ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jediná slovenská verzia tejto rozprávky dosiaľ nevytlačená je v sbierke „Povesti od Amálie Sirotkovej v Hájnikách 1858“, str. 20 — 23.

Kráľ mal princezku, ktorá do dvadsiateho roku nič inšie nerobila, len knihy čítala, preto bola od veľkej učenosti zamyslená a nikdy sa nezasmiala, i ženíchov len naprázdno odpravila. Raz oznámila otcovi, že sa vydá za toho, kto ju rozosmeje. Rozšírilo sa to po všetkých krajinách: a kto bude mať s princezkou šťastie, dostane ju za ženu a hneď pol kráľovstva. Nikomu sa to nedarilo, len jednému Talianovi, ktorý si vedel urobiť začarovaný zlatý vozík, „tak že bola len krása naň hladjeť.“

Dopočul sa onedlho, že v tom a v tom hostinci sú dve pekné dcéry a že spávajú „holje“ (nahje). Šiel ta s vozíčkom večer o desiatej, vyžiadal si od hostinského osobitnú izbu pre svoj vozík. Hostinský odpovedal, že nemá iba tú, v ktorej spia jeho dve dcéry. Talian pristal, že stačí i tá, len aby dievčatá vozíčku nič neurobily. Zamkol izbu na kľúč a zaplatil napred hostinskému, že musí o tretej ráno odísť.

Keď sa dievčatá v noci prebudily, videly lesklý vozík, mladšia išla k nemu, sadla si doňho, ale nemohla sa odtiaľ rušiť, bola pričarovaná. Volala sestru, aby jej šla pomôcť. Sestra vyskočila na vozík, aby mladšiu odtrhla, ale tiež zostala pričarovaná. Keď prišiel Talian a videl obe dievky nahé, pochytil vozík a poď do behu, nič nedbajúc na bedákanie dievčat. Prišiel do dediny, kde stará žena piekla chlieb a „omelo“ si chcela namočiť. Žena, rozdurdená nehanblivosťou dievčat, udrela staršiu omelom po chrbte, ale prilepila sa k vozu a musela bežať za ním. Princezka bola práve vonku, a keď videla tú spoločnosť, rozosmiala sa. Talian slávil svadbu s princezkou, dcéry dostaly šaty a vydaly sa za kráľovských sluhov; i starena dostala odmenu.

Je to jediná, dosiaľ nevytlačená slovenská verzia rozprávky hodne rozšírenej, o ktorej bola reč v „Pohádkoslovných studiích“ str. 69 sl. a v Anmerk. K. H. M. Grimm II., 39. č. 64. Slovenská verzia má niektoré osobitné svoje črty, predovšetkým nič nevie o akomsi nadprirodzenom pôvode toho zvláštneho vozíčka. Akýsi Talian sám si ho vraj urobil. Zvláštne je, že vozíček zatvoril do izby, kde spaly dve dcéry hostinského; dievčatá nedotkly sa len vozíka, ale jedno si rovno doňho sadlo a druhé naň vystúpilo; smiešny sprievod je veľmi malý, len jediná žena sa prilepila. Pozri tiež V. Tille, Böhmische Märchen I., 231 č. 6 A d č. 1.

1. Iný pokus rozosmiať princezku rozpráva sa v rozprávke, ktorú spracoval P. Dobšinský v „Prostonár, slov. povestiach“, II., 77 — 88, pod nadpisom „Drevená krava“. Spomína tu, že ju podali Samo Ormis z Revúcej — text tento je v Codexe Revúckom A 37a — 39a a odtiaľ ho prepísali do „Prostonárodnieho Zábavníka“ (Levoč.), III. str. 249 — 258 pod týmže nadpisom —, potom Amália Sirotková, rodená Šidlay, z Hájnik vo Zvolene. (Tu sa myslí akiste na povesť, ktorú sme práve priniesli vo výťahu.) — a Štefan Lukáčik z Veľhontu — tento text je zapísaný v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 189 — 190.

Dobšinský pripojil k svojej úprave zvláštny úvod, ktorý nenachádzame v známych rukopisoch, že kedysi bol inakší svet ako vtedy. O princezke sa tu vraví, že jej rodičia dali po celej zemi roztrúbiť, že kto im dcéru rozosmeje, odvážia ho zlatom. O Kubovi kraviarovi zas, ako sa prihlásil a začal rozprávať svoju povesť. Tak sa začína Dobšinského rozprávka shodne s rukopisným textom Ormisovým, pravda, značne upravená štylisticky.

Podávajúc obsah povesti, držíme sa rukopisnej predlohy.

Vybubnovali v dedine, že každý či má kravu a či nie, musí doplácať na kraviara. Pán Krajec vykresal si kravu z dreva a dal ju tedy pásť. Tak kraviar hnal ráno do lesa a večer domov kravu; „akby mu ale nevládala chodit, nech ju nosí (Levoč.: vláši) na chrbte.“ Pastier sa staral, aby nezhynula (Levoč.: nezkapala), a keď nastala zima, rozsekal pastier drevenú kravu na oheň. Tu Krajec zažaloval pastiera rychtárovi a ten rozhodol, „ak Pán Boh prikazal, že kravu za kravu. Ak se pastýr osmelil, vašu kravu znivočit, nech se i osmelí, svoju za Vašu kravu dat, a to mu ja rozkažem z plnomocnosti richtárské. Pán Richtár a tak na milom skutku poslal polgára k pastyrovi, aby poslal kravu do richtáró. Kravar narás dašva šúl, a prehnúl rozumom, ako kura (Levoč.: sliapka) chvostom.“ Kraviar odpovedal, aby pozdravili rychtára, že by rád kravu vydal, ale že „ochorela“ dnes a „šence (Levoč.: sentá) i smutná je“. Keď sluha odišiel, vraví pastier: „Od zubó (Levoč.: zubi utrúl) pánom Richtárom, pódá, nebudete si s mojó teliškó gamby mastit. Prédem Vám šez nos, ako masnym pjarcom. — Vyvážim si jelovicu na toku, a bandole nechže si zaberú.“ Zabil kravu a mäso chcel predať. „Ale polgár to oznámil Richtárovi, a Richtár zakazal kravecinu od pastýre kupovat, lebo kdo se opováži, len za babku od neho kúpit, i meso i peneze utratí, a na to do klady príde. — Śva mal robit bjadny kravaršok? Kravu zabil, a meso mu nebulo slebodno vyvážiť, alebo od neho nebulo slebodno kupovat. — Šekal, kelo šekal; ši dakto nepríde, ale kot se nik neopovážil pána Richtáró zakez prestupiť; prestúpil ho sám Dunčo faráró, a prišól i s kamaráty na hostinu. — ,Pod sem, čučko‘ volá kravar, ,azdaj si na meso prišol? a ši máš ším zaplatit? ak nemáš, jati zborgujem, ale mi na Jozefa musíš zaplatit.‘ — Dunčo len hledel, šva se robí, a kot mu calja ledva i s mesom vyhodil (Levoč.: chiba kodi neskodi čimu vibuši ledve celja i z mesom), tuž van s radosti i s kamaraty zatínal do pešjanky zubamy, (Levoč. dod.: ani se nukač nedali).“

Kraviar nevedel, čo s ostatným mäsom robiť. Dal ho uvariť a povolal všetkých susedov na hostinu, ufajúc sa, že sa mu odslúžia a každý deň ho budú volať inde na obed. Páni súsedia sa najedli, „ale na kravara se šez zimu nikto ani len neobzrel (Levoč. dod.: ani si ho hor nezvel koj ho stretnú!).“ Keď už nemal čo jesť, prišlo mu na um, že farárovmu psovi celú štvrtku „zborgoval“. Šiel k farárovi na jeho strážcu žalovať. Dobšinský vo svojej úprave dodal, ako kraviarova žena zle-nedobre, že všetkých o kravu pripravil. „Pán farár stál v izbe pri stole na jedno oko slepý, a Dunčo tjaž len s jedným okom. (Levoč.: aj Dunčo búl na edno oko slepí, dod.: tak buli rónaki s panom fararom), lebo mu druhja vipichli, pod stolom se vyvaloval. Ak štrší tanu pastýr hlavu (Levoč. dod.: tanú do izbi) a zazre (levoč.: vizrja) svojho dlžníka pod stolom. ,Ši si tu? ty pes slepý‘, zavolá, ,zaplac, šva si dlžen!‘ — Pán farár, ako koby búl hrom do neho udral (levoč.: uderil), tak se zapálil, a len ho tak od jedu traslo (levoč.: metalo), že ho slepým psom volal (levoč.: nazval). „Šva tu kceš? ty žobrák? šva tu hledáš, ty nezdarná paskuda? (Levoč.: ty paškrda), ši som ja tvaj slepý pes? Ako se ti to opovážíš mne povedat? Ale poškaj, šak se ti to dobre odplatí, neodpustím ti, šva budeš hned predo mnó na holja kolená klekat. A teras se mi pakuj von, lebo te z metló vyženem (levoč.: viprevodžim).“ Tak neborak kravar dló (levoč.: taló) schodami zaberal (levoč. dod.: bežel). Ani dlžobu nedostal, a ešte rád búl, že ho metló nevyprali.“

Pán farár sa ustavične mrzel, „že ho len tak zdŕhá od žlči. (Levoč.: hlava ho svrbela, šva ho len tak zdrhalo od žlči) a kravara by v zuboch práskal (levoč.: trhal, dod.: kobi ho búl dostál).“ Obžaloval ho u viceišpána; „pánu Viceišpánovi to v nose rilo“ a nakoniec odsúdil kraviara na 50 palíc.

„Ak náhle to kravar pošul, hned ztŕpnúl, a dobre mu od leku vlasi neoblezli (levoč.: neviplzli). Bal se palíc, ani v noci spat nemvahol, len tak chodil motajúci (levoč.: len sa na veki motal). Rás kot už mal drabant s chlapmi príst, aby ho pod holima vidlami (levoč.: šablemi) vedli do stolici, schytil surovicu aj pališku a zutekal (levoč.: tajšol) svetom.“ Šiel svetom cez hory a doly, až prišiel do druhej krajiny a „pustil se po pítaní“. Keď prišiel do kráľovského mesta, zastavil sa pred vysokým zeleným domom a divil sa, aké čudné vápno tu rastie, „kot na zeleno s ním bjala a tja obloky to su ako u nás dvere. Ba ši ozaj tu kuri (levoč.: sljapki) na pvajt na pánty (levoč.: vystalo) vlázú (levoč.: mahú) tak vysoko vyletet? taby ani našo vrabce nedoša?hli. Ale tja vráta, to su úskja, šva by se šaz ne ani karlík nezpretal (levoč.: nepretrepal), kot by ho hodne chvojím (levoč.: tŕním) natrepal. Tak blúzni (levoč.: táre) dlho tot pastýr, šva van to nikdy ani nevidel ani nepošúl, tuž se mu to divno videlo, a van to so svojím (levoč.: zo svojó izbó) srovnával. V tom vidí stát pri sebe jedniho chlapa. ,Kdeže su tu chljavce aj staje (levoč.: chljávi, aj chljáuce), povec mi, Bračku!‘ zpítá se kravar;. — ,Ty zprosták, naš že by tu chljavce buli, ve tu prasce nespávajú. Ši vjaš, kde stojíš? to je králová palota.‘“

Dobšinský túto scénu veľmi skrátil.

Keď stál kraviar pred palácom kráľovským, opýtal sa, čo tu počuť. Odpovedali mu, že jediná dcéra kráľova je veľmi smutná, „že jé frajera vo vojne zabili. Už tomu štiri roky, ako zkapal, a ešte na veky lamentuje. — ,A ši smútok nosí?‘ — ,Ši ju ša?rt vja, ši nosí, ši nenosí, ve ja ku né nechodím.‘ Ale král, aby ju mohol rozveselit, slúbil, že dá jednú krajinku tomu, kto ju rozosmeje. A tá krajinka, to by bula taká veliká, švaby si jú do tyžne zúkol vúkol neobchodil (levoč.: do okola neobišol).“

Dobšinský príčinu smútku princezkinho vynechal; miesto krajiny sľúbil u neho kráľ zlato.

Kraviar sa rozhodol, že ta pôjde, že iste rozosmeje princezku, i keď by bola z dreva. Nemohol vojsť do „pitvora“, lebo tam stál pán, ktorého šabľa sa od „peknoty“ len tak iskrila. „Len se té šabli bál náš kravár, lebo se nazdal, že tá šebla, ak se ku né zblíži, hneď tne a rúbe (levoč.: naráz rube). Skril se a tak za palotu, kde za domom až na zahumná (levoč.: až zahumna) bula veliká záhrada, múrom obhradená. ,Tot pán na tich dveroch,‘ zašne rozprávet pastýr, ,se nazdá, že kot mne van nepustí, že ja tanu neprídem, ale mu len prédem šez nos. Skoším do zahrady, zo zahrady do dvora, a z dvora do pitvora, a už som tam nu, a psó se nebojím.‘ — V tom van zašne baltó (levoč.: vystalo) vysekývat do múru schodíky. Ta si nohy zakladal do tich škár a tak se na vrch vydrapal, potom hajda, prešmaril se do záhrady.

„Švaže tu kceš? Parom ti do materi,“ privíta ho záhradník s kyjakom, „kdo te sem volal?“ a tu ho zašne lomit. Pastýr se len dívá, kelo divá (levoč.: vystalo), že ho taká hostina potkala, ale zato dlho mu chrbet netrímal, len skokom po hradkach do kveta. Behal, šlapal, kým šitko nezlámal (levoč.: nepomáhal), a záhradník za ním lušel kyjakom. Kot už šitky tulipani, klince, fijalky potrúzgal (levoč.: podluzgal), natrefil na dverce, a v súre (levoč.: v sure) hop, preskošil šez lesu do králóskyho dvora. Záhradník tjaž za ním kcel, ale nevladal, len bohoval kelo bohoval, kím se nezunoval, a tak v mrzutosti (levoč.: rozmrzeny) neodišol.

Kravar se dívá po tom dvore, že tam šisto, ani smeti nito, a v tom zaručí (levoč.: zakriší) na neho králóska varta: „Chlope, šva tu hledáš?“ — Van, ak se vidí mezi vojaci, zchytí klobúk pod pazuchu: „Ach, prosím ponížene,“ podá bojezlive, „pán urozený, nach se nehnevajú, ve se mne tak a tak stálo, a tu me dáký varóšík po zahrade nahanel, tuž som musel v súre (levoč.: v sure) sem utekat. A kcel by ist ku královi, jeho céru (levoč.: džajvku) rozosmat.“ Varta se na jeho rozprávke nachechtala (levoč.: zachichotala) a slúbila mu, že ho ku královi zavede, ak jé patú šasku z toho slúbí (levoč. dod.: a vam je slúbil šitko), šva mu král daruje. Van vdešne šitko slúbil (lev.: táto veta vystala). — Druhá varta zas (levoč.: opa) pítala patu šasku, a van jé slúbil. Tak i treta, štvrtá aj pata varta urobila, až jemu, kot príšol pred krále, z toho (levoč.: vystalo) ništ nezostalo (levoč. dod.: šitko si ta posluhoval vartám).“

Dobšinský všetky tieto rozličné scény rozpráva v podrobnostiach inakšie, niektoré veľmi skrátil a pretrel.

„Ak vkrošil do dúfartu, tu zazre (levoč.: vidži) královú ceru (levoč.: džjauku) pri jednom stoliku na lavici v šjarných šatoch sedet; hlavu mala rukó podoprenú (levoč.: podoprutú), a slzy je z oší kvapkali. Velmi smutná bula, lebo práve v tot den buli štiri roky, kot jéj milý zpadnúl. Otec pri né stál a kcel ju potešit — Kravar zastane si pred nó a zašne vykladat.“

Dobšinský túto scénu s princezkou vôbec vynechal.

V oboch rukopisných textoch rozpráva potom kraviar celú svoju historiu a nakoniec vraví, že si prišiel po poistenie na tých 50 palíc, ktoré mu nasúdili. Opisuje sa, ako sa pri rozprávaní princezka rozosmiala a na konci sa rozchichotala. Kráľ ho odhováral, že je „šedivý, plešivý ako starý pencel“, ale kravár na tom stál, aby mu to kráľ pečiatkou potvrdil a každá varta aby dostala piatu čiastku, „lebo si oni to vydrengali odo mne.“ Vtedy sa princezka rozosmiala, lebo videla, že on je i sprostý i múdry. Vartám dal kráľ povyplácať zjednané podiely odmeny. „Starýho ale furtáka pre drevenú kravu do smrti za kravara urobil, a peknú jelovicu mu daroval.“

Dobšinský tieto scény veľmi rozšíril.

2. Rozprávka, zapísaná v Prostonárodňom Zábavniku V., str. 189 — 192, pod titulom „Mesjar“, rozpráva o mäsiarovi, ktorý niesol na chrbte zdochnutého somára a napokon ho predal psom, od ktorých po čase žiadal, aby mu mäso zaplatili. Motív delenia odmeny so strážou zámockou rozšíril sa tu tým, že polovicu odmeny — kyjov — dostal Žid. Táto rozprávka je vcelku samostatná popri verzii práve prebranej a prinášame ju preto celú.

„Bou jedon chudobní mesjar a mau jedniho somárika, kerí ho verňe na jeho cestách asi za petnác rokou nasledovau a v šeckej službe velmi mu napomocní bou. Potkalo ale úbohího mesjara hroznuo nešťasťja, lebo ten verní sluha jeho kopitá vitrčiu, to je zdochou. Zarmúcení mesjar misleu si, ako sa mu má odslúžiť aspoň po jeho smrti za tu spravodlivú službu, napadla mu ale táto mišljenka: ,Nuž, keť si ti mna za petnác rokou na tvojom chrbťe nosiu, budem ťa aj já na mojom za ťelko vlačiť.‘ A tu popadou milího somára za kopitá, fuk s ňím na plece. Chodiu tak dlho s ňím, až sa zosmrďeu. Vtom prišou do jedniho mesta; jaknáhle ho ale psi zočili, obhrkli ho zo šetkích strán tak, že ho skoro zadlávili chvostami pohibujúce. ,Či bi ste si radi kúpiť?‘ osloviu ich mesjar, ,ale ako viďím, nemáte žjadňe penjaze.‘ Oňi ešte večmej chvostami krúťili. ,No, veť vám já dám aj na borg, ak mi len sľúbite, že mi o štiri tížne statočne zaplatíte.‘ Psi už skoro na silu chceli z ňeho trhať. Hoďiu im tedi somára s ťím naložením, žebi sa za šťiri tížne postarali o penjaze.

Po štiroch tížňach prišou mesjar dlžobu viberať, ale psi nazdajúcí sa, že im zase s pečenkou poslúží, s velikou radosťou sbehli sa okolo ňeho s chvosťíkami mrtkajúce. ,Hei, vi šelmovja,‘ rjekňe on, ,prosíte ma, abi som vám ešťe poshoveu? Abi ste veďeli, že som milosrdní človek, tedi vám počkám ešťe dva tížňe, vjacej ani mak.‘ Domou vracujúcího žena skoro vibila, že sa zo psima zapoďjau, a prorokovala, že on od psou veru ňikdá nič nedostane. ,No, veť uvidíme,‘ rjekou on a išou druhíráz pítať. Teraz už psi poskovávanje, ďekerí pobrechúvau, a keť na ňe prísňejšje doťjerau, aj vrčali naň. ,Tak sa vi mňe odsluhujete za moje shovjevanja, že mi ešťe kcete odškrjepiť? Veť vás já naučím,‘ a hneď išou ku kráľovi, kerí v tom mesťe bívau, ich žaluvať.

Ten kráľ mau jednu céru, kerá sa ňikdá nezasmjala, aňi žjadon človek ju do smjechu nemohou donjesť, a kráľ tomu, kdo bi ju k smjechu privjedou, skrze rozhlášeňí po celom kráľovstve polovic svojho kráľovstva prisľúbiu, ak je z veľkího rodu, k tomu aj ju za manželku. Ak bi bou ale z menšího stavu, tedi velikí dar. Ako išou cez prvšú vartu, tí ho vismjali a prepusťili; prišou k druhej, tí, keť im virozprávau, prečo iďe ku kráľovi, pusťili ho pod tou vímjenkou, ak im prisľúbi z toho polovic, čo mu kráľ daruje.

Prišou pred kráľa: začne svoj proces zo psima čo najživejšima farbámi malovať a ich ako neverních dlžňíkou a nevďačňíkou žalovať. Počujúc to céra kráľova, pustila sa do velikího smjechu a hoďila sa do perin. Kráľ od radosti neveďeu, čo má robiť; keť sa spamatoval, rjekou mu, abi si pítau, čo kce, že keť on k smjechu privjedou jeho céru, čokoľvek zapíta, že mu dá. Mesjar rjekou, že on nič inšje nekce, len sto palíc. Král a jeho céra mu dohovárali, že bi si tak blázňive nepítau, že on zaslúží velkí dar. A pustili ho preč s tím naložeňím, abi si rozmisleu a o jedno dve hoďini oznámiť prišou.

Idúc nazpak zastaviu sa pri varťe. Tí, čo stáli na varte, s radosťou spítali sa ho, čo si pítau od krála, on im povjedau, že sto palíc. Vtom oďišou od ňich, a keť už bou v druhej ulici, zbehou do krčmi; prišou za ňím hneď aj jeden bohatí žid, a tak ďeľako sa pusťili spolu do známosti, že sa ho ten žid spítau, čo je on a či voľačo predává? On rjekou, že je on kupec, ale že teraz ňič inšie nemá na predaj, len sto palíc, aj tie že sa mu u kráľa zloženje. Žid sa nazdau, že to musja biť voľáke známeňiťje palice, preto mu hneď po toljari za každú jednu sľúbiu, aj do grajcjara viplaťiu.

Za tím šli spolu ku kráľovi. Keť sa ho kráľ spítau, či v svojom úmisle zotrvává, rjekou, že áno, a prosiu, aby mu len čím skorej ich prisúďiu. Kráľ a jeho céra sa zarmútili a to mu urobiť nekceli. On ale rjekou, že on od svojho úmisla odstúpiť nemuože, lebo že sa už posľubovanje: peďesjat že sľúbiu ťím, aj prísahou potvrďiť museu, kerí na varťe stoja, lebo že ho skorej pustiť nekceli, kím im polovic z toho vraj nedá, čo mu král za ten žart daruje. A druhje peďesjať že žid, tu von čakajúcí, pred chvílkou za 50 toljarou odkúpiu, aj penjaze už viplatiu. Tu kráľ a jeho céra pusťili sa do velikího chichotu, skoro sa od smjechu popukali, a jeho pochválili. Vtom hneď išli k varťe, a král im rjekou: ,Vi nespravodliví sluhovja, či vi tak máte s ľuďma ko mne pricházajúcíma nakladať? Od ňich penjaze viďjerať? Tje peďesjať sa vám velmi dobre zídu za vašu nevernosť a lakomosť, kerje ste si sami vijednali. To bi ale bolo málo pre šetkích, jeden každí ťelko dostane.‘ A tak sa každímu na zadok očítalo. ,A ti, milí židáčku, čo si kúpiu, ti viplatíme.‘ On sa začau škrjepiť, že on takje nerozumeu; ,ale som ja takje rozumeu,‘ povjedau mesjar, ,a tje musíš dostať, lebo bi som bou nespravedliví, ak bi som ťi len jednu uťjahou.‘ Chudák žid dostau peďesjať, a mesjar ešťe od kráľa obdarovaní oďišou s pokojom.“

Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm I., 59 č. 7. Hruška, Na hyjtě II., 42. Baar, Chodské pohádky 43.