ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Gemerskej stolice je verzia v pozostalosti Sam. Czambla v Muzeu v Turčianskom Sv. Martine.

„Bula jedná mať a mala ona troch synó a najstaršiho si vypravíla na vandróku a tomu napekla koláše. Ta sä van pohnúl z domu a mať bars za ným plakala. Ta van len išól po mály, išól van hvaramí, lúkamí a nemohól nygďe do ďeďiny prísť. Tak len van Boha prosil, že kobi len mohol dagďe dvajsť. Ta prišól preci do jednyho mesta. A tam prišól gu jednymu pánovi a pýtal si službu dákú. Ta mu tot pán dal óce pásť a spravil ho za tri roky a to mu nebuly chyba tri dny ťia tri roky, a pódál mu tak, že koď pójďe z ócamí, že ak mu jedná skape, ta že mu naráz hlavu otne. Ta van neborák len išól s nyma von. Ta van len pásol po kuse od rana. Prišól obed, zaspal kus. Ta mu za tot śäs ukradli jednu ócu. Koď van sä prebral, šítá óce, ta mu jedná chýbäla. Ta už nekcel any domó isť, že mu pán hlavu otne. Porušená Pánubohu, ta len iďem domó. A ak prišól, pán pošítal óce, naráz mu pán hlavu otnúl.

Druhý brat doma sä prosil materi: ,Mamo, aj jä iďem za bratom, bo tot nyš neposialá, ši je tot pri živoťe?‘ Ta aj van išól za tó cesto a prišól gu tomu pánovi. Ta si pýtal službu dákú. Ta mu pán tú službu dal, šva aj jeho bratovi. Ta aj van vinšól von a pásol po kuse. Aj van zaspal kus. Za tot šäs mu ukradli dva. Prišól jedon chlap gu nemu a povedá mu: ,Stan hor, óce ťi ukradli dva.‘ A van hňed sä pobral domó. Pán pošítal óce a mu naráz povedal: ,Už ťi bratovi hlava tu ló, aj ťebe jú zotňem.‘ A van sä pusťyl do plašu. Aj tomu hlavu zotnúl.

Tot treťí doma, najmlačí, povedá maťeri: ,Mamo, prosím vás pusťte aj mňe na vandróku.‘ A ona mu povedá: ,Ďeže by si ťi šól taký mlaďí. Bo, pódá, kto via, ďe su tvoji braťä, ši dagďe žijú? lebo ny?‘ A van povedá: ,Ah, jä iďem.‘ Tak mu ona napekla s popole postruhnýkó a van len hleďel milosrdne, že tamťím dvom bratom napekla mať kolášó z dobré múky a jemu z popele. Tak van bárs plakal, koď šól het. Ta van len išól pomály. Prišól na jednú lúku a bula tam studnyška. Ta van tam vodu pil. Aj ťia postruhnýky jadól, ale mu nešmekali. Kďe sä zväl, tam sa zväl jedon starý žobrák a spytuje sä: ,Ďe ťi iďeš, chlapše?‘ A van plaše len: ,Ďe že iďem, bašík? Iďem jä za mojima braťí, bo som jich už dávno neviďel. Koby jä jich mohól najsť.‘ A tot starý mu povedá: ,Vara len choď, chlapše, za ťímtom chodnýkom, tak prídeš tam gu tomu pánovi. A tvoji braťä su už tam bezhlaví.‘ A van hneď sä spýtál, že preš jim otnúli hlavy. Ta mu starý šicko povedal, že preš jím obtnúli hlavy. A starý povedá mu: ,Chlapše, jä ťi dám naušenya, že ťi nyš nebuďe, ťi musíš vyslúžiť tri roky tam. Tu máš túto píšťelku, tá ťi bude na dobré pomoci, a s tó píšťelkó len to rob: naveky si pískaj, naveky budú óce pri ťebe. Tak ťi nygďi něskape any jedná. Aj túto palicu ta máš a jedon mech. Do toho mecha zberaj muchy, kým ťi len plný ňebuďe. No a s tím s pánombohom choď gu tomu pánovi.‘ A van neborák, ak seďeli vovedne, ta mu dal tomu starymu: ,Naťe, bašík, z mojich postruhnýkó, šva mi mať napekla.‘ A van len obzrel, ta mu povedá: ,Tuž a ši ťi to takja napekla mať?‘ No s ťím plakal zas a starý mu povedá: ,Neboj sä nyš, len choď. Ťebe sä to nestane, śo ťím.‘

Prišól gu pánovi a prosí si službu. Ta mu pán povedal: ,Dám ťi pást óce, ale ťi jich nevypaseš, bo tvoji braťä už pásli a vše jim skapalo, ta som jim hlavy obtnúl. Kod ťi skape, aj ťebe zotňem.‘ A van povedal: ,Jä sä nebojím.‘ Ta sä spravili s pánom na tri roky. A to buli takja tri roky, že buly chyba tri dny. A tot pán mal tri ďiauky. Tak ak sä spravili s pánom, ta mu povedá: ,Pán urodzený, kod sä mi nyš nestane, ta mi musä dať jednú s ťích diavok za ženu aj pólmajetok.‘ Ta sä aj tak spravili. Ta ho pán len poslal. ,Ta ve choď,‘ pódá. Ta van vinšól von už, pase, pískal si na ťej píšťelke, žebi nezaspal. Chyba ak si píská, zadriamal kus. A prišla jedná z ťích ďiavok a zväla mu do košära šiarnyho baranca. Von sä prebral naráz. Videl, že mu nese het baranca, uťeká za ňó. ,Ša to,‘ povedá, ,nesú?‘ A ona povedala mu: ,Bula som,‘ povedá, ,baranca kúpiť.‘ A van povedá: ,Ve’ je to z mojich.‘ No ta jjé van dal pokoj. Prejšól jedon ďen aňi domó nejšól z ócami. Tan nocoval. Chyba na druhý ďen, pase zas a píská si, prišli mu zas dva diauky a ukradli mu dva barance do košäró. A van volá za nyma: ,Neberťe mi ťia barance, bo mne pán hlavu otňe za ně.‘ No ale dal pokoj. Nahal šicko tak. Zas nocoval druhú noc tam a na tretí den pásol zas. To mu buli už tri roky, ťia tri dny. Ta van len prosil Boha, že kobi len do vešera vytrpel. Ta van len píská, pase, a myslí si, že ak to buďe, śi van to vyslúži, šva mal zednano. A do toho mecha furt za tri dny ťia muchy zberal. Len na obed zaspal kus a prišli ťia tri diauky pánovo a ukradli mu tri barance. Ta van už neborák plakal a vá’ len óce zachyťil a hybaj domó gu pánovi. Aj ťia diauky museli s nym isť.

Ak prišól domó, tam už velká trakta bula a veľé pánó, že sä budú azdaj šudovať na nom. Tak si myslel sám. Ak mu pán šitá óce, tak mu chýbäli šes kusó. A pán mu povedá: ,Ďe ťi barance?‘ A van povedá, tot slúha, že mu jeho céry pobrali. A pán povedal: ,To ny práuda.‘ A vyťähnúl pán meš, že mu iďe hlavu otnúť. Pány sä prizerali na to a van len ešťe rás povedal: ,Prosím ponýžene, jä iďem jednú praudu rozpraväť.‘ No ta mu dozvolili.

Van mal tot mech z muchamí plný, aj tú palicu. A ťe pány neveďeli, že šva to nosí v tom mechu. A v tom bula jeho prauda. Ta van len prosí tam pred ťima páný aj pred ťím jeho pánom, že kto má praudu, ši van ši ony? Van povedá: ,Tuš prvný ďen ak pasem, ta mi jedná jich ďiauka ukradla baranca a povedala, že to kúpila, a to bulo z ťích mojích,‘ a vtoďi hneď utnúl na mech a ťia muchy hušäli a vtoďi povedal: ,Že kto má praudu ťeráz?‘ Ta mu povedali pány, že van má praudu. A potom mu pán povedá: ,Ale ťi väc kusó chybälo oviac.‘ A van jim to povedá šicko, že ak sä stálo. A vše utnúl na mech a ťa muchy vše inak hušäli. Ta mu vše volali pány, že van má praudu. Poton mu pán povedá: ,No, máš ťi velkja šťesťia, bo tvoji braťä, viďíš tu su bezhlaví, chyba ťi treťí si vyslúžil.‘ Potom slúha povedá, že ši mu je isťia to, śva si zednal. A pán mu povedá: Že mu diauku nedá. Že mu vyplaťí groše, ale že mu diauku nedá za ženu. Ta van zas len bil na tot mech pred ťima páný, že kto má praudu? Ta mu pány volali, že van má praudu. Ta mu pán len musel dať najmladšú diauku za ženu aj pól majetku, śo si búl zednal. A narás mu tam svadbu spravili a s ťim išól potom domó gu maťeri aj zo ženó.

Príďe domó, tu mať naráz plakala, že van prišól a tanťi braťä ny, bo jeho mať chyba tanťích rada videla a jeho ny. Ta van povedá maťeri: ,Ach, mamo, vě vám ťí až any něprídú, bo su ťí už bez hláu aj jä son tam búl, ďe ťí, ale mne sä nyš nestálo. Viďíťe, ak sťe ťích vypravili s koláší a mne nyšt. Vara mi to lúto bulo bars. Ale mi ťeráz azdaj už len lepši bude. Už ťeráz mám aspon aj ženu aj groší. A s ťím žijú až podnes, kod neumreli.“

(„Rozprával Jozef Šramko, 25-ročný, rod. a býva vo Veľkej Revúci. U p. prav. Bottu 25./X. 1900.“)

Je to nie dosť podarený variant rozprávky, rozobranej v Povídkách lidu opav. a hanáckého, str. VII., č. 27.

Pozri i V. Tille, Böhmische Märchen I., 236 č. 6 Ba; Podkrkonoší záp. 614 č. 31, 708 č. 165.