ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Kráľ chce dcéru za ženu

1. Codex Revúcky A, str. 73a — 74b, má rozprávku „O perlovom zámku“^[95] od K. H. zvolenským nárečím. Prepísaná bola do Prostonárodnieho Zábavníka III. (Levoč.), str. 41 — 48. Úplný text podávame:^[96]

„Kďe bolo, tam bolo, bou jeden perlový zámok a v tom zámku bývau král, ktorý velmi krásnau dceru, ale i peknau ženu mau. Nebožka žena — dačuo na ňu prišlo — zomrela. Pri umjeraňú tak povjedala svojmu mužovi: ,Hľaď že, keď sa ty ešťe ženit budeš, ta že si len takau ber, ako som ja bola, ani krajšú ani pľuhavšú, to je moja ostatnja vuoľa.‘ Dobre! Zostau on dovcom, a to trvalo do celýho roka. Po roku prišla mu chuť k ženeňú. Dau hľadat po celej svojej krajině takau osobu, ako jeho nebohá žena bola. Ale veru darmo. Čuo tu bolo robit? Jeho krásná dcerka sa najlepšje podobala k svojej maťeri, ustanoviu teda po dlúhom rozmýšlaňú na svojej mysli, že si on svoje děcko za ženu vezme.

Raz tak popoludňú prišjeu ku něj do jej izby, sadou si na stolec a začau s ňou žartovat. Zdau sa byt bars dobréj vuoli. Dcerka sa nad jeho veselostou radovala, bo on už dávno nebou tak veselý. Neveďela nebožjatko, čuo on za fígle s ňou strojí robit. Po dlauhej rozprávke — on vám to veďeu tak pekně k tomu príst — vyjaviu jej svoju vuoľu. Ona sa nad tím velmi zarmautila. ,Ach, otec muoj drahý,‘ rjekla, ,čuo že vy myslíte, že by ja za vás išla? Dcera za otca, veď je to velký hrjech.‘ On sa ale zo svojho vyvrátit nedau a rjekou jej na ostatok, že hoč čuo bude robit, musí jeho ženou byt.

,Nuž, ked je už len tak,‘ hovorila ona s plačom, ,ja nedbám, ale mi misíte i vy dač k vuoli zpravit, lebo ja vela pre vás offerujem.‘ On prisľubiu, že šetko vďačňe vykoná, čuo mu naloží.

,Dajte že mi teda, otec drahý, takje šaty zpravit,‘ vravela ďalej, ,ktorje sa tak budau blyštať ako slnce a ktorje do jednej škrupiny z vajca budem muoct popakuvat.‘

Královi sa to dač ťažkýho vidělo byt. Zadlho mysleu, kunštuvau, radiu sa, až na ostatok on tje šaty preca len dáko vytvoriu. Ony boly peknje aj djovčatu sa páčily.

,No, djevka moja, zítra puojdeme na sobáš,‘ rjekou otěc, ak jej jich oddau. Ona odpovjedala: ,Ej, eště ni, oťec, chyba keď mi takje šaty dáte zpravit, čuo sa tak budau blyštat ako mesjac,‘ a nahala ho samotniho. Krála to mrzelo. ,Kdě že ja takje šaty dostanem,‘ mysleu si, ,nuž ale bude ak bude, už sa len poobzerám za nimi, azdaj jich vykunštujem, veď sa slncovje šaty podarily‘.

Drahně času ubehlo, pokjal on tje šaty vysnoriu. Keď boly už celky hotovje, sám jich odnjesou k svojej djovky a rjekou: ,No, djovka moja, už máš, čuo si si pýtala, zítra puojdeme na sobáš.‘ Ona odpovjedala: ,Ej, ešťe ni, oťec, chyba keď mi takje prjemenistje šaty dáte zpravit, čuo sa tak budau menit ako hviezdy.‘

Obstarau jej oťec i tje šaty. Dau jej jich do ruky a vraveu: ,No, djovka moja, už máš, čuo si si pýtala zítra puojdeme na sobáš.‘ Ona odpovjedala: ‘Ej ni, otec, ni ešte, chyba keď mi takau ládu dáte zpravit, čuo sama bude chodit a i pred sebou i za sebou hmlu mávat.‘

Oťec, trebas mu i ťažko prišlo, preca i tu ládu urobiu, Láda bola hotová, ukázau ju djovky a povjedau jej takto: ,No, djovka moja, už máš, čuo si si žjadala, zítra puojdeme na sobáš.‘ Ona odpovjedala: ‘Ej ni, otec, ešte preca, chyme keď mi na ostatok takje šaty dáte zpravit z myšacích kožok, čuo mi len oči budau von z ních.‘

Slovo na ostatok dodalo královi, trebas bou už barz rozmrzený, i teraz chuti. Dau po celej svojej šíro šírej krajině myši lapat, a keď boly nalapanje, šaty z ních ušit. S hotovýma šatama s velkou radosťou šjeu k svojej budaucej a rjekou: ,No, djovka moja, už máš šetko, čuo si si len žjadala, zítra puojdeme na sobáš.‘ Ona odpovjedala: ,Dobre, oťec muoj drahý, už neodporujem vjac.‘

Král naradovaný, vynšovau dcerke peknje sny a šjeu spať. On spau. Nespala ale jeho budaucá manželka. Ak po pounoci kohaut prvý raz zaspjevau, stala hore, šla k svojej ládě, pokládla šetky šaty do něj, džubku z myších kožok na sebe zavrhla, i pred sebou i za sebou pustila hmlu a šla do sveta.

Išla ona, išla, ludí stretávala, ale ju nik neviďeu, až prišla zkedy nezkedy do jednej velkej hory, a to bolo už v noci. Čuo tu bolo robit? Bála sa od divých zverou, aby ju preš noc nezožraly, vydriapala sa teda na jeden vysoký strom a tam čekala zorničku.

V tej krajine, kdě už teraz bola, bývau tjež jeden král, tak bohatý, ak jej otěc, len že ešťe mladý, a ten sa vybrau to tej istej hory na polovanje, v ktorej to nebožjatko nocuvalo. Rozpustiu psou, tje zadlho nič nemohly vyňuchať, až ráz počúu šťekať; král pozoruvau, zkjad mu zverina vyskočí, ale ta veru nechcela vyskakuvat. Ked sa dobre načakau, pomysleu si: ,Tajďem ja bližej k tim psom, veď sa mi zdá, že oni len na jednom mesťe štekajú.‘ Prišjeu k nim a tu jich vidí, ak oni okolo jedniho stromu obskakujú a neunavně šťekajú. Král sa poobzerá, kde by čuo mohlo byt, a hľa, zazreu na strome potvoru škaredau. Natjahou flintu, primjeriu, a v tom ta potvora zavolala: ,Nestrjelaj, nestrjelaj, veď som ja nje zluo, ale dobruo.‘ Král sa zaraziu a odpovjedau: ,No, keď si dobruo, zídi dolu zo stromu!‘ Potvora poslúchala, padla pred ním na kolená a prosila ho, aby jej len nič neurobiu, že hoc je ona i potvora, ale že je dobrá potvora. ,A kebys tak dobrý chceu byt, láskavý pán muoj,‘ hovorila dálej, ,muohou by si ma zjať do tvojho dvora. Vezmi že ma, vezmi, budem ti aspon drevo nosit a pece kourit.‘ On privoliu, prišjeu s ňou domou a ukázau ju svojim luďom. Každý ústa otvárau, neveďeli sa dost načudovat na těj potvore.

Potvora svoju povinnost v dvore dobre vykonávala. Kuchárovi sa pre svoju obratnosť i zapáčila. Trvalo to takto dobrý čas. Raz v jednú nedělu pýtala sa potvora od kuchára do kostola. On ju pustit nechceu. ,Čuo že by povjedau,‘ rjekou kuchár, ,pán, keby ťa tam zazreu, ved by som ja o chljeb prišjeu.‘ A ona mu odpovjedala: ,Ach, len že ma pust, treba sa mi už raz pomodlit, veď sa ja pod stolicu skryjem.‘

Na veľa prosenja ju potom už len pustiu, ona šmik, tašla na puojd, kďe mala svoje šaty skrytje, obljekla sa do tých prjemenistích a šla do kostola. Pruvšja stolica bola prázná, ona si tam zasadla.

Ludja na farára ani nepozoruvali, len sa na jej krásu dívali. Najvjac ale král, ktorý preš celý kostol ani oka s ňej nespustiu, len rozmýšlau, kdo a zkjad tá krása muože byt. Velmi bou netrpelivý. Mláďenca k něj poslau, aby sa jej zpýtau, zkjaď je. Ona mládencovi odpovjedala, že z krištálovýho zámku, a ak farár amen povjedau, ona poď! Tašla z kostola, bežala na puojd, šaty popakuvala, obljekla džubku a prišla do kuchiny. Kuchar sa zpýtau: ,Či ťa nik neviďeu?‘ ,Ako že by ma viďeu,‘ odpovjedala, ,veď som ja pod stolicou seděla, ďakujem vám, že sťe ma pustili, tak som sa vzkrušeně pomodlila.‘

Prijšeu král domou, ale nebarz veselý, vrčelo mu dačuo v hlave. Pri obeďe len tak mamrau, nepadlo mu jedlo tam, kdě mu malo padnaut. Ak odobeduvau, povolau radcou a zpytau sa jich, či nevedja, kdě krištálový zámok stávau. Na otázku mu nik neodpovjedau. Až do druhej neděli zostalo šetko tak.

Neděla nastala, potvora sa zas len prosila do kostola. Kuchár ju nerád púštau, ale ju len preca pustiu. Ona vybehla na puojd, ztjahla mesjacovo šaty a v kostole si sadla na svoje pruvšuo mesto. Celý kostol ju obzerau. Král ani neviďeu, ani neslyšeu skrz to velkuo zadivenja, ktoruo ona v ňom zpuosobila. Mláďenca ktorý mu na veky stau po boku, zas poslau k něj s tou prosbou, aby mu povjedala opravdivuo meno tomu svojmu zámku, bo že krištálovýho zámku nestává na sveťe. ,Muoj zámok sa volá granátovým zámkom,‘ rjekla, v tom bou kázni konjec a ona mik, ušla von, ztrhla zo seba šaty, zala džubku hore a šla po svojej práci tak, ako by to nič.

Královi nebolo do smiechu. Ledvi vkročiu do izby, naraz dau povolat svojich radcou a pýtau sa: ,Vjete o granátovom zámku?‘ Ti odpovjedali: ,Nje.‘ ,No, ked nje, teda ju dám lapit, ak eště prijdě na nedělu do kostola, a preca misjm vedjet, čuo je, ako je.‘ Radcovja mu radili, aby smoly dau naljať pres prah v kostole, keď do něj staupí, ostane jej tam črjevika, a pokjal ju bude dvíhat, že ju muožu obklopit a pod pekným zpuosobom sa povyzpytuvat, čuo a ako. Král na to pristau. Na treťú nedělu, ako bolo uríďenuo, tak sa i stalo. — Potvora sa vyprosila na kázeň. Na puojdě sa preobljekla do sluncových šjat a šla, kdě chcela íst.

Kdo že by muohou do slunca pozerat? Ani na ňu nemohli ludja hľaďet. Král už pochybuvau, že by to bola zemská osoba, ,To misí byt anjel,‘ mysleu v sebe. Toho svojho mládenca zas len použiu. Poslau ho k něj s tou prosbou, aby tento drahý prsteň od něho vďačne prijala, meno zámku eště raz ale opravdivuo povjedala a k němu na obed prišla. Ak slauha k něj prišjeu, usmiala sa, prsten na palec vstrčila, zámok svoj diamantovým nazvala a na pou kázni šuch! tašla von. Král hľaďeu za ňou. Na prahu staupla do smoly, črjevika sa prilepila, ona ju ale tam nahala a bežala prosto na puojd. Zamilovaný král hned vynšjeu za ňou a tjež prosto do domu jachau. Ak ona na puojdě počúla, že král už doma, ani slncovje šaty nezvljekala, len si na ně džubku ztjahla a šla do kuchiny.

Král bou zbaláchaný. Ani jest ani pit, zkedy nezkedy rozkázau, aby kuchár děmikát variu. Kuchár variu děmikát, potvora sa kolo něho obšmjetala. Ak chleba nakrájau, brinci nameliu, miseu dadě odbehnut. Potvora frišná schytila misku, pustila do něj darovaný prsten a odnjesla královi. Král stau v obloku, neviďeu, kdo mu obed nese. Ak si k stolu sadou a na tanjer brau, len mu dačuo štrnkne v misky, on pozerá a hla! div nad divý, najdě svoj vlastný prsten. Pospolu dau pricituvat kuchára. ,Kdo to variu?‘ zpytau sa. ,Ja,‘ odpovjeda kuchár. ,Teda si ty moj prsten pustiu ta dnu?‘ ,Nje,‘ rjekou kuchar. ,A kdože?‘ ,Ja nevjem,‘ hovoriu kuchar, ,chyme ak by ta potovra lebo — musím vyznat — ona prinjesla ten děmikát na stuol.‘ Král sa rozhněvau, že mu od takej potvory posjelajú jest. ,Privlečte ju sem,‘ volau rozohněný. Potvora prišla. On ju chytiu a počau bít, čuo len tak pukalo, v tom sa džubka roztrhla, jeho zaraziu blesk, rozdrjapau džubku a pred ním stála v celej svojej kráse v kostole vídaná panička, prosiu za odpuštenja a ona mu bola už dávno odpustila. Svatbili sa, po svatbe si šla svojho otca naštívit, ktorý sklíčený od ťažoby, že si djevku sám odpraviu, ani ju nepoznatu. Ona sa dala do známosti, muža si predstavila, vyprávala svoje bjedy i radosti, a tak sa spolu radovali, až nepomreli.“

V Novom i Starom Vlastenskom Kalendári a Slov. Pozorníku na rok 1854, str. 48 — 56, bola odtlačená česká rozprávka Boženy Nemcovej „O princezné se zlatou hvězdou na čele“(vyd. Tille sv. III., 37 č. 34.).

b) Rozšírené motívom z č. 51 Bcd

1. Škultety — Dobšinský, str. 48 — 55 (n. v. 97 — 105), majú rozprávku „Myšacia bundička“. Podali Kar. Hrenčík, Adolf Reuss, A. H. Škultety z Gemera, Andrej Klimko z Liptova; rozpráva A. H. Škultety.

Prvá verzia K. Hrenčíka je asi totožná s verziou, ktorú sme predtým podali.

Úvodná časť srovnáva sa vcelku, miestami i doslova s predošlým textom. Len poriadok, ako dcéra žiadala si šaty, je iný; dievča nevypýtalo si od otca ládu a neskrylo do nej svoje šaty.

Potom sa rozpráva inakšie. Princ chystal sa na tanec a dal si vyčistiť čižmy. Keď ich doniesla myšacia bundička, hodil nahnevaný čižmy do nej. Keď s ňou princ prvý raz tancoval v hviezdičkových šatách, riekla mu, že je z Čižmicebice zámku. Keď išiel druhý raz na tanec, dal si princ doniesť vody; doniesla mu jej zasa myšacia bundička, a on namrzený chytil misu a „otrepal jej ju do chrbta“. Keď s ním tancovala v mesiačkových šatách, povedala ma, že je z Misicebice zámku. Na jeho otázku, čia je tá dievka, čo tancovala v hviezdičkových šatách, nie jej sestra alebo kamarátka, odvetila, že je to najlepšia jej kamarátka. Pred tretím tancom doniesla mu zas len bundička hrebeň, kráľ rozhnevaný „zalúčil jej ho do hlavy“. Pri tanci riekla, že je z Hrebenicebice zámku a že dievčatá v šatách hviezdičkových a mesiačkových sú najlepšie jej kamarátky. Princ dal jej potom prsteň, ako v predošlej verzii.

Ostatná časť zas srovnáva sa bezmála doslova s predošlou verziou, ale vystalo, že ju zbil, až bundička pukla; roztrhol ju sám.

Rukopisná verzia tejto látky v Codexe Revúckom C. str. 81 — 84, od A(dolfa) R(eussa) je veľmi složitá už tým, že je pripojený celkom zbytočný motív, ako dievča chytené od kráľoviča, keď sa prsteň našiel v polievke, mení sa na hada atď., a potom tiež, že nakoniec pripája sa celkom nová látka, látka, ktorá je osobitne rozvedená v rozprávke č. 85 E, ako otec po svadbe vyhľadá dcéru, zabije chlapca atď.

Úplne shodný text máme v Prostonárodňom Zábavniku IV., str. 423 — 430. Prinášame ho celý. Odchýlky druhého textu značíme pod čiarou.

„Kde búl, kde nebúl, búl ráz jedon chlap a ten mal ženu i céru peknú. Ochorela jeho žena na smrť a v tých bóloch povedala svojmu mužovi, že keď ona zemre, aby si len takú za ženu vezmúl, jako ona mu bula. Ona zomrela, jej muž utrápení chcel sa oženiť a hledal po calom sveťe takú dobrú a peknú ženu, ako tá jeho predešlá bola (bula). Darmo se on trápil, ňenajšól nikďe, chyba jeho céra taká sa mu viďela, aku by si búl za ženu žjadal. On ju hňeď osloví a prosí, že či by ona za ňeho ňeišla. (Ona se z neho chcela sprostit a povedala mu),^[97] lebo že sa on oženiť chce, ale že takú za ženu ňikďe nemohol najsť chyba jú. Jeho céra se vyhovárala, ak se mohla, ale jej oťec len na tom stál, aby ona za ňeho išla. Ona sa z ňeho chcela zprosťiť a povedala mu: ,Keď mi dáte slunkovje šati ušiť,‘ bo se nazdala, že to ňemožná vec — ,ta puojďem za vás.‘ Dobre; on jé ích dal ušiť. Ona se oblekla do ňích a tak se svjeťila, ako to peknje božje slunječko. ,No, poďže už teráz za mňe! ti moj aňjelik,‘ oslovil ju oťec. ,Ach, oťec moj drahý!^[98] keď mi mesácove šati dáťe ušiť, puojďem za vás.‘ — ,Veť ty já to muožem dať urobiť.‘ O ňedlúho doňesje jej mesjacovje šaty, a vyzerala v ňích ako mesác velmi pekná. ,Nože, poď už teráz za mňe,‘ povedal jej oťec. ,Veť se to ňesluší, aby si oťec dcéru za ženu bral,‘ odpovje mu dcéra. ,Ei sluší lebo ňesluší, len poď.‘ ,Keď ma už tak, oťec, žjadaťe za ženu, ta puojďem, ale mi ešťe hvjezďičkovje šati dajťe urobiť!‘ On je dal urobiť, čo žjadala. Ona se poobljeká do ňích a ešťe se otcovi krajší páčila ako predtím. ,No, už som ti, moja duša,‘ povje jej oťec, ,čo si si pítala, šitko dal, ale poď teráz už za mňe.‘ ,No, ale mi ešťe dajťe takú kasňu, čo keď jej povjem: Kasňa hybaj! že pójďe sama ta, kďe jej rozkjažem.‘ Dal jej i tu urobiť. Ale ona pítala, že aby jej dal ešťe hmlu (mhlu), které keď povje: ,Prede mnou vidno, za mnou tma!‘ že ju hned prikrije, a žjaden človek jú neuviďí, zkaďjal a kďe iďe, že keď jé to ešťe dá, že hňeď pojdú k sobášu. Dobre, otec jej dal i tú hmlu: ,No, ale už teráz pojďeme na sobáš,‘ povje oťec. ,Hňedky, len^[99] se pripravím,‘ odpovje mu.

Ona sa hňeď lapila, že se buďe obljekať a hotoviť na sobáš, popakovala tje slňečnje, mesácovje a hvjezďičkovje šaty do te kasny (kasňi) a išla i s kasnou (s kasňou) k potoku, že se tam vyumívá a poobljeká k sobášu. Na cesťe povje svoje frajcimerky. ,Ach, veť som si já sopan zabudla, nože skoro do domu prebehňi a doňes mi ho!‘ A ona se to len od té frajcimerky osloboďiť chcela.

Ako frajcimerka jú samú nahala (ňechala), povje: ,Pred mnou vidno, za mnou tma!‘ a hmla jú hňeď tak zakryla, že jú ňikdo ňeviďel. ,A ty, kasna (kasňa), hybaj za mnou!‘ A tak uťekala pred otcom, aby jú (hu) len dáko ňedohoňil, a potom neprinúťil za jeho ženu. Ako uťeká, pri jde do jednej hori a blúďi tam dlúho, ale ňikďe ani na domčok, aňi na človeka ňenatrafila. ,Azdaj, keď vijďem na dajeden (dajakí) strom, buďem muocť skorej dačo vyzreť.‘ Tak si pomislela a vyškrjabala sa na jednoho (jedního) visokího smereka (smreka). Ako tam vizerá, počuje, že psi šťekajúc k tomu stromu uťekajú, na ktorom ona bola (bula), a o krátký čas i k ňemu pribehli a na ňú brechať, ako jú zazreli, ešťe horší začali.

A to ból (bul) na polovačke jeden mladí pán, ktorí ak počul, že psi na jednom mesťe ňeobičajňe brešú, poslal svojho mláďenca obzriet. Mláďenec tajďe; ak prijďe k tomu stromu, kďe to djeuča bolo, hleďí po ňom, až viďí, že na samom vrchovcu dakto seďí. To si (On sa vrátí a) oznámí pánovi.^[100] Pán nechcel aňi veriť, že by tam ňejaká len^[101] podoba ludská mohla byť, a šol sám obzreť. Prijďe tam, viďí ju, a zavolá na ňú: ,Keď si dobrje (dobruo), zíďí dolu, a keď si zlje (zluo), tak (ta) ťa hned zastrelím.‘ ,Ach, nach že mi len dajú pokoj, šak som já tu poblúďila.‘ Ona zišla dolu a prosila toho mladýho pána, aby jej v jéj bjeďe pomohol, a že by jú aspoň do kuchyňe vodu nosit prijmúl. ,No, ti popelvár hnusná tvár‘ — lebo velmi sa zamazala a šati len pluhavje na sebe mala — ,ta veť že len poď s nami a kuchárovi, čo ťi rozkjaže, vyslúž (urob), lebo má vela roboti.‘

Ona vysluhuje kolo kuchyňi. Mezi tím mali biť jedno za druhím v tom mesťe, kde bola, tri bale. Na prví strojil sa velmi ten mladý pán, u kterýho slúžila, a pítal si handtuch (uťerák). Popelvár hnusná tvár mu zaňesje. Ale on nahňeval se na tom a hodil jej ten uterák (ho) do hlavi a nahňevaní povedal, že či (ak) by se on do toho uťeráka mal uťjerať, čo mu tá pluha doňjesla, a dal si (potom si dal) druhý doňjesť.

Popelvár hnusná tvár — pítá se od kuchára, aby i jú na ten bál kus pozreť pusťit, že čo jé tam dajú, že mu ona to šicko dá. Kuchár se len smjal z toho, a že ho velmi pítala, to jú pusťil, ale aby jú tam pán ňeviďel, lebo že by i s ňím, že takú hnusotu tam pustil,^[102] i s ňou zle bolo.

Popelvár hnusná tvár viňďe skoro na šop, bo tam tá kasna (kasňa) bola (bula), v ktorej tje šaty od otca mala, skrita (skrité). Oblékla se do slňečňích šát, na čelo si položila hvézďičku a bula tak pekná, že se jé len aňjel pripodobňiť móhol. Povje: ,Pred mnou vidno, za mnou tma!‘ a vyšla (prišla), tak že jú ňikdo ňeviďel, chyba keď na bále bola (bula). Tam jé krásu každý obďivoval, dari jé dávali, aby jej lásku si móhli získať. Najinakši se jej pán okolo ňej mal, on se jé aj zpítal, zkaďjal je, ona mu povedala (ale odpovedala), že z hantuchoviho zámku, zato, že jé handtuch do hlavi otrepal.

Ráz skape ta pekná paňička. A ona ako prišla, tak odišla, šati si pozobliekala a zas se umazala a do tích jej pluhavích šat se oblekla, a dari, čo na bále dostala, dala šitki kuchárovi.

Zase mal byť druhý bál, a mladý pán, čo se nahotovíl, pítá vodu. Popelvár mu doňesje, on namrzení na tom, že mu popelvár to donjesol,^[103] šmaril jé ju i z misou do hlavy, a dal si druhú doňjesť. Popelvár po velo pítanje (po vela pítáňú) od kuchára dostala dovoleňja na bál, poobljeká se (ona sa hňeď preobljekla) do mesjacovích šát a ide (išla) ako pred tím na bál. Tam zase jé zo všeckých strán dari dávajú a mladí pán se kolo ňé mal a poznovu se jú spítá, že skaďjal je. Ona mu povje zato,^[104] že z miskoviho zámku — bo jé misku do hlavi otrepal. Mezi tím skape krásná panna. A popelvár hnusná tvár — zase se preobljekla a dari dala kuchárovi.

Na treťí bál hotuje se mladý pán a pítá hrebeň. Popelvár mu doňesé, zas se nahňevá, šmarí jé ho do hlavi a dá si od druhýho doňjesť. Popelvár se pítá zase od kuchára na bál, on jú ňechcel pusťiť, ale na velo (pítaňja) dal je dovolenja (len jé dovolil. Hňeď) poobljekala sa do hvjezdovích šát, a na bále zas se jé spituje mladý pán, že skaďjal je. Ona mu odpovje, že z hrebeního zámku. To mu velmi do oči vpadlo, ale (preca) nechcel očom veriť, že by to tá popelvár hnusná tvár bola (bula). On (napokon on) jé dal zlatý prsťen, čo na prstu nosil. A zase tak skapala, ako predtím. Mladí pán dá se spituvať o té paňički, ale len tito o né znali, čo na bále buli, že tam bola; dal jú i hledat (paňički, že či bi ňeveďeli, kďe je) a tomu, čo jú najďe, mnoho slúbil. Ale darmo. Mój milí popelvár višól na šop a preobjekol se ako predtím. (Nasleduje: v kostelu!)

Ráz se ak običajňe varí poljovka na obed, popelvár se prikradňe k hrncu a pusťí ten zlatí prsťen, čo dostál od toho mladího pána, dnu. Mladí pán bere si poljovku, len ráz strg (štrk) jemu na táňjeru, obzre a najde (sviťí) jeho vlastní prsťeň. Hneď se dozvedáva, kdo by to mohol urobiť, na velo (až po vela) višlo, že to ten popelvár musel urobiť. Pán ho káže strhať zo šát a^[105] najšli, že tam krajšje boli (jedni o vela krajšje). Popelvár se bál a chcel mu ujsť, dosť se on prevrácal na hada, na žabu, ale ujsť na ňijakí spuosob ňemuohol. I ten mladí pán se s ňó natrápil a na velo, že by mu tá krásna neušla, povedal jej, že ju vezme za ženu, keď se (len abi) na tú peknú paňičku, ako bola na bále, obrátí (obráťila). A hned stála (sotvá že to povedau a už stála) pred ňím v slunkovích šatoch a na čele s hvjezdičkó okrášlená. On nemohol na ňú hledeť, tak mu srdco preňikla.

,Či buďeš moja?‘ spítá sa jú mladí pán, na velo mu odpovje:^[106] ,Buďem, keď tak chceš, ale mi musíš dačo k vuoli urobiť.‘^[107] ,Urobím, čo len chceš.‘ ,Ta mi to urob k vóli, že žjadniho žebráka neprenocuješ.‘ Lebo znala, že jú jej oťec buďe hladať. On jé prislúbil.

Bol (bul) sobáš, bola (bula) svatba a žili šťastňe, pán Boh jích po krátkom čase s jedním pekním chlapčokom a s djevčetom (ďjevčatkom) obdaril.

Prijďe ráz jedon žobrák a pítá si nociach. Pán mu sprvu ňechcel dať, ale že viďev, že je starí a unavení, a tuvon (a von) že je zima, dal mu (nuž mu dav) uňho prenocuvať. Zveďela tá jeho paňi, domlúvala mu, že si^[108] slub ňechce plňiť, a mrzelo jú to velmi, bo znala, že je to jej oťec, a že jú on zmárňiť móže. Ale, že pán velmi len na svojom stál, nechcela ho nahňevať, dopusťila tomu žobrákovi nocleh.

Ako spja, starý žobrák staňe, vezme (vezňe) nuož, iďe k tim dvojančetom (dojčencom) a nadreže jím hrdjelcá, zakrvavil jích matku a štúril jej ten nuož do mješka a zas si lehnul.

Na sviťe prebuďí sa pán a povje: ,Ak ťi dobre tje ďeťi spja! Ani ti jich kojiť nebolo treba.‘ — Svitňe, ďeťi chcú zobuďiť, ale ďeťi se nepohíňajú, prizrú se jím, najdú hrďjelcá nadrezanje a nuož skrvavení v miešku jích matky. Pán i ona se na tom (nad tím) zďesili.

Pán se spítá toho žobráka: ,Čo by, žobráčku, zaslúžila taká matka, čo si svoje ďeťi poreže?‘ ,Ta ňezaslúží inšje,^[109] len aby jé ďeťi, jedno na jednu, druhje (druhuo) na druhú stranu privjazali, do bočky (suda) zaďěbňili a i s karlíkom najstrmším brehom dolu spusťili, aby se na kúsky roztrhala. A nach mňe to dajú, já to najlepší vikonám, aj najlepší mi to pristaňe.‘ ,Vera to tak najlepší buďe,‘ povje pán.

Ten starec veďje si céru na karlíku i so mnúčetí (s vnúčetí), dosť se mu ona prosila, aby jéj život zachoval (daroval, ale on ništ), len jú vyvjedol až na vrch, z kterýho jú dolu mal spustit.^[110] ,Vňiďi do bočky,‘ zamumle starý.^[111] ,Ach, otec moj drahý, veť já ňeznám, ako to treba, aňi se ňezmesťím, prosím vás, aspoň mi ukjažťe, ako to treba.‘ Starý vijde (víňďe) na karlík, vňíde do bočky a povje: ,Takto si sadňi!‘ Vtom se rozožeňje a strčí karlík, karlík leťí zo sudom a láme se a trhá na drobnje kusi zo starím.

Pravda rada bula, že si živuot ochránila, ale kďe se teráz mala pohnúť, všaďe, kďe se obzrela, bula hora, na jednom mesťe stáť ňemóhla, pustila sa horou, smutno jej bolo, že sama len po tích horách blúďí, ešťe smutňejší, keď se obzrela na jej milje ďeťi, čo je pri bokoch privjazanje buli. Plače a horekuje nad jej bjedním stavom.

V tom príjďe k ňej jeden starí, vážný človek — a že to by ból (a to bul) ako sám pan Boh — spítá se jú, za čím tak horekuje. Ona mu rozpovje a prosí ho, aby jé radu dal, ak by se mohla s toho trápeňja, v kterom bola,^[112] oslobodit (visloboďiť). On jú poťešil a povedal jej, aby prejšla za vodu, že tam hňeď najďe zelinu takú, s kteró keď potre jej ďjeťaťom hrdjelcá, hňeď se jím zacelejú a oni ožijú, že tam najdú zlatje jablká, aby si z ňích po jednom odtrhli, aj jedon domčok že tam jesto, v ktorom možú bývať.

Ona prislúchla radu, prejšla pres potok, našla i zelinku, potrela ďeťóm hrdjelká, a oni hňeď ožili. Potom prišli k tomu stromu a odtrhli si po zlatom jabĺčku, a šli k domčoku. V tom najšli všecko (šetko) prihotovenuo, čo im bulo (bolo) k viživnosti (k živnosti) treba.

Choďil po polovačke jeden pán s mláďencom, ale sami ňeveďeli, ak prišli do hori, že se s né (z ktorej sa) aňi vimotať ňemuohli; i zvečerilo se a oňi se len po hore túlajú. Ráz povje ten pán mláďencovi: ,Vijďi na strom a tam se obzri, či dakde (daďe) domčok alebo svetlo ňevizreš, bo tu na holé zemi sa nenaspíme (ňevispíme).‘

Mlaďenec višol. Obzerá se, ale ňikďe ňič ňeviďí, káže se mu pán ešťe lepší obzerať, ale darmo, v tom se ale lepší zmrkňe, ešte se ráz prizre a viďí zďaleka jedno svjeťelko. Oznámí pánovi, zijďe zo stromu, hňed se k tomu svetlu pusťili.

Idú, idú za dlúhí čas, až ráz predci duojdú. Vňídu dnu, ona ho hňeď poznala, že je to jej muž, ale jú on ňepoznal; pítajú si nocleh, ona mu hňeď vďačňe dala, a jích aj dobre nachovala. Ona se včaši prebudí s ďeťmi a šije, a deti se jej zo zlatým jablčkom hrali. A vždy len k maťeri povedajú: ,Ach, matka, matka! no že nám pripovjedku ňejakú rozprávaj.‘ ,Ach, mojo ďeťi, veť ste vy po calom sveťe pripovjedka.‘

Tomu pánovi odvisla ruka, to viďela tích ďeťí matka a povedala ím: ,Nože, choť otcovi si ruku zodvihnúť, nach si odpočiňe, dosť sa pres ďeň natrápil.‘ Toto všecko počul mláďeňec pánov, bo se on len tak zadal, že spí; a ak z toho domčoka odišli, mláďeňec povje panovi, čo počúl. Pán mu ňechcel veriť, ale on povedal, že to (se) jisťe tak shovárali. ,No, veť já se o této veci musím presvedčit,‘ povje pán. ,Ale ak je ňi pravda, ta ťa dám zmárniť.‘

O ňedlúho dobrovoľne zablúďili do toho domčoka, tam se jím vďačně dali najesť a naspať. Ale pán ňechcel usnúť, len tak ležel, ako čoby spal. Ráno zase včasi stane (stala) s tíma dietki a šije (šila ako pred tím) a oni se (ďeti sa jej) zo zlatím jablčkom ihrajú, a pítajú si matku o pripovjedku. ,Ach, veť ste vy, mojo ďeťi, po calom sveťe pripovjedka.‘ V tom si ten pán opusťil s posťeli hlavu, a matka tím ďjeťaťom povje: ,Choďte že si, choďte vašjemu taťinkovi hlavu zodvihnúť.‘ V tom ale se prebere, dá se je do známosťi, vyspituje se jú, ak se jej voďilo, a tak ve radosťách vyrosprávala mu, ak se jé voďilo. Pobrali ďjetky a šli ta bívať, kde pred tím bývali, a žijú a tešja sa i do teráz vo vedňe, ak ňepomreli.“

2. Rozprávka, vytlačená v sbierke Škultety-Dobšinskéko, „Myšacia bundička“ bola dosť verne reprodukovaná vo verzii, ktorú zapísal S. Czambel 10./VII. 1900 v stolici Turčianskej, ako ju rozprávala „Žofia Turanec rod. Líška, rodom z Turian a obyvateľka tamže“. Iba jednotlivé motívy boly prehodené.

„Bou jeden kráľ a mau zo svojou ženou jednu céru. Naraz prišla na ženu choroba, tak mu povedala: ,Muž môj, vidím, že ja z tejto choroby nevyndem, nuž ti vravím: Ak sa budeš ženiť, vezni si ľen takú, ako som ja sama bola.‘“ S tým žena zomrela. Žiu kráľ pár čias bez ženy a potom hľadau, kde by takú istú dostau, aľe nemohou ništ nájsť. Naraz prišeu do cérinej izby, prizreu sa na ňu, ona tam šila, nuž sa mu just taká ukiazala, ako bola jeho nebohá žena. Nuž jej on povedau: „Céra moja, ty misíš buť moja žena…“

Dcéra si žiadala: 1. „mesiačkové šaty, čo sa do vajcovej škrupiny skryjú,“ 2. „hviezdičkové šaty, čo sa ťjež do vajcovej škrupiny skryjú,“ 3. „slniečkové šaty, čo sa ťjež do vajcovej škrupiny skryjú,“ potom ešťe si pýtala, aby ji dal zhotoviť „myšacú bundičku a takú hmlu, že keď si tú budičku odeje a zavolá: ,Pred mnou vidno, za mnou tma,‘ aby ju nikto nevideu, že ide z occom na sobáš.“

Svadba mala byť už na druhý deň, ale v noci si dcéra všetko pobrala a utiekla do sveta. Prišla do hory, v noci vyliezla na strom. Našiel ju tam princ a doviedol ju do svojho dvora.

Keď bol bál, žiadal si princ pred bálom, „aby mu doniesli hrebeň. A tá Bundička zala chytro hrebeň a doniesla mu a on, keď hu videu, chytiu hrebeň a zahodiu za ňou, že či ešte taká potvora mu bude donášať hrebeň.“ Pod bundičku si obliekla „mesiačkové šaty“. Princovi povedala na bále, že je „z Hrebenicebice zámku“. Pred druhým bálom žiadal si princ „vody na misu umyť sa. A Bundička chytra zala vody a doniesla mu. Aľe on, keď hu videu, zasä chytiu misu a zahodiu za ňou, že či on od takej potvory potrebuje obsluhu.“ Obliekla si „hviezdičkové šaty“ a povedala princovi, že je „z Misicebice zámku“. Pred tretím bálom žiadal si princ „čižmy“ a Bundička ich priniesla. „Ale on ich za ňou hodiu, že ako sa mu ona opovážila doniesť čižmy.“ Potom si obliekla „slniečkové šaty“ a princovi na bále povedala, že je „z Čižmicebice zámku“. Po bále „princ potom veľmi rozmýšľau, že ako by sa on mohou dozvedeť, de je ten Čižmicebice zámok, ale o ňom ani slýchu. Raz mu potom navarili demikátu,“ bundička hodila do neho prsteň, ktorý dostala od princa, doniesla do princovej izby, ale princ tam nebol. Ostatok celkom rovnaký ako v tlači.

2a. Neúplná a prerušená je rozprávka, ktorú zapísal S. Czambel v stolici Zvolenskej, vo Veľkej Slatine.

„Bou jeden pán a zomrela mu žena. A povedala mu, žeby si inakšú ženu nebrau, len ako je ona. On šade hľadau po šetkych krajnách a nikde nemohou nájsť. Len mau diouku takú, ako jej mať bola. Tak jej povedau, že misi isť zaňho. A ona povedala, že by jej dau slniečkovje háby aj mesiačikovje aj hviezdičkovje aj myšacú bundičku. A už sa maľi brať na sobáš. Ona si friško poobliekala a napľula do ohňa a povedala, slina ako má vraveť,^[113] a sama ušla preč. Prišla do jednýho zámku a tam sa spýtala, či by hu nezaľi aspon pece kúriť. Tam hu zaľi. Jeden raz sa pán brau na bál a kázau kuchárovi, žeby mu doniesou vodu na miski. Tá bundička friško uchytila a zaniesla. A ten pán sa…“ Tu je text prerušený.

3. Zvláštna verzia tejto rozprávky, odlišujúca sa niektorými novými motívy, je v Povestiach Amálie Sirotkovej z r. 1851, str. 1 — 26, pod titulom „O zlatej hvjezde“.

Princezka utiekla od svojho otca, použijúc týchže prostriedkov, akých užívajú milenci, utekajúc od čarodejnice. (Anmerk. KHM. Grimm II., 143, Škultety-Dobšinský 116.) Dievča si potom otvorilo prepoviedkou vŕbu, ukrylo pod ňou svoje šaty a zas ju zamklo, podobne ako sa otvára vrch v látke o Alibabovi; Anmerk. KHM. Grimm III., 137 č. 142, Dobšinský III., 67. Celkom svojrázné je zakľúčenie rozprávky: dievča zaklalo princa v akomsi nepochopiteľnom a nevysvetlenom vzrušení a oživilo ho akousi trávou, ktorou oživil holub družku v hneve usmrtenú, ako je to v rozličných látkach; srovn. Súpis II., 35, č. 5 Ab; Anmerk. KHM. Grimm I., 126, 128.

Táto rozprávka zaujíma takto osobitné a význačné miesto, preto ju podávame úplnú:^[114]

„Bou jedon král, a ten král mau paňú zo zlatou hvjezdou na čele velmi peknú, a mau ai dcéru jednu, ai tá dcéra mala jednu hvjezdu na čele, celki podobná matki, ako bi jej z oka bola vipadla. Ráz tá pani jeho ochorela, dau hned doktorou k nej zvolat všetkích, čo mau pri dvore, ale tu věru šetká pomoc daromná bola, len vždi horšje a horšje zostávala. Ako už badala, že zomrje, dala svojho pána k sebe zavolat a povedala mu: ,Moja duša, ja už z tejto chorobi nevinďem, a ti sa ešte ženit budeš, to ja veru dobre vjem, ale ta to jedno prosím, urob mi k voli, lebo bi som ani v hrobe pokoja ňemala, inakšú že si nevezmi, keď sa buďeš ženiť, len takú, ako som ja bola,‘ — a vtom dušu vipustila. Pohrab sa jej nádherňe odbaviu, celí dvor zostau zarmútení, vela panstva chodilo krála těšit, lebo bou velmo zarmútení. Mnohí sa ho moc vizvedali, že čo je takí velmi zarmútení, žebi sa už obzerau o druhú paňú, abi už tú predešlú zabudou, že čo mu už z toho smútku príjďe. On ale na to odpovjedau: ,Vet som ja to už sám rozmíšlau, že sa oženiť musím, ale kde že takú podobnú zjat tej nebohej, ket mne ona nakladala, abi som si inakšú nevzau, len ako ona bola.‘ ,Vet je to snadná vec,‘ odpovedali mu páni, ,nak curentujú po celom světe, kde bi bola podobná, čo bi měla hvezdu na čele.‘ On ale nemeškau, ihned rozhlásiu po celom světe. Ale tu veru ništ, všade len prišla ta odpověď, že sa tak ženskích pekních dosť vinacháza, ale že zlatú hvjezdu ani jedna na čele nemá. Zase sa len poznovu král zarmúťiu, ket to počuv.

Ti jeho radovja ale mu tú radu dali, že bi ništ nermútiu, že má dcéru, ktorá má zlatú hvjezdu na čele, že bi si tú za ženu zau, že chto jemu rozkáže, ket je on králom, že on muože urobit, co chce. Tu začňe král premíšlať, či bi to bolo ozaj dobre, a po moc rozmíšlaní sa namisleu ta ist k nej, povedau hej: ,Kebi si veďela, moja diouka, čo som k tebe prišjou, či bi si ti mne neurobila jednu vec k vuoli, čo ta ja budem žjadať.‘ ,Ach, pán otec,‘ povjedala ona, ,njeto tej věci na světe, čvo bi som ja jim k vuoli neurobila, nech mi len skorej oznámja čvo.‘ ,Viďíš, diouka moja, tvoja pani matka, ket mala zomrjeť, mi tvrdo nakladala, že ket sa budem ženiť, abi som si inakšú nezau, iba ako ona bola. Dosť som sa prezvedat dau, kde bi sa taká osoba našla, ale nikde nechíruvat, krome ti jediná podobná si tvojej matki na sveťe. Pověc mi dúverňe, či bi neišla za mna.‘ Dcéra sa zlakla velmi: ,Ach, pán otec, akože oni muožu na takje mišljenki prijsť, kedi že to počuli, abi si otec dcéru vzau?‘ On ale nič nedbau, len hu prehovárau, že kdo jemu rozkáže, keť je on král, že on urobiť muože, co chce. Dcéra jemu zase len odporovala, až na tolko prehováranja otcovo predči jen podvolila a takto k ňemu povjedala; ,Už len puojdem, pán otec, ak mi dajú nebovej farbi hodbabnje šati ušit.‘

Tu otec viraduvaní poslau prjam pre krajčíra a rozkázau nebovej farbi šati šit. To bolo hned hotovuo, v okamžení. Prišjou on z radosťou s tima šatami. ,No, moja diouka, už sa ti šati ušitje, či už puojďeš za mňa?‘ ,Ešťe nje, pán otec,‘ povedala dcéra, ,pokím mi nedajú slncovje šati ušit.‘ Ai to bolo hned hotovuo — zase prišjou viradovaní zo šatami k dcére. ,Tu sa šati, moja diouka, či už puojďeš za mna?‘ ,Ešťe nepuojdem, pokím mi nedajú mesjačikovej farbi šati ušiť.‘ Ai tje boli v okamžení ušitje. Zase prišjou viradovaní zo šatami k dcére: ,Či už puojdeš za mna, djouka moja?‘ ,Puojdem, pán otec, ale len tak, ak mi dajú zo samích mišacích koží kožušok ušit.‘ Tu král hned dal zvolať všetkích kušnjerou, abi miši chitali a odjerali, že sa ím dobre zaplatí. Tu ta milí kušnjeri začnú pasce stavať, miši chitať, odjerat, virábat, zošívat, až kamsi čosi bou kožušok krásni zo samích mišacích koží hotoví. Král zase z velikou radostou prišjou k svojej dcére: ,No, či už puojdeš za mna?‘ ,No, už teraz puojdem, lebo sa mi ten kožušok najlepšje páči. Len už teraz nak robja prípravi k veselú.‘

Na druhí ďeň ráno, hňeď ako začali zorničke vichodiť, vibrau sa král zo svoima sluhámi na poluvačku, abi muohou dačo zverini nastrjelat k tej svadbe. Tu ako dcéra jeho zveďela, že sa vibrau otec preč, dala svoim komorním takú prácu v druhej izbe, abi nemohli zbadať, čo ona urobit chce, dala jim roboti na cez ďen; a ona sa zamkla do svojej izbi a začala si pakuvať svoje veci na cestu: prestrela jeden velikí obruz na zem, zala si slncovje, mesjačikovje a nebovje šati, a k tomu i moc druhích inakších šjat — zala si perli, zlatú retez, drahje prstene a inšje veci od zlata, od strjebra peňazí, kolko vládala unjesť, ale najviac len dukátou a tvrdích toljarou, pritom si zala do batoha jedon hustí a rjedki hrebeň, to spolu šetko zavjazala, a bou batoch hotoví. Ona si obljekla jednu ucundranú letnicu (kitlu), zlatú hvjezdu si zamazala uhlím a uvjazala šatku cez čelo, abi jej tú hvjezdu neviďeli, tvár zamachluvala šetkú, kožúšok z miší obljekla na seba, batoch vzala na chrbát, izbu zamkla, a tak pristrojená z kráľovského dvora ujšla.

Tu veru prijde král domou s poluvački, beží prosto do dcérinej izbi, izba zamknutá, beží ku komorním, zpituje sa, kde je princezka, tje mu odpovjedali: ,Mi nevjeme, nám dali piglovať a nekázali sa nám ani do jích izbi obzrjeť.‘ Vtom král poslau po jej všetkích kamarátkách jú hladat, kde predešle chodjevala, ale tu veru nič — a až naposledi museli dvere vistavit. Ale ako sa zlakou král, keť prišjou dnu, šati vibranje, penjaze vzatje, a pri tom ai moc inšje. ,No, už je zle,‘ zavolau král „sluhovia, sedlajťe kone, puojdeme hu hladat.‘

Idu, idu samíma horámi, dolinámi, a tak trafili za nou, že hu už dohánali. Vtom si zvraví princka sama v sebe: ,Jaj, ako ma moje lavuo ucho páli, isto mna muoj pán otec dohána,‘ a vitjahla hreben rjedki z batoha, prehodila ho ces hlavu a zavolala: ,Hora, hora, sprau sa taká, ako je tento hrebeň!‘ Tu sa hora spravila hned taká, ako je ten hreben, strom pri strome, — prišli k tej hore, začnú sa škrabať, drjapať cez nu, tak že sa ai doškrjabali, dodrjapali — slúhovja sa chceli vrátit, že nemuožu dalej ist, len co jím král chuti dodávau. Z velikou bjedou sa raz už predca viškrjabali, ale kde už bola odbehla princka za ten čas, velmi velmi ďeľako. Títo ale zas tak koňe durili, že hu o pár hodín zase dohánali. Zase princka sama vsebe zvravela: ,Jaj, Bože muoj, zase mna pravuo ucho páli, iste mna muoj pán otec dohána zas.‘ Tu vitjahla hustí hreben z batoha, prehodila ces hlavu a zavolala: ,Hora, hora, zprau sa tak hustá, ako je tento hustí hreben.‘ Ai zpravila sa hned za nou, ako ona prešla, tak hustá hora, že bou takmer strom na strome, ani len to vtáča bi bolo cez nu neprešlo. Tu príde král hore, dálej kročiť ani mislet, začali stromi rúbat, čím vjac rúbali, tím ích vjac bolo, od velikého ustatja sa hodiu na zem a zaplakau. ,Už je darmo,‘ zvolau, ,už mi tú nedostaneme, musíme sa už len vrátit,‘ a z velkou mrzutostou sa vrátili nazad.

Prišla tá princka k jednímu mestu; ako sa malo dnu vchodiť do toho mesta, bola tam jedna vrba do poli odhnita pri ceste — vedla tej vrbi tjekou malí potvočok — prišla ona k tej vrbe a tri rázi zvolala: ,Vrba, vrba, otvor sa mi!‘ a vskutku sa jej vrba otvorila, a dnu pod tou vrbou bola taká podmola ako izba, ta dnu vnišla, batoch složila a zase višla von a zas povedala tri rázi: ,Vrba, vrba, zamkni sa mi!‘ a pekňe sa vrba zamkla. A ona taká uvláčená do jedního zámku, ktorí nedaleko tej vrbi bou vistavení, šla a začne tam prosit, že čibi ju nevzali do službi. Tu sa čelad šetká zarehoce: ,Na kího čerta že bi si ti bola u nás v službe?‘

V tom zámku bívau jedon princ neženatí, mau pani matku pri sebe, ktorí práve dolu schodma šjou, ket sa čelad s nou dohovárala. Princ sa zpitau čeladi: ,Čože sa smejete?‘ Tu mu čelad odpovje: ,Najjasnejší princ, akožebi jsme sa nesmjali, ket sa im tuto jedno čudo čudnvo ponúka do službi?‘ Princ sa podívau na nu, zasmjau sa, že je taká uvláčená, ucundraná, a povje zo smjechom: ,Či vás párom po ňej, len hu vezmite, bez toho potrebujete morčjarku, nak aspon tje morke pasje.‘

Tu jej čelad dohovárala, že prečvo sa neobrjadi, prečvo sa neumije, že druhej čeladi bude len k hambe sa v tom zámku prevlačuvat. Ale tu veru len čudo čudnvo (aku hu už len budeme teraz nazívat) zostala len pri svojom, nechcela sa ani umit ani oblject, ani kožušok vizlject. Bolo tam smjechu na tom kožušku, smjala sa tam čelad, sám princ si smjech s nou ňjekedi spraviu. Ráz hu volau princ, abi ho šla vizut, a povjedau hej: ,Ach, či ti máš za kožušok?‘ a šuchou hu čižmou po tom kožuchu. Ona si to ale dobre zamerkovala. Druhí raz tješ, ked išjou popri ňej, zase hu paličkou šuchou po tom kožušku. I to si dobre zamerkovala.

Ten mladí princ dávau jeden skvostní bál, na ktorom moc pánou zavolat dau; ket už mau na ten bál íst, dau zavolat kuchára pred seba a povědau mu: ,Vidíš, kuchár, ti budeš dnes večer merkuvat doma, druhá čelad sa muože a smje šetka čelad íst dívat na ten bál, len čudo čudnvo nak neprobuje íst, ani na krok, že bi som sa ja potom tam nehambiu, ket bi sa zvedelo, že bi z mojej čeladi jedna bola; nak si tá lahne spat a nak sa vispí, treba jej bude isť ráno zavčasu morke pást.‘ ,Velmi dobre,‘ odpovedau kuchár, ,vet ja dám na to pozor.‘

Večer sa šetko rozišlo na ten bál, nezostau nik doma, len kuchár a čudo čudnvo. Ako viďela, že sa sami dvaja, prišla k ňemu, dala mu tvrdje toláre dva do ruki a začňe prosit: ,Pán kuchár, prosím jich ponižeňe, nak že ma pustia na ten bál, vet sa ja len cez takú maličku škárku budem dívat, kde ma nik nevidí.‘ Kuchár najprú odpjerau: ,Bože chrán, ti tam nemuožeš íst, vet kebi to princ zvedeu, já bi som o službu prišjou.‘ ,Ach, vet on nebude vedjet,‘ povědalo čudo čudnvo, ,vet ja len čo čuknem, hned som doma.‘ Tu ale zlakomiu sa kuchár na dva tvrdje toljare a povedau jej: ,No, vet len chod, ale abi si mi hněd doma bola.‘ Čudo čudnvo z velikou radostou viskočila, bežala k vrbe a zavolala: ,Vrba, vrba, otvor sa mi!,‘ vnišla ta dnu, kožuch zhodila, tvár umila, hvjezdu pekne vičisťila, len sa jej tak ligotala, vlasi učesala, povipletala — obljekla peknje nebovej farbi hodbavnje šati, obula bjele hodbavnje črjevice z libačkámi, na hlavu si vzala perli a na hrdlo zlatú retaz, taká bola len na viletenja. Vzala si sebou dukát, a šla na bál.

Prijde ta dnu, hodí na tanjer pri dverách položení dukát; ako hu mladí princ zazreu, ten, kterí u ňeho slúžila (ale jú on nepoznal), hned sa do nej zamilovau a spitovau sa kelkích pánou, kdo bi tá neznáma pekná osoba bola. Ale mu nikto nevedeu odpoved dať. Prišjou k nej blišje, chitiu ju bojaci za ruku a spitau sa jej, s kím sa má to štestja zhovárat. Ona mu odpovedala: ,Ja som na službu z Čižmouskjeho zámku‘ (ona vimislela, že ju čižmou udreu). Princ si rozmišlá, kdebi Čižmouskí zámok bou, že on dost světa schodiu a že o Čižmouskom zámku nikdi nepočuv. Rozkázau hned muzikantom hrat, a tancovali spolu pekňe až do víletu; ako vitancovali, chcela hned odíst, vihovárala sa s tím, že hu na koči na ceste pán otec čaká, že ona len behla pozrjet, aki je tu bál. Princ ale znovu rozkázau druhí tanec zase hrát, a ona misela zase tancovat. Ako muzika prestala, sotva že sa princ ňekde obozreu, už jeho tanečnica zmizla. Prišla k vrbe, šaty pekne zo sebe zházala, tvár zamachlila, i hvjezdu zatrela a uvjazala, cundri a kožuch na sebe zvljekla, a pot prosto do zámku. Kuchár už šetok predesení, kde bi tak dlho bola, a ket prišla, jej povedau: ,Jaj, ti čudo čudnvo, už som šetok nalakaní pre teba, kdeže si tak dlho — pakuj hned do posteli a lahni si, lebo ak ňekdo sa trefí domou prijst, abi ta našli spat.‘ Sotvi čudo čudnvo do posteli lahlo, už bou princ doma, lebo on už tam žjaden vuoli nemau, keď už tanečnica bola uvrzla, a vjacej ani netancuvau. Spitau sa kuchára, ket prišjou domou, či je šetko dobre na pokoji v zámku, či čudo čudnvo spí. ,Ach, najjasnejší princ, dobre tá chrápe.‘ ,No, vet tak treba,‘ odpovedau princ a šjou namrzení spat.

Sotva že tížden minuv, zase dávau náš princ velmi pekní bál, na kterí zase o moc vjac hostí pozvau. Jeho čelad mala dovolenvo na ten bál íst sa dívat, len kuchár a čudo čudnvo máli doma zustat. Ket odchodiu na bál, princ povedau kuchárovi: ,Tak že nak čudo čudnvo spí ako na prví bál, nesiprobuj mi ju pustit, abi som sa ja hambit nemuseu.‘ Sotva že šeci poodchodili, dala kuchárovi do ruki dukát: ,Pán kuchár, prosím ponížene, nach že ma pustja zase trošíčku pozrjet.‘ ,Veru, abi som sa tak strachu najedou, ako prví ráz.‘ ,Vet ja nebudem tak dlho, nak že ma len pustja.‘ ,No, vet už len choď kuknúť,‘ a dukát hodiu do vrecka. Pribehla k vŕbe: ,Vŕba, otvor sa mi!‘ povedala — vŕba sa otvorila. Zházala zo sebe všetke handri, umila tvár, vičistila hvjezdu, obljekla slncovej farbi šati, obula červenje črjevice, vzala na hrdlo za zlatimi čipkami šatku, okrášlila si pekne zo zlatima ihlami a drahima kamenjami hlavu, tak už vizerala ako anjel, vzala dva dukáti — a tak pripravená šla na bál.

Prišla ku dverom a hodila na tanjer dva dukáti. Vnišla do zálu, tak krásná bola, že sa len tak izba od nej jasala, jedno od tej zlatej hvjezdy a druhvo od tích draho-kamenních vecí, co na sebe mala, ale si sama jej tvár na krásu podobnej tam nemala. Sotví hu mladí princ zazreu, hned priskočiu k nej a povjedau: ,Aha, tu sa mi, kdeže mi kde na predešlom bále ušli?’ Ona mu ale odpovedala: ,Ach, vet ja nevjem o žjadnom bále, já som tú nikdá nebola.’ ,A skadeže sa, prosím,’ opítau sa princ. ,Ja som na službu s Paličkouskího zámku,’ povedala ona. Princ si mislí, kde bi to ten Paličkouskí zámok bou (a to len mala vihovorku, že hu bou tou paličkou udreu). Ako prvý tanec spolu vitancovali, hned jej snau prsten z jej palca a jeho prsten dau jej na palec, hovoriu jej, že sa veru musí zabavit na tomto bále. Ona ale povědala, že hu pani matka čeká na koči, že sa ona bavit nesmje, že sa ponahlat musejú odíst preč. Princ z inšou netancuval len s nou a velmi sa do nej zamilovau. Sotva že sa princ od nej oddáliu, už jemu z náruč odbehla. Prišla k vrbe, zase šetko zo seba zházala, predešlje ucundranje šati poobljekala, tvár a zlatú hvjezdu zamachlovala a do zámku prišla. Kuchár celkí utrápení vizerau jú, a vtom prijde, a kuchár takí nalákaní povje: ,Ti čudo čudnvo, zase si tak dlho bola, choď skorej a povizljekaj sa, lahni do postele a spi!‘ Sotva že čudo čudnvo dolahlo, už mladí princ smutní z bálu a namrzení i nahnevaní se navrátiu a hned sa spítau kuchára, či čudo čudnvo spí. ,Ej, spí tá dobre od samučičkjeho večere,’ odpovje kuchár. ,No, vet tak, nak spí,’ vraveu princ a odišjou do pokoja.

Rano ket stau, princ zacengau na kuchára a povedau mu: ,Dnes mi nebudeš kávu varit na fruštik, ale razcovú poljeuku.’ ,Dobre,’ povedau kuchár, a v tom odišjou poljouku varít. Čudo čudnvo sa len vždi ošmjetalo okolo téj kuchini, povědau jej kuchár: ,Choc že skorej s tíma morkámi pást, lebo ešte trafí vlas spadnut s toho tvojho kožucha do tej poljeuki, a ja pre teba potom zle obstojím.’ ,Vet puojďem hneď,’ povědala, ,len si jedenja, co mi bude na cesden, zrichtujem.’ Ako už kuchár mau misku prihotověnú na tú poljeuku, bou chljeb nakrájaní do nej, len ešte kuchár odbehou von jinšje práce povikonávat — vtom čudo čudnvo pretala jeden prsten na poli, co jej ten princ bou na tom bále dav, a hodila jednu polovicu do tej miski pod tje smidke chleba, a potom sa bola pobrala z morkámi preč, ako bi o ničom nebola vedela. Kuchár prišjou, poljevku v chitrosti na misku viljau a zanjesou princovi. Princ ako si začau šmakuvat z poljevkou, bere si druhí raz na tanjer, len mu volačvo hrkňe, — pozrje, čvo je to, ono pou prsťena. Cengá na kuchára, ten príjde, a princ sa ho opítau, kdo tu poljevku variu; kuchár sa zlakne, že naozaj vlas našjou z toho čudu čudnjeho, ket sa mu tam ošmjetalo, povje mu: ,Najjasnejší princ, já som variu tú poljevku.’ ,A kdo tam bou, ket si hu variu?’ spítau sa princ. Kuchár na to: ,Prosím pekňe, čudo čudnvo sa tam ošmjetalo, bralo si sebou jedenja za morkámi.’ ,A či je to pravda?' spítau sa ho princ, ,lebo, ak pravdu nevravíš, prijďeš o službu.’ ,Ach, veru tam inší, prosím poňiženě, nik nebou.’ ,No, vet je už nič,’ povědau princ, ,len druhí raz jú vížeň, ket ti prijde, nak sa tí tam neošmjeta. No ale, vješ ti čo, kuchár,’ povedau princ, ,budeme mi mat na pozajtri hostí moc, ti nahotuješ všeljakje jedlá, tak abi sa to každjemu páčilo, ale že ti takto urob, pošliže ti to čudo čudnvo hned z morkámi ráno preč, abi som sa ja hambit nemiseu, ket bi to panstvo prišlo, a takú opicu uvláčenú bi v mojom dvore videli, nak neprijde ten večer z morkámi, ket sa páni rozídu.’ ,Vikonám všetko, ako rozkážu,’ odpovědau kuchár a odíšjou preč,

Zveďelo to čudo čudnvo, že má bit na druhí den hostina, prišla ku kuchárovi, vstrčila mu dva dukáti do ruki a prosila ho: ,Pán kuchár, prosím jích poňižeňe, ak budu rezančoke do poljevki robit, nak jich dajú mne robit, já jím takích tenkích narobím, ako ten vlas.‘ ,Ach, chod mi z očú,’ povědau jej kuchár, ,to mi ani nevrau, vet abi mne to princ vedeu, že si to ti robila, tak bi mi šlo o život a živnost.' Ona ale len neprestala prosit: ,Vet sa ja pekne oblečjem, a nak ma volakde zamknú do jednej izbi, tam ich budem robit, kde ma nik nevidí.’ Kuchár si hlavou krútiu a pomíšlau, že to nemisí z nizkího rodu bit, ket tak muože dukáti frkat, lúto sa mu vidělo opustit, a príslúbiu, že jej dá robit tje rezančoke. Ta šla k vrbe: ,Vrba vrba, otvor sa mi!’ hovorila, vnišla dnu, chitro sa poumívala, peknje šati si obljekla, hvjezdu si vičistila, ale zase šatkou zavjazala. Višla von, povjedala: ,Vrba, vrba, zatvor sa mi!’ a chitro ako zajac pribehla do zámku. Kuchár hu do jednej izbički zašikovau, dau jej šetku potrebu k tím rezančokám a zamkou ho; ona si tam šatku z hvjezdi zvjazala a do práci sa prichitila. Nevědela o zrade — lebo na tích dverách, kde ona bola zamknutá, bou oblvočok zas do druhej izbi — do takej izbi, kde si princ držjavau knihe a pritom ai dímke na fajčenja. Princ na to misleu, že mu bude moc dimkou [bude] po obede potrebních, lebo po obede sa običajne hrávali v karty a pritom fajčjevali — ta šjou do tej izbi prezrjet a prihotovit tje dímke; a práve chceu von vinst z izbi, prišlo mu nevdojak pozrjet na ten obloček, čo bou na tích dverách, kde čudo čudnvo robilo rezance. Ale ako sa predesiu, ket tam videu tú osobu stát, ktorú na tích dvúch báloch bou poznav, hned mu padla i zlatá hvjezda do očú. ,Pane Bože!’ pomisleu si, ,či mám ist ta dnu k nej a prihovorit sa jej, a či len nahám, pokím hostinu neodpravím?’ Len sa na nu nadívau, nadívau, ona ale nič nevědela, a pomisleu si: ,No, vet už ažda budeš moja,’ a v tom šetek uradovaní odišjou preč. Čudo čudnvo narobilo znamenitích rezančokou ako vlas — kuchárovi jích do ruki oddala, šetko si zase zamaklovala, kožuch z miší zase na sebe stjahla a jej morčence šla navštívit a nachovat.

Hostina sa počínala, panstvo sa schodilo, sluhovja šeci pekne oblečení boli, len čudo čudnvo v mišacom kožuchu nebars veselo vizeralo. Dost hu druhá čelad napomínala, abi sa nejak obrjadila, ale ona nechcela ani počut o obrjaďení. Kuchár jej povedau: ,Ti že sa mi moc v tej kuchini nepovaluj, mne je naloženvo, abi si dnes išla na ces den z morkámi, abi si len večer prišla, vezmi si sebou jest, čo máš, a choť!‘ Ona sa už bola ai vibrala, ale okolo dvanástej na poludnia zas pribehla do kuchiňi; práve vtedi kuchár zavárau tje rezančoke a išjou na miske dávat. Ona sa priplichtila a tú druhú polovic prstena do tej poljevki hodila, a potom si dačvo od kuchára pítala jest, ale ten hu hned vihnau, abi do poljevki s nej nenapadalo. Poljevka bola na stole, a princ sám na tanjere rozdávau; ako už šetkím porozdávau, naposledok brau sebe na tanjer, len mu hrkla tá polovica prstena na jeho tanjer — tu polovicu prstena vzau a položili do vrecka.

Hostja boli veselí, jedlá šli chírečnje, len náš princ bou zamislení. Tí páni sa ho spitovali, že čo mu chibuje, že je voljaki bez vuoli. On sa vihovárau, že ho hlava bolí, a to len už zato, že bou celkí zamišlení jedno za tou osobou, čo v tej izbe viďeu, a druhvo za tím prstenom, čo na mise našjou. Videli hostja, že je nje v dobrej vuoli princ, nehrali sa po obede dlho v karti, ale sa včašje ako inokedi porozchodili preč.

Sotva že hostja odišli, hned cenkau princ na kuchára. Kuchár sa tak prelakou, že sa tělo ač tak trjaslo ako osika. Prišjou k němu a zpítau sa ho princ, kdo tje rezance robiu, co boli v tej poljevki. ,Prosím poniženě já,‘ odpovědau kuchár. ,Ti si ích robiu?‘ sa spítá princ, ,pověc pravdu; ak pravdu povješ, nič sa ti nestane, ak budeš cikánit, so službi odpadneš.‘ Kuchár sa hodiu na kolená celí zlakaní. ,No, len pověc, nič sa ti nestane, kdo tje rezance robiu?‘ ,Ach, prosím poniženě, veť ja už vjem, že o živnost pre to čudo čudnvo prijdem, kdože bi ích inší robiu, len to neštastnvo čudo čudnvo.‘ Princ mu odpovje: ,Neboj sa, vstan, nič sa ti nestane, tak ťa rád mám, ako predešle.‘ Kuchár viradovaní odišjou preč. Ako kuchár odišjou, rozkázau princ, abi mu to čudo čudnvo poslali; ona sa ale zpjerala, že vonkoncom nepuojde k princovi; druhá čelaď jú hrešila, že sa za štastnú muože rátat, že hu princ volá, a volki nevolki z velkím prisilením hu do svetlici princovej privjedli. Princ rozkázau druhej čeladí von odíst, a len čudo čudnvo abi tam zostalo.

Ako samí ostali, hned zamkou dvere princ a povedau jej, abi mu išla ískat. Ona sa víhovárala, že ona to nevje, ale hu len princ usadiu a do jej lona si hlavu položiu, abi mu ískala. Sotvi že mu počala ískať, princ potichu hlavu zodvihou a čudu čudnjemu šatku z hlaví zdrapiu; len keť sa ti mu raz zaligoce zlatá hvjezda na jej čele. ,Ahá vraj — to sa oni, čvo jsme sa tom bále spolu zišli.‘ Ona sa na tom velmi najeduvala, že hu poznau, bou tam položení malí penálík, ten od jedu chitila a pichla mu do boku. Princ sa vírútiu na zem a omdleu.

Pribehli všeci z toho dvoru, čvo sa stalo, len keť viďeli svojho na zemi ležať a v krvi sa zmáčat omdljatího, dost ho preberali, súchali, ale všetko bolo daromnvo, nemohli pána k životu dovjest. Jeho pani matka, ktorú mau pri sebe, od velkjeho žjala ochorela a rozkázala, abi tu klampu do vezenja tvrdjeho dali a okuvali, ale druhí páni zas osúdili, že to bude pre nu vetšvo trápenja, že ket budě pri mrtvom ťele za tri dni, za tri noci sedjeť. Ako už viďeli, že celkom z pána nič, tak ho obrjadili, na dasku položili a do osobitnej svetlici zanjesli a to čudo čudnvo tam zamkli pri nom a tak hej povedali, že kím buďe tam ležať na daski princ, abi pri nom merkovala, a že potom na pohrab puojdě v železních putách za truhlou.

Potom len čudo čudnvo vstúpilo do seba a začala rozmišlat: ,Ach, čvo jsom ja neštastnica urobila, že jsom tak dobrjeho pána zamordovala. Šetko mi je to muoj otec príčina; kebi ma ten nebou prenasledovau, mohla jsom tohoto šetkího minúť.‘ Takto horekovala žalostňe, sadla si k obloku a plakala velmi. Vtom ako tak plakala pri tom obloku ai zadrjemala, zrazu sa poobzerá na oblok, kterí bou otvorení, len vidí dva holubi na obloku, ako sa cukrovali a po tej lúbosti sa mezi sebou sa pohnevali, tak že na tolko prišlo, že jeden druhjeho zadrhou. Ona ale sa na to dívala, ten živí holub odleťeu preč a toho zadrhnutjeho zanehau. Ona si mislela, čvo to má znamenat; zrazu priletí ten holub živí k zadrhnutímu k obloku a donesje zelinke v pisku. Priložiu mu na to bolavuo mesto tje zelinke a díchau, díchau teplú paru. Len ket začne zrazu milí holub ožívat, ai pekne ožiu, ai odleťeli obidvaja preč a tú zelinku nehali na tom obloku.

Toto čudo čudnvo premišlá: ,Pane veční Bože, či bi ja nemohla tomu princovi tú zelinku na pichnutvo mesto priložit, asnáť bi ožiu.‘ Len veru zelinku vzala a priložila na to mesto, kde bola pichla tím penálikom, a tak díchala na tú zelinku, čvo jej len para postačila, len tu veru milí princ začňe vidichuvat. Sadou si na dasku a zavolau: ,Ach, ale jsom si pospau,‘ a vidí že čudo čudnvo pred ním klačalo a prosila za odpuštenja, že mu to urobila. On, prauda, bou všetok omdletí, bez vladi, predci vstau hore a zodvihou ju z tej zemi a povedau jej: ,Nic sa neboj, moja duša, ti si raz moja.‘ Ona ale plakala velmo a prosila, že bi hu len do vezenja dau odvjest, že ona inšvo nezaslúžila. Princ hu ale chitiu za ruku a zavjedou hu na kanape: ,Tuto si sadnime, duša moja!‘ a objau hu za hrdlo. Medzi tím, ako sa tam na kanape tešili spolu, chodila vždi tá čeľaď ces klučovú djerku, čvo tam čudo čudnvo robí, či sa nezamarňila. Len keť ti hu vidja z princom na kanape sedjet a okolo hrdla sa držať — bežala z velkou radosťou pani matki oznámit, že je princ živí, ano že sa z čudo čudním za hrdlo drží a objíma. Páni matka jeho nechcela ani tomu verit — pravda, chorá ležala, ale predsi všetku silu pozbjerala a bežala k ňemu. ,Nuž, muoj sin drahí,‘ povedala, ,či ti budeš z čudo čudním na kanape sedjet, ta s nou do vezenja!‘ ,Ach, nje, pani matka moja drahá,‘ povjedau princ, ,to bude moja žena.‘

Zbehlo sa ta mnoho panstva a princ jím všetko porozprávau, z jakjeho stavu pochodí a ako sa jej vjedlo — a že si on raz druhú za ženu nevezme, len tú. Ako ti pani všetko vipočúvali a vizveděli, že je ona kralouskjeho rodu, šeci hned k tomu privolili. Poslau sluhou k tej vrbe, abi tje šati z nej donjesli, čvo tam boli složenje, išla ai ona ešťe raz sa od tej vrbi odobrat, a velmi sa krásne na tom jarčoku poumívala, kde volakedi, keť na báli bola chodjevala. Peknje krásnje šati poobljekala, hvjezdu vičistila, a tak do kaštjela prišla, kde hu už mnoho pánstva očekávalo a vítalo. Potom zavolau šetku čelad do svojej izbi a rozkázau, abi od nej odpítali a že bi sa vjac neopovážili proti nej nemoresní a neúctiví bit, lebo že jím jú predstavuje ako svoju panú. Potom velikú hostinu robili, velmi mnoho panstva sa zišlo na tú svadbu a radostne slávili. Toho kuchára velkím pánstvom obdaruvau a žili spolu za mnoho rokou.“

4. V Časopise Muzeálnej slov. spoločnosti XV., str. 11, podáva Julius Botto nárečím muránsko-dlholúckym (z Gemerskej stolice) rozprávku. „O myšacej bundičke“. Verzia nie je dobre rozprávaná.

Žena umierajúc chce, aby sa muž oženil iba s takou, ktorá by nebola ani krajšia ani špatnejšia od nej. Otec chcel si vziať vlastnú dcéru; dcéra dala si najprv spraviť hviezdičkové šaty a potom hneď myšaciu bundičku a pri tom aby bola pred ňou tma a za ňou vidno. Utiekla do hory a vyliezla na strom. Kráľovič na poľovačke s pomocou psov ju našiel a doviezol ju k sebe „pece kúriť“.

Ked bol tanec, kráľovič dal si vyčistiť čižmy, dievča mu ich prinieslo, on ju nimi bil do chrbta. Bundička vypýtala si od kuchára povolenie smieť sa podívať na bál a bola na ňom v hviezdičkových šatách. Pred koncom balu zmizla. Po druhý raz dal si kráľovič priniesť hrebene a hodil ich bundičke „do peťi“. Na bále mala mesiačkové šaty a povedala princovi, že je zo „šižmice bice zámku“. Po tretí raz dal si doniesť „lavór vodi“, rozhnevaný ubil bundičku, že mu ho doniesla. Na treťom bále dievča povedalo, že je z „hrebenice bice zámku“. Kráľovič dal jej zlatý prsteň, ona zmizla. Doma dal si pripraviť „ďemikát s brindzó“, bundička tam hodila prsteň, kráľ vtedy dievča bil, kožuštek sa roztrhol a zajasaly sa mesiačkove šaty.

Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 45 č. 65.

a) Mať s troma dcérami

Rovnaký text nachodíme v Codexe Revúckom C, str. 93 — 98,^[115] a v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 391 — 401, pod názvom „Dva holubky“.

Prvý text s odchýlkami v rukopise Levočskom podávame:

„Bola rás jedná sirvótka a nemala nikoho, len neboráka chudobního otca, lebo jej chudinka^[116] matka^[117] zomřela. Terás bola bjedná, ale potom ješťe bjedňejšja; lebo sa otec oženil a vzal si jednú dovicu, čo tjež mala jednú céru v tých rokách, čuo sirvotka. Macocha bola mrchavá na sirvotku a vždy hu hrešila, gazovala, ako tú najhoršú zprepadlicu. Sirvótka totiž bola krásná, ako jarná ruža, a toto obzvlášte klalo oči macochyně, lebo jej céra ani desjatú čjastku z téjto lúbosti nemala.

Rás čistil otec studnu, a tam najšól zlatú rybku. ,Děti moje,‘ zavolá, ,poďte sem! Lala, vyhrabal som jednú zlatú rybku, komu ju dať?‘ — ,Mne, tatika, mne!‘ ,Ba mne, prosím pěkne, nach dajú!‘ volalo i jedno i druhuo djouča. Dobrý otec nechcel ani jednomu^[118] volu zlomit, tedy:^[119] ,Kdo (kerá) sa z vás prv (skoréj) zmije,‘ povje, ,a pěkne učeše, tomu (téj) dáme rybku!‘ Tu djoučata i (aj) jedná i (aj) druhá k materi a dajú sa hu prosiť (prosja hu), aby jich zmila a česala (učesala). Matka hned postavila vody, narobila lúhu a začne svoj poklad, vlastnú si céru zmívať; a sirvótke kázala počkať, pokjal sa druhá voda zohřeje. Táto ale vidí, že macocha zle zamýšla, že by ona tak v haňbe zostála (ostala), aby za radom čakala: zchytí se a tak do potoka, hlavu^[120] vymije, tvár, hrdlo pěkne a utěšeně sa začeše (učeše), že až radost bola na nú páčiť. Tak učesaná, uzporjadaná beží si sestru volať, aby už išla k otcovi, že je ona už hotová; a tu lúbá sestra ješte ani punt rozdělený nemala. Sirvotka tedy chytro išla k otcovi a povědala, že sa ona už zmila aj očesala. Otec mal radost nad tak spanilým, bystrým a vrtkým djoučatom. A komu by sa ono v jeho kráse, nevinnosti a dobrosrdečnosti nelíbilo (ňeľúbilo)? Len stará baba, ošklivá macocha, div že od jedu nepukla, keď sa jej prišla sirvotka pochválit, jaký ona dar dostála, že sa skvor obljekla, očesala. Ale chudjátko, čuo dostálo za tú jeho dětinskú prívetivost? Macocha jú odstrčila a tak zaškúlila očima, jako nějaký (dákí) čert. Potom vyskočí na muža takýma britkýma rečmi, že to haňba a posmech. Začala mu na oči vymetovať, že on len svojmu djeťatu, len svojmu panghartu, jako ona vravěla, šetko do gágora pchá, že sa o jéj cérušku, bjednuo chudjatko, nič nepostará, nič on nedbá, jako keby ho ani nebol nikdy viděl. Otec si neveděl dať rady z tóu staróu strigou, lebo čím vjac citkal a tíšil, tým večmej smola hořela, tým večmej macocha brechala. Nemohla tu kacapacu (kucapacu) znjést sirvotka, nechcela, že by (abi) sa pre nú, alebo pre jednú rybku, jej rodičja povadili, dala a tak^[121] rybku macochě a povědala: ,Nehněvajte sa, matko, za dajakú pletku, tu ju máte, vezmite si jú, veť já bez ňej ta budem.‘ Tak hněv, vada, rozbroj sa utíšil a zase dobre bolo.

Ale macocha sa preci^[122] nemohla uspokojiť; trápilo jú to, že jej ceruška nebola tak pěkná, ako sirotka, že keď dakde (daďe) išli, len sirvotku chválili, ctili, a jej céru nič. Od zlosti teda začala vymýšlat, jak (ako) by jej mohla uškodiť.

Rás v nedělu zběrali sa do kostola; macocha svojú cérku umívala, umáskala, vycifrovala, sama sa tjež pripravila, ako sa svědčí, do svatyho chrámu (domu). Otec sa už vybral a pomáli išól: v tom príde i sirvotka čiste prirjaděná, vyobljekána, jak (ako) sa pri chudobě a potupě od macochy mohla, a prosí dovolenja do kostela tajst. ,Ani na krok od domu!‘ povje stará, ,ty zostaneš doma, dá sa ti robota!‘ — ,Ale prosím vás, maminka (matka), začne prosit, ,vet ma nach len pustjá sa pomodlit!‘ — ,Cit! ty opica!‘ dupne macocha a volá, ,pomodli sa doma, tu budeš lepeneť, ani sa mi z domu nepohneš, ale mi šetko pěkne porjadíš, a ješťe, čuo ti dám, urobíš.‘ — Tu vezme kylu hrachu, kylu šošovici, vysipe na hromadu a zmjéšá a kjáže, aby jej to, kým z kostola vyndú, pěkne, čisto pooberala, lebo že vraj uvidí, čuo sa jej stane.

Šeci (šecja) odišli a sirotka sama zostála (ostala) oberať. I to jú rmútilo, že ona nemuóže, jako druhje, do domu páne chodiť, i (aj) to, že takú mrzutú robotu dostála. Ale sa len chytila (pribrala) a počala z chuti preberať, rozhrnať (prehŕnať), ale ona viděla, že to do poludnja takú hŕbu nemvože prečistit, prebrat, a bála sa pokuty macochyné. Nemohla si poradiť (radu dať), začala tedy plakať; lebo plač obyčejne (vraj) uleví (uľaví) bolesti (boľasti), a kdo muže plakať, jestiť (je) celého ducha. I ona nalezla (našla) v plači a v horekovaní (v horekováňú) i pomoc i potechu. Zaslyšeli to totiž (Počuli ten jej skrúšení plač) dva milosrdnje holúbky, že tak vrúcně plače.^[123] Přileteli chytro na oblok a zpítali sa: ,Čuo plačeš, dobruo djouča?‘ — ,Ach, tak a tak,‘ povje ona, ,matka ma nepustila do kostola a dala mi ještě túto mješaninu rozobrat na čisto, že by ani zrnko šosovici v hrachu neostálo. Já to nemvóžem tak na náhle zpraviť, a macocha ma bude biť. Ach, Bože, Bože, pomáhaj mi!‘ ,Neboj sa, djouča,‘ povedja tje holúbky, ,ale počuj, čo ti povjeme. Na ty tento laský orech a v ňom tjeto (najdeš) šaty, obleč sa a choj (choď) do kostola, mi ti zakjál pooberáme. Ale si v kostole sadni pred macochu, a keď ťa budě chváliť, nedaj sa jej do známosti; len sed, kým nepovje kňaz na kancli amen, a potom hned utěkaj domóv.‘

Djouča poslúchlo. Oni jej dali peknje, krásnje, cifrovanje šaty, ona sa obljékla a tak vyzerala jako (ako) ňejaký (dákí) anjel. Potom zachytí sa do kostola, kde právě ostatnú pěsničku dozpjevávali (zpjévali a už dokončjévali), keď dvojšla. Sadla si pred macochu a poslúchala kázeň. Macochy sa velmo páčila a tak jú chválila, dobre jej nepočarila. Ustavične jú prezerala, dobre jej z očí (zočú) neprišla. ,La! keby si ty tak pěkná bola,‘ povje ku svojej cére; ,pozriže, pozri, ak si hrdo prišla, aký je to pěkný venec na té hlavě, jakje (akje) šaty, aký vrkoč vykrášlení, dívaj sa len na tje rincky (šaty), takje si nikdy neviděla, tá šatka jej tak pristane, jak (ako) by sa v něj bola narodila; i tá sukňa, jak (ako) se^[124] svjetí, jak (ako) šuští, keď sa pohně. — Obzlášt ale ten pruslek pěkne vyšnurovaní nemá páru na dolině.‘ Tak jú chválila, malovala, a sirvotka nič, len dala pozor, čuo sa kázalo. Rás povje kňaz ,Amen,‘ a milá kráska fuk, vyběhla z kostola. Šeci za ňou pozerali, ale zlášť jeden panský syn tak sa díval za ňú, jako by hu mal zest.

Sirvotka priběhne domóv; tu už šetko porjadenuo, veci na meste, hrach a šošovica obraná a holúbky neboli už, kdo zná (vje), kde sa poděli. Táto ale si krásnje šaty zková na padláš a starje si obleče. Vtom príjde macocha aj z druhýma domou. ,Či si pooběrala?‘ zakríkne na sirvotku. ,Áno,‘ odpovje táto. Stará pozre, a tu šetko bolo čistuo. Divila sa, že jak (ako) to tak na chytre^[125] mohla vykonať (zpravit), ale myslela (sa nazdala), že snad^[126] sa velmi (velmo) ponáhlala. Pri oběde začne vypisovať to pěknuo djouča v kostole, začne ho chválit a sirvotku haniť. ,Ty, vraj, lenoch, keby si bola v kostole bývala, — mohla si videť krásnvo djouča; ale kdo len doma trčí, ten nevidí nič.‘ — ,Ach, daj mi Bože,‘ odpovje táto, ,vet som hu já viděla zo slivky (zo sľuky) pred domom. Taká uťešená išla jako (ako) anjel; a já som sa dobre z té z téj) lúpanici dívala.‘ Tu stará sa začně zdúvať, že se taká špata takymu anjelu ukáže, že jich budú pre túto ohudu pomlúvať, že takuo nerjadnvo djouča majú. ,Narás vezmi, starý, sekeru a vytni ten strom, aby sa táto strapanda na to pěknvo djouča dívať nemohlo.‘ Starý sa dost vymlúval (vihovárau), že v stredtýdni (v stredtížňi) nje v nedeľu, ale sa macocha nedala zamlúviť (prehovoriť), kým pěkne krásna lúpanica, milý strom, i z drěvom i z listým i z květam, nezahynúl (nezhinúu), ba ani korene (aňi len koreň) z něho nekcela nahať, i to museli (aj to chudák museu) vyortovať. Tak nevinné sirotke všetko zle vypadalo, pre zlost macechynú.

Ten mladý pán se za ňou dopitoval. Ale mu každý odpovedal, že ju viděli popred ten dom ist, čo pred ním taká slivka, lúpanica, stojí a velmi mnoho slivák na né visí (velmo veľa kvetu na ňéj jesto). Dom hladali, ale slivka bola preč, a djoučata nič. Tak nedostal, čuo žjadal. Lebo to jen děti ju viděli, čo nejšli do kostola, a tje neveděli vjac povedať.

Na druhú nedělu sa vyberali šeci do kostola, matka svojú dušu, svojho anjelíka (aňjela) vykrášlila, jak len mohla, že by (abi) len pěkná bola. Sirvotka ale mezi tým musela oheň klásť, vodu nosit a druhje veci do kuchyni chystať. Keď to urobila šetko, čvo mala naloženvo, prosí sa (píta sa) od macochy do kostola. ,Ve-ti já dám, ty škrata zafulaná,‘ zakríkne macocha, ,doma mi ho budeš nos držať, ani sa nepohneš z izby. Za takú ohudu by som sa len musela hanbiť.‘ A preci bola sirotka krajšja, jako tá jéj (macohina) zmrazená ružička. Keď mala stará odísť, vezme kylu kaši a kylu maku, to zmjéšá, vysipe na stuol a povje ku sirotky: ,Toto mi obereš, kým príjdem z kostola, lebo ti uši obtnem.‘

Šeci (šecja) odišli, len bjedná sirvotka zostála doma plakať. Zle sa jej oberalo, chcela do kostola ísť, a nemohla, lebo sa bála ožecha. Plače, narjéká, slzy jéj padajú, až len tak milosrdně fíká. ,Ach, keby ještě len^[127] rás,‘ povje,^[128] ,tje dobrje dva holubky prileteli, asnad by (hádam) mi zpomohli.‘^[129] Nestačila to vyrject, už sadli na oblok holúbky a tanu sa pítali. Ona sa velmi zradovala, keď jich zas zazrela; otvorí jim oblok, začne za predešlú lásku ďakovať a prosiť, či by jej nemohli zpomvoct. — ,My ti vďačně zpomuožeme,‘ odpovedja tjeto, ,len sa chytro obleč, tu máš jedon orech a v ňom druhje ještě krajšje šaty, do tých sa zaodéj (pristroj) a bež do kostola, sadni si pred macochu, a keď ťa bude obdivovat, nedaj sa jej do známosti. Jak ale náhle kňaz Amen vyrekne, domóu uťekaj.‘

Sirvotka z radosti vezme šaty, oblečje sa, vykrášlí sa, že to bolo až radost. Jestli prvý rás krásná bola, terás bolo storás krajšjá. Jak (ak) náhle vykročila na ulicu, celý sa svět tomu (jej) divil, a keď vojšla do kostola, tu šetko za ňou hladělo. Sadla si pred macochu, ktorá hu ještě večméj chválila, krášlila (a vikrášlila). Ten panský syn sa neprestajne na nú díval, dobře mu oči nevytjekli. Jéj párta, čipky na šatky (na šatke), a halenka vyšnurovaná a prekrásný oblek sa mu páčil, ale jej ružičky, tvár, krása, spanilost, čo i tje kvety v té voňačky prevyšovaly, ješťe daléj mu do srdca prenikali. Ból by rád veděl, kdo je,^[130] čijá je; z jakýho rodu, kde bývá? Ale mu na to nik neznal (ňeveďeu) odpoveď dať (odpovedat). Rás kňaz povje ,Amen,‘ a krásný anjelik hybáj von z kostola. Príjde domóu, tu mak z kaši povyberaní, šetko porjadenvo, a holúbky nito (holúbki Pán Boh vje, kďe boli). Keď rada bola, že do kostola mohla ist, ještě radšéj by bola sa holúbkom za lásku poďakovala (keď bola atď. vystalo). No ale mnoho (veľa) prezerať nemohla, zkrije (zková) orech zo šatami na vrch pod dach (mezi šíngle) a zavrhne (oblečjé) si tje starje, špatnje.

Vojde macocha do chyži (izbi). ,Či si povyberala?‘ povědá (povje. ,Ver hádam, že som.‘). ,Povyberala!‘^[131] Stará sa divila, že jak (ako) ona to mohla, ale len ticho zostala. Pri poludnú (obeďe) začne zas len vychvalovať tu pěknú paničku a sirvotku tupit, vysmjevať. ,Keby si sa ty tak^[132] vyzdobila,‘ povje ku né ,ale drichmať do svitu, lenivo robit (lenošiť a ňič ňerobiť), to je tvojá robota (radosť). Bola by si viděla pěknú paničku, keby si sa bola poobracala.‘ ,Daj mi Bože,‘ povje sirotka, ,ve (veť) som hu já videla z toho zruba na studni.‘ Tu sa stará namrzí, začně dudlať a hombovať, žeby starý išol na milom skutku zrub posekať, a ani nezamlkla, kým sa jej vóla nevyplnila, aby sa ten papaj, sirvotka, nemohla z něho dívať na to pěknuo djouča.

Zas len onen (ten) mladý pán zahorel za ňou a na šecek zpuosob kcel zvedět, kde bývá, aby jú mohol dostát. Ale mu šetky děti vravěli, že beželi za ňou a ona že do toho domu vojšla, kde taky pekný zrub na studny majú. Pán hledal, ale zruba nit (ňikďe), a tak ani krásnýho anjelíka.

Na tretú nedělu už boli šeci (šecja), i sirvotka zchystaná do kostola, keď hu macocha vybuchnátovala, prinútila doma zostáť (sedjeť) a nadala jej roboty. ,Počkaj,‘ pomyslí si stariga, ,ve ti neujdeš mojej metly, terás ho len neobereš, čuo by ti sto čertou bolo na pomoci.‘ Vezme a tak kylu múky, kylu popola, zmješá to do vedna, vykydne na stuól a^[133] káže na čisto obrať, kým sa z kostola navráti (vráťí).

Ještě posjál (dosjál) šetko mohla urobiť, ale toto vykonať (zpraviť) bolo nemožno. Šošovku od hrachu, kašu od maku preci ješte len rozpoznala, ale popol ztrepaný z múkou nemohla. Začne a tak plakať, najvjác pre to, že nárokom tá macocha vymýšlá, jak (ako) by hu v neposlušnosti postihnút a vylomiť mohla. Na štestja zpomnje si na tje holúbky a prosí pána Boha, aby jej jich poslal na pomoc. Tu holúbky zletnú na oblok; ona jich nuká vpustí a začne prosit, aby jej nejak^[134] zpomohli. Oni jej zas len dali orech a v ňom takje šaty, čvo jim pod slncom by bolo treba páru hladať. ,Vezmi si, vraj, tjeto šaty, obleč sa a choj, sadni si v kostole pred macochu, a nedaj sa jej do známosti, lebo by ťa zmarnila. Keď kňaz povje Ameň, ty bež z kostola domóu. Jestli by ti ale zostála (ak ťi ale ostaňe) v stolici črjevíčka, tam ju nahaj, a bosá domou priběhni. Keď (ke) by si ale dakedy do nebezpečenstva prišla, len si na nás pomysli, mi ti zpomuožeme.‘ To jej povědali, a ona s radosti (s radosťou) sa do najkrajších šját pripravila, vycifrovala, jako (ako) najkrajší anjel. Potom zabere sa do kostola, a právě už na tretú pěsničku dvojšla. ,Ach,‘ zdýchne si sirvotka, ,ludja sa budú nazdať, že já preto tak pozde (ňeskoro) chodím, aby ma šeci (šecja) videli, že chcem sa len v pýchě preukázať, a já, věru, račej prvá tu bola, jako (ako) ostatná; ale keď ma macocha nepustí.‘ Vtom si sadne do stolici, a keď vyzpjevali, pozorovala na kázeň.

Zlé macoche prvá (hňeď) bola v ústach: ,Ach, vraj, zase krajšje šaty má; len kdo je to? zkadjal? kde tak vela bohactva bere? Kdo tje šaty šije? Kdo jú obljéká? Či by jéj (moja) céra nemohla takuo mať?‘ atd. Tlampotila, až hrúza, dokjal sa len nezunovala. — Okrem staré macochy, vela očí za ňou bystrili (bistrilo), každý mládenec zrak (oči) na ňú oprel, a mezi ňima ten predešlý mladý pán, ako na panskvo se ustanovil, a zo sirvotky ani oka nezpustil. Celý lud zajikal na tú krásu, vyjmúc některých pobožných, ktorí nenávidja márnost světa tohoto.

Mladý pán mnoho (dosť) se po vidjeku zpitoval, kdo by jú ból viděl? kde išla? A slúbil, že, kdo mu jú najde, tisíc dukátou dostane. Pravda, šeci chvastaví korheli, pijači, žráči, aby mohli zbohatnúť, dali sa po dolinách ju hladať. To ale šetko darmo bolo, nik nehledal, ani nemyslel, že by to sirvotka bola bývala. Ona sa síce šecím páčila, aj vravěli, že keby sa do tých šjat oblekla, že jak (ak) krajšjá ni (ňje), zajiste by taká pěkná bola. Mladý pán aby dák ju dostál, vymyslel fortjel, a síce dal to podnožja, kde ona v kostole sedává, smolou obljáť. Myslel si, že jak jéj črjevička zostane, ona tjéž^[135] za ňou počká, kým druhý vindu, a^[136] že jú tak chytí.

Dobre. Kázeň se končila, a sirotka ticho seděla. Rás kňaz vyrjekne Amen, sirotka stane a kce preč ist. Ale noha jéj prirostla o (prerjastla k) stolicu; — ona ťahá nohu, ale tá nechce ist. Rás trhne, remenky sa potrhali, noha sa vyzúla, a črjevička tam zostála. Na to bosuo djouča zachytí sa zapálenuo od hanby na dvere domou. Lud za ňou páčil a neveděl, čvo sa jéj stálo, len mladý pán sa zamrzel, že ani tak cjéla nedvojšol. Macocha ale sa chechtala od radosti, že tak pán Bóh psom platí. Kdo sa cifruje, tomu sa úklady stavajú (strojá), keď najtukši slnco (najtukšje slnko) svjétí, najskvor bude dášt padať, a keď sa paripa najvjác (vraj najlepšjé) produkuje, najskvor sa potkne.

Sirotka priběhne domou, najde dom porjadený, muku a popel prečistený, rozobraný. Hnedky v srdci ďakuje holúbkom, šaty vyzlečje, na padláš odloží a sama očekáva (čaká) macochu.

Táto čím vkročí, tým kričí: ,Či si obrala?‘ ,Už je hotovo!‘ Na tom sa ona (stará) nemohla predivit, jak (ako) to obrala? Či je^[137] striga? Či čuo? — ,Čím si to oberala?‘ zpítá sa jéj. ,Pán Boh mi pomáhal,‘ povje táto. Za tým počne vyprávať, čuo sa té krásné paničky prihodilo; a haní, tupí sirotku, že pre jej svatú lenivost nič nevidí. ,Ach, věru, daj mi Bože!‘ odpovje sirotka, ,ve (veť) som hu já viděla z kochu, ta hore som po rojtle vyšla.‘ — Tu sa zase stará nadúrí a zlakne, lebo sa bála, že jú tu budú hledať. Chytro tedy tašla koch porúcať, a rojtlu preč odložila.

Sotvy že sa to stálo, už pánsky syn chodí po mestě z ludmi a vypituje se, či hu dakde neviděli? Děti vravéli, že v jednom domě bude, kde vysoký koch a na dachu (ňom) rojtlu majú. Hladajúci (hľadáči) prišli až ku tomu domu. Ale tu kochu niť, rojtli také (tjéš), odobrali se a tak dalé (sa tedy ďalej), a nič nevykonali.

Mladý pán se tým nemohol utíšiť, ale išol zo slúhami z dom do domu a tú črjevičku každému djoučatu dal probovať na nohu. Kterímu by se bola hodila, to by boli za krásnuo djouča vzali (uznali). Už pochodili celuo město, a žjadnéj sa nehodilo. Mezi druhýma prišli i do toho domu, kde sirvotka bývala. Zpitujú sa macochy, či má djoučata? ,Mám jednú,‘ povje táto, a mezi tým sirvotku na poojd pod korito vopchala. — Páni narás kážú jú dovjest, že budú probivať, či sa jej nezhodí tá črjevička. Ona donese^[138] črjevice svojej cérine, a potajmo prirovná z tóu sirvotkyňou. Ale zpozoruje, že táto črjevica^[139] o palec menšja, jako jéj cérina. Vynde a tak (teda) von odsekne céri z peti, zalepí zo živým strjébrom, zmjéšanou masťou a zavjaže, potom^[140] dovedje. Páni próbujú, a hle zošikovalo se, bár aj tvrdo. Tu matka ju pripraví a prihotuje (hotuje) z tým pánom poslať.

Ale sirvotka narjéká na pvojde, že jú tak trapí a sužuje, lebo myslela, že tam na věky musí pre tú črjevičku sedeť (trpeť). Jak narjéká, tak narjéká žalostivě, až príde k né kohútik (narjeká počuu hu kohúťik a prišjou k ňéj): ,Čvo plačeš, sestričko?‘ — ,Ach, jako by (ako že bi) já neplakala, keď mňa sem dali do áreštu a asnad (vari) na věky tu zatvorjá, aby len mne tú črjevičku nezprobovali, a já věru nekcem, len by má na svobodu pustili.‘ Tu sa kohútik zmilovau a tajšol do chyži (izbi), vyběhne (viskočí) na stuol a začne: ,Pekná panna pod koritom a pluhavá (mrzká) v črjevici.‘ — To počuje stará, hned ho von vyháňala. ,Tento svinjár (pľuhák), vraj, vždy mi to kričí. Heš von, heš!!‘ — Páni sa divili a zpitovali, čvo to za kohúť?‘ — Ale jich stará ošudila. ,Ach ve to mu (veť ma to) chlapci jazik podrezali a naučili to kričat.‘ Páni sa utíšili.

Keď von vedli macochynu céru do koča, zas kohút zo schoda kričal: ,Pekná panna pod koritom a pluhavá (mrzká) v črjevici!‘ Ale páni na to nedbali, len sa radovali, že najšli djouča.

Už sedli do koča a preč pohýnali (poháňali), jako (keť) kohút zlétne k pánovi a zavolá: ,Pekná panna pod koritom a pluhavá (mrzká) v koči.‘ Pán nebral na žart a ješťe sa vrátil, aby mu ukázali korita. Macocha sa vyhovárala, že sa jéj veru právě nedávno rozštjepilo, a tak že ho zpálila; ale sa jéj céra na to ohlásí: ,Ba věru, vraj, máme na pvojde, a to dvě, len nach idú pozret.‘ — Stará to tajila, ale páni kázali djoučatu, aby ukázalo.^[141] Ona jich na vrch zavědla a došikovala až ku samým koritom. Zodvihnú koritá, a tu najdú uplakanvo djouča a kohúta na pánte nad ním kikiríkat. Mladý pán hned v ňom poznal toho utešenýho anjela. Hnedky kázal črjevicu vyzút, a tu céra už krívala, jak (ako) ale náhle črjevicu vyzúli, flajster sa odtrhnúl (vihrnúu), odlepil, a začala kruv síkať a djouča od^[142] strachu kričať, volať na retu. Páni ale sirvotky probujú črjevicu, a hle, bez odtínanjá a privazovanja sa najlepši hodila. Narás a tak jú (hu) sobóu kceli zjáť, ale ona sa prosila sama zostat. Oni jú máličko nahali, a tu ona začne Bohu ďakovať, že ju vyslobodil, a k tomu prosit, aby tých holúbkou ještě poslal. Holúbky priletěli a ona sa zpítala, čo má urobiť? či tajť, či nje? Oni jéj kázali pěkně sa obljéct a šetky šaty sebóu zját a za velkýho (za toho mladího) pána len ist. Ona tak urobila a zo srdca ďakovala holúbkom, který sa z něj a z jéj štestja radovali a v téj radosti odletěli.

Páni žiadostivě čakali tu dole v pitvore, až konečně zazrú zcházat anjela (na ostatok zazreli, že už scházá ten aňjel). Tu sa zadivili a zdesili. Ale ona jich pozdravila a povědala, že to ona v tých a v tých šatoch chodjevala do kostola (porozprávala ím, ako ona k tím šatom prišla a že ona jeďinká v ňích do kostola choďila, sa priznala). Šeci (šecja) hu hned^[143] poznali, a stará (jéj macocha, ten ďjábol a príčina veľa zla) od jedu^[144] zrácu dostala. Ona (Sirvotka) ale sa jéj poďakovala za chovanja^[145] a potom s Pánom Bohom tajšla za muž.“

2. Tú istú rozprávku spracoval Horislav, t. j. A. H. Škultety v Codexe Tisovskom A, str. 33 — 40, „Tri holúbki“. Podávame ju tiež,^[146] hoci má dosť značný knižný ráz, majúc niektoré osobitné svoje črty; zakladá sa akiste na inom ľudovom podaní.

„Bou jedon vdovec a mau céru Zuzanku. Zuzanka bola pekně urostluo dieuča, v drieku hibkuo a tenkuo, že bi ju bou mohou prešťiknúť, v tvári ako ruža. Dobre bolo Zuzanki v otcovom dome; ale predsa ňeraz jej odkvapla slza, keď si na svoju dobrú matku spomenúla, lebo ju velmi rada viděla. Že bola Zuzanka eště veľmi mladá, ňemohla sama celuo gazdovstvo opatriť; a oťec viďiac, že bi jím bez dobrej gazďinej v dome zle veci išli, ožeňil sa po druhi raz a zau si jednu vdovu, kerá aj zo svojou cérou do domou prišla. Zuzanka od radosti ňeveďela, čo má robiť, že zase dostaňe matku, že dostaňe sestru. Ale sa ňebožiatko velmi sklamala; lebo sa jej radosť dosť skoro obráťila na smútok. Macocha špatným okom počala na ňu zazerať, lebo ju zlosťilo, že Zuzanka bola o veľa krajšia od jej céri, kerá jednu lopatku vistavenú a tvár rapavú mala. Z počiatku len pichľavé reči a posmechi musela znášať; čo ďalej, to viac ale musela aj k horšímu ešťe privikať. Ňedostávala jesť, koľko bi jej bolo bívalo treba, a aj to len keďeakie ošmietki a ohrizki. Musela v zahraďe na úpeku celí boží ďen kopávať, abi uhorela a ošpatňela; musela do mlina a zase zo mlina ťažkie vrecia na sebe vláčiť, abi ohrbaťela; ale pritom všeckom Zuzanka bola predsa pekná, a macochina céra, trebas ju ako chovala a šanovala, že ani stuďení vetrík na ňu nezavial, zostala len ako bola, špatná rapaňa.

Bolo to raz v neďeľu rano; pod pecou v otrhaních šatách sedela Zuzanka a macocha sa zo svojou cérou pred zrkadlom vistrájala, lebo už po treťí raz mali do kostola vizváňať. ,Ach‘ počala, uťierajúc slzi, Zuzanka, ,pusťiťeže aj mňa do kostola, už som tak dávno v ňom nebola, aňi ňepametám.‘^[147] ,Aňi sa mi ho na piaď z izbi ňepohňeš!‘ zahriakla ju nazlostená^[148] macocha, ,doma buďeš seďeť a dostaňeš si^[149] robotu.‘ S tím višla von, pľaskla za sebou dvermi, len sa tak obloki striasli, a o chvíľu doniesla za slameník kaši s prachom zmiešanej, a visípajúc na stuol obrikovála sa:^[150] ,Tu máš tvoju robotu;^[151] túto kašu mi, kím príďem z kostola, pooberáš, ak ňie, zle buďe s ťebou; či si ma rozumela?‘ A s tím odišla s cérou do kostola.

Zuzanka zostala samotná, sadla si k stolu, plakala ňeborká, len jej tak srdce usedalo.^[152] ,Ach, Bože muoj, Bože,‘ počala nariekať, ,ľudia idú do kostola, a ja sa ňesmiem aňi z izbi pohnúť, — ňemuožem sa isť aňi Pánu Bohu pomodliť! Ach, a ako že bi som mohla za takú chvíľku toľko kaši pooberať! Mamička moja drahá, mamička moja premilená, prečo že sťe račej aj mňa sebou ta ňevzali!‘

Utíchla; zahrnula rukou do kaši a počala oberať. Tu začňe voľačo na oblok potíšku klopkať; Zuzanka sa obzrie a viďí, že tri biele holubki do skla pišťokámi ďobkajú. Otvorí oblok; holúbki zleťia na stuol a takto sa počnú zpitovať: ,Prečo že si, Zuzanka, taká celá uplakaná?‘ ,Ach, akožebi som ňemala plakať: ľuďia všetci idú do kostola, aj ja bi som sa tak rada Pánu Bohu pomodliť, a musím doma túto kašu oberať.‘

Tu jedon holúbok malím pišťokom roztvoriu orechovú škrupinku, viťiahou z ňej hviezdičkovie šaty a príveťive zahrkútau: ,Tu máš, Zuzanka, tieto šati, obleč sa do ních a choj do kostola; ale keď počuješ: Ameň, ňečakaj, kím druhí ľuďia puojdú, víďi po predku a ponáhľaj sa domov, mi ťi zaťial kašu pooberáme.‘ Naradovaná poobliekala sa do hviezdičkovích šiat, išla do kostola a sadla si do prvej práznej stolici. V kostole bou práve mladí kráľovič, kerí, ako ráz zahliadol Zuzanku, tak ňespusťiu z ňej očí, lebo sa mu velmi zapáčila. Ona sa ale Pánu Bohu skrúšeňe modlila, a kázeň merkovne^[153] počúvala. Ledvi ale kňaz vipoviedau Amen, stala naša Zuzanka zo svojho mesta, višla po tíšku z kostola a ponáhľala sa domov. Pozobliekala hviezďičkovie šati, položila do orechovej škrupinki a škrupinku skrila. Tu stúpila do izbi macocha s cérou, viďí na stole kašu do čista obranú, jedovalo ju, že sa ňemohla do Zuzanki zadrapiť, dala tedi len pokoj; ale o chvíľku po izbe hore dolu choďiac, dala sa^[154] neborkú štichať: hľa, cundra, kebi bola v kostole bivala, bola žebi viďela za dievča, ale tak pecúch musí doma seďeť. Zuzanka aňi slovo ňeodpoviedala.

Na druhú ňeďeľu rano seďela zase v otrhaních šatách Zuzanka. ,Prosím vás, pusťiťeže aj mňa do kostola.‘^[155] ,Aha,‘ skočila jej macocha do reči, ,adaj našej Zuzanki to peknuo ďieučo na um prišlo; ach ňie tak, Zuzanka, darmo si chuť robila, ona buďe doma seďeť a dostaňe svoju robotu.‘ — S tím višla do komori a o chvíľu doňiesla za slameňík maku s drobním pieskom zmiešaního, a visípajúc ho na stuol, prihrážala jej: ,Tu máš tvoju robotu, tento mak, kím príďem z kostola mi do jedního zrna pooberáš; či si ma rozumela?‘^[156] A s tím odišla s cérou do kostola.

Zuzanka zostala samotná, sadla si k stolu, plakala neborká, len jej tak srdce usedalo; atď.

Uťíchla; zahrnula rukou do maku a začala oberať. Tu začňe voľačo na oblok potíšku klepkať, viďí, že zase tri biele holúbki do skla pišťokámi ďobkajú. Naradovaná otvorí oblok, atď. Tu druhí holúbok malím pišťokom roztvoriu orechovú škrupinku, viťiahou mesiačkovie šati a príveťive zahrkútau; atď.

Poobliekala sa Zuzanka do mesiačkovích šiat, išla do kostola a sadla si na svoje prázno mesto. Mladí kralovič ňepočúvau veľa na kázeň, ale sa ďívau na krásnu Zuzanku a prehutuvau,^[157] ako bi ju dostriehnuť mohou, Ale ledva bolo: Amen, stala naša Zuzanka zo svojho mesta, višla potíšku z kostola a ponáhľala sa domov. Pozobliekala mesiačkovie šati, položila, do orechovej škrupinki a škrupinku skrila. Tu stupila do izbi macocha s cérou, viďí na stole mak do čista obraní, atď.^[158]

Na treťú ňeďeľu rano seďela si zase Zuzanka v otrhaních šatách pod pecou, a macocha sa so svojou cérou pred zrkadlom vístrájala.

,Ach,‘ zase len počne Zuzanka, ,pre boha vás prosím, pustiťe že aj mňa do kostola,^[159], čože^[160] budú ľuďia o mňe misleť, že sa tak ňedám v kostole viďieť!‘ Ale zlostná macocha sa ňedala uprosiť; išla do komori a doniesla, za slamienok maku s popolom zmiešaního, visipala na stuol, aňi nemrkla, ale^[161] pohrozila Zuzanki^[162] a odišla s cérou do kostola.

Rozumela Zuzanka, čo má robiť, sadla si za vrch stola, zahrnúla rukou a začala oberať. Tu začňe voľačo na oblok potíšku klepkať, ona sa obzrie a viďí, že zase tie tri holúbkí do skla píšťokámi ďobkajú, atď.^[163]

Tu treťí holúbok roztvoriu malím pišťokom orechovú škrupinku, viťjahou slniečkovie šati, len sa tak zaligotali, a príveťive zahrkútau: atď.

Naradovaná Zuzanka obliekla sa do slniečkovích šiat, išla do kostola a sadla si na prvo mesto. Mladí kralovič už zase v kostole bou a ňemohou sa dosť nadívať na krásnu Zuzanku; čím viac na ňu pozerau, tím sa mu vždi večmi páčila. Ona sa ale Pánu Bohu skrúšeňe modlila a na každuo slovo z^[164] kázňi merkovne počúvala.^[165] Kňaz povie: Ameň, Zuzanka sa zoberie a iďe po tíšku z kostola. Ale pred kostolom viďí šaďe rozliatu smolu; a ten fígeľ mladí kráľovič vymisleu, abi sa krásna Zuzanka ako ptáčik na lep ulapila. Čo mala robiť? Z ľahka na prstoch skackala, ale predsa do smoli uviazla; morcovala sa, morcovala, až sa jej na veľa pošťasťilo vimorcovať, ale jednu črievicu tam nahala a s druhou, ako bez duši, uťekala domov. Celá upachtená pozobliekala slňiečkovie šati, položila do orechovej škrupinky, a ledvi že škrupinku skrila, hup do izbi macocha s cérou.

Mladí kralovič rozkázau hneď svojim sluhom, aby celuo mesto pochoďili, a kďe aká panna, abi črievičku sprobuvali. Choďili radom z dom do domu, ale sa črievica ňikďe ňetrafovala. Veďela macocha dobre, že aj do jich domu prídú. Vzala^[166] tedi nohu cérinu, tlačila, sťíkala o milích peť, ako len mohla a veďela, abi ju dák na menšú spravila. Prídú slúzi, probuvajú črievicu; ale tá na nohi macochinej céri tak stála, ako na dákej raťici.^[167] ,No, aj tu je ňišt,‘ povedia slúzi; ale ako už boli pri dveroch, zazrú našu Zuzanku za pecou. ,A čo to máťe ešte za ďieuča tam za pecou?‘ spítali sa macochi. ,Ach, dajťe jej — vraj — pokoj, to je len takí pecúch.‘ ,No ňišt, mi máme takí rozkaz, abi sme aňi jednu pannu v meste ňeobišli, len dolu^[168] s ňou hneď a hneď!‘ a Zuzanka volki ňevolki musela zpoza peci von. Priložia črievicu, tu ako na masle šmikla sa nuožka Zuzanki do ňej a stála, ako bi ju uliau.

Došikovali Zuzanku pred kráľoviča, a ten na prví pohľad poznau, že je to tá, kerú v kostole viďeu. ,Či si to ti?‘ zpítau sa jej, ,čo si po triráz v kostole bola?‘ ,Ja som,‘ odpoviedala Zuzanka hamblive a zapálila sa ako ruža. ,A kďe si tie peknie šati vzala?‘ Tu virozprávala všecko, a ako sa s ňou voďilo. Musela sa hneď do svojich peknich šiat poobliekať, a o tížďen bola už krásna Zuzanka mladiho kráľovičova žena.“

V tomto znení nebola rozprávka ešte určená pre tlač. Nevypracovane odseky, s prípiskom „atď.“ budily nevrlosť a hnev čitateľovu, ktorý si na okraji rukopisu odľahčoval ostrými nemeckými poznámkami. Preto bolo tiež na konci textu pripísané: „Táto rozprávka sa mala ešťe ráz prepísať; ale sa ňestačilo.“

Tieto dve verzie obsahujú podľa označenia v Anmerk. KHM Grimm I., 168, motívy A, B2, C3, D1, E.

b) Otec s troma dcérami

1. Túto verziu upravil Janko Botto pre „Slovenské povesti“, str. 439 — 446, pod nadpisom „Tri holúbky“. (Nov. vyd. str. 763 — 774). V úvode spomína, že ju podali: Sam. Ormis, Aug. H. Škultety a Pavel Dobšinský z Gemera.

Od predchádzajúcich rukopisných textov odchyľuje sa toto znenie predovšetkým novým motívom: Otec opýtal sa tiež svojej dcéry, čo jej má priniesť z jarmoku. Ukradomky pošeptala: „…na čo sa tam dakde potknete“. Vracajúc sa domov cez horu, „potkne sa tam na jednu liesku a tu z nej zpŕchnu tri oriešky, lúskance ako vosk“. Botto spomenul v poznámke na str, 440, že v inom rozprávaní, v ktorom je tento motív len nepatrne zmenený, dievča pošeplo otcovi, aby jej priniesol, „čo sa vám tam dakde nevdojak o hlavu udre.“ Keď otec na ceste domov chcel sa napiť zo studničky, „udrela sa mu hránka lieskovcov o hlavu.“ Dievča ukrylo si oriešky, ako keby to perly boly. Macocha uložila jej najsamprv rozobrať mericu hrachu smiešaného so šošovicou, potom mericu prosa smiešaného s makom a napokon mericu múky s popolom. Priletely jej na pomoc tri holúbky, rozďobaly oriešky a vytiahly z prvého hodvabné, ako sneh biele šaty, tak z druhého strieborné, z tretieho zlaté. Dievča videlo krásavicu podobne ako v prvom texte „zo zrubu“ na studni, druhý raz so slivky pred domom a tretí raz s „kochu“, a podľa toho poznali dom, kde krásavica zmizla. Rovnako ako v prvej verzii dal kraľovič naliať smoly pod stolicu, na ktorej sedela krásavica. Shodne s druhým textom darmo sa namáhajú sluhovia pri dcére macochinej, ale macocha „nohu dcérinu stískla, tlačí o milých päť, že by ju len na menšiu spravila,“ ale ešte menej mohla obuť črievíčku, „na zapuchnutú nohu ani začknúť.“ Odchodne od druhého textu, bližšie k prvému zvedeli sluhovia o sirote: zatvorenú dievčinu vyzradil kohút spevom: „Kykyriký nad pántiký, peknô dievča pod korytý.“ Potom sa ešte dokladá, že macochu, keď videla, ako pastorča posadili do koča, tak „pohlo, že sa tam naraz od jedu rozpukla.“ Zakľúčenie je rovnaké s druhým textom.

2. Podobnú rukopisnú verziu našli sme v pozostalosti Dobšinského v sbierke XVIII. „Slovenskje narodnje povesti“ (teraz „Sbierka Dobšinského“), str. 33 — 36 č. 7, pod nadpisom „Pastorkiňa“. Botto sa pri úprave nespravoval podľa tejto verzie, pripomína jedinú jej odchylnú črtu v poznámke na str. 440. Preto text Dobšinského celý odtláčame:

„Jeden oťec mau jednu céru, i ožeňiu sa po druhíraz a vzau si tjež takú, čo mala od svojho predošljeho muža céru, rovesňicu tej pastorkiňi. Táto pastorkiňa macochina bola ale o mnoho krajšja a lepšja, poslušnejšja ako jej rozmaznaná svevolná ďjevka. Predca macocha len túto svoju rada viďela, všetko jej po vuoli dávala: pekňe sa nosiť a ňič ňerobiť. Pastorkiňa musela či v poli či doma všetku robotu sama odbavovať: jesť nosiť otcovi, hrabať, okopávať, žať, prjasť, tkať, variť, umívať, prať. Zato ale vždi bola tím rezkejšja, tím zdravšja, krajšja a ku všetkjemu spuosobnejšja. A macocha sa tím horšje na ňu hňevala: už aňi s ňimi pri stole ňesmela jedávať, len dakďe pri peci na lavičke, otrhaná, bosá choďiť, kďe dáka robota bola, každú urobiť, a ešťe sa, čo ak dobre vikonala, za každím na ňu navaďila.

Raz sa jej oťec vistrojiu do jarmoku. Macochina ďjevka si naprikazovala pokúpiť: kordovánki, pantle, ručňíki, kamže, rubi, sukňe, kamizole a šakovuo, čo len menuvať znala. Pastorkiňa, jeho vlastná céra, ňesmela aňi čuchnúť, len seďela pod pecou ako muška ťichá. Iba keď už oťec šjeu ces dvere, tak sa ju opítau: ,Nuž a ťebe že, ďjevka moja, čo mám doňjesť?‘ ,Čože bi jej bolo treba? má všetkjeho na dostač,‘ ozve sa skoro macocha, a táto ňeborka si už len tak do ucha pošepla otcovi: ,Len mi to doňeste, apo, čo sa vám najprv do hlavi udrje.‘

Oťec ta šjeu do toho jarmoku i nakúpiu tam všeličoho pre každjeho do domu, najvjac pre tú macochinu ďjeuku, len pre svoju ňič. Iďe, iďe nazpat dómou a rozmíšla si, čo on to všetko pokúpiu. Iba mu teraz na um zišlo, že si ďjevke ňič ňekúpiu. Tu príďe ku jednej studňičke, že sa vodi napije. Ako sa zohína dolu, že si pokľakňe, udre sa mu o čelo jedna hránka ljeskovcov. Zradovau sa, že jej predca aspoň to doňesje, čo si kázala, i vzau tje ljeskovce i prinjesou ich domou a len tak ukradki jej ích dau.

Prišla ňeďela. Macochina ďjevka sa pristrájala do kostola v tom novom obleku, čo jej oťec nakúpiu, a pastorkiňa, hoc len starje otrhanje šatki mala, tjež chcela ísť. ,No,‘ povedá macocha, ,obe ňemožťe ísť, jedna musí doma ostať pri kuchiňi; ale tá puojde do kostola, ktorej skuor hlava uschňe. Poďťe, zmijem vás a učešem vás.‘ Najprv si zmila svoju a strčila jej hlavu do kochu, abi jej čím skorej uschla. Tamtá, ako ju zmila, von sa višuchla na slňječko a tam jej hňeď hlava obschla. Príďe dnu: ,Už som ja,‘ povedá, ,suchá.‘ ,Vet je moja ďjevka ešťe suchšja, poď, učešem ťeba, ti puojďeš teraz.‘ I viťjahla ju zparenú, mokrú, usadzenú z kochu, učesala, pripravila a šla s ňou do toho kostola. Pastorkiňu ňehala doma a dala jej jeden hrnec pjerim a popolom natlačení, ,až, vraj, toto perja pekňe na čisto ňepopáreš a z toho popela peknjeho cesta ňenamjesiš, ňezavaríš, kím príďeme z kostola, tak ti uviďíš, čo sa ťi staňe.‘

Najskuor sa viplakala a prosila ňeborka Pána Boha, abi jej odpusťiu, že ešťe aj v ňeďeľu musí robiť, potom šla na stuďen s vedrom na vodu. Tahá tú vodu, tahá a plače. Zaštrkali jej tje ľjeskovce vo vrecku. Prileťeli tri holúbki ku nej bjele ako sňeh, sadli si na zrub a pítali si od ňej vodi. ,Napoj že nás, napoj, veru ťi buďeme na dobrej pomoci. Čože tak plačeš?‘ Dala jím pekně piť zo svojej dlaňi a tak sa jím požalovala, čo jej chibí. ,Neplač,‘ poveďja jej holúbki, ,mi všetko za ťeba urobíme. Len si ti rozlúp jeden z tích orješkou, čo máš, vezmi si z ňeho tje hodvabnje šati, obleč sa, choj do kostola, a keď buďe na konjec kázňi, vráť sa zamjesiť.‘ Holúbki sa dali do roboti, za chvilku očisťili to perja od popola a na mjesto tohto donjesli čistej pšeňičnej múki.

Ona sa za ten čas do hodvabních šjat, čo v tom prvom orješku našla, a do čjernich črejvičjek pripravila, i odišla do kostola a sadla si do tej najostatnejšej stolici. Tu sa všetkích mláďencov a panjen oči iba na ňu obráťili, a najme jeden bohatí mladí pán ňespusťiu oka z ňej. Keď už bolo pri konci kázňi, vichiťila sa von, poď domou behom a preoblekla sa skoro do svojích šjat a tamtje si do orješka skrila, i namjesila i zavarila, kím sa macocha s ďjevkou navrátila. ,Takú bi si peknú paňičku bola viďela ako ja v kostele,‘ začňe ju drážiť macochina ďjevka. ,Hja! veť som hu ja viďela, keď popod naše obloki prešla i sem aj tam, v hodvabních šatoch bola oblečená.‘ ,Nuž, tak! Ti ešťe aj na obloki buďeš pozerať, len zato ňepuojďeš aňi na ňeďeľu do kostola,‘ a tak ďalej hu vihrešila macocha, čo volela ňeborka aňi slova nepovjedat.

Do tej druhej ňeďeli dau pán vihlásiť, že ak sa mu zjaví, si tú hodvabnú paňičku vezme.

Na druhú ňeďeľu jej dala macocha na jednej velikej mise hrachu, buobu, kaši, šosovice namješanuo, abi to všetko pekňe poviberala, každuo okreme postavila tak, čo to povre, kím prídu, a abi von oblokom aňi ňekukla, bo ju vraj rozkatuje, ked príďe, až sa všetko tak ňestaňe. Len čo macocha vikročila, hňeď šla tú vodu ťahať, bo jej holúbki i na druhí raz kázali prisť, keď jej buďe treba pomoci. Ťahá tú vodu, ťahá, zaštrkali jej tje ljeskovce vo vrecku, i prileťeli tri holúbki bjele ako sňeh, sadli si na zrub a pítali si vodi. ,Napoj že nás, napoj, veru ťí buďeme na dobrej pomoci. Čože ťi je zase?‘ Dala jím pekně piť a tak sa jím požalovala, čo jej chibí. ,Nestrachuj sa,‘ poveďja jej holúbki, ,len sa ti učeš, kím sa učešeš, mi všetko urobíme za ťeba, potom postavíš, rozlúpiš si ten druhí orješok, oblečješ sa a puojďeš do kostola, a keď buďe na konjec kázňi, vráť sa.‘

Kím sa začesala, holúbki všetko očisťili tak, ak malo biť, ona postavila, obljekla sa do mesjačikovich šjat a do srjeborních črjevík sa obula, oďišla do kostola i sadla si do tej najostatnejšej stolici. Tu sa všetkích oči iba na ňu obráťili a najme ten bohatí mladí pán nezpusťiu oka z ňej, čo sa mu popáčila, i umjeňiu si, že z kostola za ňou puojďe. Ale keď už bolo pri konci kázňi, vichiťila sa von, poď domou behom, tu sa preoblekla do svojich šjat a tamtje si nazpet do orješka skrila, ňik jej tam chíru slíchu ňeveďeu. Macocha sa vráťi i s ďjevkou do domu, a táto ju počne drážiť: ,Takú bi si peknú paňičku bola viďela, ako ja v kostole, ale z ťeba ňič, keď ňeposlúchaš.‘ ,Hja! veť som hu ja viďela, keď som si vodu na postaveňja ťahala, teraz trochu skorej do kostola šla, v mesjačikovích šatoch bola oblečená.‘ ,Nuž tak! ti ešťe aj vtedi buďeš po ulici vizerať, keď druhú robotu máš robiť! Počkaj! len za to ňepuojďeš aňi na ňeďelu do kostola a z chiži mi aňi ňenakukňeš, ti taká a taká ňeposlušnica!‘ Tam bi ju vari bola rozkatuvala, ale na štesťja prišjeu oťec za ten čas, tak sa len uťíšilo.

Do tej treťej ňeďeli bolo už, ak bolo. Ten mladí pán sa doveďeu, že tá mesjačiková paňička bola tá istá, čo predtím, i poradiu sa, že počim buďe v kostole seďjeť, pred prah kostolní horúcej smoli dá zaljať, čo keď kus tá smola zachladňe, tej paničke musí tam črjevika zostáť, potom že hu vinajdú. A to bolo všetko tajnuo. Na treťú ňeďeľu macocha všetko jedlo sama popostavovala a jej nasipala na prosrjed izbu drevjanku šakovej sňeťi, abi čo tam pšeňice, žita, jačmeňa, ovsa, všetko do čista pooberala a ztaďe sa aňi ňepohla. Ňeborka už si sama neznala radi, čo s tím robiť. Šla len ako običajňe na tú stuďen na vodu. Ťahá tú vodu, ťahá, zaštrkali jej tje ljeskovce vo vrecku, i prileťeli tje tri holúbki bjele ako sňeh, sadli si na zrub a pítali si vodi. ,Napojže nás, napoj, veru ťi buďeme na dobrej pomoci. Čože ťi je zase?‘ Pekňe sa jím dala napiť a tak sa požalovala, čo jej chibí. ,Nestrachuj sa ňič, len sa priprav a choj, a keď kňaz povje Amen, tak príďi domov, mi za ten čas mjesto teba všetko poviberáme.‘

Tu sa ona umila, učesala, viňala si slňječkovje šati z toho tretjeho orješku, a tak sa pekňe pripravila, čo ešťe nikdi takou peknou ňebola. Prišla do kostola a sadla si do tej najostatnejšej stolici. Tu sa všetkích oči len na ňu obrátili a ten bohatí mladí pán ňeveďeu sa jej dosť naprizerať. Iba už ako povje kňaz po kázni Amen, ona zmizňe, aňi nik ňevje, kďe sa poďeje. Ale hej veru zlatá črjevika na smole prilepená zostala, bo čo náhlila domov, abi jú macocha nezasťihla, nuž si ňepozrela pod nohi. Aňi si už doma ňepostačila tje šati do toho orješka pohíbať, len si jich tak do dákej skriňi pometala, čo sa macocha domov poponáhlala i s ďjevkou, abi sa tím vjacej, kím otec príďe, na ňej nasmjali, že teraz zlatá paňička bola v kostole, a ona ňič ňeviďela. No aňi ňič ňerekla teraz, bo sa bola prelakla, čo to z toho buďe, čo jej tje holúbki povedja, keď si črjevíku stratila a šati odložiť nestačila.

Hňeď po kostole rozkázau bohatí mladí pán svojím najverňejším sluhom, abi kďe dáka ďjevčina v ďeďiňe jesto, každej tú črjevíku na lavú nohu primerjavali, bo lavou nohou musela von vikročiť z kostola. Všaďe pochoďili a ňikde ňič. Na konjec prišli i do nášho gazdu. A milá macocha, ako čula, že už idú, viprala pastorkiňu von, abi ju aňi ňeviďeli, a svojej ďjevki začala už i predtím nohu stláčať, abi jej menšja bola, že bi sa jej tak pristála tá črjevika, bo tá zlatá paňička v tom veku sa jej viďela, čo jej ďjevka, lež o vela chudšou. Čo sa ňestalo? Pánovi slúži prišli po chvilki, a tú už bola macochiňinej ďjevkina noha ako zbelka^[169] nabehla od vela stískaňja, aňi hej črjeviku ňesprobívali, len žjadali, abi i tamtú ďjevku predstavila. ,Ach! veť to taká otrhaná, orašmaná, hambím sa i povědať, že jú mám, a teraz je chudá, a blädá, chorá, aňi do kostola ňemohla, aňi dnu ňemuože, len sa tak dakďe okúňa.‘ Nič to ňestalo, čo ona ako tích ľudí zahovárala, museli i tú viďjeť a tak urobiť, ako pán prikázau. Jaj ale! vtedi sa len začňe milá macocha metat a jedovať a vlasi si z hlavi trhať, keď sa tejto zlatá črjevika na nohu pristála, a kěd ešťe i zlatje šati za ňou našli. Tam sa na macochu aňi ňeobzreli. Iba dobrá pastorkiňa sa musela hor pripraviť, a už tam stáu koč pred domom, čo ju ku pánovi zavezli.

Ten si ju potom vzau za ženu a žiu s ňou štastňe a bolo jim dobre, i žijú aj teraz, ak ešťe ňepomreli.“

3. Túto rozprávku zpracovala tiež B. Němcová podľa rozprávania istej súsedy z Hornej Lehoty (I. str. 59, č. 7) pod nadpisom „O Popelušce“.

Má tenže motív ako rozprávka Jankova Bottova. Otec má doniesť dcére, čo ho po tvári udre, keď pôjde cez les. Dostala „hranu lieskovcov“, i skryla si ich za ňadrá. Oproti Bottovi tu sa dokladá, že jej oriešky odtiaľ vypadly do studne, ako sa nahýnala pre vodu. Vyniesla jej ich na okraj studne žabka a povedala jej, aby oriešok roztĺkla, a čo v ňom najde, že bude jej. Našla v ňom slniečkové šaty; druhú nedeľu vyniesla žabka druhý oriešok s mesiačkovými šatami, potom so šatami hviezdičkovými. Pastorkyni priletelo na pomoc šesť holubičiek, tri vykonaly prácu za ňu, druhé tri ju obliekaly. Práce uložené pastorkyni sú viac menej obvyklé: prebrať popol s prosom smiešaný, mak vybrať z popola, ľanové semiačko z popola. Neprimerane asi zpracovateľka vložila motív v iných látkach hojný, že, keď pastorkyňa vychádza z domu a z kostola, pomáha si čarodejnými slovami: „Mhla za mnou, mhla přede mnou, slunéčko boží nade mnou.“ Ako v druhej verzii rukopisnej, dal knieža cestu pred kostolom namazať smolou; knieža sám chodil s črievičkou z dom’ do domu. Macochina dcéra nemohla črievicu obuť, až keď jej mať „palec okresala“, „ale nemohla v něm bolestí dostúpiti; přece však s velikým namaháním přešla izbu a pak jako Herodiana za stůl sedla.“ Kohút vyzradil nielen pastorkyňu, ale i podvodkyňu: „Kikiriki-kikiriki, pekná dievka pod koryty, plúhavá za stolíky.“ Popelušku zavolali, zjavila sa v slniečkových šatách a o jednej črievici. Táto verzia má nepochybne svoje samostatné miesto vedľa ostatných slovenských verzií. Niektoré jej črty, ako otázka otcova, roztlčenie orieškov a iné, sú spoločné s inými slovenskými verziami. Motív, že žabka podáva dievčaťu oriešky, máme i v českej verzii B. Němcovej „O třech sestrách“, (č. 24, sv. II., str, 111). V. Tille vyslovil sa v svojom komentári (str. XI.), že slovenská rozprávka „není psána bez formálního vlivu povídky české.“ Úvodný motív, že otec má priniesť chvojku s troma oriešky, prichádza tiež v jednej verzi nemeckej, dánskej, horvatskej a maďarskej. Viď Anmerk. KHM Grimm I., 165 č. 21.

c) Tri sestry, rodičmi v lese opustené, v zámku ľudožrútovom

1. Janko Rimavský z Malohontu rozpráva v Slov. povestiach, str. 334 — 341 (n. v. 826 — 38) pod nadpisom „Ľudojedi“.

Chudobný človek oženil sa druhý raz, lebo „čo deň mu to horšie vypadalo“ svoje tri dcéry bez matky nechať. Ale macocha ich nemala rada, a keď potom prišla neúroda, nahovorila muža, aby dcéry niekam zaviedol, odkiaľ by sa nevrátily. Kmotra v dedine, „veštica“, vedela, čo s nimi zamýšľajú, poradila najmladšej, aby vzaly so sebou mierku popola a sypaly ho po ceste. Keď ich otec potom nechal v horách v húštine spať, dobre trafily domov za popolom. Vrátily sa i druhý raz, keď najmladšia na radu kmotrinu snuvala z klbka, „koniec nitky o prvý strom uviazala, nitku z klbka za sebou brúsila“. Na tretí vrh sa im nepodarilo, lebo hrach na cestu sypaný vtáci pozobali. Tak blúdily sestry celý týždeň po horách, až konečne za svetielkom, ktoré najmladšia so stromu zočila, prišly k veľkému starému zámku. Za chvíľku zjavila sa v bráne strašná ženská, „hrubá ako dáka klada, ústa po uši, zuby ako koly, nos akoby päst na tvár zavalil a oči ako taniere“. Prijala dievčatá s radosťou do služby a zaviedla ich do izby, kde bolo svetlo. Tam sedel za stolom „taký starý ako tá stará“. To boli ľudožrúti.

Dievčatám vykázali robotu a o krátky čas šlo im ako „po masle“. Raz tam našly plno pozatváraných dievčat, „starý“ sbieral ich po dedinách, aby si svojím časom urobili z nich hostinu. Najmladšia sestra potom začula, ako starý prikazoval, aby jednu z tých nových upiekla na večeru, lebo sú najtučnejšie. Najmladšia zakúrila pec, a keď jej stará riekla, aby si sadla na lopatu, robila sa, že nevie, ako sa tam sadá, nech jej to ukáže stará, a tu dievčina rezko ju sotila do pece. Na radu najmladšej začaly sestry po celom zámku behať, zalamovať rukami, kde sa im stará podela. Vtom prišiel starý. Dal si v hlave „poískať“, a keď usnul, odpásaly mu meč, ktorý naveky pri sebe nosil, odťaly mu hlavu a hodily ho do pece. Dievčatá zajaté vo veľkej izbe rozutekaly sa na všetky strany. Sestry potom ostaly v tom zámku, hospodárily so všetkým bohatstvom, ako so svojím a pokojne žily.

Onedlho počuly, že kráľ zamýšľa sa oženiť a svoláva dievčatá z celého kraja na taniec. Šly tam obe staršie sestry, ale najmladšej prichodilo ostať doma a strážiť. Odrazu otvoria sa dvere, prišla kmotra „veštica“, priniesla jej hviezdičkové šaty v škrupinke. Dala jej tiež svojho tátoša, aby došla na taniec a kráľovi aby riekla, že je „z Papučkovho zámku“. Na druhy taniec vypravila ju na tátošovi v šatách mesiačkových, tretí raz v slniečkových; po oba razy opakovala, že je „z Papučkovho zámku“. Keď ju sluhovia prenasledovali, ztratila v strachu papučku s pravej nohy. Sluhovia potom šli hľadať po celom kraji dievča, ktorej by sa papučka pritrafila. Tak našli hrdinku a priviedli ju kráľovi. Ten ju hneď poznal, že je ona tá pravá, a ona sa mu i priznala.

Rukopisná predloha tejto rozprávky, napísaná „v Hnúšti (Gemer) dňa 4/9 1847“, bola zadelená do sborníka „Rozličné rozprávky“, str. 81 — 92, pod názvom „Ludojedi“ a v inom prepise tamže 117 — 124. Podávam ju v odpise, odchylky druhého prepisu pod čiarou.

„Mau raz jeden chudobní oťec tri cérí. Všetki boli krásne ako lalije; ale najmladšja bola predsa najkrašja, a preto ju druhje aňi velmi raďi ňemali. Oťec sa zo svojimí ďjevkamí velmi bjedňe živiu, takže často ňemali aňi do sebe aňi na sebe. V istom čase padnuv velmi tvrdí rok,^[170] tak že si chudobní otec ňeveďeu vjac radi dať. Rozmíšlau, ako bi si živuot ochráňiv, a ako tak rozmíšlau, prišjou na všeliake mišljenki, až si naostatok umjeňiv, keď inšej radi ňebolo, ďjevki svoje dakďe do hori zavjesť, skaďe bi sa mu ňikdi vjac na hrdlo ňevráťili. Ako si umjeňiv, tak i urobiv. Zavolá ďjevki svoje dovedna a povje im, že ích on už v dome vjacej vichovať ňemuože, a preto že bi sa pripravili do sveta medzi luďí, službu si ísť hladať. Zajtrá že ích sám poveďje (odveďje). Ďjevki pristali a zbjerali a hotovili si, čo mali. Najmladšja sa ešťe išla odobrať od svojej kmotri, ktorá tam ňeďelako bívala — a to bola vešťica. Sotva že povjedala, že jú oťec i zo sestrami chce do sveta odvjesť, hňeď zveďela veštica, čo je do veci, a takto prerjekla ku svojej kmotre: ,Kmotra moja drahá, ňechce vás váš otec do službi odvjesť, ale sa vás len chce sprostiť, a preto vás do jednej hustej hori zaveďje a tam ňehá. Ale v ješ ti čo, vezmi si ti misku popola, a ako sa z domu pohňeťe, sipaj ten popol všaďe, skjaď puojďeťe, za tím popolom domov pekňe potrafíš.‘ Kmotra za dobrú poradu vešťici^[171] zaďakuvala a odobrala sa od ňej.

Na druhí ďeň sa šici vibrali na cestu. Išli oňi horamí dolamí, rudními cestami celí boží ďeň, a tá najmladšja všaďe sipala ten popol za sebou, ako jej bola kmotra vešťica naručila. Pred večerom prišli do jednej velikej hustej hori a šli tou horou, až kím sa len nezmrkalo. Keď už ňeviďeli, povje oťec: ,No, ďeťi moje, dnu ďalej ňepuojďeme, ale rozklaďjem ohňík, tu obnocujeme a zajtrá zas ďalej vo meno božje.‘ Tam sa teda pekňe krásňe zložili, čo malí sebou, z toho si^[172] zajedli a unavenje pospali, ako bi ich bou porezau. Ale oťec ňezaspau, len čakau, kím ďjevki pospja, a keď pospali, pobrau sa v nohi a ponáhlau sa domou, abi ho aňi ňezbadali aňi ňedohoňili.

Ako svitlo, ďjevki sa prebuďili, vizerali otca, jedna druhej sa naň dopituvali, volali, hladali, ale kďe ňič, tu ňič, až sa na ostatok domisleli, že ako je s ňimi, lebo tá najmladšja, trebars^[173] veďela, čo je vo veci,^[174] predca ňič ňepovjedala pred sestrami.

,Ako že tu domou, ako že tu domou?‘ opakovali dve staršje sestri jednostaj a začali zle narjekať, že už tam pohinú; ale najmladšja prerekla: ,Ňebojťe sa, sestri moje, ňebojťe, len vi podťe za mnou, veď ja vás domou zaveďjem.‘ ,Ach, čo že bi si ti veďela, keď mi neznáme,‘ obrikla sa daktorá na ňu: ale ích ona len prosila, abi sa spusťili na ňu, že ích ona domou zaveďje, a pustila sa hňeď na cestu a druhje s ňou, všaďe za tím popolom, až pekňe krásňe prišli k otcovmu domčeku.

Oťec si mislev, že mu ďjevki p. Boh vje kďe,^[175] iba keď mu raz do izbi vkročili. Prelaknúv sa velmi, ale sa tak urobiu, ako bi ňič ňebolo.

Tak oňi žili po bjeďe, po psoťe za istí čas, kím otec na predošlje mišljenki ňeprišjou. Tu ďjevki zas zvolá do vedná a povje ím, že ích zajtrá povedje do sveta, abi si šli službu hladať. Sestri si hotovili a zbierali, čo ktorá mala na cestu, a tá najmladšja sa šla ešťe od svojej kmotri odobrať. Vešťica jej zas povjedala, ako pred tím,^[176] čo oťec s ňimi zamíšla, a dala jej jedno hodnuo klbko a prikázala jej, že bi konjec ňitky dakďe na otcov dom privjazala, a všaďe, skaďe puojďe, ňitku s klbka za sebou brúsila.

Keď svitlo, pobrali sa všeci na cestu, a šli horamí dolamí, velkími pustaťínami, až prišli do jednej velikej hori. Večer ích zas v tej hore oťec uloživ, a keď pospali, ušjou domov. Ako sa prebuďili, každá sa len na otca dovedúvala, ale otca ňikďe ňebolo. Chceli sa vrátiť domov, a tu o cesťe aňi chíru aňi znaku (slíchu). Na ostatok povje tá najmladšja: ,Ňetrápťe sa, sestri moje, veď vás ja zťjato viveďjem, len poďťe za touto ňitkou, ta nás pekňe domou zaveďje.‘ Staršje sestri počúvli, a prišli pred večerom domou.

Utrápení oťec už ňeveďeu, čo má misljeť o svojich ďjevkách, už si aj to misľeu, že sú vešťice; medzi tím on ešťe raz chceu šťestja sprobuvať. Prikázau ím ešťe raz, abi sa na cestu zhotovili, že ích do sveta poveďje. Ďjevki poslúchli a hotovili, čo mali a tá najmladšja sa zas išla od svojej kmotri odobrať. Ako jej rozpovjedala, že ích oťec chce zavjesť do sveta, hňeď jej povjedala ta vešťica, abi sa mala na pozore, lebo že zle muože pochodiť; a pre lepšú bezpečnosť: ,Na, vraj, tu máš merku hrachu, a skaďe puojďeš, všaďe sípaj pokuse (vystalo) cestou, to ťi ňedá poblúdiť.‘ Za dobrú radu sa najmladšja sestra pekňe poďakuvala a vráťila sa domov.

Druhí ďeň ráno pohli sa všeci do sveta, a to naozaj do sveta, lebo sami neveďeli, kďe otec ich vjedou, po kaďeakích pustaťinách, po starích vímolách celí boží ďeň, a tá najmladšja všaďe sipala z toho hrachu, kďe sa len obráťili. Keď sa už k večeru chílilo, prišli do jednej veličiznej hori, a keď už pre tmu ďalej ňemohli, prerečje (prerjekou) otec: ,No, ďjevki moje, už nám je na dňes dosť, zložťe sa a oddíchňiťe si, abi ste zajtrá ďalej vládali.‘ Rozložiu ohňíka, ďjevki sa poskladali, a ňebou bi stačiu očenáš pomodliť (vimodliť), zaspali, ako bi im bou porobiu. Unavenje ďjevki spja, a zlí oťec hibaj v nohi, skaďe prišou, a ak zaberá, tak zaberá, že bi ho dajedna ňezbadala.

Keď sa ďjevki ráno prebrali, nedaj Bože otca vizrjeť alebo dovolať. ,Ach, čože tu máme volať, čo sa túlať po tej hore,‘ prerečje jedna z tích starších, ,poďme mi len domou, veď ten zas doma buďe.‘ ,Nuž poďmeže teda,‘ povje najmladšja a spustila sa za tím hrachom. Idú oňi za tím hrachom, idú, kím ňeprídú na holú pustaťinu, ale tu sa ím na raz cesta straťí, lebo hrach ftáki pozobali, a nalakanje ňešťastňice ňeveďeli (ňeveďja), kade a ako. Pusťili sa všetki do náramnjeho božekaňja a narjekaňja, ale im to ňespomohlo. Po chvíli začali volať na všetki strani, ale sa ím ňikďe nič ňeohlásilo. Naostatok sa pusťili, skjaď ich oči vjedli, že poručena p. Bohu, ako bude, tak bude.

Šli teda timí pustimí poljamí, starími horamí celí boží ďeň, a ňikďe aňi človječika, aňi ďákeho domčeka. Už sa pomali k večeru chílilo, a ešťe od včera nič ňejedli, aňi ňeveďeli, kďe bi sa na noc uložiť mohli. Pomali aj zmrklo, a naše ňešťastňice v hore takej hustej, že aňi len ňeba vídať ňebolo. Tu poveďja tje staršje k tej najmladšej: ,Viňdi že ti, sestra, na tento visokí strom a poobzeraj sa na všetki strani, adajže vizrješ dáke sveťjelce.‘ Višla teda tá najmladšja na ten strom a naozaj vizrela sveťjeľco v jednej hlbokej doliňe — ale to bolo ešťe velmi ďelako. ,No, poručena p. Bohu!‘ poveďja sestri, ,keď len viďíš, čo bi to ak ďaleko bolo, mi len ta puojďeme, len si dobre zapamataj, na ktorú je to stranu.‘

I pusťili sa v tú stranu, v ktorú ich najmladšja sestra vjedla, a ako tak šli, prišli na jeden vrch a z toho vrchu viďeli to svetlo hlboko pred sebou v doliňe. ,No, len ďalej, no, len ďalej z božej pomoci, veď nám p. Boh pomože,‘ posilňuvali sestri jedna druhú. A aňi ňeznali, iba keď sa v doliňe stavili, a to pred jedním velikím starím zámkom, lebo sa to z toho zámku svjeťilo. Brána bola na zámku zamknutá; jestli chceli dnu, museli klopať. Zaklopú, prví, druhí, i treťí raz len tak sťicha, lebo bi aj tam prisť raďi aj báli sa (lebo sa báli, aj dnu bi vnísť radi). Z velkou zvedavosťou čakali, čo sa na ich klopaňja ohlási. Pomali (po čase) počujú kroki vše bližší, vše bližší, naráz brána zahurtuje, a postaví sa pred ňích jedna hrozná ženská postava, hrubá ako dáka klada, ústa po uši, zubi ako koli^[177] a oči ako taňjere — len ích tak vivaluvala. ,Vitajťe vraj, ďjevki moje, vitajťe, kďe že ste sa tu nabrali, čo že bi ste radi?‘ Naše pocestnje dobre z rozumu ňepošli od laku, navela, navela sa dajedna osmelila odpovjedať: ,Ach, nuž, stará mati, pošli sme si hladať dáku službičku, a tu sme, hla, ako v ňeznámom kraji k vám zablúďili.‘ ,No, ňič to, ďjevki moje, ňič, len poďťe dnu, veď vi muožeťe aj u mňe zostať (prenocuvať), ak sa vám buďe páčiť, ja vám dám službu (o službu je najmenej).‘

Vňídu dnu do zámku, a po mnohích izbách (cez mnohé izby i) do tej, v ktorej sa svjeťilo, a tam zavrch stola všetkím činom takí jeden starí, ako kolvek tá stará. To vám, duše moje drahje, boli ľudojeďi. Dala ím tá stará dobrú večeru a uložila ích na noclah.^[178] Na druhí ďeň sa ích spíta, že či teda chcú u ňej zostáť v službe. Čo že mali urobiť ňevolňice, len privolili. ,No, dobre, ďjevki moje, dobre,‘ rečje tá stará, ,veď vám u mňa krívda ňebuďe. Ti najmladšja buďeš moja frajcímerka a ňebuďeš mať inšej roboti, len mňa česávať; ti stredňja buďeš moja gazďina a ňebuďeš ňič inšje robiť, len na vareňja vidávať a moju izbu rjaďiť; a tí staršja buďeš moja kuchárka.‘

Dobre lebo ňebars. Naše slúžki konali svoju prácu, ako sa náležalo, a bolo ím dobre. Ale veru oňi ňezadlho pobadali, v akích sú rukách,^[179] a že ím tam o živuot iďe. V jednej akejsi bočnej izbi, ku ktorej sa pozďejší, ale ňeznám ako, prikradli, našli mnoho uťešeních ďjevčeňjec, ktorje starí z viďjeku nanosiu, lebo vraj s košjarom (s košom) choďiu^[180] a tak ďeti skupuvau. Tje^[181] ím povjedali, abi sa mali na pozoru, lebo že staďe ešťe žjadna slúžka živá ňeodišla — starí všetki pojedli a ích t. j. tje ďjevčatá (ďjevčence) že^[182] len na to tam držja a opatrujú, abi ích pojedli. ,No, to je tu s namí ňebars chírňe,‘ pomisleli si sestri a začali naraz rozmíšlať, ako bi sa osloboďili. Von vinsť a zuťekať ňebolo možnuo, len veru sa uzňjesli na tom, že tích dvoch starích zmárňa. Ako zmisleli, tak i urobili.

Raz bol starí kďesi odišjou, vari ďeťi skupuvať. Najmladšja česala starú, a seďjac na stole, držala jej hlavu vo svojom loňe, a stredňja rjadila a zametala izbu. V kúťe stála jedna hodná vibrúsená sekera. Len tu sestri mihnú jedna na druhú, tá stredňja vezme poťichu sekeru, prikradňe sa ku starej a pác! tak jej zaťala do grgu, že jej hlava naraz odľeťela. Všetko pekňe popratali, a pochovali, krú v izbe pozmívali, tak že ňič ňebolo poznať, a keď sa starí^[183] vráťiu, tomu velmi žalostňe rozprávali, že gazdiná zomrela (umrela) a že ju už aj pochovali. ,No, keď že je tak, nakže buďe,‘ povjedau starí a všetko uveriu, ako mu slúžki rozprávali, a slúžki boli radí.

Od tích čjas zmišlali (na tom premíšlali), akobi starjeho popratali. Priležitosť sa ňezadlho skutočňe^[184] nadarila. Starjemu sa zažjadalo akuosi jedlo, tu zavolá kuchárku: ,Eh! ďjevka moja, či bi si mi^[185] ti neveďela takuo jedlo urobiť, ako mi moja^[186] stará robjevala?‘ ,Ozajže bi som ňeznala (ňeveďela), len len si musím dobre pec vikúriť, a dajťe mi, čo treba (len si mi dáťe čo mi treba, a len si pec dobre vikúrim).‘ Starí bou rád a velmi sa ťešiu na obľúbenuo jedlo. Kucharka pec vikúri, že len tak sipala iskrami, vezme na jednu velkú misu masla a položí do peci. Miluo maslo sa rozpustí a začne prevelmi škvrčať. Starí to počuje, príďe ku peci, len^[187] ho nadišla chútka koštovať. ,Ach, ďjevka moja, to musí biť dobruo, odstúp že sa, ňech ho koštujem!‘ ,Dočkajte, starí otec, ňech vám lopatu až na (čez) oheň preložím, abi ste sa ňepopálili.‘ Starí privoliu.^[188] Preložila mu čez oheň lopatu, starí si jednou nohou stáv na lopatu a tak sa načjahnuv do peci, a v tom milá kuchárka šuch! stargáňa do peci — naraz sa tam upjekou.

Kde bolo večej radosťi, ako teraz v zámku?! Ďjevčata v bočnej izbe zatvorenje (pozatváranje) sa naraz rozuťekali, a naše tri sestri, viďjac, že v zámku nikoho ňjet, zostali tam a zo všetkím bohatstvom si hospodárili ako zo svojím. Žili tam za drahní čas v ťichosti a spokojňe.

Ňeďaleko bívalo jedno mladuo kňježa, uťešenuo ako tulipán. Práve mu čas prichoďiu k žeňeňú. Len veru on rozpošle po všetkích stranách poslou a pozve všetki ďjevčatá do svojho zámku na taňec. Naše sestri sa tjež poberali na ten taňec, ale len dve staršje, mladšju ňechceli pustiť, že čo bi ona tam robila, abi, vraj, len doma ostala, dom varuvať. Dve staršje sestri sa zobrali, vicifruvali, ako^[189] znali, a pošli, a^[190] najmladšja zostala doma; zamislela sa, ale nič ňepovjedala. Ako tak seďí samotná, kďe sa vezme, tu sa vezme jej kmotra vešťica. ,No, kmotra moja,‘ rečje, ,ňechceli ťa tvoje sestri vziať na taňec, no, ale to zato ňič (na taňec, nič to preto), ti proto tam buďeš, len si obleč tjeto šati,‘ a tu jej podala jedno vajce, v ktorom boli tje šati, ,a keď sa obuješ, visadňi si na muojho tátoša, veď ti ešťe zavčasu doletíš.‘ Kmotra vešťicu poslúchla, obljekla sa a sadla na tátoša.

Na tanci sa panstvo veselilo. Krásnich ďjevčjat (ďjevčeňjec) bolo ozaj na víber. Mladuo knieža sa jednej druhej poprizeralo, ale sa mu predsa aňi jedna akosi (voľjakosi) ňeviďela. Vtom sa zrazu dvere roztvorja, a vkročí jedna uťešená postava, akobi zo samiho ňeba bola sstúpila, v šatách, ako len ten mesjačik, len sa tak zajasalo všetko do okola. Paňički závistlive pozreli na novo prišlú, mladí páni všeci do ňej oči vlepili, a kňježa bou celkom preč (het), srdco mu začalo silno biť, a v očiach novo prišlej samo jeho ňebo (sa mu) zasvjeťilo. Od tích čias aňi oči s ňej ňespusťiu, z druhou sa ňezhovárau, len s ňou jedinou, aňi z druhou ňetancuvau, ľen s ňou jeďinou. ,Ach, krásna duša,‘ prihovorí sa jej raz, ,povedzže mi ti, kto si a skade si?‘ ,Ja som,‘ odpovjedala ňeznáma, ,z papučkovho zámku.‘ Ale to knježa ňerozumeu, lebo ňeveďeu (ňechíruvau) ňikďe o takom zámku, a ňeznáma mu na všetko, čo bi sa jej on kolvek bou spituvau, len naveki to istuo odpovjedala: ,Ja som,‘ povedá, ,z papučkovho zámku.‘ Taňec trvau takmer do svitu, a keď sa mau takmer už dokončjevať, ňeznáma sa vikradla von, že ňikto ňič ňezbadau, sadla na tátoša a hibaj domou.

Na druhi ďeň ráno prišli i sestri, a tu sa mala najmladšja napočúvať o akomsi ňeznámom uťešenom ďjevčaťi, čo sa ňjelen všetkím, ale aj^[191] kňježaťu tak zapáčila, že z druhou aňi hovoriť aňi tancuvať ňechceu.

Od toho tancu kňježa ňemau žjadneho pokoja, čo len na veki (jednostaj) na tom rozmíšlau (premíšlau), ako bi tu neznámu našjou a^[192] dostáu. Iba mu ona bola ustavičňe pred očimá.

Oňedlho pristrojiu zas taňec, pozvau všetki okolitje paňički a zas sa všetko tak stalo, ako i prví raz, a kňježa si ňič ňepomuohou. ,Toto predca hrozná vec,‘ prerečje kňježa sám k sebe, ,že sa ja takto ňemuožem doveďjeť, kto je a skaďe je tá utešená ňeznáma. Ale ešte jeden taňec pristrojím a uvidím, či ju ňedostaňem.‘ Tak rozposlau na všetki strani poslou a dau poprosiť, abi sa všetkím páčilo, kďe len aká paňička sa nachoďí. Dve staršje sestri sa pristrojili, pripravili^[193] a pošli — a tu najmladšiu zas ľen ňehali, abi, vraj, doma ostala, že čo bi ona tam robila. A keď tamtje odišli, prileťela vešťica na tátošovi. ,Na,‘ povedá, ,kmotra moja, tento orješťek, roztvor si ho, najďeš v ňom slňječkovje šati, obleč si ich, sadňi na muojho tátoša a choď na ten taňec, veď ti ešte dosť duojďeš.‘ Urobila všetko, ako jej veštica naručila, a zrazu ľen, keď dvere otvorila (roztvorila) na kňježacej palote, všetko sa dookola tak zaligotalo, ako koľvek od slnca. Paňički takmer domou pouťekali, mladí páňi zabudli na svoje najmilejšie, a kňježa bou ceľi viťešeňí.

Tancuvali, zabávali sa až do samjeho rána a kňježa naveki len s tou neznámou a^[194] okolo ňej. Keď sa mali už rozchádzať, ňeznáma sa pekňe vikradla, sadla na tátoša a hibaj domou, uraduvaná, že ju zas ňikto ňepoznau. Ale ako sa zobljeka, chce si črievice vizuť, a tu jednej črjevice ňjet. Figljar kňježa bou tam kďesi dau smolu viljať, a na tej smole, hla, ostala našej uťešenej ňeznámej črjevička.

Kto bou račej, ako kňježa, že dostau črjevicu. Hneď a hneď poslau svojich najverňejších po všetkích okolitích zámkoch, abi šli tú črjevicu primerjavať, lebo ktorej sa, vraj, trafí, to buďe tá ňeznáma z papučkovho zámku a tá buďe jeho ženou. Choďili zo zámku na zámok, ale ňikde ňič. Prídu i k tím trom sestrám, prímerujú (primerjávajú) dvom starším, ale sa aňi jednej ňeulahoďila. Primerajú a probujú i tej najmladšej, a tu (ono), akobi jej ju na nohu^[195] uljau. ,No,‘ povedá,^[196] ,vi sťe tá, ktorú náš pán hladá, a ňje iná, ňech sa vám páči s namí podla pánovho rozkazu.‘ Musela a musela s ňimi odísť na skutku. Kňježa ju hňeď poznau, že je to tá spravodlivá, vzau si ju za ženu a žiu s ňou, sám milí Boh zná dokedi.“

Od verzie, ktorú Rimavský upravil pod tlač, liší sa tento rukopisný text len niektorými podrobnosťami: oťec vodí svoje dcéry do hory sám od seba, o macoche niet reči. Ľudožrútov zmárnili iným spôsobom, babe odťaly dievčatá hlavu úkladne sekerou a starého sotili do pece. Proti tlači sa tu spomína, že črjevička zaviazla v smole, ktorú dal knieža rozljať.

2. Iná verzia tejto rozprávky bola vzatá do tohože sborníka VIII. g. (Rozličné rozprávky), str. 109 — 116, pod nadpisom „Vjetor“.

Podávame ju v odpise:

„Bívau raz jeden král, kďesi, ako ľuďja rozprávajú, na striebornej hore. Po ňebohej kráľovnej mu boli ostali tri uťešenje céri: a že ích ňemau kto opatruvať, lebo sa to oťec, čobi akí bou, ňezná tak okolo ďjevčeňjec ako maťi, ožeňiu sa i po druhí raz. Ale sa on vo svojej mjenke velmi oklamau. Lebo tá nová kráľovná, kaďe náhle viďela, akje sú tje kráľove céri uťešenje, hňeď sa na ňe hrozňe rozhňevala, lebo ím ích krásu záviďela a od tích čjas len na tom hlavu lámala, ako bi si ích spopred očú odpratala.

O istí čas povje kráľovi: ,Počuješ ti, muoj najdrahší, mňe sa tje tvoje ďjevki vonkoncom ňepáča, a taká mi je proťiveň na ňe sa ďívať, že ťi ja tu ňeobstojim, ak ich len dakďe ta ňeodpravíš.‘

Král sa nad touto rečou velmi zaďiviu, a veľmi mu ľúto bolo, že osoba, ktorá jemu tak milá bola, s jeho cérami sa zňjesť ňemuože. S počjatku ju prehovárau, že ako bi to — povedá — bolo, čo bi oťec svoje céri preč odohnau, čo bi na to svet povjedau, a zvlášťe keď on proťi ňim ňič, aňi len to najmenšje ňemá. Preto že bi sa len upokojila a čakala ešťe trošička; ,veď ti,‘ povedá, ,k ňím privikňeš a uviďíš, že sa aj ťebe tak zapáča, ako sa páča každjemu, kto ich len viďeu.‘

Takjeto otcove slova ešťe večmi rozdrážili zlobivú kráľovnú, a ešťe horšje začala doťjerať, že vraj alebo céri musí preč poslať, alebo že mu ona odíďe.

Mnohimí peknimí a zlostnimí rečjami tak zatvrdlo i otcovo srdce, že na ostatok privoliu: ,Nech,‘ povedá, ,svet hovorí, čo chce, ňech že sa ťi staňe po vuoli.‘

Hňeď na druhí ďeň dau zaprjahnuť do koča a kočišovi naložiu odvjesť všetki tri céri dakďe ďaleko do lesa a tam ích ňehať.

Ale najmladšja céra bola všetko vipočúvala, ako sa oťec s macochou dohovárau; tak ona si hňeď rozmislela, že to veru dobre buďe žltej kaše vzjať so sebou. Keď sa mali už ta vibrať, išla tá najmladšja do komori, a nabrali do jedneho vreca všeljakej potravi a do druhjeho tej žltej kaše.

Ako si visadli, dau ích oťec zatvoriť: lebo to bou takí koč, čo bolí na ňom zúkol vúkol zrkadlá, abi tje ďjevki ňeviďeli, kde ích vezú.

Kaďe náhľe sa pohli, najmladšja sestra hňeď začala sipat tú žltú kašu, a to všaďe tak, skaďe šli, kím len ňezastali.

Na mnoho prišli do jednej velkej hustej hori. Tam koč naraz zastau, a mláďeňec, roztvorjac dvere na koči, prosiu princezki, abi zosadli, lebo že mu ích kráľ tam ňehať rozkázau.

Starším sestrám iba teraz svitlo v očach, lebo sa nazdávali, že ích otec len tak dau prevjesť. Pustili sa do náramnjeho plaču a plakali, až ím tak srdce usadalo. A tá najmladšja sa aňi mak ňesmúťila, len dala ten mech s potravou dolu zložiť — ten druhí sa bou už viprázňiu. ,Ňeplačťe že, sestri moje, ňeplačťe,‘ povedá, ,veď mi tu ňezahiňjeme: tu máme, či viďíte? za vrece potravi, a keď sa nám to miňje, pan Boh pomuože.‘

Koč sa vráťiu domou a tri princezki ostali v hore samotnje ako tri prsti.

Tak oni v tej hore bívali, kím sa ím potrava ňeminula, a keď sa ím tá minula, povje najmladšja sestra: ,Ach, sestri moje, čože bi sme mi tu bez potravi robili, poďme mi račej domou!‘

,Dobre, dobre,‘ povje najstaršja, ,ľahko je to povjedať: poďme domou; ale akože sa tu pohňeš? kďe že sa tu obrátiš?‘

,No, nič sa vi ňestrachujťe, sestri moje,‘ prehovarala najmladšja, ,len vi poďte za mnou, veť som sa ja o to postarala, abi sme domou pochoďili.‘

I vibrali sa pekňe-krásňe a ešťe krajšje prišli domou, — iba keď sa naraz v kráľovskom paláci postavili.

Ako ich macocha zhljadla, ešťe sa horšje na ňe rozhňevala a začala na kráľa doťjerať, abi ích dau zmárniť, lebo že sú to vešťice. Na mnohje prosbi a hrozbi král privoliu, lebo si ženu velmi rád viďeu.

Tak ich teda zas vipraviu do tej horí a mláďencovi prísňe naručiu, abi ích tam pobiu, a na svedectvo že bi mu doňjesou z najstaršej hlavu, zo strednej srdce a z tej najmladšej malí palec z ruki, lebo si jeho žena tak vižjadala.

Ako prišli do tej hori, tu im mláďenec káže zosadnuť a oznámi, čo mu je s ními urobiť naloženuo. Ako bi hrom bou do ňích uďeriu, tak sa naľakali mláďencovej reči. Ale tá najmladšia pohla rozumom a osloboďila všetki.

Išla ona do jednej ďeďini, a tam bolo práve umrelo jedno mladuo ďjevča, v tom asi veku, v ktorom oni boli, a že bolo veľmi chudobnuo, ňemali ho za čo pochovať. ,No,‘ povedá k tím ľuďom, ,vi ňeznáťe, ako toto ďjevčatko pochovať, ja vám ho dám pochovať a dám vám ešťe i vjacej peňazí, ak mi dáťe z toho ďjevčaťa hlavu, srdce a malí prst.‘ ,Ach, veru vám dáme,‘ odpovjedali tí, ,ako je, tak je, len nám dajťe tje peňjaze!‘

Dala ím teda tje peňjaze a sluhovi kázala vzjať tú hlavu, to srdce a ten malí prst, na ktorí ešťe i svoj vlastní prsťeň zopchala, abi macocha tím lahšje uverila, že sluha kráľov rozkaz viplňiu.

Slúha tje veci kráľovnej zanjesou a od tích čjas bola už ku kráľovi príveťivá a celkom spokojná.

Ale ňechže sa starí ťešja, ako znajú: poďme viďjeť, čo sa robí s cérami.

Ňešťastnje céri sa báli medzi ľuďmi ukázať, abi ích oťec ňedau hľadať, keď bi sa dopočúv, že sú nažive. Šli teda do hori a tam sa živili, ako znali, jahuodkamí a kaďeakimí korjenkamí. Po dlhom bľúďení zamrkli v jednej hustej, hustej hore. ,Ach,‘ povje tá najmladšja, ,iďem ja na tento strom a podívam sa, či dakďe dáko svetjelce ňevídať.‘ Ako višla, hňeď sa jej zablislo, ale to bolo ešťe hodňe ďaleko.

Tak potom išľi k tomu sveťjelcu a naozaj našli v hustej hore jeden maličkí domček a v ňom jednu starú ženu.

,Pán Boh vám daj dobrí večer, stará maťi,‘ pokloňili sa pocestnje.

,Pán Boh daj vám, djevki moje!‘ poďakuvala ona. ,Vítajťe! Kďeže sťe sa tu vzali v takíto čas, kďe?‘

,Ach, nuž, stará maťi, takto je a takto s namí, ňeznáme sa kďe hnúť: nuž sme prišli k vám, či bi sťe nás na nocľah ňeprijali?‘

,Ba, veru vás prímem. Lenže ňeznám, či sa pred mojím starím obstojíťe, ten rád človečinu jedá. No, ale veď vás len sprobujem dakďe ukriť.‘

Starej muž bou vjetor, a ona bola Ježibaba.

Naším pocestním mráz prebjehou po chrbťe, keď počuli, že starí rád jedá človečinu. Už ako za istuo držali, že ích dajednu zje. Ale ích tá stará maťi do druhej izbi pod dvanásť korít ukrila, a tam unávenje chúďatka pospali, ako bi ich bou porezau, iba tá najmladšia ňje.

Okolo pounoci prišjou starí Vjetor domou. Ešťe len čez prah prekračuvau, už volau: ,Fuj! žena, človečina smrďí, daj ju sem, ňech ju zjem!‘

,Ach, kďeže bi sa ťi tu človečina vzala?‘ prehovárala stará. ,Veď sa ťi to len tak viďí: čo si po sveťe dúchau, tam si sa museu nabrať tou duchotou.‘

,Ozaj nabrau, ozaj nabrau. Tu musí dakto biť, naraz mi ho vistanou!‘ A v tom začau koritá rozhadzuvať.

Tu stará priskočí k ňemu: ,No, len že sa,‘ povedá, ,upokoj! Veď to prišli tri peknje djevčatá: mohli bi sme si ích zadržať za svoje, keď žjadnich ďeťí ňemáme.‘

Ale starí na to nič ňepodbau, ako bi aňi ňebou počúv: len zesť a zesť.

Tak mu potom tá stará sľúbila, že tje ďjevčatá zajtrá poreže, a len aby im teraz dau pokoj, žebi sa vispali: a tak ho horko ťažko predca uchlácholila.

,No, dobre teda,‘ povjedau na ostatok mrzuťe ten vjetor, ,pec dobre vikúriš, a ja ťi pred timí ďjevčatí buďem kázať napjecť koláčou: ti ale, keď buďe pec už dobre rozkúrená, povješ k dajednemu z tích ďjevčeňjec, abi si sadla na lopatu, že sprobuješ, či sa koláče dobre budú sádzať — a sotíš ju do peci. Ale že tak urob! či vješ?‘

,Dobre, starí muoj, dobre!‘

To všetko vipočúvala tá najmladšja a dobre si zapamatuvala každuo slovo.

Na druhí ďen včas ráno všeci postávali, a ten vjetor prehovoriu k tím trom sestrám, že sa veru velmi ťeší, že ho tak hodnje paňički navšťívili: a že muožu, ak sa ím páči, i ďalej uňho ostáť, že ích príme za svoje, keď žjadnich ďeťí ňemá; a že ím veru uňho dobre buďe, aňi u vlastňích rodičou ňje inak. A hňeď ich cerami pozvau, a oni jeho tatuškom a starú babu mamičkou. Na ostatok povjedau: ,Ti stará že, napeč koláčou, kím sa domov navráťim. Iďem na sklenní zámok šati sušiť. Ňech že mi budú notovje, keď prídem. A vi, ďjevki moje, pomáhajťe mamuške.‘

,Buďeme, buďeme,‘ prisvedčili sestri.

Vjetor odišjou, a Ježibaba zakúrila pec, že blčalo v ňej, ako v pekle; a keď už bola hodňe rozpálená, zavolala tú najmladšju. ,Pod že sem,‘ povedá, ,ďjevka moja, poď, sadňi si na lopatu, ňech sprobujem, či sa dobre budú sádzať tje koláče.‘

,Ach, mamuška moja drahá, veď ja ňeznám, ako sadnúť, nože mi vi najskuor ukážťe.‘

Ježibaba sa rozvalila na lopatu, a milá najmladšja sestra ňeleňivá, šuch! starú Ježibabu do peci. Iba zoškvrčalo, a už bolo po ňej.

Najmladšja sa zraduvala, že sa Ježibabi takím ľahkím spuosobom osloboďila: ale druhje sestri narjekali, že čo budú oňi robiť, keď sa starí domou navráťi, že ím tam pobije.

,Ňebojťe sa vi, sestri moje, ňič,‘ povje tá najmladšja. ,Len mi poďme všetki von na dvor, a keď buďe mať starí vjetor prísť, plačme zle ňedobre a choďme okolo domu; a keď sa nás starí opíta, čo plačeme, odpovjeme mu, že sa nám mamička voľakďe straťila. A potom, keď buďe spať, i jeho zabijeme.‘

Dobre, lebo ňebars. Začňe sa ono kedi zňekedi zvečerňjevať, a milje sestri poď! všetki tri na dvor. A keď zbadali, že sa starí vjetor už približuje, pusťili sa do náramnjeho plaču, a ak plačú, tak plačú a choďja, zalamujúci rukama, okolo domu.

,Čo že sa vám stalo?‘ spítau sa vjetor, keď došjou. ,Čo že tak narjekaťe?‘

,Ach, tatuško!‘ odpovje tá najmladšja. ,Akože bi sme ňenarjekali? keď ňeznáme, kďe sa nám mamuška poďela. Už jej od rána ňjeto.‘

,No, keďže je len to! Za to vi tak narjekať ňemusíťe. Veď ona príďe.‘

Potom ích zavolau do izbi, sadnúv si na posťel a kázau tej najmladšej, abi mu kus v hlave poískala, kím druhje dáku večeru pripravja.

Ako mu tak íska, len veru on pekňe krásňe zaspau. A ako to tá ďjevka spozoruvala, viťjahla mu poťichu meč, ktorí naveki pri boku nosiu, a hlavu mu odťala.

,Sem sa, sestri moje!‘ vikríkla zraduvaná, ,už sme slobodnje.‘ Tje ju objímali, a boh vje čo; dobre ju ňezedli od radosťi.

Potom prezerali izbi. V prvej bolo plno peňazí, zlata, strjebra a všeliakích druhích vecí. V druhej boli všeliakje drahje šati, tu si dve staršje sestri najkrajšje poviberali, a čo mrzkejšje, tje ňehali tej najmladšej. V treťej izbe boli iba prázne kasňe, preto tam velmi aňi ňeprezerali: ale si tam najmladšja od všetkích najkrajšje šati našla, čo tam boli kďesi v kúťe skritje, a o tích druhje sestri aňi ňeveďeli.

Tak si, hľa, našli všetko, čo ím bolo treba, a že ím dobre bolo, ostali tam.

O dakolko dňí mau biť v jednom mesťe, ňeďaleko tej hori, taňec, ktorí tamošní mladí princ bou dav pristrojiť. Dve staršje sestri sa krásňe poobljekali i odišli na ten taňec: a tej najmladšej kázali, abi len doma ostala, abi sa vraj ňikďe odísť ňeopovážila.

Ale si tá veru rozkázať ňedala a dobre mala. ,Keď vi,‘ povedá, ,iďeťe, puojďem i ja.‘ A sotva že odišli, vzala si jedne z tích uťešeních šjat, umila sa, učesala sa, poobljekala sa — a poď! na ten taňec.

Ako vstúpila dnuká do paloti, všeci sa zaďivili, lebo na celom tanci ňebolo aňi takej uťešenej paňički, aňi takích pekních šjat. Dobre ju ňeroztrhali v tanci, čo to každuo len s ňou chcelo tancuvať. Mladí princ ťjež len s ňou jednostaj a o druhje sa aňi ňeobzreu. Len to jedno mrzelo princa, že ňeznau, čo je to za paňička. Spituvau sa, kto je, skaďe je, ale ona ňič ňechcela vijaviť.

Keď sa taňec už rozísť mau, naša uťešená paňička sa prvá pobrala, že aňi ňeznali, kďe sa poďela, — a ponáhľala sa domou, abi sa i vizljekla, kím jej sestri domou prídu.

Keď tje prišli, bolo chvál do poval. Kolko oni vraj tancuvali, ako sa okolo ňích veľkí páňi mali: a ono ňič, aňi len nohou ňepohli, aňi sa na ňe páňi ňeobzreli.

Ňezadlho dau ten princ zas taňec a rozkázau svojmu najverňejšjemu slúžobňíkovi strjehnuť, kďe puojďe tá ňeznáma paňička.

Na taňec sa pristrojiť dve staršje sestri ňezameškali a tej najmladšej zas len doma ostať kázali: ale ona veru na to ňič ňedbala a šla zas.

Zas sa tak stalo, ako i prví raz; všetko len s ňou tancuvalo, a princ sa ešťe večmi do ňej zalúbiu. Keď mau biť koňjec, pekňe sa vikradla a domou ponáhľaľa; ale ju ten sluha dopáčiu, ako vňišla do toho domčeku, a oznámiu všetko, čo a ako viďeu, princovi.

Na druhí ďen sa ustanoviu sám princ do toho domčeku a prosiu tú najmladšu, abi sa jej páčilo na budúcu ňeďeľu na taňec.

Starším sestrám teraz svitlo v očach. Len veru oni, ako viďeli, že ích za ňič ňemajú, a že sa všetko, aj princ, len okolo ích najmladšej sestri má, tak sa na ňu rozhňevali, že sa zrjekli, že ju zabijú, keď s tanca domou puojďe. Toto zastrájaňja ale ona vipočúvala.

Dobre, príďe ňeďeľa, poobljeka sa naša krásna paňička ešťe krajší, ako pred tím, a iďe na ten taňec. Všetko zas len okolo ňej, ešťe večmí, ako pred tím, a princ sa od ňej aňi na pjaď ňeodďjaľiu. Medzi tancom vijavila princovi, ako sa sestri na ňu zastrojili. ,Ňič to,‘ povedá princ, ,ňič, ňesmje sa ťi aňi vlas pohnúť na hlave.‘ A naraz rozkázau vojakom, abi ju až domou odprevoďili a tje sestri pochitali.

Tak sa aj stalo. Keď sa taňec skončiu, odprevoďili ju vojaci až do domu, a tam dve staršje sestri, ktorje na ňu pri dverách strjehli, chiťili. Hňeď na druhí ďen ích chceu princ dať zmárniť, ale najmladšja sestra prosila o milosť. Na jej slovo ím živuot daruvau a ju si vzau za ženu, a žije s ňou ešťe až po dňes šťastlive a spokojňe, ak ňezomreu.“

To samé úplne rovnako, väčšinou i slovne, rozpráva sa v Prostonárodňom Zábavniku III., str. 388 — 91, pod nadpisom „O troch kralouskích cérach“. Odchodne tu sa dokladá, keď princ našiel dievča, „donjesou biletu do bálu, ktorí na druhí ďeň mau biť, tím starším ale ňedau. Toto rozhnevalo tjeto a shovorili sa, že najmladšú sestru, keď puojďe z bálu, pri vrátoch budú čakať, a že hu zabijú. Toto ich sestra počula.“

Tá samá rozprávka bola v Codexe div. auctorum B. č. 11. Poznáme len stručný výťah, ktorý si zapísal do svojho soznamu upravovateľ sbierky začiatkom 50-tych rokov.

„Ludojeďi. Jeden otec ňemohou 3 djouki vichovat, dvaraz ích do hori zavjedou, tretí raz sa nevrátili, ale prišli do jedniho zámku, kďe starí a stará ľudí jedli, tích pomárnili; na tanec choďili dve, 3a ukradomki, princ sa do nej zalúbiu a vzau si ju za ženu. Cod. div. auctor. B Nro 11.“ Súpis I., 59, 99.

Vydavatelia Slovenských povestí poznačili na str. 337 v poznámke veľmi stručne obsah tejto rozprávky, ale nedobre. Najvýraznejší jej znak spočíva, pravda, v tom, že miesto „ľudojedov“ prevzala bajeslovná bytnosť v iných látkach vystupujúca, Vietor, okrem neho i jeho manželka volá sa Ježibabou, hoci to bola celkom dobrá žena a vlastne len vykonávala rozkazy mužove. Ale okrem toho vyznačuje sa táto verzia množstvom odchodných a svojráznych čŕt od počiatku do konca, a preto zaujíma medzi verziami tejto látky miesto veľmi význačné.

Odchodne od predošlých verzií je otec kráľom a na žiadosť svojej druhej ženy dal rozkázať princezky v koči vyviezť do hory. Keď sa vrátily, rozkázal kráľ v hore ich zabiť a na znak, že sa tak stalo, priniesť hlavu najstaršej, srdce prostrednej a malý palec najmladšej. Ojedinelé je, ako viem, že najmladšia opatrila si požadované čiastky tela, ktoré maly svedčiť o ich smrti (za peniaze dostala ich z mrtvoly dievčaťa chudobných rodičov). Ježibabu a Vietor tiež zabili v tlačenej verzii. Odchodne od oboch predošlých verzií našla najmladšia svoje krásné šaty v zámku a nedostala ich od kmotry, ani sa neniesla na tanec na tátošovi. Motív o črievičke nahradil sa tu inším: sluha vyzvedel bývanie krásavice, pán sám išiel ju volať na tanec. Dievčina vyzradila, na čo sa strojily proti nej jej sestry. Vojaci po tanci odprevadili ju domov a tam zlapali jej sestry, ktoré na ňu striehly.

3. Ešte inú verziu tejto látky máme v Codexe Cabaniovom B, str. 1 — 8. Zpracoval ju Dobšinský, ako poznačil ceruzkou v tomto rukopise, 14. VIII. 1879 a vytlačil ju v VIII. soš. svojich Prostonárodních slovenských povestí, str. 65 — 84, pod týmže nadpisom „Popeluša“, ktorý mala predloha popri vedľajšom titule „Ľudojedi“.

Upravovateľ zaobchodil s predlohou dosť voľne, hoci napospol zachovával i slovné zmeny predlohy. V úvode vychvaľuje tri kráľovské princezky, potom vynechal, čo čítame v predlohe: „Bolo sa mnoho princov, královskich sinkov hlásilo predmenovaním princám, cerám krála toho vo všeckej sláve oplivajiciho. Ale oni s každim pohrdli, nade všetko král, kterému v ten čas žáden král rovni ňebol, nechcel za chudobnejšeho od seba svoju ceru vidat. Čo to okoličnich králov mrzelo velmi, ale poňeváč netrúfali jeho vláďe protiviť, čakali príležití čas.“ Druhá manželka podľa tlače zaplietla muža do vojny, v ktorej prišiel o svoje kráľovstvo. Ale v rukopise správne poukazuje sa na staršie nepriateľstvo a závisť jeho odporcov. Stal sa potom horárom pri istom kniežati v ďalekých preohromných horách. Obšírne vykladajú sa v rukopise scény medzi manželmi, pokým sa bývalý kráľ nepoddal vôli svojej druhej ženy a nezaviezol svoje dcéry do hory. Najmladšia všetko začula a shovorila sa so sestrami, ako by sa mohly dostať nazad domov. Každá si vzala klbko nití, keď jednej vyšly, nadviazala druhá, a tak sa šťastlive vrátíly domov. „Tým istým fortílom“ vrátily sa, keď ich druhý raz zaviedli do hory. A tak potom otec, u Dobšinského mať, všetky klbká vzal a skryl. Na tretí raz sypaly na cestu popol, ale ten neslýchaný vietor po horách „rozvláčil“, a tak dievčatá, keď ich ten vietor zobudil, darmo hľadaly cestu. Sestry najmladšiu káraly, ba i bily, že im popol poradila, a preto ju inakšie nevolaly, len „ty prekľatá Popeluša“. To meno jej prischlo.

Keď tak plačúce a nariekajúce sa potĺkaly, pribehol k nim „ohavný, ohromnitý, vysoký a strašný človek“ jednooký, sviazal ich a dovliekol do veľkého, krásneho zámku. Oddal ich žene, aby obe najstaršie upiekla a najmladšiu kŕmila na pečienku. Pokým stará čarodejnica pripravovala pec, rozhryzla si najmladšia povrazy na rukách, vyslobodila sestry, potom spolu vzaly žeravý kutáč a vrazily ho do jedneho oka spiaceho čarodejníka, hlavu mu celkom prepichly (v rukopise ešte dodali, že mu i bachor nožom prerezaly), tak že sa mrtvý svalil s postele. Potom chytily hneď čarodejnicu a hodily do pece.

Opis zámku a všetkých jeho krás je rovnaký, iba u Dobšinského trošku stručnejší. I tu vidno panstvo dvoch starších sestár k najmladšej, Popeluši, „ktorej najvácej mali za spomožeňie ďakuvať.“ Tiež tak vyšly obe staršie sestry na vrch zámku a „prezíraly všecky končiny z toho zámku“, tu videly na konci zahrady „veľmi velkú“ bránu a od nej širokú cestu. Sriekly sa, že pôjdu pozreť, kam cesta vedie. „Tak potom sa pekne vištrgali, nabrali si do zlatich z drahími kameňmi a perlami visívaních pajdlov (mešec) peňazí“, riekly Popeluši, aby na všetko dala pozor, a odišly. Za cestou prišly do veľkého mesta, kde ich pre ich krásu a nádheru obdivovali. Stretly sa s generálom, ktorý sa im bol veľmi poklonil, a vypytovali sa ho, aké je to mesto. Dozvedely sa od neho, že kráľov syn chce sa ženiť, ale keď „sa mu žádna ešte taká ňetrafuje, která bi v krási jemu rovna biť mohla, jediňe že po krajinach píše, abi všecky panni, které su z višeho stavu, do jeho palácu sa ustanovili, které každodenne prichazaju z dalekích krajín, princezne, kontesi a všelijakích mocnarov ceri, ktere on velmi láskavé víta a traktuje. Kde ustavične muzika a všelijake kratochvile sa nachazaju ve dňe v noci, a ta kratochvila že už trvá sedem rokov.“ Tento odstavec Dobšinský nie len že pretrel, ale i zmenil: Kráľ oznamuje po uliciach, že chce oženiť syna, vyzvanie na panny je tedy všeobecné, a tiež pretrel, že kratochvíle tak dlho trvajú. Ani toho tu niet, čo čítame v rukopise, že generál zaviedol obe dievčatá ku kráľovskému palácu, ale vraví sa, že samy ta rovno šly. Rovnako sa opisuje, ako sa tam za celý mesiac bavily a potom sa pobraly domov. Tak tiež, ako sa chovaly k Popeluši a ako sa o niekoľko dní znovu vybraly do zámku, keď sa boly ešte nádhernejšie vystrojily. Popeluši riekly, že sa vrátia o dva mesiace, u Dobšinského za mesiac.

Keď potom z prikázania sestier zámok čistila, našla v smetiach tri zlaté kľúčiky. Probovala, kde by sa pritrafily, až „na samom vrchnom trakte najšia jeden hambit, kteri ona ešče ňebola viďela, který sa jej aj najpekňejší bit zdal“, a potom našla „jedny kunštovné dvere“, otvorila ich a uvidela náramnú silu najnádhernejších šatov. Potom otvorila druhú izbu, a v nej „ňeslíchane krásne zbroje“ (Dobšinský dodal „mužské obleky“); v tretej komnate bolo „všeličoho, všelijakich rozličnich vecí“, nad všetko kopy zlata a peňazí „vo velikich kaďach, sudoch“ (toto určitejšie vysvetlenie Dobšinský pretrel). Potom zpozorovala i bránu a širokú cesta, ktorou jej sestry cbodily a práve sa vracaly. Ledva že sišla a prihotovila obed, boly už tu. Trošku si oddychly, obliekly si ešte krajšie šaty a riekly Popeluši, že prijdú až o štyri mesiace (Dobšinský: o mesiac).

Popeluša obliekla si najchatrnejšie šaty zo svojej izby, šla tou cestou, čo ony, prišla do mesta a do kráľovského paláca, kde ju princ s nesmiernou radosťou privítal: sišiel s trónu, pojal ju do tanca, po tanci posadil si ju hneď na svoj trón a ani oka s nej nespustil. Sestry nevedely sa dosť vynadívať, ale ju nepoznaly. Ona predovšetkým so svojimi sestrami besedovala a ony si to ešte „za velikú vážnosť držaly“. (Dobšinský túto poznámku vynechal). Vypytovala sa ich, kedy sa hotujú domov, a ony jej povedaly svoj „čas“. Kráľ sa jej spytoval, odkiaľ je, ale ona len tak zďaleka odpovedala, aby nemal pochybnosti, že o krátky čas všetko sa dozvie. (Ani tieto drobničky do tlače neprešly.) Keď potom videla, že sa jej sestry hotujú odísť, ztratila sa „ako živé striebro“.

Princ zarmútený, že tak náhle zmizla, povolal celú spoločnosť druhý raz. Sestry doma nevedely vynachváliť neznámu krásavicu, ale jednako zdráhaly sa jej povedať, kam to chodia (i toto Dobšinský pretrel), a len staršia sestra dala sa pohnúť a darovala jej krásné šaty, ako prosila (v tlači sa vynechalo). Na koniec jej povedaly, že odídu na toľko a toľko mesiacov.

Keď odišly, vybrala sa i Popeluša a „vzala si aj vác ze sebú, lebo dobre veďela, že sa odtál tak lachko nevislobodí“. Princ ju naradovaný prijal a rozkázal strážiť, „abi mu jeho najmilejšá vác neuťekla“. Ani vtedy nemohol viac zvedieť, „odkaď bi bola a ktereho krála, a to ho velmi mútilo“. Keď videla, že sa jej sestry sberajú domov, zas sa tak ztratila, ako prvej, že nik nevedel „Ale svoje drahé rucha“, dodáva sa v rukopise „ostatne tam ňechala, lebo veďela, že jej tam ňeskape, a abi mohla lepšie utekať, skrz tu príčinu to urobila“. Stráž zbadala, kadial šla, a princ na koni ju prenasledoval. Ako utekala, ztratila črievicu, a pokým sa on za črievicou shýbal, ztratila sa mu s očí, a on sa musel vrátiť.

Keď sa tretí raz sestry vyberaly na cestu, obmäkčila Popeluša najstaršiu sestru, že privolila, aby šla s nimi, pomáhajúc si tým, že im navravela, že na dlhý čas sa vyberajú z domu a že nemajú nijakej „fraucimerky“, „však — modliká ďalej — až bisťe sa za mňa hambili, dajte mi volakďe extra cimru, a ja vám na vaše veci dám pozor.“ Nesmela však ísť s nimi, ale za nimi, a poučily ju, kadiaľ a ako ich najde. Tiež jej rozkázaly, aby priniesla za nimi „batoh“. Tam Popeluša naviazala pre seba i pre svojho najmilšieho „od hlavy do paty“. Opýtala sa stráže; kde sú jej sestry, ukázali jej „krásnu svetlicu, zo všeckim dobre zaopatrenu“. Dlho čakala na svoje sestry, tie „asnád aj na ňu zabudli od velkej rozkoše“.

Princ boj smutný, že jeho krásavica neprichodí. Otec mu dohováral, že všetko imanie premrhal na tie hostiny a hody, a nariadil, aby črievicu odhadol zlatník a potom ktorej panne sa pritrafí, tú nech si vezme za ženu. „Tu ešče si robil nadej princ, že jeho dlhobi to všetko zaplaťá ti nadherné šati — prelo nariadil o mnoho lepši a veselši, abi ňebolo povedane, že už upada a platiť nevlaďe.“

Potom rozhlásil princ v spoločnosti, že jeho ženou bude tá, ktorej na nohu črievica pristane. Ani jedinej sa nenašlo. Princ ako bez rozumu vybehol von, chodil z kúta do kúta, naďabil na izbu, v ktorej Popeluša mala „svoje vykázané obydlie“, ako v rukopise čítame. Ona, ako počula plač, vybehla, a princ hneď jej primeriaval črievicu. Ona sa doznáva: „… akoby sa mi nešikla, keď je moja! len poď núter! ja som tvoja najmileša!“ Všetko mu vyrozprávala, len to mu zatajovala, čieho kráľa je dcerou, že svojim časom, keď mu na vedomia dá, o všetkom sa dozvie, ale aby si i to myslel, že vo všetkom ho prevyšuje. To Dobšinský pretrel. Obliekli si oba svoje nádherné šaty (Dobšinský prv spomenul, že Popeluša v jednej svetlici vyvesila utešený oblek pre neho a v druhej pre seba), šli k rodičom pre požehnanie. Po zasnúbeni dala Popeluša povolať sestry k sebe, ale ony ju nepoznávaly.

Sestry potom všetky tri odišly do svojho zámku, odtiaľto odvezú si ich ženísi. Cestou dozvedely sa od svojho kočiša (kočiša podľa rukopisu, vezťa u Dobšinského), že je z toho mesta, kde ich otec kedysi kráľoval, i že ich otec slúži, a vedel tiež, kde žije a v akom stave. (Dobšinský dodal, že ich machocha zomrela.) Ďakovaly mu za zvesti a hneď mu prísne prikazovaly, aby o tom nikomu nikdy nevravel, že ho urobia kniežaťom, čo sa mu i stalo, a on svoje tajomstvo naveky pre sebe choval. Dobšinský túto drobnú črtu pretrel. Zo zámku poslali svojho „veztya“ (na kraji etymolog. výklad: vezec — vezca = vezťa) s obrovskou čiastkou peňazí a veľkými poklady k otcovi. Z listu sa otec dozvedel, čo sa všetko stalo a zahovoril, že nenadarmo sa mu snívalo, že ho jeho najmladšia dcéra urobí šťastným. Podľa rukopisu omámil to i svojej žene, ktorá keď to počula, riekla, že jej hnev a vyhnanie detí ich urobí šťastnými. Potom si vykúpil kráľovstvo a okrem toho ešte druhých dvoje. Poddaní ho s veľkou radosťou prijali, a keď si všetko pokonal, tiahol so svojim vojskom do zámku svojich dcier. Bola tam potom taká hostina, veselie a streľba, „že to bolo počuť ne len do toho mesta, kde mladý kráľ svoju Popelušu očakával, ale tuším aj do uherskej krajiny.“ Dalo sa potom chytro všetko vedieť mladému kráľovi. Podľa Dobšinského Popelušin otec ostal na zámku svojho kráľovského zaťa, „který bez svojej najmilšej nemohol byť ani za jeden den.“

Najmladšia našla svoje šaty v zámku v izbách, ktoré si otvorila najdenými kľúčami. Nakoniec nechala svoje drahocenné rúcho v princovom zámku a črievičku si ztratila, keď ju princ na koni naháňal. Šla za svojimi sestrami ako ich slúžka na princov zámok, črievicu darmo zkúšajú na všetkých prítomných pannách a náhodou plačúci princ našiel Popelku kdesi na chodbe. Tiež zakľúčenie je inakšie od ostatných verzií.

Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje p. Ján Čaják v Petrovci pri N. Sade.

Tento text srovnáva sa temer úplne s textom vytlačeným. Odchýlky sú celkom nepatrné: tlač str. 66 „nádheru“, v rkp. „nádhernosť“; tlač 70: „tým vikši zamotávaly sa do tmavých hór“, rkp. „tým vekši do tmavých hór sa dostaly“, rovnako ako v Codexe Czab. B; tlač 75: „Popeluši len to povedaly“, rkp. „Popeluši len to daly v známosť“; tlač 76: „ukrutná sila peňazí“, rkp. „ukrutná summa peňazí“; tlač 77: „domou idú“, rkp. „domou sa navracajú“; tlač 80: „mosíme dať tu črievicu“, v rkpe. pridané: „kterú tvoja vyvolená nahala“; tlač 83: „zabudnuté“, v rkp. predoslané „od veľkej radosti“; tlač 84: „že to bolo počuť“, v rkp. pridané „nelen tam do tých krajín, ale“.

Je to pôvodná rozprávka rozprávaná grófkou d’ Aulnoy „Finette Cendron“, ktorá ako ľudová knižka prenikla od pol. XVIII. stol. medzi ľud. Pozri Anmerk. KHM Grimm I., 124. Národopis. Sbor. III., 22.

4. Neúplná je verzia zo Zvolena, ktorú rozprávala Mara Garaj, rod. a obyv. vo Veľ. Slatine. Zapísal S. Czambel 7./X. 1900.

Obsahuje vlastne iba záverečný motív. Úvodom svojím vlastne patrí do č. 52.

„Bou jeden chlap dovec a mau diouku a potom sa oženiu. A zau si jednu dovicu aj z dioukou. A tá jeho diouka bola pekná a jej mrzká. Tú svoju diouku šade vyprávala a pastorkyňu nikde nekcela pustiť. Išla raz do kostola tá mrzká a tá pekná za ňou. A tá pekná zapáčila sa v kostole jednymu mládencovi. Keď mali už isť domou z kostola, tedy mládenec popredku vybehou a smoly pred kostol naliau, tak sa tej peknej na smolu papuča prilepila. A ona papuču tam nahala a bosá utekala domou. Ten mládenec papuču zau a hľadau diouku z dom do domu. Prišiou aj ta do toho domu, de tá pekná diouka bývala. Aľe macocha skovala pastorkyňu pod koryto a svojej mrzkej odrezala kúštok z paty, žeby sa jej tá papuča zgľajchala. A keď sa tej mrzkej papuču zgľajchala, povedau, že si ju vezme za ženu. Potom sadľi gu stolu, tak kohút zakikiríkau: ,Kikirikí, kikirikí, pekná diouka pod koryty a mrzká je za stolom.‘ Mládenec zbadau hneď a išiou hľadať a našiou tú peknú v komore pod korytom. Tak mrzkú oduriu a tú peknú si zau za ženu. Aj žiju dosiaľ, ak nezomreľi.“

d) Závistlivé sestry uvádzajú počestnosť najmladšej v pochybnosť

V Prostonárodňom Zábavníku III. (Levoč.), str. 360 — 375, rozprával Ludevit Aug. Gál „povesť O troch djoukach“.^[197] Podávame ju celú:

„V ednom malom mestečku bivau edon pán. A ten pán mau tri djouki, z ktorích najmladšja bola i najkrajšja i najcnostňejšja, tak že jej páru široko ďaleko vo sveťe ňebolo. Práve ale pre túto jej krásu a česť jú ostatňje dve sestri ňenáviďeli a závistlivím okom ždi na ňú pozerali. Od ňej sa ždi oťťahujúc, na tom rozmišlali, ak bi jú mohli pred rodičmi, ktorí jú tjež najradšej viděli, očjerniť.

Raz, keď sa tak samotňje dve v zahraďe prechádzali a sa zmluvali, medzi druhím povje ta staršjá: ,Počuješ ti, mi tú musímo, musímo, a to čím najskuor dajak očjerňiť, lebo ver mi, že pri ňej v hanbe ostaňeme; bo prijde ňakí záletník, či sa ťi o nás obozre, keď jú zahljadňe? Ňje ver len; chiba sa o ňú buďe uchádzať, jú si vezme, a mi staršje zostaňeme na posmech sedet. Čo mámo robit, mislimo si čim najskuor, abismo sa ňeopozďili.‘

,Ale ak že jú pred rodičma očjerniš?‘ ozve sa na to tá druhá, ,veď nám ti ňič ňeuverja, čuo ím kolvek hovoriť budeme.‘

A práve keď sa takto po zahrade prechádzajúc zhovárali, zazrje tu mladšja zrázu edního malího haďíka, ktorí sa po chodníku vljekou, na ktorjeho už len tolko že ňestúpila. ,Ahá!‘ v tom okamžeňú jej dač napadlo, ,vješ ti čo, hľa, hľa, akuo malvo haďe, ulapme ho, a dame ho tej opici na večer v sladkom mljeku vipiť. No a čo že nám po ňej, trebars aj skape, na nás žjadnuo podozreňja padnuť ňemuože.‘

,Ej, vera si to dač povedala,‘ povje na to staršja, ,kebi sa to tak stať mohlo, veď bi já tješ ňedbala, čo aj hňeď skapala tá opica, veď nám je krem toho len na zkázu živa.‘

Ulapili teda haďíka, zakrútili merkovňe do ručníka a tak odňesli domou.

Na zmrkáňu, keď domou došli, začali sa hňeď vlídňejšje ku svojej sestre chovať, čo sa pred tím ňikdi ňestalo. Táto chuďinka sa nad tím tak poťešila, tak sa radovala, že bi ích azdaj obidve hneď bola zedla. Prvíráz teraz sa osmelila ích zpítať, čo je to a čo to bola za príčina, že sa posjal k ňej tak chladno chovali. Tjeto sa vihovárali, ak sa leň mohli, a takmer jej ňeveďeli čo na túto otázku odpovedeť.

Na to prišli i rodičovja do chíži, kďe sa ích djetki tak radostňe objímajúc sa shovárali, i poťešili sa nad touto davno už zažjadanou snášanlivostou djetok svoích. Ňemohli ale ňijak pochopiť, odkjál bi táto zmena pochádzala.

Keď sa takto šecí spolu natešili, zavolala ích maťi k večeri. Staršje dve djouki sa ale vihovárali, že su ňje lačnje, a preto že k večeri ňepuojdú. Predca ale kus sladkího mljeka kebi ím máti dať chcela, že bi si to zapili. O svoje djetki starostlivá matka ím to hňeď zaopatrila a sama donjesla.

Najmladšja sestra tješ zostala s ňima.

Keď do hrnčoku mljeko naljevali, ukratki pustili do edního mladího haďíka a predložili ten hrnčok svojej najmladšej sestre.

Tato chudinka, ňevedjac o zlom úmislu svoích sester, vzala hrnčok a na dúšok vipila, bez toho, abi dač bola pomerkovala.

Staršje dve sestri sa ťešili, že sa ím pekelní ích skutok tak dobre podariu; i mislili, že ju už ráno živú ňenajdú. Ale ak sa zaďívili, keď ím včas ráno prišla na dobrí ďen zavinšovat, započjac s ňími príveťiví rozhovor. Ak sa ale zarazila, keď mesto príveťivej odpoveďi mrzutost z ích úst sa vikazovala. Mislila si všeličo, lebo že sa zlje dakje vispali, lebo že sa za to takje, že ích azdaj tak včas prišla zobuďiť. Zaňahala ích teda tak, odišla chuďinka z boľastou.

Od toho času, čo toho haďíka bola vipila, ciťila na veki daku boľasť v žalúdku, a ňedajbože inším uťišiť túto boľasť, ako zo sladkím mljekom.

Haďík jej v žalúdku odživ a začau rjast, a s ňím rjástlo i jej brucho. Dve staršje sestri, ak to spozorovali, použili túto dobrú príležitost a začali jú pred rodičma očjernovat tak a tak, že bi sa bola dak ňeslušňe zachovala.

Rodičja im uverit spredu ňechceli. Ale ak sa o tom, že jej veru brúcho raste, presvedčili, uverili to a odtajili jej na žjadost svoích ostatních djetok lásku rodičovskú, vitvorjac jú zo šeckiho. Z domu ale vihnať ju predca ňedovolili. Musela teda chuďinka na posmech husi pást a v popolu spávať, bo jej aňi len dáku postjelku ňechcela dať.^[198]

Plačúc vichadzala chuďinka každí od Boha ďen zo svoíma húskama na polo, plačúc ích tam pásla, a plačúc prichádzala s ňíma domou.

Ráz keď tak pred edním kríčkom narjeká a narjeká, kde sa vzau tu sa vzau, postaviu sa pred ňu edon staričkí šediví človječok.

,Ale čo že ti, moja drahá djeuko, tak žalostňe oplakávaš? Čo že sa ti stalo, či ťi dakdo umreu?‘

,Ach, horkí umreu, staričkí, ňeumreu veru mne ňikdo, a predca som sirota, od rodičou a celjeho sveta opuštená. Ak že bi já teda plakať ňemala.‘

,No nič,‘ potešovau ju staričkí, ,vjac aňi ňepisni. Já vjem šetko, čo sa ti stálo, a buď istá, že ti spomuožem. Že hrubneš, tomu sú tvojo zavistlivje dve sestri na príčiňe, bo ti oni dali edního malího hada v mljeku vipit, ktorí ti teráz v žalúdku zrostou, a ten ti to takú velkú boľast v žalúdku spuosobuje. Tej bolest sa ale hňeď sprostíš, len si dobre zamerkuj, čo ti povjem. Vješ tam pod tou širokou lipou tú studničku, puojdeš ta k ňej pod večer, keď para buďe z ňej vichádzat; postavíš sa s otvoreníma ustama nad ňu. A zatjal tak stát musíš, pokjal kolvek tá potvora s ťeba ňevilezje. A tu máš ešte i túto orechovú škrupinku, do ktorej keď zafuknješ a pomisliš si, akje šati majú biť na ťebe, hňed v takích buďeš.‘ Toto sotvá dopovedau, už jej bou z očí zmizou.

Pod večer na mrkaňu šla ku studničke. A šecko tak urobila, ak jej staričkí bou naložiu. Postavila sa nad tú paru, čo zo studnički vichádzala, z otvoreníma ustama a viljezou jej z úst o krátkí čas jedon velikí vitálení hadisko, ktorího sa chuďinka tak zľakla, že hňeď na meste zamdlela.

Prijdúc k sebe, už hada ňikde ňebolo. Potom sa obrátila ku svojim húskám, ktorje napaseňje zahnala domou.

Na druhí ďen po tomto sa po celom mesťe povest roznášala, že má biť na večer ňaká pekná zábava, na ktorej vraj i sám královčík prítomním bit má.

Dopočúla sa o této zábave i naša popelvárka od svoích sester a umjeňila si hňeď, že puojde na zábavu túto.

Královčík pravé staďe mau íst, kde ona običajňe svoje húski pásavala, preto sa teda v tod ďen schvaľne od tej cesti aňi nevzdalovala, bo chcela vidjet královčíka, keď puojde. Ráz aňi ňeveďela, chiba keď zdupotali nad ňou koňe. Postaví sa na cestu, pravda zamazaná, že jej ani tahi na tvári znat ňebolo, a pítá sa hor na mimojdúcí královčíkou voz.

,Ej, čo že bi sme mi takú cundru na voz brali, musela bi si sa dreu krajšje viumívať a do krajších šjat oblject.‘ V tom ju zaťau královčík svojou rukavičkou po tvari, abi sa odstúpila od voza, a oňi ďalej íst mohli.

Keď sa k večeru chílilo, šla s húskami domou. Prijduc domou, húski pozatvárala a ona si ľahla do svojej popelovej posťeli, kďe ťicho čušala.

A keď sa už nuotňe bolo zotmilo, a čas, v ktorom sa zábava ta započat má, sa približoval, idú je sestri vicifruvanje a vimáskaňje ako makovice pola ňej. Tu začali pľuvať ňu a vismjevať. ,Aha, ti pľuha taká a taká, hľa, kebi si bola statočnou bívala, teraz bi si s nami bola šla. Ale tak ti treba.‘ Dakolko ráz ešte na ňu zapľuvali a s tím odišli.

Po odchodu sester z domu šetko sa uťíšilo. Tu sa naša popelvárka poťichúčku vikradňe z domu a iďe za mesto pod jedon mostík. Pod mostíkom tímto najskuor svoje pluhavje šati vizvljekla a potom zafúkla do škrupinki, čo jej ten starí človječok dau, a pomislila sa, abi bola hňeď v strjeborních šatoch. V tom okamžeňú sa len tak lískla celá od strjebra. Škrupinku si dobre odložila i zo šatami popelvarskíma a hibaj tašla na taňec.

Ako prišla ku domu tomu, v ktorom sa tá zábava držala, hňeď šla k obloku a popozerala, kdo tam asi muože biť. Potom ale prosto dňu sa zabrala.

Sotva sa tam obrátila, už šetkích oči ľen na ňu obráteňje boli. O kratkí čas pomerkuvau ju i královčík, a keď sa je zblizka do tvári bou poďívau, tak sa mu zapáčila, že v ten večer aňi s druhou netancovau krema s ňou, s druhíma sa ňeshovárau krema s ňou.

Šetki djoučatá, čo len tam boli, zavistlivím okom hľadeli na ňú, a obzvlášte jej sestri. Tak bi sa boli radi dozveďeť, skaďe bi bola a čjá bi bola, ale ňikdo povedať ňeveďeu, ňikdo ju ňikdi ňevideu, a preca sa každjemu taká známa viďela, každí bi sa bou azdaj aj zaveriu, že ju už daďe videu. Každí sa len vipítuvau, čo je a skaďe je, ale žjadon o ňej nič povjedať ňevedeu.

Priblížila sa pou noc. Tu sa jú sam princ začau vipituvať, čo a skaďe bi bola. Ona mu ale ždi na otázku jeho len to odpovedala, že je ona z rukavičkovjeho zámku. Dost princ misleu, kde bi to bolo, ale sa domisleť ňijak ňemuohou, lebo o tom zámku ňikdi nič ňebou počuu.

Po pou noci, keď sa rozchádzat začínali, i naša popelvárka hľadela, ako bi sa ňepozorovaná od ňikoho mohla vikluznuť. Vikluzla sa čo chvíla a šla prosto za mesto pod most, kďe svojo strjebornje šati zoblekla a do škrupinki pokrútila, do svoích popelvárskích sa skoro pripravila, blatom zamazala a ponáhlala sa domou. Domou prijdúc sadla si do popola. O krátki čas sa navracovali aj jej sestri, i idúc poľa ňej, zas pľuvali na ňú a šmihali jej zle; ,ti taká a taká, hla! kebi si sa bola statočňe správala, mohla si dač peknjeho teraz viďeť.‘ Ona trpelive šetko sňesla a aňi slova ňepovedala.

Na druhí ďen, ak nahle svitlo, dau hňeď ohlásiť princ zas zábavu a na svojo vlastňje útrati, na tom istom mesťe. Povolau šetkích možňejších mešťanou na zábavu túto.

Popelvárka si len zas vinšla ako inokedi zo svojíma húskama so svoím krdjelcom na pašu, ako bi o včerajšom večeru ňič ňebola počúla. Od cesti sa ale ňezdálila, skaďe zas mau princ na koču sa vjest.

Keď počula koč hrkotat, skoro sa z blatom zamazala, abi jú ňepoznau. Koč prišjou, ona ako včera sa drjapala na koč, abi ju vzau. Modlikala sa do tedi, pokjal jú len zo svojou palicou ňezaťau.

Večer, ako včera, keď sa sestri na taňec pripravili a odišli, vikradla sa zas zo svojho popelvárskího mesta, šla pod mostík a tam šati svoje zošmarila a do škrupinki zafúkla, pri čom si pomislila, abi hňeď zlatje šati na ňej boli. Ako si pomislila, ako si zažjadala, tak sa jej stálo.

Takto pripravená sa prikrádla zas, od ňikoho ňepozorovaná k domu tomu, v ktorom sa mala zábava držať. A od ňikoho ňepozorovaná sa vkradla i dňu, tak že tam myslili, že naisťe z ňeba musela spadnúť.

I v tod večer sa ustavičňe spituvau a prosiu ju, abi mu povedala, skaďe je. Ona ale na každú podobnú jeho otázku krema to ždi odpovedala, že je s paličkovjeho zámku.

Okolo pou noci zas sa viklzla ňepomerkuvaná a šla pod mostík, kďe šati vizlekla, do škrupinki pohíbala a domou sa ponáhlala. Sotva do hňjezda svojho popelvarskího si usadla, už zaškrípali kroki ve dveroch a jej sestri dňu stupovali. Skoro sa popelom obsipala. Tjeto jej do dakolko cundrí a švandrí nadávali, oči plňje napľuvali a šli spať.

Na druhí ďen sa po mesťe krema o peknej paničke a o zlatích šatoch rozpravjalo.

Ešťe i na treťí večer ohlásiu princ zábavu a naložiu si sám u seba, že teráz, trebars bi ho to kelo stálo, musí vikutať, kďe ona bíva.

Na treťí ďen šjou včašjej do mesta, abi tam muohou porjadki porobit. Na tom ístom meste, čo predešle, zastavila ho popelvárka a len sa mu zas na koč drjápala. On ale namrzení nad jej ňestidatostou, rozkjazau kočišovi, abi jú bičom zašvihou; tento rozkaz v tom okamžeňú viplňiu. Ona sa v tom obrátila, a koč odhrmeu.

Do mesta prijdúc, dau všaďe tajňje varti postavať, abi na takú a takú paňú, skaďe prijďe, pozor dali, a ďe pujďe, všaďe zďelaka za ňou sa pozerali.

Večer sa zblížiu. Zábava sa začala, A aňi ňeveďeli veseljací sa ludja, keďi do chíži anjel v slnkovích oblečení šatoch prišjou. Ak náhle jú ale zazreli, hňeď bolo po zábave, hňeď zas šetkích oči, či to závistlivje, či to obďivujúce, krema na ňú obráťeňje boli. Eden vraveu: ,Ej, či bi to bou párik,‘ druhí zas: ,Ej, či bi sa im pristalo do vedna s tím naším mladím princom,‘ treťí to, čtvrtí zas druhuo poznamenanje urobiu.

Dost sa jú princ zas naprosiu, dost sa jej namodlikau, abi mu len povedala už ráz, skaďe je, čo je, táto ale zas aňi slova vjác na otázki jeho odpovedať nechcela krema to, že je ona z bíčovjeho zámku. Ale na ktorom konci sveta tento zámok bi mau stát, to žjadon princovi povedať ňevedeu.

Ráz práve, keď panička v slncovích šatoch s princom tancovala, odpadla jej dajak črjevička a dakďe sa zapotrošila, tak že jú hňeď najsť ňemohla. Princ jú sám šjou hladať, bo celuo shromažďenuo panstvo ju hľadalo. Ona ale túto trmu vrmu užila a a mik — viklzla von dvermí a ňebolo vjac o ňej aňi chíru aňi slíchu.

Tak od nikoho ňepozorovaná sa utjahla pod mostík, kďe slncovje šati do škrupinki popratala, svojo na seba zavrhla a ponáhlala domou.

Črjevička sa čo chvíla najšla. Naraduvaňí nad nalezom princ hu začňe vizerat, ale ak sa zarmúťiu, keď ju vjacej už tam ňeviďeu.

Šjou sa teda hňeď varta pospituvať. Tjeto, ale trebars ždi pozoruvali, aňi slova o ňej povedať ňeveďeli. O tom, že bi to bolo stvoreňja bívalo s tejto zemi, každí pochibuvať začau.

Predca ale kjazau princ na druhí ďen s tou črjevičkou z domu do domu chodiť a každímu, i tomu najchatrnejšjemu djoučatu ju na nohu sprobívať. Už boli takmer celuo mesto prešli. Naposledok prišli i do dvora toho pána, čo tje tri dceri mau. Vijavili mu rozkaz princou. Tento hňeď svoje dve dceri dau povolať a povjedau ím, abi si na rozkaz princou črjevičku túto oprobuvali. Čo aj hňeď s radostou urobili, ale sa žjadnej aňi z tíchto dvoch, aňi z predešlích, ktorje si ju probívali, ňeudala, ktorej vetšja, ktorej menšja bola.

Spítali sa vislanci princoví pána, či vjacej djoučat v dome ňemá? On povjedau, že ešťe má ednú ňepodarenú dcéru, ktorá ale že velmi špatno vizerá, a tak aňi ňezaslhuje, abi sa kdo s ňou, a čo vjac takíto páni zapodjevali. Vislanci ale, chtjac rozkaz princoví verňe viplňiť, na tom pevňe stáli, abi jich i k tejto zavjedli. Čo sa ím i po vuoli stalo!

Popelvárka si črjevičku spredku ňechcela sprobuvať, bo ju ona dobre poznala, že je to jéj. Potom ju ale predce dák k tomu prinúťili. I sprobovala si ju, a hľa, bola jej najlepšja, ako bi ji len bou nohu do ňej vljau, tak jej stála. Kdo sa zaďiviu nad tím vatšmi ako jej sestri, koho to pukalo od hňevu vatšmi ako jej sestri, ale sa darme nafukovali, už to ráz bolo tak.

Vislanci popelvárke kus porjadňejšje šati od otca vipítali a odvjedli ju podla rozkazu, ktorí mali od princa, hňeď do královskjeho dvoru.

Princ, ak náhle jej pozreu dobre do očí, hňeď jú poznau a začau sa jej vispituvať. Či to ona bola na tej zábave atď. Ona mu ňič ňetajila, ale viznala šetko prosto. A keď sa osmelila, virozprjavala mu i pohádku o rukavičkovom, palíčkovom a bíčovom zámku. Princ sa poťešiu a poprosiu jú hňeď, abi sa do tích najkrajších šiat oblekla. Tato nosila škrupinku ždi pri sebe a stálo sa to teda pod okamžením, že bola v slnkovích šatoch oblečená. Takto pripravení šli hňeď na sobáš, abi si tam pred svetím oltárom večnú lásku prislúbili.

Po celom mesťe sa roznjesla hňeď povest, že sa princ má s tou pľuhavou popelvárkou sobášit, a ňeveďeli sa prenaďiviť, ak sa to mohlo stát.

Po sobáši trvala hostina dlho dlho, celuo mesto v radovankách len tak plávalo.

Mladí pár bou šťastní a žiu dlho, a kdo vje či ešťe teraz ňežijú, až ňepomreli.“

Príznačný pre túto verziu je motív C2 (o rukavičkovom, paličkovom a bičovom zámku) tak naznačený v Anmerk. KHM. Grimm I. 169, č. 21. Tento motív je sem vlastne zanesený z látky inej. Srv. R. Köhler I. 189, 420. (O dievčati, ktoré si chcel vlastný otec vziať za ženu.)

1. Staršie sbierky slovenských rozprávok nemajú zvláštnym činom tejto rozprávky, hoci bola zapísaná v starších rukopisných sbierkach. Zaznačená bola najmä jej verzia v Codexe Tisovskom A., str. 25 — 32, pod nadpisom „Zrkadlo“. Tu potom je odkaz na iné verzie: „cfr. záb. prešov. číslo V., cfr. Magyarský kalendarium na rok 1849.“ Zábavník prešovský sa podľa nášho vedomia nezachoval, aspoň nie je nám známy, ako i druhá tu citovaná kniha.

Podávame text z Codexu Tisovského:^[199]

„Bou jedon vdovec, a mau jednu velmi krásnú céru, kerej na deľako ňebolo paru. Za jeden čas bivau samotní s touto svojou cérou, potom sa ale oženiu. Druhá jeho žena bola ťiež pekná a velmi mnoho si na svojej kráse zakládala. Bola ona so sebou doňiesla jedno zrkadlo, do keriho sa často pozierávala, a keď sa už za hodnú chvíľu do ňeho naďívala, zpitovala sa ho: ,Zrkaďielko moje, povec že mi, či je voľakdo krajší odo mňa?‘ Zrkadlo jej ale vždi odpoviedalo: ,Ej, veru je tvoja céra storáz od ťeba krajšia.‘ To ju hrozňe hňevalo.

Višlo raz ďieuča na dvor, a macocha zostala s mužom v izbe. ,Počuj, mužu, odprac voľaďe to ďieuča, lebo ho ňijako ňemuožem vistáť, tak mi je protivnuo; ta ho odprac, lebo ak ňi, zle buďe, ja nak ma — i ju i teba i seba zmárňim.‘ Muž, poľakaní, prisľúbiu žeňe, že zaveďie, ďievča ďelako, zkaďe viacej domov ňepotrafí. Naše ďieuča počulo všecko pod oblokom, o čom sa v izbe oťec z macochou shovárali.

Na druhí deň zachiťí oťec zo sebou ďieuča, iďe s ňim cez širokie pustaťini, až prišli k jednej hore. Tu si sadnú pod jednoho buka, a po chvíli povie oťec cére: ,Ďieuka moja, ustáli sme na tom úpeku, oddíchňime si trochu a zadriemňime!‘ Oba sa tedi vistreli v chládku, ale aňi jedon ňezdriemou, len sa tak robili, ako bi spali. Dobre, asi po pou hoďini staňe pekňe krásňe po tichu oťec, obzrie sa na ďieuča, nazdau sa, že tuho spí, poberie sa a ponáhla domov. Príďe domov, tu macocha naraduvaná, že sa ľahkím spuosobom sprosťila ďieučaťa. ,No, ňeboj sa,‘ prerečie muž, ,už viac ňepotrafí domov, ta som ju hin na seďem míľ zašikovau.‘ Ledva že ale to doriekou, prikvitňe naše ďieuča a kročí do izbi. Lebo, ako jej oťec na pár sto krokov bou odišou, aj ona sa zobrala, a keď boli z domu išli, vzala sebou do ručňíka drobnej plevi a s tou šade za sebou sípala, a tak jej ľahko bolo za otcom domov potrafiť. Keď hu macocha zazrela, tu sa do svojho muža dala, všeliak špatňe mu nadávala a vihrážala.

Druhí ráz oťec ňišt ňepovie a zase miluo ďievča zachiťí zo sebou a veďie ho ďelako, ďelako cez tie pustaťini, ale druhou cestou, až zase k jednej hore prišli. Tu si do chládku sadnú, a ledva že si sadli, ďieuča zaspalo, lebo sa velmi bolo dokonalo. Oťec sa ale zobrau a ponáhľau sa domov. Ďieuča sa prebuďí, obzerá sa na všecki strany, kričí na otca, ale kďe že už bou oťec. Čo mala robiť? Poručena Pánu bohu pustila sa horou a dlho sem a tam sa túlala, až prišla k jednímu domu. Vňíďe dnu, tu aňi živej duši, len pištole, flinti, šable po stenách zavešanie. Hňeď si pomislela, že tu dobrí ľudia ňebívajú. Ale čo ňeurobila? Nakládla na ohnišťi oheň, išla do komori, nabrala, čo našla, napiekla, navarila, prestrela pekňe pre dvanácťich, pokládla všecko na stuol, a potom sa skrila, kďe ju ňikdo ňemohou vidieť.

Tu príďe dvanác zbojňíkov; viďia pripravení stuol, posadajú, pojeďia všecko, ale jim divnuo bolo: kdo to muože biť, čo jím takí dobrí obed pristrojiu. Abi sa tedi dozveďeli, postavili na druhí ďeň najmladšího na vartu, a ostatňích jedonac išlo poza bučki. Tento ale zle vartovau, bo ledva odišli, ľahou si a zaspau. Naše ale ďievča sa poobracalo a po ťišku pripravilo zase všecko ako včera.

Prídu zbojňíci na poludňia domov, najdú zase všecko prichistanuo, a keď jím, čo na varťe bou, ňišť poviedať ňeveďeu, do trupov mu nadali a kapitáň mu hodnuo zaucho vilepiu.

Na zajtrok postavili druhiho na vartu. Ale aj ten, ledva že odišli, zaspau, atď. — atď.

Na treťí ďeň zostau sám kapitáň doma, skriu sa za dvere a dostriehau. Keď už všecko uvarila a na stuol pokládla, tu viskočí zpoza dverí, ulapí ju pres poli a povie: ,Ňepustím ťa zťato, ti musíš biť mojou ženou,‘ lebo sa mu velmi zapáčila. ,Ja sa bojím,‘ prerieklo ďieuča, ,že bi sťe ma tu zabili.‘ ,Ňišt sa ňeboj, ti buďeš mojou ženou, buďeš našou gazdinou, ňikdo sa ťa ňesmie aňi prstom dotknúť.‘

Dobre, žila tu za čas; chlapia chodievali poza bučki, a ona dobre gazduvala. Kedi kolvek ale z domu odchádzali, prikazovali jej, abi ňikoho dnu ňepušťila.

Macocha žila z jej otcom. Aj teraz sa ešťe vždi v tom zrkadle pozerávala a spitovávala: ,Zrkadielko moje, povec že mi, či je kdo krajší odo mňa?‘ Zrkadlo jej ale aj teraz len zase to istuo odpoviedalo: ,Ej, veru je tvoja céra od teba storáz krajšia.‘ Bo ju ešťe večmi rozpajeďilo, lebo hňed veďela, že jej pastorkiňa ešťe voľaďe na žive musí biť.

Ráz príďe pod oblok našej gazďinej jedna stará žena a volá: ,Ďieuka moja, otvor že mi trochu, otvor!‘ ,Veru vám ja ňeotvorím, bo otvoriť ňesmiem.‘ ,Ach, otvor že mi len, otvor, veď som celki premoknutá a od zimi ňeviem sa už kďe podieť.‘ Gazdiná šla otvoriť a stará baba vňišla do izbi. Mezi shováraním povie gazďiná: ,Ej, ako mi je dák ňi dobre v krížoch, či bi sťe ma kus, stará matka, ňepoťiahali (ňepomasťili)?‘ ,Ach, velmi vďačňe, ďievka moja!‘ Ľahla si tedi na posteľ; stará ale žena medzi masteňím previazala ju v drieku zo šňúrou a hňed bolo po ňej. Baba skapala.

Prídú domov zbojníci; viďia, že je ňišt ňie pripravenuo; obzerajú sa, tu vidia, že jich gazďiná na posteli zomretá leží. Preberajú hu, krísia, ale darmo; až kapitáň obadau dáko šňúru, kerou previazaná bola v drieku, a ako túto odviazau, milá žena hňeď ožila, a bolo zase všecko dobre.

O jedon čas príďe zase pod oblok druhá žena a pítá sa dnu. Ňechcela ju pustiť, na veľa, na mnohie prosbi ale ju len pusťila. Medzi shováraňím povie zase naša gazďiná: ,Ako mi je dak ňi dobre, musím mať čemer, či bi sťe mi ho trochu ňeroztreli?‘ ,Ach, velmi vďačňe, ďieuka moja.‘ Ako jej trie ten čemer, zopchala jej na malí prst jeden prsten, a hňeď bolo po ňej. Baba skapala.

Vráťia sa zbojníci atď. Preberajú, krísia, ale darmo. Už ju chceli pochovať, tu kapitáň zazrie prsťen. ,Ach, aspoň si, vraj, tento prsťeň na pamiatku zadržím.‘ Ako jej prsťen sňau, hňeď ožila, a bolo zase všecko dobre.

Zase asi o rok príďe treťia stará žena. Ňechcela ju pustiť, lebo jej muž prísňe prikázau, abi ňikoho ňepúšťala. Ale aj túto na veľa zase len pusťila. Shovárajú sa všeličom a po chvíľki povie gazdiná: ,Stará matka, či bi sťe mi trochu ňechceli ískať, už mi tak dávno ňikdo ňeískau, a ja si tak rada dávám ískať.‘ ,Veľmi vďačňe, ďieuka moja.‘ Íská jej, íska, prehrná vlasi, prehrná, až ráz viťiahňe zo šatki gombačku a zapichňe je do hlavi. Hňeď bola preč. Stará baba skapala, a to bola striga, kerú jej macocha triráz prenajala, abi ju skántrila.

Zbojňíci sa vráťili; dosť ju kriesili, preberali, ale darmo, prebrať ju teraz ňemohli. Zarmúťili sa všeci, lebo jim velmi dobrá gazďiná bívala. Čo mali robiť? Vikresali v jednej zápoli ako hrob, urobili drevenú truhlu, truhlu do zápoli položili, a do tejto svoju bívalú gazďinú stojačkí postavili a na truhlu sklenení vrchnák pripravili. Potom vikopali jednu veľkú jamu, postavili nad ňou a od velkiho žialu všeci sa postrieľali a popadali dnu.

Macocha zomrela, a jej oťec samotní zostau na sveťe. Tu mu ľúto počalo prichodiť, že zo svojoj cérou tak zle k vuoľi macochi nakladau. Umieňiu si tedi, že ju puojďe hladať. Choďiu po sveťe dlho hore dolu, ale o cére ňikďe aňi chiru, aňi slichu. Od velkiho žiaľu zomreu aj on.

Ráz išou cez tú horu jedon mladí pán poľujúc, a keď ňeďaleko bou od tej zápoli, zazreu sklo a za ňim ludskú postavu. Hňeď ta išou, odložiu na stranu sklo, a keď sa za chvíľku na ňu ďivau, začau jej hlavu hládkať: akie, vraj, peknie vlasi má; a keď ju tak hládkau, vipadla zapichnutá gombačka, a ona hňeď ožila. Mladí pán sa velmi zaďiviu a zľakou. Ona mu virozprávala, čo sa s ňou všecko stalo; a lebo bola ešte velmi pekná, zau si ju za ženu a žili potom dlho šťastne.“

Zapisovateľ tejto rozprávky znal ešte inú jej verziu, zaznačil že „sa koniec tejto rozprávki rozpráva, že vraj, ten mladí pán, lebo sa mu zapáčila, že bola pekná, ju z tej zápoli dau von ziať, do svojho kaštieľa doniesť chťiac ju dať statočne pochovať, poumivať a keď jej — vraj — vlasi česali, že tá gombička tedi vipadla.“

2. Z verzie Zábavnika Prešovského známe iba stručný výťah, ktorý si zaznačil upravovateľ sbierky rozprávok poč. 50-tych rokov. V. Súpis II., 59.

„Milina. Jej matka najkrajšja, ona ešťe krajšja, preto ju zamordovat, palce, srdce donjest dala, ona prišla mezi 12 zbojnikou, skrze hreben, črjeviki a prsten život utratila, zbojníci sa pobili, ju v truhle našjou král, — potom sa vizdravela, on si ju za ženu vzau, matku zmárniu. Preš. Záb. Číslo V°.“

3. V novších časoch vyšly tlačou tri zápisy tejto rozprávky, všetky zo stolice Spišskej.

Vo verzii ktorú zaznačil St. Klima (Národopisný Věstník IV., str. 213 — 215 č. 1. „Plana matka“) miesto macochy zastupuje vlastná matka. O pôvodu krásavice rozpráva sa motív hojne sa vyskytujúci (i v úvode tejto rozprávky): matka, keď zbadala, ako krvou z popichnutého palca zbarvila sneh, priala si dieťa biele ako sneh a červené ako krv. Tak i zrkadlo prezradzovalo väčšiu krásu dievčiny a podnecovalo tak žiarlivosť matkinu. Rozkázala potom sama sluhom, aby ju v hore zmárnili, ale dievča ich uprosilo. V hore zatárala sa do chyže, domova dvanástich „bergmanvkov“. Dievča hneď našli po prvý raz skryté pod posteľou. Macocha sama prestrojí sa za obyčajnú ženu, vyhľadá dcéru a ona kúpi od nej najsamprv otrávené jablká, potom pekný „mider“, do ktorého sa dala zašnorovať, a nakoniec vrazila jej do hlavy malú „gombočku“. Permoníci položili ju do sklenenej truhly a odniesli ju na vysoký vrch. O spoločnej dobrovoľnej ich smrti sa nerozpráva. Kráľ hneď, ako truhlu našiel, otvoril ju a vytiahol dievčaťu ihlu z hlavy — slniečko na ňu svietilo a ihla sa blyšťala — a dievča hneď ožilo. Kráľ si vzal dievča na zámok a tam ju vychoval.

4. Podľa rozprávania tejže ženy, Jozefíny Smelkovej v Hnilci, zapísal tú istú rozprávku tiež Št. Mišík a vytlačil ju r. 1909 v Časopise Muzeálnej slov. spoloč. XII. str. 55, pod nadpisom „Škaredá matka“. (St. Klima zapísal svoju verziu 3. augusta 1906.)

Tu sa dokladá, že dvorania zanechali dievča pri nejakej starej babe v lesnej chatrči a tam zostalo do smrti stareny. Odtiaľ prišlo do chalupky dvanástich bertmanikov. Odchodne ponúka matka na druhý vrh hrušku miesto „midera“. Tretí raz vybila matka okno, skočila do izby a zarazila „gombošku“ dievčaťu do hlavy, a nie cez okno. V ostatnom motíve sú tiež drobné zmeny: pán poslal najprv svojho sluhu, potom koč pre dievča, nešiel sa na vrch na ňu dívať, gombošku dievčaťu z hlavy vytrhly slúžky, nie kráľ. Táto verzia je celkom jednoduchšia a menej spracovaná ako verzia St. Klimova.

5. Tretiu verziu zaznačil S. Czambel str. 229 — 230. § 12; chybuje jej motív o žiarlivosti matkinej (macochinej) na krásu dcérinu, miesto neho má iný, odinakiaľ prejatý, o nadľudskom pôvode krásavice. Bezdetnej, bohatej starene poradil žobrák, aby v meste kúpila najkrajšie jabĺčko, prostriedok zjedla a šupy odložila v šatke za pec, ráno že tam najde pekné dievča, ktoré nech vykúpe a do hodvabných šiat zakrúti. Dievčinu mať (macocha) neprenasleduje ani nevyháňa, ale vo dvanástich rokoch ju predá zbojníkom. Prečo potom striga prenasleduje dievča, nevie sa. Vravi si striga: „Jest tu v tim zbujňickim zamku jedna pekna panna, ja ju zamordovac muśim.“ Zvláštné je, že zbojníci dali dievčaťu najprv štvrtku prsteňov, potom štvrtku granátov, nakoniec štvrtku ihiel. Striga tými istými predmetami usmrtila dievča: stokla jej na prst svoj prsteň, položila jej svoje granáty na krk, vrazila jej gombačku do hlavy. Na sklenú truhlu sa zabudlo, len sa vraví, že „daľi jej trunnu zrobic a do svojej veľkej zahradi na jeden stol ju postaviľi,“ a stručne že „šicke śe za ňu postreľaľi.“ Gróf tiež hneď truhlu otvoril, dievča vzal k sebe na koč, ale až doma, a dosť neskoro ju vzkriesili. Stalo sa to tak: keď rodičia zbadali, čo syn v komnate ukrýva, stáli na tom, aby sa dievča pochovalo. Pred pohrebom chceli ju učesať, pritom vytiahli gombačku a dievča ožilo. Sobášom sa rozprávanie zakľučuje.

6. Podobný úvod ako verzia č. 3 má verzia z Hontianskej stolice v rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej. Rozprávala ju Anna Benčok, rodáčka a obyv. z Tesár 27. IX. 1900 v hostinci Jána Kučeru.

V úvode sa rozpráva, že kráľovná bola samodruhá sedela pri okne. „Pršau sňeh. Ona si pomyslela: ,Ah, Bože Bože, kobe ja len takuo diouča mala, žebe bolo tak bielo ako ten sneh.‘ A upichla si prst a tiekla jej krú. A tak poviedala: ,Ach, Bože, Bože, kobe ja takô diouča mala, žebe bolo tak bielo ako ten sneh a že be bolo tak červenuo ako tá krú. A vlase žebe malo takje ako obenovô drevo!‘ Ľen sa jej aj tak stálo. Narodila to diouča a bolo veľmi krásno. Tak jej dali meno sňehbelavá.“

Po smrti královninej kráľ sa znovu oženil a macocha mala kúzelné zrkadlo, „čo vedelo vraveti“. Macocha rozkázala jednému chlapovi, „čo bou pri dvore“, aby dievča „zmárnil“. On však „šanovau ho, že bolo peknvo a ho nezmárniu“. Dievča zablúdilo v hore až k jednej jeskyni, kde bol domček. Ľahlo si do postele a tam bolo „dvanác posteľou aj dvanác tanierou aj dvanác pohárou. Aj dvanác párou vidličkou. A tan bývalo dvanác baniarou a tý chodievali do robote vo dne.“ Oni nechali dievča za gazdinú. Zrkadlo vyzradilo macoche: „… ale medzi horámi býva spolu s baniari snehbelavá, kvet kráse, kerá ťa už prevýši.“ Macocha sama vydala sa do hôr a predala dievčaťu otrávený hrebeň. Večer prišli baniari. „Našli hu na zemi spadnutú. Preberali hu aj vodou oblievali, že čo sa jej stálo?“ Potom prišla macocha s otráveným jablkom. Baniari potom vložili ju do skleňené truhly. „A tak bola čerstvá, že nepremenila parsún, akobe len spala.“ Štyria niesli tu truhlu. Kam ju niesli, rozprávačka zabudla povedať. Išiel tadiaľ kráľovský princ, stretol ich a povedal im: „,Začo mi dáte tú truhlu?‘ A tý poviedali: ,Za žiadno zlato ti hu nedáme.‘ ,Tedy mi hu darujte.‘ Tak ako hu niesli: do toho hintova. Len sa potkou, do stúpäli, truhla sa drgla a na tom dioučaťu polovic jablka vyfrklo. Zdýchla z hlboká: ,Ach, Bože môj, de som ja?‘ Kráľouský syn povedau: ,Neboj sa, u mňa.‘ Opýtau sa jej: ,Ako sa ti to stálo?‘ Rozpoviedala mu šetko. Potom jej poviedau: ,Či mi budeš žena?‘ Ona sa mu slúbila a hneď robili svadbu.“ Na svatbu pozvali všetkých pánov a tiež kráľovnú macochu. Zrkadlo jej teraz len odpovedalo: „Krásna si, kráľovná, krásna si a líbežná.“ Vydala sa na svaďbu. „Ako išla na dvere: zazrela snehbelavú pri stoľe. Hneď sa zdurila, že nebude už ona najkrajšia. Tu zrychtovali jej železnje črievice a stiahli jej na nohe a potom hrali: misela tancovati, kým sa nepretrhla, kým nezdochla. A snehbelavá žila a bola už potom na pokoji.“

7. Zo stolice Oravskej je verzia, ktorú rozprával Juro Zaň v Zázrivej. Napísal S. Czambel 30./VI. 1900.

„Bou jeden pán, i zomreua mu žena i zostauo po nej jedno dievča a menovauo sa Hanka. I miuý otec sa oženiu i zau si ženu a to boua bosorka. Potom maua tá jeho druhá žena dievku a ukrutňe mrzkú, a tá druhá od prvej ženy boua velmi pekná. I ku tej chodievali páni sa karty hrať. I tá jej dievka povie: ,Ak Haničky nezamárnite, ja sa vám obesím do domu.‘ ,No neboj sa, dievka moja, na ráno to urobíme. Puojdeme na maliny do hory.‘ I na ráno pošli šetky tri; keď prišuy na jeden vrštek do hory, i tam sa rozišuy každá v inú stranu a povedauy si, že sa večer tam budú schodiť. Keď so rozišuy, bosorka sa vrátila nazad zo svojou dievkov nazad a Haničku tam nehauy. I daua sa bosorka čítať i okrutná hrmavica boua a býskaňa, čo šetko išuo zobrať. A Hanička si len stala pod suchú jedľu, kde nebolo konárov nič a na ňu ani jeden dážď neprsnuu, len peknô slnko svietiuo. A tý ledva do domu pred dažďom došuy. Keď prišuy domov, otec sa spytovau, de je jeho dievka, a tje mu odpovedauy, že zostaua tam maliny zbierať.

Dobre, nebouo jej do večera nič i Hanička v hore prenocovaua i za rana, keď staua, videua, že vyšuo dvanásť zbojníkov z jednej pinvice. I ona hladeua, de klúč kuadú. Keď tý odišli preč, ona vošua dnu. I šetkým dvanástim zbojníkom postuaua postele a šetkým dvanástim stouy prikryua. A ona si sadua na stoličku. Keď prišli zbojníci, ona videla i skovaua sa do najzadnejšej izby, a keď prišli, povedali: ,Fi, tu smrdí človečina.‘ I dali sa hlädat. I našli Haničku. Tam v najzadnejšej izbe. I ten, čo bou najväčší nad nimi, dau ich sprisahať, že sa jej nesmie žaden dotknúť na žadne skutky ani na nič.

To pobouo pár časvov i povedá zas tej bosorke dievka: ,Či jest peknejšä alebo hodnejšä ako ja?‘ ,Veru je naša Hanička ňe tak peknejša a hodnejša ako ty.‘ ,No, ak jej nezmárnite, ja sa vám umárnim.‘ ,No, neboj sa, ja hu už znesiem z tohoto sveta.‘ Pošua na rano bosorka tam ku pinvici zbojníckej i Haničke podaua tan ručník (= šatka). ,Toto budeš mať po svojej materi ešte pomatku, žes hu maua.‘ Keď ona zbojníkom šetko poradiua, sadua si na stoličku a pekne sa poradiua a ručník si daua na hrduo. I hneď Hanička zostaua mŕtva. A keď zbojníci prišli, našli Haničku mŕtvu i velmi sa zlakli, lebo hu šeci radi mali. I dobre, dali sa hu oblievať vodvov aj z nej šetko trhať. Keď ručník s nej strhli, hneď Hanička odžiua i zas už boua pekná hodná ako prv. I zas už len nehali zbojníci tak šetko.

Poton zas na rano povedaua bosorkina dievka: ,Či jest peknejša a hodnejša ako Hanička?‘ ,Naša Hanička je ňe tak peknejša a hodnejša ako ty.‘ ,No, ak jej neumárnite, ja sa vám obesím tu na tragár,^[200] keď jej už raz neskazíte.‘ ,No neboj sa, ja hu už teraz usporadam, už ona neodžije.‘ I pošua do hory ku zboj. pivnici. I donesua jej hornóduu. I potom sa Hanička poradiua a daua si hu do vuasích i zostaua mŕtva. Dobre, prišli zbojníci i povedali: ,Už je nič s nás, už sa misíme rozísť, už ktosi vie o nás.‘ Dobre, Haničku pochovali do dvanástich truhál pod jeden most, kade oni chodievali. Do desatich dali peňäzích a do jedenástej hodiny takje, čo neprestauy nikdy ísť a tak hrauy ako muzika. I pod ten most hu zamurovali. Dali hu do najspodnejšej truhly a tie druhje na vrch. Dobre, potom sa viezou tade jeden králov princ. I tam pristaviu kone, lebo hrozne muzika hrala. I dali sa poton tam kopať i našli šetky truhly, v desatich peňaze, v jedenástej hodiny a v dvanástej Haničku. Dobre, potom šetko tam nazad zamurovali, chyba Haničku mŕtvu si vzäli zo sobvov do kočä a dau si hu princ doma do bočnej izby ku sebe a vždy tu izbu odtedy zamykau, aby dachto nezvedeu, čo on tam má.

A to jeho ocovi bola velká protiveň, prečo on to tak zamyká. I jeden raz sa mu ta ukrádou, čo mu vošieu tam i videu tam mŕtvo telo. I dovedau sa ho: ,Načvo ti je to mŕtvo telo tu?‘ Von povedau, že von to tam a tam v horách našieu pod jedným mostom; i povedau: ,To misíš tam odviezť, odkäľ si vzäu, keby boua živá, by som ti nebrániu.‘ Potom hu už pram išli nazad vjezť. I vyťahla jej princova sestra tú hornóduu z huauy i zaraz Hanička odžiua. Tak že naraz na nohy staua. Ona boua už tam dvanásť rokou pochovaná. I daua sa šetko rozpráväť, chto hu tam pochovau, že hu pochovali tam zbojníci, že hu to jej macocha k smrti tak privedua. Princ si ju potom brau za ženu. I dali šetkých tých zbojníkov dvanástich zohnať z vojskom na vesela a jej ocä a tú bosorku a z jej dievkov na najvyšší vrch vyšikovali a tam spálili. S tým je rozprávke alebo bajke koniec.“

8. Etnogr. Zbirnyk IX., str. 43 — 5 č. 23, má verziu zo Spišskej stolice.

V tejto verzii spojila sa látka o Snehuročke s látkou o stávke o vernosti ženinej (č. 103 B).

Dvaja bratia stavili sa o celý majetok, či je žena jedného z nich verná. Čarodejnica pripravila kúpeľ, žena ztratila vedomie, brat pánov ukradol prstene. Pán sám chce svoju ženu v lese zastreliť, na voze však zaspal, sluha vyňal guľku a panej riekol, aby sa pri vystrelení robila mŕtvou.

Potom pani šla horami, až sa dostala medzi zbojníkov. Nebolo ich doma, skryla sa pod posteľ, ale kuchár poznal, že človečia duša smrdí a vytiahol ju. Pomohla mu pripraviť obed. Keď prišiel starý vodca so zbojníkmi, tiež pobadal, že čosi smrdí, kuchár mu odpovedal, aby počkal, keď ochutná jedlo. Zbojníci prijali ju za matku. Prišla čarodejnica, chcela peniaze, pani sa zdráhala, „zdiła rukavičky, dała jej šaty i ostala mertva“. Zbojníci ju pochovali v sklenej truhle v kaplnke.

Viezol sa tadial grófsky syn, pes zabrechal, prišli ku káplnke a truhlu odviezol si domov. Otec poslal sluhov, aby prerúbali vrchnák, a rozkázal, aby ju pochovali. Ako paholci chceli sa zmocniť jej šiat, hneď ožila, paholci sa zľakli a pani vrátila sa k zbojníkom. Našla ich mŕtvych, poprekáľali sa nožmi. Zvolala: „Vstante,“ a oni vstali, rozkázala im, aby si obliekli generálske šaty a šli k mužovi. Tam ho dala biť a medzitým preobliekla si ženské šaty. Muž ju poznal, zamdlel.

9. Vo verzii zo Zemplínskej stolice (Etnogr. Zbirnyk IV., 112 — 116 č. 21) pripája sa táto látka k prvej časti rozprávky o siedmich havranoch:

Rozbor tejto rozprávky pozri v Anmerk. KHM Grimm I. 450, č. 53. Zvláštnym spôsobom zabudlo sa v slovenských verziách na potrestanie macochy (matky).

B. Němcová I. č. 24, str. 152 — 161, má rozprávku „Sůl na zlato“; „na Sliači od staré pěstúnky“, zo stolice Zvolenskej.

Kráľ určil, že urobí zo svojich dcier kráľovnou tú, ktorá ho najviac má rada. Najstaršia riekla, že jej je otec milší než zlato, prostredná že ho ľúbi viac než svoj zelený venček, a najmladšia, že ho miluje ako soľ. Otec najmladšiu za to vyhnal. Prišla do veľkej hory, kde ju stará veštica zaviedla do svojej chalupy a vzala si ju za slúžku. Doma sa otec presvedčil, že dcéry milujú viac zlato a venček než jeho. Raz šla byť veľká hostina, tu kuchár naľakaný oznamuje kráľovi, že sa všetka soľ rozmočila. Darmo posielal na všetky strany, soli nikde dosť nebolo, ani za zlato nikto jej nechcel predať. Len vtedy kráľ poznal, ako ublížil najmladšej dcére Maruške. Veštica všetko zvedela, riekla Maruške, že prišiel čas, aby sa vrátila domov. Dala jej hrsť soli, z ktorej nikdy neubúdalo, a prútik. Povedala jej, kadiaľ pôjde, a keď príde na označené miesto, nech prútikom pošibe zem, a ona sa otvorí. Čo najde dnuka, bude jej veno. Doma Marušku nepoznali v obyčajných šatách a pustili ju ku kráľovi len vtedy, keď im povedala, že prináša dar nad striebro a zlato. Otec ju poznal, ozdravel a urobil ju kráľovnou. Dávala každému soli zo svojej sejdačky. Pobadala raz, ako ju vyhlásili za kráľovnú, teplý vánok na tvári, a prišlo jej na um prikázanie múdrej ženy, šla za vetrom, a keď prišla na miesto, pošibala prútikom. Zem sa otvorila, vošla, vo veľkej chyži privítali ju permoníci, vodili ju po chodbách, kde visely od povaly ľadové strechulce, po záhrade, kde rástly čudné kvety, všetko zo soli. Maruška ďakovala permoníkom, zem ostala už otvorená, a ľudia chodili si ta pre soľ.

Túto rozprávku prijal P. Dobšinský do Prostonárodních slov. povestí III., 22 — 23, a len nepatrne ju popravil.

Srov. KHM Grimm III., str. 305 č. 179. Kubín-Polívka Podkrkonoší záp. 610, č. 30.

1. B. Němcová II., č. 44 str. 92 — 101, má rozprávku „Vlkolak“. Predtým uverejnil túto rozprávku podľa rukopisnej sbierky, ktorú mala B. Němcová, I. J. Hanuš v Zs. f. deutsche Mythologie IV., 224 — 228.

Rukopisný text hodne sa shodujúci, väčšinou i doslovne, má Codex Revúcky A, 61a — 62b.^[201] Odtiaľ ho prepísali do Prostonárodnieho Zábavníka III. (Levoč.), str. 241 — 248 č. 30. Na konci sa podpísali Eduard Ličko, L. Gál. Potom ho Ľ. Reusz značne opravil a zpracoval.

Otec, ktorý mal deväť dcier na vydaj, rozhodol sa, že ich všetky zabije. Bol Vlkolak. Robil v hore pri dreve a vyvolal ta k sebe všetky dcéry jednu za druhou. Ako mu doniesly jedlo, hodil ich do hlbokej jamy. Najmladšia dobre vedela, že otec je vlkolak, a znepokojilo ju veľmi, že ani jedna sestra sa domov z hory nevrátila. Vybrala sa ta, videla dym, začula buchot a pri ohni videla otcovu posteľ z čečiny. Otec, ju zaviedol k jame, kde vraj ostatné sestry ukladajú drevo. Keď už boli na kraji, riekol jej, že ju ide sotiť, tu dievča sa rezko schytilo, sotilo do jamy otca a pustilo sa do behu. Otec sa vydriapal a pustil sa za ňou. Ako ju doháňal, hodila mu na cestu ručník (podľa rkpu, u Němcovej šatku) a zavolala naň, že ju nedohoní, kým ručník neroztrhá, nerozdriape, nespradie, neutká a znovu neušije. Otec to za chvíľu urobil a zas ju doháňal. Potom mu ešte hodila rub, oplecko, lajblík a naposled košeľu; u Němcovej kamžu, oplecko, záponu, rub a košeľu. Nakoniec sa skryla na lúke do najmenšej kopy sena. Tam jej Vlkolak viac nenašiel.

Na tretí deň obedoval na lúke kráľ, ktorý bol na poľovačke v lese. Tu zbadal, že pes odnášal ku kopke sena hneď kôstky, hneď kôrku, zas pečienku a posúšik, ktoré mu hádzal. Tak našiel dievča, doviedol si ju na zámok a pojal za ženu.

O niekoľko rokov, keď kráľovná už bola porodila dvoch chlapcov, prišiel do zámku žobrák a prosil nocľah. Čeľaď mu dovolila ostať na noc, ale pán o tom nevedel, lebo pred sobášom žene sľúbil, že nikdy žobráka v zámku neprenocuje. O polnoci vtiahol sa žobrák do ložnice, zarezal oboch chlapcov, položil krvavý nôž pod hlavnicu kráľovnej a zmizol. Kráľovnu podozrievali, že deti zkántrila, i vyviedli ju zo zámku, keď jej boly deti na krk uviazali. Nariekajúcu stretol pútnik a poradil jej, ako deti ožijú: pri studničke najde „jaštericu“ s bylinkou v pysku, tou bylinkou nech potre hrdlá deťom a potom ich v studničke umyje. Pútnik jej tiež ukázal domček na bývanie.

O niekoľko rokov našiel ju tam kráľ, jej manžel, keď ta zašiel na poľovačke. Prosil si nocľah a ľahol si na posteľ paninu. Keď sa chlapci o polnoci prebudili, prosili matku, aby im rozprávala. Matka riekla jednému synovi, aby otcovu nohu položil na posteľ, o chvíľu druhému, aby zodvihol ruku. Sluha všetko počul a kráľovi povedal. Kráľ išiel na druhú noc zas do toho domčeka a počul rozprávku, ktorú mať rozprávala synom, totiž svoj život. Kráľ hneď vyskočil, prosil ju za odpustenie a vrátil sa s nimi do zámku.

O pár čias prišiel zas žobrák do zámku a pýtal si nocľah, ale čeľaď priviedla ho pred kráľa. Kráľ rozkázal, aby ho priviazali na voz a po skalách a bralách pustili do priepasti, že ľudské ruky nie sú tak nehodné, aby sa s ním špinily.

Podobne spracovali rozprávku už prv, ako vidieť zo stručného výťahu v „Obsahu povestí ponapravených a do tisku prihotovených“. Pozri Súpis I., 68.

„Vlkolák. Mau devet dcer, ostatnú nemohou do studny hodiť. Utekala. Ručník, kamžu i rub postrapkal. V kupe sena ju princ skrze psa najšou. V jeho manželstve porodila dve deti, kterie Vlkolak podrezau. Vyhnatá v pustovníckom domčoku bývala, deti pomocou pustovníka uzdravila. Král u nej keď nocovau, ho poznala, i on ju, odvjedou domou. Vlkoláka dau zmárniť.“

2. Túto látku spracoval ešte A. H. Škultety v Slov. povestiach, 201 — 208 (n. v. 391 — 401), „Vľkolák“. Znal okrem svojej verzie z M. Hontu ešte verzie, ktoré podali: „Ed. Ličko zo Zvolenskej; Samuel a Adolf Reusz z Gemerskej; August Lud. Gál.“

Vlkolak nemal čo jesť, dal si dcéram „poiskať“ a pri tom jednu za druhou zožral. Najmladšia videla to cez okno a pustila sa do behu, keď ju otec volal. Keď ju potom doháňal, hodila mu ručník a volala: „Nedohoníš, pokiaľ ten ručník neroztrháš, nevystrapkáš, nezpradieš a znovu neušiješ.“ Urobil to za chvíľku — ani nie polhodinky. Potom hodila mu kamžu, ďalej rub, kamizol, oplecko a napokon košeľu. Dobehla na lúku, kde bolo sto kôp sena, ukryla sa v najmenšej. Zatým rozpráva sa ako v predošlej verzii, len trošku složitejšie, ako ju tam kráľ našiel. Odchodne odváža ju kráľ v zlatom koči na šiestich koňoch. Zas sa rozpráva rovnako, okrem toho, že kráľovná chce žobráka vyhnať, ale kráľ jej dovráva, že nemá smilovania nad ním v takej hroznej búrke. Žobrák, keď deti zkántril, nezmizol, ba ešte kráľovnú súdil, aby jej odťaly ruky po lakte, deti uviazali do plachty na chrbát, a jemu dali do moci. Žobrák vyviedol ju na vysokú skalu a kázal jej, aby si sadla na prihotovaný voz. Ale dcéra oklamala otca podobne, ako dievča sotilo čarodejnicu do pece: shodila s ním voz do priepasti. Odtiaľ prišla na lúku ku studničke a našla tam starca. Poradil jej, aby ruky svoje ponorila do vody, a hľa jej „kyptíky“ sa srástly. Starec potom omočil prst v studni, potrel hrdlá deťom a ony ožily. Potom im ešte ukázal domček, kde môže s deťmi bývať (Srv. č. 44 C.). Kráľ našiel ženu s deťmi ako v predošlej verzii, rozdiel je ten, že druhú noc maly deti zdvihnúť nohu otcovi. Prišiel ešte i na tretiu noc, deti šly zdvihnúť hlavu, ale nemohly, šla pomôcť mať, a tu kráľ ju objal a riekol, že teraz vidí, že bola nevinná. Len potom mu začala kráľovná rozprávať celý svoj dej. Ráno ich odviezol zlatý koč do zámku, kde ich všetci vítali. Tu sa verzia zakľučuje.

3. Z rukopisných textov, ktoré Škultety spomínal, poznali sme len text v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levoč.), str. 278 — 280. Rozpráva sa tu nakrátko to samé, čo v rozprávke vytlačenej. Rozdiely sú malé. Hodno je spomenúť, že kráľovná porodila dvoch chlapcov, ktorí obaja mali zlatú hviezdu na čele. Potom že kráľ sám rozsúdil a vydal ju žobrákovi. Rozprávka je prerušená, keď žobrák sletel s vrchu do priepasti.

Tento text podávame:^[202]

V ednéj hori bíval Vlkolák a tento mal tri dceri; jedna medzi níma bula velmi krásná, zlaté vlasi mala. Ale tento Vlkolák nemal čo jest, povje si najstaršé: „Ach, djovka moja, poď že ma ískať, poď!“ Táto ho ide a zožral ju. Na druhí den zavolal strednu: „Poďže ma ískať, poď, diovka moja!“ Ona ho šla, ale i tú zožral. Na tretí den povjé tej najmladšej: „Poďže ma, djevka moja, poď ískať!“ Ona mu odpovedala: „Narás, oťec, chiba se idem vištet.“ Vinďe von a nabrala si mnoho šatí na seba a utekala, ak lem mohla.

Vlkolák ide pozreť von, vidí, že jeho djovka už bars daleko; tento nahnevaní pustil se za nó, ale ona, ak ho zazrela, že je už blízko, tak zahoďila za seba šati, šitki, čo len mala, povedala: „Boh daj že bi si me zakjal nedohonil, kím tje šati nepoplunkáš a ťé šati šitki nepočítaš!“ Ona zákim prišla na jednú lauku, tak našla 100 kopkí sena, tak se ona do samej ostatné skrila. Prijde Vlkolák, už nevedel od hnevu čo robit, začne tje kopi metat, všecki jich rozmetal, len ostatnú nechal. Mislel si: „Keď si už v tíchto njet, tak si ani v tej ňeto; ale prijde čas, že ješťe prijdeš do mojich rúk.“ S tím odišól a toto djovča lem tam sedelo v téj kope, dobre už od hladu nezomrelo.

Jeden ráz prijde jeden král zo svojima psi na polovačku do tej hori, kde ona nedaleko bula. Poloval cez celí den, ale nič nemohol vipolovat, až už aj poludňe prišlo. Potom si sadnúl a obedoval a každímu psu dal pól funta pečjenki; jeden pes jeho porciu odňesól do tej kopi a tam jú pustil. Táto sa velmi zaradovala a zedla. Potom zas prišól ku královi. Král se na tom velmi díval, že jak on to mohól zožrat tak skoro, zas mu dal chleba a ten pes odňesól djevčatu. Prišól zas ku královi pítat. Král nahněvaní povie slúhovi, že bi šól merkovat, kde on to poďevá. Sluha ho, pravda, uvartoval, že do tej kopi něse. „Pane, ten pes do jedné kopi vláči.“ Král si nabil flintu a tajšól so slúhom k te kope; prijdau tam, pové král sluhovi, že bi strelil do nej. Djovča sa ohlásilo: „Ach, nestrelaj do mně, veď som já dobré, ňe zlé.“ Král sa zadívil, že čo to za hlas, že takí hlas, jako kebi anjele zpívali. Král: „Poď von!“ Ona: „Prosím te, ač máš kepen, daj mi dnu, že se aspoň prikrijem.“ Král je narás dal, ona se ukrutila do něho a višla. Král naráz poslal do domu pre zlatí koč. Sluha odišól. Djovča mu všecko virozprávalo, že jak je s ním. Královi sa velmi zapáčilo. Prišól sluha na 4 paripách a sadli si do koča. Prijdau do domu, narás jú dal oblecť do najdrašších šát. Povedal jä: „No ti budeš moja žena.“ Ona: „Ach, ja ňemúžem tvojó ženo bit.“ Král: „No ti musíš moja žena biť.“ Ona: „Ja budem, ale tak, ked mi budeš prísahat, že žádního žebráka neprenocuješ.“ On jé to naras z prísahó potvrdil a potom se zdali dovedna. Oni velmi dobre žili, ona potom porodila jedního chlapca zo zlatóv hvjezdou; tú hvezdau mal na čele. Král sa mu velmi radoval. Na druhí rás zas porodila druhího chlapca, ten tež mal na čele hvezdau. Král od radosti nevedel, čo má robit.

Jeden večer velká tma bola; prišól jedon žobrák ku královi si noclah pítať. On mu narás prislúbil, ale mu ona povedala, že či zná, čo jé prisáhal. Král: „Ale či bi si taká bula, či bi si ho neprenocovala; veď vidíš, že už nemá kde isť.“

Ona ho naskrze nechcela, ale on mu povedal, že bi si tam pod lavičkau lahnúl. V noci o 11-té tento žebrák stál a ťé dva děti zarezal a nož položil tej panej ku prsom; potom si zase lahnúl.

Ráno, ako stáli, narás si šla ku chlapcom; ak jich videla skrvavené, narás polomrtvá zostála. Král to videl, prijde k nim, k tim chlapcom, videl, že su mrtvé. Ženu si dák po psote hore zdvihnúl, narás začal starího žobráka obracať; on se vimlúval, že on ani nožíka nemá, že jich on ňezarezal, ale jich ten musel, u koho bude skrvavení nožík. Tu král každího revidoval, u nikoho ňenajšól, až na ostatok svoju ženu si revidoval, tak pri téj našól. Tak ju začal hrešit a tomu žobrákovi jú dal do moci, že bi robil s nóv, čo chce, lem že bi jé najskorej ruki odrúbal a té dva ďeti na pleca zavesil. To starí žebrák naráz tak zrobil a odišel. Prišól za mesto. Starí: „No, už si mi zas v rukách.“ Ona: „Ach, otče, veru som vám v rukách.“ On: „Teraz poď se mnau!“ Ta jú zašikoval na jedon velikí vrch, a tam mal jednau taligu, takú, že keď si do nej sednúl a strčil ho, tak, kím dolu doletel, ani kusi z neho neboli. On: „Sedni si do nej!“ Ona: „Ach, otče, nože aspon ukjažťe, ako mám sednút.“ On sedne, a ona bo vtedi postrčila nohóv, tak dolu zletel.

4. Škultety podáva dodatkom k svojmu textu počiatok inej verzie na str. 208. Srovnáva sa s rozprávkou Boženy Němcovej, pravda, nie celkom. U Němcovej totiž prosilo tretie dievča otca, aby sa obrátil, keď sa mala svliekať, a rýchle, než sa otec nazdal, chytilo ho a hodilo ho do priepasti. Ináče v uvedenom výňatku: Dievča povedalo, že sa bojí nachýliť sa, že by sa jej hlava zakrútila, a keď jej otec to ukázal, vsotila ho do jamy. Výňatok z druhého rozprávania, str. 208 — 209 (druhé vydanie 403 — 405), srovnáva sa s rozprávkou „Starý Žobrák a jeho djewka“, zapísanou v Prostonárodňom Zábavniku II., str. 335 — 342, od Aug. Hradovického.

Prvá čiastka rozprávky vlastne sem nepatrí: starý žobrák nesvoľuje ku svadbe svojej dcéry s princom, ktorý ju poznal, keď niesla džbán vody zo studničky. Druhá čiastka rozpráva sa celkom rovnako. Spomenúť možno iba, čo Škultety neuviedol, že princova matka robila v dorozumení so starým žobrákom proti mladej panej.

Text tento pre úplnosť podávame:^[203]

„Bó jedon starí žobrák, ktorí v jednom maličkom domčoku za mestom bívav i s jeho krásnó djevko, ktorá mu musela každí den pod večer, koď zo žobrački domó prišó, na jednú od domčoka aspon pó hodini ďelakú studničku zo žbanšokom na vodu prebehnúť, lebo v té studničke najlepšja voda bola v celom chotáru. — Tak sa stálo, že kóď sa jedon večer už s plním žbankom čerstvé vodi domó vracovala, naráz zastav oproti ní na ceste jedon pekní koč, z ktorího ale ještě krajší mládenec viskočiv a bežav prosto k vodu nesúcéj djevke. Tato zastála a len čekala, čo sa bude ďéle robit.

Sotva sa ale zblíživ k né, už se jú zpitovav: odkjal je, čvo je, čjá je. Tak že táto neborka zaražená mu nevedela za dlho nič odpovedať, až napokon už len dak po psoťe vinútila tjeto slova, ale i to zajikave: ,Že je chudobního žobráková djevka a že tamto v tom chudobnom domšoku bívá už od dávna i zo svojim starím otcom.‘

,No, no, veď že sa len neboj, veď ťi já nič nespravím. Podaj mi ten žbanšok, nach sa napijem, lebo som velmi smadní.‘

,Ach! veď vi adaj z takiho pluhavího žbanšoka ani piť nebudete, Pán urození,‘ odpoveďela mu bojazlivá djovka.

,No, len mi ti podaj, djevečka!‘ — I odljala svrchu plného žbančoka na trávu pó koleso a podala mu ho. Tento sa chutne napiv, pozrev žobrákové, choci chudobné, ale temer najkrajše v celom vidjeku, bistro do očí, pekne zaďakovav, a mezi odchodom prikazav, abi sa i zajtrá večer takíto čas sem ustanovila, na rozkaz princov, lebo že von sam zajtrá o 6-té hodine sťjatok na koči pvojďe. S ťjm jéj z očí zmizóv.

Djovča už ledvác že díchalo, koď domov dobehlo, lebo sa nazdalo, že jej otec musev dačo v meste, keď bó na žobračke, vikonať, a že jú teráz princ i s otcom do ťemnici dá zatvorit.

,Oťec, čvo sťe to urobiv?‘ zkríkla, ak dvere otvorila.

,Čvo že sa ťi robí, moja djevko?‘ odpovedav jé staríčkí otec, ,čo že bi som bó urobiv, veď som od todi, jak si ti odišla, ani z domu nevikročiv; ale ti, ti kďe si za toľko, že mi tak dlho dáš smaď trpeť, či azdaj už len tak málo dbáš na tvojho starjeho otca, kerí ťa tak po biede vichovav, že bi si nedbala, kebi o smadě zomrev.‘

,Ach, ve som já to navekí na mislí mala, že je muj otec smadní a že na mňa ťažko čeká, a preto som sa i ponáhlala čím skvor dobehňúť, ale čvo že bolo robiť, koď ma edon Pán na ceste domó idúc zastaviv a prosiv ma, abi som sa mu dala napiť. Čo že som mala robiť, podala som mu žbanšok, a von mi ho skoro prázní nahav, tak som sa todi musela zas vraceť ku studničke doberať, a preto som, hle, tak zadlho tam bola. Ale já sa tresjem, apo, či ste dač v meste nevikonali, vjete takje dačo zljeho, na čom bi sa bo mohó na vás mladí princ rozhnevať; lebo mi tot pán tak prikazav, abi som sa najtro o šjesté zas tam na tom meste ustanovila, že von sam sťaďe pvojde. Ale já nič nevjem, preč von to robí, veď som já nič takiho neurobila, za čo bi sa bó mohó nahňevat, ale za vás, a choci bi ma ak mučili, pvojdem trpet a nebojím sa ani té najstrašňejšé temnici, lebo budem veďeť, že som vás odmenila a s tím že sa vám aspoň jak tak za vašú dobrotu odslúžim.‘

,Oi, nič sa nestaraj ani nestrachuj, moja milá djevko, já aspon neznám, že bi som bó takiho dač urobiv, čo bi našho vladára bolo na nás rozhorčilo. Bó som sice i dnes v jeho kuchini pítať si almužnu, ale som sa ani len ihli nedotknú. Ale ver mi, že ja to vjem, preč ťa dá volať a preč sa ti tam kázav ustanoviť? A tak sa mi vidí, z s toho nič dobrjeho nevikvitne, ale neprenáhlím sa a nepovjem ti to ješťe, veď to azdaj i sama zvješ zítrá.‘

Na druhí den sa pripravila do svích svjatočních šat, abi sa tak pred princa postaviť mohla. I vistrojila sa ešťe pred šjesto na to mesto, kde sa včera s tým panom shovárala, a velmi nespokojne čekala na príchod princóv.

Chiba len edoráz zarachotja kolesa, a čvosi-kamsi stav pred nó koč s pozláťeníma kolesama a celí sa skoro od zlata ligotav. Ona nastrachaná pribehla ku koču a padla na kolená, prosjac za odpušťenje, keď dač ona alebo je otec previniv, a tak klečala za dlhí čas, očíma do zemi obráceníma, až sa na pokon osmelila hore do koča pozrjet a koho tam viděla? Toho istiho pána poznala v princovi, korjemu včera žbančok z vodóv podávala. Tu sa ešče horši začala báť, a zas začala prosit za odpušteňje, že neveděla včera, že bi to milostiví princ bó bívav v tom pánovi, korimu včera vodi podávala.

Princ ale už nemohov ďale pozerať na túto utrapeňú nevinost, skočiv z voza, uchitiv jú za pravú ruku a povedav je: ,Nič sa neboj, dobrá a krásná djevečko, nič sa ti nestane, já som si uminiv teba štastnóv urobiť, lebo tvoja dobrota a krása toho zaslúži. A tak teráz choď domóv, povec otcovi tvojmu úmisel mvoj, a čekajte na mňja, ja sa o krátkí čas u vašho domčoku zastavím.‘

Sotva dobehla domó a otcovi svojmu na krátko poveďela vólu princovu, už zarachotili dva koče pred domšokom, a o krátkí čas vstaupiv sám, jeho matka i s dakolko frajcímerkami do chudobné žobrácké chížki. Starčok ích pekno privítav a radovav sa velmi, že sa jeho domčoku taká velká čest poukázala. Princ povedav mu na krátko svojú žjadost. Starec mu na krátko odpovedav, že sa to nikdi s privolením jeho otcovskím stáť nemvože, abi von svojú edinú podporu v jeho starosti, ale že bi odporovav, ,ani to, praj, neurobim, lebo ti si náš vladár a mi tvoji verní podaní, a tak si urob, ak za najlepšje uznáš, ale z mojím privolenim, ak som povedav, sa to nikdi nestane.‘ Princ sa potom jú spitav, že čvo urobí, zostaneli tu pri otcovi, či pvojde s ním, lebo že jú na silu, až bi odporovala, nevezme. Tato sa pustila do plaču a uchiťila svojho starího otca za ruku a prosila ho, abi i on s nimi prišól, a prosila potom i princa, abi i jeho sebó vzav. Což princ i urobiť je prislúbiv. Starec sa mu ale za toto poďakovav a povedav, že von radčej len v chudobnóm svojom domšoku zostone, ale jim prislúbiv, že jich ráz prijde navštívit, ale že jim toto navštívenje vela žalu narobí. Princ jeho strašnim slovom nerozumev, ale dobre jim porozumela jeho djevka, lebo veďela, že dač zliho zamíšlá. Frajcímerki jú hneď začali na rozkaz princa do sobášních šat, a koď toto urobili, ešče vetšmi sa zadíviv princ nad jej krásó, lebo jej nevidev páru v celé krajine. A krása táto ho tak dojala, že jú hneď chitiv za ruku a prosiv jú, abi šla s ním na koč; i ona tomu vjac neodporovala a od otca sa na krátko odobrala, visadla si a šli, šli po mestě mezi ludom, čo radostne vikrikovav a princezkinú krásu obdivovav.

I hned v tod den ešče sa v hlavnom kostele zosobášili. Ona ale hned po sobáše velmi smutná ostala, lebo jé tje strašnje otcovo slová v uchu vrčali, a z edné strany už i banovala, že ho tak bez šeckej pomoci tam zanechala. I spitovav sa jej princ, že čo bi jí chibelo, ona ale poveďela, že ji nič nechibí, a len zas smutná ostala. Tak se to i vjacej razí stálo. Napokon uvidev princ, že jí dač chibeť musí, zavolav jú do edné osobitné chižki a tam sa jú spítav a povedav, že by mu dúverne povedala, čo jú trápi. Ona ale odpoveděla za to predešlvo, že nič, ale že ho prosí, abi jé ednú vec prislúbiv, o kerú ho bude prosit, totiž abi nikdi žobráka do domu cez noc nepúščav ani noclahu mu nedav, choci bi sa ak prosiv. On jé to velmi pilne zachovávat prislúbiv, ani sa jú nespitovav, preč a zač to žjadze.

A tak, hla, žili potom pokojni za dlhí čas. On sa tešiv jej krásó, a ona mu svojó veselostó dni kráťila, a tak ích Pánboh v takomto živobitju z dvoma utešenima djetkami požehnav. Toto jich spokojnvo a peknvo živobitja jim pohubila o krátkí čas stará máťi, korá nevestu svoju, že bola z tak nízkiho rodu, nikdi vistať nemohla a všade, kde len mohla, jú prenasledovala. Tak sa stálo, že edon ráz prišó edon starí žobrák a pítav si noclah, že tá von dižt padá, preto že nemuže déle ict, a že je velmi starí. To oznámeno královi, korí ale už na svoj slub bo zabudnúl, privoliv na to. Jeho matka ale už bola zrozumená zo žobrákom, a zavedla ho do princezkinej chiži a tam ho ukrila. Princezka si i zo svojima djetkami pokojne lahla i zaspala. Keď toto už zmerkovau žobrák, viljezov zo svojej djeri a odrezav z edním velikím nvožom hlavki obidvom djeťatkám a položiv krvaví nvož pod hlavu matke princezke. Rano, ak sa prebuďila, pohljadla do koliski, či ešče ďeti spja, a ak jích zarezanje videla obidva, zlakla sa a strašne skríkla, tak že král hneď pribehóv i zo svojó matko, čo sa robí. A ak sa zlakó i on, koď toto videv, a hneď priskočiv k žene svojej milovanéj, abi jú z mdlobi skrísiv a abi sa od ní dovedev, kto to urobiv. Stara maťi ale hneď začala tótod ohavní skutok na nú skladať, i ukázala krv na hlavnici, zodvihla jú a ukázala mu krvaví nvož pod jé hlavo skrití a začala mu na oči vimitovat, že si žobráčku vzav. A tak jú ohovárala, ohovárala, až ho tam privedla, že jú hneď eště v tod den odprav od seba, chiba je spodní šat a tje dve děti i s hlavami do plachtički na chrbet privézati rozkázav.

A tak tašla neborka, plačúc zo svojho rája bez šeckího vislíchnuťá, a dobre veďela, že to inší neurobiv, chiba jé otec. Išla todi najskor do té chížki, v korí sa vichovala, tam ale už ani chír o otcovi nebolo; poprehljedala šecki kúti, nikde nič, šicko pustvo a práznvo, na pokon vijde na pvojd, tam zazrje za krokvó položenú ednú starú handru, vitáhne jú a pozná, že je to jé stará suknička, i hneď si jú oblečje a zanachá domčok i pustí sa do edne veliké hori. A ide, ide vrchí a dolinami a a nikde ništ, tu i tu si posedí a poplače, viboskává svoje djetki, ak bi jim život vdíchnút kcela, ale tje ver len na veki mrtvje ostanú.

Tak chodila za dakolkí dní sem i tam po hore a nikde ani šlaku človečiho nenašla. Až edoráz natrafila na edon chodních a pustila sa po ňom. I privjedov jú totod k ednímu malimu domčoku, pri kterom edná pekná záhradka bola a na boku edon kríž z ukrižovanim Kristom stav. Pred tímto klakla a velmi vrúcne sa k pánu Bohu modlila, kím jú ten edon človek šediví z modlení nevitrhóv z hlasom, že čo tu hladá; tato sa obzrela a padla mu okolo koljen, i povedala mu, že je ona edná neščasná žena. Zavédóv jú totod do chíži a občerstviv z jedlom, kde mu ona ihned šecko virozprávala, čo sa s nó stálo, a ukázala mu tje dve mrtvje djetki. Totod jé ale hneď povedav, abi sa hneď na cestu vibrala, a tu nedaleko v edné skale že bívá edon had, korímu tjež dakí zver mladje poškrtiv, tak že stjatok ponesje ednú zelinku, abi mu tu, koj bi jú po dobrote nechcev dať, na silu vzala a hlavki, kde boli rozrezanje, s nó potrela a pekne vedno zložila, že hneď ožijú. I šla tody, ponáhlajúc sa, našla hada i vzala mu zelinku, pribehla domó, potrela hlávki, zložila, korje na jé najvatšvo potešenje hneď ožili.“

Tento motív býva už od starogréckych dôb v rozmanitých látkach, srov. Anmerk. KHM. Grimm I., 128, našli sme ho hore. Súpis II., 35; najmä je v látke Anmerk. KHM. Grimm I., 126 č. 16. Wesselski, M. des Mittelalters, 189.

„A tak zostála tam aj zo svojima djetkami bívať. Starec už potom dlho neživ, a ona zostála potom majetkinó toho domčoku. Žila si tam spokojne i zo svojim párikom, korí jé na velkvo potešenja bó.

Ráz edon strašni večer mezi búrko a hrmavicó seďela pri stole a šila, chiba len dačo zaklope na okenicu; spítá sa, kdo by to bil, i ohlásil sa vonku edon známí hlas a prosiv o noclah, že velkí dišt padá a že na polovačke poblúdili, bi jim čím skvor otvorila. Tato hneď šla otvorit: a na jej najvetšvo podivenje vstúpiv do izbi jéj muž. Ona ho hneď poznala, on jú ale poznat nemohó. Chcela jim todi hneď dať dačo jest, oni si ale nič inšvo nepítali, len ebi si mohli ľahnút; popravila todi mužovi svojú postel a jeho slúhovi pod kachle. Prvnejší hned zaspav. Jeho slúha ale zavela nemohó. Na edon ráz sa princovi zošmikne hlava z posteli a zostála mu viset; táto ak to uvidí, povje svojim djetkám, korje sa s jablčkom po izbe ticho zabávali, abi išli a zodvihli svojmu otcovi hlavu. Tjeto hotovje na rozkaz matki šli a položili mu jú za na mesto. Jeho slúha toto šecko počú a povedav mu to ráno, koď odišli. Princ mu ale nechcev verit a chcev sa o tom i sám presvedčit, či je to tak, ako povedá. Šli todi naschval ešte ednú noc tam, kde jich zas tak vďačně ako včera prijali. I políhali si, ale ni edon nespav. Princ spustiv už naschvál svojú hlavu s posteli, i rozkázala zas svojim ďetom, aby mu ju na mesto viložili. Tjeto sa ale dlho mordovali a nemohli nič, lebo naschvál si jú princ zdržovav, až napokon jim ona prišla na pomoc. V tom jak mu dvíhala, uchitiv jú za hrdlo a pricisnúv k sebe a náramne sa zradovav, že jú zas našó, i djetki si poznav. Porozprávali si obadva svojo príbehi, až koč pre nich prišó, a tak sa odvézli zas domó a kralovali ščasne bez šeckí prekážki a žijú dosjal, ak nepomreli.“

5. Vo verzii zapísanej v Prostonárodňom Zábavníku IV., 423 — 430, č. 37. „Rozpravka (E.) Popelvár“ celkom je sotretý úvodný motív o vlkolakovi a rozprávanie sa viac blíži rozprávke o myšacej bundičke č. 51 Aa. Podávame ju v odpise:

„Kďe búl, kďe ňebúl, búl ráz jedon chlap a ten mal ženu i céru peknú. Ochorela jeho žena na smrť, a v tích bóloch povedala svojmu mužovi, že keď ona zomre, abi sí len takú za ženu vezmúl, ako ona mu bula. Ona zomrela, jej muž utrápení chcel sa ožeňiť a hledal po calom sveťe takú dobrú a peknú ženu, ako tá jeho predešlá bula. Darmo se on trapil, ňenajšól ňikďe, chiba jeho céra taká sa mu viďela, akú bi si búl za ženu žjadal. On ju hňeď osloví a prosí, že či bí ona za ňeho ňeišla, lebo že sa on ženiť chce, ale že takú za ženu ňikďe nemohol najsť chiba ju. Jeho céra se vihovárala, ak se mohla, ale jej oťec len na tom stál, abi ona za ňeho išla. Ona se s ňeho chcela sprosťiť a povedala mu: ,Keď mi dáťe slnkovje šati ušiť — (bo se nazdala že to ňemožná vec —), ta puojďem za vás.‘ Dobre, on jé ích dal ušiť. Ona se oblekla do ňích a tak se svjeťila, ako to peknje božje slunječko. ,No, poďže už teráz za mňe, ti mój aňjelik,‘ oslovil ju oťec. ,Ach, oťec moj, keď mi mesácove šati dáťe ušiť, puojďem za vás.‘ ,Veť ti ja móžem dať urobiť.‘ O ňedlúho dóňesje jej mesjácove šati, a vizerala v ňích ako mesác, velmi pekná. „Nože, poť už teráz za mňe,‘ povedal oťec. ,Veť se to ňesluší, abi si oťec céru za ženu bral,‘ odpovje mu céra. ,Ei, sluší lebo ňesluší, len poď!‘ ,Keď ma už tak, oťec, žjadaťe za ženu, ta puojďem, ale mi ešťe hvjezďičkovje šati dajťe urobiť.‘ On je dal urobiť, čo žjadala. Ona se poobljeká do ňích a ešťe se otcovi krajší páčila ako predtím. ,No, už som ti, moja duša,‘ povje oťec, ,čo si si pítala, šitko dal, ale poď teraz už za mňe.‘ ,No, ale mi ešťe dajťe takú kasňu, čo keď jej povjem: kasňa hibaj! že pójďe sama, ta, kďe jej rozkjažem.‘ Dal jé i tú urobiť; ale ona pítala, že abi jej dal ešťe mhlu, které keď povje: Pred mnou vidno, za mnou tma!, že ju hňeď prikrije a žjaden človek ju ňeuviďí, zkaďjal a kďe iďe, že keď jé to ešťe dá, že hňeď pojdú k sobášu. Dobre otec jej dal i tú hmlu. ,No, ale už teraz pójďeme na sobáš,‘ povje oťec. ,Hňedkí se pripravím,‘ odpovje mu.

Ona se hňeď lapila, že se buďe obljekať a hotoviť na sobáš, popakovala tje slňečnje, mesácovje a hvjezďičkovje šati do té kasňi a išla i s kasňou k potoku, že se tam viumíva a poobljeka k sobášu. Na cesťe povje svojé frajcimerki: ,Ach, veť som si ja sopan zabudla, nože skoro do domu prebehňi a doňes mi ho!‘ A ona se to len od té frajcimerki osloboďit chcela.

Ako frajcimerka ju samú ňechala, povje: ,Pred mnou vidno, za mnou tma!‘ a hmla ju hňeď zakrila tak, že ju ňikdo ňeviďel. ,A ti, kasňa, hibaj za mnou!‘ A tak uťekala pred otcom, abi hu len dáko ňedohoňil, a potom neprinúťil za jeho ženu. Ako uťeká, prijde do jednej hori a blúďí tam dlúho, ale ňikďe aňi na domčok ani na človeka ňenatrafila. ,Azdaj keď vijďem na dajakí strom, buďem museť dačo skorej vizreť,‘ tak si pomislela a viškriabala sa na jedního visokího smreka. Ako tam vizerá, počuje, že psi šťekajúc k tomu stromu uťekajú, na ktorom ona bula, a o krátki čas i k ňemu pribehli a na ňu brechať, ako ju zazreli, ešťe horší začali.

A to búl na polovačke jeden mladí pán, kterí, ak počul, že na jednom mesťe ňeobičajňe brešú, poslav svojho mláďenca obzriet. Mláďenec tajďe, ak príjďe k tomu stromu, kďe to djeuča bolo, hleďí po ňom, až viďí, že na samom vrchovcu dakto seďí; on sa vrátí a oznámí svojmu pánovi, ako je, čvo je. Pán nechcel aňi veriť, že bi tam ňejaká podoba ludska móhla biť a šol sám obzreť. Prijďe tam, viďí ju a zavolá na ňu: ,Keď si dobruo, zíďi dolu, a keď si zluo, ta ťa hned zastrelím.‘ ,Ach, nach že mi len dajú pokoj, šak som ja tu poblúďila.‘ Ona zišla dolu a prosila toho mladího pána, abi jé v jej bjeďe pomóhol a že bi ju aspon do kuchiňe vodu nosiť prijmul. ,No, ti popelvár hnusná tvár‘ (lebo velmi sa zamazala a šati len pluhavje na sebe mala), ta veť že už len poď s nami a kuchárovi, čo ťi rozkáže, urob, lebo má vela roboti.‘

Ona visluhuje kolo kuchiňi. Mezi tím mali biť jedno za druhím v tom mesťe, kďe bola, tri báli. Na prví strojil se velmi ten mladí pán, u kterího služila, a pítal si handtuch (uťerak). Popelvár hnusná tvár mu zaňesje, on sa ale nahňeval na tom a hodil jé do hlavi a nahňevaní povedal, že ak bi se on do toho uťeráka mal uťjerať, čo mu ta pluha doňjesla. Potom si dal druhí doňjesť.

Popelvár hnusná tvar pítá se od kuchára, abi i ju na ten bál kus pozreť pusťil, že čo jé tam dajú, že mu ona to šicko dá. Kuchár se len smjal s toho, a že ho velmi pitala, ta ju pusťil, ale abi ju tam pán ňeviďel, lebo že bi i s ňím i s ňou zle bolo.

Popelvár hnusná tvár viňďe skoro na šop, bo tam tá kasňa bula, v ktorej tje šati od otca mala skrité. Oblékla se do slňečných šát, na čelo si položila hvézďičku a bula tak pekná, že se jé len aňjel pripodobňiť móhol. Povje: ,Pred mnou vidno, za mnou tma!‘ a prišla tak, že ju ňikdo ňeviďel, chiba keď na bále bula. Tam jé krásu každi obďivoval, dari jé davali, abi jé lásku si mohli získať. Najinakší se jé pán okolo ňej mal; on se jé aj zpítal, skaďjal je, ona mu ale odpovedala, že z hantúchovího zámku (za to že jé handtuch do hlavi otrepal).

Ráz pekná paňička skape. A ona ako prišla, tak odišla, šati si pozobljekala, a zas se umazala a do tích jé pluhavích šát se oblekla, a dari, čo na bále dostala, dala šítki kuchárovi.

Zase mal biť druhí bál, a mladí pán, čo se nahotovil, pítá vodu. Popelvár mu doňesje, on ale namrzení šmaril jé ju i z misou do hlavi a dal si druhú doňjesť. Popelvár po vela pítaňú od kuchára dostala dovoleňja na bál; ona sa hňeď preobljekla do mesjacovích šát a išla ako pred tím na bál. Tam zase jé zo šeckích strán dari dávajú, a mladí pán se kolo ňé mal, a poznovu se ju spítá, že skaďjal je. Ona mu povje, že z miskovího zámku (bo je misku do hlavi otrepal). Mezitím skape krásna panna a Popelvár hnusná tvár zase se preobljekla a dari dala kucharovi.

Na treťí bál hotuje se mladí pán a pítá hrebeň. Popelvár mu doňesé, zas se nahňevá, šmarí jé do hlavi a dá si od druhího doňjesť. Popelvár se pítá zase od kuchára na bál, on ju ale ňechcel pusťiť, až na velo pítaňja len jé dovolil. Hneď sa poobljekala do hvjezdovích šát, a na bále zas se jé spítuje mladí pán, že zkaďjal je. Ona mu odpovje, že z hrebeního zámku. To mu velmi do očí vpadlo, ale preca veríť nechcev svojim očom, že bi to tá popelvár hnusná tvár bula. Napokon on jé dal zlatí prsťeň, čo na prstu nosil. Ona zase tak skapala, ako pred tím. Mladí pán dá se spítuvať o té paňíčki, že či bi ňeveďeli, kďe je, a tomu, čo ju najďe, mnoho slúbil. Ale darmo, moj milí popelvár višol na šop a preobljekol se ako pred tim.

Ráz se, ak običajňe, varí poljovka na obed; popelvár se prikradňe k hrncu a pusťí ten zlatí prsťen, čo dostal od toho mladího pána, dnu. Mladí pán bere si poljevku, ten ráz štrk jemu na taňjeru, obzre a vidí jeho vlastní prsťeň. Hneď se dozvedáva, kdo bi to mohol urobiť, až po vela višlo, že to ten popelvár musel urobiť. Pán ho káže strhať zo šát a pod tíma najšli jedni o vela krajšje. Popelvár se bál a chcel ujsť, dosť se on prevrácal na hada, na žabu, ale ujsť na ňijakí spuosob ňemuohol. I ten mladí pán se s ňó natrápil, a na velo, že bi tá krásna neušla, povedal jé, že jú vezme za ženu, len abi se na takú peknú paňičku obráťila, ako bola na bále. Sotvá že to povedav, a už stála pred ňím v slunkovích šatoch a na čele hvjezďičkó okrášlená. On ňemohol ani hledeť na ňu, tak mu srdco preňiklo.“

Prevracanie popelvára na hada atď. prevzaté je z látky o podvrhnutej neveste, ktorá utopená sa premenila na kačicu. Rimavský č. 8, „Ružová Anička“, a i. hore str. 231.

„,Či buďeš moja?‘ zpítá se jú mladí pán. ,Buďem, keď tak chceš, ale mi musíš dačo k vuoli urobiť,‘ odpovedala krásna panna. ,Urobím, čo len chceš.‘ ,Ta mi to urob k vóli, že žádního žebráka ňeprenocuješ.‘ Lebo znala, že ju jé oťec bude hladať. On je prislúbil.

Búl sobáš, bula svatba a žili šťastňe, pán Boh ích po krátkom čase s jedním pekním chlapčokom a s djevčatkom obdaril.

Prijďe rás jedon žobrák á pítá si noclach. Pán mu zprvu ňechcel dať, ale že viďev, že je starí a unavení a von že je zima, nuž mu dav uňho prenocuvať. Zveďela tá jeho paňi, domlúvala mu, že slúb ňechce plňiť, a mrzelo ju to velmi, bo znala, že je to jé oťec a že ju on zmárniť móže, ale že pán velmi len na svojom stál, nechcela ho nahňevať, dopusťila tomu žebrákovi nocleh.

Ako spja, starí žobrák staňe, vezňe nuož, iďe k tím dvojčencom a nadreže ím hrdjelca, zakrvavil ích matku a štúril jé ten nuož do mješka a zas si lehnul.

Na sviťe prebuďí sa pán a povje: ,Ej, ak ťi dobre tje deťi spja, aňi ti ích kojiť nebolo treba.‘ Svitňe, ďeťi chcú zobuďiť, ale ďeťi se nepohiňajú, prizrú se ím, nájdu hrďjelca nadrezanje a nuož skrvavení v miešku ích matki. Pán i ona se nad tím zďesili.

Pán se zpitá toho žobráka: ,Čo bi, žobráčku, zaslúžila taká matka, čuo si svoje ďeťi poreže?‘ ,Ta ňezaslúži, len abi jé ďeťi, jedno na jednu, druhuo na druhú stranu privjazali, do bočki (suda) zaďebňili a i karlikom dolú najstrmším brehom spusťili, abi se na kúski roztrhala; a nach mňe to dajú, já to najlepší vikonám, aj najlepší mi to pristaňe.‘ ,Vera, to tak najlepší buďe,‘ povje pán.

Ten starec veďje si céru na karliku i s vnúčeti, dosť se mu ona prosila, abi jé život daroval, alé on ništ len ju vivjedol až na vrh a potom: ,Vníďi do bočki,‘ zamumlal - ,Ach, oťec mój drahí veť já ňeznám, ako to treba, aňi se ňezmesťím, prosím vás, aspon mi ukjažťe, ako to treba.‘ Starí vinďe na karlik, vňíďe do bočki a povje: ,Takto si sadňi.‘ Vtom se rozožeňje a strčí karlík, karlík leťí zo sudom, láme se a trhá na drobnje kusi zo starím.

Pravda, rada bula, že si živuot ochráňila, ale kďe se teraz mala pohnúť, všaďe, kďe se obzrela, bula hora, na jednom mesťe stáť ňemóhla, pustila se horóv, smutno jé bolo, že sama len po tích horách blúďí, ale ešte smutnější, keď se obzrela na jej milé ďeťi, čo jé pri bokoch privjazané buli. Plače a horekuje nad jé bjedním stavom.

Vtom príjďe k ňej jeden starí vážní človek — a to búl ako sám Pán Boh. Spítá se ju, za čím tak horekuje; ona mu rozpovje a prosí ho, abi jé radu dal, ak bi se mohla s toho trápeňja visloboďiť. On ju poťešil a povedal jé, abi prešla za vodu, že tam hňeď najďe zelinu takú, s kteró keď potre jéj ďjeťaťom hrdjelca, hňeď se jím zaceleju a oňi ožiju, že tam najdu zlatje jablká, abi si z ňích po jednom otrhli; aj jedon domčok že tam jesto, v ktorom móžu bívať.

Ona poslúchla radu, prejšla pres potok, našla si tú zelinku, a oňi hňeďkí ožili. Potom prišli k tomu stromu a otrhli si po zlatom jabĺčku — šli k domčoku, v tom najšli šitko prihotovenuo, čo ím bolo k živnosti treba.

Choďil po polovačke jeden pán s mláďencom, ale sami ňeveďeli, ak prišli do hori, z ktorej sa aňi vimotať ňemuohli; i zvečerilo se, a oňi se len po hore túlajú. Ráz povje len pán mláďencovi: ,Vijďi na strom, a tam se obzri, či daďe domčok alebo svetlo ňevizreš, bo tu na holé zemi sa ňevispíme.‘ Mláďeňec višol. Obzerá se, ale ňikďe ňič ňeviďí — káže se mu pán ešťe lepší obzerať, ale darmo; vtom se ale lepši zmrkňe, ešte ráz se prizre a viďí zďaleka jedno sveťelko. Oznámí pánovi, zíjďe zo stromu, hňeť se k tomu svetlu pusťili.

Idu, idu za dluhí čas, až ráz preci dvojdu. Vňídu dnu, ona ho hňeť poznala, že je to jé muž, on ju ale ňepoznal; pítaju si nocleh, ona mu hňeť vďačňe dala a aj dobre ích nachovala. Ona se včaší prebudí s ďeťmi a šije, a jé ďeťi se zo zlatím jablčkom hrali a vždi len k maťeri povedali: ,Ach, matka, matka, nože nám prípovjetku ňejakú rozpravaj,‘ a ona: ,Ach, moje ďeťi, vet sťe vi po calom sveťe pripovjedka.‘

Tomu pánovi odvisla ruka, to viďela tích ďeťí matka a povedala ím: ,Nože choť otcovi si ruku zodvihnúť, nach si odpočiňe, dosť sa pres ďeň natrápiv.‘ Toto všecko počuv mláďeňec pánov, bo se on len tak zadal, že spí; a ak z toho domčoku odišli, mláďeňec povje pánovi, čo počuv. Pan mu ňechcel veriť, ale on povedal, že se isťe tak shovárali. ,No, veť já se o veci této musím presvedčiť,‘ povje pán, ,ale, ak je ňi pravda, ta ťa dám zmárňíť.‘

O ňedluho dobrovolňe zablúďili do toho domčoka, tam se jim vďačňe dali najesť a naspať. Ale pán ňechcel usnuť, len tak ležel, ako čo bi spav. Ráno zase včaší stala s tíma ďjetki a šila, ako pred tím. Ďeti sa jej zo zlatím jablčkom ihraju, a pítaju si matku o pripovjetku. — ,Ach, veť sťe vi, moje ďeťi, po calom sveťe prípovjetka.‘ Vtom si ten pán opusťil s posťeli hlavu a matka tím ďeťaťom povje: ,Choďte že si, choďte vašemu taťinkovi hlavu zodvihnúť.‘ Vtom ale se prebere, dá se jé do známosťi, vispituje se ju, ak se jé voďilo, a tak ve radosťách virosprávala mu šetko, ak se jé voďilo. Pobrali ďjetki a šli bívať, kďe pred tím bívali, a žijú a tešja sa i do teraz vo vedňe, ak ňepomreli.“

Sem zadeľujeme ešte rozprávku „Mišacja bundička“, zapísanú v Codexe Tisovskom A. str. 17 — 24.^[204] Miesto otcovo zaujíma strigoň a dievča nie je s ním v rodinnom sväzku.

„Dostal o sa ráz strigoňovi do ruki jedno peknuo ďieučatko ako? to sa už ňevie; dobre ju on chovau a dávau jej, čo si len kolvek zažiadala. Ale keď už dorastala, povie jej strigoň: ,Dosť som ťa dlho opatrovau, teraz už musíš za mňa isť!‘ ,Keď musím, ta musím,‘ prerečie ďieuča, ,ale ja skuor za vás nepuojďem, počím mi ňedonesieťe mišaciu bunďičku!‘

Kde ju vzau, tam ju vzau, strigoň doňiesou mišaciu bunďičku. ,Tu máš, vraj, čo si žiadala, a teraz musíš biť moja!‘ ,Veru ja skuor vaša ňebuďem,‘ takto zase ďieuča, ,počím mi ňevistavíťe hviezdičkovie šati!‘

Kďe jich vzau, tam jich vzau, strigoň vistaviu hviezďičkovie, potom mesiačkovie a na pokuon slňiečkovie šati, ,a teraz, vraj, musíš už biť moja!’

,Keď je už tak,’ poviedalo ďieuča, ,už len buďem vaša. Ale ma trošku pusťite vonku, poďívám sa, akí je čas tam von.‘

Víďe predo dvere; tu hibaj, pusťila sa behom a uťekala, ako bez duši. Prišla do jednej hori, a bou už večer. Šati sa ňej svieťili a ligotali. ,Počkaj,‘ pomislela si, ,ak bi sa ten strigoň za mňou bou pusťiu, ľahko bi ma mohou dohoňiť, kebi sa mu od šiat svieťilo.‘ Čo tedi ňeurobila, zobliekla zo seba peknie šati, zapravila do orechovej škrupini a položila do jedního ďeraviho buka, a potom išla, išla, až prišla do jedniho mesta, v ktorom kráľ bívau.

Dostala sa dáko do kráľovskiho palácu a prosila kuchárku, abi ju do službi vzala. ,Ej, načože bi mňe taká služka bola, ako si ti,‘ povie kuchárka a odprávala hu preč od seba; na veľa ale, na mnohie prosbi jej poviedala: ,No dobre, zostaň tu, buďeš mi aspoň popelvárom, buďeš pece kúriť, lebo viďím, že si na inšuo ňie súca.‘

Ráz bou v královskom palácu taňec. Pítalo sa naše ďieuča od kuchárki, abi ju aspoň na chvíľku pusťila, žebi sa rada bars len kľúčovou ďierkou poďívala, ako tam budú tancuvať. ,Ej, ti popelvár hnusná tvár,‘ zahríakla ju kuchárka, ,načo bi si ti išla tam ešte zavadzať, pakuj sa do tvojho kúta.‘ Na veľa ju ale len predsa pusťila.

Popelvárka ale ňešla ku kľúčovej ďierki, ale išla do hori k ďeravimu bukovi, vyňala z orechovej škrupini hviezďičkovie šati, prevesila na ňe mišaciu bunďičku, a vňišla pravo do svetlici, v ktorej tancuvali. Ledva že dnu kročila, tu hňeď šeci na ňu oči obráťili a kráľovskí princ nahau ostatňie paňički, len sa okolo ňej mau, s ňou sa shovárau a tancuvau. Keď už odchádzala, dau jej do ručňíka medovňíkov, koláčikov a všelijakích cukríkov a chceu ju isť odprevadiť, ona ale na žiadon zpuosob to ňechcela dovoliť. Ako višla, tu princ za ňou; ale sotva dakolko krokov prešla, zobliekla hviezďičkovie šati a hňeď sa tma okolo ňej staľa, tak že princ ňemohou zveďeť, zkaďe prišla, kďe odišla, a museu sa vrátiť. Odložiac hviezďičkovie šati s bunďičkou, prišla do kuchiňi a chváľila sa kuchárki: ,Vidíťe, čo mňe všecko nadávali!‘ ,Aha, popelvár hnusná tvár, kdo bi ťebe čo dau, to si ti musela ukradnúť!‘ Pobrala jej všecko a pojedla kuchárka.

Na druhí ďeň bou zase taňec. Vipítala sa od kuchárki. Šla k ďeravimu buku a vzala sa sebe mešiačkovie šati atd., všecko ako prví ráz.

Na treťí ďen bou zase taňec etc., vzala slniečkovie šati etc. Keď už odchádzala, zopchau je princ na prst zlatí prsťen, dau jej zase koláče etc. a chceu ju viprovodiť atd.

Po tanci na druhí ďen ochoreu princ. Dali zavolať zo všeckích strán liekárov, abi, ako len veďia, zpomáhali; ale princ bou zo dňa na ďeň vždi horší a horší.

Ráz povie naše ďieuča kuchárki, abi jej dovolila pre princa frišťik uvariť. ,Čo bi si ti, popelvár hnusná tvár, ešťe pre princa chcela frišťik variť?‘ naskočila na ňu kuchárka. Ale našla ju v dobrej vuoli, a dala sa naprosiť, že jej dovolila ten frištik uvariť. Ako už uvarila, pusťila do mlieka ten zlatí prsteň, a kuchárka zaňiesla princovi frišťik. Tento, keď už dojiedau, zazreu prsťeň, poznau ho a hňeď dau kuchárku zavolať: ,Kdo ten frišťik variu?‘ Kuchárka prestráchaná vihovárala sa, že ho ona varila; keď jej ale princ prsťen ukázau a hovoriu, že ho v mlieku našou, priznala sa, že popelvárka varila. Hňeď mu ju musela doviesť, a keď sa jej do tvári dobre prizreu, poznau ju a na skutku ozdraveu. Tu sa potom musela do svojich pekních šiat poobliekať; princ si ju zau za ženu a o rok poroďila dve uťešenie ďietki, sinka a cérku.

Po smrťi otcovej bou princ kráľom a museu isť do vojni. Ráz príďe už pod večer do kráľovskího palácu jedon žobrák — a to bou ten strigoň, kterí sa dozveďeu, kďe je a čo je ďievča, čo mu ušlo — a pítau sa velmi, abi ho prenocuvali, bárs len, vraj, pod schodámi voľaďe pod metlou. Dobre, dali mu nocľah, akí si žiadau, pod schodami. O pou noci sa zobrau žobrák a vkradou do svetlici, v ktorej kráľovná so dvoma ďeťmi spala. Viťiahou veľkí ostrí nuož, odrezau ďeťom nebožiatkam hlavi, zakrvavení nuož položiu kráľovnej pod hlavnicu a zkapau z palácu.

Rano sa kráľovná prebuďí, viďí zarezanie deti, urobí velkí krik, tak že sa všeci domáci zbehli. Prezerajú, premetúvajú všecko, tu pod hlavnicou kráľovnej najdú zakrvavení nuož! a v tom stúpí kráľ do izbi. Darmo sa ňeborká královná, ako len veďela, vihovárala, že je ňevinná, že ona ďeťi ňezmárňila; kráľ jej dau ruki po lakťe odseknúť, na plecia jej priviazali zarezané ďeťi a tak hu vihnali z kráľovskiho palácu.

Išla ňeborká plačúc, kďe ju dve oči viedli, až prišla na jednu lúku ku studňički, pri kterej jedon starí človiečik stáu, a to bou pán Kristus. ,Podaj že mi trochu vodi, ďieuka moja, podaj!‘ ,Ach, akože bi vám podala, ako, veď viďíťe, že len po lakťe mám ruki!‘ ,Lenže probuj, dievka moja, veď azda budeš muoct!‘ Zohla sa tedi k studňički a tam viďí svoje odťatie ruki, a ako zamočila kíptiki do vodi, tu sa jej ruki zase pekňe zriastli. Po tom Kristus pán potreu vodou z tej studňički ďietkam odrezanie hlavi, a tieto hňeď odžili. ,A teraz choj do tejto hori, tam príďeš do jedniho prázniho domu a tam bívaj aj s tvojimi ďietkami!‘

Prišla do toho prázniho domčoka a bívala tam za čas.“

Ostatok, poznanie s mužom v lesnom domčeku rozpráva sa celkom temer shodne s textom Codexu Revúckeho C, str. 81 — 84, srovn. str. 241 č. 51 B. Srv. Anmerk. KHM. Grimm I., 307.

1. Stopy tejto látky sú vo verzii látky o otcovi, ktorý chce vlastnú dcéru za ženu, a o myšacej bundičke, ktorú čítame v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 41 — 48 (tu str. 236), ako dievča, ktoré princ v kostole uvidel, vraví o sebe, že je z kryštálového, granátového a diamantového zámku, a ako po tretí raz naliali smoly, aby jej črievička v nej zaviazla. Pri rozuzlení deja sa toho motívu však nevyužilo.

2. Vo verzii zo Spiša (Št. Mišík č. 23, Sborník Muz. slov. spoločnosti XVI., str. 84 — 87) bol motív príznačný pre túto látku spojený s látkou o pastorkyni, ktorá na ceste k Ježibabe očistila lávku, jabloň a hrušku, psíčkovi vymyla a oviazala rany. Na konci bola v šatách slniečkových, mesiačkových a hviezdičkových na báloch na kráľovskom dvore. Črievičku nechala v naliatej smole a podľa nej ju napokon poznali.

A rovnako už vo verzii zaznačenej od Rimavského v jeho sbierke, str. 124 — 6, a vo výťahu u Dobšinského VI., str. 15 — 16. Miesto Ježibaby bol v dome starec. Srovn. č. 52 A, str. 323.