ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Rimavský (str. 115, č. 10) má rozprávku „Pamodaj šťesťja lavička“.^[205]

Vdova nahovorila priateľku svojej dcéry, aby sa s ňou jej otec, vdovec, oženil. Macocha, Ježibaba, potom nemilosrdne pastorkyňu prenasledovala, takže odišla z domu hľadať si službu. Šla, kam ju oči povedú. Ako tak chodila, prišla k lavičke, ktorú preložila na jej prosbu na druhý bok, potom k „črvavému“ psíčkovi, ktorého očistila, zatým k bujačikovi, ktorý sa pásol na lúke, odkiaľ ho vyhnala, napokon vyhrabala z pece oheň, ktorý v nej ustavične horel. Všade jej za to prisľúbili pomoc. Potom putovala ďalej, až prišla do osamoteného domku v hore, kde ju stará Ježibaba prijala do služby. Mala robotu vymetať jedenásť izieb, ale po dvanástej ani okom hodiť. Jednako neodolala, vošla. Videla tri kade, v prvej bolo zlato, tam si vykúpala hlavu, ruky, nohy. Zo strachu pred Ježibabou pustilo sa dievča na útek, pec, bujačik, hruška, psíček a lavička čarodejnicu zdržali, a dievča sa dostalo domov. Privítal ju kohút: „Naša kňahňe domou ťjahňe, pred ňou cink, za ňou blink.“

Ako ju macochina dcéra videla, pobrala sa i ona do služby. Nepomohla však lavičke, bujačikovi, hruške, psíkovi a peci, a keď potom od Ježibaby utekala, pec sa pred ňou svalila a oheň na ňu vykydla, takže zlato do polovice sa stopilo, bujačik ju zadržiaval, že ju Ježibaba pekne „spopáckala“, železným česadlom driapala s nej zlato. I hruška, keď k nej dievča pribehlo, svalila sa na ňu, že sa „s popod ňej za dlho vimorduvať ňemohla“, a za ten čas Ježibaba s nej driapala zlato. Psík sa tiež pomstil, pomstila sa i lavička, keď sa pod ňou prelomila a do vody ju pustila, kde ju Ježibaba „strašne doškrjabala“. Utrápená, po celom tele zranená blížila sa domov, a tu ju kohút víta: „… pred ňou plúšť, za ňou lušť.“

2. Túto rozprávku prevzala B. Němcová s malou úpravou do svojej sbierky (I., 296 č. 35) a tiež Dobšinský ju spracoval (VI., str. 3 — 5). Okrem toho vyšla, značne popravená, v Slov. obrázkovom kalendári XIV. (1885), str. 32 — 37, kde vystala i scéna s črvavým psíkom, a vôbec je stručnejšia.

Pre sbierku Rimavského ju spracoval Ľud. Reusz, ktorý ju zapísal do Codexu Revúckeho A, str. 17a — 18a, pod názvom „Dobruo srdce najde odmenu“. Toto rozprávanie je oveľa jednoduchšie ako v sbierke Rimavského.

Na ukážku odpisujeme úvod: „Jeden otec mau jednú céru a tá céra naveky chodjévala do susedou ku svojéj priatelkyni, a tá jej prjatelkyna mala jednú mať, o kterej ludja rozprávali, že je Ježibaba. Tak táto Ježibaba vždy dobrých postruhníkou a šakuo inšuo napekla a tomu djoučatu dávala, čuo ku jéj ceri chodjevalo. Chyba len rás povedala tá Ježibaba tomu djoučatu od susedou: ,Moje drahuo djeťa; veť by si ma mohou ten tvuoj otec za ženu vzjať, ach, či by vám dvom djoučatom pri mne bolo — nože no, len nahovor toho tvojho otca, nach si ma vezme — veť ja dobrá macocha budem‘ atď.

V rukopise vystalo len kohútovo vítanie vracajúcej sa dievčiny a potom i macochinej dcéry.

3. Úplne shodný text je v Prostonárodňom Zábavniku III., str. 105 — 112, s týmže nadpisom. Odchýlky sú len lexikálné a štylistické, okrem toho víta kohút dievča trošku odchylne od odtlačeného textu: „Naša kňjahňe, domou ťjahne. Pred ňou brink, za ňou cink.“ A macochinu dcéru: „Naša knjahňa domou tjahňe. Pred ňou lušť (v poznámke vykladá: opr. z dášť), za ňou plúšť.“

Rimavský spomenul v doplnku k povesti Ľud. Reusza ešte iné dve verzie.

4. Prvá má zvláštny motív: Pastorkyňa namočila si šaty v tretej kadi do vody, ktorá premieňala akúkoľvek handru na hodváb, potom sa zamočila do striebra v kadi druhej a do zlata v prvej. Nakoniec si pozlátila i vlasy. Macochina dcéra skočila celá do zlatej kade.

5. Druhá verzia Rimavského (str. 124 — 126): Macocha pastorkyňu tak „hrýzla“, že ju vyhnala do služby. Na cestu jej dala postruhníky z popola upečené a jabĺčko. Jablko sa gúľalo a dievča za ním došlo k peci, studničke, hruške, štyrom koňom, zapriahnutým v koči, ktorých zo zakliatia osvobodí, kto ich očistí. Nakoniec prišla do domku, kde býval starec. Mala opatrovať psíka a mačku — to boli anjeli — a vymetať izbu. Keď starec odchádzal, dal jej hrach alebo druhú strukovinu na varenie, a všetci sa z toho najedli. Na konci roku zaviedol starec dievča do komory plnej truhlíc a poradil jej, aby si najstaršiu vybrala, okrem toho dal jej do vreca smeti s ohnišťa. Keď prišla ku koňom, vzaly ju do koča a letely s ňou ako tátoše, hruška sa naklonila do koča, aby si mohla odtrhnúť, studnička jej pripravila pohár čerstvej vody a pec ju počastovala koláčmi. Doma vysypala smeti, a tu vygúľaly sa krásné dukáty; v truhlici boly drahé kamene.

Macocha vypravila svoju dcéru ta, ale ona neočistila kone, pec, hrušku, studničku, v dome starcovom chovala sa proti jeho vôli a na konci roku vybrala si najkrajšiu truhlu. Keď ju doma otvorila, ťahali sa z nej hadi, žaby, jašterice a všelijaké potvory.

Pastorkyňa si potom kúpila drahé šaty, skryla v dutom strome a potajomky chodila v nich do kostola. Tam ju uvidel mladý knieža, ale sa mu ztratila, prerieknuc: „Tma za mnou, tma predo mnou.“ Na tretí raz dal knieža poliať cestu smolou, zlatá črievica v nej ostala. Pastorkyňu skrytú pod korytom vyzradil kohút svojím krikom.

Túto rozprávku v stručnom výťahu uviedol Dobšinský v poznámke VI., 15 — 16.

Rukopisnú predlohu tejto rozprávky vypracoval pre tlač J. F. Rimavský v Codexe diversorum auctorum A, str. 80 — 81, pod nadpisom „Macocha a pastorkyňa“. V tlači vidieť niektoré drobné opravy, doplnky, ako že kone s dievčaťom letely „ako tátoše“ a pod.

6. Sbornik Muzeálnej slov. spoločnosti XVIII., 15 — 17 č. 49, má rozprávku „Ježibabine dievky“ zo Spiša.

Muž oženil sa po druhý raz s Endžibabou. Raz riekla, že do služby pôjde pastorkyňa alebo vlastná dcéra, ktorá z nich menej napradie. Zaviedla ich do „kudzelnej hiži“. Pastorkyňa napriadla mnoho, dcéruška len tancovala a spievala. Keď sa vracaly domov, dala si preniesť pastorkyňa pradivo cez nebezpečný výmoľ, ale družka si pradivo privlastnila, a pastorkyňa musela ísť do služby.

Najsamprv prišla k práčkam, pomohla im a ony ju preniesly cez vodu. Potom rozohnala dvoch bijúcich sa bujakov, očistila hrušku, rozlúčila psov, ktorí sa hrýzli, vsadila chlieb do pece, obrala jabloň a napokon prišla do chalupy, kde bývala Endžibaba; šla k nej do služby. Mala robotu vymetať tri izby, ale do štvrtej ani nazrieť. Keď Endžibaby nebolo doma, prevŕtala do štvrtej izby dieru, a keď videla tam sudy zlata, sekerou sa tam prerúbala. Vykúpala sa potom v zlate, nabrala si dukátov a ušla. Čarodejnica si sadla na železný „hejčák“ a naháňala ju. Ale čarodejnicu zdržiavaly jabloň, pec, ktorá sa rozpálila, psi, bujaci, hruška a nakoniec práčky, ktoré ju zbily.

Keď sa dievča vracalo domov, vítal ju otcov psík: „Džau, džau, džaudžula, ide nášho tatika dzjevula; na pretku brink, na zatku brink a na hlave čečano.“ Ježibaba poslala svoju dcéru do služby, ale sa vrátila roztrhaná a zbitá; mať z hnevu sa rozliala na kolomaž.

7. Len čiastka druhej verzie sa rozpráva v rozprávke zapísanej S. Czamblom v Gemerskej stolici (rukopis v pozostalosti Czamblovej v muzeu v Turčianskom Sv. Martine).

„Bula jedná matka, mala tri ďiauky. Jedná sä volala Mariška, druhá Zuzanka a treťä Jula. Ta ona tú najstaršú vypravila do služby a povedala jé mať: ,Tu máš, Mariška, toto klbko, ak príďeš do huary, ta si ho pusť a za koňec ulap. A ťi choď za nym, gďe ťe pošikuje.‘ Ta ona išla. Prišla na jednú lúku gu jedné studniške. Ona tam vodu pila a prišla jedná baba gu ňé a povedá jé: ,Ďiaušä mojo, ši bi si nejšla slúžiť gu mne, robotu nebuďeš mať velkú, chyba jednyho psíka chovať a mašíšku.‘ No ta ju ona odšikovala do jednyho domu a tam jé tak povedala: ,Diaušä mojo! Ťi nyšt nebuďeš robiť, chyba toho psíka chovať aj mašíšku, ale jich aj umývať kažďí ďen aj šesať. A jä,‘ pódá, ,oďíďem, nepríďem chyba o pól roka nazad.‘ Ta ono ďiaušä tak robilo, ak jé baba käzala. Ale ona uara už potom nedávala psíkovi any mašíške žrať, rašé sama zedla any jich neumývala. Prišlo polroka, vyzerá babu, že už domó príďe. Ona vinšla von na chodnýk a prišla vtoďi baba gu ne a tot psík poli toho diaušäta aj mašíška. Baba nesla tri škatule, jednú starú s nych nesla. Baba jé povedá: ,No, diaušä mojo, dostaneš dva škatule za tú službu.‘ Ak si kcela zväť škatule, tak psík zavolal: ,hau‘, a mašíška ,mňau‘, a povedaly babe, že ona sama jich jedlo zedla a jim nedala jedla, ,any nás neumývala.‘ Ta ona si zväla dva škatule novje a išla domó z bohom. Doma škatule otvorila, ta v nych bulo: haďi, žaby, ješťerice, śo jé bulo za službu.

Potom sä vybrala Zuzanka do ťé isťé služby a prišla aj gu ťé isťé stunyške. Aj tá baba gu ňé prišla. Aj tak jé porozpráväla šva o psíkovi a o mašíške a že jú vezme do služby aj jé povedala, že šva bude robiť. Ona aj išla tavon a mala šicko, šva treba, a zas baba oďišla het na polroka. Ona mala to isťia robiť šicko, šva jé sestra robila. Ak polroka prichádzälo, ta Zuzanka vynšla vyzerať babu von z mašiškó aj zo psíkom. Psík búl bárs chuďí aj mašíška, lebo jim nedávala nyšt žrať; sama pojedla šicko mäso aj mliako. Baba sä spytuje, že ak jich chovala? Ona povedala, že ak käzala, tak robila. Ona jé dala za službu zo troch škatúl vybrať jednú. Ak si vyberala, tak psík zavolau ,hau‘ a mašíška ,mňau‘: ,ona,‘ pódaly, ,šicko pojedla a nám nyšt.‘ Ta jé dala starú škatulu. Prišla domó, otvorila jú, ta mala: haďi v ňe aj žaby aj ješterice.

Potom povedá jich najmlačä sestra: ,No ve’ sťe ho vyslúžili. Ve vy sťe nyš nedonesli domó. Poškajťe, ťeráz jä iďem do ťej služby. Uviďíťe, ši jä nedonesem.‘ Ona išla, mať jé dala klbko, a išla do hvary a pusťila klbko a ona išla za nym. Prišla na jednú lúku a tam jú už šäkala jedná baba a spytuje sä jé: ,Ďe iďeš, diaušä?‘ Ona pódala: ,Tuš iďem do služby.‘ A spýtala sa jé baba, že ak je jé meno. Ta ona povedala, že ju Juliskó volajú. No a baba jú volala do služby, že nyš nebuďe pri ňe robiť, len psíka jednyho chovať mäsom aj mašíšku mliakom a kažďí ďen jich umývať aj śesať. ,No, a ťeráz, Juliška, jä tebä nahám doma a jä iďem het, chyba o polroka nazad príďem.‘ Ta Juliška chovala jich, any sama ňejedla aj rädila jich. Prichádzälo pol roka, išla Juliška vyzerať babu a psík šól poli ňe aj mašíška.

Už buli veselšia ako pri tánťich sestrách jé. Prišla baba gu ne a zas nésla štiri škatule, tri novja a jednu starú. Baba jé poveda: ,No, Juliška mojä, ak že si sä ťi richtovala, ši si ťi šicko tak robila, ak som ťi käzala.‘ A ona jé odpovedala: ,Šicko tak som konšila, ak som malo rozkäzano.‘ ,No a ťeráz, Juliška mojä, šva si ťi vybereš za tú službu tvojú. Kotrú si ťi s ťich škatúl vezmeš?‘ A na ťa slová psík zavolau ,hau,‘ mašíška ,mňau‘ a tak povedali babe, že ona sama nejedla, ale že šicko jim dávala. Aj že jich porädne räďila. Ta psík zavolá jé Juliške: ,Vezmi si ťi tú starú škatulu, s tanťich si,‘ povedá, ,neber.‘ Ta Juliška si zväla starú a šla domó. Doma otvorila, ta mala v ňe groší aj hodvabu na šäťi. Potom jé povedají ťia sestry, že ak ona poslúchala, že ony nemohli nyšt vyslúžiť a ona že si vyslúžila. Ona jím len tak odšťekla, že kto ak poslúcha, ta tak sä má.“

(Rozpráva Jozef Šramko, 25-ročný, rod. a býva vo Veľkej Revúcej. U p. prav. Jula Bottu, 25./X. 1900.)

8. Zo stolice Zvolenskej; rozprávala Ľudmila Gajdoš, 11-ročná, rodom a býva na Starých Horách. Zapísal S. Czambel 9. X. 1900.

Pokazená verzia.

„Bola jedna matka a mala céru, a to bola dovica a sa vydala za jednýho douca. A ťen dovec ťjež mau jednu céru. Tú céru otcovu poslala slúžit. Tu prišiou rok a tá céra sa pýtala od pána domou, že už kce íť pozriet svojích roďíčou. Ťen pán, pri kerom služila, zavolau hu do jedňej izby a poviedau jej: ,Moja céra, kerú kceš s ťíchto kasňou, si vyber. Čí tú starú či tú novšú,‘ a ona mu odpoviedala: ,Ja som tú novšú nezaslúžila. Ja si idem len ziat túto staršú.‘ Potom jej hu dau odviezť na jednom somáriku. Ako hu videli doma, začali sa radovať, že si takú peknú truhlu ňesie. No dobre. Poslala aj tá macocha svoju céru slúžiť. Aj tá išla k tomu istýmu pánovi slúžit, pri kerom pastorkyna bola. No dobre. Prišiou rok. Pán hu zaviedou do ťej isťej izby a poviedau jej: ,Moja céra, vyber si, kerú kasňu kceš,‘ a ona mu odpoviedala: ,Ja si iďem ziať túto novšú.‘ No dobre. Ešte jej dau aj somarika zaviezt. Ako hu viďeli doma, ešte sa začali väčmi radovat, že si táto ešte krajšu kasňu ňesie. Začali kasne otvárat. Ako tú novú otvorili, začali s nej haďi a ďelen čvo skácať. A ked tá tú staršú otvorila, tam bolo v ňej sriebra a zlata.“

Pripojený je motív o Popeluške a črievičke, pozri 51 Bc č. 4., str. 290.

„Išla tá pastorkyna do kostola a obula si srieborňje pančuške, a bou ťen kostol smolou vyliaty, a ako išla von, tak sa jej pančuška priľepila o kostol a zau hu jedon pán a poviedau, že kerej sa tá pančuška obuje, tú si vezme za ženu. Ťej macochina odrezala si prsťi na nohi, aby sa jej tá pančuška obula. Prišiou ťen pán k nej a dau jej tú pančušku do ruky, aby si hu obula, a tá pančuška jej bola najlepšia. Tak si hu zau za ženu. Ako už išiou, vykráčal na koč, tak zakikiríkau kohút: ,Kikirikí, pekná pani za koryťí a mrzká bola za stolom prikrytá tólom.‘ Ťen pán si hňed išiou tú krajšú hľiadať, tak hu našiou za koriťí a dau jej tú pančušku do ruky, aby si hu obula. Tak jej bola najlepšie. Potom si túto zau za ženu.“

Verzie tejto látky sú sostavené v Anmerk. KHM Grimm I., 207 č. 24.

a) Dievčatá jedna za druhou idú do chalupy v hore

1. Túto rozprávku vypracoval P. Dobšinský v Slovenských povestiach, str. 13 — 18 (n. v. 49 — 56), pod nadpisom „Loktibrada“. Mal pred sebou tri jej verzie, ktoré „podali Jonatan Čipka Hradovský z Malého Hontu, Ondrej Návoj a Pavel Dobšinský z Gemera“. Upravený text Dobšinského srovnáva sa dosť značne s verziou, ktorú čítame v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levoč.), str. 514 — 19,^[206] pod týmže nadpisom.

I tu čítame, ako macochina dcéra oklamala nevlastnú sestru o jej pradenie a sa ním vychvaľovala pred matkou a setru ohovárala, potom ako toho macocha využila a prinútila muža, aby pastorkyňu odviedol do hory. Vystavil jej tam malý domček, aby si gazdovala, ako vie. Macoche pricbodilo opatriť ju živnosťou, „ale jej mesto múki popola, mesto kaši pjesku, mesto hrachu drobnje skalki, mesto masla loja, mesto slaniny dreva a mesto chleba skalki navjazala“. Tlačený text je trochu inakší. Rozpráva sa v ňom motív obyčajný v takých rozprávkach, ako otec prehovoril dcéru, aby čakala, pokým narúba dreva, a neďaleko na buk zavesil „kladivce, aby klopalo, keď naň vietor zaveje“. Večer prišiel starý žobrák a dievča ľutovalo, že ho nemôže privítať. „Ba veru bi som vas vďačňe, staričkí, kebi som len vodi mala, alebo dáku misu, čuo bi som vodi na nu naljala; chocaj bi som pre tú vodu na kraj sveta bežala. Ale viďíťe, že v mojom dome aňi hrnčeka vodi nabrať aňi misi aňi ňič.“ Starec ju poslal von, že tam vody najde dosť, a naozaj našla studničku s vedierkom. Keď sa vrátila, „len tak sa zadívila, keď už tam po sťenách plno peknjeho rjadu. Vzala misku a starího pekňe poumívala. Bola bi ho uložila, ale ňemala posteľ. Chiba iďe do komuorki pre hantúch (utjerák), vidí, že tam už i posťel jesto a truhla plná pekníma šatamí, v ktorej pred tím len dakje strhanje oplecká boli. Vzala teda ten najkrajší utjerák, starjeho utjerala a do posťele uložila; sama si v chižke lahla na lavičku.“ V tlači niet týchto podrobností.

O polnoci niekto zaklopal na dvere a volal: „Otvor, pana mladá, na pjať (miesto ,piaď‘) mužík, na lakeť brada.“ Otvorila, vošiel Loktibrada a nadonášal jej kopu peňazí, dukátov, periel a všetkého. Bol to ten starec.

Na tretí deň prišiel ju otec pozrieť, a k vete o tom pripojuje rukopis priamo: „a ako sa domou navracovau (s) bohatstvom, mali jednu sučku, tá počala volať, len čo ho viďela: ,pred ním cenk, za ním cenk,‘ a tak opakovala. ,Nje tak moja sučka,‘ povje macocha, ktorá sa nazdala, že kosťi zo zomretej dcéri nesje, ale takto: ,pred ním hrk, za ním štrk.‘ Ale sučka veďela, čo nesje, preto len ždi volala, ,pred ním cenk, za ním cenk.‘“ Žena nerada podala „košjar“, a on do neho vysypal dukáty.

Potom vypravila svoju dcéru bohate ako nevestu, v rukopise len nakrátko spomenuté, že „dala jej peknú postel a všecko, čo si len mohla zažjadať“, kdežto v tlači podrobne sa opisuje. Žobráka nemilosrdne odpravila. O polnoci ohlásil sa trošku inakšie: „Na pjať lakeť, na pjať brada, otvor že mi, mladá pana.“ Zhurta sa ozvala. „Ej tajdi, čert prekleti! kto si? ešte ma tu buďeš v mojom domčeku zo sna zobúdzať, čuo som celí deň robila.“ V tlači sa vraví, že sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Loktibrada roztrhal (v tlači masc.) dievča na kusy a strašný jeho skutok i v rukopise i v tlači je rovnako opísaný. Na tretí deň ráno prišiel otec, vidí tu hlavu v tom obločku zastrčenú. „La — povedá — ako sa usmjeva, akje zúbki vistrčuje ešťe, len iďem, musí jej dobre biť.“ V tlači rozpráva sa potom oveľa stručnejšie než v rukopise: „Muž príďe a žena prinesje skoro košjar, on počne obhrizenje kostí z jej dcéri doňho sipať, lebo šecko ťelo z nej bolo za tje tri dňi dač objedlo. Macoche sa otvorili oči a sučka sa len tak zpopod postele na to prizerala“.

2. Verzia Ondreja Návoja je v tomže sväzku Prostonárodnieho zábavníka, str. 210 — 214. Rozpráva sa vcelku to isté, zväčša rovnakými slovami. Klamné znamenie otcovej roboty, o ktorom sa v tlači rozpráva, je tu pokazené: „Otec… spravil jej jedon domček z dreva a na vrch jednau bakinkau, kod vjetor vjal, nuž ta klopala; tak je povedal, ,tou ma vraj často počuješ‘ a s tím odišov.“ Ešte potom sa rozpráva, že žobrák, ktorého tiež umyla a pohostila, bol Kristus. A scéna s Loktibradou vystala. Ale zato sa zjavila (tu masc.!) pri macochinej dcére, keď žobráka nemilosrdne odpravila: „Na pjať (!) chlap, na pjať (!) chlap, na laket brada, otvor mi, otvor mi, djevčička mladá.“ Skryla sa „na pec“ do kúta, tak ako v tlači. Strašne potrestal dievku: „vetrjaso jau, chiba mau kvoža zostala v rukoch, zavesiv jau na dvere, a meso obhrizov a hlavau vibiv jednau šibu na oblokau, a tou hlavau tam položiv a bez gambov“. Verzia sa zakľučuje, keď macocha vyčituje mužovi: „… mohov si aj mojau tak zaviesť, ako si si svojau.“

3. V Codexe Tisovskom B, str. 27 — 30, je rozprávka „Dve sestri“. Podávame ju v odpise:^[207]

„Každí večer chodiavali dve ňevlastnie sestri do susedou, kde sa diovčence a mláďenci z celej scházávali ďeďini; tamtie abi vrčiacim vreťenom točili dlhie ňiťe, tito zase, abi dlhie večere prešťebotali s veselími priadkami. Hanka — tak sa volala mladšja z nich —, ktorej pred rokom zomrela dobrá matka, bola dobrá a pilná priadka; ona vretiencom vrťela i v ten čas, keď sa ostatné priadki s veselími pošklbkávali mláďenci, a každí tížďeň zňala rovnoňitnuo praďeno. Naproti tomu staršia sestra mesto praďenie robila shon a parádi, boskávala sa, obímala sa a domou takmer vždicki ňesla práznuo vreťeno. A prísná macocha ňie Hanku, aľe svojú chválila dcéru, vivrávajúc tamtej ňeustajňe, že kreme ľan kazí, že jej ruki zláme, ak ešťe takú priadzu doňesie. Oťec, ačpráve svoju dcéru rád viďeu, predsa ju nikdi pred macochou ňezastáu, ľebo sa bau hriechu, kterí bi jeho zlostná žena isťe bola urobila, a kterího sa od toho času, ako sa s ňou sosobášiu, do sítosti napočúvau. Abi sa tedi so ženou ňemuseu hrísť, dau ubližovať úbohej siroťe.

Mezi jich a susedove domom bolo malá zahradka, v kterej ňeborka Hanka každoďeňe od jari až do jeseňi siruotki a rozmairín so slzami poljevala. Museli sa tedi škriabať pres ľesu, keď išli na priadki, aľebo keď sa navracovali z nich.

Krásní bou večer. Na ňebu sa trblietali hviezdi, a pod nohami prašťau zamrznutí srieň. Bolo zima, až uhli pukali. U susedou sa rozprávalo, spievalo, hralo, ľebo sa boli sišli veselie priadki. Bou tam i Janík, záľetník Hankin, a ona z chuťi viťahovala ňiťe, až huk jej vreťena prerážau hovor ostatních. Janík bou mláďeňec, akích málo na sveťe. Krásnorostlí ako jedľa, zdraví ako orech, krásní ako ruža, dobrí ako med. On sa o ostatnie priadki ňeobzreu, a to pučilo pišnú sestru Hankinu, která bi sa bola rada s ním zaihrávať. I umieňila si, že sa pomstí na ňeviňej Hanki.

Ozvau sa pod oblokom hlas vartáša: ,Chvál každí duch Hospodina, bila ďesiata hodina.‘ Hanka sa zobrala, peknú, Janíkovou rukou robenú praslicu, dve plnie vreťená zakrútila do bieliho ručníka, a priadki sa rozišli.

Prišli k ľese, a sestra Hankina, která pres celí večer ani ráz vreťeno ňezkrútla, prívetive ako falošná líška hovorí k ňej: ,Ach, sestrička moja drahá, dajže, daj, zadržím ti tie vreťená, kim prejdeš pres ľesu, abi si sa ňepreklala‘ — a dobrá Hanka podala dve plnie vreťená falošňej sestre, ňepredzviedajúc nič zliho.

Sotva došli domou, a matka prezerá priadzu diovok; rozviaže ručník Hankin a najďe v ňom práznie vretená: rozviaže i svojej dcerin, a hľa, dve plňie vreťená vipadnú z ňeho. ,Nuž, ti hňiliak, ti ti daromník,‘ zhviakňe na ubohú sirotu, ,či ja ťebe za to chovám? či na ťebe moja ďiovka buďe robiť. Celí večer nič nenapriasť! He, kebi sa ti bolo s mládenci obímať — ty kurva, ty švandra!‘ a pán boh vie, akích ešťe mien jej ňenadávala. ,Tak, diovka moja, tak,‘ obráti sa zasa k dcére, ,ti ňebudeš na hňiljaka robiť — toto musí viďjeť jej oťec, nach si robí s ňou, s tou jeho chírešnou dcérou, čo chce, aľe ja ju od tohoto času v doma ňebuďem trpeť, nach si pošľe do službi svojho pangharta.‘ Takíto krik, takíto šmrk robila rozlobená macocha, a ňešťastná sirota zkropila zem horúcimi slzami. ,Ach, sestrička, povez na tvoje svedomie, či si ti priadla tje vreťena?‘ hovorila plačlivím hlasom sestre. ,Čo?‘ spurňe odpovedala táto, ,a kdo že sa s Janíkom obímau? a kdože celí večer s mláďenci parádi robiu? tak, tak! to bi bolo najkrajšie, moju priadzu si ti privlastni!‘ ,No, nach ti pán Boh platí, sestra moja!!‘ vzdíchla tažko sirota a tri slzi, veľkie ako hrachi jej vipadli z oka.

Rozľeťeľi sa tmi, a zmrzlím sňehom smutno kráčajú dve osobi — je to Hanka so svojím otcom. ,Poď, diovka moja, poď,‘ hovorí oťec k dcére po dlhom mlčaní, ,doma ňemuožeš biť, darmo je, musíš si službu hľadať,‘ a Hanka mesto odpovedi viljeva horúcje slzi, až sa topí stuďení sňeh.

Idú, dlho idú, až prídu do velikej pustej hori. Po stromoch bolo počuť krkanie havranou, a po dolinách viťie vlkou. Blížilo sa k večeru, a žjadná náďeja, že bi prišli do ďedini ľebo do mesta. I zatňe oťec ostrou sekerou do visokej jedli, zatňe do druhej, do treťej, a z narúbaních stromou vistaví malí domček praviac, že tej noci tu prenocujú. Uboha, zimou sa trasúcja sirota spokojeňe vkročí do domčeku. Oťec aľe odcházja, pravjac k dcére: ,Ľen tu buď, djovka moja, ja tajďem narúbať dreva, veď ma ti počuješ, ako buďem rúbať!‘

Odišjou oťec, nie drevo rúbať, aľe odišjou domou a ňešťastnú dcéru zanahau, abi ju roznosili vlci po horách.

Sotva sa počalo rozlievať svetlo po šírom sveťe, naša Hanka otvorí plačom zmorenie oči, hľadí okolo sebe, vizerá otca, aľe všaďe pusto, nikďe aňi ľen znaku po otcovi. ,Klop, klop,‘ ozve sa vtom čosi ňeďaleko domčoka, a ubohá sirota poťeší sa v srdcu, že to jej otec drevo rúbe. ,Klop, klop,‘ ozve sa pochviľki zase — a tak to šlo chviľkami ňeustále. Hanka čekala spokojeňe otca, čekala dlho, aľe ňedočkala nikoho, nikdo nepricházau, až sa chílilo k večeru. Ňeďaleko domčoku to ešte vždicki klopalo. I zabere sa opušťená dcéra, v dobrej mysli za klopaním chťejúc upomenúť otca, že slnco zapadá, abi zanahau rúbanie, pokiaľ sa docela nezmrkňe. Obchodí okolo domčoku, obchodí dlho; blízko bolo klopanie, a predca nikďe ňeviďela otca, ,Klop, klop,‘ ozve sa vtom nad jej hlavou, a hľa, na buka pripravením klaďivcom pohibovau chviľkami vietor, a klaďivco klopalo, ako čobi drevo rúbau. V okamžeňú poznala dcéra otcov klam. Horko zaplače a vivoláva ňeverního otca, až sa jej horekovanie na ďevjatom ozívalo vrchu. Daromnuo volanie, daromní plač: pustie hori ňepočujú Hankino slovo, širokie dolini neviďja jej slzi. Otec preč, tmavá noc na petách a zďaleka vije pažraví vlk. I vráti sa usužovaná, utrápená sirota do nízkiho svojho domčoku, zmrzluo ťelo do bielej zakrúti plachti, a zúfale čeká pažravích hosťou, kterí ju po pustich roznosja horách. — Chvílkami pomislí na ňebohú matku, a ďetinskím oko, ač tisíc toho večera vicedilo slz, vďačňe cedí druhích tisíc. Takto mislí a čeká a mislí, — a pred ňou stojí — kďe sa vzau tam sa vzau — starički žobrák, hlava holá ako koleno, brada šedivá ako holub, tvár jasná ako slnco, a slabuo ťelo o hrubú opretuo palicu. ,Pán Boh daj šťestie, diouka moja,‘ prívetive sa pokloniu. ,Pán Boh daj i vám, starí oťec,‘ zaďakovala Hanka. ,Ach, diouka moja,‘ hovoriu starec ďaľej, ,noc ma zachitila v tichto pustich horách, daj že mi daj, ak si z pána Boha, v tomto tvojom domčoku prenocovať.‘ A Hanka radostňe víta žobráčka: ,Ach, poďte, starý oťec, poďte, tu máťe, zecťe tento chlebík, dala bi vám dačo inšuo, aľe viďí pán Boh, že ňemám ani čobi za ňecheť blata.‘ Bou to ostatní kúsok chleba, kterí jej bou zanahau oťec, a dňes ňezedla z ňeho ani omelinku.

Noc prebehla, ako čobi okom mihou. Hanki sa krásnie sňívali sni. Bola bohatá pani, mala velikí, nádherní dom, mala pekňie šaťi, mala šecko, čo jej srdce zažjadalo, ale keď sa zobudila, bola chudobná, opušťená sirota ako predtim.

,No, diouka moja, nach ťa pán Boh opatruje!‘ hovoriu k ňej odcházajúci žobrák. ,Tvoj oťec ťa vislau slúžiť; ňepreľetí trikráť slnco pres širokuo ňebo, a príďe zase, abi viďeu, čo sa s jeho dcérou stálo, on a jeho žena mislí, že ťa zožrali vlci, aľe na ti toto klaďivco, tri ráz s nim buchni na tvrdú zem, a buďeš šťastná.‘ Vtom zadú tichí vetrík, a starec zmizou.

Dlho hľaďela okolo seba zostrašená Hanka. Ňebola bi verila, čo jej žobrák hovoriu, ale klaďivco, ktoruo v ruki držaľa, to ju presvedčilo, že nespí, a že žobrák vskutku u ňej nocovau. I buchňe kladivcom na tvrdú zem prví raz, a zo zemi rostňe velikí nadherní dom, velikí na šírku, velikí na víšku, nikdi ňeviďela podobní tomu; buchňe druhí ráz a v dome viďí šati od vímislu sveta, strovi, omasti, zbožia, hrbi červeních, strieborních a zlatích peňazí; buchňe tretí ráz a okolo ňej obskakujú sluhovia i služki: ,Čo rozkážeš, paňi?‘ s velikou pokorou sa spitujúcí. Bola Hanka bohatá pani.

Pominúli dva dni: tretí ráz stala bohatá Hanka z nádherňej posťeli. Pred krásnim palácom stojí jej oťec, ako vo vitržeňú, ňemuože sa preďiviť, kďe sa tento palác tu vzau. I pozre Hanka z visokího obloka dolu, a oťec pozná svoju dcéru. ,Ach, diouka moja,‘ hovorí plní podivenia, ,kďe že si sa ti tu vzala? čože ti tu robíš?‘ Vtom poslušní sluhovia, kterích Hanka bola poslala, vivedú zplašeního otca do krásnich izbí. Všecko čistuo, všecko krásnuo, kďe sa obzrie, tam sa vidí, na hromadách strova, zbožia, na hromadách peniaze, na hromadách šecko, čo duša zažjada. Pred ním stojí dcéra nádherňe oblečená, dvanác sa jej ukloňuje sluhou, a dvanác slúžok novie čeká rozkazi. ,Ach, diouka moja, kďe že si ti toto všecko vzala?‘ zpituje sa oťec dcéri. A ona mu rozprává všecko, čo sa stalo od toho času s ňou.

Bohaťe obdarovala dobrá dcéra odchádzajúciho otca, macoche poslala strovi i zbožia a sestre tri pári najkrajších šjat.

,Hľa, žena moja,‘ radostňe hovoriu vracajúci sa do domu otec, ,ja som ti vždicki vraveu, naša Hanka je viac ako druhie diovki, tá si vislúžila, tá má krásní dom, zbožia, peňastva, všecko, čo sa ľen pomisleť muože, tu ti posiela strovi i zbožja, a ťebe,‘ obráťiu sa vtom k ňevlastňej svojej dcére, ,posiela tri pári krásnich šjat.‘

,Ach, mužíčku muoj zlatí,‘ vikrikovala úlisná macocha, ,aľe bi to naozaj prauda bola? — Djouka moja, anjel muoj, i ti puojďeš slúžiť, hňeď zajtrá, mužičku, hňeď zajtrá povedieš jú do službi, nach si i ona vislúži to, čo si Hanka vislúžila, — ňie, — ona ňemuože biť podľejšja od Hanki.‘

Sotva sa rozodňívať počalo, a oťec stúpau tou istou cestou, kterou pred dakoľko dňí s Hankou. Vistaveu jej domčok a vrátiu sa domou.

Po troch dňoch išla naradovaná jej matka i s mužom, navštíviť dcéru, misliac, že sa tak staňe s ňou, ako sa stalo s Hankou. Zďaleka vidia nízki domčok, a v obluočku človečú hľavu s viškereňimi zubámi. ,Ach, djouka moja, anjel muoj, ako sa mi smeje, ako ma víta,‘ volá naradovaná matka ako bez sebe, ,ľen skorej, mužíčku, ľen skorej, abi som ju mohla boskať a objať.‘ Vkročja do domčoku — a hľa! naprostreď izbi leží dcéra bez hlavi, která je v obluočku s viškerenimi zubami zaseknutá. Všaďe okolo smrďela smola — zaškrťili čerti ňevernú falošnú sestru. A Hanka žila s Jaňíkom dlhie roki.“

4. Czambel, § 134., str. 244 — 245, má rozprávku zo Spiša.

Úvod predošlej verzie je tu vynechaný. Rozpráva sa vcelku rovnako, ako pastorkyňu zaviedli do hory a tam nechali. Do chalúpky prišiel „džadek, na pjac hlap a na loket brada“ a priniesol jej ráno peniaze. Rovnako otec navštívi dcéru, dostáva hodne peňazí, ale psík ho doma nevíta. Podobne ako v predošlej verzii macochinu dcéru roztrhá Loktibrada, že ho nepohostila. Keď potom otec nesie jej kosti domov, tiež ho pes nevíta.

Tieto verzie sú v Anmerk. KHM Grimm I., 218 slúčené s predošlými č. 52 A do jednej látky.

5. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával Jano Psotka v Starej Hute pri Novej Bani. Zapísal 21. X. 1900 S. Czambel.

„Bola jedna macocha, mala pastorča, diouča aj svoje diouča. Velmo nerada videla to pastorča a takje štrófy mu dávala, že musela mak z popola vyberať. Jednu nedelu išlo na vodu k studnički, keď malo ten mak vyberať, tak ono bolo zarmútenuo, že ako ono to vybere. Ukázala sa mu tam jedna žena a poviedala mu: ,Čo si takvo dioučatko zarmútenuo?‘ ,Ako by som nebola, keď moja matka mi rozkázala navareť na obed, aj mi namiešala maku do popola, aby som ja to šecko povyberala z toho popola aj navarela na obed.‘ Potom hu neksela držať, odšikuvala hu do služby; upiekla jej otrubenje kabáče a s tým tajšla; prišla do jednýho domu, de inšie nebolo kreme omrlec na doski ležau, aj jedna mačka. Chudiatko to diouča, vynšlo na pec a tam sedelo aj s tou mačkou. Keď prišlo pou noci, prišlo na dvere búchať, volalo hlasom: ,Otvor, omrlý, omrlýmu, ideme pre živýho.‘ Keď prvý ráz zavolalo, spusteu omrlý jednu nohu, keď druhý ráz zavolalo, spusteu jednu ruku, keď tretí ráz zavolalo, spusteu druhú nohu. Keď štvrťí ráz zavolalo, stáu aj z doskou hore.^[208] A na povale bou jedon kohút. Tak dioučatko zavolalo: ,Zaspievaj, kohútko, dám ti rano žítka.‘ Keď kohútko zaspievau, omrlý sa na smolu rozliau. Aj ten, čo išou núter.

Dioučatko išlo ráno ďalej. Najšlo si službu. Pekných šiat si naslúželo, až sa navrátelo domou k macochi. Macocha mu tje šaty závidela. Vyšikuvala aj svoju diouku do služby, že si aj ona môže takje šaty vyslúžeť. Išlo diouča jej do služby. Napiekla mu koláčou. Vypravela ho poriadne. Prišlo diouča nedelako toho domu a vidí, že je tam svetlo. Ňímalo de inde nocuvať, utiahlo sa ta. Prišlo pou noci, kričí na dverach: ,Otvor, omrlý, omrlýmu, idem pre živýho.‘ Keď prvý ráz zavolau, spusteu omrlý jednu ruku, keď druhý ráz zavolau, spustiu jednu nohu, keď treťí ráz zavolau, spusteu druhú nohu, keď štvrťí ráz zavolau, stau hore omrlý. Tie časy vynšou ten omrlý, čo bou vonku, na koch a spadou dolu kochom. Tí dvaja omrlí to diouča roztrhali a črevá s neho po plote okolo domu rozmotali.

Diouča ništ nechodí glkšie časy domou, tajde ho jeho mati naštíveť tou cestou, kade diouča išlo. Až príde k tomu domu. Ako by bola vedela, že jej diouča tam slúži. Zaraduvala sa, keď videla po paseki tje črevá rozmotanje, zavolala hlasom: ,Oj, chvalabohu, šak moja céra už aj pradená ozvárala. Tá sa tu dobre má!‘ Ale keď hu tam nenajšla, vrátela sa len domou, pomyslela, že ada sama príde. Ale veru darmo čakala, lebo omrlci jej črevá s plota nezosnuvali a neskrieseli hu.“

b) U tancujúcich čertov

Czambel, § 119., str. 225.

Macocha poslala v noci pastorkyňu pre oheň. Dievča prišlo k domčeku, kde tancovali čerti. Volali na ňu, aby šla tančiť s nimi, dievča odpieralo a žiadalo stále nové dary; keď jej všetko priniesli, udrela dvanásta, čerti zmizli a dievča vrátilo sa domov s ohňom. Druhú noc macocha poslala svoju dcéru, ona si pýtala krásné šaty odrazu a čerti ju utancovali.

Srovn. Povídky kladské II., 237.

1. B. Němcova I., 91 — 100 č. 11, má rozprávku „O dvanácti měsíčkách“ od slúžky Marky v B. Ďarmotách, rodenej z Trenčianskej stolice. (Zapísala roku 1853.)

Pastorkyňu prenasleduje macocha a jej škaredá dcéra. V treskúcej zime poslaly ju pre fialky. Maruška blúdila po horách, až prišla na vrch hory k veľkému ohňu. Veľký „sečen“ (január) sedel práve na najvyššom mieste, spýtal sa dievčaťa, prečo prišla, čo hľadá, a keď zvedel, že ju macocha a sestra Holena vyhnaly do hory pre fialky, pošiel k najmladšiemu mesiačikovi „breznovi“, aby si sadol na jeho miesto; na jeho povel roztopily sa snehy, všetko sa zazelenalo a zakvitlo; Maruška chytro natrhala kytku fialiek a ponáhľala sa domov. Druhý deň ju vyhnaly pre jahody, zas blúdila dlho, naostatok prišla k ohňu dvanástich mesiačikov, tu mesiac „sečen“ prepustil miesto mesiacu červnu, hneď nastalo leto, a Maruška nasbierala si plnú zásteru jahôd. Tretí deň ju poslali pre jablká. Na miesto mesiaca ledna zasadol mesiac „září“, ktorý urobil, že oheň vysoko vyšľahol, sneh skapal, na stromoch nerozvíjalo sa lístie, ale zažlklé padalo dolu, bola jeseň. Nevidela Maruška jarných kvetov, dávala pozor len na stromy, a keď zbadala na jabloni červené jablká, chytro ich striasla a náhlila sa domov. Doma ju vyklialy, že viac nedoniesla.

Potom sa pobrala Holena pre jablká. Keď prišla k ohňu a dvanástim sediacim, sama bez pýtania sa ohrievala. Keď sa jej mesiac „leden“ spýtal, čo tam hľadá, odsekla mu, že nemusí vedieť, kam ide, a odišla. Mesiac leden svraštil čelo a šibol kyjom nad hlavou. O chvíľku zachmúrilo sa nebo, strhla sa strašná metelica a začal duť ľadový vietor. Holena blúdi, mrzne. Macocha, keď sa nemohla dočkať dcéry, vybrala sa hľadať. „Sněhu plno, nikde stopy. Volala Holenu, nikdo se jí neozýval. — Bloudila, bloudila dlouho, sněh se sypal, ledový vítr dúl po hoře.“ Tak macocha a jej dcéra zahynuly vo fujavici. Darmo čakala na ne Maruška, neprišly viac, a tak jej ostal domček, kravička a kúsok poľa, „našel se k tomu i hospodář, a dobře bylo jim oběma žíti v pokoji.“

Túto rozprávku priniesly P. Dobšinského Prostonárodnie slov. povesti II., 40 — 49, celú slovensky a len s malými slovnými i štylistickými zmenami. Odchylne od textu Němcovej miesto mesiaca júna v Prostonárodních Slovenských povestiach berie vládu od januára mesiac lipeň, a miesto mesiaca septembra mesiac rujeň. Rozprávka v Prostonárodních slovenských povestiach má dlhšie zakľúčenie. Maruške ostal domček, kravička, záhradka, pole a lúky. Keď prišlo jaro, našiel sa i gazda „šuhaj driečny“, ktorý sa priženil k Maruške a dobre im bolo v pokoji. „Svätý pokoj a láska je nado všetko!“

2. Podobnú rozprávku spracoval v novších časoch Fr. Šajanský v Slovenských Pohľadoch XXII., 612 č. 3, „Svetlice“.

Dvom dievčatám, z ktorých jednu volali múdrou a druhú sprostou, vyhasol oheň. Sprostá šla ho hľadať, neprišla k nijakému ľudskému príbytku, iba naostatok zočila svetlo, šla za ním a odrazu stála pred jasným ohňom a dvanástimi chlapmi, mesiačikmi a ochrancami nebeského svetla. Poklonila sa a prosila si ohňa. Odpovedali jej, že jej dajú, ak uhádne, ako sa volajú. A sprostá začala, ako ju matka naučila: Veľký Sečen, Malý Sečen, Brezeň, Dubeň atď. Spokojní napchali jej rýdzeho zlata. Ohňom žiarilo, ale nepálilo. Tak priniesla domov so svetlom i bohatstvo. Potom sa vybrala ta tiež múdra, ale ako došla, ani nepozdravila, len si pyšne rozkazovala: „Dajte mi z toho…!“ Ostro pozreli na ňu a odpovedali, že dajú, ak uhádne, ako sa nazývajú. Začala vyratúvať: Január, Február,…, ale jej nedali ani dohovoriť, nahnevaní hodili ju do ohňa.

Podľa V. Tille v komentári k Slovenským pohádkám B. Němcové na str. XXII. — XXIV. „jest povídka ,O dvanácti měsíčkách‘ látkou i stylem nejumělečtější a nejkrásnější z povídek Němcovou zapsaných… Němcová vytvořila z vypravování své (slovenské) služky (Marky) umělou lidovou povídku, a tentokrát podařilo se jí v pravdě to, po čem již při psaní českých povídek tolik toužila, aby ducha národního skrz na skrz tak pojala, jako Erben…“ Podobne v knihe Božena Němcová, III. vyd., str. 218.

Do angličtiny preložil túto rozprávku dr. Jozef Baudiš v knihe Czech Folk Tales. London, George Alien & Union, s. a. (1918), str. 1 — 15. — Zvláštna úprava číta sa „Contes bleus“ od Ed. Laboulayea (1863 a potom hojnejšie tlačená). Podľa výťahov v knihe P. Saintyves: Les contes de Perrault (str. 20 — 21) sú obe dievčatá pomenované Dobrunka a Zloboga. Vlastnú rozprávku B. Němcovej francúzsky učenec nepoznal.

Keď vo verzií Šujanského mesiačikovia potrestali múdre dievča, že ich menovala nevlastnými menami, vravela ich mená nedobre, pripomína to do istej miery rozprávku v západných krajinách europských rozšírenú o dvoch hrbatých, kde jednému odňali hrb, keď vedel náležite doplniť pieseň, druhému prilepili ešte hrb prvého, keď nevedel pomenovať ešte jeden deň. Srov. Crane 103 č. 27, Sebillot Folklore de France III. 122, Folk Lore XIX. 324, Bédier Les Fabliaux 2. vyd. 276.

Srov. Th. Buslajev: ??????? ???????? ?????? 1861, str. 321 a nasl. J. Polívka: Slovenská pohádka o dvanácti měsíčkách a její paralely. (??????? ??????. ???. ????? ???????? III. CXLI — CXLIII, 1925, str. 1 — 24.