ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Neznáma kmotra

1. Túto rozprávku zapísali v novších časoch, a to v stolici Šarišskej (Czambel 301, § 156).

Chudobný človek hľadá, kto by mu šiel pri jeho dcére za kmotru. Postretol ježibabu, ona mu vraví: „Ja vam pujdzem šicko vislužic i dobre vam zaplacim.“ Vymienila si však, že o dvanásť rokov jej dieťa dajú. Otcovi dala zrkadlo, v ktorom mohol vidieť, ako sa dievčaťu vodí, a okrem toho všeliaké bohatstvo.

Po dvanástom roku ježibaba vzala si dievča do zakliatej krajiny a rozkázala mu, aby zametala dvanásť izieb, ale do trinástej aby ani nepozrela. Marienka neodolala, nazrela do izby, videla tam ježibabu na „pokuce, co śe furt kivala.“ Dievča zanovite tajilo, že v izbe bolo, hoci sa jej ježibaba vyhrážala, že ju dá roztrhať zvermi, vlkom, hadom, až ju koniec koncov vyhodila na „biely svet“, ale nemú.

Túlala sa horou, tam ju našiel princ, ktorý tam poľoval, vzal ju domov a oženil sa s ňou. O rok princ musel na vojnu, Marienka porodila. Boly pri nej ženské, ale zaspaly, keď sa zjavila ježibaba a odobrala synka materi, vyhrážajúc, že ho sožerie. Pred kráľom ju očiernili, že si vzal čarodejnicu, ktorá sožrala svoje dieťa. To isté opakovalo sa pri druhom zľahnutí a tiež pri treťom pri prítomnosti princovej. Rozhnevaný muž rozkázal, aby Maričku hodili do ohňa. Prv než by rozsudok boli vykonali, zjavila sa ježibaba, priviezla synov, sňala s Maričky kliatbu nemoty a ďakovala jej, že ju vyslobodila.

2. Vo verzii z Abaujskej stolice (Czambel str. 349, § 179) hľadal bedár, ktorý mal toľko detí ako dierok na riečici a ešte o jedno viac, kmotra a kmotru, až v cudzom kraji našiel starého žobráka a ten mu sľúbil, že na druhý deň bude v kostole i so ženou. Kmotrovia spôsobili, že bedár našiel v svojej komore chlieb a víno a mohol ich počastovať; dievča obdarovali tým, že jej slzy premenia sa v perly a úsmevy v zlaté ruže. Napokon ohlásili, že o sedem rokov si prijdú pre ňu.

Kmotrou bola P. Mária zakliata, ona sa knísala v trinástej izbe v ohnivej kolíske. Keď dievča, Marijanka, našlo kľúč od trinástej izby, šla sa tam podívať, zlaté jabĺčko spadlo jej tam do krvi a videla tiež, ako sa krstná knísala. Keď dievča tajilo, že by v izbe bolo, shodila ju P. Mária s oblakov na zelenú lúku, kde práve princ poľoval.

Zatým rozpráva sa rovnako ako v predošlej verzii, iba je doložené, že kmotra zamazala matke ústa krvou, ako by svoje dieťa zjedla, a to tri razy tak. Tiež len pri druhom dieťati P. Mária porobila, že matka onemela. Zakľúčenie je ako obyčajne s doložením, že kmotra premenila sa na holúbka a odletela.

3. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával i vypracoval Ťapucha Matúš, rod. v Oslanoch. Zapísal ju S. Czambel 19./V. 1903.

„Lukaš bou velmi bohatý človek volakedy, aľe schudobňeu, žena sa mu zľiahla a ňechceu mu nichto na krst iť. Posretla ho jedna kráľovná, čo bola zakliata. Že mu ona pôjďe na krst. Keď išla na krst, išla baba k farárovi: ,Pán farár, buďeme mať krst.‘ ,A čí?‘ ,Lukašou.‘ ,Ah, toho nešťastného Lukaša.‘ Ňesťeu iť hneď. Prišla z odpoveďou k tej kmotre, kráľovnej zakliatej. Išla tá kmotra sama pre farára a dala mu za hrsť dukátou. Hňeď išou krstiť. Takú zácnosť poton robeu, že si dau pluviár založiť gu krstu. Keď dieťatko okrsťili, rozlúčila sa kmotra s kmotrom. A povedala mu: ,Kmotrík môj, to krstenuo ďiučatko mi doňesieš na toto mesto, keď buďe mať jedenásť rokou.‘ Eo ďiouča sa tako dobre učilo v škole, že na pargamúťe vedelo litery tlačiť.

Keď malo jedenásť rokou, zaviedou ho otiec na to istô mesto, ďe sa rozlúčeu s kmotrou. Kmotra si hu pojala do svojho burku zakliateho. Tam mu dala harfičku, aby sa učilo hrať. Zlatým hrebeňom hu česali fraucimerky a smela iť do šiestich izbí, len do siedmej ňie. Keď královnej vychadzaly roky zakliaťa, tomu ďieučaťu ňedalo spať, a chcelo iť do tej siedmej izby. Videlo tan tú zakliatu kráľovnú v umrlčej truhľe ležať. Dieuča nešlo núter, ale friško zaplesklo dvermi. Keď krstná mať prišla krstnému dioučati, povedala: ,Čos robila v tej siedmej izbe?‘ Za pokutu odviedla to diouča do záhrady medzi ruže a zakliala hu na holú a nemú. Príšou jeden princ, čo bou na poľouce, a pýta sa: ,Diouča, čo tu robíš?‘ Ono ňevedelo poviedať. Pýtau sa princ: ,Či vieš čítať a písať?‘ Kývalo hlavou, že vie. Poton jej dau papier aj céruzku a pojau si hu k sebe. Aj si hu zau za ženu.

Ráz tak zliahla. Tá zakliata královná jej ukradla to ďieťa. Keď ostala druhý raz samodruhá, sám princ hu vartuvau aj z vojakmi pod holými šabliami. Ale to ňič neplatilo, ďieťa preca zala zakliata královná. Aj na treťí raz ostala samodruhá. Ešťe tuhšia varta bola okolo nej, keď sa mala zliahnuť. Zase skapalo dieťa. Tak povedau kráľ, že jeho žena mosí byť bosorka, že hu dá spáliť. Nakládli dreva, aj hu už viezli na spálenie. Tedy už bežala tá zakliata královná aj s pokraďenými ďeťmi. Keď dobehla, kričala: ,Pardon, pardon, nepaľte hu, ňevinná je, já som pobrala ďeti a tu ich oddávam.‘ Královnej vyšou čas zakliaťa, svoju odkliatu krajnu darovala svojej krstňej Marišce a Mariška poton dobre nažívala so svojím princon, manželon.“

4. Etnogr. Zbirnyk IX., 59 — 60 č. má verziu zo Spišskej stolice.

Narodené dievčatko niesol otec na krst, postretla ho stará baba a šla mu za kmotru. Dala dieťaťu dukát, ktorý strčila za plienku. Ako dukát doma vypadol, bola na zemi celá kopa dukátov, a pomerať ich poslali si požičať od ujca merice. Keď mericu vrátili, našiel ujec za obručou dukát. (To je túlavý motív, ktorý sem bol dosť nasilu vnesený. Pozri č. 79 B, 105, 1, 125 A2.)

Baba potom vzala dievča Marišku k sebe. Stariga bola bosorka, dala dievčaťu kľúče od šiestich izieb, ale do siedmej jej zakázala vojsť, lebo tam čarodejnica sa kajala. Mariška neodolala, pozrela do izby a videla tam starú babu knísať sa v truhle. Dievča potom tajilo, že tam niečo videlo. Onemela a baba vyviedla ju do hory.

Na poľovačke cisársky princ našiel Marišku priviazanú ku stromu. Pojal ju domov, otcovi riekol, že našiel líšku, aby jej mohol dávať osobitné obedy. Potom sa mu zapáčila i otcovi a vzal si ju za ženu. Keď sa onedlho cítila matkou, princ musel ísť na vojenské cvičenie. Keď porodila, odtrhla čarodejnica dieťaťu hlavu, a keď Mariška tajila, čo videla, čarodejnica odišla. Druhý raz čarodejnica roztrhala dieťa a žene krvou pomazala ústa. Tak sa stalo i pri treťom pôrode, čarodejnica vzala zkaličené dieťa so sebou, ako bola urobila i s oboma prvými.

Potom šli Marišku spáliť. Keď ju už mali vrhnúť do ohňa, priletela čarodejnica s deťmi na koči a zďaleka kričala, aby dočkali. Dočkali ju, Mariška si deti vzala a čarodejnica sa rozliala na kolomaž. Deti boly utešené, chlapček mal zlatú retiazku na krku a dievčatá zlatý pás okolo tela.

5. Etnogr. Zbirnyk III. 52 — 53 č. 19. uvádza verziu „Bohorodyća a jiji služanka“ zo Zemplínskej stolice.

„Prečistá deva“ mala vernú slúžku, preto si ju vzala do neba. Zakázala jej prístup k studničke. Dievča neposlúchlo, omočilo prst do vody a prst sa jej pozlátil. Zakrútila si ho do listu a tajila vo tri vrhy.

Bohorodica dala ju sniesť do lesa na dub a odňala jej reč. Našiel ju tam princ, sám ju sniesol a potom pojal za ženu. Keď sa jej narodil chlapec, Bohorodička ho odniesla, a keď vždy tajila, vzala jej i druhých dvoje detí.

Preto ju odsúdili spáliť. Bohorodička prišla znovu, kráľovná sa jej priznala, P. Mária doniesla jej deti a schladila pálčivosť.

b) Dievča vychováva pani, ktorej bola nevdojak zasľúbená

1. Prvá slovenská verzia bola zapísaná v Codexe Revúckom C, str. 39 — 41, pod názvom „O kováčovi“, a potom prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka IV., str. 386 — 390. Podávame tento druhý text vo vernom odpise. Odchylky prvého textu sú v poznámke.

„Žil jedon kováč, ktorí na tak velkú mizinu višjou, že mu len sedem grajcjáró pozustálo. Žena a ďeti mu za ušima mravčali, že si radi nevedeu dať. Predsevzau si tedá, že si za ostatok svojích peňazí motúz kúpí, na ktorí sa zakvačí.

Ak v hvore už haluz zaťahuje, bi štrang na ňju zavrhou, zjaví sa mu jedná panna… Odhovorila ho od špatňjeho tohoto skutku. Ak sa i druhí ráz zakvačovau, predstaví sa mu tá istá panna a odhovára ho. Tretí raz ak zmizla, zase si len štrančok zahazovau. Vtom sa zjaví panna a povje mu: ,Ej dobre, dobre, kovače! Já ťi spomuožem, bohactva, gazdovstva ťi udelím, koľko len budeš chceť mať, ale pod tou víminkou, že mi to slubíš v tvojom dome, o čom ti doteraz nevješ.‘ On premíšlau, ale sa nemohou dopídiť na to, o čom bi on nebou vedeu. Napokon jej slubiu, a ona ho obohatila peňazí i gazdovstvom s tou vípoveďou, že o sedem rokou si pre slubenú vec príjde. Vtom zmizla, a kováč^[31] sa navrátiu.

Jeho žena zbledla, keď počula, že také slub bou urobiu s neznámou pannou. ,No, veď si mi spraviu, šak som v teži.‘ O tom, pravda, kováč neveďeu a oči vytrješťau, ale to vera nič nespomáhalo.

Porodila kováčka djouča zo zlatou hvjezdou i zo zlatima vlasmi. Tamejší ludja ju velmi radi mali, lebo bolo peknuo a dobruo, len ako anjel. Ak sa k sjedmimu roku blížilo, zahurtuje koč, s ktorjeho panna vistúpi, ku kováčovi ide a djovča si vezme. Velkuo horekovanja nastálo. Viprovázali to djovča všeci až k cintorínu^[32], odkjad sa i sama kováčova žena navrátiť musela, lebo bi jím šecím bola porobila.

Panna djovča do nadherniho zámku doprovodí. ,Tu ti, dcero moja,‘ povje ona, 90^[33] izbi pod zpravu zaňechávám. V tichto muožeš prebívať. Do 100-tej ale nikdi nenakukneš, lebo zle pochodíš. O sedem rokou sa zase viďíme.‘

Djovča si tu dobre za sedem rokou prebívalo. Tá 100-tá ju sie pomrzjavala, ale dala račej pokoj. Medzitím sa navrátí Panna. ,No, či si do ostatnej izbi nenakukla?‘ zpitá sa ona;^[34] a panna bola spokojná, lebo veďela, že tu izbu nevidela. Potom zase na 7 rokou odešla, a to jej naručila, čo predejšle.

Djovča ak sa ráz po dvore prechádzja, počuje peknú muziku. Táto z tej ostatnej vichádzala. To sa velorazí stálo. Ráz sa osmelí a nakukňe do ostatnej izbi. Tam zazrje dvanáctich zakljátich za stolom v tej postave i teráz, ako v tom čas seďeli, v ktorom boli porobení. Za dvermi tjež jedon stau, ktorí sa jej primluviu, abi pre šeckuo svatuo, čo kolvek panna s ňou bude robiť, len nepovedala, že tu dačuo videla, ale abi tajila.

O sedem rokou sa panna navráti, ktorá o šeckom vedela. ,No, djevča,‘ povje ona, ,ti si videla ostatnú izbu, prosím ťa, povez mi, čuo si tam viďela.‘ Ale ona tajila a tajila. ,Ak mi nepovješ, čuo si viďela, hodím ta do studni a ňemou ostaneš.‘ Ale sa ona odstrašiť nedala, a nepovedala. Ak jej bola prislubila, tak sa i stálo, vrhla jú do studni a ňemou zostála.^[35]

Ak k sebe prišla, viďela, že na pjesočnatom gruntu stojí. A jedon podzemní príchod sa jej ukázal. Šla tedi ďalej, kím na utešeňje lúki neprišla. Dlúho tu prebívala, a tá Panna sa jej častejši zjevovala, i žjadala i prosila, abi len povedala, čuo v tej ostatnej izbe viďela. Ale ona mlčala.

Vtom, ak sa bola ráz na pažiť složila a zadrjemala, uzreu ju jedon Princ, ktorí práve v tom vidjeku poloval. Velmi sa mu zapáčila. Predsevzau si tedy hneď, že ju za ženu vezme, čokolvek^[36] aj ludja rozprávali. Zobudí ju, tu ona rozprávať nemohla, ale sa Princ na tom nezastaviu. Vzau si jú a žili štastlive.

Ak už porodiť mala, ona sa počala strachovať. Porodila syna so zlatýma vlasami a hviezdou zlatou. V noci sa zjaví Panna a povje, že jestli nepovje, čuo viďela bola, že jej sina zaškrtí. Ona mlčala; i sina^[37] zaškrtila, v ustoch pokrvavila a zmizla.

Na druhje ráno sa polakali v zámku a zmíšleli, že bi to ona bola tú vraždu spáchala. Odpostili jej.

V ťažbi postavená jsuc, porodila o dva roki dceru zo zlatima vlasmi i so zlatou hvjezdičkou. Princ postaviu vojsko na stráž, ktorí bi merkovali (ktorá bi merkovala) na jeho dcéru. Ale ona šecka zaspala, a ráno, keď sa prebuďili, skrvavenú i zabitú našli. To tá panna bola počarila, a zmámila takovím zpuosobom dceru, ako pred tim sina zmarnila (ako predtim syna jejiho).

Princ sa veľmi rozježil, že v dvore jeho tak neslíchanje vraždi sa robja. Ju vo velké podezrelosti mali, za strigu vihlásili, ktorá bi takjeto skutki provodzovala. Rozkázau tedi hranicu zrobiť, abi jú spálili. Ak už pri stlupe uvjazaná stála, zahurtuje čjerní koč, z ktorího Panna vijde a povje: ,Povec, dcero moja (lebo ona s ňou vždi domluvať sa mohla, len s druhima ľudmi nje), čuo si v tej izbe viďela, už ti je teráz šecko jedno.‘ Ale ona mlčela a žjadnim zpuosobom nič nerekla.

,To je tvoje aj moje štastja,‘ povje Panna potom, ,ti si ma skrze tento skutok tvoj, aj tich^[38] 12 v zámku zakljatich osloboďila.‘

Panna zmizla čistou tvárou, aj zámok ten sa osvetliu. Ona dostála reč, i deti zamordovaňje nazpak, s Princom žili dluho v pokoji aj v štestjú. Kováča navštívili, k sebe prijali, a žiju snád i teráz.“

2. Túto rozprávku znovu spracoval dr. Gustáv Reusz v Slovenských povestiach Rimavského, str. 96 — 101, pod nadpisom „Zlatovláska“^[39]

Rozpráva tie isté veci, akiste podľa tohoto rukopisného textu. Odchyliek vecných nieto, iba v podrobnostiach, ako na pr. na koniec panna oddala kráľovnej živé deti, sadla do koča a odišla, ale tu vlastne je len rozvedené, čo v rukopisnom texte bolo rozprávané neúplne. Za to formálne je to rozprávka samostatná, ale nemožno povedať, že by sa jej upravovateľ bol viac priblížil pravej ľudovej rozprávke. Mnoho je zbytočne obšírne rozvedené, ako najmä úvod o kováčovej biede, kým sa odhodlal na zúfalý skutok. Z tejto sbierky prevzala B. Němcová rozprávku „Zlatovláska“. (I., 274 č. 32.) Jej text je púhy prepis, vlastne prevod tejto rozprávky s nepatrnými štylistickými premenami a dodatky, ako na pr. za celých sedem rokov bývala Zlatovláska v zámku, „rostla jako jahodka v lese, sama a sama, a stávala se den co den krásnější a moudřejší“. Je pridané, že v zakázanej komnate sedelo dvanásť zakliatych ľudí, „nepohnutě jako kostlivci“. Pridané je, že kráľ pri druhom pôrode porozostavoval stráže po celom zámku, „že by jim byla ani myška proklouznouti nemohla“. Potom že Zlatovláska „ruce prosebne k paní vztáhla“ a i.

Alebo tiež niečo vystalo, na pr. „do sté jizby [,trebars ju tu i tu pomrzjevala‘ je pridané u Rimavského] nahlédnouti se neopovážila.“ Ale po druhý raz Němcová pridala „a na stou ani nepomyslí.“ Premenené je slovo „nevadluvala“ domácim „nevravela.“

Touto rozprávkou začal Dobšinský svoje Prostonárodné slovenské povesti I., 8 — 17. Niečo v nej premenil a ináče upravil, tak úvod o biede kováčovej, ako sa trikrát vešal, po tretí raz „i veru pripravil povrázok na haluz, že si ho už zakosídli okolo hrdla a odvisne z neho,“ kde u Rimavského je, „na tretí ráz sa už takmer bou obesiu.“ Pridané je: „Milá žena len tak usmievala sa na ten cink blink a bežala hneď jedenia nakúpiť. Vyhladovelé deti skákaly od radosti a chválily sa, ako najedly sa až po hrdlo.“

Pri opisovaní nove narodeného dievčatka je pridané „prečo ho nikda inak ani nepozvali, len Zlatovláska.“ Záhadná pani má stály prívlastok „čierna“. Určitejšie sa rozpráva, že Zlatovláska na samom sklonku sedemročia nakukla do zakázanej komnaty. Na konci je pridané, keď „už dym a plamene až ku Zlatovláske šibať začaly, vtedy ako by divom premenila sa čierna panička a tvár jej obelela. Hneď kázala oheň zaliať, že je Zlatovláska nevinná.“ Sú tam ešte iné drobnejšie zmeny, ale ony nepridajú nič viac k charakteristike Dobšinského úpravy tej rozprávky.

Rozprávka B. Němcovej „O Marišce“ (I., 136 č. 12) bola odtlačená v „Novom i starom vlastenskom kalendári a slovenskom pozorníku na rok Páně 1852, str. 37 — 50. Zriedka sú tam vykonané premeny lexikálné, ako na pr. žena „zakrutila“ dievčatko miesto „zaobalila“, „vyškieral“ zuby hladný vlk miesto „ceril“ a i.

Táto látka bola rozobraná v „Povídkách kladských“ II., 204, a v Anmerkungen K. H. Grimm I., str. 13. č. 3. Srov. Kubín-Polívka Podkrkonoší záp. 28, 566 č. 6 Jungbauer Böhmerwald, str. 34 č. 9.

1. Prvá verzia tejto rozprávky je v Codexe Revúckom. A na liste 75a — 77a a ztadiaľ bola prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka III., str. 49 — 59 č. 13. „O sklenenom zamku“.^[40]

„Bola jedna matka, tá mala troch synou a jedno velmi krásnuo, utěšenuo maluo djoučatko. Tí traja synovja boli neposlušní a paškrdní. Čuo len mohli, na prjek urobili matky, a obzvláště radi kvárili, tak že sa ani messo v hrnku pri ohni pred ními obstať nemohlo. Matka si s ními nevedela rady dat. Napomínala jich, trestala, hrozila a bila, ale to nič neosožilo. Oni kvarit neprestali, a každý den messo z hrnka vychytali. Čím vjac sa matka hnevala a lála, tím boli smelší a neodbytnejší. Probovala jich i prosit, aby jej len to messo na mestě nahali; ani prosba neosožila nič. Matka sa šecka dounovala, že jej temer do zaufanja šlo. ,Už ja uvidím,‘ rekně raz, ,či vy tau hnusnu obyčaj nahatě, vy nehanbliuci! Vidítě, že ma šecka trpelivost nahala. Ja sa vám osvedčujem, že ak mi to dnes urobítě a to messo vychmacete, kým v kostole budem, že vás na večnost preklajem, tak že vás žaden duch vjac neosvobodí.‘ Synovja sa zachychotali - matka tento posmech s plačom pretrpela, do kostela odišla a synovja rovno do kuchyny, messo vyťahali^[41] a pojedli.

Matka utrápená a smutná z kostola prišla, lebo veděla, že jej dom neštestja potká. Vkročila do kuchyny, obzrela hrnky, messa nebolo. ,Darmo,‘ zahorekovala lutostive, ,ja musím tomu peklu konjec urobit a na mojích synou kljatbu položit.‘ ,Sem,‘ rekně, ,vy nepodarení synovja! Ani prosba ani hrozba pri vás nič neplatí — ja sa každý den s vami zožerjám.^[42] Už bolo dost! Bluďte po svetě — v tauto hodinu, kde ste paškrdili, krkauce budte, messo jeden z druhýho trhajtě. Len najbližšja rodina vás od klatby vysvobodí.‘^[43] Rekla a synovja sa na krkaucou obrátili, jeden z druhýho messo trhali a uletěli. Neštastná matka vo dne i v noci plakala.

Roky preišli, o synoch nebou ani chyr. Messo z hrnka nik nevykrádau a v dome bou pokoj. Matka sa nehnevala, nezhryzala, a to maluo djoučatko, bjelo ako hus a červenuo ako ružička, naširoko nadělako sebe podobního němalo. Bolo veseluo, a kde sa obrátilo, všecko sa jej usmjevalo; bolo miluo, kdo na ňu pozreu, rád ju videu. Matky v dome i v poli pomáhala. Matka s dcerou nevedely o neštestí, šecko sa jím darilo, boly naveky spokojný a uradovaný.

Kdesi tamsi počula ráz tato dcera, že mala troch bratou. ,Ei! maminko,‘ povje si matky, ,ludja povedaju, že som ja mala troch bratou, kde že sa poděli?‘ ,Djouka moja!‘ odpovje matka, ,tí šli svetom,‘ a zaplakala. ,Veď že mi už len poveztě, čuo to, ak to bolo.‘ Matka šecko uprimně vyrozpravala a mnoho slz vyljala.

,Spokojtě sa, maminko,‘ rekně krásna dcera. ,Najbližšja rodina jich vysvobodí. To som ja. Ja puojdem, vyhladám a vysvobodím jich, trebas by to ak ťažko bolo.‘ Matka to za nemožnau vec držala, vzdychla a po dakelko dnoch dceru svoju do cesty vypravila.

Krásna dcera šla šírym svetom, horami, laukámi, pustými dolinami, starými cestami, kde ju oči něsli. Raz prijde do jedniho haja, a tam vidí jeden pekný dom. Vkročí do něho a vidí matku mesjacovu. ,Bože daj štestja!‘ rekně krásna dcera. ,Vitaj, djouka moja!‘ rekně mesjacová matka, ,kdeže si sa tu vzala?‘ ,Prišla som do vás zpytať sa, či by váš syn nevedeu, kde bývajú tri krkavci, mojí zakljatí bratja.‘

,Moi syn je ňe doma,‘ rekně mesjacová matka, ,ale keď prijdě, spýtam sa ho. Ale ty, djouka moja, tu si zle nadišla, ak muoj syn domou prijdě, ten ťa zožere, lebo bude lačný. Mezitím, aby si zle neschodila, skry sa pod toto koryto, a ani sa nepohni!‘ Mesjac prišjou dokonaný. Sotva dnu vkročiu, hned zavolau: ,Mamo, človečina smrdí! sem s ňou, nak ju zožrem.‘ ,Ach! tu,‘ povje matka, ,nikoho njet, to sa ti len tak vidí, že si tuho svjetiu.‘ ,Na,‘ rekně mu, ,tu máš obed, najez sa a pospi si!‘ Mesjac sa najedou a začau drjemat. Matka mu ískala, aby skorej zaspau, a keď sa uspávau, potrhla mu vlasy ,Ei! mamo,‘ povedá, ,čuože ma kvačetě?‘ Ona rekně: ‚Ja som zadrjemala a tu sa mi snívalo, že sa dakdo spytovau, že či si dakde troch zakljatych bratou na krkaucoch obrátených nevideu?‘ ‚Ozaj videu,‘ rekně mesjac, ‚skorej to vypačí Slnce, lebo vjacej svetla má.‘ ‚Nože no,‘ rekně mať, ‚len spi!‘

Mesjac šjou do cesty, a mesjacová matka prerekla ku krásnej dcere: ‚Djouka moja, tu sa niš nedopýtaš. Choď s Bohom ďalej touto dolinou popri tom potoku, tam najdeš slncovu matku.‘ Krásna dcera odišla.

Šla dolinámi popri potoku, až prišla do jednej hory, kde bývalo slnce. V dome našla slncovu matku. ‚Bože daj štestja!‘ rekně krásna dvcera. ‚Bože daj i tebe! Kdě si sa tu prikonala?‘ rekně slncová mať. ‚Prišla som do vás, zpýtať sa, či by váš syn nevedeu, kdě bývajú tri krkavci, mojí zakljatí bratja.‘

‚Tvojí bratja?‘ rekně slncová mať. ‚Na to ti odpovedať nevjem, muoj syn sa skoro domou vrátí, toho sa spytám. Ale tu, moja djouka, nenabudneš, lebo muoj syn rád ludí je, ak ťa dopačí, prehltně i tebe.‘ ‚Ach! prosím vás,‘ rekně krásna dcera, ‚ukrytě ma dakdě, aby som zle neschodila.‘ Slncova mať ju ukryla.

Slnce prišlo a hned zavolalo: ‚Mamo, človečina smrdí! sem ju, nach sa najem.‘ ‚Ach! syn muoj,‘ rekně matka, ‚tu njet človeka, ale sa ti to tak vidí, že si vela po ludoch svjetiu a tej pary nabrau.‘ Matka mu dala večeru a slnce začalo drjemat. ‚Poď,‘ povje mu matka, ‚poískam ti, sladšje zaspíš.‘ Matka mu za čas ískala, a keď uspávau, potrhla ho za vlasy. Slnco sa pretrhlo z drjemot a reklo: ‚Ej! mamo, čuože ma šklbete?‘ ‚Veď som ťa nechcela,‘ rekně mať, ‚ale som i ja zadrjemala a snívalo sa mi, že sa dakdo dovedovau, či si dakdě troch bratou na krkaucoch zakljatých nevideu?‘ ‚Nevideu, nevideu,‘ rekně slnco, ‚lebo ja do každýho kuta nesvjetím, ale vetrík, ten šecko preduchá, ten najskuor bude o ních vedět‘. Vtom zaspau.

Rano slnce do cesty šlo, a matka slncova zbudila krásnu dceru. ‚Djouka moja,‘ rekně jej, ‚muoj syn nevideu nič, ale sa ti kázau ohlasit pri vetríkovi, ten včera z tejto strany duchau, choď k němu, ten za týmito vrchy bývá.‘ A ukázala jej cestu.

Šla dolinámi a vrchy až do hája na jeden vrch, kde najšla vetríkov dom. ‚Bože daj štestja!‘ rekně krásna dcera vetríkovej matky. ‚I tebe, moja djouka,‘ odpovje vetríkova mať. ‚Nač že si sa ti sem prikonala?‘ ‚Ach!‘ rekně krásna dcera, ‚prišla som vašho syna sa zpytať, či by dačuo nevedeu o mojích bratoch, čuo jich moja matka zakljala, a teraz sa na krkaucoch obraceni?‘ ‚Ažda že to muoj syn budě vedjeť,‘ rekně vetríková mať, ‚zpytám sa ho, aknahle sa domou vráti. Ale čuo tu s tebou robiť, on rád človečinu je, a tebe lahko zožre, ak ťa dopačí.‘ ‚Skrytě ma dakdě,‘ rekla krásna dcera. Vetríková matka ju skryla.

‚Mamo!‘ zahučí vetrík, ak sa domou zbližovau, ‚tu človečina smrdí.' ‚Ozaj človečina,‘ rekně mu mať, ‚to ťa len tá ludská pácha zarážja, čuo si velmi duchau.‘ Mať mu prihotovila jedního upečenýho vola, a jeden okou vína, a predložila pred něho. Keď šecko pojedou a vypiu, drjemat začau. ,Dokonau si sa, synok,‘ rekně mu mať, ,ja ti kus poískam, chutnějśje zaspíš.‘ Ískala mu a po chvílky potrhla ho za vlasy. Vetrík sa z drjemot prebrau a dudrau, že ho pošklbla. Matka rekně: ,Mne sa snívalo, že sa dakdo spytovau, či si dakdě neviděu troch zakljatych krkaucou.‘ ,Ba videu som jich,‘ rekně vetrík, ,pod skleneným zámkom v jednej djere bývaju, a tam každý den obletuvajú.‘

Vetrík si odpočinuu a šjou do cesty. Vetríkova matka privolala krásnu dceru k sebe a rekla jej: ,Djouka moja drahá, ty si sa na velkuo podobrala a musíš eště vela trpet, ale posluchni moju radu. Sklenený zámok tamto za tými horami stojí — ty choď rovno tam, a ja ti upečjem jedního ptaka, toho cestou poobhrizaj, ale koštjaliky neodhazuj; keď prijdeš pod ten zakljatý zámok, zprau si z ních lojtričku,^[44] a tak vyndi na zámok, tam vyzreš tvojich bratou.‘

Krásna dcera šla, koštjaliky obhryzala a odkladala a po mnohom ustávaní pod zámok prišla, lojtričku si poskladala a po něj na vrch zámku sa vydrjapala. Hladela na široko na dělako, ale šecko bolo pustuo. V zámku sa nik nehybau, okolo zámku vela skaliny, a všadě zukol vukol hory. ,Darmo,‘ povedá ,som sa prikonala,‘ a velmi srdečně zaplakala. Ak ona horekuje, vidí zdělaka troch ptákou čjerných, k zámku letjacich s velkým šustom. Slnco zakryli, tma sa stála a po jednom do djeri pod zámok sadali. Ako to viděla, zišla z lojtričky dolu a skoro sa ponáhlala ku tej djere. Bratja ju poznali, vítali a mezi seba posadili. Každý z ních si vodou rany umývau, čuo sa boli ďubali, a messo jeden druhýmu trhali.

,Drahá sestra naša,‘ rekně naposledy jeden z ních, ,my vjeme, čuo si prišla. Nach ťa Pan Boh za to požehná! Ale nás ty ažda nikdá nevyslobodíš, lebo sa k tomu mnoho vyhledáva.‘

,Ach! mojí drahí bratja!‘ rekně ona, ,sama matka ma sem vypravila, a ja som jej slúbila, že šecko podstupím, aby vás len ratovala. Neopustím vás, hoc ak mi tvrdo padně. Pan Boh mi pomuože. Len mi povezte, čuo robit mám.‘

,Keď už len tu pokutu z nás vzjat chceš, povjeme ti. Za sedem rokou, sedem mesjacou, sedem dní, sedem hodín a sedem okamženia nikdy k nikomu slova neprerečješ, treba by ťa i štvrtili.^[45] Ak slova rekneš, my na večnost zostaneme zakljatí.‘

Krásna dcera sa od laku ztrjasla, pozrela na krkaucou, zaplakala, zo stolca stala, oči k nebi zdvihla a rekla: ,P. Boh vidí, že ja to, čuo žádate, vykonat chcem.‘ Ruky k nebi pozdvihla a šla preč.

,Samotnosť,‘ myslí si, ,bude k tomu najlepšia,‘ a šla do hustých pustých huor. Zelinami, korenkami, jahodami, malinámi sa živila a tri roky štastlive prešly.

Raz po troch rokoch počuje psou brechat a truby trubit vždy bližšje a bližšje. Naposledy sa ukáže z hory vystupujúc jeden pán. Ten rovno kráčau k něj na tu zelenau lauku, kde stála. ,Boh s tebou!‘ rekně ten pán. A ona položila prst na ústa. ,Či ty tu bývaš?‘ rekně pán. Ona pokývala hlavou. ,A dávno?‘ Ona nerekla nič.

Ten pán bou sausedný král, človek krásný, utěšený, mladý. Začně sa krásnej dcere prizerat, a jeho duša sa najpru začala nad tou krásou divit, potom nepokojit. Zostau hladjac na ňu ako stlp.^[46] Nikdy eště takau krásu nevideu, nikdy mu tak čudno v srdci nebolo. ,Djoučatko,‘ rekně k něj ,ty si velmi krásnuo.‘ Ona mlčala. ,Mně sa velmi pačíš.‘ Ona mlčala. ,Ja som královský syn a mám peknuo králoustvo.‘ Ona mlčala. ,U mňa by ti dobrje dni boli.‘ Ona němá zostála. ,Mohla by si so mnou ist.‘ Ona mlčala. ,Ty by si so mnou bývala.‘ Ona mlčala. ,Ja by som ťa rád videu.‘ Ona mlčala. ,I sám by som ťa uctiu i mojí domáci.‘ Ona mlčala. ,Krásnuo djouča, ja si ťa vezmem.‘ Ona mlčala. ,Bez teba žit nebudem.‘ Ona mlčala. ,Mojou ženou budeš.‘ Ona hlavou pokývala, že nje. ,Nemuožem bez teba byt.‘ Ona krútila hlavou. ,Anjel krásný, len jedno slovo prerekni.‘ Ona mlčala. Ztrápený král k nohám jej padou, prosiu, slubovau. Ona němá zostala. Narjekau, horekovau, prosiu za smilovanja. Ona prst na usta položila, zo zemi ho zodvihla a usmjala sa mu. On jej ruky bozkávau, ju k prsom pritiskau, a len vždy opakovau: ,Chceš byt na veky mojou?‘ Ona sa mu na prse obalila, oči sklopila, ruku mu stisla a hlavou pokývala, že chce byť jeho ženou. On od radosti ako zbláznený skákau, plakau, smjau sa a nevedeu, čuo robí.

Naposledy vzau ju za ruku a vjedou preč z hory. Polovačka prestála. On štebotau, ona mlčala, až prišli do jeho zámku. Na druhý deň krásné šati jej oblject dau, hostí navolau, královskje hody spraviu a ona pri sobáši usmjevajúc hlavou pokývala,^[47] že mu chce do smrti^[48] verná byt.

Žili štastně, ale ona slova neprerekla. Ale sa len raz začala nad týmito štastnými ludmi baurka dvíhat. Král mal neprjatelou, a museu jist na dlhý čas na vojnu. Tažko sa od svojej krásnej ženy odobrau — a v dome nahau i jednu zlostnau Ježibabu. Po dakolko mesjacoch prišla krásna dcera do puolohu a mala peknýho syna. Ježibaba chlapca zarezala, psíka podhodila a kralovi oznámila, že mu paní zlahla a že mala šteňa. Král poručiu, aby ho opatrili, pokjal domou prijde.

Král sa domou vrátiu, dau si to šteňa ukazat a zarmútiu sa. Královná sa vyhovárat nemohla, lebo mlčala. Ale zas král na vojnu jít museu. Královna poznovu do posteli prišla, mala zas peknýho syna. Ježibaba syna ukradla,^[49] zarezala, mačku podhodila a královi oznámila, že má mačku. Král sa zarmútiu a nahněvau.

Vojna sa utíšila a král sa do domu vrátiu. Psa a mačku mesto dětí najšou. Jeho pani zarmucená, on velmi nahněvaný. Tento posmech znjest nemohou. ,Nebudem ju,‘ povedá, ,v mojom zámku trpet, preč ju vyžente. Celý svet by zo mňa posmech robiu.‘

Krásnu dcéru vyhnali preč — a ona neborka zarmucená putovala, narjekala, ruky zalamovala a trápila sa vo dne i v noci. Prišla do huor a zase len tak ako predtím korenkami, zelinámi, malinámi a jahodami sa živila. Prešlo sedem rokou a už len sedem mesjacou, sedem dní, sedem hodín a sedem okamženja zostávalo doplnit.

Jej pán mau pokojnějšje dni a preto sa zas na polovačku oddau. Už len sedem okamženja pre jej nemotu zostávalo doplnit, počuje psou honiť a na trubi trúbit. Po chvilki zjaví sa z hušťavy jej muž, ten král. Vidí ju zdělaka a hned mu na pamet prišlo, aký bou vtedy, keď si ju prvy raz videu, štastlivý. Jeho srdce sa obmekčilo. Zdělaka ju poznau a ponáhlau sa k něj.

,Ach!‘ povedá k něj, ,moja krásna žena, mna na veky srdce bolí, že som ja tak s tebou zacházau. Ale som si nevedeu jinak poradit. Odpust mi, prepač mi, ja to napravit chcem, čuo som zaviniu. Anjel muoj, vrať sa ko mně, ja nikdy proti tebě neprehreším.‘

,Ja,‘ odpovje ona v očach slzy, líbezným hlasom, ,tebe na veky milujem a milovať neprestanem. Ale počuj, čuo nás nešťastných robilo. Mojích troch bratou prekljala matka, že sa na krkaucou obrátili, a pre jejích vysvobozenja som ja sedem rokou, sedem mesjacou, sedem dní, sedem hodín a sedem okamženja mlčat musela. To som vystála, dnes je tej klatbe konjec. Nik by nás nebou rozlaučiu, keby som bola mohla mojích troch bratou opovrhnaut a v tej klatbe nahat, lebo len ja jediná na svete som v stave bola jich ratovat. Dnes sa slobodní. Raduj sa se mnou. My, muoj drahý pan, mali sme dvauch krásných synou, ale ta Ježibaba na zámku jich ukradla a pod vrhla šteňa a mačku. Naše děti sa v pivnici zarezanje. S Ježibabou urob, čo chceš, ta ťa na to privedla, že si ma odohnať dau; ja děti zkrísim. Pred dvoma dni ráno jeden had mi v pisku tauto zelinku donjesou, ona má tau moc, že keď jim hrdla zarezanje s nou potrem, zrostnau sa jim a ožijú.‘

,Prepáč, odpust, krásna žena,‘ zaplakau král, domou ju odvjedou. Ježibabu na kusy roztrhať dau. Děti ožili — a jejich uprimnost a láska sa obnovila. Štestja jím kvetlo a žáden zármutok jich nepotkau až do smrti. Bratja sa zo Sklenenýho zamku s velkým bohatstvom a radostou navrátili, matku k sebe dovedli, ju uctili a poslúchali a šeckým sa tak vodilo, ako si sami žjadali.“

Túto verziu podal Rimavský vo výťahu, str. 94 — 95; jeho výťah potom prevzala Božena Němcová (v Kobrovom vydaní, I. 237 — 8, v Laichtrovom vydaní ten doplnok nie je odtlačený, ale zato v komentári V. Tille, str. L — LI.).

2. Iná verzia bola zapísaná v Prostonárodňom Zábavniku II. (Prešpurskom) z okolia malohontského od Maginhradského na str. 127 — 139 pod názvom „O trech havranoch“. Tento text tiež podávame.^[50]

„Kdě bolo tam bolo, v seděmděsejtej sédméj krajině, za śervenym morom, za sklenanym vrchom a za drevenou skalou, bývau edon chudobný ślovek, kotor mau ženu a trech chlapcov. Nenadále ale chudobný ślovek umreu, a ženu zas samodruhú nahau; něboška misela sa trápiti s trema šarvanci a už ledvác chodela, śo velko bricho mala. Edoráz pekla chléb, a ako samotnej povoli jej šlo, tak že už zrán 9 hodin bolo a predca chléb do peci nesádzala. Tí jej trojmi chlapci od hladu už neveděli, śo majú robiti, dranśali, žebe im už skoro toho chleba napekla. Něboška mati viděla, že sa ich už nesprostí, odtrhla edon posuch, a vrhla ho pred plameň a potom im ho tak na tri śejske rozdělela. ‚Tu máte,‘ vravela, ‚kobe ste sa len už shavraneli vraj, kod ma tak naveky trápitě.‘ Chlapci vyskośeli z izbe a v pitvore ztrepotali s krídlami, šli shavranení do sveta.

Ni edon děn, ani edon týždeň pominuv, ako oni odišli, a a predsa sa nevrátili. Mati ich plakala, a v dědine sa dívali, kde sa tí trej chlapci poděli. Až na ostatok táto ich mati zlahla a poroděla edno peknó ďévśa, kotro Iľkou pokrstěli. Ďévśa toto rostlo, a zo dna na děň bolo krajšé, tak že každymu do oči vpadlo a najvejc tomu zemskymu pánovi, kotor v tej dědině bývau, kotor sa práve oženiti chceu. Totot pán potom to ďévśa dau po pansky vychovávati a na veky k němu choďévau a svojé srdce naproti němu ukejzovau. Ilka ale zo dna na deň bola maudrejša a pośala sa opitovati, že śi ona žádnych bratov němala. Mati jej vravela, že němala, lěbo sa bojala, že i ona ešte odídě do sveta. Ilka ale od sausedov sa dozveděla, že mala trech bratov, ale že sa shavraneli; na to hned pośala matěra trápiti, že śi je pravda, a neustaupela, pokyn jej to mati nedosveśela a nevyrozprávala tu celau historiu. Ilka ak náhle to pośula, hned sa vybrala do sveta, nemohla i ani mati ani tot jej frajér zemský pán doma zdržati. Od matěra na cestu niś nedostála, iba od toho zemskýho pána ednu bochniśku a edon kulač vína. S tím sa od nich rozlauśela a povédala, že zákyv nepríde, pokyn svojich bratov nevynájde.

Śes velké a vysoké dubové hore putovala našej Ilka, kde ani vtáśka nebolo chyrovati ni to eště śloveka. Prišou aj veśer a predca sa z tej hore vymotati nemohla, misela tade pod dubom prenocovati. Zrán šla ďalej, kde i dve ośi zavedli. Pred sámym poludním prišla pod edné vysoké a hrubé dva dube, a sotva že pod ich ténavu vkrośela, už sa stretla s edným starým chlapom, šedivým ako holub. ‚Hoj, mojej ďévka!‘ rékov starec, ‚vitaj! Kdě že si sa tu zvela, veť tu ani vtáśka nevidno, a odkode jej po tichto horách chodím, eśte nikoho v nich neviděli mojé ośi, okrem tebej a něbo vysokó.‘ ‚Ach, starý otěc! Chodím a blaudím, a zákyv sa nevrátím, pokyn mojich trech bratov shavranenych nenájděm; prosím vás, povecte mi, śi ste ich dakdě nevideli.‘ ‚Mojej ďévka! Velká a ťašká to cesta, na kotrau si sa vybrala, ak si ale z Boha, neboj sa, on ti bude na pomoci. Mezi tím ale, ak máš daśó na chrbtě v tom batošku, smiluj sa nado mnov aubohým a obśerstvi ma, ľebo som už tri dni niś nejédou.‘ ‚O, starý otěc!‘ odpovédala Ilka, ‚ver len ednu bochniśku mám a edon kulaś vina, a Boh vé, zakolko mi to trvati má; ale predca raśí jej nebudem niś jesti, a vám sa z toho dám najesti, sadnite si tode, tu máte batožok a jecte a potom sa napite!‘ Starec si sádou a jedou. Po chvílky stáv a batožok naspet dau Ilky. ‚Tu máš,‘ povédau, ‚ďakujem ti; že si ale tak vďaśná bola a že si sa aj s tím tvojím kusom so mnou rozdělela, preto požehnávám trpov tu tvoji bochniśku a víno. Bochniśka, kolkokolvek budeš z nej jestli, naveky bude celá, a kulaš naveky plný, ažbe aj ďesejti z neho pili. Toto je ale eśte ni dos, lebo dobrýho śloveka Boh nikde neopustí, a tak ani tebej, lebo aj te jeho oslavuješ. Vidíš, jej som od Boha vyslaný, abe som ta napomáhav, až zaslaužíš; vidím ale, že si hodná mojej službe, tode hybaj, zaveďém ta až na to mesto, kde tvoji braté zakleti bývajú.‘ S tím sa pobrali stejt a šli.

Po chvíli prišli pred edon kaštél vysoky, na kotrom ale žádné dvere neboli, preš kotré by tanu boli tašli. Starec ale Ilku chytev a s neu sa do povetrí vynésov a śes oblok do kaštéla ji pustev, a s tím zmizov. Ilka stála naprostred izbe, ako stlp. Dookola šejt ticho, ani duši, na ednom boku tri postele sa jej ukazovali, a v ednom rohu stov prikritý, na něm tri táněre a tri holbe vína, inše v izbe nevidela. Na tomto sa ona velmi divela, edoraz ale sa otvorev oblok, a prileteu edon vtáśik nan, kotor takto k nej prerékou: ‚Ilka mojej, niś sa neboj, len si sadni za stov a jec z toho najpeknejšího taňera, a potom sa aj z toho vína napi, śo pri taňeri stojí, to je jedlo tvojho najstaršiho bratovo, a potom dolej to víno aj tu polevku s tvojim vínom. A kod sa najéš, napiješ, lahni si do tej prednej posteli, aj to je jeho, a potom, ak sa naspíš, staň a vtejhni sa pod tu postel, a tam buc, zákyv tu budú tvoji braté, a potom najtro zas so stredným tak urob a napozajtro s najmladším.‘ S tím vtáśik z obloka odletev.

Ilka iba trpov poznala, že to misev tot stary ślovek býti, v tom táśiku, lebo akurát takym hlasom rozprávav, a tak si ona hned sadla za stov a najedla sa a napela z najstaršiho bratovho jedla a potom aj jedlo aj víno so svojím vínom dolejla. Tak si lahla do jeho posteli. Veśer sa prebudí a skoro stane, a ako jej vtáśik povédav, pod tu postel sa vtejhla. Po chvílky pośula hrmot v pitvore, a práve sa už mrkalo, dvere na izbe sa otvorele, a pred nima tri havrane ztrepotale s krídly a obrátele sa na peknych mládencov, a tak vošli do izbe. Ilka pod postelév nad timto zázrakom sa velmi zlakla, z druhej straně ale sa zaradovala, že už videla svojich peknych bratov. Chlapci posadali za stov a jedli, ale najstarší hned prerékov: ‚Ej, braté moji, z mojho jedla dakdo misev jesti a potom prilejti, lebo nemá takau chut, ako druhyráz.‘ ‚Ej, netárže, netár,‘ odpovedeli druhí, ‚kdeže be sa tu duša zvela, kod ani vtáśika nechyrovati.‘ Na to chyteli víno a peli, a on zas predešlé slová opakovav, braté ho ale zas upokojili. Potom sa kartovali, a tak tašli spati. Aknáhle ale najstarší lejhov do postele, hned zkríkov: ‚Braté moji, tu dakdo misí býti, lebo mojej postel je těplá, v tej misev dakdo ležati.‘ Tito ale ho prevraveli s druhým a tak pospali. Zrán povstávali, tak si zafrištikovali, a potom višli do pitvora, ztrepotali s krídly a šli do sveta.

Ilka potom višla zpod posteli a umela sa a uśesala, a tak totot den zas sa to s nev stálo a so stredním bratom, čo sa s neu a s najstarším bratom stálo vśera. Na tretí den to urobela zas s najmladším bratom, a aj totot bou šecko pretrpev, ale kod si lahov do posteli, našjou i teplú; to už nemohov pretrpeti, stav a povédau bratom: ‚Ve ste šecko pretrpeli, ale jej nemožem, lebo tu misí dakdo byti, jej zapálim svéśku a budem hladati.‘

Svéśku zapálí a hladá; pozre pod postel, a tam uvidí śloveka. ‚Vidíte, braté moji,‘ vykríkov, ‚tu je zbojník pod postelév; pod von vraj, až si dobro, a až si zlo, hneď ta prestreľím.‘ Ilka sa mu ani neozvala, ale kod už tretí raz zavolav, ozvala sa, lebo vedela, že kdo sa do tretího rázu neohlási, že ho móže tot prestreliti, kdo nan volá. ‚Dobró som,‘ povédala, ‚len mi dajte pokoj, jej som vašej sestra, prišla som vás hladati a vysloboditi.‘ Na to hned šeci hor stáli a zaradovali sa, že videj mezi sebov svoji sestru. A ona potom im všeckau svoji historiu porozprávala; kod už ale na to prišla, že ona zákyv neodíde od nich, pokyn ich nevyslobodí, hned jej povédali, že sa ona na velkau vec dala, lebo že ich vysloboditi nemóže hockto tak lahko. Tak ďalej vraveli: ‚Kto nás vyslobodí, misí za 9 rokov nemým byti a ani slova neprevraveti.‘ Ona povédala, že sa aj na to dá. ‚No, dobre,‘ rekli tito, ‚kot si sa tak za nás zaujala, sprobujemo; žebe ti ale ľakší padalo tuto pokutu nésti, zapravíme ta v hore do edního širokýho a ďeravyho duba, a tam budeš za 9 rokov, a tak, až ani k sebe ani k druhým neprevravíš za totot śas, me budemo vyslobodení.‘ Pristála ona na všecko, a tak i odvlekli do toho duba a donho zapraveli, na kotrom iba edna ďerka malá, skejt jej tito braté jedlo podávali.

Doma Ilku dos tvrdo śekala mati, tvrdši i ale ośekávau eśte jej frajér, alebo tot mladý zemský pán, kotor sa do nej bou zamilovav. A preto totot dav svojé najlepšé śteri kone do hyntova zaprejhnuti a vybrali sa na cestu, svoji Ilku hladati. Pred veśerom vprostredku v hore, po ktorej išou, zastáli mu koně na ceste pri ednom velkom a hrubom dube. Dos té prav kośiš s biśem, niś to ale nestálo, lebo sa té len zpínali a z mesta ani nepohli. Śo že mali robiti, zprobovav kośiš koňe naspet obrátiti, śo sa mu aj poštastělo, a tak sa vrátěli domov. Dos sa hnevav a jedovav pán v hyntove, ale mu to niś neprospelo. Prídu domov, tu hned dav zas druhé šteri koňe zaprejhnuti do hyntova druhymu kośišovi, a tak zas tou cestou šli; ale aj trpov tak schoděli ako prvej.

Potom treté šteri koně zaprejhou edon starý a skaušený kośiš, a tak šli. Prídu k dubu, zastáli koně, dos mudrovau starý kośiš, ako má pohnauti, žebe sa len zalíbeu pánovi, ale niś nemohlo byti. Naostatok zišou kośiš z hyntova a povédau pánovi: ‚Pane, jej tajdem tot dub poobzerati, aždaj tu daśó bude, a preto té našé koně aždaj nechcú pohynati.‘ Tak sa aj stálo, kośiš iba zveu baltu a šou k dubu; chodí okolo něho a obzerá, až naostatok zazré ednu dierku donho, pozre tanu a tam vidí Ilku. ‚Ach, pane!‘ zakriśau, ‚pote len sem, vet sa mne vidí, že je tá osoba v tomto dube zapravená, kotrau me hladámo.‘ Pán skośeu s hyntova a pozreu tanu, ale ako sa zaradovau, kod uvidev, že to isťe Ilka v tom dube. A tak hned potom našli dvere, skejt i tanú boli zapraveli, a vylámali ich. Pán hned k Ilky priskośeu a vyboskávau i, velmi sa ale zarmutev, kod zpozorovau, že je Ilka němá. Toto ho ale predca na to neprivedlo, žebe i bov tam nahau, lebo i hned chytev a do hyntova posadev. Dos sa on privrávav k něj v hyntove, ale ona len sveśela, a niś neprevravela. Ako prišli domov, hned sa pán k svadbe prihotovev, a tak sa s Ilkov sosobášiti dav.

Po chvíli zostála ona samodruhá, a jej pán misev do vojne odíti. Ako ej prícházala hodina, zavejzala ej ośi edná Ježibaba, kotrá pri jej mužovi slaužela, a povédala ej, že to taký obyśaj ośi zavezovali žene, kod rodí. Táto ale Ježibaba velmi sa na ni hnevala, lebo mala ednu ďévku, kotrau chcela za toho pána vidati; preto tode usilovala sa, ako len mohla, Ilku pred ej pánom zoškliviti, abe i dav zmárniti, a potom žebe jej ďévku zvev za ženu. Zato tode, ak náhle poroděla, zvela tá Ježibaba to ďiťa, a to bolo edon pekny chlapec, a podvrhla jej edno šteňa, a tak ej oči odvejzala. Dos sa Ilka naplakala, kud viděla štena pod sebov, ale darme, pomyslela si, že: Čo Buh činí, vše dobré jest, a tak sa uspokojela. A ta Ježibaba to ďiťa ta bola odnesla k mori a chcela ho do mora vrhnauti. Ale ak práve ho už tanu chcela vrhnauti, tode priletev k ňej edon havran a vypítav si toho chlapca. Ona mu ho ta dala, lebo sa nazdala, že ho zožeré. Něbov to ale taký havran, čo surovó meso jé, ale Ilkyn najstarší brat, a totot toho chlapca v svojem kašteli ednej žene dav vychovávati. Po malom śase došou pán z vojne domov. Po ceste šejt si predstavovav, že to ďiťa velmi krásno misí byti, śo mu žena poroděla, lěbo takej krásnej ženě, ako jeho Ilka, tode pod slnkom nebolo. Nádeja ho ale zklamala, lebo doma mesto peknó ďiťa najšov štena. Jeho ale láska k Ilky velká bola a tak on na to zabudou, a Ilky niś nezpravev, zato sa ale Ježibaba hněvala.

Po ednom roku Ilka zas do ťarchy padala, a pán na kráľov rozkaz miseu zas do vojne iti. Ilka ak ej śas prišov, poroděla zas edniho pekniho chlapca, ale že jej ośi bole zavejzané, preto hneď podvrhla jej Ježibaba maśa a chlapca zas do toho mora chcela vrhnauti. Ale aj tode priletev havran a vypítav si ho, a to bov Ilkyn srední brat, a ta ho nésou do kaštěla k druhymu bratovi. Pán ak prišou domov, velmi sa zarmutěu, a potom aj nahněvav na Ilku, lebo tá Ježibaba ho naveky kóprela naproti nej. Ale predca ako maudrý ślovek, nechodělo mu skorej sedlo ako kóň, pomyslev si, že to len aždaj daký klam bude, a tak pomáli zas sa tým stau, ším predtým bov k Ilky; tomu ale predsa velmi vrtalo v hlave, že Ilka až podnes nerozprávala.

Pomáli na Ilky zas bolo poznati, že je samodruhá, a pán voľky nevoľky išov do vojne. Ilka poroděla trpov najkrajšiho chlapca, ale meste něho Ježibaba ej podvrhla trauchlo drevo, a toho chlapca, ako ho chcela do mora vrhnauti, dala ho zas ednimu havranovi, śo tam létav, abe ho zožrav. Nežrav ale totot havran śloveśé meso, lebo aj sám bov ślovek, a to Ilkyn najmladší brat, a preto chlapca vnésov do svojho kaštéla a dav ho žene s druhyma vychovávati. Na to prišov pán domov. Nebov to ale už tot, śo predtým prišov z vojne, lebo tode samá jasnost na śele a na ústoch samy sméch mu sedev; trpov ale śelo zachmaurenó ukazovav, a z úst sa mu samý jed ako z peci plamen sipav. Nemisela ho už ani Ježibaba k hnevu povzbuzovati, lěbo už taky bov, ako be šeci śerti donho bole staupele. Niś nepausobela už ani láska jeho k Ilky, lebo už aj tauto tot jeho velky hnev bov pochovav. A preto vynésov saud nad Ilkou, že až do pov roka neprevraví a nepovje, śo jej je, a śo sa s név stálo, že i bez šeckiho práva dá zotati. Ilka si ale ani toho velmi hor nebrala a preto aj pov rok prešou, a predca slovo nepovédala.

Pán za tot pov rok ani do Ilkynej izbe nechoděv, ani na ni nepozerav, a tak celkom temer svoji lásku naproti nej bov udusev. A preto aj svoj saud neodvolav, ale śejt po krajině dav rozhlásiti, že tode a tode dá svoji ženu ztínati. Hodina prišla. Ilku vyvedli na popravné mesto. Za név stáv kat, śervený ako krv, s velkým palošem, pred név asi na 6 krokov, jej pán, s dakolko druhýma pány, a dookola velé lidu, na kotrých ale śele hlboky smutok sedev, kotor ich prezraděv, že sanujú svoji paňu, ośi tu i tu k nebi pozdvihovali a na srdce ruku prikládali. Zo śoho bolo poznati, že prosej Boha, abe Ilku zachovav, lěbo sa im vidělo, akobe im ich srdce diktovalo, že je Ilka nevinná. Na ostatok Ilkyn pán zavolav na ni, žebe vravela, až si chce život zachovati, ona ale niś, iba ośi na něbe oprela a hlboko zdýchla. ‚No, kod nevraví,‘ zakriśav zas pán, ,tode i ztínaj, kate!‘ Ale ako kat paloš vydvihov, hned celý totot zástup zazrev nad sebov letíciho havrana, kotor kamsi śosi zletev na zem. Eště ale leň k zemi priletovav, už kriśav: ‚Neztínaj, kate, nevinnau osobu, lebo zle s tebou bude.‘ Kat sa zlakov, tak že mu hned z ruky na zem vypádov paloš. A havran priletev k Ilkynmu pánovi a vypustev z pazúrov edního hodního už a pekního chlapca. Havran sa ztrejsov a obráte v na śloveka. ‚Pane!‘ prerékov, ‚tu máš tvojho najstaršiho syna.‘ s tím strepotav s krídly a odletev.

Na tomto zázraku lidé sa velmi divili, prešou mráz i samyho Ilkynho muža, po malej chvíli ale zas rozkázav katovi, žebe Ilku ztínav. Ale práve zas, kod už kat vydvihov paloš, priletev edon havran a zdělaka kríšau: ‚Neprobuj ztínati, kate!‘ Vtom kat sa zastavev, a havran pred pána zletev. ‚Hoj, pane!‘ rekov, Žukrocuj svoj hnev, lebo tu máš tvojho sredniho syna,‘ a s tím odletev. S tímto sa ale pán neukrotev, ale radšej ešte rozpajedev, a preto zas rozkázav Ilku ztínati. Kat sa už popredku báv, a preto sa skorej śasu zaśav obzerati po svetě, śi dakdo nejde. Nebolo mu treba ale velé pozerati, lebo hned uvidev, že k ním zas letej ni edon už, ale tri havrane; na rozkaz ale, śi chcev śi nechceu, misev sa už s palošem rozehnati. Ale ak to viděle té havrane, celým hrdlom volale: ‚Neztínaj, neztínaj, lebo až i zotneš, nikde vejc ztínati nebudeš.‘ Vtom té havrane priletele, kata s krídlamy odstrśele a ku pánovi sletele. Trpov strepotale s krídly ostatní raz, a na veky, na veky prestále byti havrane a obrátele sa na trech pekných parobkov. Z kotrých najmladší vystupev pred pána a privédov mu najmladšího syna a rékov k nemu: ‚Pane, tu máš tvojho ostatního syna. Nediv sa na tom, že ti tvoji synové z nebe padajú, nepadajú, nepadajú oni stejt, lebo ich me prinášamo, trojmi braté, aj me smo ich vychovali, a tvojej žena, alebo našej sestra ich poroděla. Śi sa nerozpametáš už na nás, me smo tvoji švagrové, nás bola mati našej zaklejla, a sestra nás od toho dnes vysloboděla, lěbo je pravě trpov 9 rokov, ako ona slovo z úst nevypustěla. Ona tode je nevinná, lebo len preto nevravela, žebe nás vysloboděla; ona ti neporoděla šteňa, maśa atd., ale tichto trech peknych chlapcov. Ježibaba je tomuto príśina, lebo ona chcela tvojich chlapcov do mora vrhnauti, ale smo ich me uchyteli, a ona tvojej žene podvrhla to šteňa, maśa atd. A to len preto, žebe si dav Ilku zmárniti a s jej ďévkou sa sosobášiti. Nemohov ale p. Boh takúto neprávost trpeti, a preto ti dav trpelivost, pane, až do tohoto śasu, v kotrom nás našej milá sestra od hrozného zakletí vysloboděla. A tak tode, milá sestro, vyplněla si svoj slib a trpov už vrav. Ve pak, boží lidé, saudte, śo by zaslaužela tá Ježibaba, skrze kotrau be táto nevinná osoba bola smrt ohavnau postaupela.‘

Vtom pánovi v ośech svitlo, a hned odišou k Ilky a na kolená klakov, žebe mu šecko odpustela. A jej braté prišikovali k nej ešte synov, a tak sa tešili a radovali. Kdo be ale tauto radosť mohov vypovédati?!

Potom Ježibabu aj s ďévkou dali na chvoste dvom koňem uvejzati a té kone ich vlaśeli zákyv, pokyn ich cele neroztrhale. A tak potom ešte druhýraz svadbovali a žijú vedno aj s tima braty až podnes, až nezomreli.“

3. Zlomok. Codex diversorum auctorum str. 3, č. 9. má pod názvom „Zak1eti kralevičove“ verziu zlomkovitú. Podávame ju v odpise:

„Král, majíci dvanáctě synů a jednu dceru, ženil se po druhý krát. Idaucýmu s manželkau ze svadby přišli v austřetí synové, kterým když macecha, jak je spatřila, zaklela, na žuravy promeněni odletěli. Uslyševší to sestra pustila se světem hledat svých bratrů. Šla ona, šla daleko přes hory, vody, řeky, až prišla ku hvězdičke. ,Či si neviděla,‘ poví, ,hvězdičko, zde mých dvanáctě bratrů?‘ ,Kde si se tu vzala,‘ odpoví hvězdička, ,kde ani ptáček nedoletí, ani pes nezabřeše, ani kohaut nezazpívá? Povedu tě však ku mému bratrovi mesíčkovi a snad ten ví něco o nich.‘ Když ku mesíčkovi přišli, nenašli ho doma, neb již byl pošel svítit. ,Poďme tedy,‘ řekla hvězdička, ,ku druhímu bratru mému, slunečkovi.‘ Slunečko ji povědělo, že se pasau tam v Egyptě na lauce zelené, a dal ji také střevíčky, které, když obula, ji hnedky, kam pomyslela, přenesly. Tak nalezla své bratry.“

Na konci je pripojená poznámka:

„Z prvního pohleděni vidno, že je toto jen zlomek jiné vetší rozprávky, ale děvče, od kterího sem ji slyšel, dále neznalo. Obdivuji v něm něžný cit a básnický talent slovenského národu.“

4. Túto rozprávku pripravil do tlače S. Reusz pre sbierku Rimavského, str. 81 — 94, č. 6.^[51] Srovnáva sa vcelku s verziou v rukopise Codexu Revúckeho A 75a — 77a, avšak napospol v odchodnej štylistickej úprave. Okrem toho sú niektoré drobné motívy inakšie.

Zhavranelí bratia sú na sklenom zámku, nie v diere pod ním. Rovnako ako v druhej rukopisnej verzii, ale bez rady vtáčikovej, dievča po tri večery jie z jedného taniera, pije z jedného pohára víno, ale nedoplňuje tanier a pohár zo svojich zásob; rovnako potom najmladší brat zbadal dievča pod svojou posteľou, ale zbojníka nehľadal. Trest mlčať ukladá sa sestre tenže, ako v prvej rukopisnej verzii: sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov, sedem dni, sedem hodín. Odchodne od tohoto textu a shodne s druhým rukopisným textom vyrúbali bratia do mocného stromu dieru, v ktorej mohla bezpečne stáť, dali ju tam a nechali len malé okienko, cez ktoré jej dávali jesť. Odchodne od druhého textu viezol sa mladý kráľ na štvorke popri tom strome, a kone zastaly, ani sa nepohly. Taktiež sa mu stalo, keď onedlho šiel tade druhý raz. Keď sa tretí raz tade viezol, soskočil s koča a išiel si obzrieť strom. Našiel okienko, uvidel krásnu ženskú tvár. Spolu s kočišom rúbali strom a po hodnej chvíli i zoťali. Mladý kráľ si ju potom odviezol na zámok. Odchodne od oboch textov porodila kráľovná dvoch chlapcov a jedno dievča; miesto toho podhodili jej zhnité drevo. Ježibaba potom vyhadzovala deti oblokom a havran ich chytal. I tu ako v druhej rukopisnej verzii sú scény, ako ju kat stínal a ako havrani prinášali jej deti. Hodina jej nemoty sa minula, traja havrani premenili sa na mládencov a kráľovná sama vyrozprávala svoje osudy. Na hostine prišlo do spomienky, čo by zaslúžil ten, ktorý chcel pripraviť štyroch ľudí o život. Ježibaba nevedomky vykríkla, že si tá osoba zaslúžila, aby ju strčili do suda klincami vybitého a pustili ju s vysokého vrchu.

Tento text s malou štylistickou úpravou podal Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach, IV. sv., str. 3 — 20. Rimavského text prevzala Božena Němcová do svojej sbierky a len máličko ho menila. Srov. komentár V. Tille na str. XLIX.

V novšom čase Štefan Mišik zapísal ešte dve verzie v Spišskej stolici.

5. Prvá je v Sborníku Muzeálnej slov. spol. XVI., str. 11, č. 10.

Vdovec, ktorý mal dvanásť synov a trinástu dcéru, odtajil druhej žene, že má deti. Keď macocha videla dvanásť chlapcov, ktorí ju vítali, zakliala: „Bodaj sce išli tam, dze ani slnko, ani mešac nigdaj nešveci.“ Trináste dieťa dozvedelo sa od otca, čo sa s bratmi stalo, a rozhodla sa, keď mala štrnásť rokov, že ich vyhľadá. Keď tri roky blúdila, čo sa podrobnejšie neopisuje, našla domček, v ktorom žili jej bratia. Najmladší ju hneď poznal a povedal jej, že ju ukáže každý deň druhému, lebo keby ju naraz videli, že by ju od radosti roztrhali. Keď ju už boli všetci videli, riekli jej, že by ich mohla vysvobodiť, ale že za tri roky nesmie k nikomu prehovoriť. Sľúbila, že tak urobí, a odišla od nich. Keď tak blúdila po horách, našiel ju mladý kráľ, ktorý poľoval. Odpovedala mu písmom, že pôjde s ním, ak ju nebude nikdy nútiť, aby vravela. Ešte potom písaním dala mu znať i jeho matke, že nesmie vravieť, a vydala sa za kráľa.

Jej deti, dvoch chlapcov a tretiu dcéru, hodila Endžibaba do mora, tak ako v druhom rukopisnom texte a v rozprávke sbierky Rimavského. Nové je, že po treťom narodení Endžibaba napísala list miesto odpovedi kráľovej i s kráľovým podpisom, aby mladú kráľovnú zahubili, kým sám nepríde domov. Starý kráľ na tento rozkaz dal urobiť hranicu. Keď mladý kráľ dochodil domov, poťahúvali cestu k hranici čiernym súknom. V ten deň už mala prevravieť, lebo čas troch rokov bol sa minul. Mladá kráľovná so svojím mužom viezla sa na koči k hranici. Už ju mali hodiť do ohňa, keď sa ozval výkrik: „Pardon kralovskej Ilenečke.“ Kráľovná sa obzrela a riekla, že tam ide jej dvanásť bratov a jej tri deti. Endžibabu, ako si sama vybrala, dali roztrhať koňmi.

6. Druhá verzia (tamže, XVIII, str. 93, č. 55 „Zakliate dievky“) odlišuje sa veľmi značnou mierou a je spojená s inými motívy rozprávkovými.

Do služby poslali najsamprv tretiu (sprostú) dcéru, ktorú Jendžibaba po trojročnej službe bohato obdarovala, že trpela jej ukrutné bitie. Jej dve staršie sestry nevydržaly tam sotva tri dni a potom tiež utiekly zo služby u veľkých pánov. Rozhnevaná matka predala ich čertovi, čert večer po deviatej pre ne prišiel ako pekný pán v zlatom koči a odviezol ich do veľkého lesa. Ako ta prišli, stromy sa rozzvonily. Pán sišiel s koča, vošiel do krovia, tam sa mu otvorila zem a on sostúpil do nej. Kočiš, tiež zakliaty, poradil dievkam, aby chytro utiekly, a od človeka, ktorý je nablízku, vzaly si kúzelnú črievicu; kto si ju obuje, bude tam, kde si zamyslí. Dostaly sa do zámku, v ktorom boly tri holubice — zakliate dievčatá. I ony obe premenily sa na holubice, ako ta prišly. Ushovorily sa, že všetky poletia domov k matke na okno, a tam povedaly: „Ti nešćesna matko, ćo ti ši nam zrobila? Uš ši nas naveki zatracila.“

Najmladšia dcéra šla potom osvobodiť svoje sestry, ako inde obyčajne bratov. Prišla najprv do chalúpky vetrovej, potom mesiačkovej. Mesiac ju doviedol k zámku, kde bývalý jej sestry. Sestry jej povedaly, že sa už nikdy k materi nevrátia, lebo ich na veky zakliala. A tak verzia nerozpráva nič o ich vysvobodení.

Nasledujúca časť o osudoch dievčaťa rozpráva sa veľmi stručne a úplne odchylne. Dievča ukrylo sa na lúke v kope sena, a tam ju našiel princ, ktorý tam poľoval. Keď psi začali brechať do kopy, nechcela vyjsť, že nemá šiat, že už všetky na nej zhnily. Princ poslal do mesta po šaty, potom vzal ju do koča a oženil sa s ňou.

7. Zo stolice Novohradskej je verzia v rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej. Rozprávala ju Czaban Mária 31./X. 1900.

Prvá čiastka rozprávky je veľmi stručná. Dievča dalo si urobiť železné čižmy a išlo hľadať svojich troch zakliatych bratov. Najprv prišla k slniečkovej matke; ona ju skryla pod koryto. Keď slnce spalo, vytrhla mu mať vlas. Povedalo: „Ja ňeviem o ňich, aľe hviezdička-sestrička by iste vedela.“ Dievča išlo teda k hviezdičke. „Prišla k hviezdičkinej materi. A tá mu poviedala: ,De že si sa ty tu zvälo diouča? Veď tu ňito ani táčka aňi ľetáčka, nieže ešte človiečka.‘ A diouča povedalo, že si ide troch bratou hľadaťi, čo sa na havranou zakľiaty, že čiby nevedela o ňich? ,Ja ňeviem, aľe moja ďiouka, hviezdička, bi isťe veďela, ale to je veľmi mrchavá, tá by ťa zedla, ak ťa viďí.‘ A diouča: ,Len ma skryťe dade pod koryto, ta ažda ma ňenajďe.‘ Prišla hviezdička: ,Jaj, mamo, tu dáky človek jest.‘ A mati: ,Ale, moja diouka, tu ňito žiadny človek.‘ Kod hviezdička zaspala, vytrhla jej mati edon zlatý vlas. A tá skríkla: ,Jaj, mamo, čo mi to robíte?‘ A ona: ,Aľe, moja diouka, ved sa mi to len sňíva, že či by si ňeveďela o troch havranoch, čo sa zakliaty a čo v povetrí lietajú?‘ A hviezdička poviedala: ,Ja ňeviem, ale môj brat vietor, čo po mori fúka, ten by iste veďeu.‘“ Keď hviezdička odišla, išlo dievča k matke vetrovej. Mať vetrova neukryla dievča, lež povedala synovi rovno, že dievča hľadá zhavranelých bratov. „A on jej poviedau: ,Ja viem, tam v sedemdesiatej siedmej krajiňe za červeným morom, na ckleňanom vrchu, tan jest edon zámok, tan tý bývaju zakliaty. A vo dňe lietaju a mäso zo sebä žerú. Aľe sa tatan človek ňedostaňe.‘“ Vetrova mať jej dala kosti z kurčaťa. Dievča si spravilo z kostí „lojtru“ na sklený vrch.

Ostatok sa rozpráva veľmi stručne, vlastne sa len konštatuje, že bratia ju spozorovali na tretí deň. Sestra im ohlásila, že ich prišla vysvobodiť. „Tak sa ona tan za ňich za tri dni a za tri noci modľila a tak jich oslobodila a stáli sa na ľudí a tašli s ňou domou. Doma sa poton radovaľi a radujú sa až podňes, ač ňezomreľi.“

Dôležitá tretia čiastka tejto látky celkom vystala.

8. Etnogr. Zbirnyk IV., 112 — 116 č. 21, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Matka nevedela sa prenadiviť, prečo sa jej siedmi synovia ustavične bijú a nenávidia, a tak raz, keď otec odišiel na drevo, nevedela v hneve, čo si počať, vyriekla, aby sa zhavraneli. Tak sa stalo. Chlapci sa odrazu našli v pustom dome na veľmi vysokom vrchu pod samým nebom. Tam zas mohli sa stať ľuďmi, ak niektorý chcel. Medzi nimi bol taký múdry, ktorý vedel spraviť pero, ktorému keď podložil kameň, zabil, čo chcel, vtáka či zvera. Druhý zas vedel urobiť vetrník. Matku potom nadišla ľútosť, žiadala si, keby aspoň jedno dieťa mala. Dostala dievča. Keď jej bolo 13 rokov, pásla voly a deti ju nazývaly havranča, keď bratia boli havrani. Dievča nechalo voly a šlo do sveta, bohvie ako ďaleko. Prišla do chalúpky, kde bola starena, mesiačkova matka. Mesiac nevedel a vypravil ju až k slncu, k slniečkovej materi. Slniečko tiež nevedelo, lebo tam ešte nikdy nehrialo, kde boli havrani-bratia. Odprevadil potom dievča k vetrovej matke. Vietor vravel, že bol mokrý, že sa vyzul, že povešal onuce na komín tých chlapcov a išiel spať. Potom vietor vyniesol dievča na svojich pleciach. Bratia neboli doma, šli s puškami do hory. Vietor složil dievča, vzal onuce a išiel po svete. Na obed prišli bratia domov, najmladší zbadal, že mu ktosi odjedol z obeda. Divili sa ostatní šiesti bratia, že sú tam už pätnásť rokov, a nikto k nim neprišiel. Na druhý deň druhý zostal variť večeru. Keď odišiel za bratmi, vyšlo dievča zpod postele najmladšieho, zjedlo z večere druhého a vtiahlo sa pod jeho posteľ. Druhý brat to poznal, ale tretí ho zavrátil, že je to nie pravda. Potom sa druhému snívalo, že prišla k nim ich sestra. Ráno, keď odišli, dievča vytiahlo sa zpod postele, najedlo sa z jedenia tretieho a pod jeho posteľ si tiež ľahlo. Tretí to poznal. Štvrtému bratovi povodilo sa tak pri večeri. Tu bratia pustili sa do hľadania, našli sestru, poznali ju a prosili, aby pri nich zostala. Chovali sa k nej veľmi pekne, a bola tam tri roky.

Nasleduje motív z látky o Snehulienke č. 85 C. Prišla tam raz škaredá baba, priniesla perly a riekla dievčaťu, aby jej za to niečo dala. Baba vzala peniaze a dievča uviazalo si perly na hrdlo, ale ju zadávily. Keď bratia našli sestru na zemi, prezerali ju, našli perly a rýchle ich roztrhli. Sestra ešte dýchala, začali ju trieť a kriesiť, až sa prebrala. Potom jej veľmi prikázali, aby sa nikde nikomu neukazovala. O pol roka prišla prekliata baba zas a priniesla dievčaťu červené jabĺčko. Ako dievča do jablka zahryzlo, zadusilo sa a spadlo naprostred izby. Neumrela, ale nemohla stáť na nohách. Bratia pri nej ničoho nenašli. Urobili truhlu zo skla a strieborné retiazky, zavesili ju ako belčov na dva kry a zo žiaľu sami sa postrieľali.

Zablúdil ta princ so svojím sluhom na poľovačke. Odviazal retiazku, ona sa mu z ruky vykĺzla, truhla spadla, nohy zostaly hore a hlava dolu, tak sa v krku jabĺčko pohlo a vyskočilo. Tu dievča rozpovedalo, ako sa stalo. Princ vzal ju so sebou a bratov pochoval. Mal princ už druhú matku, ktorá ho nenávidela. Vtedy povedala cisárovi, akú žobráčku doviedol, a prosila ho často, aby ju dal skántriť. Cisár aj rozkázal synovi: „Ak neodvedieš svoju ženu ta, kde si ju vzal, ak ju nezastrelíš, neprinesieš jej srdce, oči a ruky po lakte, zastrelím teba.“ Vyviedol princ svoju ženu do hory. Za nimi prišiel cisárov pes. Princ psa zastrelil, vzal srdce a oči; žena mu sama kázala, aby jej odťal ruky. Priniesol všetko rodičom. Ona išla ďalej horou, až prišla k studni. Napila sa z nej vody, ľahla neďaleko, v spaní jeden jej kýpeť dostal sa do vody a Boh utvoril ruku; druhú namočila sama. Vrátila sa potom do zámku, v ktorom žili jej bratia, a modlila sa Bohu, lebo sa cítila v druhom stave od princa. Starala sa, čo urobí, keď jej Boh dá dieťa.

Dostala odrazu dvoch chlapcov, jeden bol krásny ako slnce a mal slnce tiež na hlave; druhý mal na čele mesiačik. Starý cisár a macocha umreli, zostal princ sám a išiel hľadať svoju bezrukú ženu. Prišiel až k nej večer so sluhom. V noci horela sviečka na stole, pán dobre spal v posteli, ale sluha sa zle cítil na zemi. Princovi sošmykla sa ruka s postele. Matka riekla synom, aby napravili ruku otcovu; ale princ nepoznal ženu. Ako ráno odišli, sluha vyrozprával princovi, čo v noci videl. Druhý deň išli ta zasa na noc, princ si náročky pustil ruku, žena posla k nemu, aby ju napravila. Tu ju princ objal, a keď od nej počul, ako prišla znovu k zdravým rukám, a kto sú jej deti, priviedol si ju domov ako paniu.

Splýva tu látka o siedmich havranoch s látkou o okyptenej, č. 44. C), str. 124.

9. Do istej miery môžeme sem zadeliť rozprávku, zapísanú v Codexe diversorum auctorum A, str. 89 — 90, č. 28, „O 12 bratou na jelenou obráteních“. Patrí sem svojou druhou čiastkou, hoci i ona je veľmi neúplná. Zvláštné je, že bratia sa premenili na jeleňov, keď si pokládli na hlavu klobúky, ozdobené „perami“, ktoré ich sestra odtrhla z rozmarína; ten rozmarín vyrástol na hrobe zakliatého pána toho zámku, ktorého dievča nevysvobodilo, že mu nedalo bozk. Text podávame v odpise:

„Dvaja chudobní rodičja mali 12 bratou a jedno maličkuo djevčatko. Braťja sa šeci poľovačkou zaoberali. Ale že ich rodičovje vichovať ňemohli, šli šeci do sveta. Šli cez velkje hori za dva celje dňi. Až tam natrafili na jeden samotní domčok, kďe prenocovali, na dakolko dňí si potravy nabrali, lebo počuli v tom domčoku, že to hora velmi veliká. Na druhí ďeň šli. O dva dňi ňemali žjadnej potravi. Najmladšjeho poslali na strom, keď višli na vrch, abi pozreu, či sa dakďe ňesvieťi. Tam viďeu ňeďaleko jeden starí zámok. Išli tam, prišli a ňikoho ňenašli, len v jednej izbe pre dvanáctich večeru a posťele. Najmladší sa museu najskuor najesť aj do posťele si ľahnúť, lebo žjadon ňechceu — báli sa. Na druhí deň najmladšjeho ňehali variť a druhí šli na polovačku. A tak žili za 5 rokou.

O peť rokou sa vibrala sestra bratou hladať. Prišla do tej osamotňelej chižki, vipitovala sa, opitovala, a dobrí luďja jej povjedali, že pred 5 rokmí takí luďja ztadiaľ šli. Veľmi bola rada, prišla aj do zámku. Bratja sa jej veľmi ťešili: a odtedy sestru ňehávali variť a oňi choďili na polovačku. Raz jako varí, prišou k ňej jeden špatní starí žobrák a prosí ju, abi ho bozkala: tá ňechcela a poslala ho preč. Na druhí ďeň tak isťe. Na treťi zostáu doma najmladší brat a zabiu žobráka, že mu sestru tolko zňepokojovau. To bou pán toho zámku, a kebi ho bola bozkala, tím samím bi aj jeho aj zámok bola vislobodila. — Potom ho pochovali do zahradi, visipali hrob, na ktorom do druhjeho dňa uťešení rozmarin virjastou. Sestra z toho rozmarínu navila pjera a bratom, keď obedovali, klobúki podpjerila. Keď sa najedli, pokládli si klobúki a naráz sa na jelene premeňili. Najmladší zavolau, že ich tak vislobodí, keď za 3 roki aňi slova neprerečje, a s tím ušli do hori, aňi sa vjac ňevrátili. Sestra si to pred seba vzala. Žila tam v tom zámku.

Raz prišjou ta princ, chodjac po polovačke. Čo si pítau, šetko mu dala, ale hovoriť ňechcela. Že bola krásna, trebars aj ňemá, jak si misleu, zau si ju sebou a potom sa s ňou zosobášiu. To sa ňevidelo zavistlivej jeho gazďinej, ktorá bi sama rada bola zaňho sa dostála: a preto keď odišou kďesi na vojnu a královná zlahla, podhoďila jej mača a peknjeho chlapca zarezala a do kasňi skrila. Medzitím sa král vráťiu. Gazďina mu rozprávala, čo sa stálo, že královná mača poroďila, čo ale on ňeveriu. Dau jamu asi dopoli královnej vikopat, a jezli to mača na dvacať krokou zďjalenuo k ňej pobeží, že uverí, ale ináč ňje. Mača bežalo preč. Vtom 12 jelenou pribehlo, chiťili sestru a odvljekli ju do starjeho zámku, lebo práve čas ich vislobodeňje prišou. Král ju zas tam našou. Že hovorí, bou rád, zau bratou k sebe, aj roďičou jej, a žijú, ak ňepomreli.“

Pozri Anmerk. KHM Grimm I., 227 č. 25.

a) Žiarlivá mať

Jediná slovenská verzia tejto látky je v Codexe Czabanianskom A, 37 — 44. Spracovaná je slohom veľmi strojeným.

„Kďe bolo, tu bolo, ďalekej predalekej krajine, bola jedna mladá a velmi krásna knežna, která žadnich sinov ňemala, okrem jedno preutešene, ktere jako nič k angelovi prirovnat sa mohlo, ďevča. To ona dala vičvičit vedla jej stavu… Rostlo pomali ďevča, až aj už na vidaj súce bolo, s kterej velmi krása veliká vizírala. Pritáhla k sebe mnoho ze všelijakého stavu, ritirov, hrábetov a kňižatov, kteri krásu jej chceli sebe ziskat.

Poňeváč aj kňežna, to jest jej matka, tež bi sa bola lubila vidat, ale ňebolo takého, kteri bi ju bol chcel, trebars aj ona krásna bola ve svej mladosti, ona ustavične premišlala, jakobi ona svoju ceru mohla s tohoto sveta zňest, a potom vedla svej voli žebi sa asnád skor vidala, ked bi jej ceri na prekážke ňebolo. Rozlične prostredki ona na to vihladávala, ale ňišt jej take na pamat ňemohli print. Sužuvala na to velmi nevinnu svoju ceru, všeličo jej na oči vihazuvala, všelijakima špinavima rečami ju trápila, že ona s takima a s takima drží, a že ju kedisi Pán Boh potresce, jej slubuvala.

Ale nevinne devča jediňe svoje srdco vždi Pánu Bohu obetuvalo a všecki náťiski trpezlivo znášalo.

Prihodilo sa jeden rás, že jeden znameniti doktor k tej istej kňežnej prišol, ktereho ona velmi rada viďela, tu ona premišlala, jako bi svoju ceru na volakeho žebráka obráťit mohla; preto hovorila k tomu doktorovi: ,Počula som o ňich, že sa oni velmi znameniti človek v lekarskem úmeňi a že aj ruki odrezat vedá bez bolesťi, a že aj okamihnuťi zahoja.‘ Ale ona lecina len probuvala, čo na to povi. Načo doktor: ,To všecko je prauda, čo hovorá.‘

,No, keď je tak, čokolvek žádat budu ode mňa, dám jim, keď mojej cere ruki obidve odrežu, čo abi ona aňi ňevedela.‘ Tu doktor zmeravil nad takim tiranstvim, ale po mnohem napomináňi a velikem slubuvaňi peňez dal sa na to navest. A keď cera zaspala, od samich pleč jej ruki odrezal a poradaj zhojil, tak že aňi to poznat nebolo. Viplatila doktora a on odejšol.

Ráno vedla običaje stane uboha cera, chce sa oblect, ale jak sa velmi zlakla a zarmuťila, keď žádnich ruk si nevidela a necitila žádnej bolesti. Plakala, naríkala až do unuváňa. Mesto toho, čo bi ju bola matka mala lutuvat, radnej s šelijakima rečami hu špintala, hrešila, klnula a všeckich domácich k sebe povolala a ukázala: ,Pozriťe na henteho zázraka (bolo to srdco), jakeho žebraka Pan Boh skrz jej nešlechetnost ju spravil.‘ Potom ju dala oblect do šát, veliku, ňeslichanu summu jej dala do batoha mezi šati zapravit a preč od seba špatnim sposobom dala odehnat.“

Dcera prišla na svojej ceste do jedného mesta v ďalekej krajiňe, kďe mladý kráľ mal krásnu záhradu. Dievča si najalo izbu v hostinci blízko záhrady a tajne tam prebývala. Raz ucítila krásnu vôňu z kráľovskej záhrady, spustila se oblokom a išla do záhrady. Tam uvidela vzácnu jabloň s jablkami. Nakoľko mohla dosiahnuť, ústami jedla ovocie rovno so stroma. Jablká boly vzácne, preto záhradník ich dobre opatroval. Vidiac, že sa ztrácajú, oznámil to kráľovi a on mu sľúbil odmenu za to, ak chytí zver, ktorý ovocie žerie. Záhradník strážil v záhrade, v noci chytil pri jabloni bezruké dievča a zaviedol ju do svojho domku. Ráno to ohlásil kráľovi, aby sa išel podívať k nemu, že zlodeja chytil. Král bol dojatý krásou dievčaťa a povedal jej: „,Odkál si mi stvoreni najkrajše, sem prišlo?‘ Ona jak náhle priveťivost krála zhládla, ze všecku smelostu odpovedala: ,Moj najdrakši králi a prinče! Ja z dalekej krajini pocházám.‘ Tu virozpravala všecek svoj zarmuťeni pribeh. Jak to král všecko vislišal, pohnuti v srdci svem, ďevča potešil s timato slovámi: ,Moj najdrakši klenote! poňeváč až sem ťa tvoje sčasti do mojej zahradi privedlo, ňehladim na to, že rúk ňemaš, ale poňevač si stavu visokeho, tak rečeno mňe podobneho, vimenujem ťa za mu manželku!‘ Tu ďevča sa velmi začerveňalo, s poňiženostu odpovedalo: ,Poňevač som jim milša jako jejich najdrakše ovoce, ktere som jedla; prám ale preto taku chválu ňezasluhujem, ale ňech je tak, jako sa jim lúbi.‘ Skrátka privolilo.“

Kráľ ju zaviedol k svojej matke, ona ju vľúdne prijala a hneď sa slávila svadba. Žili šťastne, až kráľ musel do vojny ďaleko. Vtedy bola mladá kráľovná samodruhá. Žalostne sa rozlúčili. Kráľ poručil ženu do ochrany materinej a vyžiadal si, aby mu hneď dala vedieť, čo sa narodí. Ak to bude chlapec, nech posol hlása po všetkých krajoch radostnú zvesť.

Kráľovná porodila dvoch krásnych chlapcov, „jeden mal zlate vlasi, a druhi zlatu blišťicu sa velmi hvezdu na čele.“ Posol podľa kráľovho želania všade hlásal radostnú udalosť. Prišiel až pred zámok kráľovninej matere, ktorá na ňom vyzvedela, že nesie list kráľovi do poľa. Poznala, že kráľovná je jej dcéra, pohostila ho, a keď zaspal, vzala mu list, prepísala ho, že mladá kráľovná porodila psíka a mačku, a list mu zasa zasotila do kapsy. Posol jej sľúbil, že sa na zpiatočnej ceste pri nej ohlási. Kráľovi dal potom list jeden jeho generál.

„Tu král skoro z noh spadol neborák, keď list prečital, a celkom ňeduveruval, že bi jeho tak krasna manželka voláke potvori bola porodila, ale si mislel, že to asnád voláke očaruváňi buďe. Preto napisal privetivi list a poslal ho k materi tisícerim pozdraveňim a z najmenšim zlim pohnuťim k manželke svej a odpisal, že čokolvek je, abi to do príchodu jeho pozorňe opatruvali. A poslal to po tom istom generálovi, ktery jako ňič skrz nepraťelov oblahnuti skoro o život prišol, abi ho jeho poslovi odevzdal.“

Kráľovnina matka zasa list prepísala a napísala, „abi čim náhle sa jeho posel navráťi spátki, abi hňeď královnu bezrukú dala matka skrz katovu ruku spolu aj z jej pozlátťenima deťmi zmárňit. Lebo že si on krajšu, bohatšu a kralovsku princu v tej ďalekej krajiňe za manželku prijal a sa s ňu zasnúbil, a prísno rozkázal, abi ju živu ňenajšol.“

Kat nevykonal rozsudok smrti, „žebi ňebolo slušná vec rozkaz králov viplniť, lebo snád po navráťení sa z vojni bi mohol jejich mord obanuvat“, a radil, aby išla, kam ju oči povedú. Stará kráľovná „odprovodila slzavima očámi svoju nevestu, kterej mnoho drahich klenótov a summi navázala do batoha a ditki na chrbát pokládla a s tisicerim najbolestnejšim požehnáňim, kďe ju dve oči poňesu, prepusťila.“ Po dlhom blúdení po horách stretla pri potoku starčeka a prosila ho: „Moj drahi starčeku! prosim vas za všecko, čo svateho jest, pomožte mi tito moje díťki s chrbáta dolu vzát a trochu podržat, ňež jich nadojim. Tu máťe peňáze, naberťe si, kolko sa vám lúbi, lebo ja si žádnej poradi ňemožem jako bezruká dát.“

Starec deti podržal, jedno na jej prosbu umyl v potoku, druhé hodil doprostred potoka, kde bola voda najhlbšia, a zmizol. Matka skočila za ním, chcejúc ho chytiť svojimi zuby, ale chytila ho obidvoma rukami.

Obzerala sa potom a uvidela štyri kone „pekňe oširuvane v drahem hintove, pri kterích dlho čakala, že asnád volakdo prinďe, ale ňišt, a koňe, jakobi hlavámi kivali, abi si do ňeho sadla. Tu mnoho ňerozmíšlala, ale osmelice sa sadla si do ňeho. Jak náhle visadla, koňe sa schopili a poď, dovezli hu do velmi pekneho na zázrak zámku, kterí ona jakživ peknejši ňevidela, a jak vejšli do zámku, brána sa silno zavrela a koňe zmizli.“ Zámok bol všetkým opatrený, „a už boli aj dve zlate koliski prichistane pre jej malich sinov“; v zámku bola za celých štrnásť rokov.

Kráľ prežil na vojne temer sedem rokov a vrátil sa víťazne s mnohou korisťou do svojej krajiny. Keď nenašiel svoju ženu doma a všetko zvedel, pobral sa hneď ju hľadať. Hľadal ju márne temer celých sedem rokov, až napokon prišiel k onému potoku, kde jeho žena zas dostala ruky. Vtedy sa rozzúrila mocná búrka, on išiel ďalej, až prišiel k onému zámku. Tu sa mu hneď otvorila brána sama od seba. Keď ho žena uvidela oblokom, poznala ho a rozkázala svojim synkom, „abi si hlavi pozakrúcali z ručnikámi, a že to je jejich otec, jich poťešila, ale jim prikázala, abi na sebe ništ nedali znat“. Poslala potom najstaršieho, aby pocestného zaviedol do domu. Kráľ sa veľmi čudoval nad nádherou zámku a zdalo sa mu, ako by to mala byť jeho žena; ale to, že mala ruky, ho miatlo. Po večeri kráľ si ľahol a robil, že spí. Chlapci vrátili sa k svojim knihám; mysleli, že on už spí, a hlavy si odhalili. Keď videl kráľ zlaté vlasy jedného a zlatú hviezdu druhého, tešil sa nádejou, že by to mohli byť jeho synovia. „Vtom htejice sa volačo presvečit, zhodil si jednu ruku dolu, tak jako ze sna; a prehovorí matka po chvili: ,Sin moj, hibaj, zdvihňi tomu pánovi ruku, abi mu neotekla, však to je tvoj vlasni otec ňeborák.‘ Nebolo vác treba našemu pocesnemu královi, kteremu jako sin chce ruku zdvihat, s tím ho chiťili a od velkej nesmirnej radosti zamdlel. Keď prišol k sebe, prehovorí: ,Ó, radost nad radosti, manželko má milá! Ňetaj, povec, čili sa ňemilim v mojem osuďe.‘“

Na druhý deň zasa ich odviezli tie isté kone do ich krajiny a zázračný zámok zmizol. Potom sa dozvedeli od oného posla, čo a ako sa všetko dialo, o zradnej materi, ktorá bola „všeckim tim trápeňám a uzkosťám faktor.“ Synovia nemali pokoja, kým sa nepomstili nad zradnou starou materou; „ale ju vedla jej žádosti, jako si bola odsúďila, na konskich chvóstoch po krajiňe rozvláčili.“

Pozri Anmerk. KHM Grímm I., 302 č. 31 a motívy A4, B, C3, D, E.

b) Otec chce si vziať vlastnú dcéru

1. Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach VI., 83 — 93. má rozprávku „O Peterkovi“. „Podala Amalia Sirotková z Hájnik a Zuzana Mydielková z Ľuptova.“

Prvý text je v rukopisnej sbierke povestí Amálie Sirotkovej, označenej ako sv. VIII., str. 7 — 18.

Dobšinský ho prepracoval veľmi dôkladne. Rozprávanie A. Sirotkovej je omnoho jednoduchejšie. Začína sa: „Jeden král mau velmi peknú ženu, tak že v celej téj krajiňe jej podobnej nebolo. A mala jednu dcéru sebe podobnú. Len ti tu tak ochorela královná, že všeci doktori úfaňja nemali, abi z téj chorobi višla. No dobre! Královna povedala: ,Ti že si neber inakšú, len ako som ja bola!‘“

Otec nedal dcére odrezať len ruky, ale i prsia. Keď kráľ chcel streliť na potvoru, ktorá hltala jeho ovocie, počul: „Ja som to, čvo i ti, ak neveríš, rozpáraj mi tu kožu, hňedki zvješ, kto som. — Hladom zomrjeť nechcem, ale ako sa muožem živiť, tak sa živím.“ U Dobšinského naopak nešťastnica dáva na javo istú hanblivosť, prosiac, aby nedal „tu kožu zosňať… pred všetkými…“ Dobšinský potom ešte dodal, že rozkázal starej babe v svojom zámku, „aby ju z tej kože vypárala a pekne obliekla“ a opisuje jej krásu. V rukopise dokladá sa ešte, „ale tento král mal pri sebe jednu čarodejnicu, ktorá mala dcéru a úfanja, že tento král tú dcéru vezme, ale že úfanja toto jú zklamalo, hladala prístup, ako bi mohla královi tu jeho manželku mu zhnušit.“ To Dobšinský vytrel.

Počínanie starej baby a celý dej až do vyhnatia kráľovny sa v rukopise opisuje čiastočne inakšie: „Ministri z velikú radosti oznamovali, že cisárovná porodila krásního siná. Táto veštica na štáciu dala striehnuť a listi chitať, a odpovedala, že porodila cisárovná mačku. Toto král dostal do ruki, velmi sä zarmútil a odpíše, abi tú mačku len zadržali, zakím sa on navráti, a na svojú paňú prísní pozor dali a dokonále opatrovali. Tento list zas ta veštica chitila, a odpísať dala, abi královnú bez všého odvolaňja dali zmárnit ai s tím deťatom, že si on druhú za ženu vezme. Tu ministri a jeho radcovja za tri dni rozmíšlali, čvo bi mali urobiť, že tak krásnu osobu a tak krásního sina rozkázal zmámiť. Tu jeden starí vojak sä ohlási, abi jej život ai tomu chlapčekovi darovali, abi jich nemárnili, ale toho chlapčoka uvjazali na chrbát a tak abi z palácu královského šla preč. Čvo aj urobili.“

Nasledujúci dej, scéna s Kristom a sv. Petrom, opisuje sa shodne, iba že v rukopise dal Kristus materi, „abi narjastli ruki a prse“, u Dobšinského riekol jej Kristus, aby si v studničke omočila „kýptiky“, že jej ruky hneď narastú. Podľa rukopisu chcel sa kráľ dať hladom umoriť a vyhrážal každému smrťou, kto by k nemu vkročil. Odvážil sa len starý vojak, ktorý povedal kráľovi, že kráľovnú neskántrili, že ju len vyhnali a vyvolal ho na poľovačku. Dobšinský o tom nerozpráva, ale kladie kuchárovi do úst radu, aby si kráľ sám zastrelil pečienku, keď mu nijaké jedlo nechutí.

Scénu v domčeku v hore, kde bývala vyhnatá kráľovná so svojím synom, opisuje Am. Sirotková inakšie než Dobšinský. Kráľ si po večeri ľahol; „ak zaspí, padla mu jedna ruka z postele dolu, a ten s tíma osmíma očima pri ňom na zemi spal a jedním okom vartoval. Povje matka Peterkova: ,Ach, Peterko! Peterko! polož pod perinu tú ruku, veť je to tvoj tatinko, ale nás on nepozná.‘ I položil chlapec ruku pod perinu.“ Ráno šli poľovať a ten osmooký vyrozprával, čo v noci videl. Šli potom zas na noc do domčeka a kráľ prikázal osmookému, aby „zo všeckíma očima vartaval“. Scéna predošlej noci sa opakovala.

„Včas ráno nárokom zbudí krála ten vartáš, a ani fruštik nechceli čakať, len abi čim skorej mohli odejsť preč, a odberali sa tak, ako bi už vjac nemali príst…“ Osmooký vyrozprával kráľovi, čo videl. Kráľ sotva sa večera mohol dočkať, hneď popoludní utekal k domčeku, „abi znal, čvo je vo veci. Ako tam príde kráľ, sa hnedky začau s chlapcom hrať. To bolo téj osobe ai divnvo ai milvo, že sa s ním tak hrá, pomislela si ona: ,Ale kebi si znal, že je to tvoj sin a ja tvoja žena, ešte bi si sa lepšje hrau s ním‘“. Po večeri si ľahol, nespal a naschvál pustil obe ruky i nohu s postele. A ona začne: „Ach, Peterko! Peterko! nože ti polož tje ruki do posteli a ja tuto nohu zdvihnem, však je to tvoj tatinko, on nás ešte až podnes nepozná.“ Nasleduje poznanie a „hnedki poslau po cklenní koč a chlapi ho njesli — ai cisarovnú z princom v tom koči cklenom. Prijdú domov, nedaj Bože! najedla sa strachu dost stará baba i s dcérou — ktorje obidve dal spálit král.“

Túto celú scénu, charakteristickú a typickú pre látku, Dobšinský vytrel.

Sú tu z látky o bezručke motívy A1, B, C (akási veštica), D, E, Anmerk. na uv. m.

Amália Sirotková rozpráva zatým látku inú, ktorá pôvodne sem nepatrila, osudy totiž chlapca, ktorý dostal nadľudský dar. „Tak spolu žili dlho a zdraví, a tento Peterko s kuchárom bou za dobrvo, naveki okolo kuchini chodiu. Zbadau kuchár, že Peterko je takí šťastní, že čokolvek si zamisli, všecko sä mu po vuoli stane. Jeden raz napraví ako chlapca: ,Ej Peterko! kebi sme mi mohli dvaja ai z tvojou maminkou zaletjeť až za more! to bi bolo dobre, tam bi nám nič nechibuvalo.‘ ,Ej veru bi to bolo,‘ pomislí Peterko. Hnedki boli tam.“

V podaní Dobšinského dostal sa kráľ so svojím kuchárom do lesného domku svojej vyhnatej ženy len raz. Spomínal neprestajne na znamenité jedlá, ktoré tam jedol. Nahnevaný kuchár vybral sa k domku, vylákal chlapca hračkami, odvábil ho a držal si ho potom za kuchárika. Peterka nadišla ľútosť za matkou, zažiadal si, ako je to v rukopisnom texte.

V oboch textoch teraz Peterkovi ide o život, a jednako oba texty sa tu lišia. Amália Sirotková jednoducho rozpráva: „Milí kuchár išjou na polovačku a povje téj paňéj, která len tak omdljevala, že krála zanechať musela, a tak daleko sä našla. ,Ti, ak mi z tohoto chlapca, za kím ja príjďem, srdce na tanieri neukážeš, ja ťa do toho mora hodím.‘ Zarezala prasa a z ňeho vitjahne srdce a položila ho na tanjer a ukázala jemu, a Peterka schovala pod korito. No dobre. Prijďe domou a hnedki sä spitav: ,Či si nahotovila to srdce?‘ ,Ako že,‘ odpovedala ona, ,tu je na tanjeri.‘ ,Ale ja som tomu chlapcovi čosi donjesou.‘ Len ti tu viskočí milí chlapec zpod korita a povje: ,Čvo si mi donjesou?‘ I hnedki tú jeho matku zabiu a kdesi zahrabau. Zas len viďeu, že bi dobre bolo ženskú mať pri sebe, povje chlapcovi: ,Ach, Peterko! kebi toho krála žena k nám prišla a s nami bívala, či bi nebolo dobre?‘ ,Áno! že bi dobre bolo,‘ povje Peterko. Hnedki bola tam pri nich. No títo zas za pár čjas žijú. A jedenkrát išjou namrzení na poľovačku a povje tej královnéj: ,Ti, ak mi z tohoto chlapca srdce na stole na tanjeri neukážeš, keť domou prijďem, na kusi ta rozsekám.‘ Lúto sa jej viďelo tak krásního chlapca zabit. Zabila psa a z toho vitjahla srdce a ukázala mu. Chlapca schovala pod sud. Ale ako prišjou domou, hnedki sa chlapec ohlášau a túto královnú rozsekau.

Zas tretí krát si žjadau tretího královnú k sebe, ai tá bola hňedki tam. I tejto tak povjedau: ,Ti, jestli mi z tohoto chlapca srdce, keť já prijďem, na tanjeri neukážeš, já ti hlavu otňem.‘ Táto rozmýšľala všelijako, ale predci táto nemordovala chlapca, ale jedneho baranka zarezala, a ukázala mu srdce na tanjeri, že je z toho chlapca, a chlapca pod slamu ukrila. On prijde domou a zpítá sä, kde je chlapec. On zo slami viskočí a hňedki jej hlavu na klaťe odťau.“

U Sirotkovej opakuje sa tedy tá istá scéna tri razy vo variaciách veľmi málo odchodných. Dobšinský tu svoju predlohu zjednodušil. Hneď prvý krvavý skutok kuchárov Peterka tak nazlostil, že ho premenil na psa, čo urobila Sirotková až po tretej vražde. Ale spoločná je obom textom len premena kuchára na psa poľovného. Ostatok je dosť hodne odchodný.

Sirotková rozpráva: „Prijde mu na misel, že bi predci bolo dobre k otcovi svojmu íst — ai tak urobiu — z tich troch královních z každej inakšú ratolest si vzal, zo svojej matky si vzal rozmarín s ružou, z druhého královnej klinec, a z tretej vaniliu; pošibal prútikom, a z každej sä to stalo, čvo si žjadau. A sam si pomisleu domou, hnedki tam bou. A žiadau si, či bi ho za kuchára ten král neprijal. Vzal ho na probu, ako buďe varit. Bila jedenácta predpoledním, ešte ani ohen nekladou; o dvanáctej začau v zavrenej kuchini miske rozkladat a do každej všeljaké jedenja žjadať a ku stolu chistat. Tam boli všeci spolu traja králi, kterím sa královnje kdesi podeli, a neznali o nich zhola nič. Tak smutní obeduvali pri stole. A dá sa spítat, že či bi nemuohou medzi ních príst a uhádnuť, prečo sä oni tak smutní, že asnát bi jím poradiu. Zavolali ho dnu a povje domoví král, že či bi nezostal u ňeho za kuchára, že ako je na svete, nikdi tak chutního jedla nejedou, ako čvo on navariu. Ai tí druzí ho chceli mať. On odpovedau, že uvidí, ako mu prijde vuola. Odpovedali ti traja králi, že či bi bou v stave jím v nečom poradiť, že sa jím panje kdesi podeli a ani chíru o nich neni! A či bi radi s nimi sa zísť? povje Peterko. Títo z radosťou zkríkli: ,Ano chceme!‘ ,No, keť je na tolko, nech sä jim stane po vuoli; z tohoto klinca nech bude jejich královná, a z tohoto puka vaniliového nech bude jejich královná!‘ I začali sa vespolek objímať. ,A či ai oni chcejú sä zíst s královnou?‘ ,Nuž ano, keť sä títo tešja, nech sä ai ja z mojou poteším ai z mojim sinom!‘ ,No z tohoto rozmarínu nech sä stane jejich královná a tá ruža som ja.‘ I tak sä tešili vespolek a zustal Peterko pri svojich rodičách, a tam žili dluho o dluho.“

Dobšinský rozpráva inakšie. Najprv kázal Peterko psovi „rozliať sa na smolu“, aby za ním nikam nemohol. Potom išiel na matkin hrob. Odtrhol voňavú ľaliu, ktorá tam na hrobe vykvitla, a pomyslel si, aby bol pred kráľovským zámkom, kde s kuchárom kuchtíkoval. Kuchár vystriehol, že v zatvorenej kuchyni privoniaval ľaliu a ju objímal, o dvanástej potom rozkladal misy po stole a hneď na každej bolo, čo si žiadal. Vyrazili dvere a hneď po celom zámku rozšírila sa vôňa z ľalie. Pribehol i kráľ a vyzval ho, aby ukázal že sa všetko na jeho slovo zjaví. „Zažiadaj si, aby z tejto ľalije bola tá z toho hrobu živá a pekná ako za mladi.“ Zjavila sa pred vyjaveným kráľom jeho manželka. „Bola radosť nad radosti. Peterko si nemal viacej čo žjadať, lebo mu pri dobrých rodičiach nechýbalo vari ani to vtáčie mlieko!“

Je zrejmé, aké značné rozdiely sú medzi rozprávkou Am. Sirotkovej a textom Dobšinského. Nakoľko tu čerpal z druhej predlohy, ktorú uvádza, nakoľko z vlastného rozprávku tú spracoval, nemôžeme bezpečnejšie určiť, lebo neznáme verzie Zuzany Mydielkovej, ktorú uvádza.

Niektorými motívy náleží táto druhá čiastka ku Grimmovej rozprávke č. 76, Anmerkungen II., 124.

2. Malinowski 131 — 133, č. 1. má verziu zo Spišskej stolice.

Otec-vdovec chcel si vziať za ženu svoju dcéru, keď nemohol nájsť nevesty, ktorá by sa podobala nebohej žene. Keď sa dcéra zdráhala, dal jej odťať ruky po lakeť, odrezať prsia a vyhnať. Prišla do záhrady súsedného kráľa, vyskakovala proti jabloni a ústami trhala jablká. Záhradník ju nakŕmil, kráľ to videl, kázal si ju priviesť a oženil sa s ňou.

Porodila mu dvoch chlapcov, jeden mal mesiac a druhý slnce na prsiach. Komorná zamenila listy, zprávu o narodení chlapcov i odpoveď princovu, že vraj zrodila dvoje šteniat a že má byť vyhnaná s nimi. Na ceste prišla k šedivému starcovi, ten odrezal kus trávniku, priložil k prsiam i rukám, zacelely a narástly ako predtým. Potom ju poslal do chalupy, kde bola tri roky.

Keď sa kráľ vrátil, hľadal ženu i s ministrom, prišiel do jej domku, poznal ju, ale nemohol sa k nej priznať, lebo mala prsia i ruky. V noci spadla mu ruka a potom i noha s postele, žena riekla chlapcom, aby mu zdvihli. Minister všetko počul, rozpovedal kráľovi, hneď sa vrátili, kráľ si ju vzal domov. Rozsudok, ako obyčajne, komorná sama si vyniesla, roztrhali ju koňmi.

Sú to motívy A1, B, C (macocha), D, E.

c) Dievča trescú pre almužnu

Czambel § 143. str. 266 — 271 uvádza verziu zo Šarišskej stolice.

Mlynár oženil sa druhý raz. Išiel so ženou do dediny na svadbu, dcére Haničke prikázal, aby nikomu nič nedávala. Dievča dalo sa uprosiť od žobráka, dalo mu hrsť múky, ktorú žobrák porozsýpal po chodníku, takže otec ľahko poznal, že ho dcéra neposlúchla. Odťal jej obe ruky a vyhnal.

Hanička prišla do kráľovskej záhrady, ohrýzala ovocie, vystriehli ju. Princ sa s ňou oženil. O krátky čas musel ísť na vojnu, Hanička dala život krásnemu chlapcovi, starý kráľ písal o tom synovi, ale vojaka, ktorý nocoval vo mlyne, macocha opila, zamenila list, že Hanička porodila psa. Princ odpovedal, aby ženu i psíka dobre opatrovali, ale mlynárka list premenila, aby Haničku vyhnali i s dieťaťom.

Hanička prišla s dieťaťom k rieke, vošla do nej, ako si ľahla na ľavý bok, narástla jej ľavá ruka, potom pravá. Zdravá vyšla na breh. Prišla s dieťaťom až k opustenému zámku v horách. Ten zámok vystavil žobrák, ktorému kedysi dala múky a ktorý jej chcel pomôcť. To bol Kristus Pán.

Princ, keď sa z vojny vrátil, veľmi sa zarmútil, na poľovačke zablúdil, prišiel k tomu zámku a ostal tam na nocľah. V noci sa mu spustila ruka, matka rozkázala chlapcovi napraviť ju; poľovník princov rozprával to princovi. Druhú noc princ zaspal, ale tretiu noc sa premáhal, a počul, keď naschvál pustil ruku dolu, ako Hanička rozkazovala synčekovi. Poznal ju, vrátil sa s ňou domov, macochu dal roztrhať.

Má motívy A6 (macocha), B, C6 (macocha), D, E.

d) Jenovefa

1. Verzia zo Zvolenskej stolice. Rozprávala ju Uľa Tonkovič, asi 68-ročná, rodom a obyv. v Podkoniciach. Zapísal S. Czambel 12./X. 1900.

„Boua raz vojna. Išieu pán král do vojny a královnú zanahau v druhom stave na ministra, aby hu opatrovau. A ten hu tak opatrovau, že kceu s ňou obcovať, a ona nekceua a ho vypláskaua. Tak potom hu dau zavrieť do velikýho áreštu. A nedau jej len pou holby voďi a kúsok chleba, a keď porodiua dieťa, tak ani plienky nemaua, ani baby jej nepripustiu, len už hu v árešte držau, že nekceua s ním obcovať. A písau královi, že mu pani porodiua šteňa. A král odpísau, že čokolvek porodiua, žeby ho len opatrovali. Potom minister žauovau na královnú, že s kucháron drží, že hu videu zo zrkaua, keď sa s kucháron objaua. Král aj veriu aj neveriu. Ale preca naložiu ministrovi, žebi jej oči vylúpali a žebi hu do hôr vyhnali. Aj hu ťen minister vyhnau tak ako boua, čo na sebe maua v ťich fúčlikách, aj z ďeťaťom. Potom tam v horách v jednej jeskyni bývaui. A že nemali čô jest, tak to dieťatko krú z mamy cicalo. Na treťí den prišua ta laň a tan sa zvalila a to dieťatko pridojiua. A potom každý den chodiua ta laň pridájať to dieťatko. Keď chuapčok nariastou, chodiu na korienke pre mamu a tak sa živili. Raz našieu chuapec kožu z ouci, tak potom chodievau v nej zaoblečený.

Do siedmiho roku prišieu kral z vojny a bou velmi smutný. Ťen minister mu aj muziku doviedou, žeby sa rozveseliu, ale sa nemohou rozveseliť. Len smutný bou. Raz sa mu sniuo, žebi kopali v pitvore pod skodom a ta žebi toho kuchára zakopali. Aj ho zakopali, ale od toho času král nemau pokoja. Raz prišuo dačo k nemu v noci a za ruku ho chytiuo, aby zas tam v tom pitvore kopaľi a zas kopali. A potom ťen kuchár povedau: ,Pochovajte ma a král bude zas dobre spávať.‘ Potom priam spau dobre do rana aj každú noc. Raz išieu král na polovačku a prišieu pred tú jeskyňu, de královná aj z deťaťom bývaua. Psi skolili. Čo je to? Pán povedau: ,Či je zuo či je dobro, poď von!‘ A královná poviedaua: ,Nemôžem, lebo son nahá.‘ Tak král vyzliekou zo sebä kepeň a vhodiu jej ho tanu. Aj chlapčok, čo bou na korienkach, vrátiu sa do jeskyni a poviedau: ,Mamo, čože to máme za divího muža tu?‘ A ona: ,To je tvoj tatko.‘ A velmi bouo krásno premilenó to dieťa a královi sa velmi páčilo. Potom královná rozpoviedaua, čo ako sa jej vodiuo a ako s ňou minister zle zachodiu. Král si ženu pojau domou aj syna a dobre vedno žili za čas. Ale ona skoro zomreua, lebo nič nemohua inšô jesť chyma korenčoke, a preto zomreua. A toho ministra zuodejskýho uviazali o štiri vouy a ťieto pošibali a hybaj milýho čuoveka roztrhli na štiri kusy.“

2. Etnogr. Zbirnyk IX., 58 č. 29, má verziu zo Spišskej stolice.

Kráľ potváral svoju ženu s kuchárom. Kuchára dal uväzniť, a keď sa narodilo dieťa, rozkázal poľovníkovi, aby kráľovnú vzal do hory, zabil ju a priniesol mu jej jazyk a oči. Poľovník zabil psa. Pred kráľovnou otvorila sa jaskyňa a tam jej Boh poslal krst a srnku, ktorá pridájala decko.

Po siedmich rokoch kráľovi sa prisnilo, že na poľovačke zastrelí krásnu srnu. Vybral sa, prišiel k jaskyni, žena ho poznala, riekla synovi, že je to jeho otec, a kráľ si ju vzal domov. Kráľovná nemohla nič jesť iba korienky.

Srovn. Anmerk. KHM. Grimm I., 166, 301. Kubín-Polívka, Podkrkonoší záp. 406, 731 č. 228.

B. Němcova I., 145 — 150 č. 23, podáva verziu z Trenčianskej stolice „O Červeném Vítězi“.

Červeného Víťaza, bývajúceho na červenom kameni, pozval kráľ na vojnu práve vtedy, keď mal ženu v druhom stave. Onedlho narodili sa jej dvaja synkovia, a zvesť o tom poslala mužovi po panošovi. On prenocoval v Novom Budíne pri macoche rytierovej, ktorá nenávidela krásnu nevestu. Vzala poslovi v noci lístok a podstrčila druhý, v ktorom stálo, že žena porodila dvoje šteniat, jedno holé a druhé s veľkým pyskom. Víťaz ostal smutný, ale odpísal, že musí trpieť, čo mu Boh naložil. Keď sa posol vracal, macocha mu zas podstrčila iný list, kde písala, aby kňažne odrezali prsia, položili deťom do úst, deti zabednili a poslali po Dunaji. Rozkaz tak vykonali a paniu posadili do hlbokej pivnice. Červený Víťaz prišiel na podvod, dal macochu bez milosrdenstva strestať. S bôľom nariekajúc chodil po zámku, pani ho počula, ozvala sa, a on ju vyniesol na rukách. O nejaký čas vyšli sa manželia prejsť, prišli až ku kláštoru „u svätého Martina“ a tam našli svojich dvoch synkov. Sv. Martin, ktorý tam býval, prijal rytiera pekne a rozprával, že rybári chytili súdok s chlapci v Dunaji; obaja mali biele prsia matkine, a po tom ich rodičia poznali. Jedného nechali pri sv. Martinovi, aby ho cvičil, s druhým vrátili sa domov.

Němcová už poznačila v doslove, že použila v preklade balady Kollárovej (Zpievanky II., str. 450 — 5), že sa úplne shodovala. Tille ukázal vo svojom komentári II., str. XXVII., že sa rozprávka celkom srovnáva s baladou, niekedy tiež slovne, a že vcelku celá rozprávka je len parafrázou básne. Nikde v nej ani stopy po nejakej podrobnosti z iného ľudového rozprávania. „Němcová slyšela ji asi vyprávěti, nezapsala však, a pak prosté podala podrobný obsah básně, aniž ovšem její povídka naprosto ztrácí hodnotu lidového dokumentu.“

Zo sbierky dr. Makovického (zo Sv. Petra v Liptove) je v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 4 — 5., verzia, nadpísaná „Domorád“. V poznámke sa uvádza, že povesti toho druhu sú podané len v krátkom obsahu „rúznorečou liptovskou“. Uvádzame ju vo vernom odpise.

„Bola s Ťurkom vojna. Zemaňja šli na insurekciu. Zemskí pán Domorád ňemau iba jednoho sina, ktorí domácu frajcimerku velmi rád viďeu. Keď sa odberau na vojnu, povedau hej, abi mu písala, ako sa má, že hej on tjež buďe písať. Toho mladjeho pána stará matka tú frajcimerku len preto ňerada viďela, lebo sa bála, že hu vezme jej vnučok za manželku. Hladala tedi zpuosob, ako bi hu mohla z tohoto sveta skántriť. Keď ale šetko jej usilovanja bolo daromnuo, kúpila jedu, namješala ho do vína, tejto frajcimerke sa podlízala a dala jej ten jed vipiť. Táto o dakoľko hodín zomrela. Stará táto bosorka dala hu do pivnice viňjesť. Ked sa pán a paňí z precházki navrátili, už ím táto, ňebožjatko, v ústreti prísť ňemohla. Divili sa tedi, čo je to za príčina, že hej ňevidno. Keď ale aňi ku večeri ňechodila, opítau sa pán a paňí tej starej, že ďe je frajcimerka? Ta povedala, že šla do mesta. Pán sa nazdau, že ráno už bude doma, ale i ráno prešlo a frajcimerki nič. Pán šjeu, lebo volačo tušiu, do pivnice, a tam hu i vistretú našjeu. Dozvedau sa tedi na príčinu, a viďeu naposledi, že je tej smrťi tá stará príčina, a preto hu kázau do žalára zaprjeť.

Ten mladí pán ale žjadneho pokoja vo vojňe ňemau, lebo mu nič ňepísala, a preto sa vibrau domou pre navšťíveňja. Ešťe boli ďelako koňe, už eržali a prskali. Keď sa príbližuvau k tej kaplički, v ktorej ta frajcimerka položená bola, počuu kohúťika zaspjevať na tej kaplički takto:

Keď toto počuu, dobre že ňeomdleu, lebo mu i jeho budúci potomok s ňou v hrobe ležau. Prišjeu domou, ňedau sa ale svojim rodičom poťešiť, ale hňeď šjeu ku kaplički, truhlu si rozkázau otvoriť, na ňu sa hodiu a v krátkom čase i dušu vipustiu!“