ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Holubica I., str. 213 — 216, má rozprávku „O troch chudobních práčkach a jejich mužoch“, ktorú podávame v odpise:

„Boli raz jedne tri velmi chudobnje práčki. Ňemali ňeborki ňič, len to, čo si dvoma rukama virobili. Bívali obďaleč za mestom v jednom maličkom domčeku i so svojimi troma mužmí. Mužovja ích chodjevali do mesta drevo rubať a oňi na potoku šati právali inším luďom, a tak sa spolu chudobňe živili.

Raz sa ím straťili mužovja, ako sa večer domou mali z mesta vrátiť. Nuž ňeprišli, aňi ích vjac ňenašli, choci ích všaďe zhladali a všaďe sa o ňích dozvedúvali. Chudobním trim práčkam ešťe bjednejšje bolo, keď mužou ňemali. Teraz ím ňemau kdo aňi len dreva do domu zaopatriť, i to si sami donášať aj rúbať museli. Raz si oňi boli kúpili merku žita a chceli si z toho chleba napjecť. Už ím kislo na korite a všetko bolo pripravenuo, iba zakúriť bolo treba, tu spozoruvali, že ohňa ňemajú.

Hneď sa vibrala tá najstaršja do mesta ohňa doňjesť, a ostatnje dve hej dobre prihrozili, abi sa skoro vráťila, lebo boli hladnje, že celí ďeň ešťe ňič ňejedli a už slnce sadalo. Čakali tjeto za ňou až do mraku a ešťe sa ňevrátila. Nazdali sa tak, že azdaj dakďe poblúďila, lebo bívali vo huore. Chceli jú íst hladať obe. Ale dom ňemohli samotní ňehať, preto len tá sredňja tašla, a najmladšja ostala doma pri pečivu, mala za ten čas viválať. Pekňe krásňe ona viválala a hodnú chvilku si poseďela a ešťe sa tje ňevráťili. I strach i hlad ju trápiu, ňeveďela čo robiť. O chvilku sa i ona zobrala za ňimí. Lež si ešťe na cestu odšťíkla z toho cesta tri postruhňíčki, že si jich azdaj upečje na uhlíkoch, ak tam tje dakďe stretňe, a zje i s ňimí.

Išla ona za starím známim chodňíkom do mesta, a choc už velká noc bola, predce ňikďe z neho ňezblúďila. Len tu ona na jednom mjesťe vidí úzki závoz dolu horou, pomyslí si: ,Ej, či bi mňe ňebolo lepšje za tímto závozom ísť, azdaj skorej príďem.‘ I pusťila sa staďe. Iďe, iďe dlho, beží, beží vše ďalej, a tu ešťe ňemuože prísť na koňjec. Iba keď už velmi ďelako bola, vtedi sa zpamatala, že poblúďila. Už sa chcela nazpet vrátiť, keď zrazu viďí jedneho pána jasnjeho na koňi sedjaceho proťi sebe ísť hore závozom s jedním maličkím psíkom. Šla len ďalej, že sa ho zpíta, skaďe cesta. Pekňe ju stretnuu tento jasní, velmi chudí pán, tak že sa mu ňemohla dosť počuduvať. Takí chudí a jasní bou aj jeho kuoň i ten psíček, čo popred ňeho bežau.

,Pamodaj vám šťestja, mladí pán‘ prerjekla pocestná, ,či bi sťe mi ňemohli dobrú cestu ukázať? Jaj, ale akí sťe velmi chudí i s tím vaším koňom i s tím psíkom. Či bi sťe si kus ňezajedli? Naťe vám tento postruhňík!‘ a hoďila jeden z vačku (vrecka) pred psíka. Malí psík ho rozkúsiu na tri rovnakje čjastki, dau jednu pánovi, druhú koňovi a treťú zedou sám.

,Ďakujeme ťi, že si nás nachovala,‘ povjedau na to pán, ,mi ťi cestu ukázať ňemuožeme, ale choď len ďalej za tímto závozom. Stretňeš zase jedneho pána, lenže kus tmavšjeho, ako som ja; bo ten len odo mňa svetlo dostáva. Ten ťi azdaj povje o dobrej cesťe, ja sa baviť ňemuožem.‘

Pocestná šla ďalej a svetlo, čo z tohoto jasnjeho pána vichádzalo, svjeťilo jej nocou, abi závoz nestraťila a do hori ňezablúďila. Len čo sa jej tento pán z očí straťiu, už viďela toho druhjeho svetljeho pána na koňi ísť a psíčok po predku bežau.

,Pamodaj šťestja, mladí pán! nože mi povecťe o dobrej cesťe, čo bi som čím najskorej z tejto hori višla, už oddávna tu blúďim. Naťe, zajecťe že si i vi z tohoto postruhňíka, akí sťe chudí,‘ a hodila ho pred psíka. Psík to uchiťiu, rozkúsiu na troje a rozďeliu.

,Ďakujeme ťi, že si nás nachovala,‘ rjekou pán, ,aľe ťi mi veru cestu ukázať ňemuožeme, bo ju sami ňevjeme. Mi, či vidíš, musíme tamto za tímto predňím pánom naveki tak choďiť, že sme ho pred sebou viďeli, abi vždi z jeho svetla kus na nás padalo. Ale ti iď len ďalej za tímto závozom, stretňeš ešťe jedneho čjerneho pána, ten ťi povje, čo máš robiť.‘

Tento pán už len slabuo svetlo púšťau za pocestnou, až jej z očí straťiu, a potom kráčala po velikej tme. Tu hňeď stretňe toho treťjeho celkom čjerneho pána, i dá mu ten treťí postruhňík, abi jej len povedau, skaďe má ísť.

Čjerni pán sa zastaviu i s koňom i so svojím psíkom. ,Choď,‘ povedá, ,za tímto závozom, len merkuj, abi si do hori ňezablúďila. Príďeš tu do jedneho dvora. Na tom buďe na prostrjedku šichta dreva, a na ňej jeden lampáš horeť. Ti choď prosto ňje do domu, ale do chljeva, tam nad seňičkou visí jeden kantár, ten sními dolu, ale tak ťicho, že bi ťa žjaden duch ňezpozorovau, lebo až sa ten kuoň prebuďí, čo tam v chljeve buďe spať, tak je hňeď po ťebe. S tím kantárom pvojdeš cez pitvor (piklet) a cez jednu chižu do treťej, tam sa všaďe buďe svjeťiť, ale sa ňezlakni, choci čo a akuo strašnuo vidíš. Len ti iď smelo, a keď do tej treťej stúpiš, tam buďe spať za stolom jeden starí striguoň, zahoď mu ten kantár na šiju, ňedbaj ňič, trebars sa ťi na čo buďe robiť, len ho ti vedz za ten kantár von na dvor ku tej šichťe (kljetke), zapal hu tím lampášom a polož na ňu toho striguoňa, ňech zhorí. Ňeodpusť mu, čo bi čo robiu, čo bi sa ako zvíjau, čo bi sa ako pretvarovau. Až to vikonáš, visloboďíš nás i seba, až nje, zahinješ tak, ako skapali aj tvoje kamarátki, čo tjež sem zablúďili. Ten prví pán, čo si ho stretla, slúži tomu striguoňovi za slnce, ten druhí mu je mesjac a ja noc. Teraz že si nás nachovala, ňemusíme sa domou ponáhlať, zabavíme sa dlhšje na našej cesťe a za ten čas, kím ja buďem choďiť, buďe striguoň spať. Ti máš dosť času nás vislobodiť, len sa ponáhlaj a rob všetko opatrňe, ako som ťi prikázau.‘

Pocestná len teraz zveďela, kďe je ona, čo je ona, ako je ona. No ale už poručeno Bohu, len sa pusťila ďalej po tej tme. Ani dobre ňeviďela, kaďe iďe, aňi kďe príďe, iba keď sa raz predca domakala, že je už na striguoňovom dvore pri tej šichťe. Tu horela v lampáši svjeca a v chiži sa svjeťilo, kďe striguoň spau. Poťichúčku sa prikradla ku chljevu, vzala ponad seňički kantár, aňi ňedíchla, a šla k pikletu. Otvorí dvere, tu viďí na kuchiňi všeliakí rjad od vímislu sveta, ale všetko z ludskej kosťi virezaní. Miski boli z hláv ludskích, a loški z rúk, z nuoh tĺki a válki, z brucha koritká. Zlakla sa velmi, keď toto viďela, ale sa skoro spamatala, otvorila druhje dvere a stúpila do chiži. V tejto ňeviďela inšjeho, iba luďí v zelezních kljetkach, ktorích si tu ten strigvoň kŕmiu. Medzi ňimí boli i jej kamarátki, lebo tjeto pekňe až sem došli, ale ňemali čo dať chudím pánom, ňedali jim títo aňi poradi, a keď sem prišli, strigvoň sa prebuďiu a zapreu ich hňeď do kljetki. Teraz spalo všetko.

Táto otvorila polahúčku dvere, stúpila do tej striguoňovej chiži, aňi ňedíchla. Tu sa prebuďí starigáň a počne hore zpoza stola stávať. Ale mu ona skoro zahoďí ten kantár a veďje ho na dvor ku šichťe. Tento sa jej začau premeňovať na všakovje potvori, hadi, žabi, ješťerice, ptáki, medveďe, liški, vlkou a boh vje ešte načo. Ona ňič ňedbala na všetko, len ho pekňe privedla ku šichťe, vihoďila hore na drevo a podpálila s tím lampášom. Spraskalo drevo pod chvilou a strigvoň zhoreu. Popel aj vatra sa prepadla.

Na mjesto dvora stala sa tu celá krajina a na mjesto domu celuo mesto. Tu prišlo ťisíce ludu a ďakuvalo osloboďiťelkiňi svojej, že ích zo zakljaťa visloboďila. Tí traja pánovja boli mužovia tích troch práčok a ten čjerní jej muž, čo jej rozpovedau všetko, ako čo má robiť. Títo sa vráťili už ako zdraví tuční luďja, bo pred tím len preto takí chudí boli, že ich strigvoň žerjacimí uhlíkami chovau. Teraz tu ešťe len bolo radosťi nad radosťi, keď sa všeci spolu zišli, i radujú sa až posjal, ak ňepomreli.“

2. Iná úprava tejto rozprávky bola zapísaná ešte do rukopisu č. XVIII. (Sbierka Dobšinského), str. 31 — 33, č. 6, pod nadpisom „Tri práčki“.^[326]

„Kďesi v cudzej, či to v našej krajiňe bolo, ňevjem dosť na tom, bívali kďesi pri jednom mesťe tri ženy, ktorím mužovja ňevje sa kďe, zkapali, keď išli z rúbaňi domou. A tak sa tjeto len tak chudobňe živili, iba čo si praňím zarobili, to mali. Raz si oňi boli zarobili na jednu mericu zbožja, zomleli si hu, zapravili večer i zamjesili ešťe pred pou nocou, čo sa len súrili a náhlili s tím chlebom, bo veru celí ďen predtím ňemali ňič v ustjech. Len čo zamjesili, stanú zase hňed hore, že si budú kúriť. Tu ňedaj bože v celom dome iskričku ohňa najsť. Rad prišjeu najskuor na tú najstaršú, abi šla do mesta na oheň. Tá odišla i dlho ňeprichádzala. Hlad zobuďiu tú strednú, i tá sa zachiťila, že tajďe za nou, ,lebo ju dobehňem, lebo ju stretňem, obe skuor príďeme;‘ lež tu obe za dlho ňeprichádzali.

Hlad zobuďiu i tú najmladšú, stala a pozerala, či tje ňejdú s tím ohňom. Ňič ňikde aňi len ňešuchlo. Chcela len prosto prjeti ňím bežať a vivolávať ich, že azdaj ako v noci poblúďili, bo bolo treba ísť jednou huorkou, ale si pomislí: ,Ej, odtrhňem ja z toho cesta, upečjeme si cestou na uhlíkoch, čo tje poňesú, buďe nám koľko-toľko.‘ Odtrhla a spravila z toho cesta tri postruhňíčki. Iďe, iďe tou huorkou, poblúďi na jeden starí závoz. Beží, vivoláva, ňikďe ňič nečuť, aňi ducha. Beží, zas len beží, koľko jej nohi dajú, stretňe jedneho svetljeho chudjeho pána, ešťe na chudšom koňi, a jeden psík chudučki ako trjeska za ňím bežau. ,Pán Boh pomáhaj! či sťe ňeviďeli tu dakďe na tej cesťe dve práčki?‘ ,Ozajže som viďeu, ja na mojej cesťe aňi vrábika aňi človječika ňevídavam; choj len ďalej, stretneš muojho sredňjeho kamaráta, azdaj ťi ten dač povje.‘ ,Jaj, ale, aha, akí ste chudí, vi ňemusíťe do tížňa aňi raz varenuo jedávať, naťe že vám tento postruhňíček.‘ I hodila ho tomu psíčku, a ten ho hňeď na troje rozkúsiu. Potom šieu ten pán, keď sa jej poďakovau ďalej, a ona uťekala zase tím závozom. Zase stretla jedneho už trocha bladšjeho, lež o vela chudšjeho pána na takom chudom koňi a jeden psík visušení ako trjeska bežau za ňím. ,Pán Boh pomáhaj! Či sťe ňeviďeli tu dakďe na tej ceste dve práčki?‘ ,Ozajže som viďeu, ja na mojej ceste aňi vrábika, aňi ptáčika ňevídavam, ňje to ešťe človječika; choj len ďalej, stretňeš nášho najstaršjeho kamaráta, ten ťi azdaj dačo povje.‘ ,Jaj, ale, aha, akí sťe vi chudí, vi ňemusíťe do tížňa ani raz varenuo jedávať. Naťe že vám tento postruhňíček.‘ I hoďila ho tomu psíčku, a ten ho hňed na troje rozkúsiu.

Potom šjeu i tento pán, keď sa jej poďakovau ďalej, a ona uťekala zase tím závozom. Stretla už toho najstaršjeho, najchudšjeho tmavjeho pána na čjernom koňi, a čjerni visušení ako trjeska psíček bežau za ňím: ,Pán Boh pomáhaj, či sťe ňevideli tu dakďe na tej cesťe dve práčki?‘ ,Ozajže že som viďeu, ja na mojej cesťe aňi vrábika ňevídam, ňjeto ešťe človječika; ľen iď ďalej, azdaj že jich stretňeš.‘ ,Jaj, ale, aha, akí sťe chudí, vi ňemusíťe do tížňa aňi raz varenuo jedávať, naťeže vám tento postruhňíček.‘ I hoďila ho tomu psíčku a ten ho hňeď na troje rozkúsiu. ,No, keď si ti aj mňa tak, ako mojich kamarátou nachovala, vráťže sa už teraz,‘ začňe jej povedať ten čjerni ako noc pán, ,ja ti aj za to aj za toto i sám ďakujem. Kím mi traja buďeme jesť to, čo si nám teraz dala, ti sa behom ponáhľaj. Príďeš k jedneho striguoňovmu domu. Vojďi tam do chljeva, a tak, čo sa žjaden tvor ňeprebuďí, zosňími ten čjerni kantár, čo hňeď na kraji visí, potom sa ponáhlaj do tej treťej chiži ku samjemu striguoňovi. Tam buďe spať za stolom, kím sa ja na tejto cesťe buďem baviť. Ja som jeho noc, a ten prví pán, čo si ho stretla, jeho ďeň, ten stredňí jeho mesjac. Kím tuná zostaňeme, ti máš dosť času k všetkjemu. Len daj pozor, abi sa ten striguoň, keď k ňemu puojďeš, ňezobuďiu, kím ten kantár na ňeho ňehoďíš. Potom, čo sa ti ako spjerať buďe, viveď ho na dvor, polož na tú klietku dreva, čo tam stojí, pripál tím lampášom, čo na ňom visí, tak uviďíš, čo sa staňe. I seba i nás visloboďíš.‘

Poďakovala sa mu za takú radu a bežala, koľko jej len para stačila, abi čím skuor na mjesto dobjehla. Tu všetko tak bolo, ako jej ten čjerni pán rozpovjedau. Na dvore kljetka a na ňej zavesení lampáš s horjacou sviečkou. Chljev bou otvorení i vkradla sa do ňeho na palcoch. Tam spau jeden kuoň a jeden hačár, tátošove striguoňovi. Tích sa mala čo báť, bo jich tátoš ako aj tich pánov i so všetkím svojím statkom žeravím uhlím chovau, a tjeto, keď bi boli dostali človeka, hňed bi ho boli zožrali. Aňi ňedíchla ani ňešuchla, kím ten kantár dolu zberala. Odťjal príďe do pikleta (prklet, piklet, pitvor), tu šakovuo náraďja z človečích kostí: mesto misok, hrncov ťemenje kosti z človečej hlavi, ližice z ručních, varechi z nohovích kostí, habarki z palcov popriprávaňje, a ohrablá z rebrovích kosťí.

Tak sa náramňe toho preďesila, čo dobre z nuoh ňepadla, a ešťe kebi bola, ako jej kamarátki, všetko po vidňe viďela! Stato sa prešmikla chitro, chitro do tej prvej chíži, abi sa na to ďívať ňemusela: Tu všakovak]e mordárskje nástroje. Aňi sa ňeobzerala, čo to tam, ľen sa do tej druhej ponáhlala. Tu najďe luďí v zelezních kljetkach pozatváraních, čo jich ten striguoň krmiu, že jich potom zareže a zje. Tam boli i jej kamarátki. Na šťesťja všetko spalo, bo tje jej kamarátki prjam boli krik spravili a striguoň bi sa bou zobuďiu. Ona sa už aj sama chcela vráťiť, tak sa poľakala, keď to všetko viďela, ale to bou takí dom, čo kdo sa raz zapljetou do ňeho, ten museu do tej tretej chiži ku striguoňovi prísť, a ten každjeho prevládau. Či chcela, či ňje, aj ona len ta zablúďila. Tomu horela nad stolom lampa v tej treťej chiži, a sám spau vivalení ako brav. Len čo ona dnu vkročí, už sa počňe za tím stolom híbať. ,Aha!‘ povedá, ,tu si mi ho.‘ Ona priskočí a zahoďí mu na grg ten kantár, práve sa jej najlepšie hore zodvihou. Ten sa počňe premeňovať na všeliakje potvori: medveďe, hadou, šjarkanou, orlou, a chce ju rozdrjapať, ona ňič, len ho veďje von. Tu jej po dvore skáče a mece sa hňeď ako had, jašťer, vlk, alebo už aká tam potvora na sveťe. Ona ho len veďje i veďje k tej kljetke, priveďje ho a vihoďí hore na ňu, to zapáli, a pod chvíľkou všetko aj s ňím zpraskalo, tak že iba kus popola z toho dreva zostalo. Nuž tu sa hrnú zo všetkích strán ku ňej osloboďení luďja, čo sa zo všeliakích zverou, a z tích mnohích kosťí i z čoho len ňje, zase na dobrích luďí popremjeňali. Naposledok i jej kamarátki i so svojimi i s jej mužom, a to síce ten prví bou jej muž, ten srední srednej a ten najstarší, čo ho napokon stretla, muž tej najstaršej. Radovali sa, ťešili sa tí luďja, bo tam našli bohatstva dosť, i ňeboli potom vjacej takí bjední, takí chudobní.“

Túto rozprávku Dobšinský novo upravil, ba spracoval pre svoje „Prostonárodnie slov. povesti“, v ktorých ju vytlačil v IV. soš., str. 20 — 25, pod nadpisom „Tri práčky“. Skorej ešte mal Dobšinský pred sebou verziu, zapísanú v Holubici, ako by svedčil opis strigôňovho dvora, ale zasa opis úlohy troch pánov („noc, mesiac, deň“) srovnáva sa s druhým rukopisom, kdežto v Holubici je „slnce“ miesto dňa. Ale jesto i niektoré nové doplnky, ako že čierny pán vraví najmladšej práčke: „Ty by si z tohto závozu nikda von nevyšla, bo ten točí sa kolom do kola ako koleso.“ Na konci tej reči je pridané: „Ale že môj jeden krok a tvoje tri.“

O tejto rozprávke písal som v článku „Personifikácia dňa a noci v ľudových rozprávkach“ v Zeitschrift des Vereins für Volkskunde 1916, str. 316.