ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slovenské povesti, str. 230 — 238 (n. v. 506 — 518), majú verziu „Jelenčok“. A. H. Škultéty spracoval túto rozprávku podľa niekoľkých textov. Podáva, že mu ju poslali: z Gemera P. Dobšinský, S. Ormis; z Malohontu Jonat. Čipka, Karol Venich, Janko Rimavský; z Liptova sbierka Važecká; zo Šariša Adolf Reusz.

Žena pripravila mužovi zajaca na večeru. Mačka ukradla zajaca, žena v strachu odrezala si prsia a upiekla. Pečienka tak pochutila mužovi, že svolil žene, aby upiekli oboje detí. Dcérka to začula a shovorila sa s bratom, že utečú. Keď macocha zbadala, že deti sú v nohách, kričala za nimi nazlostená: „Bodaj ste sa na to premenily, z čiej stupäje sa napijete!“

Na úteku nedalo dievča bratovi piť zo stopy medveďacej, ani z vlčej, ale dala mu po plánočke, aby si zahasil smäd. Keď potom prišiel na stupaj jeleňaciu, nemohol už odolať, aby sa nenapil, hoci ho sestra varovala, že sa stane jeleňom. Išla potom dievčina s jeleňom ďalej, až onedlho prišla ku studničke. Napila sa z nej a na jej čele povstala zlatá hviezda a jej vlasy boly pozlátené. V rúbanisku sa potom ukryli v kope sena a tam ostali dlhší čas. Našiel ich tam poľujúci mladý kráľ, keď jeho pes hodenú pečienku zaniesol dievčaťu. Ona šla potom s kráľovičom do zámku, keď jej sľúbil, že jeleňa nezastrelí. Keď narástla, kráľ sa s ňou oženil, ale musel jej prisahať, že jeleňovi nedá ublížiť.

Na kráľovskom zámku žila stará baba a sa zlostila, že si mladý kráľ nevzal jej dcéru. Keď kráľovi prišlo ísť na vojnu, sveril ženu tej babe, lebo žena onedlho mala zľahnúť. Narodil sa jej krásny chlapček, na čele mu svietila zlatá hviezdička. Slabá matka prosila o trochu vody. Stará jej povedala, že pod okny tečie Dunaj, nech sa načiahne a napije. Ako sa kráľovná nachýlila cez okno, sotila ju baba do vody a hneď na jej miesto do postele uložila svoju dcéru. Kráľovná sa neutopila, len sa premenila na zlatú kačku a plávala s ostatnými po Dunaji. Jeleň odniesol plačúceho chlapca na rohoch k brehu Dunaja a volal na kačky: „Kačičky, perličky, či ste nevidely tohto dieťaťa matku?“ „Videly, videly v tom širokom sádku.“ Priletela zlatá kačka na breh, premenila sa na krásnu paniu a povedala mu: „Môj zlatý synčok, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“ Keď dieťa učičíkala, položila ho jeleňovi na rohy, premenila sa zas na kačku a odletela na Dunaj. Tak chodila každý deň, pokým sa kráľ nevrátil z vojny. Zadivil sa náramne, ako sa kráľovná zmenila, že nevidel na jej čele zlatej hviezdy, ani zlatých vlasov. Ešte viac sa divil, keď chcela jesť jelenie mäso a pýtala si, aby jeleňa zabili. Spieral sa kráľ proti tomu, až naveľa privolil. Vtom sa dieťa rozplakalo, pribehol jeleň k nemu a baba mu ho položila na rohy, keď ho nemohli utíšiť a kráľ tak rozkázal. Kráľ bežal za ním a skrytý za krík videl, ako kačka priletela, premenila sa na paniu, dieťa opatrila a nakoniec povedala: „Čože robí ten tvoj drahý otec. Ach, keby on vedel, čo mi urobili, keby vedel, ako ma tá baba do Dunaja strčila.“ Kráľ vyskočil, objal ju okolo hrdla a nepustil ju, ani keď sa menila na všelijaké potvory, až sa premenila zasa na jeho krásnu, zlatovlasú ženu. Odrazu s ňou i jeleň dostal svoju ľudskú podobu. Všetci vrátili sa šťastní do zámku, kráľovná s dieťaťom a s bratom vošli do osobitnej izby, aby nik o tom nevedel. Na druhý deň odpovedala stará baba pri veľkej hostine na otázku kráľovu, že kto chcel dva životy skántriť a človeka o šťastie pripraviť, nezaslúži si inšie, než aby ho zadnili do suda klincami vybitého a dolu vrchom pustili. Tak sama vyriekla súd nad sebou a svojou dcérou.

Z textov, ktoré Škultéty uviedol, známe len niektoré.

2. Rimavského rozprávanie priniesol Codex divers. auct. A. str. 66 — 68, s dátom 13. decembra 1843. Tento text je veľmi literárne spracovaný.

V čas veľkého hladu deti maly byť na návrh matkin zabité. Ináče sú len nepatrné rozdiely: obe prvé stupaje sú od svine a líšky; zabudlo sa, že dievča pri studničke tak opeknelo; Ježibaba na kráľovskom dvore hodila mladú ženu do mora, za to ju roztrhali štyrmi koňmi; tiež sa zabudlo na premenu jeleňovu v človeka.

3. Rozprávanie Dobšinského je v rukopise „Sbierka Dobšinského“, str. 19 — 22, „O Jelenčokovi“. Liší sa veľmi od tlačeného textu v niektorých podrobnostiach.

Macocha poradila otcovi, aby chlapca zabili. Zabudlo sa, že macocha zakliala utekajúce deti. Stupaje boly od svine, medveďa a jeleňa. Kráľ nešiel na vojnu, Jendžibaba shodila mladú ženu cez okno do Dunaja, lebo kráľ nechcel si vziať jej dcéru. Nevlastná pani robí sa chorou, chce tiež jeleninu, a jeleň si vyprosí ostatný raz, aby mohol odniesť chlapca na breh Dunaja; to sa opakuje tri razy. Sluha upozornil kráľa na to, čo sa robí pri Dunaji. Jendžibabu a jej dcéru uviazali na konské chvosty a mäso z nich trhali ohnivými kliešťami. I tu ostal jeleň nepremenený.

4. Tretí text, rozprávaný Jonathanom Čipkom, je v Codexe Tisovskom B. str. 23 — 27. „Krásny jeleň.“

Podávame ho v odpise:

„,Choďťe že, ďeti moje, choďte nazbjerať triesočok, navarím vám halúšok.‘ Takto hovorila zlá macocha k dvom sirotám jedného dňa, a oňi radostne bežali vyplniť rozkaz matki, Jaňík a Mariška, tak sa volaľi naše dve siroti. Tamten bou silní a čerství ako virostajúci dubec, táto zas krásna ako rozkvetajúca ruža. Kdo bi ich bou viďeu, bou bi jich museu viboskávať. Mariška skorej nazbjerala trjesok, i bežala teda radostňe do kuchiňe, že sa matke svojou pilnosťou pochváli; ale matki v kuchiňi ňebolo. Už sa chcela vrátiť a Jaňíkovi pomáhať, keď počuje macochu v komore hňevive zvolať: ,Ňje, — chlapec musí skuor zahinúť! Ja ti na toho pangharta ďalej hlaďjeť ňebuďem, — poslala som ich trjeski zbjerať, — ňech že si, ňech nazbjerajú sami na sebe!‘

Ako bez seba bežalo djevča na dvor: ,Ach, braček muoj drahí, kebi si veďeu, čo sa matka s otcom dovrávala,‘ šeptala vracajúcemu sa bratovi, ,ňejďi, bračok muoj ňejďi do kuchiňe, ľebo ťa chcú uvariť. Ja som počúla, keď matka hňevive zkríkla: ,Chlapec — vraj musí skuor zahinúť.‘ Ach! potom bi uvarili mňa! Odhoď, bračok muoj, tje trjeski, a poď, puojďeme, kďe nás dve oči povedú.‘

I pustili sa dve siroti do šíreho sveta. Nad ňimi širokuo ňebe, pod ňimí široká zem, okolo ňich hustje ňeprehľadnje hori. Išli ňebožjatka, išľi samotnje ako dva prsti horami, dolami, a sami ňeveďeli, kam idú. ,Ach, sestrička moja zlatá, aľe bi som ja piu‘, prerečje jedneho dňa Jaňík k Mariške, ,to slnce tak ukrutňe páli — ja už ňemuožem ďalej vidržať, tu z tejto vlčej stupeji sa napijem‘. — ,Ach, ňepiže, bračok muoj drahí, ňepi‘, prosila ho sestra, ,ľebo bi si mi bou vlkom! Na že ti, na túto plánočku, ažda jsi s ňou smed zahasíš.‘ I zedou chlapec plánku^[58] a smed mu pominúu.

Zase jedna noc pominúla: zpoza hori krásno viľeťelo slnce: na celom ňebu ňebolo vidno obláčka, a naše siroti kľačia pod zeľením bukom s pozdviženími k ňebu ručičkami — opušťeňje od celjeho sveta, porúčali sa do ochrani Božej. Sotva sa priblížilo poludňja, Jaňíka zase trápiu velikí smed: ,Ach, sestrička moja zlatá, aľe bi som ja piu,‘ rečje, smutňe pozerajúc na Marišku, ,hľa, tuto v tejto medveďej stupeji jesto trochu vodi, iďem sa z ňej napiť‘. ,Ach, ňepi že, bračok muoj, ňepi,‘ prosila ho zase sestra, ,ľebo bi si mi bou medveďom. Na že ti, na ešťe ostatnú plánočku, aždaj si s ňou smed zahasíš.‘ I zedou chlapec plánku a smed mu zase pominúu.

Aľe na druhí ďen slnce ešťe večmi páľilo, ako po prvje dňi, ptáki ľeťeli k horám a na hustje stromi sadali; zveri sa do húšťau poťahali, a naše siroti putovali šírim poľom. ,Ach, sestrička moja zlatá, dajže mi, daj ešťe jednu plánočku, ako bi som zas velmi piu,‘ prerjekou smutňe Jaňík. A Mariška mu so slzamí odpovjedala, že mu včera dala ostatnú. I príde k jeleňej stupeji. ,Čo sa koľvek so mnou staňe, sestrička moja zlatá, ja sa z tejto vodí napijem,‘ rjekou cestou a horučosťou omdľjevajúci brat. Dosť ho prosila starostlivá sestra, abi ňepiu, že sa jej premení na jeľeňa: Jaňík sa zdržať ňemuohou a napiu sa z jelenej stupeji.

Krásní bistronohí, širokorohí jeľen v tom okamžení stáu pred plačúcim ďjoučaťom, príveťive okolo ňeho obskakujúc.

I zabralo sa djovča ďalej a zabrau sa i jeľen, až prišli na krásnu zeľenú lúku. Na postreď lúki stav širokí zeľení strom; horúce bleski ňeprerazili cez hustje jeho konáre; dážďovje krupeje zľeťeli na zem širokími jeho listi. I zvolila si Mariška mesto toto za budúce svoje obidlje: a krásni jeľeň plávau bujnou trávou, v ktorej kosa ňikdi ňehvižďala.

Dvanác rokou pominúlo: Mariška zrástla v uťešenú pannu. Dlhje, zlatje, po bjelom hrdle rozsipanje vlasi, jasnje, modrje oči pod hladkím, visokím čelom; okruhlá tvár, ružovje ústa. — Tak seďela osemnácročná panna, polonahá pod širokím zeľením stromom: keď zrazu jej milí brat, širokorohí jeleň, viparení k ňej pribehňe, a za ňim ríchli pes havajčí. Objala sestrička bračeka svojho jeľeňa, — a pes, zhljadnuc postavu ľudskú, príveťive chvosťíkom zamrdau a bežau nazpet do hustích lesou.

Ňetrvalo to dlho a z hustich ľesou pribehou ríchli pes, ňesúc v pisku kus pečeňi. Príveťive zase chvosťikom zamrdau, pečeňu panňe do lona pustiu a leťeu bujnou trávou nazpet do hustích ľesou. A tak sa stalo po druhí i po treťí raz. Ďivila sa Mariška nad skutki ňeznámeho psa a ňevedela si visvetliť udalosť túto. Aľe vtom počuje za sebou dupot konskí, a pred ňou stojí krásní mláďenec na vranom koňu. ,Kdo si, divnuo stvoreňja,‘ hovorí k ňej, ,že sa ťa ujau muoj najmilší pes?‘ A panna hanblive očí sklopí a zakríva nahje údi ťela. — Bou to královčík, ktorí po tichto horách poľuvau. Náhle zazreu krásneho jeľeňa, pusťiu za ňím svojho najríchľejšjeho psa: aľe ten viparení pribehou nazpet. Dau mu kus pečeňi a rozkázau mu hľadať jeľeňa; odbehou pes, ale o krátku chvíľu pribehou zas. Dau mu druhí i tretí kus pečeňi, a pes zakažďím to samuo urobiu. I zaďiviu sa kráľovčík a kázau dostrjehať za psom, až prišjeu pod zeľení strom, kďe zlatovlasá panna seďela.

Virozprávala Mariška osúd svoj i svojho bračoka: a mladjemu královčíkovi zatrepalo srdce, až sa v ňom rozžala láska. Hanbila sa ona v svojich roztrhaních šatoch bližšie ku kráľovčíkovi kročiť. Poslau teda poslou do mesta, a o krátku chvíľu stála pred ňím Mariška ako anjel v krásních ňebovích šatoch.

I umjeňiu si mladí kráľovčík, že si tohoto huorneho aňjela pojme za manželku. Čo si umjeňiu, to i urobiu, ľebo ňeminulo tri mesjace, a Mariška bola manželkou kráľovčíka.

V kráľovskom palácu bívala stará baba, majúca krásnú ďjevku, ktorú až posavaď ako kňažnú chovala, a v ňej už napred, zvlášťe že sa kráľovčík k ňej až posjal príveťive mau, budúcú kráľovnú viďela. Ale Mariška jej krásu zasťíňila, a stará baba od toho času, čo táto huorná vlčica, ako ju ona volala, do palácu prišla, inšje ňemislela, ľen ako bi ju mohla zmárniť zo sveta.

I vibrau sa jeden raz mladí kráľovčík na vojnu a krásnú svoju ženu, ktorá oňedlho prví púk ích horúcej láski poroďiť mala, poručiu do opatrovanja starej baby. Zlostňe sa zasmjala baba sama v sebe a čakala vižjadanuo okamžeňja.

Zapálilo sa na víchodu ňebe — bleski vichádzajúceho slnca sa žjarili od peňjaceho, sťeni palácu podmívajúceho potoka. — Mariška poroďila krásného sina. Pri puorodu padla do mdlobi, a stará baba vivrhla omdľetú do hučiacej rjeki a svoju ďjevku uložila k ďjeťaťu do posťeli, hovorjac, že sa kňažná pri puorodu tak velmi premeňila.

O krátki čas sa kráľovčík navráťiv, viďeu krásneho sina a uveriu babe, že sa jeho krásná žena pri puorodu tak velmi premeňila.

Krásní jeleň, ktorí vžďicki so svojou sestričkou bívau, veďeu, čo sa s ňou stálo. — I odchádzau každoďeňe okolo hučjacej vodi a vizerau utopenú sestričku, aľe sa mu sestrička ňikdi ňeukázala.

Krásno ďjeťa sa najračej bavjevalo s jeľeňom, ktorí ho na širokích rohách kolimbajúc zabávau. I zabrau sa raz s djeťaťom k hučjacemu potoku, a zahľjadnúc krďeľ kačíc smutňe vivolávau:

A najkrajšja z ňích veselo zakačkala:

I zabrau sa krásní jeľeň s ďjeťaťom dolu vodou a prišjou k druhjemu krdľu kačič. Vivoláva smutňe ako prvej:

A najkrajšia z ňich veselo zakačká:

Iďe smutní jeľen dolu vodou zas ďalej, iďe a zďeľaka viďí prichádzať krďeľ kačič. V postriedku mezi ňimi sa blíšťala ako najkrajšja hvjezda zlatá kačica. — I zavolá smutním hlasom ako prvej:

A šetki veselo zakačkajú:

I strepoce krásna zlatá kačica krídlami a viľeťí na breh k svojmu ďjeťaťu. Bola to Mariška, ktorá sa v hučjacich vlnách potoka na zlatú kačicu premenila. Podala matka sinovi svojmu obživujúce prsá, a sin sa radostňe usmjeval na loňe matkinom.

Od toho času každoďeňe choďjevau s dieťaťom k potoku, a matka ho krmila svojimí prsamí.

Aľe kráľovčík ťažko ňjesou premenu svojej ženi. Ňejedonráz pochibovau o pravdivosti babiních rečí, poradiť si ale neveďeu. — Ďjeťa mohlo mať asi štiri roki, na hlave sa mu blišťali zlatje vlasi a pod visokím čelom jasnje modrie oči. Jeľeň ho nosjevau na širokích rohách okolo vodi, a matka, ktorá sa v takí čas vždicki na krásnú ženu premeňila, ťešila sa s krásnim sinom.

Ďiviu sa kráľovčík, kám jeľeň s ďjeťaťom choďjeva, a ďiviu sa ťjež, že ďjeťa doma ňič jedávať ňechcelo, a predca krásno a zdravuo bolo. Rozkázau tedá jednému z najverňejších svojich slúhou, abi dostrjehau za jeľeňom, čo robí s ďjeťaťom a kam s ňím choďjeva. Slúha dostrjehou a pánovi rozpovjedau, ako zpomedzi krdľa kačič zlatá viľeťela kačiča, ktorá sa urobila na zlatovlasú ženu, ďjeťa viboskávala, viobjímala a zas do vodi zleťela.

Ňeveriu kráľovčík slovám sluhovim: umieňiu si teda, že sa sám o tom presvedčí. Išjou ukradki za jeľeňom, a hľa, zpomedzi krdľa kačíc viľeťela zlatá kačica a v okamžení sa spravila na krásnú zlatovlasú ženu. ,Sin muoj, ďjeťa moje,‘ laskavimi sloví k ďjeťaťu hovorila, ,ako že sa ťi, ako má tvoj drahí oťec? Ach, kebi on veďeu, čo so mnou urobili, kebi veďeu, že ma pri puorodu do vodi hoďili!‘ Vtom priskočí kráľovčík, ako najstrmšja strela a chiťí ženu okolo hrdla. Ona sa mu ihňeď na zlatú kačicu urobí, ale jú on pevňe drží a volá: ,Ňepusťím ťa, ňepusťím, kím sa mi ňespravíš na takú, ako si bola.‘ A v okamžení boskáva manželku muž — a ďjeťa drží za ruku krásní mláďenec Jaňík, ktorí sa zas na človeka bou premeňiu.

Viťešení kráľovčík si krásnú ženu so švagrom domou zavjedou a do svojej chiži opatrňe skriu. Medzi tím dau velkú hosťinu pristrojiť a na ňu mnoho slávneho panstva — i Ježibabu pozvať. Hosťina bola skvostná a veselá. Medzi ostatními rečmi prerečje kráľovčík: ,Tam, kďe som bojuvau, prihoďila sa jedna hrozná prípadnosť. Jeden bohatí pán si vzal za ženu krásnú a dobrú céru jedného chudobného človeka a žiu s ňou šťastňe. Ale chudobnej cére záviďela jedna zlostná žena šťastja preto, že bi račej bola svoju mrzkú céru za bohatím pánom viďela. Medzi tím pán kďesi po svojich prácach odišjeu, zaňechajúc ženu v náďeji. Túto príľežitosť zlostná žena k viljaťú svojej zlosťi užila, keď krásná paňi uťešenuo ďjeťa poroďila, vihoďila ju zmorenú do vodi, a svoju ďjevku do posťjelki na jej mesto podhoďila. Teraz sa vás spitujem, čo bi taká zlostňica zaslúžila.‘ Ježibaba, abi dáko do podozreňja ňeupadla, sa hňeď ozvala: ,Ta bi ňič inšjeho ňezaslúžila, leš abi jú za koňmi rozvláčili.‘ ,No,‘ prerečje kráľovčík, ,čo si si vivolila, to buďeš mať, lebo si to ti s mojou ženou tak urobila.‘ V tom sa dvere na bočnej izbe rozljetli a krásna paňi, držjac ďjeťa na rukách, s jej bratom do izbi vkročila.

Čo chvíla štiri bujnje koňe na dvore zadupotali. Ježibabu sluhovja chiťili, o koňe privjazali a rozvláčili. Královčík zas zo svojou drahou žeňičkou žiu šťastňe a spokojňe, sám p. Boh zná, dokedi.“

5. Text v Codexe Revúckom C., str. 119 nsl., zapísaný „Zlatovláska“ a ztadiaľ do Prostonárodnieho Zábavníka IV. (Levočského), str. 239 — 245, prepísaný, má úvod čiastočne odchylný:

Macocha nahovára muža, aby dal dcéru svoju zarezať a opiecť. O tom sa dozvie brat a navrhne jej tenže útek, ako v predošlej verzii sestra. Jesto i niektoré drobné odchýlky: macocha nezakliala utekajúce deti, sestra nehasila bratov smäd plánkami, pes nedonášal do kopy sena pečeňu, sestra nehovorila, že jeleň je jej premenený brat; popremieňané je ešte zakľúčenie rozprávky; zvláštné je, že jelenčok nadobudol ľudskej podoby až po potrestaní starej baby, strigy, a neprimerane je pripojené niekoľko riadkov o pomerení detí a rodičov, dcéra objímala mať, vlastne macochu — sentimentálnosť vlastne cudzia ľudovým rozprávkam.

„Bou raz jeden oťec a ten mau dvoje ďeťí, jedneho sina a jednu céru. Tjeto chuďjatka ale už ňemali matku, ľen macochu, ktorá velmi zle s ňimi nakladala a najviac na to ďjeuča tak sa hňevala a narážala, že už ňemala mesta, kím ho daďe ňeodstráňí. Mala ona bezbožnje míšljenki a dichťila za krvou toho ňebožjatka, djeučaťa. Ona ho chcela zarezať, ale sa ešťe od otca bála.

A preto ráz v noci, keď ďjeuča v komore spalo, a oni i s chlapcom v chiži, začňe nahovárať starjeho, že bi si dau céru zarezať a upjecť. ,Pres tak, vraj, na zajtrá ňemáme čvo jest, a céra mnoho koštuje, len vždi na ňu, jej na šati dávať, a takto vraj buďeme pokojňí.‘ Otec volki ňevolkí privoliu, a matka umieňi: ,Ja, vraj, ho pošlem zajtrá drevo doňjesť, a keď príďe, buďem mu ískať, a vtom s tím velkím ostrím rezákom hlavu odrežem.‘ Tak zprepaďení rodičja umjeňili.

Ale Pán Boh ochraňuje svoje ďeti, a preto i tu povzbuďíi ducha k zachovaňú života ňevinjeho. Chlapček ten malí nespau, ale bedlive počúvau a múdre prehou rozumom, zadau sa, ako bi spau, a mezi tím šetko vizveďeu. Ráno poslala macocha i chlapca i ďjeuča po drevo, ,buďeme si vraj pečenku pjecť.‘ Deti ta šli, a keď už zbjerali, zpítá sa braček sestrički: ,Či znáš, sestrička, na koho mi toto drevo zbjerame?‘ ,Nuž na pečenku.‘ ,Veru na pečenku, na tvoju. Tak a tak oťec a matka sa v noci zhovárali, že ťa zarežú, upečú a zeďja. Ale ja som to dobre počúvau. Keď ťa buďe matka česať, nuž ti hlavu odreže, ale sa ti toho ňeboj, len keď ťa rozpleťje, a buďe ťa počínať česať, ja ťi šnúrku uchitim, a ti za mnou preč uťekaj. Ona ťa buďe naspak volať, že ťi krajšú kúpi, ale sa ti nevráť, len za mnou uťekaj!‘

Dobre. Ďeťi doňesli dreva, macocha ohňa nakládla, a nuož velkí a ostrí ako britvu na stvol položila. ,Poďže sem, moje ďjeťa,‘ povje ďjeučaťu, ,buďem ťi ískať.‘ Sadli si ku obloku, a chlapec len ak obskakuje, tak obskakuje okolo ních, a keť hu už rozpletla, uchiťí sestričke šnúrku, a uťeká von dvermi do dvora, z dvora na ulicu, z ulice na záhumnja, a tak do sveta, a sestrička za ňím sa vitrhňe: ,Daj mi moju šnúrku, daj mi moju šnúrku!‘ A stará macocha neveďela, čvo sa to blázňa. ,Poď sem, vráť sa, ďjeuča, vraj, vráť, veť ťi ja krajšú dám.‘ Ale sa ďjeuča ňechcelo vrátiť: a uťekla, a strige zostalo hrdlo smednuo, bruch hladní, a chuť daromná, suchá.

Braček, sestrička uťekali horami dolami, starími cestami od domu. Ráz prišli k jednej mláčíčke. ,Ach, či mňa smedí,‘ povje braček, ,či bi som ja piu!‘ ,Ach, ňepiže, braček, ňepi,‘ povie ona, ,veť je to zajačja šľapej, zostaňeš zajacom.‘ Zas po chvilke našli druhú mláčku. ,Ach, či bi som ja piu!‘ povje on. ,Veť bi som ai ja pila,‘ odpovje ona, ,ale to vlčá šľapej, iba bi sme vlci zostali.‘ Nepili. Naposledi najdú treťú mláčičku. ,Už ňezdržím,‘ povje chlapec, ,už sa napijem.‘ Ale ho sestra odhovárala, abi ňepiu, že to jeľeňacja šľapej, že jeleňom ostaňe. Tento ale ňepočúvau, a len sa napiu, tu hneď sa na zlatjeho jeleňa obráťiu, a ona plakala, že už aj brata utraťila. Išli a tak išli, až prišli ku jednej studňičke, z tej sa ďjeuča napilo, a tu mu na čele zlatá hvjezda a na hlave zlatje vlasi narástli. Od tej studňički sa vibrali a išli na jednu lúčku, ďe boli velikje kopi sena. ,Tu buďeme bívať, tu nás ňenajďe macocha!‘ Virili si tak do jednej kopy djeru a tam bívali. Jelen sa pásou a sestra si korjenki rila, plánočki trhala, a tak sa živila. Po ňedlhom čase začnú psi po hore štekať a prosto bežali ku tej kope. Tu jelenček v strachu naplašení pribehňe, a sestra ho do kopi skovala. Ale psi sa ňedali omámiť, prišli brechajúc až ku kope a ňepohli sa odtjal, kím sám strelec ňeprišjeu. Ten odhrňje seno a vidí ďjeuča so zlatimi vlasami a zlatjeho jelenčeka. ,Čo ti tu robíš?‘ zpíta sa ej. ,Matka ma chcela zarezať,‘ odpovedala, ,ale ja som i s tím jelenčekom ušla a tuto do tej kopi sa skrila.‘

Jáger hu von vivolau a prosiu, abi išla s ňím, ona sa poďakuvala a príslúbila pod tou víminkou k jeho domu ísť, ak toho jelenčeka sebou vezme a ňikdi mu ňič zljeho ňeurobí. On tomu vďačňe povoľiu a na to hneď krásnu Zlatovlásku do svojho zámku odvjedou. Tu jak sa ti ona zaďiví, keď viďí visokje staväňja, krásne malbi a farbi, šetko sa blišťalo, šetko bolo prekrásno. ,Čo to za dom?‘ zpítá sa Zlatovláska svojho voďiča. ,To je kráľov dom,‘ povje on. ,A ten kráľ?‘ povje ona. ,Ten kráľ som já.‘ Tu sa raduvala, že u kráľovích rúk sa nachádza. Keď už boli v paláci, kráľ dau Zlatovlásku naučiť, čo kráľovnej treba, a potom si ju za ženu vzau.

Na to sa ale horšila jedna stará baba v kráľovom dvore. Ona mala céru, a tú kcela za krála vídať, ale muožeš si pomisljeť, ako zubami škripela, keď misela na zdravje Zlatovláskino pripíjať. Hneď bi jú bola v ližičke vodi utopila, ale musela jed na ďalší čas odložiť.

Raz Zlatovláska zostala samodruhá, a kráľ museu zo vojskom, celuo ale gazdovstvo nechau sebe verním a opateru svojej manželia na tú strigu.

Kráľou palác stáu pri jednom velkom ribníku, tak že z obloka hňeď muohou do ňeho sa dívať, ba práve i hid, kački v ňom chovať. To pre zábavu královnej tak bolo urjaďenvo.

Prešjeu čas za časom, ďeň za dňom a ňezadlho kráľovná zľahla a mala krásného, uťešeného chlapca: mau hvjezdu na čele a vlasi zlatje. Ale toto práve bolo ňešťesťja, lebo stará baba vivedla kráľovnú ku obloku a taďe hu do vodi mršťila, a na mesto ňej svoju céru do postele uložila. Kráľovi hned písali tú novinu a radosť, prosili, abi sa čím skuor domou ponáhlau. Tento prišjeu, a ňemálo sa zaďivíu, keď viďeu, že jeho paní hvjezdu z čela a zlatje vlasi ztratila. Ale stará babisko lahko ošuďila. Veť to vraj že chlapec dostau, tak jej zkapala. Tím sa král upokojiu a tešiu sa z ďíťaťa. Ale ďjeťa ustavičňe kričalo, plakalo, tak že ho aňi uťíšiť ňemohli. Tu príďe jelenček a prosí si ho na rožki. Oná baba mu ho uvjazala, a on potajmo ušjeu z domu podľa ribňíka. Nájďe kačički: ,Kač, kač, kač, kačička! Kďeže moja sestrička?‘ ,Veru ťi je tam v tom druhom krďeli!‘ — Zas len išjeu: ,Kač, kač, kačička! ďeže moja sestrička?‘ ,Veť ti je v druhom krďeli!‘ Tak choďiu, a len v dvanástom krďeli ju našjeu, kďe ona hňeď viskočila a obráťila sa na matku a ďiťaťu dala cicať. A keď ho nadojila, zas ho len na rožki uvjazala a domou poslala a seba na kačku premeňila. — Tak choďiu každí deň ten jelenčok s tím ďíťaťom, a tak ho živiu a chovau.

Keď ďjeťa trochu odrástlo a bolo pevnejšje, ochorela, alebo sa len zdala ochorjeť posťelkiňa, tá nová falošná žená kráľova, a ňechcela skuor ozdravjeť, dokjaľ toho jelenčeka ňezarežú. Kráľ sa tomu síce ďiviu, že ho pred tím tak rada mala a teraz ho zarezať káže, ale na mnoho len privoliu a istí ďeň ustanoviu, ďe ho na slávnu hosťinu zarežú. Ako sa o tomto shovárajú, príďe dnu jelenček a píta si djeťa na rožki: kráľovi sa to i smješňe i ďivňe viďelo, ale len dovoľiu, a keď už jelen ušjeu z domu, za ňím sa vibrau, abi [sa] ďiťaťu dačuo ňestalo. Stará striga sama ňeveďela, že jeleň ďjeťa k vlastnéj maťeri nosí, a preto ňeodhovárala, abi za ňím ňešjeu sleduvať. Jelenček pribehne ku kačičkám: ,Kač, kač! kačička! ďe že moja sestrička?‘ ,Tam je v tom druhom krdli.‘ — Príde ku druhím: ,Kač, kač, kačička! ďeže moja sestrička?‘ ,Tam v tom druhom krdli.‘ Tak išjeu, išjeu, až ju v dvanástom krdli našjeu. A kráľ za ňím kradomě uťekau. V dvanástom krdli zavolá: ,Kač, kač, kačička! ďe že moja sestrička!‘ Alebo: ,Poď von, lúba sestrička!‘ A tu ona vinďe a zostane Zlatovláskou, ďjaťa zchiťí, objíma, slzi nad ňím viljeva, dobre jej srdce ňepuklo. Kráľ to vidí, dobre sa ňepoďeu od ďivu. ,Čuo že je to? či ma to mámi, či je to pravda? Ale to je ona.‘ Povedau a hibaj poťichúčki k ňej sa prikradou a chiťiu ju. Ona sa mu chcela višmiknúť a zahodiť do vodi, ale on ju pevno len drží a aňi pohnúť sa nedá, až sa mu celkom poddá a domou ísť prislúbi. Hňeď zatím ju pojau pod pazuchu, a ona rozprávala cestou, čo sa jej prihoďilo, čo jej stará baba urobila, a tak hlboko preňikla hlasom svojím a plačom do srdca kráľovho, že pomstu vzjať na tej starej strige si umjeňiu; ale že ňebou velmi prchkí, to na príhodní čas odložiu. Terás len potaji uvjedou milú Zlatovlásku do domu, a skrito ju chovau a obsluhovau, a jelenček mezitím už nje ku ribňíku, ale do komuorki k dojke choďjevau.

Rás sláviu král svojho mena a zavolau k tej slávnosti, k tomu plesu mnoho, skoro šetkích predňích pánou a sám, čvo len mohou, najskvostňejšú hosťinu pripraviu. Keď pripíjali kráľovi na zdravja, stala i stará gazďiná a začne: ,Nech Pán Boh živí nášho milosťivého krála s jeho milou paňí manželkou, abi v zdraví mnoho rokou a v láske na veki žili, a jich ňeprjaťelja abi zkazu prehroznú vzali!‘ Tak vinšuvala královi, a tu kráľ staňe: ,Jestli mi to vinšujeťe, stará matka, povecťe ale, čo bi sťe vi urobili tomu človeku, čo bi dvom živuot odňau a jednemu šťesťja pokaziu.‘ Stará striga staňe zo šetkej vážnosti. ,Ten lotor bi ňezaslúžiu, len do jednej bočky zaďebňiť, plno klincou do ňej nabiť a zo šetkími, čo mu boli na pomoci, dnu vpratať, potom dolu vrchom pusťiť. To bi zaslúžiu ten ňeznaboh.‘ ,Keď zaslúži, ňech zaslúži! Milí páňi, táto opica stará moju Zlatovlásku dolu oblokom hoďila a svoju céru mi za ženu podhoďila, táto i toho ňevinjeho, ba velmi užitečného jelenčeka zmárňiť kcela, či teda zaslúži tu pokutu, ktorú si sama odsúďila?‘ — ,Zaslúži,‘ kričali páni zo šetkích strán. Stará sa počňe vihovárať, ale kráľ z bočnej izbi doveďje Zlatovlásku, a všeci strnuli nad tímto prípadom. Ale po chvíli ľen odsúďili starú do bočki, a naisťe dali i zabiť ai z cérou, a potom v radosťi žili a veselili sa.

Aknáhle stará zkazu vzala, premeňiu sa i jeleňčok a podobu človeka na sebä vzau, a tu bol z ňeho pekní mláďeňec.

I Zlatovláska i jej brat žjadali si zas roďičou viďjeť. Vibrali sa a tak k ňím do dávnej očini prišli. Oťec i matka boli žobráci a dobre už od hladu ňepomreli. Raduvali sa ai báli sa od tichto pánou. Najskuor tajili, že ňemali ďeťí, ale naostatok vijavili, že mali, ale že ím ušli. Tu céra matku objímala a sin otca vibozkávau, a vjac na onú ňeprávosť, ktorú chceli roďičja vikonať, aňi ňepomisleli, ale roďičou vzali k sebe, ktorí jim na dobrej pomoci boli, pri dvore.“

6. Iná verzia je Prostonárodňom Zábavníku III., str. 33 — 34, pod titulom „Zlatí baranček“.

Do úvodu je zadelený nový motív: Dievča príde na kráľovský dvor, kde sa kráľ chce ženiť. Vyhodili korunu do vzduchu, na čiu hlavu spadne, tá sa stane ženou kráľovou. Je to zaujímavá obmena motívu o voľbe za kráľa: kráľom sa stane, na čiu hlavu spadne koruna. Srovn. Súpis II., 478, 493. Pozri i Národopisný Sborník VI., str. 140.

Podávame ju v odpise:

„Bou ráz jedon chudobní horár, tento mau dve ďeťi. Ale čože mau bez ženi robiť, museu sa ožeňiť. Ale prebeda! Macocha psjá knocha, tak bolo aj s timato dvoma ďeťmi. Tato macocha mala tjež dve ďeťi, ale oťec račej viďeu tje svoje vlasnje. Čert šaďe kúkola nasjau, a tak aj tuto. Horár zastreliu ráz dva holubi a kázau si ích upražiť. Ale keď už boli hotovjé, mačka prišla a odňesla milje holubi het, aj zožrala; macocha ňeveďela, čo má robiť, odrezala si prsňík a upražila. Keď prišóu jej muž domou, dala mu jesť. On sa jej zpítá: ,Ej, čože to za meso, to je celkom inakšuó, ako tje predešlje holubi, čo si mi predtím pražjevala.‘

Ona mu naostatok vivadlovala, že čo je to za meso, a aj povedala mu: ,Dobre bi bolo, čobi smo mi tú našu Zuzanku aj toho Jaňíka zarezali aj upražili, lebo je to človečuo meso preca ľen dobruo.‘ On privoliu. Zuzanka šecko počúla, čo sa dovrávali, zala Jaňíka za ruku a išli, kďe ích dve oči vedli.

Išli zaveľa rovinami dolinami. Jaňík začne rozprávať: ,Ej, ja bi som piu, napijem sa s tejto vlčacéj stupaji.‘ ,Ňenapiže sa, ňe, bračok mój, lenže sa strím, tu máš toto jablčko,‘ lebo ona dobre veďela, že je šecko jim na osídla narobenuó. — Idú ďalej, prídú k jednej volovacej šlapeji. Jaňik povje sestre si: ,Ej, ja som smední, ztaďeto sa už napijem.‘ ,Ňenapiže sa, ňi, mój milí bratríčku, tu máš ešte pou jablka.‘ Vón aj zo vjacej šlapejí chceu piť, ale ho ona odvravela. Na ostatok ale, keď už ňemala mu dať aňi jablka, tak sa napiu z baraňacej šlapeji, a ako sa napiu, tak sa hňeď obráťiu na pekniho barančoka.

Ona išla ďalej s ňím, prišla do jedního mesta, tam sa práve král ženiu. A že si ňemohou naskrze k voli dostať ženu, tak povedau, kerej táto zlatá korunka na hlavu padňe, tak tá buďe jeho ženou. Prihodilo sa, že tejto Zuzanki na hlavu padla, a tak chťjac ňechťjac musela zaňho isť. Keď sa jej král zpitovau, že akí bi dar pítala, ona povedala, že ňič inšuó, ľen to, abi toho barančoka ňikdá ňezabiu. On jej to prislúbiu.

O jedon rok padla do posťjelki. Ale jedna stará baba, ktorá jej to šťestja záviďela a žjadala, abi sa jej ďjovka za toho krála bola dostála, chcela ju zo sveta zprovodiť. Povedala jej tedi, že bi tím oblokom vonká pozrela do tej vodi, že tam každá žena musí pozreť. A to voda taká bola, že kdo do ňej spadnuu, tak sa hňeď museu na kačicu obráťiť. Ako táto oblokom vonká pozrela, strčila ju tá stará baba do vodi, a svoju djovku do posťeli položila. Ale ďiťa naveki plakalo. Iba keď ho tento barančok na rohi zau, tak sa uspokojilo: on dobre veďeu, čo sa s jeho sestrou stálo, tajšou k tej voďe a začau volať:

Zásek ďalej išou a volau:

Ako prišou k tomu pjatimu šaragu, tu hňeď jeho sestra vileťela a obráťila sa na ženu a nadojila ďíťa. Král dau vartovať, že čo ten barančok s tím ďiťaťom robí. Jedon voják, ktorí ho už vjacejrazi viďeu, keď pri voďe robiu, povedau královi. I sám král tajšou merkovať. Ako počuu volať toho barančoka, prikradou sa pomáli k ňej a poznau, že je to jeho žena, lapiu ju a ňechceu drou pusťiť, dokjal mu ňeprislúbila, že ho ňikdá vjac ňeopustí. Ona mu porozprávala, čo sa jej stálo. Král rozhňevaní dau priviazať tú babinu djouku čtirom koňom na chuost a po celom mesťe rozvláčiť. A starú babu mučiu dotedi, dokjal aj toho barančoka na predešliho chlapca ňeobráťila, aj tje šecki, čo jich bola zakljala, ňevisloboďila; potom ju dau na šťiri kusi rozseknúť a na štiri čjastki sveta privjazať. Ten chlapec potom zostáu velikím víťazom. A král so ženou ešte aj do teráz žije, ak ňezomreu.“

7. Veľmi značne bola táto rozprávka literárne spracovaná v rukopise „Rozličné rozprávky“, str. 55 — 60.

Úvod je odchodný. Keď sa deti s dreva vracaly domov, počulo dievča, ako macocha nazlostená volá, že jej brat musí umrieť, a preto hneď s ním utieklo. Macocha ich nezakľaje. Boly tri šľapaje od vlka, medveďa a jeleňa. Miesto kopy sena bol tienistý strom, pod ktorým našli úkryt a žili tam dvanásť rokov. Keď dievčaťu bolo osemnásť rokov, našiel ju princ. Matku zamdlenú po pôrode shodila stará baba do potoka pri zámku. Jeleň nosil dieťa k vode štyri roky. Od sluhu dozvedel sa kráľ, ako sa zlatá kačka premieňa na zlatovlasú paniu a nadája dieťa. S paňou odrazu i jeleň mení sa na mládenca. Babu dajú roztrhať koňmi.

8. Samostatná verzia je a novými jednotlivosťami sa vyznačuje rozprávka, ktorú počula Božena Němcová od slúžky v B. Ďarmotách v stol. Gemerskej (I., 75 — 82 č. 9.).

Deti utiekly pred macochou, keď nemohly znášať jej trýznenie. Macocha ich nezakliala. Dievča vystríhalo brata, aby nepil zo šľapaje volskej, konskej, nemohla mu však zabrániť, aby sa nenapil zo šľapaje barančej. Hneď sa premenil na barančeka so zlatými rohmi. Na lúke skryli sa v kope sena. Na zámku miesto starej baby zaujala macocha tých detí, ktorá vzala na seba podobu opravdivej babičky a tak sa k mladej panej dostala. Shodila ju cez okno do Dunaja a položila na jej miesto svoju škaredú dcéru, ktorú bola so sebou priniesla ako kočku. Len na tretí deň podarilo sa pánovi chytiť kačku; rozkázal barančekovi, keď chcel vziať dieťa na rožky, aby klincom pribil rúcho panino, keď bude dieťa nadájať. Nemohla uletieť, rúcho jej viazlo na zemi, vtom vyskočil pán z krovia, ulapil svoju krásnu ženu a už ju nepustil.

Keď macochina škaredá dcéra videla z okna, ako si mladá pani nesie sama dieťa a baranček vedľa nej ide, utiekla chytro zo zámku. Stará striga napajedená, že sa jej kúsok nezdaril, letela v podobe vrany ku zámku. Pán vzal na radu barančekovu pušku a zastrelil vranu. Vrana spadla do Dunaja a pani na želanie barankovo potrela mu čelo krvou tej vrany, hneď bol z neho krásny mládenec. O niekoľko dní šli po svojho otca a priviedli si ho do zámku.

V. Tille našiel vo svojom komentári (str. XX.) podivuhodné shody medzi touto rozprávkou a českým spracovaním tejto látky od Boženy Němcovej a mienil, že slovenská „činí dojem jen prostšího vypravování mnohomluvější verse české.“ Avšak jej srovnanie s druhými slovenskými verziami vyvracia dočista domnienku o jej súvislosti s českou.

9. V novšej dobe máme ju zapísanú ešte v stolici Spišskej (sborník Muzeálne] slov. spol. XVI., str. 5 — 8, č. 8).

Začína sa týmže motívom, ktorý spracoval A. H. Škultéty, len s tým rozdielom, že žena upiekla svoje prsia mužovi preto, že nemala naskrze čo pre neho a hrozne sa bála, aby ju nezabil, keď doma nič nenajde. Dievča dohovorí sa s bratom celkom taktiež o úteku a podarí sa im previesť macochu. Ona ich nezakľaje. Chlapec chcel sa napiť zo šľapaje medvedej, vlčej a zajačej a napokon sa napil z jelenej. Dievča žilo sedem rokov s jeleňom v kope sena. Jendžibaba privábila mladú matku k oknu a shodila ju do vody. Podstrčená žena žiada taktiež mäsa jelenieho. Keď sa kráľ za jeleňom priplichtil ku vode, počul, ako pani povedala, ako by mohla byť osvobodená: O polnoci má prísť k červenému moru a priniesť bič s deviatimi uzly. Tam bude ona sedieť v jednom rade s dvanástimi princezkami. Tých dvanásť budú mať vence na hlave. On nech ju chytí za vlasy a hrozne bije bičom, pokým sa nepremení na paniu, akou prv bola. Jendžibabu roztrhali divé kone. Zabudlo sa na zpätnú premenu barančekovu.

10. Vo verzii zo stolice Šarišskej (Czambel. str. 288 — 290, č. 151) utiekly deti, keď dievča počulo, že brata idú zabiť. Napil sa hneď z prvej zakliatej vody a ostal jeleňom. Kráľ našiel ich na poľovačke v kope sena. Mladú matku pôrodná baba-Jendžibaba shodila z okna do vody. Kráľ priplazil sa za jeleňom k vode, chytil ženu a nepustil ju, pokým nebola taká, ako prv. Kráľ priviedol ju za horúca k Jendžibabe, a tá tvrdila, že sama skočila do vody. Jendžibabu strčili do drevenej klietky a spálili.

11. Ešte iná verzia z tejže stolice (ibid., 329 — 330, č. 165) lepšie zachovala úvod. Mačka ukradla holuba, a žena si odrezala pravý prsník; mužovi tak pochutilo ľudské mäso, že chcel zabiť oboje svojich detí. To počul chlapec, a tak deti utiekly. Chlapec sa napil len zo stupajky jelenej. Sestra žila s ním na pustom mieste a jelen chodil sa pásť na lúku. Miesto kráľovského manžela zaujal prostý horár. Ježibabu uviazali na konské chvosty. Rozprávanie je veľmi stručné.

12. Broch, Studien I., 44 — 46, uvádza verziu zo stolice Zemplínskej.

Len úvodom sem patrí: Muž, ktorý bol veľmi planý ku svojej žene, zabil raz, keď mlátil, vtáčika, priniesol ho žene a prikázal jej, aby mu ho uvarila. Mačka vtáčika zožrala a žena v strachu odrezala a upiekla kus zo svojich pŕs. Mužovi pochutilo, chcel vedieť, kde mäso kúpila. Keď sa mu priznala, rozkázal zabiť svoje dve deti. Hanka to počula, povedala bratovi Jankovi, a ráno na svitaní utiekli.

Nasleduje iná látka: Postretli šarkana, ten sa ich spýtal, kam idú. Potom ich vyzval, aby šli s ním, že ich on vychová. Tak deti u neho vyrástly. Keď raz šly cez horu, šiel tadiaľ pán na voze, spýtal sa ich, čie sú, a keď sa všetko dozvedel, kázal im posadiť sa na voz. Šarkan ich dohonil na koni, zabil pána a kone, i deťom pohrozil, že ich tiež zmárni, ak ešte raz budú chcieť utiecť. Keď druhý raz vyšly si do lesa, postretly krivú kozu. Koza sa ich zas tak opýtala, čie sú, a keď zvedela, vyzvala ich, aby si jej sadly na chrbát. Šarkan ich už doháňal na svojom najlepšom koni, a keď už bol veľmi blízko, povedala koza Jankovi, aby zpod jej chvosta vyňal šidlo a hodil za seba. Urobil sa tak veľký les, že šarkan sotva ho mohol prejsť. Potom hodil Janko zpod chvosta mydlo, a urobil sa z neho veľmi veľký vrch.

Tu sa rozprávka končí.

Obvyklý motív hojne rozprávaný, Srov. Súpis II., 143, 203; Kubín-Polívka, Povídky kladské II., 71, 76; Vasiljev, Pamjatniki tatar. nar. slovesnosti 96.

13. Veľmi porušená a neúplná verzia je v pozostalosti S. Czambelovej. Bola zapísaná v Ratkovciach (stolica Gemerská).

Deti ovdovelého mlynára macocha vyhnala, prišly na lúku, prenocovaly v kope sena, tam ich našli poľovníci, keď im ta pes nosil jedlo, pánovi sa dievča zapáčilo, doviezol si ju na koči domov a mal s ňou svadbu.

14. V rukopisnej sbíerke J. Ľ. Holubyho na str. 50. je verzia z Trenčianskej „O Jankovi a Aničke“, značne pokazená. Holuby poznačil: „Veľmi chybno rozprávanô, celé kusy chýbajú, konec žiaden.“ Z Trenčanska.

„Boli raz velice chudobní rodičia, ktorí mali pár detí, Janka a Aničku; ale že museli ustavične biedu trieť, ushovorili sa, že račej tie deti zmárnia. A keď matka chlieb piekla a deti sa venku na násype hraly, riekla: ,Uhodzme tie deti do pece, najprv Janka, potom Aničku.‘ Jako to tie detí počuly, sobraly sa a utekaly, kam jích oči viedly, až sa dostaly do hory, kde bola chalúpka, v ktorej jich krstná matka bývala. Deti úbožiatka krstnej matke vyrozprávaly, prečo utekajú do sveta. Krstná matka jich nakŕmila, do uzličkov jím naviazala jiedla, a dala jím hrebeň, kefu a štetku a riekla jim, že keď jích bude dakto honiť, aby jednu z tých vecí za seba zahodily. Jako sa uberaly ďalej, zbadaly, že jich ktosi honí. Anička zahodila za seba hrebeň, a hneď sa za dietkami spravila veľmi vysoká hustá hora, pred nimi ale hadil sa pekný chodník. O dobrú chvíľu jich zase doháňali, a Anička zahodila za seba kefu. Hneď sa spravila za deťmi veliká húšťava a pred nimi pekná cesta, po ktorej ďalej uháňaly. Zase o chvíľu počuly deti cupot doháňajúcich; i zahodila Anička za seba štetku, z ktorej sa za deťmi spravila hustá hora a pred nimí pekný chodník jich viedol na velikú lúku, kde boly kopy sena. Že boly deti už ustaté, porobily si do sena diery a ta sa ukryly.

Nezadlho prišiel ta jáger aj so psy, a keď ti psi okolo tej kopy sena štekali, dal sa seno rozhadzovať a našiel tam prestrašené deti, ktoré mu všetko vyrozprávaly, čo sa s nimi porobilo, a jako idú do sveta, aby ušly istej smrti. Jáger si dietky vzal k sebe, lebo sa mu ľúbily. Jáger býval blízko Váhu. Keď deti uš hodne odrastaly, vybral sa Janko ďalej do sveta a Anička zostala u jágra, ktorý si ju aj za ženu vzal. Po roku sa narodilo Aničke dieťa; ale baba jej podhodila šteňa a dieťa schovala. Jáger sa nad tým velice zarmútil, písal Jankovi, čo sa stalo, a šteňa dal vo Váhu zatopiť. Anička si tak rozľútala to, že jej dieťa skapalo a šteňa podvržené bolo, že vybehla z domu a do Váhu skočila a tam sa utopila. Janko sa hneď vybral k jágrovi, dieťa hladali a u baby schované našli, a keď došiel k Váhu, zazrel kŕdeľ kačíc: ,Kačičky, kačičky! nevidely ste tu mamičky?‘ Aj druhý a tretí kŕdeľ kačíc tak sa pýtal. V tom vyšla Anička z vody, vzala svoje dieťa a dala mu prse. Jáger a Janko, jako tam na brehu sedela, pribili ju za šaty klincami na kladu a potom prišli pre ňu na voze.“

Verzie tejto látky sú sostavené: v Anmerkungen KHM. Grimm I., 79 č. 11; Vasiljev, Pamjatniki tatar. nar. slovesnosti 96. Úvodný motív vyskytá sa ešte v srbsko-horvatských, bulharských a gréckych verziách, srov. Anmerk. KHM. Grimm I., 89.