu doma zanechau už ťehotnú, která o krátky čas porodiť mala. I tak se odebral, šel do tej vojny, kde za dlhý čas bou, listy jej staďe vše písau, aj ona jemu. No ale už raz i porodila bola velmi pekňeho chlapca, ktorjeho tjeto jej sestry, keď pri nej boly, hned preč vzaly a namesto toho princa dakuo šťeňa hej boly podhodily, a toto ďjeťa do jednej truhličky smolou obljatej položily a dolu vodou pustily. Potom písaly královi, že jeho žena porodila dajakau potvoru. — Na tom sa král hned rozhnevau a písav jej, že ak ešťe raz takú obludu poroďí, že hu dá zmárniť, a teraz že jej len odpúštja.

I dobre, o krátky čas porodila zase druhjeho princa, ktorjeho zase tjeto jej sestry vzaly a tak ako i s prvým urobily a jej mačku podhodily, písaly kráľovi, že jeho žena mu zase len daku morskau potvoru porodila, že to na nikoho nje podobno. I dobre, král se vybral domou, aby to vyzvedel, ako sa tu má jeho žena, že či to dajaká čarodejnica hej nejako nepočarí. Potom ale jej i tento ráz na jej plakaním odpusťil a povjedau hej už velmi prísňe, že jestli mu ešťe raz dajakuo čudo porodí, že hu dá zamúrať a tam zabyt. — Potom ďalej žili dobre, radi sa viďeli zase. — Ale keď jej sestry viďely, ako ju rád viďí, zubami na tím škripaly a hladaly všakovitý zpuosob, ako by ju mohly zmárniť. Aj o krátky čas bola zase ťaršená, a v takí čas bola porodila, keď nebolo zasek kráľa doma, tretje djeta, a to velmi peknuo djevča, ktorvo jej sestri aňi len ukázať ňechceli, a hňeď jej povjedali, že má zase dajakú obludu; ta sa zľakla velmi, a hňeď si myslela, že ju dá muž, keď to zvje, zmárniť. Potom se kráľ o tomto dozveďev, pojšjev domou a velmi mrzko myslel o žeňe, že to misí len predce dajaká morská šelma byť, keď takje deťi roďí. I dau hu okuvať a do jednej pred kostolom vymuranej pivnice hodiť, a kázal prísne, že by jedenkaždý, kdo staďe puojďe, na jej tvar napľuvau, ktorá si nijako utrjeť ani sa len pohnuť nemohla. Nadarmo ona prosila o odpuštenja, s plačom musela len ta ísť a nevinne všetko trpeť.

Dakolko rokov sa už minulo, a ona len ešťe tam bola, ale už šetka tjež ako smrt shryzenja, tvár jej začala tjež už i hňiť, s čjastky od slzou, a s čjastki od sopľa, keď sa ňemohla poutjerať. Bou sa ráz ale tento kráľ vybrau na poľuvačku do jednej horí, s ktorej sa už aňi vjac nebou navráťil; tu ho i jeho švegerinje začaly hladať, spitovaly sa každého, koho stretly, že či ho neviďeli, ale šecko nadarmo. Kráľ len predce skapau.

Za ten čas ale, pokjal sa ten kráľ tam, kde bou, baviv, tjeto 3 ďeti, to jest dva chlapci a jednu dcérku, bou chyťiv jeden zahradňík, komu do zahradi ťekla voda, a kde sa mu boli zastavili; ten hňed, pravda, neveďel truhličku otvoriť a svojej žene zaňesov, a povedav hej, aby ho len rjadila, ako najlepšje može. I druhvo i tretje sa mu to tak poštestilo. — Oňi ich tedy rjadili ako svoje, tak že i velikje podrastly; boli oni velmi pobožnie, poslušnie a radi sa viďeli jeden druhjeho, tak že by bou i smrť jeden za druhjeho podstúpiv. Ale o krátky čas i svojho staručkjeho oca, ktorí ich chytal, pochovali, nad ktorým velmi plakali a ľutovali ho. A už iba samu starú babku macochu mali, ktorú tak radi viďeli, ako svoju maťer.

Bola ráz ale timto ďeťom, keď ráz smutne sedeli, tato jích macocha anebo stará baba povjedala: ,Ach! Detičky moje, pravda, už je čas, aby ste si aj vy začali gazduvať, lebo ja už tjež dlho ňebudem žiť; ale vám predce povjem, ak chcete toto mať: Tamto dakelko hoďín chvodze jesto jedna hora hustá a tmavá, v ktorej takje veci jesto, akje ešťe ňik nemá aňi ňemau. Jesto tam jeden ptáčik, ktorý pekňe vje zpjevať, a kdo ho počuje, by ako chorý bou, bude zdravý. Potom jesto jeden strom, ktorý keď vjetor poduje, hned pán Buoh vje akú, aká len najkrajša muzika ťurecká muože byť, takú zo seba vydáva. Potom i jedna voda jesto tam, ktorá všakovitje farbenje peny hore vyhadzuje. Tjeto tri veci, ďeti moje, keby ste dostali, tak by vám nic na sveťe ňechybilo.‘ Tak jim tá stará vravela.

Tuná hňeď najstarší brat povje: ,Hej! Babko, ja puojďem do tej hory, čo hňeď tam zahynjem; len mi ukážťe, ďe to mám ísť.‘ Tá mu dala hňeď jednu malú mramorovú kulku, aby tau pred seba zahoďiu, a že ďe poleťí, aby len za ňou šjev, že mu ona ukáže, kďe ma isť. A tímto dvom, bratovi jeho a sestričke, dala jeden venček: na znameňja, že ak ten venčok na tretí den zvadňe, aby veďeli, že jích brat už vjac ňežije.

I dobre, sadnú on na kona, šjou ve jmeno Božje! Hodiv kulku pred seba, ktorá sama iba pod jedním vrškom zastavila. Tu tedy aj on postau a ňedaleko videu pod brehom vystretjeho starjeho bradatjeho človiečka ležať, ktorý mau na 2 lakťe bradu a ňechty na ríf dluhje. Ten sa ho velmi zľaknu, a hňeď mu prišlo do rozumu, že je to ten Loktibrada; i dobre, šjou k ňemu, pekňe ho pozdraviu a spýtal sa ho, že kďe sú to tje 3 veci, že jích on chce dostat. ,Ach! synku,‘ povje mu ten starý, ,velkú vec si ty pred seba vzau, tje ty nedostaneš, ale tam zhynješ, raďiu by ťi, aby si ta nešjeu.‘ Ale tento sa ňedau odhovoriť, a len šjou. On mu ješte povjedau: ,No, synku, keď ideš, tedy že sa merkuj dobre, neobzri že sa naspet, lebo ťa tam budú volať, aby si nešjeu tam, budú kričať a biť ťa; ty ale nedbaj na to nič, ak to pretrpíš a moje reči zachováš, tak ich dostaňeš, ale ak zapovrhňeš moje napomenutja, tam sa obrátíš na skalu, ako uviďíš.‘

I dobre, šjeu on hore, tu ešťe dakolko krokou bou len višjou, a už ťi ho začínajú obšívať a kričať naň: ,Ty holopysk, ale iďeš! počo si ty sem prišjev? udri ho, udri!‘ Hady mu šušťali za ušima, vlci zavýjali, škrek, hluk velký, tak že sa už chcev i vrátiť, ale len predca šjou hore; mysleu si: ,Ach! veť som už v polovici, už len pretrpím, keď som až dosavad vytrpel.‘ — I tedi šjev hore tou horou, tu sa vetší hluk stavau, tu ho prali, tak že mu bolo dost čo njest aj s tím koňom, kričali naň, nazývali ho všakovite, len ho potom i po meňe zavolali a tento sa kus bou zabudnu, obzreu sa nazpet, aj hneď bou — černý kamen.

No ťeto doma každý ďen obzerali venček, či nezvadnú, ale ako na 3-ťí ďen viďeli, že veru ích braček je už preč, začali sa kormútiť a plakať, narjekať nad ním. Tato baba ich tešila, ale nadarmo. I dobre, povje tento druhý brat: ,Sestrička, puojďem ja teraz, ja skorej vikonám dačo ako ten.‘ Vzau si hneď osedlaňjeho koňa, dobre sa pookrúcau, pištoľe a druhých potrebných veci si nabrau. Šjou tedy, guľku tjež ako druhí zahoďil pred seba, za ktorou potom šel; i on tak prišjeu jako jeho brat ku tomu starjemu človekovi, ktorý tú bradu a tje velkje ňechti mau. Tu ho hneď i on poznau, že to tá Lokťibrada, ktorjeho mu bola vravela jeho stará mať; potom, ako sa priblíživ k ňemu, pozdraviv ho pekňe, potom povedau: ,No, starčeku, ja som vám túto bradu a tjeto ňechti prišjeu obstrihať.‘ Na to mu ten starý povjedau: ,Daj, sinku, pokoj, vjem ja, počo si ty prišjeu sem. Ty iďeš za tvojím bratom, ktorý sa na černú skalu v tejto hore obráťiu, a tje 3 veci, po ktorje iďeš, nedostaneš, a tak darmo sa unuvaš a morduješ.‘ Ale sa on ťješ ňedav odhovoriť, len ho pýtau, kde ma ísť, abi mu ukázal; i potom len mu ukázau palcom: ,Tamto vraj, synku, na samý ten vrch choď,‘ a naučiv ho tak, ako toho prvjeho, abi sa neobzrev na zadok, keď budú naň volať, abi nič nedbav. Ten mu prislúbiv, že šecko tak urobí. Potom šjev od ňeho. Tuná ale sotva 20 krokou urobiv, už ho začali prezývať a kričať naň: ,Ty obluda, počo ti sem iďeš? zabi ho tam, zabi!‘ Bili ho, šťípali, levi ho trhali, tak že ho mau zrádnik už vychytit. Potom už višjeu až hen tam, ďe je brat jeho sa bou na skalu obráťiv, zastau pri tej skale a čítau nápis jeho s plačom. Ako čítal a narjekau, len za ním voľačo zasi kričalo naň a volalo: ,Neplač, neplač! veť som ti tuná braček, neboj sa nič!‘ Ten sa nazdau, že to jeho brat, zabudnú sa a obráťiu sa naspak, i hňeď bou černý kameň.

Sestra ich ňeborka doma čakala každý ďeň, na venček každý ďeň hľaďela, že či nezvednúl, hiba ti ráz vidí na 3-ťí ďen už šecek zvädnutý venček. ,Hľa, tu máš!‘ sama k sebe zavolala, ,nič ti nevikonajú, ak ja nje.‘ I dobre, vibrala sa ona sama, že ich puojďe hľadať, a že tje 3 veci musí dostať. Ráz rano v čas stála, dobre sa do bundi zakrúťila, do ušú bavlnu si napchala, vzala si potom nvož ostrí, nožnice a inšje, čo jej bolo treba. — Sadla na koňa, šla. Kulku tješ, čo mala od babi, pred seba zahodila a hlaďela, kďe tá kulka leťela, šla všaďe cválom na tom koňi za ňou. I tá tak prišla pod ten vrch, ďe Loktibrada bou, ako jej bratja. Tu hej on hneď počau rozprjavať o šeckom, že jej bratja sa už preč, že by nešla aňi ona, odhovárau ju, a žebi sa za chlapa neobljekala, že ju on pozná dobre, že je djevča. Tu sa ona ďívala na tom, keď hej tak vravev. Potom ho pýtala, aby jej dau svoju bradu a ňechti obrezať; on jej ňechcev dať, tato ale nedbala nič, vzala zo svojho vrecka nožnice i pekňe mu obrezala i bradu i ňechti. Ako mu to urobila, tu hneď sa obráťiv na človeka mladjeho a velkjeho, začau hej takto vraveť: ,No, moja djovka, už si ma ty vyslobodila, ja už teraz misím zomrjeť hneď, a ty že ma ňezabuďňi pochovať tuna na tomto mesťe, ďe teraz ležím. Ale ešťe ti to vravím a to ťi prikazujem, aby si sa, keď puojdeš na tú horu za tvojíma bratmi, neobzerala naspátek, ale len ta prosto trpelive šla. Lebo ak sa obzreš, tak i ty zhyňješ ako tvoji braťja.‘ Tá mu to všecko prisľúbila. Zas potom hej vravev: ,Keď príďeš ku tím čjerním skalám, ňehľaď na ňe, ani sa len ňeobzri, lebo sa to šecko ľudja aj tvoji braťja. A ňedbaj nič, čo ťa ako budú biť a kričať na ťeba, ty len prosto choď ďalej. A o ostatňom ťa tam samo naučí, čo máš robiť. Ak tak vykonáš, ako som ťi vravev, tak ich dostaneš.‘ Potom jej ešťe vravev, keď dostaňe toho ptáčka, čo tak vje pekňe spívať, aby hneď tau skalu, čo tam uviďí, rozbila, že je to len prázdna zdnuki a potom že by ten klúčik, čo tam nájďe, vzala so sebou, že jej potom ptáčik povie, čo má robiť. I ako to povjedau, hňeď zomrel. Ta ho ňemeškala hňeď pochovať a pekňe mu jamu s nožom vykopala a tak ho zahrebla.

Potom šla hore na vrch. Tu na ňu jako na jej bratou hňed začalo voľačo kričať, šušťať, bili ju hrozne, štípali, prezývali ju, do švandrou a cundrou jej nadali, tá ale na to nič nedbala, len trpelive kráčala; tak sa už bola i priblížila ku tím kameňom čjerním, ďe tí jej bratja boli už stáli. Tá le aňi očkom po ňích nežmurkla, len kráčala ďalej; čím večmi ju bili a štíchali, ta len šla a nič na to nedbala. Potom už ale dochádzala cjela, počula z daleka peknú muziku a krásny zpev vtáčka štebetavjeho, dalej len šla i prišla ku tomu stromu až, ktorý tak pekňe, keď vjetor povjau, každí list inšú muziku zo seba vidav. S neho si tedy len jeden konárik (prútik) odrezala, ten si dobre zakrútila a do bundi svojej vložila. Šla tedy ďalej ku ptáčkovi, ten hneď, ako sa k nemu blížila, ešťe kričau na ňu a nazývau ju: ,Ty opica, ty fľokaňa, ale sa vrátiš, hej, chcela by si mňa mať, ale ma nedostaneš.‘ Potom ale, keď už s rukou po ňom sáhala, povjedau pekňe hej: ,No, už som tvoj, teraz ma len do tvojej kletki vlož, ale ak chceš ma visloboďiť, lebo som ja zakljatí král, a teraz mám tu príležitosť, že ak chceš ma vyslobodiť, tak nebuďem vjacej vtáčik ale človek ako ti.‘ Ta sa ho hňeď opýtala, že či chce i nadále vtáčkom biť; on ešťe pristau, povedau, že bude, a tak jej kázau, aby tú skalu hňeď roztrjeskala a z tej skali abi vzala jeden klúčik maličký a jednu flaštičku, že bi do tej flaštičky kus s tej penavej peknej vodi vzala, a s tou vodou každý kameň pokropila.

Ta ňemeškala, urobila tak, ako jej kázau, šla tedi ku tej vodi, ktorá takje peny hore vyhazovala, potom poljala každý kameň, tu hned vstávali hore páni všakovití, i jej bratja, tí ju hňeď boskávali, ďakuvali jej, že ích vyslobodila. Mezi timi ale bou i ten král, ktorý dau svoju manželku pred kostol do pivnice zamurať; tjeto neborkje ďeti nič neveďeli o ňom, kdo by to bou (či ích otec): I ráz tento král povje šetkím tímto trom ďetom, by prišli k ňemu na obed, že ma volačo s ňimi rozprávať. Tí sa poďakuvali velmi a za čest si držali, že ích král vola na dištractiu. Ráno hňed bratja sa vybrali ku královi a sestra doma zostala.

Král ich s velkou radosťou bou prijau; potom ako sa boli najedli, šli poľuvať a povedau ten král, že má jednoho divjeho brava, že toho ňik nezabije pre ukrutnosť. ,A kdo ho vraj zabije, dostaňe ode mňe odmenu hodnú.‘ Tu ňedaleko boli, už vidja kanca, proti nim se zuby škripal, tak že začali naspet utekať, ale z tíchto bratou mladší svoju kopiu chyťiu a hňeď ho zabiv. Tu sa král dívau nad jeho šikounosťou a daruvav mu zlatú reťaz a povolau ích i na zajtra, abi prišli k nemu, že budú poluvať jednoho medveďa. Ti sa prislúbili, že príjdu: odobrali sa tedy od ňeho, šli domov. Rano sa zase vybrali k ňemu a sestre nič ani nepovedali, ďe idú; tu tjež prvši zabiv toho medveďa ako prú. Král sa dívau na tom a dau mu prsťeň svoj zlatý, a že mu ďakuje za navšťívenja. ,Ach, neďakuj, pane králi,‘ povedja mu títo a prosili ho, aby sa aj on daraz, to jest nazejtri prislúbiv k ním na obed; ten sa im hned prislúbiv, že príďe.

Dobre, šli, tu sestričke svojej povjedali, aby dobre navarila, lebo že prijde král k ním na obed. A ten vtáčik, ktorjeho bola donesla z tej hori, sa hned z kljetki ohlásiu. ,Ty vraj budeš dnes varit jednu štrudlu na obed zo samích perličjek; ten klučik, ktorý si so sebou s hori donesla, vezmi a choď na tamtoten vrštek, tam kopaj a najďeš v truhličke perli, s tíchto tedi vezmi 3 halby, a potom to pekňe zahreb, ako bolo, a s tými perlami napln štrudlu.‘ Tá sa dívala, že ako to budú jest, že sa ta rozsype, ale hej ten len kázau; i tak urobila, vzala perly a naplňila štrudlu. Tu pred obedom sa hrňje veľmi mnoho panstva ku ním, tu počúvali v zahrade najprú tú muziku (ktorú bola hned, to jest ten prutik zapichla do zeme), ako pekňe hrala; potom tu vodu obzerali, akje peni zo seba vydáva. Ten vtáčik v kljetke pred dvermi zavesený, ten ich vítau pekne a kázau im dnuka vojsť; velmi sa divili nad tímito dvoma vecmi. Potom šli, sadli si k obedu. Tu ako sa hostja radujú, že sa predca ešťe raz k životu prinavráťili, kázali si i toho ptáčka dnuká pustiť, abi im ljetau za ten čas a diškuruvau, pokjal budú jest.

Ako už prišla štrúdla na stuol, tu ich ten ptáčik velmi núkau, aby jedli s chuťi, a pekne všeličuo rozprávau s ňimi. A ten král bou tjež mezi nimi, který za vrch stolom seďeu a len sa dívau nad múdrosťou toho ptáčka. Len ho núkal, abi jedou z tej štrúdle; i na potom si len vzau; ako krájau, tu sa mu šetko rozkydlo na tanjer a nemohou jest, a takto ten ptáčik začau hovoriť: ,Osvícený králi, prečo neješ z tej štrúdle; viďíš, tje perly znamenajú slzy tvojej premilej manželky, lebo tvoja žena, kterú si dau tak bez viny zamúrať, je nevinná a tolko sĺz z očí vypustila, koľko tých perlí vidíš.‘ Tu král hned oblednuv a velmi pozorlive počúvau reči toho ptáčka; diviu sa velmi, ako to vje on. Potom mu vraveu: ,Vidíš, pane králi, tjeto 3 djetky sú — tvoje, to sú tvoji vlastní synovja, ktorí pri tebe sedja, a to je tvoja dcéra, kterú s velkými bolesťami tvoja manželka porodila. Neboj sa nič, nediv sa, lebo to v pravde sa tak stalo, tjeto djetky hned ako porodila, dolu vodou púštaly jej sestry: t. j. tvoje švegerinje; a tjeto, Buoh zná, ako lapau tvoj zahradník, ten ich vychovau a dau ich pekne vyučiť. Ale už ten zahradník zomreu, tíchto pak pod opatoru svojej ženy nehau, ktorá tjež nedávno zomrela.‘

Tu hned král sa schytiu zo stola a stau a svoje deti radostňe s plačom objímau, a hneď po svoju ženu koč poslau, aby bez meškanja k nemu ju dovezli; poslau jej peknje šati, aby hu oblekli. Tá neborka, ačkoli šecka zomdlená, chudá a bledá, predca svoje deti s jakou ani pomislet radosťou, s potešením objímala. Tu potom ešťe sto raz večja hostina bola ako vtedy, svoju ženu král odpýtau, abi mu odpusťila, tá ho boskala a šecko mu odpustila, nedbala, len si svoje deti ešťe ráz vidí.

Potom tjeto dve jeho švegerinje, čo tje deti tak boly zmárnily, dau zo železními a horúcimi klješťami trhať, potom aj tje vykričaly. Tato ale tjež dlho nežila, lebo zomdlená a slabá bola. Skoro ju odprovodili do hrobu, a za ňou krála. Potom jeho najstarší syn bou králom a kraluje asnád ešťe i teraz.“

2. Veľmi sa odchyľuje verzia zo stolice Spišskej (Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti XVI., str. 25 — 7, č. 17. „Zlatý vták a zlatá voda“).

Tri sestry pradú v zime a vravia si, za koho by sa ktorá chcela vydať: prvá za kráľovho sluhu, druhá za jeho ministra, tretia za samého kráľa. Kráľ Zultan prechádzal sa pod oblokom a počul ich rozhovor. Dal si ich zavolať a vyplnil ich žiadosti.

Za dva roky narodili sa kráľovnej dvaja chlapci a potom dcéra. Závistlivé sestry podhodily miesto detí zdochnutú mačku, potom psa a napokon kus dreva. Deti pustily v košíku po vode. Chytil ich bohatý rybár, doniesol domov žene, ale ona ich nerada prijala, lebo mala už chlapca. Rybár ich dal do školy a vystavil im krajší zámok než kráľovský. Chlapci, keď narástli, chodili s kráľom na poľovačky.

Keď raz nebolo ich doma, prišla Jendžibaba a navravela dievčaťu, že mu v záhrade chybí zlatá voda a zlatý vták. Ak by poslala niekoho pre ne, nech sa on neozýva ani neobzerá. Večer, keď sa bratia vrátili, sestra povedala im novinu. Keď odchádzali, vrazili nôž na krížnych cestách. Ak zahrdzavie, značí ich smrť. Nože dvoch bratov zhrdzavely, syn rybárov šťastne chytil vtáka, ktorý ho priviedol k zlatej vode. Keď sa vracal domov, pošibal dva stĺpy a tak odklial bratov.

Vták riekol dievčaťu, aby pozvala kráľa na hostinu, a dal jej škatuľu perál a uhorky naplnené perlami. Keď kráľ rozkrajoval uhorku, perly sa rozsypaly, a kráľ čudoval sa, že nikdy nevidel, že by sa uhorky plnily perlami. Vták sa ozval: „Ako si mohol veriť, že by žena porodila zdochnutú mačku, psa, kus dreva. Hľa, tu sú tvoje deti.“ Kráľ od ľaku zamdlel a ťažko ho prebrali. Poslal hneď pre svoju paniu a jej sestry dal obesiť.

V tejto verzii tedy nešla dievčina pre zázračné veci, ale odchylne syn rybárov.

Látku rozoberajú: Komentár ku Kubínovým „Lidovým povídkám z českého Podkrkonoší“ I., 593, 710 č. 25, 26, 176; Anmerk. KHM Grimm II., 380 č. 96.