ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Zápis čertovi a skrotenie čertov (Kristus a Peter)

1. Národný Hlásnik, roč. XXIV. č. 1, str. 12 — 14, má rozprávku „Švec a čert“.

Švec zapísal sa z biedy čertovi i so ženou a s deťmi, vymieniac si, aby mu čert nosil toľko peňazí, aby mohol vyžiť so svojou rodinou. Prinášal mu každý deň päť zlatých. Vtedy práve chodil po svete syn Boží s Petrom. Raz prišli k ševcovi na nocľah. Ráno vyprosil si švec za odmenu, aby bez jeho vôle nesmel sa hnúť, kto si sadne na jeho trojnožku, kto sa cez okno podíva na neho do izby a kto v jeho záhrade vyškriabe sa pre ovocie na hrušku alebo slivku. Keď sa minul čas, prišiel pre ševca a jeho rodinu čert. Švec si vyžiadal, aby sa mohol ešte najesť, a ponúkol čerta posadiť sa na trojnožku. Keď po večeri sberali sa na cestu do pekla, čert nemohol vstať, strašne ho pálilo, a tak povolil ševcovi ešte sedem rokov, ak ho pustí. Po siedmich rokoch prišiel čert zasa, nevkročil však do izby, ale ostal vonku pri okne stáť a volal ševca, aby už išiel. Dnuká práve šli večerať, čert zas čakal, a keď boli hotoví na cestu, nemohol sa čert od okna hnúť, bol, ako by ho tam prikovali, a len prosil, aby ho pustil. Pridal ševcovi za to sedem rokov. Keď minulo nových sedem rokov, dostavil sa čert znova pre ševca a šiel rovno do izby. Švec ho privítal a povedal mu, aby si šiel do záhrady natrhať ovocia, že im toho roku hojne stromy obrodily, že žena vezme na cestu do vreca. Čert šiel do záhrady, triasol stromy, že všetko lístie popadalo a stromy ostaly holé ako v zime. Švec bol už zasa hotový i s rodinou na cestu, kričí na čerta, aby už šli, ale čert nemohol sa pohnúť so stromu. Švec na neho skríkol: „Či som ti nepovedal, že keď po tretí raz prídeš a nebudeš chcieť so mnou, že sa ti zle povedie? Ja chcem a ty nechceš, myslíš, že som tvoj blázon? Počkaj!“ Skočil pre remeň a mlátil čerta, že sa ľudia prišli so všetkých strán dívať, a mlátil ho, že nebol ani čertovi podobný. Potom ho pustil: „Choď, ak ťa ešte v pekle poznajú.“ Čert s radosťou utiekol a dal ševcovi už navždy pokoj.

Keď švec umieral, rozkázal si dať zásteru do truhly. Sotva umrel, šiel k bráne nebeskej a klopal, aby ho vpustili. Tu sa zjaví sv. Peter a vraví: „Pre teba tu niet miesta, odíď, čo si si vybral, to si dostal. Keby si si bol vybral nebo, na ktoré som ti ukazoval, mal by si ho teraz.“ Ako to povedal, zatvoril bránu. Švec išiel tedy k peklu. Ako ho čerti zďaleka videli, začali vrešťať: „Švec sem beží, zatvorte vráta, nepusťte ho sem, lebo by nás všetkých z pekla vyhnal.“ Švec búchal na vráta, ale darmo. Keď ho nechceli pustiť ani do pekla, išiel znova na sv. Petra do neba. Sv. Peter sa naň podíva a vraví: „Pre teba tu nieto miesta, darmo hľadáš.“ A švec hybaj zasa do pekla. Čerti zas vrešťali: „Len toho ševca sem nepúšťajte!“ Švec obrátil sa zasa k nebu. Ako sv. Peter otvoril vráta, hodil ta švec svoju zásteru, vraviac: „Keď niet pre mňa v nebi miesta, nech je tam aspoň moja zástera,“ a tretí raz išiel k peklu, ale tam nebolo počuť ani hláska, vráta boly zamknuté. A švec si vraví, že ešte raz pôjde k sv. Petrovi. Keď sv. Peter otvoril, švec skočil chytro do neba a sadol si na svoju zásteru. Peter ho vyháňal, že niet preň miesta, ale švec nechcel odísť, bránil sa, že sedí na svojom. Peter, nevediac si rady, šiel k Synu Božiemu a ten pohnutý ľútosťou svolil, „nech si tedy sedí tam pri bráne“.

2. Kováč. Nový i Starý Vlastenecký kalendár a Slovenský Pozorník na r. 1843, str. 55 — 56, má rozprávku „Čert a kováč“. Motív začareného stromu nahrádza sa tu inším. Čert sa vie urobiť maličkým.

Kováč, ktorého bieda vohnala do zúfalstva, šiel sa obesiť. Vtom sa mu zjavil čierny muž ako uhliar a sľúbil mu, že mu dá zlata, keď sa mu zapíše, o päť rokov že si preň príde. Čierny vyňal z vačku kontrakt a kováč sa mu doňho krvou podpísal. Keď prišiel domov, našiel na ohnisku miesto uhlia veľkú kopu zlata. Kováč nespyšnel, robil ďalej svoje remeslo a zo zapísania nerobil si veľa starostí, že si bude vedieť rady, keď príde čas.

Keď sa minulo päť rokov, prišiel uhliar a vytiahol zápis, keď ho kováč nechcel poznať.

Keď kováčovi povedal, že je čert, chcel sa kováč o tom presvedčiť, a žiadal od neho, aby sa urobil veľkým ako jedľa a malým ako myš. Vyšli von a čert sa urobil vyšším ako najvyššia jedľa, skríknuc na kováča: „Či mi už veríš?“ „Dobre,“ vraví kováč, „ale urob sa zas tak malým ako myš.“ A skôr ako myšlienka zmizla obrovská postava a v tráve sa mrvil chlapček pol druha palca zvýše. Vrtko ho kováč pochytil, hodil do vreca a mocne zaviazal. Povolal tovarišov, hodil vrece na nákovu a rozkázal im, aby ho strepali na prach. Bitý čert prosil, aby ho pustil, sľuboval mu pridĺžiť päť rokov, a keď kováči neprestávali, modlikal čert, aby len prestali, že nech mu dá zlato a vezme si svoj zápis. Ale kovali veselo ďalej, až čert bol „na kabáč zbitý“ a slabým hlasom sa ozýval, že mu vydá zápis i zlato že si môže nechať. Kováč rozkázal tovarišom, aby prestali, otvoril vrece len toľko, aby mu čert mohol vydať zápis, ktorý kováč potom hodil do ohňa. Tak čerta vypustil a ten „bez odobierky“ vyletel komínom s hrmotom a smradom.

Čert vie sa robiť veľkým a malým, pozri Anmerk. KHM Grimm II., 414 č. 99. Ináče to patrí do látky, sostavenej tamže II., 166 č. 82.

b) Skrotenie smrti

1. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti XVI., 35 — 37, č. 20, má rozprávku „Kováč Paška“ zo Spišskej stolice.

Kováč Paška prosil si od Boha, aby mu dal fajku, v ktorej by bolo vždy dohánu, džbánok, z ktorého by vína neubúdalo, a pušku, ktorá by ustavične strieľala. Keď sa raz vrátil z hory, bol taký unuvaný, že prosil Boha, aby poslal Smrť pre neho. Smrťka hneď prišla, ale on ju nalepil na lavicu pri peci. Sľúbil jej, že ju pustí, ak sedem rokov vysedí na lavici. O krátky čas zas volal Smrť, a to teraz dve, ktoré chytil do fľaše. Napokon vyvábil najmocnejšiu Smrťku na hrušku, kde sa prilepila. Všetkým vravel, že ich pustí, keď tam ostanú sedem rokov. Potom volal Diabla. Ako sa mu v okne ukázal, vyrazil mu všetky zuby. Tak nakoniec svolával všetkých čertov, pochytal ich do vreca, dal ich kovať, pokým sa vrece neroztrhlo a pobití čerti neutiekli.

Potom sa Paška vybral so svojou truhlou do pekla. Otváral mu čert, ktorému vyrazil zuby. Všetci diabli z pekla utiekli krem jedného, ktorý bol prikovaný na železe. Kováč kropil všetko svätenou vodou, kým mu čert nesľúbil vziať si, čo chcel. Paška pomiešal deravou vareškou v kotle, vylovil tak všetky dušičky, nasypal ich do vreca a šiel. Ako vyšiel, čerti o „zlomgrgy“ vrátili sa do pekla, a keď zbadali, že im odniesol dušičky, poslali za ním diabla. Začínajú sa zápasy medzi kováčom a čertom. 1. Kto prvý rozhryzie orechy. Nasypal svojej veveričke orechov a diablovi hrsť mramorového kameňa, že si vylámal všetky zuby. 2. Pretekajú sa vo hvízdaní. Kubín: Podkrkonoší záp. 546. srov. 89 Aab, 104 Aa).

Na lúke vysypal Paška dušičky, boly z nich ovečky. Prišiel Kristus, chcel ich kúpiť, kováč mu ich núkal zadarmo, keď ho vezme do neba. Kristus ho poslal vyspovedať sa k istému starému kňazovi. Ako to urobil, šla jeho duša rovno do neba. Kubín: Povídky Kladské I., 142, č. 68. Javorskij: Pam. galićs. 292.

2. Procházka, str. 77 — 78, má verziu z Trenčianskej stolice.

Pre starého kováča prišiel Boh, aby šiel s ním, ale kováč nechcel, že o pol roka príde sám. Keď neprišiel, poslal Boh pre neho smrť. Kováč ju oklamal, chytil ju do škrupinky z orecha, orech hodil do vody, tak že len po šiestich rokoch smrť mohla z neho. Tak prišiel pre kováča čert, ale kováč i jeho previedol, čerti vliezli do železného vreca, kováč dal ich kovať. Napokon poslal Boh pre neho anjela a ten naozaj ho doviedol do neba. Tam pásal ovečky. Prišiel raz čert a chcel ich. Nastávajú závodenia: vyhodí sa kameň-vtáčik (hostriab); 2. beží sa (zajac); 3. z kameňa sa vytláča voda — syr. A tak čert prehral. Kubín: Podkrkonoší záp. 546.

3. Slovenské Pohľady XII., 647, č. 11, majú rozprávku „Kováč a smrť“ zo sbierky Fr. Šujanského (= Katolícke Noviny XLIII. (1892) č. 1, str. 7).

Prišla smrť pre kováča. To bol ešte ten starý otec všetkých kováčov. Oklamal ju, pozval ju, aby si sadla. Ako si smrť na lavicu sadala, otrela sa o deravý orech, kováčom podstrčený, vtiahla sa cez dieru do neho, kováč dieru zabil a zakoval. Nemohla na svobodu, ľudí pribúdalo hojne, lebo nik neumieral. Nakoniec omrzel kováča život, nevodilo sa mu na staré kolená dobre, zatúžil po svätom pokoji, a tak vypustil smrť. Napajedená dlhým väzením pochytila ho prvého a pomárnila hrúzu sveta. Ale už kým svet je svetom, nedá sa nikomu chytiť.

Srov. Anmerk. KHM Grimm II., 163 č. 82.

c) Do neba ho nechcú, z pekla vyháňajú

Slovenské Pohľady XII., str. 647, č. 12, majú „Kováč na druhom svete“ zo sbierky Fr. Šujanského (= Katolícke Noviny XLIII. (1892) č. 3., str. 23).

Kováč podkoval oslicu, na ktorej niesol sa Kristus Pán do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Sv. Peter sľuboval za to kováčovi večnú odplatu v kráľovstve nebeskom. Kováč nechcel o tom ani počuť, že robí len za hotové. Po smrti chcel do neba, ale sv. Peter ho nevpustil. Išiel tedy do pekla, búchal kladivom na vráta, ale čerti ho nepustili, lebo vedeli, že koval Kristovu oslicu, a báli sa jeho kladiva. Chodil potom kováč po svete od dverí do dverí, ale nikde ho nepúšťali, nikde nemohol nájsť pokoja, až napokon ukonaný a vysilený svalil sa na prah pred nebo. Prišla dušička a prosila sa do neba. Keď ju sv. Peter púšťal, nemohla cez kováča, rozvaleného na prahu. Postrčil tedy sv. Peter kováča do neba, a tak sa tam utiahol do kúta. Srov. Reinh.-Köhler, Aufsätze 48 a ďalej.

d) Votrelec, vyhnatý z neba ľsťou

Zo stolice Oravskej je verzia, ktorú rozprával „Jano Jänký, vicerichtár“ v Zázrivej. Zapísal S. Czambel 30. júna 1900.

„Jeden sedlak rád by sa bou dostať do neba i prišieu gu dveräm, prosiu svatjeho Petra, že by mu otvoriu. I ten mu tolô dovoliu, žebi aspon koniec nosa tam urobiu. Keď mu tje dvere otvoriu, sedlak sä obraťiu chrbtom a tak chrbtom šieu napred do dverí a tak mau koniec nosa v nebi. A svätý Peter ho potom nemohou oteľ vyhnať a tam ho nechceli, že je hriešny. Potom pošieu sv. Peter gu svatému Jánovi radiť sa, čo má s tym sedlakom robiť. Ten mu už potom povedau, že by ho len vyhnau, ako môže. Ide nato zasa Lukáš a tento mu náradiu: ,Tomu sedlakovi boui zhinuui vouy, keď bou ešte živý, nuž si zavouaj andevuov a pusť ich ponad bránu a nazad im otvor bránu a rozkáš im kričäť: vouy, vouy, sivje vouy!‘ I ten sedlak keď to počuu od tých andevuov, nuž vybehnuu, že to tje jeho vouy sa tam pred tou bránou. A Peter za ním chytro zapreu. A vac ho potom tam nazad nepustiu.“

Táto rozprávka je značne rozšírená v rozličných variáciách už od stredoveku; srov.: Reinhold-Köhler, Aufsätze str. 55 a ďalej; Zeitschrift des V. für VKunde XVII., 101 č. 3; Haas, Rügen SM, 205 č. 205; Lorentz, Slowinzische Texte, str. 26 č. 26, str. 38 č. 40. Teksty pomorskie, 21 č. 51. Mater. antropol. etnograf. II., 2 str. 55 sl, č. 26; Romanov III., 426 č. 27, IV., 79; Sebillot, Les joyeuses histoires, 265 č. 75. Žizň 1924, Ijuň I., str. 295 (Zabubnovali a tak vojak krásno-armejec vybehol z pekla).

a) Skrotenie strašiacich čertov a chytenie Smrti

1. Zo starého oravského rukopisu (Povesti oravské) je verzia, ktorú odtláčame.^[330]

„Slúžil jeden 3 roki za 3 turaki. Prešjel ho Kristus Pan s Petrom, doveďeli sa ho, kde bol. ,Slúžil som,‘ povedá ,3 roki za tri turaki.‘ — ,Daj že nam jeden pre meno Bože!‘ Potom ho zase prešli, zase im 2-hi turak dal. Prešli ho 3 ras, zase im dal ostatní turak. Potom už povedel: ,Poručeno Bohu, vet Pan Boh mi požehná na to mesto.‘ Zato mu dali 5 graicarí. ,Kupim si fajku i tabaku ai mechur za tich 5 grajcari.‘ Potom ho prešli 4-ras. Doveďeli sa ho, de bol. Povedel im, že slúžil 3 roki za 3 turaki, ,ale som ich dal pre meno Bože.‘ Doveďeli sa ho, čo pita za ten svoi turak. ,Fajku, čo bude v ňej i tabak i oheň, za 2-hi vrece a korbač a za 3-ti karti.‘ A Peter mu povedel: ,Nepitaj karti, ale slávu!‘ A on mu odpovedel: ,Ja bez teba slávu dostaňem.‘ Potom uš pošel svetom.

Potom prišel do jednej kralovnej, čo jej muž zomrel. Dovedel sa jej, prečo v svojej palote nebiva. Povedela mu, že ňemože obstat. Potom volal jej sinou do tej paloti, že sa budú hrat. Nehceli s nim ist, musel ist sám. Dali mu svjece. Hral sa sam. Potom ten král poslal s pekla jedneho, že bi ho išel vihnat. Prišel ku dverom, tam na nich bušil. Povedal mu: ,Pod sa ku mňe hrat.‘ Nechcel ist. Zavolal: ,Furt do vreca!‘ Potom ho v nom tal tim korbáčom. Ten pošel do pekla: ,Nechce ten vinst tam otel.‘ Pošel zas 2-hi, i toho tak viplatil. I… potom sam ten kral vidrepal sa na sklep. ,Nebúr po tom sklepe, bo si ho ňemuroval, pod sa ku mňe zahrat!‘ Povedel mu: ,Furt do vreca!‘ ,Dobre mňe moj kamarat povedal, že ja tam trafim na hostinu.‘ Povedal mu: ,Len na nebi šecko ti ukažem, kde tu čo jest.‘ Peňaze, mal ich 3 bočki, jednu poručil pre ubohe siroti, 2-u pre ubohe vdovi, 3-u na kostol. Potom sa ten kral dostal do ňeba.

Šjel ten sedlak do tej kralovnej rano, doveďela sa ho, čo pita za to, čo ho vihnal, a on povedal, že ňič nehce. Potom už pošel prez horu. Tam sedela smrt na dube. Doveďela sa ho: ,Kde ideš?‘ Poveďela mu: ,Už je tebe čas, musiš ist.‘ Povedal jej, že ešče nepojde. Povedal jej: ,Furt do vreca‘ i nosil ju 7-em rokov v tom vreci. Šel ju Peter hladat a Kristus Pan mu povedel: ,Ale sa varuj, že bi ta nevital v tom vreci.‘ Doveďel sa Peter, či ňevidel takej ženi zo samich kosti. Prišel potom čas i pošel do neba. Povedel mu Peter: ,Iď do pekla, ked si slavi nekcel, ked som ti ju kazal pitat.‘ Pošel do pekla, tam sa hral o te smete, čo na zemi boli, nahral ich 3 vreca, zaňesol do ňeba. Šel potom ai on za ňimi, že sa ide pripačit na te ovce, čo víhral. Odchilil mu Peter, že sa pripači a on vrazil ruku, Peter zaprjeu a on skričal: ,Postoj, ruku mi utneš.‘ Odchilil dalej, vrazil sa šetek, prestrel vrece. Povedel mu Peter: ,Hibaj otel!‘ A on povedel: ,Ved ja tu na svojom vreci ležím.‘“

2. Czambel, str. 330 — 331 č. 166, má verziu zo stolice Šarišskej.

Starý husár na ceste domov oddychoval si v hore. Prišiel k nemu žobrák a prosil o kúsok chleba. Za to si vyžiadal od žobráka pušku, husle a vrece, dostal ich hneď. Išiel ďalej, až prišiel do mesta, kde boly všade čierne zástavy vyvesené. Kráľ mal vojnu a náš husár šiel s jeho vojskom, nemajúc nič, len svoje tri kúzelné veci. Nepriateľa svojimi husľami roztancoval, že mal dosť. Chcel potom husár otvoriť svoje vrece, aby všetkých nepriateľov pochytal a potom puškou postrieľal. Nepriateľ prosil, aby bol pokoj. Husár nechcel nič inšie, len aby bol v istom lese horárom.

Po čase prišla tam pre neho smrť. Dovolila mu, aby si smel ešte ostatný raz zahrať na husliach. Smrť vyskakovala vyše stromov, až ho prosila, aby jej odpustil. Ale on hral ďalej, chytil ju do svojho vreca a zavesil ho tak do pivnice. Roky prešly a ľudia neumierali. Raz, keď husár odišiel do mesta, chcela jeho žena zvedjeť, čo je vo vreci, a otvorila ho. Smrť vyskočila, bežala za husárom, a tak našli ho na druhý deň v snehu mŕtveho.

Keby husárova žena nebola otvorila vrece, bola by smrť podnes v ňom, a ľudia by neumierali, ale teraz musíme všetci, bohatý i chudobný, kráľ i žobrák.

3. Malinowski, 143 — 146, č. 2, má verziu zo Spišskej stolice.

Vojak si vyslúžil za tridsať rokov päť krajciarov. Domov idúc stretol štyri razy žobráka. Dal mu svoju mzdu a dostal od neho obrus, fajku a vrece. Na nocľah prišiel ku krčmárovi. V krčme strašilo a vyslúžilec tam ostal. Vyšiel „strach“ zpod stola, zpod pece a tretí, ktorý mal tri hlavy. Vyslúžilec chytil všetkých do vreca a ráno ich dal kovať. Pustil ich, keď prvý sa vykúpil sudom dvadsiatnikov, druhý sudom dukátov a tretí sudom červených peňazí. Peniaze dal krčmárovi, aby každého hostil, a sám išiel ďalej. Stretol smrť, chytil ju do vreca, bil a vypustil iba vtedy, keď mu sľúbila, že ho nechá na žive.

Keď nemohol umrieť, odišiel do pekla. Tam ho však poznali a peklo zatvorili. Odišiel do neba. Ježiš prikázal Petrovi, aby ho nepúšťal, že by ho mohol chytiť do vreca. Vyslúžilec sa stále do neba dobíjal a Peter vravel, že za jeden krajciar, ktorý dal žobrákovi—Petrovi, dostal obrus, za druhý fajku, za tretí sviečku, za štvrtý vrece a za piaty nežiadal nič. Tu sa inakšie rozpráva, ako bolo v úvode. Ježiš potom vojakovi riekol, aby sa vrátil na svet a hľadal smrť, lebo nikto živý neprichádza do neba. Veď i Ježiš musel umrieť, keď prišiel na zem. Tak prišla na zemi ukrutná smrť, vojaka zabila; potom sa dostal do neba.

b) Text s vložkami (Žid v tŕní)

1. Rozprávka v Prostonárodňom Zábavniku V., 173 — 8, pod nadpisom „Voják Jánošik“ rozpráva:

Vyslúžilec vracal sa so štyrmi krajciarmi domov. Cestou cez široké hory skoro zamdlel, keď vtom „mu v ušoch dzvendžalo, ako bi cigáni klince kúvali“. I slnko pražilo, nebolo tôničky a tu odrazu stretne ho pocestný, pozdraví ho a prosí almužnu. Vojak sa rozdelil so svojimi štyrmi krajciarmi a „kuľhák sa s podakovaňím s tadjal odobrau“. Za chvíľku na rovine stretol zas žobráka, dal mu krajciar. Išiel ďalej, pri ceste stojí tretí žobrák. „I vari vás hrom sipe,“ preriekol Janko a dal mu ostatný peniaz, aby sa zaň pomodlil. Išiel domov prázdny. Ale keby bol vedel, komu to všetko dával, bol by ešte i košeľu pridal. Bol to sv. Peter, ten ho chcel zkúšať.

O pol hodinky dohonil vojak tohože žobráka a ten sa ho pýtal, čo by si od neho žiadal za tie štyri krajciare. Vojak povedal, že by chcel takú „plachtíčku“, ktorá by mu dala jedlo, keby ju prestrel. Za druhý peniaz že by rád „fajku, čuo bi mi, keď si žjadám, plná a zapálená bola.“ Za tretí „takvo vrece, čuo keď bi povedau: Hutter, futer! Šmik do kapsi! abi mi čokoľvek, keď zachcem, do ňej vlezlo.“ Za štvrté chcel „píšťalku, na kteréj, keď bi zapískal, abi šetko, čuo žije na sveťe, tancuvať muselo!“

Žobrák mu dohováral, že zabudol na kráľovstvo nebeské, ale vojak odpovedal: „Oj, daj mi Bože, veť sa ja ta aj darmo dostaňem!“

V hostinci si nič nepýtal, prestrel svoju plachtičku a pochutnával si „jako zeman“. Krčmárka išla nad tým z divu skapať a umienila si, že mu tú plachtičku ukradne. Keď v noci zaspal, priplichtila sa k nemu, vzala mu z „kapselky“ jeho plachtičku a strčila miesto nej inú.

Keď sa vojak prebudil, nič netušiac, vybral sa na cestu. Krčmárka v komore tajne si opatrovala pomocou obrúska jedlá, častovala nimi hostí a veľmi zbohatla. Vojak, keď po dlhej ceste vyhladovaný prestrel si svoju plachtičku, hneď zbadal, že je to nie jeho, a vrátil sa ku krčmárke. Pýtal si svoj obrúsok, tá na svoju ženskú dušu zaklínala sa, že ho ani nevidela. Tu vytiahol Janko svoju píštaľku a začal na nej pískať. Roztancoval ju, že mu sľubovala vrátiť plachtičku, ale ako prestal pískať, zas všetko tajila. Vojak nahnevaný vzal vrece a zvolal: „Hutter, futer,“ a už krčmárka bola v ňom. Poriadne ju namlátil a tak mu plachtu vrátila. Vojak sobral veci a šiel svojou cestou.

Prišiel do zámku, kde strašievalo, a čo ho ako odhovárali, ostal tam na noc. O jedenástej hodine zatriasol sa zámok a on sa prebudil plný strachu. Začaly sa do izby sypať ohnivé iskry, a bezmála boly by ho pripravily o život. Vojak trpelive čakal, čo bude ďalej; o pol dvanástej stal sa veľký hrmot a do izby sa vrútil strašne „hruby“ s kladivom a opýtal sa ho, čo tam robí. Za ním prišlo ešte takých jedenásť. Ten „hrubjan“ zamieril kladivom na Jánošíka, ale Jánošík sa uhnul a kladivo vybilo dieru do múru. Vojak, keď videl, že to už ide s ním do tuha, vytiahol píšťaľku a začal na nej pískať, a roztancoval všetkých čertov. Pískal až do zunovania a neprestával, kým ho čerti neprosili, aby ich už netrápil. Všetci okrem „hardnaďa“ spadli na zem. Tu vojak vzal vrece, zvolal: „Hutter, futer,“ a náčelník hneď do neho skočil. Janko, čo mu sily stačily, začal ho vo vreci kladivom „ochládzať, až z ňeho kúrilo“. Bil ho tak dlho, kým ho čert neprosil. Zo strachu všetci čerti poutekali, ale vojak jednako jedného chytil, bil ho, pokým mu neukázal všetko bohatstvo zámku. Potom hodil čerta s vrecom pod stôl a išiel spať.

Ráno šli sa na neho dívať ľudia, či ešte žije. Jeden z nich vkročil do izby, Jánošík mu na žiadosť ukázal čerta vo vreci, a milý človek od strachu skonal. Jánošík bil čerta, kým toho človeka nevzkriesil. Ako to ostatní počuli, prišli vidieť čerta vo vreci, umreli strachom a čert ich všetkých bitkou prinútený vzkriesil. Potom vojak pustil čerta do povetria.

Vojak nechal ľuďom všetko bohatstvo zámku a tiež známé kladivo, a išiel potom do sveta, až prišiel k Židovi a stal sa jeho valachom.

Ovciam pískal a tie stálym tancovaním náramne schudly. Židovi to bolo čudné, šiel na miesto a skryl sa do tŕnia. Tu valach začal pískať, že sa Žid v tŕní roztancoval a celý zodral. Potom keď prestal pískať, Žid utiekol domov a čakal na Janka s veľkým „bozigáňom“. Keď to valach videl, pustil sa v nohy a šiel k istému farárovi za ovčiara. Ovciam farárovým i samému farárovi vodilo sa podobne ako Židovi, a farár ovčiara zažaloval.

Ovčiara odsúdili na šibenicu. Vyprosil si, aby si smel ostatný raz zahrať na píšťaľke. Žid bol tiež pri súde a začal prosiť, aby ho uviazali ku stĺpu. Ľudia i s katom začali tancovať, Žid tiež, až si celý chrbát odrel. Ovčiar len stále pískal, kým všetkých poriadne neunoval, potom pustil sa v nohy a šiel ďalej svetom, nevediac, čo si má počať. Premýšľal, ako by sa dostal do neba. Prišiel na lúku, kde sa páslo niekoľko oviec bez pastiera. Boly tam dve cesty, jedna do neba, druhá do pekla, a Janko pýtal sa oviec, ktorou má ísť do neba. Tie mu povedaly, že cesta do pekla je vydláždená, do neba však tŕnistá. Vojak zkúsil po ceste do neba, ale ho tam tŕnie bádalo, preto pobral sa do pekla.

Keď prišiel k peklu, začalo sa celé peklo triasť strachom pred vrecom. Nechceli ho vpustiť, že tam miesta nemá. Janko povedal jednému, aby ho zaniesol do neba, a ten po troche spierania zaniesol ho pred nebeskú bránu.

Sv. Peter ho nijako nechcel pustiť, vojak hodil do neba čiapku, a keď mu ju Peter vracal, chytil ho do vreca, a tak sa dostal bez namáhania do neba.

Žil tam, kým mu sviečka nedohorela. Jeho telo pochovali anjeli na skrytom neznámom mieste, lebo keby ľudia zvedeli, kde leží, pokladali by jeho mŕtvolu za svätú vec, že bol za živa v nebi, a putovali by k nemu i z ďalekých krajín.

2. Omnoho jednoduchejšia je rozprávka, zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 180 — 2, pod nadpisom „Husle“.

Syn dostal od čertov kúzelné husle a potom vstúpil do služieb farárových. I rozpráva sa dej celkom rovnako ako v predchádzajúcej rozprávke. Tento text podávame:

„Bou ráz jedon chudobní človek a tento mau edního sina. Tento jeho sin povje ráz ocovi si: ,Apo! já viďím dobre, že takto z nás ňič ňebuďe, a že ťažko buďemo muocť vižiť, ak sa inakši ňeobrátímo, a tak já tajďem do službi.‘ Oťec mu privoliu a dau mu napomenuťja, a s tím ho pusťiu z Bohom ďalej.

Ako iďe horami, dolinami, príďe do jednej dolini a tam čerti lem pletú čez cestu. Von sa jích zpítá: ,Čože to robíťe?‘ Oňi mu odpovedali, že chcejú cestu nuká zapljesť, abi staďe ňikdo ňechoďiu. ,Veď ja vám zapleťjem! strela sa vám do pečeňi!‘ a vezme edon kol, začňe ich dusiť. Tí sa mu začali prosiť, abi jim pokoj dau. Von jim ale povedau, že jim pokoja ňedá dotedi, dokjal mu takje husle ňedajú, čo keď buďe na ňich hrať, že každí musí tancovať. Čerti mu husle dali a on tajšou ďalej.

Príďe k ednimu kňazovi, a spíta sa ho, že či bi ho do službi ňeprijau. Kňaz ho prijau a poslau ho na druhí ďen kravi pásť. Von, ako vinšou vonká za mesto, začňe na husličkách hrať. Kravi sa pusťili do tancu a von pres celí deň hrau, tak že každá krava okrívela. Keď prišou domou, zpíta sa ho kňaz: ,Čože si robiu s timí kravami?‘ On ňepovedau aňi slova. Na druhí ďen tajšou zasek ovce pásť, aj vtedi celí ďen na husličkách hrau a ovce tancovali. Na tretí ďen zasek tajšou pást, ale vtedi dau pokoj.

Kňaz ale chceu veďeť, že čo on tam robí. A ta zobljekou sa do naha, abi ho ňepoznau, a išou strehnúť, že čo von tam robí. Tento ale ako zazreu, že kňaz iďe, len čekau, dokjal sa do edního kríka nuká vopchau, a už, keď tam nuká bou, vtedi začňe hrať na husličkách. Tento ňemohou skoro vonka vínsť a tak len v tom kríku sa natrjasau. Keď už krv z ňeho ťekla, vtedi začňe prosiť slúhu, abi prestau hráť, že mu polovicu gazdovstva dá. Ale tento ňedbau, len ďalej hrau; iba keď už viďeu, že sa dobre dodrjápau, vtedi prestau hrať.

Na druhí ďen tento hňeď ho obžalovau, a richtári ho až na smrť odsúďili. Keď už ho maľi na šibenicu ťahať, von ich prosiu, abi mu ešťe rás dali na jeho husličkách zahrať. Šeci mu privolili, iba kňaz ňechceu; ale druhí ňedbali na kňaza ňič, len mu oňi dali hrať na ňich. Kňaz ale povedau: ,No, keď mu už len dáťe hrať, tedi mňa o tento stĺp privjažťe.‘ Dobre bo ňje, kňaza privjazali. Tu milí začňe na husličkách hrať a páňi začnú tancovať, každí zo svojou. Aj kňaz pri stlpe sa dost našuchrau a zpjevau: ,Dobre som vám ja povedau, ňedajťe mu husle! Dobre som vám já povedau, ňedajťe mu husle!‘ Keď už viďeu, že sa dobre natancovali, prestáu hráť. Ale sa to pánom tak zapáčilo, že mu dali pardon, a namesto ňeho kňaza obesili. A ten aj do teráz hrá na husloch, ak ňezomreu.“

3. To isté, len obšírnejšie, rozpráva sa v rukopisnom sborníku, označenom VIII. g (Rozličné rozprávky), str. 103 — 107, pod nadpisom „Divotvornje husličky“.

Hrdina odišiel od otca a vymohol si v týchže okolnostiach husličky od čertov. Začal ich „mastiť kolíkom, až im rebrá chrapčaly“. Musel byť „hodný čeľadník, že sa mu tak dali mlátiť“.

Cestou postretol Žida s flintou. Mladík na neho skríkol: „,Hop, Židák, stoj!‘ ,A čop jach stal, na čopi jach stal, jach ňemožem stať, jach musím ponáhlať do Rožňavi na jarmok.‘ ,Strela sa ti do tvojej židovskej matera, stoj! keď ti statoční človek hovorí.‘ ,No už stojím, už stojím, už stojím. No čože chceš?‘ ,Čo chcem? nuž chcem poobzjerať, ako ti to tá flinta pristaňe,‘ a zvraceu ho z boku na bok. ,Ako mi pristaňe?‘ spítau sa Židok, ,ako tebe.‘ ,Veru, ako tebe, ako nerečeno Židovi. Než ale či tá flinta zná aj strjeľať?‘ ,Akože bi neznala, to dobrá flinta, ten zabije frabce i na teset krok.‘ ,Ukážže, nech sprobujem!‘ Práve sedělo tam dakolko vrabcou v hustom trňí. Namjeri, strelí. Dakolko s tích vrabcou padlo do trňja. ,To moj frabec, moj frapec, moj flinta, moj frapec,‘ kričau Židok a bežau tje vrabce zbjerať do trňja. Tu náš šuhaj vitjahne huslički, ,dočkaj,‘ povedá, ,idem ti ich osoliť,‘ a začne na nich len tak pomalički, a Židák v tom trňí začne sa zdvihuvať, z nohi na nohu prekračuvať, ten začne rezkejšie prehrávať a Židák natrjasať, vikrúcať. A to čo sa potrhnúv a za každím drap pulideri (nohavice), drap kaputrok a za každím drapnutím desať auveh, auveh! To sa nášmu figlarovi zapáčilo, len on začne tak skoro hrať, ako len mohou, a ten Židák začne viskakuvať, nohami pljaskať, vikrúcať sa ako šjalení. Pomali celí kaputrok a celje plundri na trňu ostali a on nahí, ako ho židovská mať na svet porodila, ak viskakuje, tak viskakuje. Už si nevedeu rady dať, človek celkom nahí, telo celuo dodriapanuo, nedau ňi mu pljaskať rukama či si pot s čela utjerať. ,Prestaň, prosím ťa, prestaň!‘ A ten nič. ,Nech prestane ich milost, prosím ponížene.‘ A ten len hrau. ,Na koleno prosím pána felkomožni, nech ne zabije chutobni clofek, chutobni šit — ouveh! ouveh!‘ A ten sa len smjau, len smjau, dobre sa od smjecha nezašjou. Na ostatok: ,No čo bi si ti do tvojej židovskej matera. Už ti muože nebiť luto, že si sa nevitancuvau,‘ a prestau.“

Žid darmo pokúšal sa dostať tie husle; Jankovi každá cena bola malá, a tak ho Žid zjednal za svojho pastiera. Prvý deň pásol Janko stádo kráv, roztancoval ich svojimi husľami, že okrively. Keď to Žid videl, „dobre ho ňepuklo od jedu, homrau, hrešiu, ouvehkau, metau sa“. Na druhý deň roztancoval stádo oviec a Žid nazlostený obžaloval pastiera. Odsúdili ho na šibenicu.

Potom nasleduje obyčajná scéna: Žid sa dal priviazať k stĺpu, celý zástup sa roztancoval, „pán s kucharkou, sedljak s velkomožnou paničkou ako na svadbe“. Konečne Janko prestal hrať a pánom sa ten „fígel“ tak zapáčil, že mu dali milosť a hojne ho obdarovali, takže mohol spokojne so svojím otcom žiť.

4. Vo verzii, ktorú zapísala Amália Sirotková v Povestiach r. 1858 č. 5, str. 36 — 42, pod nadpisom „O Husličkách“, dostal hrdina kúzelné husle za službu v očistci.

Otec viedol chlapca do sveta a „vysoce velkomožný pán“ vzal chlapca do služby za mzdu dvadsať zlatých. Pán ho zaviedol ku kotlom a prikázal mu pod nimi udržovať oheň. Chlapec bedlive konal službu, kým sa mu z jedného kotla neozval hlas: „Môj syn, nepodkladaj pod tento kotál ako pod druhý, lebo sa v ňom tvoja matka mučí; aby si vedel, tu je očistec, kde slúžiš, a tvoj pán je čert. Nebuď tu vyše roka, povedz pánovi, že sa chceš i gazdovské práce naučiť. Keď ti bude dávať peniaze, neprijmi ich, lebo sa obrátia na uhlie, ale radšej si vypýtaj husličky, ktoré visia nado dvermi, aj že bi ti za varechu s tíchto šamutín dali z tohoto kotla, vipomuožeš si starú matku stadjelto.“ Chlapec sa tým spravoval, dal si však jednako peňazí vložiť do vrecka od pána. Keď vyšiel z očistca a pán vyhodil za ním tú penu, „zpoza zadrenja vyletovali zlatje oučicki“ rovno do neba. Peniaze v kapse veľmi ho ťažily, vysypal ich, a tu samé kamenie a uhlie. Úvodné motívy z Anmerk. KHM Grimm II., 423 č. 100; Podkrkonoší záp. 578 č. 20.

Na ceste Maco hral ľuďom, ktorí sa poberali na trh, a ľudia sa roztancovali, i trh zameškali. Potom prišiel do farského dvora a pýtal sa do služby; prijali ho za pastiera. Na paši hral ovciam, ony tancovaly a ztratily úplne mlieko; tak kňaz išiel sa sám presvedčiť, čo pastier s ovcami robí. Hneď za dedinou pochytil chlapec husle, ovce sa pustily do tanca, kňaz tiež a tak tancujúc prišli na pastvisko. Pastier teraz pribral sa jesť a farár za ten čas skryl sa v tŕní. Keď sa Maco najedol, začal zasa na husliach preberať, ovce tancovať a farár „skočí v trní hore, začau do visoka frntoliť,“ len tak mu reverenda odskakovala; kím vládau, len trpeu a tancovau, lebo sä hanbiu, ale sä od trna všecken dodrjapau, tak tuho tancovau, ai reverendu na franforce dotrhau, naposledi vikrikovau: „Chlapče! nehraj! chlapče, nehraj!“ Chlapec len ďalej hral, až sa kňaz celý rozdriapal. Večer šiel s ovcami domov, farár zas šiel ku kuchárke. Tá keď ho videla, myslela, že sa s vlkmi bil. Potom farár dal Macka zatvoriť a poslal pre doktora. Pastiera odsúdili na smrť, šli ho sťať.

Nasleduje obyčajné zakľúčenie: Pri súde farár vystríha sudcov od pastiera, ten hral, až mu dali milosť, husle mu však odňali, hodili do pece a potom ho ešte vyobcovali z celého kraja.

5. V novších časoch zapísal Czambel verziu zo Zemplínskej stolice, Slov. reč., str. 386, § 201.

Prvá časť, kde sa rozpráva naširoko v oboch rukopisných textoch, ako chlapec prišiel ku husliam, tu je skrátená na najmenšiu mieru: Bedár, ktorý mal kopu detí, vyprosil si také husle, ktoré okrem toho vedely urobiť, že dieťa pri nich zabudlo na svoj hlad. Druhá časť potom rozpráva sa širšie, ale jednako treba ju pokladať za porušenú, lebo jednoduchý dej rozpadá sa v niekoľko epizôd. Žid, ktorý tu vystupuje miesto farára, tancoval nielen v tŕní, ale i doma, keď žena Židova dohovárala pastierovi a ten znova začal hrať. Tu sa dal Žid priviazať k stĺpu, ako v ostatnej scéne prvej verzie. Žid zavolal potom žandárov a pribral sa pripravovať šibenicu. Ešte prv, ako sa konal súd a vyniesol rozsudok, pastier s privolením žandárov zahral na husliach, a tak znovu roztancoval Žida i Židovku; Židovka dala sa do tanca, keď niesla misu polievky, a obarila si ruky. Len potom odviedli ho do väzenia. Panstvo si ho dalo zavolať a zasa museli všetci tancovať. Pani, prestierajúc na stôl, „tak músäla tancovac koło stola, co šitku grati na źem zmetala“. Páni odpustili pastierovi a prepustili ho. Keď hral potom v druhom meste, polámaly sa mu husle. Vyprosil si od Boha druhé a vyrobil si potom krásny majetok.

Raz roztancoval medveďa, sbehli sa i ostatní a tak museli všetci tancovať. Potom sa opakuje scéna so Židom a Židovkou. Pozval ju do tanca, ona mu pohrozila, že mu vriacou vodou vybarí oči. Roztancoval ju, že si sama obarila tvár. Potom roztancoval Žida, že si až nohu zlámal, ale ani vtedy nepopustil, musel Žid o jednej nohe skákať. Opakoval tú hru s ním niekoľko dní, lebo sa chcel vypomstiť, že ho dal uväzniť. Verzia je prerušená.

6. Vo verzii z Tekovskej stolice, ktorú priniesol Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti VI., str. 2 — 4, pod nadpisom „Blúdenie Janka“, rozpráva sa:

Chasník rozdal, tak ako v prvej verzii vojak, šiestim žobrákom, vlastne Kristovi, ktorý sa vždy zjavil v druhej podobe, svojich šesť groší, ktoré dostal za šesťročnú službu — lenže vtedy boly groše „jako lopaty“. Za to dostal flintu, ktorá potrafí, čo chce, a husle. Žid chcel, aby mu Janko čarodejné veci daroval, ale darmo sa Žid unúval. Janko zastrelil holuba, a keď ho Žid v tŕní hľadal, začal hrať na husliach. Keď to už Janka netešilo, poslal Žida domov, ale Žid ho zažaloval. Obyčajná scéna pri šibenici: Žida obesili miesto Janka.

Tu nasledujú nové motívy: Janko žil tak dlho, až ho to omrzelo a volal tetku-Smrť, aby si ho vzala. Ale keď sa mu predstavila, riekol jej, aby sa vyškrabala na hrušku, a on začal hrať; neprestal, kým mu nesľúbila, že viac preň nepríde.

Jankovi sa znechcelo ustavične pobývať v horách, a keď ho chodenie omrzelo, sadol si do trávy a zaspal. „A tak on tam spal, kým len nezarástol celý mochom a skaly narástly kolo neho, ako domy. Tu naraz precítnul a počul, ako svätý Peter kľúčami zahŕkal, keď púšťal do neba cez bránu duše. Skočil na nohy, pretrel si oči a bežal ku bráne.“ Keď ostatná duša vstupovala, vbehol i on, našiel tam svoju kabanicu, ktorú daroval žobrákovi-Kristovi. Posadil sa na ňu. Bol by tam sedel do súdneho dňa, keby mu Peter nebol povedal: „Veď že si ty choď, človiečku, na zem kosti složit, aby nám tu nesmrdela človečina.“

Odtiaľ išiel Janko do pekla, musel však vydať napred čertom svoju flintu a husle. Tam prikladal pod kotál, podobne ako vo verzii Czamblovej. Zjavil sa mu otec z kotla a riekol: „Čo robíš, synu muoj, zle robíš, iba mi väčšvo poťaršenia robíš,“ ale Janko len ďalej prikladal, i keď mu to samé riekla mať i brat. Prestal iba vtedy, keď ho sestra poprosila. Ona mu radila, aby nebral od čertov peniaze, on sobral celý kotál, zakopal ho, kotál sa rozlial a všetko z neho premenilo sa na ovce. Tak pásol ovce, kým neprišiel k nemu starý človek, ktorý sa mu núkal za honelníka, ale Janko urobil ho bačom a nechal mu celú čriedu. Omrzelo ho i to, odišiel do svojej búdy v hore a tam volal smrť, aby si preň prišla.

Tu tedy k látke o Židovi v tŕní pripájajú sa motívy o kováčovi a čertovi. (Srov. Kubín: Pov. Kladské I., 135 č. 68; Podkrkonoší záp. 566 č. 8; Anmerk. KHM Grimm II., 163 č. 82.)

O Židovi v tŕní srov. Anmerk. II., 490 č. 110. Podkrkonoší záp. 312, 705 č. 154. Podkrkonoší vých. 162, 418 č. 125.