ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Človek poslaný po odmenu k Bohu

1. Národní Zábavňík na rok 1845/6, na mesjac malý sečeň, č. V., str. 114 — 123, má „Rozprávku o jednom chudobnom sedljakovi. Od Janka Maťički Podjavorinskjeho“.

„Bou ráz v jednej ďeďine velmej chudobní sedljak, ale pri tom pobožní a bohabojní, ktorí každí ďen do kostola choďiu a modliu sa. Jednoho dňa jako tak išou do kostola, nuž veru on očúv peknú a preňikavú kázeň o dobročinosťi, kďe medzi inším kňaz aj to hovoriu, že kdo chudobnjemu dobre urobí, napomože ho v bjeďe, keď s ňím spoluútrpnosť má a usiluje sa ho z bjedi vitrhnúť, že mu to všetko pán Boh ďesaterako odplaťí. Sedljak keď toto očúv, už aňi len skoro obseďeť ňemohou v kostole, už len domou ponáhlau, prece ale chceu ešťe aj koňjec kázňi očuť. Hňeď jako kňaz amen povedau, vileťí z kostola celí pohnutého kázňou, beží domou k žeňičke vravjac: ,Ženičko! ej bola to kázeň, čo ten pán farár dňes kázali, ej veru len mi tak srdce skákalo vo mňe od radosťi. Keď ťi ten pán farár hovorili, že kdo chudobnjemu dobre urobí, že mu to veru ďesaterako pán Boh vinahraďí, a na to aj príkladi živje dovádali, aj písmom svatím to potvrzuvali. A já tomu veru celki verím! Vješ ti ale čo! mi sme tjež chudobní luďja, máme tú jednu kravičku, nuž to veru dobre buďe, keď mi ju zabijeme, rozsekáme, a chudobním rozdáme. Pán Boh nám to potom, jako aj pán farár povedali, ďesaterako a dost skoro vinahraďí. Nuž buďeme ťi mať potom ďesať kráv.‘ Žeňička hňeď s velkou radosťou mu na to privolila, abi ju len zabili a chudobňím rozdaruvali. Kravičku svoju zaraz skutočňe aj zabili, a zavolajúc chudobňích po kusi ím z ňej šetko rozdaruvali.

Keď tento kresťanskí skutok urobili, ktorí bi ale aňi Boh aňi svet od ňich ňebou požaduvau, žili svorňe spokojno v tej náďeji, že ím Boh odplatu z ňeba pošle za toto milosrďenstvo a dobročinosť. Celje dni v radosťi prežívali, s každím vichádzaňím božjeho slňječka odplatu z ňeba a novuo požehnaňja čakali, keď jedon ďen ňeprišlo, čakali z bolesťi aj druhí treťí, keď aňi ten ňje, nuž štvrtí a pjatí, a to zo dňa na ďen tak išlo. Vjac dnou aj ťídnou už bolo prebehlo, čo sa začalo sedljakovi aj jeho žeňičke v hlave vrťiť: že čo je to, keď Boh tej odplati z ňeba ňič ňeposjela. Ňič to obidva ňemuohli ňijako pochopiť. V tejto velikej ňedočkavosťi vichiťí sa raz jej muž k pánu farárovi, abi sa ích opítau, jako to kázali, keď je to ňje pravda. Žeňička bola celki smutná, hovorjac: ,Počkaj len, mužíčku, azdaj nám len pán Boh odplaťí.‘ ,Ej, veru vjac ňebuďem čakať, a čo bi čo bolo, však keď to pán farár kázali, to musí biť pravda, že sa to, ak dosjal ešťe ňeviplňilo, a prečo ňje, ej to mi musja pán farár povedať, a čo bi čo robili.‘ V tejto velikej horlivosťi iďje k pánu farárovi, a len túží a žjadá si doveďet sa, čo mu len povje.

Keď už k pánu farárovi prišou, zaraz sa opítá: ,Nuž, pán farár, jako že to kázali, keď hovorili, že kdo chudobnjemu dobruo dačo urobí, že mu to Boh ďesaterako odplaťí; nuž ver som já ťjež kravičku zabiu a medzi chudobních rozdau a už tomu tolko a tolko ťídnou minulo, a preca Boh odplati z ňeba ňezosjelá, nuž ako že je to pán farár?‘ Na to mu p. farár odpovje: ,Jaj, muoj milí premilí, vjeťe to, že pan Boh je pametliví a že on na ňič ňezapomína? Bar vám to dňes ňedá, veď to uňho ňezhiňje, veď on dobrí skutok odplaťí.‘ ,Ja, Bože muoj,‘ hovorí sedljak, ,čo je platnuo, keď já ale teraz ňemám ňičeho, aňi chleba aňi kravički a Boh ňič z ňeba ňeposjela — a bár bi aj ňeskuor poslau, kdo vje, buďem-li já žiť a potom muoj dobrí skutok ňemá odplati dosjahnúť? Nuž jaká že bi to bola spravedlivosť, keď iní aňi druhím ňeuďelujú, aňi útrpnosťi ňemajú a preca majú dost statkou aj bohatstva, a já som dau poslednú moju kravičku chudobním v tej náďeji, že mi Boh ďesaterako to odplaťí, a preca ňemám ,ňičeho, čož jeho jest.‘‘ Pán farár ho ťešja, ale on len preca hovorí, že je to ňje pravda, čo to oni na tej kázňi hovorili. Rozžjalení leťí domou k žeňičke.

Pridúc domou, žeňička sa ho pítá, čo mu pán farár hovorili, on jej šetko vonkoncom vipravuje, ba ešťe aj to hovorí, o čom aňi reči ňebolo. Keď jej už tak šetko povipravuvau, rozmíšlau len ždi, jako bi on za tú kravičku odplatu od Boha dosjahou, či modlitbou či jako. Modliu sa zo žeňičkou vo dňe aj v noci, prosili Boha o pomoc, abi ím odplatu za ích kravičku z ňeba poslau; ale sa jej len ňijako ňemuohli dočkať.

Zaraz sa ale na tom uzňjesli, že keď im Boh podobroti ňedává, že ím musí dať po zlosťi. A hňed sa jej mužíčok hotoviu na Boha, hovorjac: ,Nože mi, žeňička, zaobíďí dakďe pecňíčok chleba aspoň na cestu, šak já veru prázní domou ňepríďem.‘ Žeňička mu veru jako dobrá a verná aj vinaišla a vichoďila pecňíčok a s kuláčom plním jako sklo vodi ho aj viprevoďila. Jako tak iďje hlbokími dolinámi a vrchámi, príďe raz do velikej a hustej hori, nič ňeviďeu iba ňebo a okolo seba všaďe buki. Tuná zastaňe a rozmíšlá si, čo buďe teraz robiť, kaďe sa obráťi, kďe je cesta, ktorou bi išou na toho Boha. ,Ej, veď si já pomuožem,‘ prerečje sám v sebe, ,len si já tento bunkóš odrežjem, veď ho já veru nájďem!‘ Jako si len bunkóš odrezau, zas išou ďalej ešťe husťejšou horou, ešťe vetšou vímolou, až príďe na jednu visokú skalu, tuná hňed zostaňe stáť a chistá sa na Boha, pítajúc sa ho ešťe naposledok: ,Či ňevješ, paňe Bože, že som ja chudobním dau moju poslednú kravičku a že už ňič vjac ňemám a že len od ťeba odplatu očakávam. Nuž, či mi dáš za ňu dač a či ňje?‘ Ešťe len čaká chvílou, či mu dač z ňeba zhoďí a či ňje, ňič ale ňeviďjac, rozžjalení a rozpálení už začíná sa bunkošom vrťiť, hňevať, zlorečiť a preklínať Boha, hovorjac: ,Nuž, čo že mi už skuor ňeposjeláš dač? Ej, počkaj…!‘ Zaraz sa mu ale na tej visokej skale ukjaže jedon starec s velkou bradou, bjelí celki, a prehovorí k ňemu strachom zomdlenjemu: ,Čo že tú hladáš? Kďe iďješ?‘ — ,Na Boha,‘ odpovje mu. ,No, ňechoď ďalej,‘ hovorí starec, ,tu máš tohoto barančoka, šak ti ten buďe ždi na pomoci, len mu povedz: ,Barančok, zatras sa!‘ a zaraz buďeš mať plno dukátou, len si ždi dačo musíš podostrjeť; daj si ale pozor, že bi ťi ho dakdo ňevzau. A už choď s milím pánom Bohom!‘ Starec sa mu zaraz z očí straťiu a on zostau samotní s berančokom na skale stať. Mislí si: ,Čo to bolo? Kdo to bou, či to ozaj ňebou ten pán Boh. Ej, veru to on museu biť! No dobre, keď mi toho beránčoka dau, šak si já už pomuožem v bjeďe,‘ a s tím sa zo skalou rozlúči a iďje s radosťou ňevislovitedlnou domou k svojej ženičke.

Jako tak iďje húšťavou a hlbokou vímolou, víďe raz z hori a viďí jedon domčok na poli pri cesťe sa beljeť a slnco za horou sa ukrívalo. ,Ej, veru,‘ pomislí si, ,to hen buďe krčma, tam buďem dňes nocuvať, veď som aj tak zostrašení a zunuvaní cestou. Ráno staňem a puojďem k žeňičke.‘ Slnco sa traťilo oku ludskjemu, večer prichoďiu a on sa približuvau k tomu domčoku. Hňeď vejďe dnuká a pitá sa, či bi ozaj u ňich pres noc ňemohou zostať, že šak ňič ňemá ibá jedneho beránčoka, ktorjeho si choc aj k sebe uloží. ,Oj, dobre, muoj milí, čo bi sme vám ňedali noclah, veď mi pocesních radi prijímáme!‘ a hňed sa s ňim do rozprávki dávajú a opitujú, kaďe choďiu. On ím od začjatku viprává, prečo choďiu, kaďe choďiu, hovorí, aj jako sa mu kďe voďilo, šetko im vijaví. Keď sa už tak porozprávali, on si od ňich jako ustatí cestou odpočinok viprosuje, hovorjac: ,Prosím vás, já bi som si už rád lahou, či bisťe mi ale tohoto beránčoka ňemohli dakďe ukriť, ale mu ňehovorťe: ,Beránku, zatras sa.‘ ,Oj dobre, dobre, ukríjeme ho medzi inšje beránčoki, šak mi ho ráno dobre poznáme!‘ On ím ho oddau a lahou si ustatí súc, veru on chitro aj zaspau.

Keď už dobre spau, hňed gazďina berančoka vezme a prerečje k ňemu: ,Beránku, zatras sa!‘ a zaraz plno mala dukátou. To sa jej veru lúbilo a preto šelijako sa usiluvala ho oňho pripraviť. Len jej naraz príďe na misel, že šak ona má ťjež beraňčokou, že mu veru muože premeňiť jedneho. Ráno staňe z lože, oblečje sa, vipítá si beránčoka svojho a poďekuvajúc sa ím za noclah oďíďe domou k žeňičke.

Keď domou prišou, plní bou radosťi. Zavolá svoju žeňičku, ukazuje jej beránčoka, vipráva jej o ňom, jakí je, čo robí a kďe ho dostau, na posledok ňehá. Abi ju ale presvečiu, hňed naňho zavolá: ,Beránku, zatras sa!‘ Beránok ale stojí, aňi sa ňepohňe a dukáti veru už ňepadajú. ,Jaj, Bože muoj!‘ prehovorí, ,už som zas oklamaní! Vidíš, žeňička moja, to bou takí beránčok, keď som ho dostau tam v tej hore, na jednej visokej skále od jedneho starca bjeleho jako anjela, a to museu biť ten pán Boh, že keď som mu povedau, jako mi ten starčok rozkázau: ,Beránku, zatras sa,‘ hňed plno dukátou mi nasipau. Ej, ale sa mi veru zle zvoďilo. No, veď já, žeňička moja, keď už aj vjem, zkaďjal tam cesta veďje, zaraz puojďem a veru tomu Bohovi ňeodpusťím, dokjalkolvek mi len za moju kravičku dačo ňedá.‘

Zas sa milí vichiťí, zas iďje tou istou cestou až do tej hori, ale sa ešťe prú zastaví v tom bjelom domčoku, v ktorom pred tím nocuvau. Tu sa ho opítajú, kďe iďje a prečo? ,Jaj, dajťe mi pokoj, veď já ňemám času sa tu baviť a vipravuvať vám, šak už vjeťe, že iďjem zas na Boha, bo ma s tím beránčokom oklamau; no ale šak já vjem, že teraz ňeiďjem darmo.‘ A zas ďalej iďje cez horou, dolinámi a hlbokími vímolámi, až príďe na tú istú skálu. Začně sa z bunkášom vrťiť, hňevať a preklínať Boha, zaraz sa mu ale ten starčok zas ukjaže a opituje sa ho: ,Odkjal že si prišou? Dávno si tu už? Čo chceš a čo hladáš?‘ — ,Já chcem,‘ odpovje starcovi, ,odplatu mať od Boha za moju kravičku; keď mi ale ňič za ňú ňedá, no šak on buďe viďjeť!‘ — ,No, prestaň už preklínať a hňevať Boha, tu máš tento obrus, vezmi si ho so sebou; keď buďeš dač potrebuvať, len mu povedz: ,Obrúsčok, prestri sa!‘ a hňed buďeš mať plno drahích jeďjel. Daj si ale pozor, abi ťi ho dakďe ňevzali.‘ Starčok sa ztraťí a on sám zostaňe na skale stáť. Tuná sa obozrje, a ňeviďjac ňikoho pri sebe, lúči sa so skálou a iďje zas cez hustou horou domou k svojej žeňičke.

Jako tak iďje, víďe z hori a zas viďí ten domčok. Večer už bou nad hlavou, nuž si on pomislí, že zas tam puojďe, že šak je tam krem toho známí a dobrí luďja tam ťjež bívajú. Keď k ňim prišou, opituje sa, či mu dajú noclah. ,Oj radi, len si sadňiťe!‘ — ,No dobre, ďakujem vám za lásku! A či mi aj tento obrus skováťe?‘ — ,Oj, velmej vďačňe!‘ ,No ale mu ňehovorťe: ,Obrusčok, prestri sa‘!‘ On si lahou, zaspau tuho jako z cesti ustatí, a gazďina hňed probuvala, čo to zas má biť, keď kázau, abi ňehovorila: ,Obrusčok, prestri sa.‘ No ale ona len preca to zprobuvala a hňed, jako prerjekla: ,Obrusčok, prestri sa,‘ už mala plno šakovích jeďjel na stole. ,Hoi!‘ pomislela si, ,to buďe dobre pre mňa; a veď mu já lachko muožem jedon z moich dať, šak on zas ňič ňebuďe veďjeť.‘ Ráno, keď sedljak hore stau, píta si svoj obrusčok. Gazďina mu ho hňed doňjesla a on, ňepítajúc sa, či je ozaj ten jeho vlastní, odišou domou.

Keď domou prišou, hňed z radosťou velikou volá svoju žeňičku a viprává jej, jako sa mu voďilo a čo viďeu a čo dostau zas od toho starčoka bjeleho ako sňeh. Hňed zavolá na obrus, chťjac ukjazať žeňičke svojej kunšť obrusovú: ,Obrusčok, prestri sa!,‘ ale veru obrusčok sa ani ňeprestrou, aňi jedjel šakovích ňebolo na stole. ,Ale čo sa to už robí!‘ vikrikňe hlasiťe, ,veď pre živeho pána Boha, keď som ho dostau, aj keď som ho na cesťe probuvau, ždi sa mi rozostreu aj jeďjel plno bolo. No, už to ňje je k uňeseňú! Ej, ale ťi ešťe raz puojďem, ale to ťi hovorím, žeňička moja, že veru prázní ňepríďem.‘

Zas sa naposledok vichiťí, leťí jako šjarkan po tích dolinách, tak že sa len traťiu pred očima. Zas ten bjeli domčok zazreu, ale sa v ňom ňepristaviu, chťjac čím skorej veďjeť, jako s ňim teraz na posledok buďe. Pres vrchi a dolini chitro prebehou, ňikďe ňezastau, až na samej skále. Tuná sa zaraz začňe s bunkóšom vrťiť, hňevať a preklínať Boha a v tom sa mu ten bjelí starčok zas ukjaže. ,Čo že chceš, sin muoj,‘ prehovorí k ňemu, ,kaďe si prišou a kedi?‘ — ,Já som teraz prišou a chcem odplatu od Boha za moju kravičku. Keď mi ale ňedá, veru mu už teraz ňeodpusťím!‘ — ,No, prestaň, sin muoj, dau som už dve veci, tu máš ešťe túto paličku, ale jej nič ňehovor. Keď buďeš chcjeť dakoho vibiť a premuocť, povez jej: ,Halt, ver da!‘ a ona buďe každjeho sekať a biť. Daj si ale pozor na ňu, abi ťi ju ňevzali dakďe jako tje dve veci. Keď puojďeš domou, stau sa v tom bjelom domku, tam je ten beránčok aj ten obrus, bo ťi ho gazďina vzala, keď si spau; a ťebe druhje veci dali. Tis bou ale ňeprozretedlní, beránčoka si zabiu a obrus si posekau. To si mau zadržeť a odevzdať gazďiňej. No, už hibaj s Bohom! a daj si pozor na cesťe!‘ Starec zmizňe a sedljak sa na veki rozlúči so skalou.

Iďje horámi dolámi, až príďe k tomu bjelemu domčoku. Vejďe dnuká a píta sa, či bi ňemohou u ňich zostať pres noc. ,Oj, muožeťe!‘ — ,No dobre, ďakujem vám, ale mi prosím vás túto palicu ukriťe dakďe, ale že jej ňehovorte: ,Halt, ver da!‘ Sedljak si lahňe, až aj zaspau. Gaďina hňeď probuje, čo to má biť s tou palicou, prehovorí k ňej: ,Halt, ver da!‘ a palica ju tak začala mlátiť po hlave, po ušoch, že za chvílku bola celá modrá jako súkno. Zobuďí sedljaka a prosí ho, abi jej pomohou, že mu veru aj beránčoka aj obrusčok hňed na stol položí aj dá. ,Doňesťe to, gazdinka, sem, potom vám pomuožem.‘ Ona to doňesje šetko a on na palicu skríkne: ,Holt!‘ Palica prestala, gazďina si viďichuvala od bolesťi, a on vzau si tje drahje veci a leťeu plní radosťi k svojej žeňičke.

Keď domou dobehou. viprává ženičke, jak sa mu voďilo, rozkjaže beránkovi sa zatriasť, a už bolo plno dukátou, obrúsku prestrjeť, a už bolo plno jeďjel. Žeňička sa raduvala so svoím mužíčkom vo dňe v noci. Na to jej povje mužíčok: ,Vješ ti čo. už sme dost boli dlho v chudobe, dajme mi hosťinu prichistať a roďinu našu aj okoličních pánou na ňu povolať.‘ Hňed bola hosťina, jakej snad ňikdi ešťe ňebolo, celú svoju roďinu na ňu povolali aj velikích pánou z okolja celjeho. Jedli, pili, jedla boli velmej dobre, a tak im chutnali, že len no! Na tejto hosťiňe, keď sa ňemílím, aj já som bou aj som sa dobre zabavuvau aj zo pár s ťou palicou jako probator dostau. Tancuvalo sa tu ťjež a snad dosjal tancuje, keď sa ňeustalo. Sedljak so žeňičkou ešťe až dosial…^[331] sa velmi hosťja a radujú a radosťi jejich ňjeto konca, keď ňepomreli.“

Úvodný motív je prevzatý z látky, o ktorej sa vykladá nižšie pod č. 140 A.

2. Prostonárodni Zábavnik III., 424 — 26, má rozprávku „S kijom na Boha“; podal Dano Bodický z Ľupče v Liptove.

Tento text odtláčame:

„Bívav dakďe jeden človek, chudobní bou, ale mocní, mau na to mesto mocní kij, ale tím mocnejšú ruku. Len sa mu to ňezdálo na tomto sveťe dobre isť, ,ked,‘ povedá, ,ja dakedi ani kus chleba ňemám do úst položiť a tí boháča majú šetkjeho dosť. — Ej, to ňespravedlive robí ten Buoh, prečo že mna tješ takím bohatím ňespraví? No počkaj, veď ja uviďím, či si ja tješ tak dakedi žit ňebudem, ako boháč, veď ta já naučím!‘ Prišlo mu na rozum, že či bi on s tím kijom ňemuohou dáko Pana Boha donútiť, že bi ho obohaťiu — a veru sa len vibrau na Boha s hrozním kijom.

,Nuž, ale kďe že ho buďeš hladať, toho Boha, veď kím ta zájdeš, zahiňješ už aj od hladu,‘ povje mu jeho žena, abi ho od toho úmislu odhovorila. Ale sa ten ňedau odvrátiť, čo si predsevzau, chceu aj vikonať — a takto jej odpovjedau: ,Veť ho len dakďe najdem, poujďem čo hňed až na kraj sveta.‘ A vibrau sa.

Už bou ďelako od domu, prešieu už mnohje vrchi, hori, príďe na jednu lúčku. ,No,‘ pomislí si, ,na tejto lúčke ho už najdem, ale že ho viperjem, ak mi k vuoli ňeurobí.‘ Len na ráz ťi sretňe jedného žobráčika, maličkjeho, ale velmi miljeho, príveťivjeho, tak že keď mu náš človek do tvári pozreu, hňed si svoj hňev zmjerňiu. ,Kďe že ti iďeš s tím hrubím kijakom takí hňeviví?‘ spítau sa ho.

,Iďem na Boha, abi som ho donútiu, že bi ma bohatím urobiu.‘

,Keď bi si chceu Boha dostať, nikdi bi si ho ňeubiu, ale abi som ti cestu skráťiu, abi si uš viacej nešjeu s kijom na Boha, nuž vidíš, ja tak rád viďím, že ťa obdarujem jedním obrusom, ktorí keď prestreš na stuol, hňed máš šetkjeho, čo si zažjadáš, dosť, ten ťa upokojí. — Ale že si varuj a pilňe opatruj, žebi sa ťi dakďe ňepoďeu.‘

Chudobní človek sa mu poďakuvau pekňe, odobrau sa od miljeho žobráčika, ktorí, ako ňeveďeu ten človek, odkjal prišjeu, tak zas ňeveďeu, ako mu zpred oči zmiznú a kďe sa poďeu. No on sa na to moc ňestarau, ale ho to mrzelo, čo žobráčik povjedau, lebo sa chceu presvedčiť o obruse. Teda šjeu do najbližšjeho hostinca, a prestře si ho nastuol. Ako ho rozostře, hňed tje jedla šelijakje, čo si žjadau, viďeu, s velikou chuťou sa dau do ňích a dobre sa najeu. Ale bola tam v tej izbe krčmárka, ktorá sa na to ďívala, a zachcelo sa jej takí alebo ten obrus mať. Spituvala sa ho, kto mu to dau? a čo inšje takuo: ale ten teras takí opatrní bou, že hej nepovedau pravdu. — Mau on tam na obruse aj víno, ktoruo on sotva kedi piu, a teras sa mu zažjadalo, len ako po prví raz sa on toho vína hodňe nasrebau; keď to viďela hosťinská, dala mu ešťe aj ona, tak že sa velmi opiu.

Teras už muohla s ňím robiť, čo chcela. Ale ona si len ten obrus zala, a takí istí mu podložila. Náš človek zaspau, a keď sa prebrau, zas obrus položiu do kapsi, a vibrau sa domou, lebo mu žena prišla na rozum, že ona hladuje teras, keď sa on tak bou najeu.

Príďe domou, ešťe vo dverách hej kričí: ,Hoj, žena, žjadaj si dačo jest, a hňed ti na stole bude, chitro, chitro si žjadaj;‘ v ten čas rozstre, a ňič. Potom zakričí: ,Ňech mi buďe hňed kaša s mljekom!‘ ale ver tá ňebola tam. Zase sa rozhňevau. ,Ten žobráčik ma oklamau, on mi to len naraz dau sa najesť, a na druhí raz ňepametau, počkaj, veť mne ti to musíš urobiť, lebo ťa zdrúzgám.‘ A bez toho, že bi bou žeňe, ktorá ho ňerozumela, porozpovjedau, vibrau sa zase s kijom na Boha.

Iďe, iďe, ďelako už zašjeu — príďe na tú lúčku, kďe našjeu to aj teras žobráčika. ,Ti si sa zle, ňeopatrňe zachovau s tím obrusom, takí ti uš vjac ňedám, ale tu máš túto kuru, táto ti bude dukáti dávať, keď buďeš chcjeť, ale že si hu merkuj lepšie, ako tvoj velkí kijak.‘

Vzau kuru, poďakuvau sa mu pekně, a odobrau sa skúsiť, či je pravda, čo mu povedau. Nuš tu príďe zase do toho istjeho hosťinca, kde pred tím bou, a kďe ho hostinská velmi pekňe privítala. Sadňe si za stuol, viňe kuru z kapsi a zakričí na ňu: ,Kura, dukáti,‘ podloží klobúk a hňed mau dosť, kúpiu si obed, panskí čo vjac. Hostinská pravda že škúlila na tú kuru, a že bi hu rada mať, nuš ti mu tá veru dala hodne vína, lebo veďela, že kím buďe pred ním, že ho buďe piť, a potom nahotuvala si takú kuru, abi muohla prečaruvať, a ponúkala chudobnjeho, ale teras už zbohatnutjeho človeka. A veru tento sa ňedau dlho núkať, ale len pohár za pohárom šjeu, až sa hodňe, že mu aj primoc bolo, napiu. Chudák, bou preci tak opatrní, že kuru si položiu do kapsi a nahotuvau ku boku, ale keď zaspau, hostinská vzala tú kuru a položila mu druhú do kapsi.

Keď sa prebuďiu, vibrau sa domou, žebi ženu poťešiu, ale keď — prijdúc domou — položiu kuru na stuol, a podložiu klobúk a kričau: ,Kura, dukáti!‘ a tá mu ňje, tu sa rozhňevau velmi a zase začau na Boha zle vravjeť, preklínať, až sa ešte tretí rás vibrau s kijom naňho, ale teras že keď ho dostaňe, že mu už i za to viplatí, na čo dopusťiu ho tak oklamať dvarazi od toho žobráčika.

Šjeu ždicki tou istou cestou, až prišjeu na lúčičku, a zase ten žobráčik sa mu ukázau a prišjeu k ňemu. Náš chlap sa rozhňevau a hroziu sa naňho, ale žobráčik prišjeu mužňe až k ňemu a tam mu vlídňe vraveu: ,Viďíš, ti mne pripisuješ vinu, a ja som ťi ňeurobiu, ale ťa hostínská, u ktorej si dvarazi bou, ťa oklamala a podhoďila ťi druhje veci, druhí obrus a druhú kuru.‘

Na to sa rozhňevau velmi na hosťinskú a chceu vravjet, ale žobráčik mu predchíťiu: ,Já ti teras takú radu dám, čo skrze tú hňed dostaňeš šetko naspet, pozri túto palicu, tá má tú moc, že keď hej povješ: ,palica bi!‘ bude zatjal biť, kím hej len ňezakážeš; túto palicu ťi dám, nato, abi si tje veci od hostinskej, ktorje ona v pivňici má, dostau. Ňechoď už vjac na Boha, lebo Buoh, vidíš, ma šetko v moci, ten kebi ťa rad ňeviďeu, bi ťa teras mohou aj zabiť, ale ťi on chce pomuocť a ňechce tvoju smrť, preto mňa poslau, abi som tí tje veci zase naspet dau, abi si si sam tje veci skrze túto palicu vimuohou.‘

Náš človek vivaliu oči, čo mu žobráčik hovoriu, ale na to, že bude mať zase tje predešlje veci, sa velmi zaraduvau. Zau tú palicu, poďakuvau sa mu za šetko ešťe ras a šjeu do hostinca.

Príďe ta, povje k hostinskej: ,Poďte že mi dať do pivňice najlepšjeho vína, čo máťe.‘ Hostinská, ňič zljeho ňetušjac, šla po predku a on za ňou. Ale keď prišli dnu, teras sa už na ňu hrozňe rozkričau a povje hej: ,Nuš si to ti taká opica, čo si mi ten obrus aj tu kuru zala a čo si mi za ňe druhje, ňepravďivje, tvoje vlasnje dala? Hňed teras mi to šetko vráť, jináče je s tebou zle.‘ Hostinská sa vihovárala, že ona o ňičom ňevje, že ona ňemá.

Ale chiťi palicu, povje: ,palica, bi!‘ a hosťinská začňe kričať, narjekať, ale ňechcela najprú povedať, ale keď hu už bola tá palica dlho, dlho bila, nuš potom šetko povedala, a tje veci mu vidala. Zau si ích, šjeu domou, abi sa žeňe pochváliu. Teras ten uš bou bohatí, žiu si štaslive a palica mu ešťe dakedi potrebná bola, deti rozháňať, keď mu šantuvali.“

3. Táto rozprávka prišla upravená do Prostonár. slovenských povesti III., 57 — 64, „Na Boha s kyjom!“ Poznámka vraví: „Podali Dan. Bodický z Lupt. Lupče, P. Križko z B. Bystrice, a neznámy dopisovateľ Zábavníkov.“

Začína sa úvodnou formulou: „No, počujte deti! Ja budem hniť, vy budete žiť; ale to viac nepočujete. A koniec že si dobre zachovajte!“

Rozpráva sa to isté, lenže spôsobom celkom druhým. Rozhovor so žobrákom rozšírili, žobrák odpovedá bedárovi: „More nevypiješ, horu neprevalíš, Boha neprevládzeš.“ Bedár sa už zaháňal kyjom po žobrákovi, ich oči sa stretly, „hneď mu kyj ovisnul a divok skrotnul ako barančok“. V hostínci opil sa hrdina svojím vínom, a nie hostinskej, ako v rukopise. Taktiež dostal kuru, ktorá mu nanesie plné hniezdo zlata. V hostínci si sliepku nestrčil do vrecka, ako sa to vraví v rukopise. Tretí raz zamení si žobrák s hrdinom berlu za kyj, ale nerozhlási, že ho poslal Boh, ako v rukopise. Hrdina zkúšal berlu hneď, a keď tam nebolo nikoho, berla bila jeho. Posledná scéna s hostinskou rozpráva sa trošku inakšie: hostinskú zbil v miestnosti hostinskej. Ostatná scéna o návrate je rozšírená, bedár rozkáže berle biť deti, aby vedely, čo sa im stane, ak budú plané.

4. Slovenské Pohľady XVI., str. 322 — 4, č. 31, majú rozprávku „O chudobnom, ktorý šiel na Boha s palicou. Z bošáckej doliny. (Variant Dobšinského Povesti soš. III., str. 57.)“

Starec hrozil bedárovi prstom, hoci nechodil naň tak rozhnevaný, ako sa vraví v predošlých verziach. Dostal najprv sliepku, potom obrus, napokon palicu. Palicou vyhnal z krčmy ožranov a potom zbil krčmárku. Doma bil deti len niekedy palicou, učil ich „móresu“. Sliepka im nesie podnes vajcia, ak nezhynula, a obrus sa prestiera, ak sa nepotrhal.

b) Bedár dostáva tri dary v náhradu

1. Czambel, § 207, str. 403 — 4, podáva verziu z Ungskej stolice.

Vyslúžilec dostal tri krajciare, daroval ich na tri razy žobrákovi, dostal za to tašku, ktorá každého chytila, keď jej riekol: „Lap ho, taška“, a miešok plný dohánu. Vojak ostal na noc v krčme. Čert volal na neho cez okno, aby ho vzal k sebe, potom hral sa s ním v karty. Vojak vyhral vrece peňazí; keď sa čert na neho ťapil, chytil ho vyslúžilec do vreca. Prehral s ním i druhý i tretí čert, a potom všetci, ktorí sa nahrnuli do krčmy. Ráno dal vrece s čerty kováčovi do roboty, ktorý čertov mlátil, pokým nesľúbili, že sa nikdy nevrátia. Vojak potom ostal v krčme.

Verzie tejto látky sú v Anmerk. KHM Grimm I., 346 č. 36.

2. Etnogr. Zbirnyk IV., 92 — 96, č. 16, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Sedliak bil ženu, lebo nerobila tak ako jej rozkazoval. Mnoho ju bil a ona ho hrešila: „Boh nech ti za mňa zaplatí!“ On sa vydal k Bohu pre plat. Prišiel do druhej dediny a tam mal kmotra, a ten ho vyzval, aby sa uňho ohlásil na zpiatočnej ceste. Prišiel do tretej dediny, stretol človeka, odpovedal mu, kam ide, ako ženu bil, a že ho žena posiela k Bohu. Ten človek priznal sa mu, že on je Boh a dal mu barana, ktorý dukáty s…, a netreba ho kŕmiť. S tým baranom sa ohlásil na zpiatočnej ceste u kmotra, pohostili ho a opili, a kmotor barana vymenil. Sedliak doviedol vymeneného barana domov, baran začal bobky s… a sedliak barana zabil, a zjedli ho. Opäť bil ženu, a žena ho rovnako hrešila. Sedliak sa po druhý raz vydal k Bohu, prišiel v druhej dedine k svojmu kmotrovi, v tretej dedine stretol tohože muža a dostal od neho kúzelný obrúsok. Na zpiatočnej ceste sa ohlásil u kmotra, rozprestrel obrúsok, pohostil kmotra a potom kmotor s kmotrou obrúsok vymenili. Doma roztrhol zlostne obrúsok na kúsky, nech sú z neho onuce, a vydal sa zasa k Bohu. Opäť sa zastavil u kmotra, stretol onoho muža, a dostal od neho palicu, ale nemá nikdy hovoriť, že „jest fajna,“ že bude sama biť. Prišel s ňou ku kmotrovi, ten mu priniesol pálenky, sedliak sa opil, a tí vymenili i palicu. Kmotra zaniesla palicu do komory, prezerala ju, ukazovala mužovi a ten povedal: „ali to fajna;“ palica začala biť oboch, a teraz volali na kmotra, že ich palica bije. „Čo ste mi, kmotor, ukradli moju palicu a môj obrúsok?“ „Kmotorku, vezmite si obrúsok, je tam v skrínke.“ Vzal si svoj obrus a povedal, aby mu dali ešte barana. Len potom volal: „Palica, stoj!“ Priniesol všetko domov a chválil sa, akú dostal od Boha odmenu. Žena sa rozhnevala, že priniesol takú palicu, a keď muž odišiel medzi ľudí, chcela ju polámať a spáliť, ale tu sa jej zapáčila, že je pekná, a povedala: „ali to fajna.“ Palica začala ju biť, a žena pred ňou poskakovala a plakala. Pribehli ľudia pre sedliaka, žena vrhla sa mu na krk, že keby nebol prišiel, že by ju nebol našiel na žive.

Anmerk. KHM Grimm I., 349 č. 36.

c) Bedár a boháč

Sbornik Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVI., str. 82 — 4, č. 22, „Chudobný kmotor“, zo Spišskej stolice.

Boháč poslal chudobného kmotra s kusom mäsa k čertovi. Chudobný šiel do pekla. Pri pekelných dverách stál čert a naúčal kmotra, aby za mäso nebral peniaze, ale červeného kohúta, ktorý je za pecou. Keď sa vracal domov, zastavil sa na lúke a riekol kohútovi, aby spieval: ako kohút spieval, padaly mu zo zobáka dukáty.

V krčme dal si od kohúta po večeri zaspievať. V noci mu Žid kohúta vymenil. Kohúta išiel bedár vrátiť do pekla, čert na stráži mu poradil, aby si pýtal obrus, ktorý je na stole. Na lúke obrus vyzkúšal. V hostinci vzal si „extra hižu“, Žid jednako videl obrus a v noci mu ho vymenil. Tretí raz mu v pekle povedali, že mu veci Žid v krčme vymenil, a dali mu dve palice. Po večeri kázal paliciam biť Žida, aby mu vrátil kohúta a obrus. Doma na hostinu pozval i kmotra a povedal mu, že mu v pekle za mäso dali peňazí. Tu kmotor pobil všetky prasce a odviezol ich do pekla. Keď ta prišiel, uvítali ho čerti s radosťou: „Tu si, ptáčku?“ a podržali si ho tam.

d) Divotvorné dary od zlých duchov za nevzišlé žito

1. Škultety-Dobšinský, str. 467 — 474 (nov. vyd. 238 — 249) majú rozprávku „Fundži palica, cepy von z vreca“. Podal a rozpráva Mich. Ľuborecký z Novohradu — hovorom tohože kraja.

Bedárovi nevzišlo žito; veril, že mu ho zlí duchovia zo zeme odniesli. Išiel ich hľadať. Prišiel na lúku medzi vrchy, starec dal mu železnú palicu, aby ňou uderil tri razy na neďaleké bralo. To sa otvorí, všetci zlí duchovia vyjdú von, okrem jediného, krivého, ktorý je chytený na reťazi. Od toho má si vyžiadať mlynček, čo je nad ohnišťom, a vrátiť sa k nemu. Bedár všetko vykonal, starec ho poučil, že mlynček mele peniaze. S mlynkom prenocoval bedár u kmotry mlynárky, poprosil ju, aby mu mlynček ukryla, ale nehovorila: „Mlynček, meľ!“ Mlynárka to zkúsila a mlynček vymenila. Po druhý raz vyžiadal si bedár stolček, a mlynárka mu ho zasa vymenila. Po tretí raz dostal palicu, mlynárka opäť to zkúsila, a ako povedala: „Fundži palica, cepy von z vreca!“, bola zbitá a vrátila mlynček i stolček.

Doma pozval chudobný kráľa na obed, a kráľ si umienil, že sa zmocní jeho kúzelných vecí. Vyslal najprv naň desať chlapov, ale bedár pobil ich palicou všetkých, krem jedného, potom kráľ márne vyslal sto chlapov, napokon bol kráľ zahubený s celým vojskom a chudobný sám sa stal kráľom.

2. Zo stolice Tekovskej je verzia, ktorú rozprávala „Bielik Mária, rod. Švec, v Malých Topoľčiankach“. Zapísal S. Czambel 24./IX. 1900.

„Bou jedom chudobný gazda, mau trošku žita. Začau ho viať, prišou vetor a zau mu ho. Jeho žena mu poviedala: ,Hybaj, hladaj vetor,‘ a on ho najšou v jednom jarku. Tam sa obšívau. Pýtau sa ho: ,Čo bys rada?‘^[332] A on ho proseu, že je chudobný, aby mu vynahradeu žito. Vetor mu povedau: ,Tu máš túto kapsu a len povec: Kapsa, potras sa! a ona ti dá, čo budeš kceť.‘ Von sa poďakuvau, isou z radosti domou. Prišou domou, sadou za stvol, povolau svojich osen detí a povedau: ,Kapsa, potras sa!‘ Kapsa sa potriasla, šelijake jela boly na stole. Z veľkou radosťou jeli šeci. Keď sa dobre najeli, prišlo žene na rozum, aby povolali do hostiny kňaza. Kňaz prišou, dobre sa najedou, napeu a poton hovoreu: ,Vieš čo, Martinko, požičaj mi tej kapsy aspon na tri ňi, ja ti hu donesiem, len kcem ukázať mojej gazdiňej, že ja navarím aj prez ohňa aj prez ohniska.‘ Gazda mu hu požičau. Kňaz keď mau kapsu, povolau hosťou zo šetkych stran na nedelu, aby sa zišli k nemu. Medzitým časom tri ňi ujšly. Martin gazda ťažko čakau jeho kapsu. Na tretí den íšou pre ňu. Farár mu hovorí: ,Načo ti je? Mne to treba skorej. Já mávam hostí. Tu máš pou chleba, idz domou. Už kapsu nedostaneš.‘ Žena, deti plačú doma a hovoria: ,Ty si vina, načo si dau.‘ Žena hovorí: ,Idz za vetron, pýtaj druhú!‘

Muž poslúchou svoju rebrinku. Išou k vetru a pýtau druhú kapsu. Vetor mu hovorí: ,Ja son ti poviedau, nechvál sa s tym nikomu, ty si si povolau bohatyho do hostiny. Pýtaj si, nech ti dá odmenu!‘ Gazda velice proseu: ,Zmiluj sa, vetríček, nado mnou aj nad mojími deťmi, ešte mi len jenu daj.‘ Vetor sa nad ním zmiluvau, dau mu jenu kapsu, von z radosti išou domou, povolau ženu, deti aby sali za stvol. Položeu na stvol kapsu a hovorí: ,Kapsa, potras sa!‘ Kapsa sa potriasla, vybehlo deveť kyjacou s nej, začali biť šetkych do kopy, veliký krik sa tan stau. Deti kričaly a žena nado šetko. Vybehly von, kyjace sa skovaly naspák. Gazda zau kapsu pod halenu, išou do fary. Farára najšou v jeho izbe. Pýtau kapsu, alebo jeden osúch za ňu, lebo gazdiná akurát piekla osúchy lekvárovie. Farár išou ziať osúch; kapsa bola na kline. Za ten čas, pokial bou farár pri peci pre osúch, Martin kapsu vytiahou pod halenou a tú zau s klína a s tyma kyjacami založiu na klin. Skovau tú a čakau farára. Farár príde núter, pozrie na klin, vidí kapsu, ništ zlýho nemysleu. Dau mu osúch a hovorí: ,Ty hnup, viac mi nechodz, hybaj robiť, kapsa je moja, už si za ňu vyplatený.‘ Martin vedeu, čo má, z radosti opusteu faru, lebo mau kapsu pod pazuchou. Poviedau z Bohom, išou domou. Domou prišou, najeli sa, napili a čakali, čo farár vykoná z jeho kapsou. Farárovi prichádzali hostie, nedau variť ništ. Poviedau gazdinéj: ,Ja som prichystau šetko. Nestar sa ty ništ.‘ Keď bolo dvanásť hodin, hostie posedali za stvol. Pán farár doprestriedku položeu kapsu na stvol: ,Kapsa, potras sa!‘ Kapsa sa potriasla, vybehlo deveť kyjacou s nej: farárou hosťou mlátiť. Bili ích šetkych. Šeci kričali na kočišou: ,Zapriahaj, zapriahaj! Lebo nás pobiju.‘ Boly ín malje dvere, mosely s kachliami povybehúvať a kričali: ,Nikdy my sem na hostinu nepvojdeme, lebo nám tu šetkyn hlavy poprebíjali.‘ Pán farár zaniesou kapsu naspák a nikdy viac sa nepýtau po druhej kapse.“

Srov. Anm. KHM Grimm (o mlynku), I., 355 č. 36.

e) Kúzelný dar, zakúpený boháčom

Sbornik Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVIII., 13 — 15, č. 48 má rozprávku „Šťastlivý mlatec“ zo Spišskej stolice.

Chudobný nemohol uživiť svojich detí, nariekal v hore, prišiel k nemu starec a dal mu škatuľku. Ako ju doma otvoril, obrus prestrel sa na stole a zjavilo sa plno jedál. Pán poslal k nemu kočiša, prečo nejde do práce, potom mu obrus odkúpil za dva vozy potravín a osem volov. Ale chudobný nemal nikoho doma, kto by mohol pomáhať pri robote, v hore mu medvedi potrhali voly, a tak nemal zasa nič, medzitým čo pán strojil hostiny.

Zasa išiel do hory a nariekal. Tenže starec dal mu novú škatuľku a prikázal, aby ju vymenil pánovi za tú prvú. Nikto ho nevidel, vrátil sa domov, ako otvoril škatuľku vymenenú, mal zasa obrus a jedlá. Keď pán vzal škatuľku, vyrútily sa kyjaky, jeho i hostí pobily a prestaly, až prišiel mlatec. Pán mu škatuľku vrátil.

a) Zamieňaný mlynček

1. Codex Revúcky C, str. 33 — 4, má rozprávku „O mlinčoku“. Ztadiaľ bola prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka III. (Levočského), str. 399. Podávame text a odchýlky druhého rukopisu zaznačujeme pod čiarou.

„Žiu ráz jedon velmi chudobní sedljak, ktorí ňemau tolko zbožia, pod královím zámkom ležícu rolu s čím posjať. ,Choď že, choď, stará!‘ povje on k ženě si, ,a obmjetaj sa v tom zámku, či ňezbáčíš dakde v dajakom kuťe zbožjá, že bi sme tú rolu posjať mohli.‘ Poslúchla ho a šla. Obmjetá sa, vitreštuje oči, uzre oves aj žito. Ukradla z ňeho a donesla si mužovi. Ak žito bou visjau a k ovsu sa priberau, prileťí holubica, ktorá mu šecko žito bola vižrala. Nahňevau sa, zalúčí za ňou, a hňed jej levú nohu zlomiu. Visjau potom oves, a večjerkom sa vrátiu domou. V tom prileťí i tá holubica k ňemu a povje mu: ,Gazdo! ti si mi nohu zlomiu, vikuruj že ma ťi, čuo ťe naráz aj tje volki koštovať budú, šak sa ťi mojí roďičovja dobre odslúžja.‘ Pristau na to.

Noha sa ťežko hojila, — a o dva volki prišjou. Ak bola zahojená, povje mu holubica: ,Pojď teráz zo mňou a pitaj si mlinčok, ktorí na stole uvidíš. Jestli mu povješ: ,Mlinčok, skrutňi sa, stuol viťjahňi sa, obrus prestri sa, daj čuo máš jest a piť‘ — hned sa ťi šecko ustanoví. Roďičovja ťi budú šecko inšuo ponúkať, ale ťi len mlinčok pítaj!‘

Prijďe s holubicou k jej roďicom. ,Otec! vracja sa nám dcera, už vyhojená,‘ povje matka. Privítala si roďičou dcera. ,Kde že je hojiťel?‘ povje matka. ,Tuná pred dvermi čaká.‘ Vdačně ho prijali. Za odmenu si von len mlinčok vipítau. Zlato, strjebro mu dávali, len abi mlinčok ňebrau, ale on len na svojom ostau.

Vibrau sa tedi nazpak domou s mlinčokom. V prvšej krčmi zastane a zavečerať si chce. ,Zprobujem, či to dačuo na tom mlinčoku.‘ Povje mlinčoku:

Hned sa mu prestrelo, a jedlá od vimislu sveta boli. Visluhovaťelja tješ ňeschazali. Najedou sa, a páčilo sa mu to. Ak to jedon cestovaťel viďeu, povje mu: ,Baťjo! čaruj me sa, já mám jedon kiják, ktorjemu ked povješ: ,Metaj sa s konca na konec, a bi toho lebo toho!‘ tak zrobí. Čarujme sa, já ťi za ťen mlinčok kiják dám.‘

Zapáčilo sa mu to, lebo bi už aj bou rád dakoho vitrepať. Čarovali sa.

Iďe ďelej, až prijde večjerkom do druhej krčmi. Lační bou a ňemau čuo si zajest. Vpadňe mu na misl ten mlinčok, ,to bi ažda ňebolo zle,‘ misleu si, ,kebi som já ten mlinčok zase nazpak dostať mohou. Zprobujem aj ten kiják.‘ ,Kijaku! metaj sa s konca na koňec, až ňedohoňíš toho, ktorí mlinčok má, a mi ho nazpak ňedoňesješ.‘ Len sa počau kiják hádzat, a metať, len tak šecko dunčelo. O krátki čas sa navrátiu a doňjesou mlinčok a toho tam zabiu.

To sa mu veru pozdalo, lebo mau kiják i mlinčok. Rozkázau tedi zase mlinčoku, abi sa večera shotovila. Druhí cestovateľ sa ďiviu nad mlinčokom a povje mu: ,Čarujme sa za túto kapšičku, ktorej keď povješ, abi sa vojsko sipalo, sa buďe kolko len budeš chceť mať.‘ Čarovali sa.

Iďe treťí ďen, a večerkom do 3 krčmi prišjou. Rad bi bou si dačuo zajedou. Vpadňe mu na misl mlinčok. Rozkázau tedi kijáku, abi mu mlinčok doňjesou. I stalo sa tak.

Teráz ho vetšmi ťešilo, že i mlinčok i kapšičku i kiják má. Putuje domou, až pridje do domu. ,Kďe mať, děti?‘ zpítá sa oťec. ,Vera sú v temňici, lebo porciu nemohli zaplatiť.‘ Děti od lačnosťi len tak omdljevali. Ženu si visloboďiu, aj dětom jesť dau. Chrúpalo to šecko tak, že sa im len tak peni točili.

O krátki čas vibere sa do zámku a popítá krála, abi si nesťežovau na večeru k ňemu prísť. Král sa usmjau a slúbiu sa. Okolo 11 pošle král k sedljakovi, či sa dačuo varí. Ale tam o ohňu aňi znak. Diviu sa a že sa bou slúbiu — na slovu stau. O 12. povje sedljak mlinčoku:

Král oči vitrešťiu, ak viďeu túto velkú nádhernosť. Ňikdi on tak skvosňe ešťe ňevečerau (ňeobeduvau). Jedlá od vímislu sveta. Po večeri (po obeďe) zažjadau král od ňeho mlinčok, že to jemu ako sedljakovi ňetreba, on ale ho ňechceu dať. Násilním tedi zpuosobom ho k tomu donútiť chceu. Virukovalo vojsko královskje — sila ho bola. On len sám s kapsičkou a kijákom višjou. Prídje ku královi, povje mu, abi mu mesta zrobili, lebo že ňemá, kde vojsko si postaviť. Počali ho vysmjevať. On ale rozkáže kapšički, abi sa vojsko mlelo. Nuž tu vojak za vojakom na hlavu len tak sa šúrilo, a mlelo. Potom rozkáže kijákovi: ,Kijaku, metaj sa z konca na koňec, a bi vojsko královskje!‘ Kiják sa začne rúcať, metať, prelamovať, že len tak celje krdele padali ako muški. Šecko královskuo vojsko pobiu. Královi život darovau. Potom sa navráťili, pomerili a žili ešťe dlho, dlho v pokoji, kím ňeumreli.“

Úvod tejto verzie pripomína Dobšinský v I. sv., str. 21 — 22, v pozn.

2. Táto rozprávka bola rozprávaná tiež v Codexe diversorum auctorum C., sv. 7, ako poznávame zo stručného výťahu, ktorý zapísal upravovateľ sbierky na poč. 50-tych rokov do svojho soznamu. Súpis I., 58.

„Mlinčok. Jednomu sedljakovi Havran zedou dva voli, on lašovau za ním, za to dostau jedon mlinčok, ten čarovau za šablu, klobauk a šatku, zazračnje to v(eci). Doma se mu pán protivil, toho zmárnil i skrjesil. Cod. div. auctor. sväz. 7.“

3. Pre tlač bola upravená táto rozprávka do Dobšinského „Prostonár. slovenských povestí“ I., str. 17 — 31, „Mlynček“. Podali ju dr. Gust. Reusz z Gemera, P. Markovič zo Zvolena, Alex. Bizay a J. Kamenár z Banskej Štiavnice (Hont). Toto rozprávanie od predošlého textu liší sa v nejednej veci.

K sedliakovi, ako vysial žito, priletel krkavec a chcel, aby mu dal svoje voly. Bol suchý ako trieska, ale na raz zožral jedného vola za druhým, že nezostalo ani z toho čoby len jeden paznecht. Sedliak chcel sa obesiť, ale krkavec mu riekol, aby išiel domov, uspokojil ženu, že volky predal bohatému krkavcovi, a ráno nech sa vyberie za ním cestou, ktorú mu označí zlomenými vrcholci svrčín. Za tri dni a tri noci príde do jeho zámku, tam ho do vôle zlatom a striebrom zasype. Žena nahotovila na cestu posúškov, a išiel, ale pre tmu nevidel polámaných vrcholcov, a blúdil. Keď svitlo, našiel sa na veľkej zelenej lúke a okolo neho leskly sa tri zlaté hradby. Naprostred lúky stál bača s „vatraľom (obuchom)“. Od neho zvedel, že v tých hradbách bývajú bačove čriedy krkavcov. Bača svolával krkavcov a sedliak iba v ostatnom krivom krkavcovi v tretej čriede poznával svojho dlžníka. Pastier mu poradil, aby nebral zlata ani striebra, lebo sa mu to premení na piesok, ale aby si vzal mlynček (mlynčeku sa povie to isté, čo v predošlej verzii). „Krivuljak“ oneskoril sa preto, že hľadal sedliaka, aby nezablúdil.

Keď sa sedliak vracal domov, trápil ho hlad, a tak vyzkúšal zázračnú moc mlynčeka. Videl to pastier, žiadal ho, aby i jemu dal, a chcel zameniť svoj ohromný zázračný kyjak za mlynček. Potom pohostil hladného vojaka, vymenil mlynček za jeho šabľu, starú škrablicu, ktorá všetko rozseká. Potom pohostil delostrelca a zamenil mlynček za trojrohý klobúk. Keď klobúk obrátil prvým rohom a povedal „dbŕr,“ ziskrilo sa a vysypaly sa strely, ako keby dvadsaťštyri kanónov zahrmelo; z druhého rohu tiež tak, i z tretieho, takže pred klobúkom nik na žive neostal. Napokon pohostil akúsi bielu osobu, ktorá sa vracala z vojny, kde zahynul iba ten, na koho ona „chujavnula“, ale komu oči šatkou utrela, hneď ožil. Sedliak zamenil mlynček i za túto šatku, lebo zamieňal každý raz tak, že zamenený mlynček dal si vždy priniesť od kyja a šable a potom šatkou vzkriesil všetkých, ktorí padli od šable a kyja.

Keď sa vrátil domov, udobril nazlostenú ženu čarodejným mlynčekom, keď sa hnevala, že nenašiel zlata a striebra. Žena chcela pánovi vrátiť múku a udobriť ho nejakým darom, a tak mlynček zaopatril múku, moriaka a zajaca. Ale pán sa nazlostil, že moriaka ukradla na jeho dvore a zajaca chytila v jeho lese, a dal ju posadiť do väzenia; pre muža poslal hajdúcha. Sedliak ho dal kyjom zmlátiť, že ťažko utiekol. Tak zbil i dvoch mocnejších hajdúchov a za nimi hnal sa s kyjom a šabľou, zúriac, že všetkých pobije, ak mu nevypustia ženu. Pobil všetku čeľaď a pán nastrašený pustil ženu. Sedliak pozval pána i čeľaď k sebe na hostinu a vzkriesil všetkých pobitých šatôčkou.

Potom pán poslal sedliakovi veľký voz s potravinami, aby bolo na hostine čo jesť, ale sedliak poslal mu všetko nazad, že má všetkého hojnosť.

Pán chcel sa podvodne zmocniť čarodejných vecí. Povedal sedliakovi, že traja susední králi vypovedali mu vojnu a že by mu požičal kyja a šable. Sedliak-dobrák mu uveril. Keď pán dostal žiadané veci, chcel tiež od sedliaka, aby mu dal i mlynček. Keď princ nechcel od svojho odstúpiť, obrátil sedliak trojrohý klobúk a povedal „dbŕr,“ a všetko vojsko princovo ležalo na zemi. Ako obrátil druhý raz klobúk, roztrepal celý pánov dvor na prach; z tretieho rohu zničil jeho zámok. Tu pán sa hodil na kolená a prosil smilovania, že mu bude slúžiť. Sedliak sa s ľutoval, a aby neostali bez ľudí, aby mu mal kto robiť a mlynček pre koho mlieť, rozkázal sedliak šatke, aby mŕtvych vzkriesila. Potom sedliak dal ešte všetkých i pána od kyja vymlátiť, aby nezabúdali. Napokon všetkých uhostil.

Prvopis tejto rozprávky zachoval sa v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čaják v Petrovci pri N. Sade.

Srovnáva sa temer vo všetkom s vytlačeným textom. Str. I. 20 v tlači: „(zahvizdol) na palici“ je podistým chyba tlače, v rkp. správne „na palci“; tlač str. 22: „zachcelo sa mu“ je akiste tiež tlačová chyba, v rukop. správne „zacnelo sa mu“; str. 29: „uveličený pán“, v rukopise pôvodne: „naradovaný“; „u nášho sedliačika“, v rukop. „v dome nášho sedliačika“; v tlači str. 30: „zo základu“, v rukopise „z gruntu“.

4. Celkom samostatná je rozprávka zapísaná v Codexe Tisovskom B, str. 36 — 41, „Hrubý Ďuro“; vyznačuje sa najmä tým, že pôsobením čertovým hrdina dostane kúzelný mlynček, a po druhé boj hrdinov s kráľom je odôvodnený tým, že hrdina pýta dcéru kráľovu. Rozprávku uvádzame v plnom odpise^[333]

„Ďeveť ako riba zdravích ďeťí plakalo v dome jedniho chudobního otca — ďesjati bou hrubí Ďuro, zdraví, pevní, dorostnutí šuhaj. ,Hoj, sin moj,‘ povje jedon ráz k ňemu otec, ,vidíš, ja som starí, a ďeveť ňeopatrenich ďetí na mojo ruki čeká, mohou bi si tajsť do službi a dačo na pomoc doniesť.‘ A hrubí Ďuro s radosťou vzau tanistru na širokje pľeca a tajšou do sveta hľadať si službu.

Už sa jasnuo slnce dobre bolo podalo k západu, keď k jedňej chatrňej ďeďine dochádzau, tam prenocovať obmýšľajúc. Kďe sa vzau tu, sa vzau pri ňom čert — bohdaj sa prepadou — v ľudskej postave. ,Kďe že, kďe, Ďurko?‘ preriekou k ňemu, akobi pán Boh vje odkedi s ňim bou známi bívau. ,Ja kďe že iďem, mladí pán?‘ odpovedau hrubí Ďuro, ,tajďem, kebi sa mi dakďe služba trafila; oťec starí, robiť už tak ňevladze ako dakedi, a doma toľko lačnich ďeťí ako vrán.‘ — ,Hm! — ja bi som ťi poraďiu,‘ povedau zase čert, ,kebi si ma chceu, poslúchať!‘ ,Nuž a skaďe že ste vi?‘ zpítau sa Ďuro. ,Ja som z Havraňej dolini,‘ odpovedau čert. ,Prečo že bi vás ňeposlúchou, ak bi to dobre mohlo vipadnúť,‘ riekou Ďuro a podvoliu sa stúpať za čertom.

Idú, idú pustimá dolamí, kde ani česti ani chodňíčka ňebolo vidno, až prídu do jedňej širokej dolini. ,Či smo ešťe ďeľako?‘ opítau sa Ďuro, ,ja som dákosi vilačneu.‘ — ,Veru ďeľako, ľen si zajec, ak dačo máš,‘ odpovedau čert. Viňau tedi z taňistri okruch ovsaňiho chľeba a chutňe si zajedau na bukovom pňu. ,Nuž, a či vi nič ňebuďeťe jesť?‘ spítau sa čerta, kterí pokojňe pri ňom seďeu: a tento zavrťeu hlavou, na znak toho, že ešťe ňevilačňeu. ,Hm!‘ pomísleu si, ,i ten má ťenkí bruch, keď od rana ňevilačňeu,‘ a kráčau ďalej.

Na druhí ďeň prišli do druhej širokej dolini. ,No, Ďurko ja ďalej s ťebou ísť ňesmiem,‘ hovoriu mu čert, ,tamto za tím vrchom bívá Havraní král, tam buďeš slúžiť, a keď vislúžíš tri roki, pítaj si ten drevení mlinčok, kterí nad najstaršou komorou najdeš ľežať, celkom zaprášení. Keď prejďeš ces vrch — bude okolo ťeba obletovať množstvo havranou, vinasnáš sa tedi, abi si jedňiho z ňich chiťiu a ňepusť ho, kím ťi nesľúbi, že ťa zaveďie k havraninu kráľovi — aľe sa odstrašiť ňedaj! — On sa ťi buďe robiť na žabu, na hada, na jašťericu, aľe ti smelo krič: ,Ňepustím ťa, ňepustím, kím mi ňesľúbiš, že ma zavedieš k havranimu kráľovi.‘‘ A v tom okamžeňú zmizou mu čert zpopred očú.

Prejďe náš hrubí Ďuro ces visokí vrch. Pokiaľ bou v doliňe, zdalo sa mu, že sa širokuo nebo naň opiera, a terás viďeu, že je ono ešťe visoko. I zakrká množstvo havranou okolo ňeho. Viňau tedi z tanistri chľeba a mrviu jim ho na zeľenú pažiť, a oni zobali, ako čobi od troch dňí ňič ňeboli žrali. On sa poťichu prikradňe k ňím a najvetšího chiťí do mocňej hrsťí. Havran sa mu robí na žabu, na hada, na jaštericu a pán boh vie na akie potvori, ale on smelo kričí: ,Ňepusťím ťa, ňepusťím, kím mi ňesľúbiš, že ma zavedješ k havranimu kráľovi.‘ Na pokuoň sľúbiu havran, že ho zavedie, kďe žjadá, leťeu preč a hrubí Ďuro kráčau rovno za ňím.

Už bou prešiou tri hlbokie doli, keď zazreu visokí čierní zámok. Havran mu zmizou z očí a zo zámku vibehlo proti ňemu množstvo služebňíkou: ,Čo tu chceš, čo tu chceš?‘ kričali naň, aľe keď jim poviedau, že ku kráľovi chce prísť, pusťili ho do zámku.

Jednauka odstála: oldomáš sa vipiu, a Ďuro sa zaviazau slúžiť tri roki, pod tou víminkou, že mu havraní král dá po troch rokoch, čo si zažiada.

I prebehli mu tri roki ako tri dni. Král ho vedie do prvej izbi, kďe v bočkách nasipaníe bolí července. ,Naber si, koľko chceš,‘ prerečie k ňemu. Ale Ďuro pišňe vrtí hlavou praviac: ,Počkaj málo, puojďemo ďalej.‘ Vedie ho do druhej izbi, kďe samie striebornie peniaze boli, ponúka ho, abi si nabrau z ňich, aľe Ďuro ňechce ani striebro. Vedie ho tedi do tretej. V bočkách sa blišťali dukáti, po sťenách drahie kameňe. ,Ber si, Ďurko, koľko chceš,‘ hovorí k ňemu kráľ, ale Ďuro zase pišňe vrtí hlavou praviac: ,Počkaj málo, puojďemo ďalej.‘ ,Nuž, čože tedi chceš, keď sa ťi ništ ňepáčí!?‘ ,Hm! ja viem, čo chcem! tento mlinčok, čo tuto zaprášení leží,‘ odpovedau, keď došli k starej ošarpanej komore. Dlho ho král odhovárau, ale on stáu na svojom, upomínajúc ho, že mu sľúbiu, čo zažjadá. A mlinčok napokuoň obdržau.

Zabrau sa tou istou cestou, kterou pred troma rokmi s čertom bou prišiou rovno domov, ťešjac sa v duchu, že nachová domácich. Abi sa aľe presvedčiu o moci jeho, postaviu ho na jedňej širokej lúki na zem a počau na ňom mleť. Tu sa sipali z ňeho jedlá, akie si človek ľen pomisleť muože, a Ďuro si chutňe zajedou z ňich, a mlinčok zase do tanistri zkriu.

Sotva višjou z hlhokich dolou na rovinu, tu za ním stocentovím hlasom volá čert: ,Hrubí Ďuro, stoj, hrubí Ďuro, stoj!‘ Zastaňe tedi a zpítuje sa čerta, čo bi chceu. ,Hej, Ďurko, daj mi ten mlinčok!‘ hovorí mu zasmoľeňec, ,dam ťi tento kijak,‘ aľe Ďuro vrtí hlavou, že ňedá. ,Hej, kebi si veďeu, čo je to za kijak, veru bi si mi dau,‘ hovorí zase čert usmievave. ,Nuž, čože je zaň?‘ opítá sa Ďuro. ,Ha! to je takí kijak,‘ povie čert, ,keď s ňím dupňeš na zem a povieš mu, abi biu, buďe biť, pokím mu zase ňezakážeš.‘ ,No, keď je tak, tedi na!‘ povedau Ďuro a mlinčok pred ňeho hoďiu.

Ňetrvalo to pou dňa, čo Ďuro spokojňe s kijakom kráčau. Začali mu v žalúdku cigáňi kovať, a mlinčok mu na rozum prišiou. ,Ej, bodaj že bi ťa bou račej hrom zabiu, keď som ťi mau ten mlinčok dať,‘ hovoriu sam v sebe. ,Kihože čerta buďem jesť?‘ aľe v tom mu príďe kijak na rozum, a on s radosťou dupňe s ňim na zem. A káže, abi za čertom bežau a mlinčok mu odňau.

Sotva bi sa bou vimodliu Očenáš, a kijak s mlinčokom tu. Najedou sa tedi náš Ďuro a veselo kráčau ďalej.

Na druhí ďeň, práve keď rozmíšlau o svojich domácich, počuje zase ten samí stocentoví hlas, čo včera: ,Hrubí Ďuro, stoj, hrubí Ďuro, stoj!‘ Obzre sa a pozná čerta, kterimu včera mlinčok bou dau. ,No, čože zase chceš?‘ opíta sa ho Ďuro, ,či ma zase chceš oklamať ako včera?‘ ,Hej, Ďurko,‘ príveťive hovorí čert, ,daj mi ten mlinčok, dám ťi tento klobúk,‘ aľe Ďuro vrťí hlavou, že ňedá. ,Kebi si veďeu, čo je to za klobuk, veru bi si mi dau,‘ povie čert. ,Nuž, čože je zaň?‘ opita sa Ďuro. ,Hm! to je takí klobúk,‘ povie čert, ,keď si ho na hlavu položíš a tri razi ho zvrtňeš, tolko ti vojska z ňeho buďe pršať, koľko ľen chceš.‘ ,No, keď je tak, tedi na!‘ povedau zase Ďurko a mlinčok pred ňeho hoďiu.

Naradovaní uťekau s mlinčokom čert, aľe Ďurovi zase v hlave svilo, keď vilačňeu: ,Ej! bodaj že ťa hrom zabiu, toto som si ja veru zle urobiu,‘ premíšlau sám v sebe, ,na čo že mi je kijak i klobúk, keď ňemám čo jesť?‘ I káže zase kijaku, abi za čertom bežau a mlinčok mu zau.

Kijak sa o chvíľku vráťiu, a Ďuro prišjo s kijakom, klobúkom i mlinčokom domou. ,No, oťec, ňebojťe sa hladu,‘ vcházajúc do izbi povedau, ,posadajťe si okolo stola, hňeď vás nachovám.‘

Celá roďina sa okolo stola posaďila — a hrubí Ďuro mľeu na mlinčoku jedlá, kterje veďeu, že najračej jedávajú.

Tak to šlo dakoľko mesiacov, až mu prišlo ženenie na um. ,No, oťec muoj, zišlo bi sa mi už oženiť,‘ preriekou raz k svojmu otcovi. ,Choďte vi k nášmu kráľovi a pítajťe mi jeho kňažnú za ženu.‘ Dosť ho odhovárau otec od toho predsavzatia, vravjac mu, abi si vzau sebe rovnú, že mu král svoju dcéru ňedá, a že ho za jeho opovážlivosť dá zmárniť, aľe Ďuro stáv na svojom. I vibere sa tedi otec ku královi s velikím strachom a oznámí mu sinovu žjadosť. Ako čo bi besu bou naljau do žíl kráľovích, zavolau na opovážliviho pitača: ,Ta s ním na šibenicu! ešťe sa moju dcéru opovažuje pítať pre svojho sprostiho sedliackiho sina.‘ A bolo bi sa mu to isťe stálo, kebi ho ňeboli prehovárali jeho radcovia. ,No dobre,‘ hňevive povedau otcovi, ,o tri dni príďem s celim mojim dvorom k tvojmu sinovi. Ak nás po královski ňebuďe hostiť, zhiňie i s ťebou.‘

Pominuli tri dni — a kráľovskí dvor sa vskutku vibrau k hrubimu Ďurovi. Ale ako sa zaďivili šecia, keď viďeli poprikrívanie stoli a na nich všelijakí nádherní riad a všelijakie nádhernie jedlá? I poslau tedi král svojho špehúňa, abi dostríhau, kďe to všecko berú, a on dozreu meľúciho hrubiho Ďura.

Zapálila sa v srdcu kráľovom žjadosf po mlinčoku, ak náhle domou prišjou. Takie jedla, ako jedou u hrubiho Ďura, v kráľovskom palácu ňikdi ňeviďeli, rozkázau tedi svojmu špehuňovi, abi ho dákosi ukradou.

Jedniho rána prišiou špehúň do domu hrubího Ďura s tim poselstvom, že ho král žjada, abi prišjou k ňemu, že sa budú strani jeho dceri dovrávať. Nič zliho ňetušící Ďuro odišjou, a špehúň za ten čas ukradou mlinčok.

Ale nahňevaní Ďuro poslau hňeď svojho stariho otca ku kráľovi, kterí ho ani ľen k sebe ňechceu pripusťiť, abi sa alebo k vojňe hotoviu, alebo mlinčok vráťiu, lebo že ho inčí ukradnúť ňemohou krema jeho špehúň.

Pišní král mu ale odkázau, že mu on dá mlinčoka, že ho sice on má, aľe že bi si vjacej na tje jedlá, kterie mlinčok nameľe, zubi ňeostriu, a že poňevádž vojnu žjadá, zajtrá pošle dvanáctích husárou k ňemu. ,Hľa, sin muoj,‘ nariekau vracajúci sa oťec, ktorí o kijaku a klobúku nič ňeveďeu, ,povedau som ti, ber si sebe rovnú, teraz skúsiš, čo sa s nami staňe, král pošle dvanác husárou, a ti nás istotňe pobijú.‘ Ale sa Ďuro veselo zasmiau na otca: ,Hoj, tatko, ňebojťe sa ňič, nach ľen prídú, uvidímo, čo buďe.‘

Sotva sa zablišťau na ňebu deň, dvanác ozbrojenich husárou cvalom pribehlo k domu Ďurovmu. ,No, čože chceťe?‘ opítau sa jich kijak v ruke držjací Ďuro. ,Ťebe zviazať a obesiť,‘ odpovedali vojaci. I dupňe Ďuro kijakom na zem, zvolajúc: ,Kijak, bi až do smrti!‘ a kijak v okamžeňú na mliazgu obráťiu dvanác husárou.

Dlho čekau král na vislanuo vojsko, až sa dozveďeu, čo sa s nima stálo. Poslau tedi 24, aľe i ti tak pochodili, ako predešlí.

Nahnevaní tedi kázau shromažďiť vojsko, a sám sa mu postaviu na čelo. I zatriasla sa zem dupotom konskim a z dolini do dolini sa ozvala strelba. ,Ach, sin muoj drahí,‘ nariekau otec, ,povedau som ti, s velkimi páňí nič ňemaj, teraz musimo zahinuť, a to azdaj najpotupnejšou smrťou.‘ Aľe Ďuro ani teraz smelosť ňestraťiu. ,Ňebojte sa, oťec,‘ ťešiu plačúciho otca, ,veď smo aj mi tu, uvidímo, čo buďe.‘

Pišňe vistúpiu hrubí Ďuro z bráni klobúk na hlave a kijak v ruki a smelo predstúpiu pred kráľa. ,Či mi vráťiš mlinčok či ňi?‘ prísňe naň volajúc. Ale kráľ mesto odpoveďi rozkázau svjazať opovážlivca. V tom okamžeňú aľe dupou Ďuro kijakom na zem, zavolajúc: ,Kijak, bi!‘ Klobúkom na hlave tri rázi zvrtnú — a vojsko ozbrojenuo sa sipalo z neho, až sa začerveňela zem od ľudstva. I bola bitka, akú ňepametau svet, kráľovo vojsko padlo do jedniho, a on zostau sám ako palec na bojišťu. I hoďiu sa k nohám hrubího Ďura za odpušťenia prosiac, dceru i mlinčok mu sľubujúc. A hrubí Ďuro ho objau ako svojho svokra, pomoc v každom okamžeňú mu sľubujúc.

Po smrti starího kráľa kráľovstvo pripadlo na Ďura; a nepriatele šeci sa pokorili mocnimu kráľovi, kterí šťastne žiu so svojou ženou.“

5. Novšia verzia je z Gemerskej stolice, „O mlynčokovi“, v rukopise S. Czambla z pozostalosti jeho v Múzeu v Turčianskom Sv. Martine.

Rozprávala „ju 24. X. 1900 Karolina Paliaš rod. Figuly, asi 30-ročná, rod. a býv. vo Veľkej Revúci. U p. pravotára Bottu.“

Srovnáva sa dosť značnou mierou s predchádzajúcou rozprávkou, odtlačenou od Dobšinského, ale je proti nej porušená.

Podávame úplný text:

„Bul ráz jedon sedleák a tot mau dva voli, s ťima tajšol na zem orať; k ňemu príde jedna vrana: ,Daj mi, sedleäku, jednyho vola, jä ho ziam.‘ ,Vě ci ťi malá a ťi by si ho zožrala?‘ ,Něboj sä, len mi ho daj, jä ho zožrem, jä ťi zaplaťím zato, keló penězí buďeš kceť. A len choď tahor hvaranú a pridz do jednyho zámku.‘ Sedleäk prišól domó gu žeňe a žena mu povia: ,Ta ďe ťi druhý vol?‘ ,Vrana mi ho zožrala a povedala, že mi dá kelo penezí, telo buďem kcet.‘ Žena sä hrozňe vadyla na ňeho a krišäla: ,Śva ťi uš budeš robiť ťeráz, kod ňemáš druhyho vola?‘ Van jej povedal: ,Něboj sä, puajďem jä pre peneze.‘ Ona mu napekla postruhnýkó a vypravila ho het. A van tajšól het hvaranú a príďe gu jednymu juhásovi. Ta povia: ,Dě je tot zámok ťej vraňin, śva mi vola zedla?‘ Van povedau tot bača: ,Choď len ta het nazadok do hvari, tá je tam. Ako tam príďeš, ta si neber peňeze, bo su to len smeťi, ale si pýtaj tot zordzavený mlinšok, o velé lepši obstojíš ako z penězemi.‘

Iďe kŕďel ptáctva a sednúl na zámok, ta se spýta sedleäk, že ,gďe tá vrana, śva mi vola zedla? Isťe škintajúci už präm buďe tu.‘ Aj prišla, spýta se sedleäka: ,Ta vítaj tu pri nás. Ši si si doniazól hodný mech na ťia peneze.‘ ,Jä nechcem peneze, len tot randavý zordzavený mlinšok.‘ ,Ta náś ťi buďe? Pozri, śva tu penezí v každom kúťe.‘ ,Vě za to zle, že v každom kúťe jesto. Zato nechcem len tot mlinśok.‘ Ta mu ho aj dala a s ťím oďíšól het: ,Zdravá ostan! vrana krivá.‘

S ťím príďe gu bačovi: ,Ta ťeráz, śva budem robít s ťím mlinśokom.‘ Bača ho vezmúl do ruky a povia mlinśokoví: ,Mlinšok, zvŕtny sä, stval prikri sä a daj jesť a piť!‘ Tak aj bulo prikrito aj jeďeňá a piťá dosť. Vtoďi sä díval sedleäk, že śva to za mlinśok. Tak mu pódál bača: ,Kod kceš jesť a piť, ta si ho len tak zvŕtny a skri do sarisny a potom mu pověc: ,Mlinśok, zvŕtny sä, stval zober sä, odlož šicko het‘!‘ Tak baču velmi mrzelo a pýtal tot mlinśok a dával mu kijeäk: ,Na ťi totot kijeäk, koď ho dagďe pošleš, tot zabije, koho kceš.‘ Tak sä aj čäroval sedleäk a tajšól het do cesťe. O krátky šäs se vylaśněl a mrzelo ho za mlinšokom. Tak pošle kyjeäka, aby zabil bača a mlinśok doňiasól. Tak kijeäk zabil bača a mlinśok doňiasol. Tak mal sedleäk aj mlinśok aj kijeäk. Vtoďi povia mlinśokovi: ,Mlinšok, zvŕtny sä, stval príkri sä a daj jesť a piť!‘ Tak sä aj najadol aj napil a naradovaný búl. Potom povia mlinśokovi: ,Mlinšok, zvŕtny sä, stval zober se,‘ a s ťím tajšól domó.

Príďe gu žene, žena mu povia: ,Gďe ťi groše? Mech ťi prázný.‘ ,Vě to len smeťi, ny peneze u ťé vrany. Tak som ťi doňiasól mlinśok na kávu mleť.‘ Žena hrešila: ,Śva si dáš ťeráz ďeťom žrať? Keď si si dal vola zožrať.‘ Ona išla na dvar krišäť a van vezmúl mlinśok a mu tak povedal: ,Mlinśok, zvŕtny sä, stval prikri sä, daj jesť a piť.‘ Ďeťi posádzäl okolo stola, tak prišla aj žena dnu. Ta sä prizerala, že śva sä to tam stálo. Tak jej van povedal: ,Nekriš kelo, sedaj si aj ťi tó a jedz aj ťi s nami.‘ Ona sä ho spýta: ,Tuž ak sä to mohlo tak stáť za taký krátký šäs, kym som bula na dvore.‘ ,Něstar sä ty, len jedz a pi.‘ Tak sä aj najedla aj napila. Potom sä ho spýta: ,Ta mi precuaj povedz, śva ťi dala vrana za toho vola?‘ ,Tuš tot mlinśok na tú kávu mleť. Tak aj toto zomlel.‘ Tak potom povedal mlinśokovi: ,Mlinśok, zvŕtny sä a stval pober sä.‘ Ta sä len prizerala žena, že śva se to robí. ,Vidíš, ženo mojä, uš teráz budemo aj bez práci žiť. Uš si mažmo zabiť aj druhyho vola, na jednom aj tak robiť nemažemo.‘ Ta mu žena povedala: ,Predajmo ho het, kod nám mlinśok dá jesť a piť. Ta nám nětreba mäso. Dobre že si dal het vola vraňe. Ťeráz buďemo polehku žiť. Ale som jä dlžna richtárovi halbu múky aj funt slanyňy. Śva som dala jesť ďeťom, kým si búl het, bo som sä nazdala, že doneseš peneze. A teráz že už ak vráťímo.‘ Tak povia zas sedleäk: ,Mlinśok, zvŕtny sä, daj mi halbu múky a funt slanyny.‘ Tak aj zomlel, śva si pýtal. Odnesla nazad žena richtárovi a poďekovala se: ,Ďekujem ťi za tvoju lásku, že si mi za kelo šäkal.‘ Ta jé povia richtár: ,Ta máš hodne penězí.‘ ,Any grajcär, chyba jedon mlinśok zordzavený.‘ ,Ta nás ťi je to?‘ ,Na kávu mleť.‘ ,A doteä si nemala any krompele ny kávu mleť.‘

S ťím iďe domou a povia mužovi: ,Viďíš, tak meä vysmäl, že naś mi tot mlinśok. Jä som povedala, že kávu mleť, a van mie povedal, že som skoré nemala any krompele ny kávu mleť.‘ Tak jej muž povedal: ,Chvalabohu. Nyś to zato, chocnaj si aj nemala a už ťeráz máš.‘

Tak dal richtár do neho kuťedovať (= hľadať), že ši má hodne penezí. Ta mal na dvore puľky, kačky, husi a kury. S ťím išól domó do richtára, povia richtárovi, tan peneze nyto, chyba hodne kúr, hus, káčok a puľkí. ,Ta vara vtoďi mne to van pokradnúl.‘ A dal ho citovať a zatvoriť do váreštu. Van sťeä vynšól von, iďe do domu, lehne si spať.

Ráno iďe richtár obzreť sedleäka. Sedleäk nyto v várešťe. ,Tak gďe sä podel? Dvere zatvorenya, choťe obzreť domó, śi je nyto doma.‘ A išol tam obzreť, ta van búl doma. Povia mu richtár: ,Skä si vinśól von?‘ ,Śva ťebe do toho? A śva ťi kceš so mnó.‘ ,Aby si šol do váreštu.‘ ,Tuž a zaś?‘ ,Śva si mi pokradnúl hyďinu.‘ ,Ale akú? Ak kceš, hneď mám ráz kelo.‘ ,Kcel by som to viďeť.‘ ,Obzri sa do hvary!‘ Vtoďi povia sedleäk: ,Mlinśok, zvŕtny sä, daj mi ráz kelo ako mám.‘ Vtoďi sä śuduje richtár, že śva to za robota. Že any nygďe nebúl a že kelo hyďiny zas. Povia mu richtár sedleäkovi: ,Nyš s ťebó, len hybaj het so mnó.‘ Vtoďi povia sedleäk: ,Ale śva kceš so mnó?‘ ,Tuž hybaj do váreštu.‘ ,Vě ja iďem, ale ťe aj zabijem.‘ ,Rád by videť.‘ ,A vě uviďíš.‘ ,No vě za to ňiś, len hybaj.‘ Tak ho aj zatvoril.

Van si brau zo sebó aj tot kijeäk. Pozďejši povia kijeäkovi: ,Choď zabiť richtára.‘ Tuž a preś tu jest vojeäci. ,Pobi skoré vojeákó a tak richtára.‘ Tak aj spravil kijeäk. Pobil vojeákó a potom richtára. A van, sedleäk, ostál len v váreště. Rano stanú, idú obzreť, śi je sedleäk zatvorený v várešťe. Van ešte aj spal, ta sä ďívali, že vojeäci pobiťí aj z richtárom. No tak kto jích pobil? Sedleäk zatvorený, van jích nemohól. Hledali všeä, že kto by to búl spravil. Nykto sä nenajśól, že by búl zabil. Povedä sedleákovi. Kto tu robil šturc? ,A śi jä viam? Ja som spal. A tu nykto nekrišäl.‘ ,Tuž tak śva si jim robil vtodí?‘ ,Tuž nyšt, śva kceťe so mnó. Pusťe mä het, lepší buďe, kod mä pustíťe.‘ Ta tak neveďeli, śva majú s ným robiť. Ta ho pusťili von. ,A śi kceťe, že stanú hor?‘ ,Raďi by zmo viďeť, śva by to bula za paráda.‘ ,Buďeťe videť, kod stanä hor prvja richtár a potom vojeäci.‘ ,Ukäž tot kuráž, kod taký smelý,‘ ale se jich prvja spýtal: ,Śi mi dáte pokoj potom? śi mä zas ňebuďete zatvárať. Bo jä som jich ňepobil any jích jä neskrísím. Ale stanú, kod kceťe.‘ ,No ta vě len ukäž, aby stáli.‘ ,Pusťe mä domó! Ta vtoďi buďeťe videť parádu.‘ Aj pusťili ho domó. Ak prišol domó, povia kijeäkovi: ,Tajďi že ťi tam do richtára, zobuď ho hor, nehaj stane!‘ Stál aj richtár, hleďí na to, śva to po tom dvore. Tam plno vojeäkó pomreťich. Iďe kijeäk gu nym. Hor jich dvíhá po jednom aj stávajú. Śuduje sä richtár. Śva to za robota? Ťeráz boli mrtví a už stávajú hor. ,Šak si aj ťi búl mrtvý a stál si hor.‘ Tak aj ťí vojäci hor stáli z mrtvých.

Idú šicä gu sedleäkovi: ,Ťi si horší od śerta. Dámo ťebe pokoj. Mi zmo ťe kceli spasiť (= zabiť) a ťi si nás.‘ Tak mu povedali: ,Zdraví ostan, nekcemo s ťebó niśt veäc mať!‘“

Verzie tejto látky sú v Anmerk. KHM Grimm I., 464 č, 54 (468).

b) Zamieňaný obrus

1. V Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 192 — 4, rozpráva sa poviestka, nadpísaná „Zázračná plachta, kapsa a klobúk“.

Sedliak poslal svojich synov na rok do sveta, aby sa vycvičili a vedeli lepšie gazdovať. Ako idú, prídu k veľkej kope „červencou peňazí“, a oba starší si z nich hodne nabrali. Potom našli „hrbu dvacjatnikou“. Obaja starší zahodili „července“ a napchali si vrecká dvadsiatnikmi. Napokon prišli k veľkej hromade dukátov, a starší bratia zahodili dvadsiatniky a nabrali si zlatých. Ani tu najmladší sa netknul peňazí, hoci ho bratia ako nahovárali. Tí s peniazmi vrátili sa domov, najmladší šiel ďalej, a to cez taký les, kadiaľ ešte ničia noha nekráčala. Napokon prišiel na krásnu lúku, a tam bol krásny zámok. I myslí si: „Puojdem si pítať dnuká dáku živnost, lebo za peniaze, čo mau ešťe z domu, alebo mi ažda dajú z lásky.“ Prešiel cez všetky svetlice, nakoniec prišiel do veľkej izby a v nej videl starca za stolom. Ten ho vítal, že ho už dávno čakal. Vyzval ho, aby si sadol k stolu a pomodlil sa. Ako sa pomodlil, doniesli mu dvaja sluhovia všelijakých jedál. Keď sa najedol, volal ho starec do záhrady a kázal si tam vykopať hrob. Keď ho pochová, nech si vezme „plachtu“, ktorou je stôl prikrytý, s ňou nech čím najskôr utečie z izby a neobzrie sa, pokým kohút nezaspieva. Plachta je zázračná, „keď sa pri nej pomodlíš, donesú ti jedenja, kelko jen budeš kcjeť.“ Madík všetko tak urobil. Keď na konci lesa cítil sa istým, zkúšal, či má plachta naozaj takú vlastnosť. Pomodlil sa a plachtu rozostrel, dvaja sluhovia predložili mu jedlo. Ako tak jedol, prišiel k nemu žobrák a spytoval sa, odkiaľ dostal jedlá. Žobrák sa pomodlil a dostal tiež jedlá; zapáčila sa mu plachta, núkal za ňu mladíkovi svoju kapsu, na ktorej keď „pobúcha“, hneď má štyri pluky vojska. To sa hrdinovi páčilo, spravili čaru. Potom mu začalo byť smutno, keď mu v bruchu začalo „skvrkať“: rád by mať svoju plachtu nazad. „Potrepe“ na kapsu, hneď sa mu zjavilo veľké vojsko a on si rozkáže, aby žobráka dohonili, zabili a plachtu priniesli. Vojaci urobili navlas tak, a on mal zas plachtu.

Šiel ďalej, „že mu v bruchu ale cigáni kovali“, rozprestrel plachtu a pomodlil sa. Vtom prišiel zas žobrák a prosil od neho jesť; núkal mu potom „kepeň“ a trojrohý klobúk: keď sa plášť prestrie na zem a človek si stane naň, položiac klobúk na hlavu, „spraví sa mu velikí a zázrační zámok a na vrchu zámku, z toho klobúka každího rohá že muože ako z najvetších kanonou strjelať, pokjal sa mu ľubí.“ Žobrákovi sa povodilo, ako jeho predchodcovi: vojaci mu odňali zamenenú plachtu.

Vrátil sa domov, ale tam ho zle privítali, a žena nechcela ho ani vidieť, a tak ju „aj preč odkúriu“ a žil sám. Raz pohostil všetkých svojich priateľov z darov svojho zázračného obrúska. Zvesť o tom rozniesla až ku kráľovi, a prišlo až na to, že kráľ si obrúska vypožičal. Keď ho dlho nechcel vracať, vyšiel hrdina na vrch nad kráľovský zámok, udrel na kapsu, štyri pluky hotové, poslal ich pustošiť kráľovské mesto, potom prestrel plášť, položil si klobúk na hlavu, hneď sa zvihol veľký zámok a on na vrchu zo svojho klobúka strieľal na kráľovský palác. Kráľ mu hneď poslal plachtu a prosil, aby odišiel s bohom. Keď mal zas plachtu, vrátil sa domov, zavolal si ženičku a žije šťastne ako pavúk.

2. Verchratskyj, 152 — 5, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Zvláštny je úvodný motív: Maďar pocítil náramnú zimu, hľadal, odkiaľ to fúka, zapchal svojou bundou dieru v skale, a hneď mu bolo teplo. Premohol takto vietor a tu mu vietor sľúbil, ak ho pustí, zázračný obrus. Maďar vzal obrus, sadol si na násyp a sa hostil. Prišiel k nemu človek, Maďar ho počastoval, a neznámy ponúkol mu prsteň za obrus. Keď Maďar skrútil prsteň, vyskočili traja čerti a priniesli mu zamenený obrus nazad. Potom stretol sa s iným človekom, ten mu núkal za obrus vrece kyjakov: keď sa vrece rozviaže, kyjaky vyskočia a pobijú i tri regimenty vojska. Zamenený obrus dal si priniesť zas čertom.

Doma rozkázal materi, aby šla požiadať kráľa o ruku jeho dcéry.

Potom vkladá sa motív z látky Súpis II., 419, 431, 29 A: hrdina posiela mater ku kráľovi, kráľ prisľúbi, ak vystaví do rána zámok. Čerti mu vystavia krajší ako kráľov. Potom kráľ chcel, aby hrdina urobil hostinu inakšiu než kráľ. Stalo sa, hostia sa čudovali, že nebolo ani kuchárov, len rozprestrel obrus, a každý mal, čo chcel.

Tu sa zasa vracia vlastná látka: kráľ vyvolal hrdinu do boja. Vyrukovalo šesť plukov, proti nim išiel hrdina sám, vojaci robili si z neho posmešky. Hrdina zavolal troch čertov, odviazal vrece s kyjakmi, ktoré každého vojaka, hotového strieľať, zabily. Ostatný kyjak pustil sa za utekajúcim kráľom a bil ho po chrbte. Kráľ dal sa prosiť, aby prestal, že mu dá dcéru.

Po svadbe poslal kráľ zaťa so ženou v koči s kufrom zlata a striebra do druhej svojej krajiny, lebo ho nechcel vidieť. Na noc prišli do hostinca. Ráno, keď sa prebudili, darmo hľadali koč s peniazmi, lebo hrdina kázal krčmárovi, aby ho skryl, a tak Maďar zaplatil za seba zo svojho, žena nemala peňazí, Žídia strhali s nej šaty a musela ešte ostať u nich slúžiť; Maďar vzal si ukrytý koč, zaplatil krčmárovi a šiel do sveta.

Pozri Anmerk. KHM Grimm I., 469.