ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Codex Revúcky C., str. 85 — 86 má rozprávku „Čertu oddaná pana“,^[217] odkiaľ ju prepísali do Prostonárodnieho Zábavníka IV. (Levoč.), str. 177 — 189 pod nadpisom „O jednej, čuo mala čerta frajera“.

Dievčatá chodily na priadky a každá mala milenca okrem jednej, a tak raz bola povedala, že by už nedbala, čo by aj čert k nej prišiel. A ten nemeškal, prišiel na druhý večer naozaj ako pán, ale mal kopytá, a prisadol si k dievčaťu. Chodieval potom za dlhý čas, priniesol zavše i darček, ale o polnoci vždy zmizol. Dievča sa žalovalo materi, že nemôže zvedieť, kto je jej milý. Mať jej poradila, aby mu priviazala na šaty niť z vretena, a keď odíde, aby za ním šla, že sa všetko dozvie. Urobila tak, šla za ním až na cintorín; tam videla, ako z mŕtvol vytŕhal mäso a vylamoval hnáty, ktoré potom nosil na priadky miesto sviečok. Keď to doma rozprávala, rozkázala jej mať, aby urobila kruh okolo domu, potom že ho dá ešte vysvätiť. Večer prišiel pod okno čert a pýtal sa, čo videla, keď za ním do cintorína bežala, a pohrozil jej hneď, že ak nepovie, umrie jej do rána otec. Ráno bol otec mŕtvy. Druhý večer zas prišiel a znova sa jej spytoval. Keď nepovedala, umrela jej matka. Tretiu noc umrel jej brat, vo štvrtú dokonala sestra. Keď prišiel piaty večer, vyhrážal sa je, že sama do rána umrie. Ona za ten čas porobila poriadok, takže ju pochovali na krížnych cestách.

Tam dlho ležala, až z nej vyrástla biela ľalia a krásne zakvitla. Onedlho viezol sa tadiaľ pán, rozkázal mládencovi, aby mu krásnu kvetinku odtrhol, ale sluha nemohol jej odtrhnúť. Šiel sám pán pre ňu a nestačil sa k nej priblížiť, sama mu skočila do ruky. Doma si ju dal do sklenice. O polnoci premenila sa na dievča, chodila popri stole a vravela: „Tu jedli, tu pili a mne nič nenahali.“ Ráno sluhovia, ktorí ju videli, rozprávali to pánovi. Tretiu noc striehol na ňu sám pán, chytil ju a pevne držal, hoci sa menila na všelijaké potvory, až napokon sa mu sľúbila, keď sa jej zaveril, že ju nebude nútiť, aby šla do kostola.

Dlho žili spokojne, len raz ju pán prevravel, že aspoň so svojimi deťmi šla do kostola. Tam videla čerta a zľakla sa ho. Ako vyšla z kostola, čert, ktorý ju po celom svete hľadal, dobehol ju a dal jej tú istú otázku. Keď mu odpovedala, čo videla, pochytil ju a odvliekol do pekla.

2. Tú istú rozprávku má Božena Němcová, sv. II., str. 23 — 28, č. 39, „Lalia“. Mala ju zo sbierky Reuszovej, ale zrejme zo sbierky odchylnej od sbierky, z ktorej sme práve uviedli.

Jesto vo verzii Němcovej niektoré doplnky, ktoré najskôr našla v predlohe a iste nepridala zo svojho. Tak pridala: 1. Dievča a ostatné priadky sliedia dlho za neznámym ženíchom; 2. dievča zohlo sa za vretenom, ktoré spadlo neznámemu mládencovi k nohám, a zbadalo, že jej frajer má konské kopyto miesto nohy; 3. keď všetci domáci pomreli, ostalo dievča samo dlho a radovalo sa už, že čert viac nepríde; po roku však prišiel a ona umrela. 4. Dievča, keď sa premenilo z ľalie, šlo k posteli ku kniežaťu, bozkávalo ho, a tretí večer chytil ju knieža práve v tejto robote. 5. Čert jej riekol, že ju hľadal už v sedemdesiatichsiedmich kostoloch, a hrozil, že jej umrie syn, ak nepovie.

Stručný výťah tejto verzie máme v „Obsahu povestí ponapravených a do tisku prihotovených.“

„Lalia (Ballada). Djouča si vynšovalo frajera, choc i čerta, čert sa jej zaliečau, z mrtvých pečenku na priadky nosiu, ona ho za cvernou lašovala, v cmitere videla, ako z mrtvých mäso driapau, a koštiale vylamovau. Čert sa jej zpytovau, čo videla, ona nechcela vyjavit, zomreu jej otec, mať i sama. Na hrobe Lalia vyrástla, mladý pán ju odtrhou, v noci stávala, chodila, jedla a ho boskávala, on ju chytiu, nepustiu, s ňou sa zosobášiu, syna porodila, šla do kostola, čert sa jej zpytau, co v cmitere videla, vypovedala — on ju zchytiu.“ Súpis I., 59.

3. Němcová znala ešte verziu z Trenčianskej stolice (II., 207 — 208) a poznačila, že sa liší v tom, že panna nemení sa na ľaliu, ale na ružu, „jako v podobné jí české“.

4. P. Dobšinský (Prostonárodnie slov. povesti I., 82 — 89) má rozprávku „O krásnej Ibronke“. Podali ju „Janko Kaderiak z Asodu pri Pešti a Ľudo Reusz z Veľkej Revúci“.

V podstate srovnáva sa text Dobšinského úplne s textom Codexu Revúckeho C, len niektoré podrobnosti sú inakšie. Priadky vysmievaly sa krásnej Ibronke, že nemá „záletníka“, urobily jej panáka z dosák a postavily k nej na lavicu. Doplnkov, ktoré nachodíme v texte B. Němcovej, Dobšinského spracovanie nemá. Dievča sa radilo s akousi starou ženou. Išla za frajerom až k dverám kostnice a videla kľúčovou dierkou, ako „kde čo ešte našiel trocha umrlčiny na kostiach, tú driapal dolu a robil z toho sušienky a čo také na tie preslinky a z kostí vytáčal sviece“. Tento prídavok smieme asi právom pripísať Dobšinskému. V rukopisnom texte stalo sa to v krypte a jednoduchejšie. V poznámke spomína, že v rozprávaní Kaderiakovom a tiež jeho matky klbko doviedlo dievča až ku dverám kostolným a že čert si na oltári piekol dieťa nad zažatými voskovicami. Úplne zabudlo sa na to, že dievča povedalo to matke, že mať jej poradila urobiť kríž okolo domu, a tiež že matka dala vysvätiť dom, aby čert nemal prístupu. Pochovanie krásnej Ibronky rozpráva sa podrobnejšie, ako „truhlu popod domový prah prevliekli a vyložili na kočík a pustili toho koníčka s ňou, kädiaľ sám isť chcel“. Koník zaviezol truhlu na krížné cesty, a tam krásnu Ibronku i pochovali.

V rukopise a u Boženy Němcovej nedala sa kvetina sluhovi odtrhnúť, u Dobšinského zmizla mu pred očima. Panna z kvetiny pobozkala spiaceho pána rovnako ako u Němcovej a pán ju tiež tak chytil, ako sa nadeň nahla. U Dobšinského postavil sa jej frajer k boku, ako vychádzala z kostola, a riekol jej, ako to má i B. Němcova, že ju už hľadá „po sedemdesiatich siedmich krajinách vo všetkých kostoloch“, a prihlásil sa jej na večer. Večer prišiel a hrozil jej, že jej umrie dieťa, ak nepovie, čo videla. Ako to vyslovila, vypustila dušu a pochovali ju znova na krížnych cestách.

Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čaják v Petrovci pri N. Sade. Spísal ho, ako vidieť z poznámky na okraji, pre II. knihu Sborníka Matice Slovenskej dňa 23. XII. 1874.

V rukopise bol text tiež opravovaný a srovnáva sa vcelku úplne s textom vytlačeným. Sú len rozličné drobné odchýlky. Tlač I., str. 82: „trebárs zo slamy uplietla, ked ak nemá žiadneho záletníka“, v rkpe: „žeby si trebárs snopok zo strechy k sebe postavila, ked tak nemá kto ku nej si sadnúť“; tlač I., 13: „ani nezbadala jak“, rkp.: „sama neznala ako“, v tlači: „stará žena poradila jej, aby nakrútila hodné klbko pradziva…“, v rkp. priama reč: „Nič, vraví, len ty skrúť hodné klbko pradziva a keď bude mať odísť, pripni mu voliako konec niti o šaty, ale tak, aby on to nezbadal. Nuž on len pôjde a niť bude za ním brúsiť sa a ty zakial vždy na mieste stoj. Ked celé klbko zbrúsi sa (zosnuje sa), ty zasa niť hore snuj a čím to klbko znova ukrútiš, pohodíš k nemu“; tlač I., 83: „robil z toho sušienky“, v rkp. rozšíril: „robí z toho sušené slivky, štiepky ovociny, cukríky…“; tlač I., 87: „svetlica ožiarila sa“, v rkp.: „zjasala sa svetlica od nej“ a iné.

5. Květy, 1845, č. 49, na str. 194, majú rozprávku „Tulipán“ (Prostonárodní pověst slovenská).

Večer na priadkach všetky dievčatá majú milencov, len Hanka bola smutná, že je opustená, bez priateľa. Vtom vošiel šumný mladík a sadol si k zarmútenej. Hanka si ho veľmi zamilovala a tak jej dlhý večer prešiel veľmi chytro pri zaľúbených rečiach mládencových. Mladík si vyžiadal, že sa mu Hanka nikdy na nohy nepodíva. Ale raz, keď ho vyprevádzala, jednako sa len prizrela, a tu videla, že milenec má konské kopytá miesto nôh, a od strachu umrela. Na jar narástol na jej hrobe „vonný“ tulipán, ktorý nemohol nik odtrhnúť. Raz viezol sa popri cintoríne mladý pán a chcel ten tulipán mať. Keď sa sluhovi nedal odtrhnúť, išiel sám pán ku hrobu, a kvet sa mu ľahko podal. Pán dal kvet do „nejdražšího poháru“. „Líbezná vůně tulipána ukonějšila jej ve sny rajské.“ Sluha hútal o tom a nemohol zaspať, až keď vidí o polnoci, ako sa tulipán zmenil v „krásnou děvici, ovinutou bílým závojem, na němž se zlatá záře měsíce měnivými barvami leskne“. Dievča, keď videlo prázdny stôl, vravelo si sebe: „Tu jedli, tu pili — mně nic nenechali,“ a zmizla, premeniac sa znovu na tulipán. Ráno oznámil sluha pánovi, čo videl. Pán si umienil, že dievča chytí. Po večeri nechal stôl prikrytý najchutnejšími jedlami a sám nespal až do polnoci. Keď dievčinu chytil, menila sa mu v rukách „to v kočku, to v hada, to v jiné potvory“. On však skričal: „Nepustím tě, dívko rajská, dokud opět tak krásnou se nestaneš!“ „A nyní klesá v lůno jeho milostná Hanka a v líbezném úsměchu nebeským hlasem šepce: ,Vyslobodils duši mou, jinochu dobrý! věčně, věčně jsem tvá!‘“

Opravil sa tu nie mnoho text, ktorý vytlačil neznámy spisovateľ pod pseudonymom Samoslav v „Novom i Starom Vlasteneckom Kalendári a Slovenskom Pozorníku na rok Páne 1843“, str. 53 — 55. Opravy sú zväčša nepatrné, vytýkať by sa dalo iba, že miesto prostého „líbezně usne“ rozšíril na „líbezná vůně tulipána ukonějšila jej ve sny rajské“.

6. Štefan Mišík zaznačil pred niekoľkými rokmi verziu tejto rozprávky v Spiši podľa rozprávania 52-ročnej ženy, znalej písma. (Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti XVII., str. 16, č. 32.)

Tá verzia má niektoré odchýlky, z ktorých najdôležitejšia je, že sa zakľučuje smierne: Keď prišlo panej ísť do kostola, prestrel jej muž koberec až do kostola, lebo nesmela stúpať „na holú zem“. Čert na ňu čihal za oltárom, ako v texte Dobšinského. Prihotovil si na ňu kameň sedem centov ťažký, a ako pani malým prstom stupila na holú zem, hodil ho a odsekol jej prst. Nedával jej nijakých otázok, len jej riekol, že „kebi ne to nevinatko, ta bi ši pametala, čo bi še s tebu povodzilo“. Išiel potom domov za ňou, ale stúpil do močiarov a hneď sa prepadol. Tak sa osvobodila. Ináče sú celkom nepatrné odchýlky. Na radu súsedov položila klbko pradze ženíchovi do vrecka. Zprvu nič sa nerozpráva, kde a čo videla, iba že práve v tom čase umrelo v dedine dieťa, a keď ženích išiel potom na cintorín, zašiel k tomu hrobu, vytrhol z neho dieťa a zožral. Kvetina povedala rovno: „Kemu pahnem, neh me otterhne.“ Kvetina premenila sa na pannu, keď si pán po obede ľahol. „Múdri ľudia“ poradili pánovi, aby sviecou urobil kríž okolo stola, chytil ju za vlasy a bil „dzevecverhovím korbačom“ a vravel jej: „spraf se taká, jak ši bula.“ Vystalo, ako sa dievča menilo na hada, jaštericu atď.

7. Czambel, str. 310, § 158, má rozprávku zo Šariša.

Dievča nechcelo chodiť na priadky, že nemalo frajera, ale len jednako šlo, keď jej „vražkiňa“ riekla, že toho večera frajer k nej prijde. Prišiel, sadol si k nej, ale nik ho nevidel, ľudia len pozerali, čo je on zač. Štvrtého dňa radila sa s čarodejnicou, a ona jej povedala, aby spadnuté klbko sama zdvihla a koniec nitky okrútila mu na nohu. Čert nahnevaný odišiel, ale vrátil sa za pol hodinky a spytoval sa jej pri okne, kto jej to poradil. Potrestal ju potom tak ukrutne, ako v ostatných verziách, keď tajila, že ho videla mŕtvoly obhrýzať. Zasa stará baba poradila dievčaťu, keď jej čert veštil smrť, aby sa dala vyniesť mŕtva „popod prah“; pochovali ju na krížnych cestách. Nadarmo sa kočiš namáhal odtrhnúť kvietok s hrobu, ale nestačil sa ho princ dotknúť, hneď sa zlomil. Premena kvetiny na pannu deje sa v hostinci, v ktorom si princ prenajal izbu, a to hneď po obede, ako vyšiel von. Ako v spišskej verzii, i tu vyháňa princ korbáčom „boboňstvo z kvítkovej paňej“. Vyrozprávala princovi všetko, že bola čertovou frajerkou, vyspovedala sa i farárovi, ktorý jej dal kríž do ruky, aby čert nemal k nej prístupu. Viezli sa potom do kostola na sobáš a čert darmo sa namáha strhnúť ju s koča. Čakal ešte, keď obaja vyšli z kostola, ale nemohol nič, a tak manželia šťastne sa dostali domov.

8. Druhá verzia z tej že stolice v Czamblovej knihe, str. 327, § 164, pripojuje sa užšie k verziám starším. Zakľučuje sa tiež tragicky. Ako v rukopisnom texte, i tu opakoval čert tú istú otázku a milenica, Ulijanka, odpovedala mu tiež smele: „Ta ti śi pošoł ku oltáru a vźał śi hlavu mertvu, ta śi ju žar!“ Ináče je to verzia menej úplná, zabudlo sa, že dievča, zodvihnúc klbko, videlo kopyto miesto nohy; neumierajú jej napred rodičia, brat, sestra. Z kvetiny, vloženej do sklenice, vystupovala krásavica.

Túto rozprávkovú látku rozobral som v rozprave: „Lalija“, ze svých studií o slovenských pohádkách předkladá J. P., v Praze 1914. Kr. Č. Spol. Nauk. Iné verzie Aichele Zigeun. M. 56, 316 č. 13. Bolte-Polívka Grimm KHM II. 126.

Sem môžeme ešte zadeliť rozprávku zo Sborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti VII., 28, č. 48, „Čert ako mladý zať a skamenelé peniaze“.

Dcéra zámockého pána na Hradisku, ktorému ľud musel ťažko robiť, mrzela sa, že sa nik o ňu neuchádzal. Namrzená riekla, že by si vzala i čerta, keby pre ňu prišiel. O krátky čas prišlo do zámku mnoho pánov — samí čerti, — medzi nimi krivý ženích, a bola hneď svadba. Počas svadby musel ľud okrem iných robôt nosiť do zámku z Vážnice vodu. Čerti za ten čas robili na zámku veľký huk. Ľud namrzený preklial čertov i so zámkom. V noci strhla sa víchrica, hrmelo, čerti odniesli zámok s nevestou a peniazmi až na vrch medzi Podkonicami a Ľupčou, lebo sa tam najdú podnes skamenelé peniaze. Čerti, obraní o peniaze, celý zámok Hradisko hodili so všetkým pri Štiavnici na Sitno. Od tých čias menuje sa vrch neďaleko Hradiska „Čertovou svadbou.“

a) Dievča, čakajúce na mŕtveho milenca

1. V Dobšinského „Prostonárodních slov. povestiach“ VI., 23 — 30, rozprával A. H. Škultety verziu tejto rozprávky, nadpísanú „Mrtvý frajer“. Úvodom poznačil, že ju „podali Samuel Ormis a Gustav Reusz z Gemera, Štefan Daxner z Malohontu, Karol Venich z Ľuptova“.

V poznámkach sú uvedené niektoré odchýlky rukopisných textov.

Predtým bol tento text vytlačený v časopise Orol II., 1871, str. 324 — 326; odchýlky nového textu sú nepatrné, najmä sú v tomto novom texte rozšírené poznámky, resp. citáty z iných verzií.

Rukopisné texty nám známe tu podávame: Od Gustava Reusza asi pochádza text zapísaný v Codexe Revúckom C, str. 43 — 45, nadpísaný „Verná láska“.

„Jedná panička a jeden mládenec velmi sa radi mali. Ale povstala vojna a mládenec mušel do sveta isť bojovat. Odobral sa od svojé milé a slúbil jé vernú a stálú lásku, i ona se s plašom od neho odobrala a vernost mu slúbila.

Ona šeká svojho milého zo sveta; plaše, bo jé to už dlho bulo šekat, a narjeká velmi.

Vtom príde k né jedná stará žena, a to bula ježibaba, spítá se jú, šva by je bulo? Ona je odpovedala, že za frajerom banuje; že se je slúbil präm navratiť a od tak davního šäsu že ešte neprišol. ,Ach!‘ povedá, ,keby som ho lem ráz mohla videč, potom by nedbala, šva by som präm zomrela.‘

,Ko by si ho,‘ tá ježibaba povedala, ,už lem chcela videč, to ti ja poradím, ak ho máš pricitovať.‘

,Ach, nože mi, no poracte!‘ prosí jú tá paniška.

,No dobre,‘ odpovje jé tá Ježibaba, ,koj už len tak chceš, a ši bude mrtví, ši bude živí, musí prišč, ale musíš sama vo štvrtok v noci o pol dvanácte zo cimitera šlovešú hlavu vykopač, a tú hlavu v noci do kaše varič.‘

Ježibaba odišla, a tá paniška šitko tak urobila, aké kazala. Vykopala velkým strachom tú šlovešú hlavu a postavila ju v kaši.^[218] Len tá kaša začne brblotač, ide, ide už je tam, a vtodi už búl tot je frajer na ceste. Po malé chvili zas brbloce, ide, ide už je tu, a vtodi bul už nedeleko. Ešte raz zabrbloce, ide, ide, už je tu!!! V tom otvorí dvere a beží svoju milú obímut, že len tak za ním koste hrkotali, bo už nebúl vace živí, len sama kost a kuaže.

,Ti si me z hrobu vyšítala, teraz hybaj so mnó, maj kuan nás pred dvermí šeká.‘ Ulapil jú prespoli, vyvjadol z chyži, visednúl na kona a šól s nó.

povja jé milí.

,Preš by som se bála, šak smo dva.‘

Idú pres vrchy, pres hori, pres skali, pres vodi. Zas van povja: ,Mesačok svjatí veselo, mrtví nese živja telo. Má milá še nebojíš?‘ ,Preš by som sa bála, šak smo dva.‘

A tak beželi pres vrchy, pres hori, pres skali, pres vody. A on se jé vždi len to istjá spítal, a ona mu vždi len tak odpovedala, ak pred tím, až prišli k samímu hrobu, z kotrího von bul vinšól.

,No, tu sme,‘ povja van. V tom kuan zpod ních zmiznul, bo i to búl z druhýho sveta, a van si jú obímul a padal s no do hrobu. Ale ona vytrhla se mu z rúk a nechcela do hrobu ist.

,Hibaj dnu,‘ zavolá si na milú, ,popredku.‘

,Ach, daj že mi pokoj, moj milí!‘ ,No, nič, len hybaj popredku, já pajdem za tebo, a tam budemo na veky bívat.‘

,Vyzljekaj se,‘ zasjé povja milí. ,Vet ti to ku voli urobím, ale urob mi i ti to, že ti pajdeš popredku.‘ ,Nech na tom zostane.‘

Ona sa zoblekla do spodních šát, o vnišól do hrobu, a ona už dnu vkrášela, videla, že stoji slobodná, pobrala se na nohy a utekala, ak jé duša stašila. Van to videl, ale kim z hrobu vinšól, ona už deleko ujšla. Už jú dobehíval, ale v tom na štestja ona zazrela jedon dom, do toho hned vbehla a za sebo zatvorila dvere a vybehla na pec. V tom dome práve ležel na márach jedon samotní mrtví šlovek, a to búl striguon.^[219]

Pribehnúl k tomu domu i jé frajer, pozre na oblok, a že videl, že tam mrtví leží, zavolal: ,Otvor, mrtví, mrtvimu, ide pre živiho!‘ ,Nemažem ti otvorit,‘ ozve se mu tot mrtví, ,bo mám bredu podvázanú.‘

,Otvor, mrtví, mrtvimu, ide pre živiho!‘ zas mu zavolá pres oblok. ,Nemažem, bo su mi velkja palce na nohach zvazanja.‘

,Otvor, mrtví, mrtvimu, ide pre živiho!‘ zas len opakuje a jemu zas len odpovedal: ,Nemažem, ruky su mi na kríž položenja.‘ A koj štvrtí ráz nanho zavolal, tak ako pred tím, palce velkja na nohach se mu odvazali, tot striguan skošil i s ládó, bo se mu tá na hrbet prilepila, a otvoril dvere.

Té milé frajer dnu vnišól a chcel na peci ulapit, ale že sám nemohol, preto zavolal na striguona: ,Pomoc, mrtví, mrtvimu ulapit živiho.‘ Tot striguon hned na pahreb vyskošil a poli kocha chcel na pec vinst, bo búl zabudnúl, že ma na chrpte truhlu.

,Ei, do sto hromo, šak se sta nespreceš‘ povja tot milé frajer, ,ale poj án s tato hore, a ja idem tam.‘ Tak urobili, a ten frajer už mal milú v rukach, už jú vjadol sebo do hrobu von dvermí. V tom zakikiríka na polnoc kohut. Striguon z peci spadnul a láda mu z chrbta odfrkla a van se na kolimas obrátil.

Ona omdlena ležela, a je milí se na prahu vivratil. Rano domáci prišli, našli zo striguona kolimaš, tot položili do té truhli s tim frajerom a pochovali. Onedlúho zomrela i jeho milá a pochovali jú k milímu. A bývajú i doteraz vo vedne bez starosti a žalosti.“

2. Verzia Samuela Ormisa je zaznačená v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 10 — 12, pod nadpisom „Milá z hrobu vivolá milího“.^[220]

Tu je dôležité, že dievča sa dozvie o smrti svojho milenca a vyzvedá čary, ktorými by ho mohla privábiť k sebe z hrobu.

„Bola rás jedná Mariška, a ona mala milího, a ten jej bou na vojňe. Smutňe ho očakávala, lebo, že ho velmi lúbila, ňemala pokoja a bála sa, že jéj tam dakďe zahiňje. Ždicki chodjevala vičakúvať za mesto na hradskú, či ozaj vojaci ňeprimašírujú? Čo stretla cudzího človeka, sa spitovala, či ňepočuu, čo ako je vo vojňe.

Rás, ako tak čakajúc za mestom seďela, hojój! zpjevajúci prišli vojaci. Šuhajci sa z vojni šťaslive navrátili. Každou djouča vibehlo, vítalo sa zo svojim milím: len Mariška sama stála, vizerajúc, kde bi jej Ondro bou. Šeci sa domou vráťili, len ona smutná ostala, čakajúc milího. ,Či ňevjete, kďe moj Ondrík zostau?‘ zpitovala sa vojákov, čo s ňim boli na vojňe a terás sa už domou vráťili. ,Veru ten tam padou,‘ povedali jej. ,Gula ho prerazila, on z koňa spadou a ňikdi vjacej ňestau! Mi sme odišli, a jeho potom dobrí ludja pochovali.‘ Slišjac to Mariška, zakrila si oči a odišla domov, sadla si do temnéj komori a plakala, kim je slzi stačili.

Keď jej už srdce zatvrdlo, a plakať ňemohla, ale sa len tak morila, trápila: tajšla na poradu k jednéj staréj babe. ,Ach, paňi matko,‘ povje, ,poradzte mi, prosím vás, čuo mám robiť! Milího mi na vojňe zabili, a já bi ho preci rada mať. Poťešenja ňemám, srdce ma bolí a svet sa mi zhnusil bez ňeho. Už som sa modlila, abi ma pán Boh ta zau, ale ňič. Žďi mi je milího tvár pred očima, a preci ho ňemám. Či bi ste mi ho dák ňevivolali z hrobu?‘ ,No, ňič, cérko moja,‘ povje stará. ,Choj ti na brodi, začri do hrnka vodi, nasip tri prjehrsťe pjesku a postau pred čelusťe, do toho daj kaši na husto a človečím rebro mješaj od jedenáctej do pounoci. Tak musí prísť, čuobi kďe pod zemou bou.‘^[221]

Mariška zala hrnok, tašla na brodi, začrela vodi, nasipala tri prjehrsťe pjesku. Večer zakúrila o jedenáctej do peci, nasipala do hrnka kaši, a postavila pred čelusťe a človečím rebrom mješala.

Len ako začne horeť, a kaša vreť: ona len mješala. Až ráz začne kaša šepotať: ,poď, poď, poď!‘ A tu Ondro v ďalekej krajiňe v hrobe pochovaní, začuje ten šepot. Trhňe sa, z hrobu skočí, sadňe na koňa, a hibaj za hlasom, kam ho volá.

Mariška len mješa, a kaša len šeptá: ,poď, poď;‘ áž rás zaslúchne dupot pred domom: a dakto klepe na oblok: ,Otvor, milá, milimu!‘ A ona vibehne: ,Ach, kďeže si sa tu vzau, duša moja? Tak pozďe! poď nu, zohrej sa, občerstvi sa! Chvála Bohu, že si sa len vráťiu.‘ Vjetor fučí, obločňice len tak pljeskajú, a ponad dom hvižďí. Ondro povje miléj: ,Ber si, milá, čuo ešťe máš, a sadaj na koňa, ešťe dalekú cestu dnes máme!‘ A ona: ,Ach, veďže len počkaj máličko, zabav sa, aspoň do rána!‘ Ale von nič, len hu súriu, že musí ešťe do pounoci k vojsku! Tu ona zala batožok, sadla si k ňemu na koňa, a hibaj, tašli na cestu.

Idú, idú: vjetor fúka, dubi láme, a Ondro k Mariški vraví:

,Ach, ktože bi sa bál, keď som pri tebe!‘ povedala ona.

Zas len leťeli, až len tak hvižďelo, ponad hori, ponad doli! A zas sa len Ondro zpítá:

,Ach, prečo bi sa bála, keď som pri tebe,‘ povedala. A on len ďalej pohínal.

Letja, letja ponad hori, ponad doli, vjetor fúka, šetko chitá, a Ondro sa zpituje:

,Ach, čožebi sa bála, keď som pri tebe,‘ povedala a len sa lepšje chiťila o ňeho, lebo visoko leťeli, a vjetor ich dobre neschiťiu.

Už blízko boli cintorína, a von sa s koňom zpúšťau, a cup! stáu pri hrobe! Hrob je otvorení, a Marišku len teras strach prejau; strhla sa, zdúpňela, vlasi jéj stávali: ale čo bolo robiť? Už bola tam! Tu von z koňa skočí, jú dole sňíme, a koňa pusťí a tento sa vitjahou a zmizou.

,Už sme doma,‘ povje Ondro, a Mariška dobre od strachu ňepadla. ,Už sme doma,‘ povje on, ,tu budeme bívať, a ňikto nás vjac ňerozlúčí! Toto je muoj dom, moja posťeľ, stúpaj ta nu, já iďem za ťebou!‘

,Ale prosím ťa, duša moja,‘ povje ona, ,veť to úzkuo, ta sa ňezpraceme!‘

,Horki nje!‘ zkríkne von, ,len stúpaj!‘

,No, ale já prvá nejďem, choj ťi najskuor, já za ťebou. Poprav najprú posteľ, a tak si lahňeme.‘

,No dobre,‘ povje on, hup! skočí do hrobu, a ona batôžok za ňim hoďí a pusťí sa v nohe, kelko len síli popadla. Beží, uťeká ztaďjal! Ale kďe? Lala, tam sa svjeťí! V prvom domčeku sa svjeťilo, a ona, joj, len chitro vbehla, dvere zamkla, a skoro bez sebe do izbi skočila!

Tu! — strach a hrúza! — Luďí njet! A len jeden mrtví na doskách v chiži leží! Zastála, zmeravela, až len zas k sebe prišla; vibehla na pec a učúpila sa za koch, a trasjački modlila sa, že bi hu Pán Boh visloboďiu. Celá sa trjasla, až jej zubi drgotali. Jaj, Bože muoj! Bože muoj!

V tom dakto búcha na dvere: ,Otvor, mrtví, mrtvímu, daj von živiho!‘

Tu jú strach prejau, počula Ondrou hlas, ktorí za ňou bežau a nu sa dobíjau. Ako prvšírás zabúchau a zavolau, tu si sadne mrtví na doskách. Druhíras zabúchá na dverách a zavolá: ,Otvor, mrtvi, mrtvimu, daj von živiho!‘ A mrtví na doskách stau.

Tretíras zabúchá: a mrtví tajde a otvorí dvere. Mariška v modlitbe tŕpnúla: ale Boh vislišau. Ako mrtví dvere otvoriu: kohút zaspjevau, a obidvaja sa na prahu na smolu rozljali.

Mariška od laku usnúla, až ráno sa zbuďila a odišla domou.“^[223]

3. Text, spracovaný Štefanom Daxnerom, je v Codexe Tisovskom C, str. 69 — 80, pod nadpisom „Umrla hlava“. Pozdejši čitateľ upravoval červenou ceruzou pravopis, miestami slovosled a kde-tu hľadel i niektoré slovo zamieňať slovenskejším. Podávajúc tento text, zachovávame pôvodný slovosled, lebo v ňom najlepšie sa prejavuje umelý, knižný jeho ráz; na opravy pravopisné hľadíme (najmä na označovanie ň, ť, ď a pod.).

Tenže text bol ďalej ešte raz zapísaný na str. 81 — 88, na konci je datum „4. pros. 1843“, v texte mnohé odseky sú popretierané, a to natoľko, že sa nedajú ani prečítať, na okrajoch strán sú pripísané zmeny, ktoré sa potom bližšie shodujú s textom prvým. A tak bude možné skorej v tomto pozdejšie priviazanom 6. sväzku vidieť pôvodné Daxnerovo načrtanie tejto rozprávky. V poznámkach označených arabskými číslami uvedieme niektoré odchýlky tohoto textu.^[224]

„Už seďem pominúlo rokou, ešťe seďem má pominúť ňeďjel, a viprší termín,^[225] čo pres tak dlúhí^[226] čas vjazav Hankino srdco,^[227] že si za ňikím ňesmelo povzdíchnuť,^[228] ňikoho si ňesmelo obľúbiť,^[229] vijmúc eďinkiho (jeďinkjeho) Jaňíka, krásniho (krásneho) a dobrího (dobrjeho) šuhajca, čo mu ňebolo na krásu a dobrotu v celom okoľú^[230] páru. Ale čo že je z jeho dobroti, čo že je z jeho krási? Ňepoťeší on Hankino rozžjalenuo srdco,^[231] lebo odišou (odišieu) preč na vojnu, a od tak dluhiho (dlhjeho) času ňikďe o ňom aňi chíru aňi slíchu, akobi sa bov^[232] dakďe prepadnúv.^[233]

Rozmišlja (rozmišľa) Hanka, rozmišlja (rozmišľa) smutná pri obloku. Mnoho ju už pítalo švarních šuhajcov^[234] za ženu, každí odišov^[235] s prázním.^[236] Ale čo že robiť, ďeň po ďňu^[237] sa pomíjá (pomíňa), ďen po ďňu^[238] stárňe Hanka. Najtro (zajtrá) ju zas majú prýsť (prísť) pítať za muž, rada bi sa vidať, rada, teraz alebo ňikdi. Ale čo že bi potom povedav (powjedaw) milí, kebi sa o tom dozveďev! (zajtrá ju zase prijdu za muž pítat — teraz alebo nikdi — rada bi sa widal, rada, ale nesmje, nesmje — možno, že bi jej na swatbu prišou milí.)

I pobere sa ona z lavici, a ide ťažkím (s ťažkím) srdcom^[239] ku jednej starej matki (matke), čo veďela ďivnje, poďivnje veci, akie (akje) ňevje každí smrťelní človek.

,Ach, stará matka, povecťe že mi, pekňe vás prosím, povecťe, či ja dakedi ešťe muojho (mojho) miliho (miljeho) uhľjaďňem ^[240]. Ked (keď) mi odcházav^[241] na vojnu, zaprisahav ma^[242] seďem razí^[243] abi som ho za seďem rokou a seďem ňeďjeľ čekala (čakala), a ak bi sa do tedí ňevráťiv, že sa muožem za koho kolvek (aj za druhiho) vidať. Až do teraz ňeskalenú som mu v srdcu (w srdci) prechovávala vernosť, za ňikim som si ňepovzdíchla, ňikoho som si neobľúbila,^[244] vijmúc jeho jeďinkiho.^[245][246] Ach, stará matka, povecťe že mi, povecťe, či sa mi ešťe vráťí,^[247] či ho ešťe dakodi (dakedi) uhľjaďňem,^[248] lebo už seďem pominúlo rokou,^[249] a tích (tich) pár ňeďjeľ ľahko sa pomiňje.‘

Tak horekovala (horekuwala) krásná^[250] Hanka. A stará matka — papuľu po uši, zubi ako koli (lopati), a nos ani hodní liptovskí krompel (hodná pest) — stará matka sa zarihoce (usmeje): ,Hehehehehe‘, že sa jej len tak ako zoškvarení remeň zhúžvala do vedna škamravá tvár, ,hehehe, a rada máš, djovka moja (ďjewka), rada máš tvojho miliho (miljeho)?‘

,Ach, rada!‘

,No, že vera rada! A rada bi si ho ešťe uhljadala?‘

,Ach, rada!‘

,Hehehe,‘ rihoce sa v boki podoprená matka.^[251] ,No, dobre, djovka moja (ďjewka), dobre! Hňeď tomu ľahká pomoc, ak ma buďeš poslúchať, veť si ti hodná djovka (ďjewka)!^[252] Šak vješ, v tom starom cmiteru, hňeď od dverí na pravo pod múrikom, tam jesto jedna šlovečja hlava, tajďi ti, djovka (ďjewka) moja, pre ňu, ňeboj sa ňišt,^[253] a uvar ju dňes večer v kotle, veť tvoj milí príjďe (priďe), čo bi hňeď za treťím blúďiv (bou) morom. Ale že tak urob, djovka moja (ďjewka) — lebo —.‘^[254]

S takou poradou odcházja pekná Hanka od starej matki, ,Poslúchňi že ma, djovka (ďjewka) moja,‘ kričí táto ešťe za ňou a smeje sa hehehe, či ju vidíš? že sa jej len tak osjevalo (natrjasalo) ohavnuo nosisko, lebo to bola Ježibaba, a to s červením nosom.

Dobre lebo ňebárs. Prišou (Prišjeu) po kuse večer, malje hvjezďički slabo len prerážali večerňje mraki, a v ťichej ďeďinke od blnkotajúcich na košku ohňíkou v každom takmer obluočku sa svjeťilo (a w malej dedinke každí takmer obluočok sa swjetiw od blnkotajúciho na košku ohníka), len v ednom (jednom) domčoku (domčeku), čo za ďeďinkou osamotňelí stáu, bola tma, pozatváranje obločňice, pozamikanje dvere, bezpochibi že sa paňi gazďinká (gazďinká) dakďe preč vibrala. Hej, vera vibrala, lebo kdo (kto) sa vraj s prvím čertom skameráťí, (povedá príslowja),^[255] potom aj druhímu (druhjemu) musí podať ruku — i krásna Hanka tak, keď (keď) sa raz (raz) opovážila (osmelila) k starej Ježibabe na poradu taisť (tajsť), musela sa teraz osmeliť aj do cmitera^[256] pre umrlú hlavu. A práve teráz — juj! — len jej tak klepalo srdco,^[257] a mráz ju prezjabau, že sa trjasla aňi osika, práve teráz zchití (wzala hore zpod murika) umrlú hlavu, a zavinujúc ju do bjeliho ručňika, uťeká, uťeká ako bez duši (posedlá), prosto k samotnimu (samotnjemu) na koncu ďeďinki domčoku, pri dveroch (pred dwermi) sa ešťe raz (kostnatje) obzrje, či ňikdo (ňikto) ňejde za ňou, a vrzg-buch! ozval sa znovu zatvorenje dvere, a Hanka i s umrlou hlavou bola doma^[258].

V tmavej chížke na ohňisku — už bola prihotovená v zeleznom^[259] kotlu (kotle) voda, — i rozkládla skoro Hanka pod kotlom ohňa a pusťila dnuká umrlú hlavu.

Akobi kus olova, tak zplávala umrlá hlava na dnu (dňe) kotla (zelezniho kotla). Akobi na trňú, tak ňetrpelive čekala Hanka, čo sa buďe ďalej robiť. Hreje sa voda, hreje, a čim vjacej sa zohrjevá, tím višší vistupuje hlava, až keď sa už voda po kuse začínala peniť (wrjet), tu hlava tonúcja (ťenúca stanula) (?) po vrchu vodi tri razi silním (a kostnatima ustámi tri razi) zvolala hlasom: ,Už iďe! už iďe! už iďe!‘ a zas akobi kus ťažkiho olova sadla na dno.

Bere do ruki Hanka poleno, abi podložila pod koťjel, blnkotá oheň, blnkotá pod kotlom. Voda frfloce, frfloce ako najväčšmi, a umrlá hlava po ťichu, po ťichu stáva hore, hore, až zastaňe na samom vrchu vodi, tu sa znovu rozďavia (keť už doplawala na wrch rozďawja sa znowu) jej kostnatie (kostnatje) ústa a z ňich trirazi silním sa ozve (zwola) hlasom: ,Už je tu! Už je tu! Už je tu!‘ V tom hrmotná (tuhá pest) zatrepe na obločňici pesť:

,Už, už, muoj milí, naráz, len si ešťe šaty do vedna poshladúvam, abi som ňemusela pri ťebe otrhaná pri ťebe chodiť.‘ A začala sa úzkostlive po izbe sem a tam za šatami zháňať (začala w uskosti shanat do wedna šati). ,Jaj, Bože muoj! — Jaj, Bože muoj! čože ja teraz buďem robiť! Jaj — —!

odpovedá jej umrlá hlava (wola hlawa), a za každím slovom^[260] hore-dolu sa metajúc (metat), vičlapkávala z kotla vodu, že len tak sipelo po zhasinajúcom ohňu (že sa woda won člapkala na ohen, kterí hned začaw zhasínat a s nim zhasínalo i swetlo po chiži). Tu znovu na obločňici zahrmí pesť, a za ňou sa ozve milí:

,Poberám, poberám, muoj drahí, — nach (ňech) si len batoch (batoh) do vedna svjažem (zwjažem), abi smo (sme) ňemali na ceste dáku motaňinu (galibu, a to už to len čo chcela pretjahnuť čas).‘ I začňe ako bez duši batoch (batoh) zavezovať (zawazuwat) a beduje pri nom^[261] ,Jaj, Bože mouj, — jaj, beda, — no veť, hľa, mohla som ja na pľuhavú strigu ňedáť (nepočúwat). Jaj — —!‘

zpretrhňe ju v slove (w reči skakajúcja w kotle hlawa) umrlá hlava, a vičlapkávajúc za každím vodu na oheň, vše večmi a večmi dusí aj bez toho už dosť slabuo v chiži svetlo (woda sa wečmi a wečmi člapkala a wše wečmi a wečmi zhasínala ohen). A zase ako prvej, trepe na obločňicu milí a volá:

,Ale veť už iďem, iďem, — len kus počkaj, nach (ňech) si tuto čižmu ešťe obuhem (obujem), hňeď som pri ťebe.‘ A to už len čo chcela preťjahnuť čas, i obúva, obúva tú čižmu, horekujúc pri ňej.^[263] ,Jaj, Bože muoj! jaj, mať moja, — ja preňešťastná-ňešťastňica! — jaj — !‘

zahvjakňe (sic) ju umrlá hlava, — a vimeťje ostatnú kvapku vodi z kotla, čo posledňú na ohňisku zadusila iskričku, že bolo tma po celej chiži aňi v rohu. Tu krásna Hanka — čo že mala robiť, prežehnala sa, vzala na chrbát batoch (batoh), a hibaj (stupala) von dvermi.

Pod oblokom stáv jej milí, podoprení na bjeliho (bjeleho) koňa, bjeliho (bjeleho) ako len tot (ten) sňeh;^[264] hňeď ho ona poznala, že je to on — ale tváre, kterje (ktorje) dakedi boskávala, ňezdali sa jej biť tak svježje, tak čerstvje, ako dakedi.^[265] Aňi úsmevu, aňi hnevu, aňi radosťi, aňi žjalu ňebolo na ňich poznať, lebo boli zmeravenje ako tot (ten) mramor, ednostajnje (jednostajnje) ako ta stena. ,Bože muoj, Bože muoj!‘ mislí si sama u seba, ,či je vskutku takí, či ho to len mesjačkovo žjare tak premeňili?‘

,No, milá moja! sadaj mi na koňa!‘ ,Ach, milí muoj, sadňi si len ti skorej do sedla, potom si ja sadňem za ťeba!‘

Visadnuv milí do sedla, a keď Hanka chcela hore, podav jej ruku, ruku studenú ako ľaď, a posaďiu ju za seba, aňi to ľahkuo pjerco (pjerce).^[266]

Tu kuoň vetrom do skoku, — leťeu hlavou mezi (z) nohi zaťatou — a za každím díchnuťím mjesto pari hrubje sa mu valili z chrípi kúdle dímu. A ačpráve ťicho bolo, ťicho, že sa aňi jedon (jeden) na strome ňehnúv listok, preca od tuhího (tuhjeho) (tuhiho) letu skučav krásnej Hanki za ušima náramní (uskostliwe) vjetor, a jej širokie (širokje) šati a jej^[267] dlúhje (dlhje) vlasi plávali za ňou vetrom, akobi jej dávali na známosť: ,Načo že nás bereš — mohla si nás račej doma nahať (ňehať), veť ti mi na tvojej svaťbe ňebudemo potrebnje.‘

Pred ňimi, nad ňimi, za ňimi, leťev (sa ukazowalo) po svetle mesjačkovom^[268] celí kŕdeľ všelijakích (šeliakich) potvor, ošklivích potvor, akie (akje) sa ňikdi žjadnimu človekovi, ani len v tom najstrašlivejšom snu ňeukázali.^[269] A kďe kolvek (kde) sa bjeli kuoň pohnúv,^[270] tam celí krďel (tam potwori) tich potvor, pred ňim, nad ňim, za ňim.

I obráťi sa ráz milí^[271] slovom ku krásnej^[272] Hanke:^[273]

,Ach, muoj milí Jaňík! Čože sa ťi sňívá, (čo že ti to prichod na rozum) čo? Či azdaj ňevješ, že som si za seďem rokou ňikoho ňeobľúbila krom (krem) ťeba, že som^[274] ťi za seďem rokou ňezkalenú v srdcu (srdci) (k tebe) prechovávala vernosť? Ach, muoj milí! Kďe že bi som sa ťa ja bála, (mohla bát) kďe! Veť ťa ja adaj rada viďím.‘

,Ale‘, začne zas po chvílke, ,povecže mi, ti muoj milí, čo že je to tamto pred nami, čo tak uťeká, s tím dluhím chuostom, čo že je to tam za mátoha, (postawa) — čjerno-čjerna —! Či to adaj náš pes?‘

,A tuto-nad našima hlavami, čo tak leťí po mesjačkovom svetle (A čo že je to tam nad namí a za namí), či to len takuo, čo po noci straší?‘

Uťíchnúv milí — uťíchla i milá, ale neuťíchnúv^[275] vjetor, hvižďav,^[276] zavívav,^[277][278] ňeprestajňe, lebo cvalom cválav^[279] bjeli kuoň, ňikďe strmši, ňikďe pomenši (nikdi pomalu), naveki ednak (jednak), či pres pustú rovinu, či pres zarastlú horu, či pres visokú zápolu, či pres hlubokú barinu, všecko (šetko) mu edon (jeden) čert, ňikďe sa ňezavaďí, ňikďe sa ňepotkňe, ňikďe ňeuvjazňe, a čo je ešťe ďivňejšuo (ďiwnejšie), že aňi na najtvrdšej skale ňezahučí jeho podkova, že aňi v najvačej bariňe nezačľapajčí^[280] jeho kopito.

Ďiví sa tomu všeckimu (šetkjemu), ďiví Hanka^[281] trasje sa od strachu, nad tím, čo viďela a počúla, ale ešťe sa večmi zlakňe pozorujúc, že bjeli kuoň ňemá spodňej gambi. Veďela ona teraz, na čjom sa ňesje chrbťe, lebo jej ešťe rozprávky maťerine (maťerinje) ňevipršali z hlavi, veďela aj to, že po dvanáctej už prestáva duchou moc na zemi. I začňe hňeď k milimu (miljemu):^[282] ,Ach, muoj milí! ach, muoj drahí, kod (keď) ťa ja tak rada viďím (Ach muoj milí! prerečje ona k nemu), povec že mi ti, povec, čo je to za príčina,^[283] že ňepočúť na tvrdej skale^[284] huk podkovi, aňi ňevidno v mekom blaťe^[285] šlak kopita nášho siváka? Zadrž že mu, zadrž kantár!‘ A to už len čo chcela, abi sa čas preťjahnúv,^[286] ,zíjďemo (zíďeme) kus dolu, nach (ňech) si odíchňe tot náš koňík, veť sa dokonau (abi si kus odichnúv).‘

A pri tom švihnúv^[287] (odpowedaw milí a šibnúv k tomu) siváka prútom.

Posporiv sivko svojo (moje) i bez toho dosť tuhje skoki — že strmí vjetor takmer dolu mav schiťiť krásnu Hanku, kebi sa nebola zadržala, pár skokou ešťe, a ešťe pár skokou (krokou), — tu zazreli na ďalekom (ďeľakom)^[288] dlúhje (dlhje) nízkie (ňízke) múri, čo zúkol vúkol edon (jeden) starí obháňali cmiter. Tu sa nad ich hlavami^[289] strhnúv^[290] škrek, a tje ťisíctorakie obludi, čo išli na svatbu ňevesťi (ňevesťe), (a pani swadobnici, čo sa nad ich hlavami w tisicorakich vznášali podobách) tuhím letom prebehli bjeliho (bjeleho) koňa, a zasadli si na randavom dašku (na randavej strieške), čo starje prikrívav^[291] muri, pekne okolo cmitera (do okola), ani (ako) dáki hosťia okolo bohate pristrojeniho^[292] stola.

Ak náhle bjeli kuoň preskočiv^[293] ňízkie (ňízke) ohradi umrlích (cmitera), roznesli sa tie tisíctorakie obludi hore, a nad otvorením hrobom, nad ťicho stojácim koňom^[294] každí svojo zavreštali éljen (každá strašňe zawrešťala) (éljen pjesen).

Ťichúčko, ťichúčko roztopiu sa pod ňimi sivák (síwko) na bjelu hmlu, že dosadli pekňe na zem. (Skočiw z kona milí.) I pojíma Jaňík ednou (jednou) rukou Hanku a druhou rukou ukazuje tmaví hrob (do tmavjeho hrobu):

,Ach, milí muoj! ľahňem^[295] si, ľahňem,^[296] (príd, muoj milí), aľe tajďi len ti po predku, a ulož sa na tvojo (twoje) mjesto (kde sa máš), abi som potom veďela, na kterí (ktorí) bok si ľahnúť mám.‘

Ak náhle sa uloživ^[297] milí, tu ona, ako bi za ňím skočila (bola skošila) vrhla do hrobu svoj ťažkí, veľkí batoh, a potom do úťeku (utekala, utekala), ako jej len postačovala (stačila) para. Dosť jej ostrje (ostrje) skali prekážali v cesťe skrvavujúc jej nohi ostrje skali ranili bjeluo telo), dosť ju trni (tŕňe) (trnini) a šípi za širokie^[298] drjapali šati, za dlúhje (dlhje) kvakali vlasi,^[299] behu jej staviť nebolo im možno (nemohli).

Bľadí mesjačok (mesjaček) svjeťiu jej, čo len vládau, ako bi z poľutovaňja (poľutuvaňja), a hvjezďički^[300] sa trjasli edna (jedna) po druhej, akobi strachom a náďejou, za visvobozenja (wisloboďeňja) krásnej Hanki.

Tu ona — už i dokonaná i zadichčaná^[301] — obzrje sa nazad (obráti zrak swoj, či ju ozaj dakdo nenahánja), a hľa! viďí za sebou krďel leťjacich svadobňíkou, a za ňimí na bjelom koňu miliho (miljeho).

Kďe^[302] že sa tu teraz^[303] skriť, kďeže sa tu teraz^[304] podjeť, — ňikde ňišt, samotná ako palec.^[305] I pobehňe ešte pár krokou ďalej,^[306] a na šťesťje (šťesťja) zazre (ukáže sa jej w hore) edon (jeden) nevelkí domčok (domček). Šuch — ani (ako) srna do hustej krovini — už bola Hanka v domčoku (domčeku). Pozatvárá ^[307] obločňice, pozamiká dvere, — a hibaj! — hore pecou^[308] na poljen. ,Ach, ľudja boží, — jaj, mať moja! pomozte že mi, — no veť! — mi teraz buďe (kdo ste tu, kdo ste dobrí ludja, wola po chiži — pomocte mi)!‘ Ale v celom domčoku (domčeku) nedaj Bože živiho^[309] ducha, len edon (jeden) umrlec^[310] — a prostred (v prostred) izbi na dvoch doskách vistretí nepohnute ležav.^[311][312]

Len čo sa ukrila, zakrákajú nad domčokom (domčekom) svadobňíci, a milí búchá^[313] na dvere pesťou.

,Počkaj (čekaj), nach (ňech) si nohu zodvihňem!‘ odpovedá tot (ten) na tích deskách (ďeskách) vistretí a spusťí dolu nohu.

ozve sa druhí ráz (raz) na dveroch pest (buchá na dweroch milí).

,Počkaj, nach (ňech) si ruku zodvihňem!‘ ozve sa zas z prostred (prostred) izbi, a v tom odvisňe mu dolu ruka.

zahrmí po treťí raz (raz) na dveroch, že sa len tak zatrjasou celí ten domčok (domček).

,Počkaj, nach (ňech) si hlavu zodvihnem,‘ odpovje na deskách (ďeskách) vistretí a začňe pomalu (pomali) hlavu dvíhať, pomalu sa zoprje na ruki, staňe na nohi — a tajďe otvárať dvere.

Vŕzg — zavŕzgňe na pitvore,^[317] — už sú dvere otvorenje, už je tu dnuká milí a škrjabe sa i s kamerátom (kamaratom) svojim (i s tim druhim) hore prípeckom pod poljen, kde stuďení mráz drkotav údami krásnej Hanki. Ešťe mu len rukou treba po ňej sjahnúť, hňeď ju má — vtom (w okamžení) ale zatrepoce^[318] krídlami červení kohút, naťjahňe hrdlo — a ,kukurikú-na pántiku‘ zaspievau.^[319] V okamžení sa rozljali dvaja umrlci na kolomaž. A okolo domčoka (domčeka) zavreštali djabolski žalostním hlasom (vreskom) páňi svadobňíci: ,Tak! — hľa — darmo smo (sme) choďili — ňemáš ňišt.‘^[320]

Hej! mohla tá nevariť umrlú hlavu. — Ale ti potom odžila naráz, ani polozatopenuo kurjatko v teplom košku.“^[321]

4. Inú verziu zapísala Amália Sirotková v „Povestiach“ sv. 8., str. 25 — 30, pod nadpisom „O umrlčéj hlave“.

Verzie tej neužil A. H. Škultety pre svoju úpravu. Má niektoré zvláštné svoje rysy, pre ktoré zaujíma samostatnejšie miesto, a preto ju celú odtláčame vo vernom prepise.^[322]

„Jedna djouvka pánou za mnoho rokou verně a svedomitě slúžila, ktorá djouvka sä bola obznala z jedním frajerom svojím, ktorí v tom istom meste za tovariša robiu. Razom sä vibrau ďalej na vandrovku, a slubi mali spolu, že jedon druhího nenehajú, ale sa budú čekať a verní si ostanú. Ako ten tovariš a ten milí takto odíde preč, miléj svojej o sebě ani chíru ani slíchu nedal, mrzelo jú, že tak neverním zostal — premíšľa, rozvažuje, ako bi mohla o tomto svojom milom nejakí chír počuť. Znala táto djouvka, že v tom mestě jest jedna čarodejnica, že tá vje každího očariť — išla k ňej a povje: ,Stará matka, prosím vás, zpomoctě mi, ak muožete, mám slubi z jedním milím, a už tri roki ani chíru ani slíchu o ňom, neznám, či je živí a či mrtví.‘ Tato čarodejnica jej povje: ,Ano, já ti dám radu, ak mi dobre zaplatíš, čo ten na kraji světa budě, ten musí ti v ten istí večer ku tebe prísť, ako to budeš robiť, čo ti ja naložím.‘ Táto djouka jej dobre zaplatí, a čarodejnica jej povje: ,Choď k hrobárovi a popros ho, abi ti vikopau jednu umrlčí hlavu, tú do hrnca postav a žltéj kaši nasip a var ju až dotjal, zakím sa len dokonále variť nebude, ten musí prísť.‘ Druhích ludí sä zpitovala, čo bi mala robiť, každí jú lutovau, lebo mala velmi dobrvo srdce, a komu len mohla z nečím zpomoct, zpomohla mu. Každí jej radiu, abi tú čarodejnicu prosila, že tá jej najlepšje poradí. Pítali ju za muž, každímu dala košík, lebo chtěla ostáť svojmu verencovi vernou a stálou vo svojom slibe. Ale na vela, na vela nemohla ďalej znášať to hrizenja svojho srdca, išla ku hrobárovi a prosila ho o tú umrlčí hlavu; ten jej vikope, a ona zanjesla domu.

Prišjou večer, a svojím pánom povje milá djouvka, že prosí, čibi jej nedovolili vodi nahrjať, že si chce svoje šati oprať, keď vo dňe nestihňe, ai hlavu že si chce zmiť, tito páni jej dovolili. Ako devjata večer odbije a postavila tú umrlčú hlavu, okolo desjatej večer začalo v tom hrnci šeptať, o pou desjatej začne sa variť a poď, — poď, — poď… volať, o desjatej poď, poď, poď, poď, poď, poď, chitrejšje — o jedenástej zas sposnejšje (sic) poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď, poď, volať, o čtvrť na dvanáct zas začne jedno po druhom poďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoďpoď vikrikovať — jedním razom hnedki sa z obločka pri kuchini sa ozve ten milí: ,Poď so mnou, má milá, už som ti tu.‘ Táto djevka sa bála, že to varenja v tom hrnci ai pánou zobudí a tak frfotalo v hrnci, že do polovici hrnca von vistrékalo, a povje svojmu milímu: ,Nuž, kdeže si bou tak dluho, nedal si mi o sebe ani len chiruvať, ani si nepísau, ani neodkázau.‘ Odpovedau, že on nestačiu písať. ,Ale sä len skorej chistaj, lebo sa nemuožem tuná baviť,‘ a tá milá povje, že musí svojím pánom zo službi vipovedať a abi jej zaplatili za službi. ,No len skorej hábi si ber,‘ povje milí, ,a položíš si na koňa.‘ Tato že mu vernou zostala, zobrala hábi a položila na koňa, a bou tak bjeli, ako padlí sňah.

Ona si sadla na predok, a on za ňu — a hovorí: ,Mesjačík pred námí, umrlec za námí.‘ Tato sa zpituje, ako sa mu vodilo na téj vandrovki. ,Mesjačik pred námí, umrlec za námí, mesjc za námí, umrlec za námí,‘ a to vjac rázi opakuvau. Táto jeho milá namrzela: ,No, ti ti blázon, a sa pochabíš, vždi inšvo a inšvo vravíš, nikdi sa ťa nemuožem dopítať, ako sa ti voďilo.‘ Bou pekní večer, a jedním razom vidí, že ten kvoň bjeli len tak fuňí od behu, a čo pres hrbi bežau, sa vše podkou. Zastanú pri jednom otvorenom hrobe, a povje ten milí: ,No, tu, má milá, budeš bívať, toto je náš dom.‘ Vtedi sa jej v hlave otvorilo, že sa oni v cmiteri; a povje ten milí: ,No, hibaj skorej ta dnu!‘ A tá povje: ,Já nevjem, kadě mám isť, hibaj ti najskvor a vezmi mi ai šati, já za tebou puojdem.‘ V tom sa ona vzala do behu a uťěká, ak uťěká, až prijďě ku jednej dedině do domku, kďe sa svjetilo, a vibúši dvere, a zaklopně zas za sebou. Prijďe do izbi, tam našla jedního umrlího na daske ležať a pri ňom dve sviece horeť. Ona sa utúlila do jedního kútika a raz počuje na oblok klepať a hovoriť: ,Umrlí, umrlímu otvor!‘ Ten na tej daski zpustí jednu ruku, potom druhú, tak obe nohi, a raz stane a tomu umrlímu otvorí — v tom tá milá tam v kútiku pustila dušu.

Ráno prijďě gazdiná toho domu, lebo tam nikdo nespau, lebo sä báli, a najďe v kútiku djovku zomretú, ktorú tjež pochovali. Tí páni, kde slúžila, hneďki dáli kurentovať, lebo 7 míl daleko na tom koni bjelom cesti ušli, a tak sä vizvedělo, že to tá djovka bola; tu čarodejnicu, ako vizveděli, že to ona poradila, hňedki jú dali chitiť, a mezi krížnima cesti spáliť. Z nej potom len smrad ostau takí, že po celom meste za tri dni smradu bolo dosť. Toto je dobrá vístraha pre služobné djovki, ktorje na čarodejníctvo doverujú, a svojím milím slibi dávajú a skrze čari ku sebe vábja.“

5. Verzia Karla Venicha z Ľuptova, z ktorej Škultety podal odsek (v pozn. na str. 26 — 27), nebola nám prístupná.

Prvopis verzie, vytlačenej v Prostonárodních slovenských povestiach VI., 23 — 30, je v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajáka v Petrovci pri N. Sade. Tu stojí v nadpise „Karol Venich z Liptova“.

Vytlačený text sa srovnáva temer naskrze s týmto prvopisom, sú len rozličné odchýlky štylistické a lexikálné. Tak: v tlači str. 23: „potom že môže aj vydať sa“, v rkpe. predchádza ešte: „a len keď by sa do toho času nevrátil, (že sa môže) za druhého vydať“; v tlači: „prichodili z vojny“, v rkpe „vracali“; v tlači 24: „a o milom ani znaku“, v rkpe: „a o milom šuhajovi doteraz ani najmenšieho chýru“; v tlači „čo má robiť“, v rkpe „spraviť“; v tlači 25: „tomu je ľahká pomoc“, v rkpe: „tomu sa dá pomôcť“; v tlači: „príde ti on, príde“, v rkpe „tak musí prísť“; v tlači 26: „hviždí vetrisko“, v rkpe: „hviždí a hukoce to ako súdny deň“.

6. V novších časoch bola zapísaná celkom odchodná verzia v stolici Spišskej (Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti I., 174, č. 11) „Predsa sa vydala“. Rukopisný výťah tejto rozprávky zachoval sa v pozostalosti Mišíkovej.

Princ sa nesmel oženiť so svojou milou, dcérou kočišovou. Dievča odpratali kamsi do inej krajiny a princ sa zastrelil. Keď ho pochovali, poslali pre jeho milú, Haničku. Prišla až v druhú noc po pohrebe. Nocovala v kuchyni u princovej slúžky. Bez všetkého predchádzajúceho čarovania princ prišiel, keď udrela deviata hodina, pod oblok a spytoval sa, či je tam Hanička. Ohlásila sa. Išiel hneď do stajne pre svojho koňa a zval ju, že pôjdu spolu. Keď vyšla, posadil ju na svojho koňa a povedal: „,Mešaček šveci, šmerc vola, či še mi ňebojiš, moja milá?‘ Ona na to hvarela: ,Vera še nebojim, bo som s tebu.‘“ Ako videla, že sú blízko cmitera, veľmi sa naľakala, ale nemohla už utiecť. Mala čakať, kým on nedovedie koňa nazad, ale vtom sišiel strážnik s veže, vzal ju k sebe, a kým sa princ vrátil, uderila dvanásta, a princ Haničky nenašiel. Na druhú noc prišiel zas, chcel, aby ho rodičia oženili s Haničkou, ináče že nebude mať pokoja. Dali zavolať kňaza, sosobášil ich, princ potom znova umrel a znova ho pochovali.

7. Zo sbierky dr. Makovického je verzia v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levočskom), str. 5 — 6, zo Sv. Petra v Liptove.

Liší sa od predchádzajúcich tým, že milenka zradila svojho milého, vojaka, keď sa dlho nevracal, a rozmarín zvädol pri všetkej jej pečlivosti; milenec, čo i nevolaný čarovaním, jednako pre ňu prišiel. A táto časť podáva sa obvyklým spôsobom:

„Bou jeden mláďenec a ďjevka. Títo dva sa velmi miluvali. Nastala vojna a mláďenec museu pod flintu. Pri lúčení dau svojej frajerce rozmarínu a povedau hej, že bi len rozmarín zasadila, a že abi ten rozmarín o tri roki zvadňe, že to buďe znak jeho smrťi; jestli ale ňje, tedi abi ho čakala, že hej buďe verním. Tato ďjevčica ten rozmajrin poljevala a opatruvala, ale naposledok zvednuu. Ona nad tím velmi sa kormúťila a plakala. Keď už veďela, že ho vo vojňe zabili, odala sa druhjemu. Zrazu ale, keď bola na prjadkách a víšla sa trochu von ohlaďiť, viďela pred sebou chlapa na sivom koňi. Tento chlap vitrčíu proťi ňej ruki a ona chťjác ňechťjác musela si na toho koňa s ňím sadnuť, a tento muž bou ten jej prví frajer. Keď už seďeli na tom sivom koňi, popnuv ho a uťekali, ako bi ich dakto hnau pres moc cmiterou. Že on ale aňí slova krome toho:

ňehovoriu, ona sa na tom čudovala, a povedala: ,Ti si bívau vždi veselí, a teráz takí smutní! Čože ti je?‘ On ale ani slova.

Keď prišli k ostatnjemu cmiteru, zastaviu koňa, zišjeu dolu a kázau jej, abi ho dočkala, dokím hospodu zaopáčí. Ako on odišjeu, ona hňeď dolu skočila a bežala preč, až prišla k jednemu domčeku, ďe sa ešťe svjeťilo. Klope na oblok a kričí pre Boha, abi hej otvorili, ale hej ňik ňeotvárá, a tak v strachu násilňe vošla dnu, ďe našla mrtvjeho na dosce ležať. Sotva sa ale za pec skrila, a už na obloku volalo: ,Otvor, mrtví, mrtvjemu, ulapíme živjeho.‘ Mrtví najprú pusťiu dolu hlavu, potom ruki, tak drjek a nohi, a potom celí stau a otvoriu dvere. Ten na sivom koňi vošjeu dnu, a tú zpoza peci nasilu vivljekou a na koňa zase posaďiu. Keď prišli na cmiter, už bola hotová jama, a oba si tam lahli, a zem ích potom sama od seba zakrila.“

8. Český Lid VI., str. 382 uvádza rozprávku „Nevolaj z hrobu mrtvého“. Rozprávala Iva Mináríková, bohyňa v Mor. Lieskovom. Zapísal Jozef Čižmár.

Vdova mala dve dcéry. Jedna bola pekná, že jej páru nebolo. Jej milého vzali na vojnu, a keď sa dlho nevracal, plakávala za ním neprestajne. Na poludnie išla na vodu: pri studni našla starého človeka, ktorý jej poradil, ak chce vedieť, či žije jej milý, aby šla na cintorín, ak sa nebojí, a tam v šípe najde tri ľudské hlavy; jednu nech vezme a doma v kotle varí, tak privolá milého. Keby však hlava na cintoríne, ako ju vezme do ruky, zodvihla sa nad ten šíp, nech ju položí, lebo jej milý je už zabitý; ak tak neurobí, zle sa s ňou stane. Dievča zaďakovalo starčekovi a bežalo na cintorín. Ako tam vzala hlavu, zodvihla sa jej sama nad šíp, ale dievča neverilo, len hlavu vzalo domov, postavilo ju do kotla, nalialo vody a varilo. Ako hlava začínala vrieť, vyskočila nad vodu a preriekla: „Joj, moja milá, čo robíš, už je zle.“ Tak urobila hlava i druhý ráz. Keď tretí raz vyskočila, riekla: „Čo sis’ navarila, to je tvoja vec.“ Vtom pribehne pekný vojak na bielom koni a vraví jej, aby šla s ním do tej krajiny, odkiaľ ho pohla. Sviazala šaty do uzlíka a sadla si k nemu na koňa. Za nimi kvákaly vrany; milý vravel, že sú to ich hostia, že z ich tiel sa budú kŕmiť večer i ráno. Na cintoríne z koňa sa urobila hmla, stáli nad hrobom, kde horela sviečka. Prinútila ho, že si najpred on ľahol do hrobu, ona potom hodila za ním uzlík a pustila sa do behu. Vbehla do stavänia, v ktorom videla svetlo, a tam tiež bol umretý človek. Skryla sa tam na pec. Milý pribehol, volal na mŕtveho, aby tohto živého vyhnal, a kým sa mŕtvy po tretí raz naťahoval za dievčaťom, zakikiríkal kohút a milý sa rozlial. Trvalo potom dva roky, kým sa vrátila domov; starec jej dovrával, že nerobila, ako jej kázal, a dievčina skoro potom i umrela.

9. Etnogr. Zbirnyk IV., 151, č. 35, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Popaďja milovala vojaka, bedákala potom, keď jej na vojne zahynul. Starena jej poradila, aby z cintorína vzala deväť hláv a postavila do železnáka, aby to kypelo. Keď začalo z hrnca kypieť, hodila okom na dvor, či on už nejde. Bol už tam na sivom koni a zval ju, aby si k nemu sadla. Keď prišli na cintorín, ťahal sa milý prvý do diery, dievča zapchalo dieru perinami, ktoré so sebou vzala, a pustila sa v nohy. Pribehla do chalupy, kde ležal druhý mŕtvy vojak. Skryla sa za pec. Milenec hneď priletel, volal na druha, aby ho pustil. Ten sa už dvíhal, ale dievčina po dva razy obliala ho vodou, ktorá sa tam varila, a tretí raz sa mu už nechcelo vstávať. Mŕtvy milenec strhol strechu a prepadol sa na svoje miesto. Vtom kohúti zakikiríkali, ona utekala až domov, kde spadla na prah a rozsypala sa.

10. Básnicky spracoval túto látku J. G. (raichman) „Láska a smrť“, Lipa I., str. 234 — 240.

Dievča samo čarí bez pomoci druhej:

Rovnako ako v predošlých verziách volá voda kypiac: poď, poď, poď, poď. Dievčina nevzala si so sebou batôžtek. Milenec volá na ňu:

Dievča nepočuje, neodpovedá. Keď prileteli na cintorín nad otvorené hroby, milý skočil do jamy a ťahal ustrašenú dievčinu suchými ramenami k sebe. Kohút zakikiríkal, hrob sa zatvoril, chytené šaty jej odtrhlo a ostala nad hrobom stáť ani skala.

11. Táto pôverečná obyčaj rozpráva sa samostatne v rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, 8°, str. 85.

„Jedna dievka nabrala z cintera hliny a všelijakých zelín a čarovala s tým, aby mala frajerov. Opatrovala to v škryni. Keď odišla do Rakolub na roboty, robilo to v nocí v tej škryni veliký hrmot, že stará Janíčka ani spávať nemohla; preto vyhodila, škryňu ven, lebo sa bála, že jej tie čary zaškodia.“ Srov. Arch. f. slav. Phil. XIV., 146; Povídky lidu opav. a hanáckého, str. 132, č. 53. Anmerk. KHM Grimm I., 408 pozn.

b) Varia sa trávy s hrobu — zjaví sa čierny duch!

Slovenské Pohľady XVI., 267, č. 27, majú verziu „Beckovské dievky v jánsku noc na cinteri“. Z Bošáckej doliny. V rukopise poznačené: Rozprávala Anna Zanec-Geľová.

Beckovské dievčatá chodievaly vo svätojánsku noc na cintorín sbierať zelinky na čary. Jedna dievka odtrhla pri tom nielen trávu, ale nabrala i trošku hliny s hrobu a v tej hline boly drobné kôstky z mŕtvych. Keď potom doma v hrnci všetko varila, aby si urobila kúpeľ, a voda začala vrieť, volalo z hrnca: „Už ide, už ide.“ A keď bubliny začaly vyskakovať, bolo počuť z hrnca: „Už je tu, už je tu,“ a keď sa zeliny dováraly, volalo: „Poď, už som tu.“ Dievčina šla otvoriť dvere, aby videla, kto to ide, ale sotva ich odchýlila, videla tam čierneho ducha. Naľakaná volala mater. Tá hneď zbadala, čo je, pochytila hrniec so zelinami, vyhodila ho cez okno a brezovou metlou začala šľahať dcéru. Keď ju dobre vyšľahala, vybehla cez dvere a začala i čierneho ducha tou metlou obšívať vraviac: „Čo tu hľadáš a mne pokoja nedáš? Choď, odkiaľ si prišiel!“ Čierny duch jej odvetil, že dobre urobila, keď dcéru brezinou vyšľahala, a len aby ju ešte, lebo pre ňu ani mŕtvi pokoja nemajú. Potom zmizol. Dievka od tých čias nechodila viac do cintorína sbierať zeliny.

Na cintoríne nemajú sa zelinky trhať; kto to robí, mŕtvi mu nedajú pokoja. Pod. Deutsche VK östl. Böhmen VI., 185 č. 114 (mŕtvy chytil smelú dievku za zásteru); podľa lužicko-srbského podania (Černý, Mythiske bytośće 415) chodí upír ssať krv. Srov. Menghin deutsch. Südtirol 116, č. 98; Anmerk. KHM Grimm III., 482 pozn. Povídky lidu opav. a hanáckého, str. 68.

a) Kajúcny vrah

Z Hontianskej stolice v rukopisnej pozostalosti S. Czamblovej je rozprávka, ktorú rozprávala „Anna Benčok, rod. a obyv. z Tesár, 27. IX. 1900 v hostínci p. J. Kučeru“. Podávame text podľa zápisu Czamblovho.

„Bou jedon pár zakliaty: mládenec a diouka. Ten mládenec sa volau Donát. Na hrobe stáu skamenetý aj vo dne aj v noci. A jeho frajerka bolo v hrobe. Von ma väču pokotu ako tá. A chodili na priadke diučence, aj chlapci chodili k nín. Tan sa zabávali. Raz jedon mládenec bohatý poviedau: ,Kerá sa taká nájdete, čo toho Donáta donesiete?‘ A jedna taká smelá zala si plachtu a tajšla pre neho a zala si ho na chrbát a doniesla ho na tie priadke. Ako ho niesla na dvere, ten mládenec sa hneď zduriu a poviedau: ,Jaj, ta nes ta, de si ho zala.‘ ,Ej, ale jej dáš aj druhých sto zlatý, čo ma na hrob odnesie,‘ poviedau mrtvy. Tak ona, čo mala robiť, obrátila sa s ním a tajšla.

Kod prišla tatam, kládla ho na hrob a brátila sa, že ide domou. A mŕtvy jej poviedau: ,Hej, počkaj, na spodku na cinteri jesto jedna diera a po tej diere schodke a tan jesto jeden kamenný stvol a na tom stole smutná svieca horí a jedna ženská z knižky sa modlí. Tak sa jej opýtaj, že či mi odpustí?‘ No čo ona mala robiti, už jej bolo chodzako. Tak tajšla tan a opýtala sa jej: ,Ach, ukrutne vás Donát prosí, či mu odpustíte.‘ Ona pokývala hlavou, že neodpustí. Potom vyšla von. ,No, moja diouka, čo ti poviedala?‘ ,Pokývala hlavou, že ti neodpustí.‘ Potom jej poviedau: ,No, choj ešte raz. A tak jej povedz: Ach ukrutne vás ten Donát prosí, a kľakni si na koľená a zdvihni ruke hor a povedz jej: ,Ach ukrutne vás ten D. prosí aj to moje nemluvniatko.‘‘ Ona poviedala: ,Kerô?‘ Lebo nevedela, že je samodruhá. A mrtvý jej poviedau: ,Veď si te samodruhá.‘ Poton tašla na treťom tam a kľakla si na kolená a zdvihla ruke hor a tak jej poviedala: ,Ach, ukrutne vás ten D. prosí. Aj to moje nemluvniatko pod tym pásom.‘ Potom pokývala hlavou, že už odpustí. A nevedela, de sa jej zmizla. Ľen holubička biela postála. A išla von aj tá to svetlo išlo s ňou. Potom ako vyšla von, tak hu tvrdo čakau. ,No, moja diouko, čo ti poviedala?‘ Pokývala hlavou, že už odpustí. Potom sa velký vetor strhou, aj von sa zmizou. A to svetlo tam stálo aj z neho biela holubička zostála. Tak ona potom išla aj to svetlo s ňou aj tye holubičke a tam bou blízo kostvol, tak ako prišla k tomu kostolu, to svetlo zostalo státi a tye holubičke si dovedna zastály. A tak sa na prach rozsypali. Tak ích oslobodila a prišla domou. Tak jej ťen mládenec hned míseu dať dvesto zlatý.“

Srov. Kladské povídky I., str. 11 č. 2; Povídky lidu opav. a hanáckého 109 č. 38. Kubín-Polívka: Podkrkonoší vých., 209 č. 162.

b) Obesenec

1. Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti XVII., str. 86 — 89, má pod č. 37. rozprávku „Kožený most“ zo Spišskej stolice.

Dvaja kupci nemali detí, jeden z nich si vymodlil dievča, našiel ho na ceste. Obidvaja kupci počuli rozprávať o zbojníkoch, ich zámku a o koženom moste, ktorý doňho vedie, že tam obesili chlapca a strážia ho. Stavili sa o celý svoj majetok, kto obesenca prinesie.

Dievča sa ponúklo, že to spraví. Prišlo na koči k mostu a povedalo strážcom, aby ju pustili a čakali do deviatej hodiny. Keď zbojníci zaspali, ukradla obesenca a vrátila sa k otcovi. Kupcovi, ktorý prehral stávku, nechala šesť sklepov.

Harnat zbojníkov išiel hľadať zlodeja, dostal sa až do sklepa kupcovho, nakúpil tovaru a pýtal si dievča za ženu. Potom sa rozprávajú motívy z látky o neveste zbojníkovej (č. 107 Bb). Nechcela hneď s ním a dala si opísať k zámku cestu. Sama ho vyhľadala, dostala sa do zbojníckeho zámku, prešla cez dvanásť prázdnych izieb, v trinástej našla klát so sekerou. Schovala sa pred zbojníkmi pod kamennú posteľ. Zbojníci priviedli mladé dievča, sekali ho od prstov, prst s prsteňom vletel pod posteľ.

Keď zbojníci zaspali, hrdinka odišla ku kanálu, kde bolo plno zabitých ľudí, ktorých strážili dvaja mrchaví psi. Psi brechali, zbojníci sa zobudili a pustili sa za dievčaťom. Dievča sa ukrylo na dube, zbojníci strieľali hore, ale Boh dal veľkú tmu, takže nič nevideli. Jeden kopiou poranil dievča do nohy. Utekalo ďalej, až prišlo ku koženému mostu; tri dni si odpočívalo a potom sa vrátilo domov.

Zbojnícky hajtman vyhľadal dievča znova v sklepe a ushovoril svadbu. V určený deň prišiel so svojimi druhmi, preoblečenými za pánov, a mladucha zavolala celý regiment vojakov. Mladucha odchylne od vlastnej látky (č. 107 Bb) nerozpráva svoj sen, lež spytuje sa svadobčanov, či Boh odpustí za ubitých nevinných ľudí. Hajtman odpovedal, že sa nebojí, mladucha ukázala odťatý prst s prsteňom a dala znak vojakom; vojaci zbojníkov postrieľali. Potom odviezli zo zámku poklady a zámok rozbúrali.

2. Czambel, § 140, str. 260 — 262, má verziu zo Šarišskej stolice.

Milenec chce od svojho dievčaťa, aby prinieslo zpod šibenice znak. Milenka doviedla koňa, na ktorom boly naložené dve vrecia peňazí. Rozprávala o tom kostolníkovi, on to povedal ďalej, až o tom vedeli všetci. Zbojníci hľadali svojho koňa, jeden z nich, preoblečený za mlynára, zablúdil až do dediny dievčaťa, pýtal ju za ženu a vyzval ju, aby prišla na budúcu nedeľu na tanec. Dievča pred dažďom utieklo do kaplnky, prepadlo sa dverami dolu, vypočulo úmysly zbojníkov, ktorí prišli ku dverám sa schovať, povedala všetko kostolníkovi, prišli chlapi a všetkých zbojníkov polapali. Hanička potom sa vydala za prvého svojho milenca.

3. Zo stolice Zvolenskej je verzia, ktorú rozprávala Rozália Chovan, rod. Čudrľik, 76-ročná, rodáčka a obyv. v Slov. Ľupči. Zapísal S. Czambel 12. X. 1900.

„Boli dvaja ludia, čo nemaľi detí. A boľi krčmári. Zaľi si za svoje Anicu, sirotu. V tom meste bou taký zvyk, do desiaťej byť v krčme v nedeľu, ale dlkšie nie. V tom čase stalo sa, že vešaľi na poli ďelako od toho mesta jedňího zbojníka. A to diouča sa bolo dívať. Prišlo domou, bolo večer. Pedínovalo okolo ludi, bola plná krčma chlapou. V tom čase prišiou ta kat okolo deviaťej. A pýtau si nocľah aj večeru. A spýta sa: ,Chlapi, kerí ste smeľí, kerí pojdete pod šebenice, tam som si zabudou rukavice. Dám mu stouku, kdo ích donesie.‘ Nenaišou sa ani jedon z chlapou. Len sa Anica ohlásila: ,Ja pojdem.‘ Kat sa obzreu na ňu: A že či ozaj pojde? Už bola zobraná v ťie časy aj šla. Prejde velikým polom. Prišla do jenej hlbokej cesťi. Našla koňa uviazaňího, osedlaňího a na ňom ťarcha na jednom boku aj na druhom. Nahala ho tak a ona išla gu šibeniciam. A pri šibencovi boli zbojníci, kceli zo šibenca dačo ukradnúť pre šťestia. Zbadaľi, že dagdo ide, aľe nemysleli, že to človek, len že duch. A preto utekaľi preč od šibenici. Anica pribehla k šibeniciam, schytila rukavice katove a utekala nazpak tou cestou, kerou prišla. Zbojníci ďelako od šibeníc pozor dali na Anicu, na toho ducha, a táto došla nazad svojou cestou gu tomu osedlaňímu koňovi. Chytila ho za kantár, sadla naň u šla ako v lufte, len tak ohňa dávaly potkovy. Zbojníci, keď videľi, že ím Anica s koňom utiekla, daľi sa za ňou.

Ona prišla domou pred nimi, dala koňa do maštaľi a zankla ho. Potom prišla do izby a oznámila, že sa rukavice tu, a položila ích na stôl. Rodičom zas oznámila, že doviedla koňa zpod šibeníc a že je v maštaľi. Složiľi s koňa ťarchu, a to boly samje peniaze. To bolo v sobotu večer.

Keď rano staľi, roďičia Aničkini daľi čo treba variť a sami sa sberaľi do kostola. Aj sa zobraľi, aj knižke už maľi v rukách. Desať hodín už bolo. V ťen čas príde jeďen krásňi mlaďí človek a pýta si rumplík vína. Krčmár bou zákoniťí a poviedau: ,Nie, už je po desiaťej.‘ Krčmára prosiu, že je pocesňí. Krčmárka povedala: ,Ale daj mu, Anica, nak vypije a nak ide preč.‘ V tom rodičia oďišli preč a zostala sama s ním. Šla mu dať do kredencu, on povie: ,Prosím ich, nak mi daju frišního z pivnici.‘ Ona počúvla, zala sviecu a šla mu po víno do pivnici. On za ňou. Keď prišľi gu sudu, kcela sa zohnúť a mu natočiť. On povedau: ,Nahaj, neber, tu ti koniec životu. Čo si nám včera toho koňa aj s pokládom zala?‘ A na zadku v pivnici boly druhje dvere, čo váľali tade suďi aj nosiľi vodu. Anica povedala: ,Aj vteďi, koď vešaju, daju malý pardon…‘ a v ťie časy sa rozbehla nazadok do pivnici gu druhým dverám. On za ňou ňie, lebo si mysľeu, že nemá de ujsť. Ťieto dvere chytro za sebou zamkla a bežala gu prvým dverám a aj ťje zaplesla a zamkla. Tak bou zbojník chyteňí v pivnici.

Keď prišľi z kostola, rodičom oznámila, gdo to bou ťen vandrovní a čo kceu vykonať a ako ho ona do pivnici zatvorila. Prišla vrchnosť a zbojníka živýho chyťili. Nezradiu kamarátou aj zmárniľi ho.

Pod tým časom ťí zbojníci len mysľeľi, ako Anicu dostať. Nebožiatko! Mali na ťej krčme ladvoveň v pivnici a nad ladvovňou bola kuchyňa. A pri kuchyni v izbe Anica spávala. Podkopali sa do ladovni a ztade do kuchyni v noci dieru vyrobiľi, aľe Anička zbadala. Pomaly dvere na svojej izbe otvorila a prišla do kuchyni. Tu vidí chlapovu hlavu von z diery aj ruke. Bou tam v blízkosti stolec na sekania mäsa a pri ňom sekáč. Vezne sekáč, oťala zbojníkovi hlavu a vytiahla ho do kuchyni. Druhý za ňím šušká: ,Či si tam?‘ ,Tu, kamarát, poď za mňou!‘ tak povedala Anica. Tak potom aj druhýho aj šetkých tak obriadila. Bola smelá a mocná. Potom zobudila rodičou a ukázala ím, čo urobila. Rano zavolali rodičia vrchnosť. Tá prišla a našla zbojníkou s hlavami poodtínaňíma.

Taká smelá a mocná bola Anica.“

V tomto rozprávaní sú zjavné stopy látky o neveste zbojníkovej. Kubín-Polívka: Podkrkonoší záp. 683 č. 115. Anmerk. KHM Grimm I., 373.

c) Smelá dievka vzala nebožtíkovi širák

Slovenské Pohľady XVI., 265 — 267, č. 26, majú rozprávku „Dievka a mrtvý“. Z Bošáckej doliny. V rukopise na konci zapisovateľ poznačil: „Rozprávačka Mária Zamec, rodená Drietomanka, hovorila: To sa stalo skutočne, keď moja mamenka boly ešte mladou a ja som to od nich počula.“

„Dievky stankovské chodievaly každý rok spievať na cintorín ,Hoja Ďunďa‘ a bavily sa tam do polnoci. O polnoci zjavovaly sa strašidlá a dievčatá sa rozutekaly. Len jedna smelá dievčina vravela, že sa strašidiel nebojí, lebo len chlapci chodia preoblečení strašiť. Chlapci sa zaklínali, že to nerobia, ale že to mŕtvy z hrobu vstáva. Ale dievča so smiechom vraví, že sa dozvie, kto chodí; ak tej noci príde, vezme mu širák. Urobila tak a utekala so širákom domov. Počula, že ktosi za ňou dupoce, ale sa neobzrela, lebo si myslela, že ju ktorýsi mládenec doháňa. Ešte ani dobre nedobehla domov, a už mŕtvy stál pod oknom. Doma riekla materi, že vzala širák ktorémusi chlapcovi, preoblečenému za strašidlo, a že by rada vidieť, komu patrí. Vtom zakričal mŕtvy pod oknom: ,Daj mi môj širák.‘ Zľakly sa mať i dcéra čudného hlasu a vyhodily širák von. Ale širák letel nazad do izby a hlas volal: ,Kdes’ ho vzala, tam ho dones!‘ A to sa tri razy opakovalo. Strašidlo čakalo pod oknom, kým kohúti nezaspievali. Ráno šly obe poradiť sa na faru. Kňaz riekol, že nič nepozostáva, len zaniesť širák na miesto, potom bude mať pokoj, a na jej prosbu sľúbil, že pôjdu s ňou ešte dvaja farári. Keď prišli na cintorín, dievka položila širák, stojac medzi kňazmi, na hrob, a tu sa strhol strašný víchor, schytil dievku a zaniesol ju kto vie kam, že nikdy viac nebolo o nej slýchať.“

Srov. Anmerk. KHM Grimm I. 34, pozn., III. 482 pozn., Zborník Juž. slav. XIX. 134, č. 12, XXI. 9, č. 9; Prikryl: Záhorská kronika 1892, 248, 426; Blätter Pommer. Vk. VI. 70 č. 3; IX. 63 (košile); Mater. antropol. archeol. XIII. 55 č. 18 (prsteň); pod. Lud. X. 223, XIII. 41 (čiapka); Mitteilg. Schles. Vk. XV. 199; Deutsche Vk. östl. Böhmen III. 231 č. 36; Mitteilg. Schönhengst 1906, str. 29 (rubáš). Ztschrft. d. V. f. Vk. XXIV. 420.

d) Smelá dievka vezme nebožtíkovi vajcia, snášané na jeho lono

Tovaryšstvo III., str. 344 (Povesti z ľudu. Sosbieral A. B—y), má rozprávku „Daj mi moje, čo je nie tvoje“.

Mládež sa schádzavala na priadky. Smelá dievčina sa ponúkla, že im prinesie niečo na jedenie. Za chvíľku sa vrátila s plným podolkom vajec. Upražili si ich, a bolo veselo. Odrazu sa pod oknom ozvalo: „Daj mi moje, čo je nie tvoje, daj mi moje vajcia!“ Všetci od strachu zmeraveli, dievka najviac, a tu sa priznala, že vajcia priniesla z kostnice, kde nedávno položili vykopanú dievku a sliepku snášala jej do lona vajcia. Podaktorí začali odpľúvať, ba aj dáviť, ale pod oknom volalo neprestajne: „Daj mi moje, čo nie je tvoje.“ Gazdiná vyhodila škrupinky oblokom, ale mŕtva ich hodila nazad, volajúc, aby ich podala tá, čo ich vzala. Dievka sosbierala škrupiny a podávala ich cez okno mŕtvej, ale ona jej schytila i prsty, odtrhla a zmizla.