ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Holubica 1846 — 47, str. 14, má „Povesť o troch cérach, ktorje jedon žobrák zo zlatim jablčkom do pekla odvjedou“.

Večer prišiel žobrák do vdovinho domku a pýtal si nocľah. Ráno riekla vdova dcére, aby šla hosťa vyprevadiť. Žobrák spustil zlaté jabĺčko a dievka bežala za ním stále až do neznámeho kraja. Jablko odrazu skapalo, žobrák sa premenil na pekného mládenca a vzal si dievča ako svoju ženu domov. Bol to čert, ktorý za jabĺčkom zaviedol dievča do pekla. Dal jej robotu riadiť izby, upravovať posteľ a dobre variť. Zakázal jej vojsť do dvanástej izby a dal jej zjesť myší chvostik. Ale ona neodolala, otvorila dvanástu izbu a videla tam mŕtvoly a dva sudy krvi. Myslela, že je to med, vstrčila tam prst, ale prst jej odpadol. Odskočila, aby nahotovila obed, a šla k studni pre vodu. Tam sa jej zjavily tri holúbky a prosily ju vody, ale ona ich zahnala.

Na obed vrátil sa čert a pýtal sa, čo je jej prstu, keď sa z neho krv len rinula. Poznal, že neposlúchla, odťal jej hlavu, mäso nasolil a krv spustil do suda.

Potom sa vybral ešte s krajším jablkom ku vdove pre jej druhú dcéru; tiež sa jej tak povodilo. Tretia dcéra osvobodila seba i dve sestry na radu troch holúbkov, ktorých napojila. Tak poradily jej, aby si na žalúdok uviazala myš a mačku, a keď sa čert pýtal: „Myšie, myšie, myšie chvostiky, kde ste?“, a: „Mačacie uši, kde ste?“ ozvaly sa. Prst vstrčila do oboch sudov. Na druhý deň nabrala do truhiel pokladov, pomazala sestry dobrou krvou, že ožily. Na tretí deň pomazala seba i sestry masťou a odletely na truhlách k matke. Keď čert zas k nim prišiel, rozotrely čarenú zelinu, ktorú on mával v dome na obloku nad hlavou, a milý čert rozlial sa ma kolomaž. Vtom priletely tri holúbky, a keď im najmladšia otvorila okno, vošly a premenily sa na mládencov.

Temer celkom rovnako rozpráva sa táto povesť v rukopisnej Sbierke Dobšinského č. XVIII., str. 32 — 41, č. 9 „O troch djevkoch“.

Ako z poznámky na str. 41 vidno, napísal ju dňa 13. júna 1849.

Rozpráva sa tu vcelku to isté jednoduchejšou formou, sú len drobné odchýlky v jednotlivých motívoch. Tak na konci rozprávky sa vraví, že prvý deň dievka má zjesť psie uši, druhý deň mačacie; zázračnú bylinu dostala najmladšia od holúbkov. Ale zas chybí jej motív, ako holúbky priletely a premenily sa na mládencov. Je ešte poznámka, že dievča urobilo bábku z medového cesta. Túto rozprávku v spracovaní P. Dobšinského priniesly Slovenské povesti, str. 81 — 86 pod nadpisom „Za zlatým jabĺčkom“ (nov. vyd. str. 142).

Dobšinský spomína dve verzie: sbierku Važeckú a svoju vlastnú. Vytlačený text srovnáva sa bezmála úplne s rukopisným, ktorý sme práve spomínali. Poznačiť však treba, že dievčaťu zakazuje sa vstúpiť do trinástej izby a nakladá sa mu zjesť oči, uši a nos ľudskej hlavy. Najmladšia posadila k ohnisku bábku, ktorú z medového cesta umiesila a upiekla v peci, a dala jej do ruky varešku, ako by jedlo miešala a varila.

2. „Dla prostonarodnieho písateľa z Vážca“, akiste podľa ztratenej sbierky Važeckej, bola upravená táto rozprávka v Prostonár. slov. povestiach V., str. 21 — 26, „O pohanskom kráľovi“.

Výťah tejto verzie dostal sa do soznamu rozprávok, pripravovaných zač. 50-tych rokov do tlače. Pozri Súpis I., 58.

„Pohanskí král. Pítau ženu, 2 sestri, že z mŕtvej hlavi nezedli nos, oči, uši, zoťau, 3-a holúbky pofrkala, žobráka nachovala, a tak radou tohoto ostatního, oči, uši, nos, dala mačatu zest. V 13. chyži napojila a vipustila kresťanou, ona ušla ku kresť. královi; ten ju našjou, naspak dovjedou, chceu ju zoťat, žobrák a holubki ju oslobodili od smrti. — Cod. Važec, sv. 13.“

Miesto čerta hľadá nevestu pohanský kráľ. Scéna s holúbkami pri studničke stala sa prv, ako nevesta prijde do kráľovho zámku. Nevesta má i tu zjesť oči, uši a nos ľudskej hlavy, ktorú má pre kráľa uvariť. Sestrám sa predkladá hlava sestry predtým zabitej. Starý žobrák poradil najmladšej neveste, aby to dala zjesť mačaťu, ktoré jej sám dal, a mača aby si položila do vrecka. A až tejto najmladšej žene zakazuje sa vstúpiť do trinástej izby. Našla tam prikovaných kresťanov, priniesla im vody, a hneď, ako sa jej napili, reťazi s nich spadly a oni rozišli sa po svete. Ustráchaná pustila sa za nimi i ona a prešla cez more ku kresťanskému kráľovi. Ten bol povedal, že sa skôr neožení, pokým mu Boh nepošle po mori takú dievčinu. Zapáčila sa mu a oženil sa s ňou. Pohanský kráľ to zvedel a uniesol ju. Doma chcel ju posekať „na kapustu“, ale vtom prišiel žobrák ku dverám a zaspieval. Kráľ vyšiel k nemu a ona zamkla za ním dvere. Vonku čakal kráľa starec s holúbkami a roztrhali ho na kusy. Prišiel potom kresťanský kráľ so všetkým vojskom, a keď ju tam našiel, srdečne sa s ňou svital.

3. Túto rozprávku rozpráva ešte Sam. Reusz v Codexe Revúckom A, 13 a sl. Pre tlač chystali ju vo veľkej sbierke rozprávok, ktorú na zač. 50-tych rokov pripravovali vydať, a podľa nej bola spracovaná v Slov. povestiach 432 — 438 pod nadpisom „Zlatý zúbok“. Pozri Súpis I., 55.

Pán ženil sa s dcérami bedárovými. Zakazoval im len to, aby nevstupovaly do dvanástej izby; jedenásť malý riadiť. Dievčina neodolala, nazrela do izby a videla sudy zlata, striebra, medi a sudy naplnené nohami, rukami, telami a hlavami ľudskými. Nabrala si plno zlata a dala sa na útek. Pán ju dohonil, rozsekal na kusy a pokládol do suda. Tak povodilo sa i druhej sestre. Najmladšia po kopyte poznala, že ženích je čert. Otvorila i ona dvanástu izbu a na pamiatku len zub si pozlátila. Vzala si s klinčeka troje šiat, slniečkové, mesiačkové a zlaté, zamkla izbu, šaty vložila do truhly, sama tiež sa do nej zavrela a rozkázala jej niesť sa popod zem, aby ju čert nikde nemohol dohoniť na povrchu zeme. Napajedený čert prišiel k jej otcovi, priviedol ho do zámku a v dvanástej izbe ukázal mu rozsekané dcéry. Potom ho tiež rozsekal a uložil do suda.

A tu sa pripája nová látka: Po dlhej podzemnej ceste prišla dievka do diery, tam odhodila vrchnák s truhly, vyskočila, zatvorila truhlu a vyšla z diery. Zazrela utešený zámok, vstúpila tam do služby a pásla „pulky“ (morky). Chodila za nimi otrhaná, a aby ju nepoznali, zamazala si tvár každý deň hlinou, ale na paši pri studničke sa umyla, aby sa tešila zo svojej krásy. Tam ju prekvapil raz princ a od tých čias bavieval sa s ňou na pastvisku. Ale jeho matke sa nepáčila a vyhnala ju zo služby. Zlatý zúbok šla rovno k truhle, položila sa do nej, zachlopila vrchnák a dala sa odvážať popod zem. Onedlho dostala sa do mesta a začala sa sama živiť šitím.

Truhlu so šatami skryla v jaskyni, ako stojí v rukopise, v tlači to vystalo. O krátky čas oznamoval sa tanec, a že naň môžu ísť všetci pekne oblečení. Prišla tam najsamprv v zlatých šatách, potom mesiačkových. Prišiel i princ a poznal ju po zlatom zube. Prvý raz mu o polnoci zmizla. Druhý raz ju prosil, aby ho neopúšťala, že mu rodičia pomreli (tak v rukopise, v tlači len matka) a že si ju chce vziať za ženu. Objal ju pred všetkými, v tlači sa dokladá, že ju vyhlásil za svoju ženu. A “… ona sa mu okolo hrdla obkľúčila“, pridáva sa v rukopise. Ráno poprezeral jej truhlu (podľa rukopisu). Ako prišli na zámok, obliekla si slnkové šaty. „Ale i tá verná láska koniec vzala“, vraví rukopis. „Ale i veľká láska niekdy škodí“, mieni sa v tlači. Dej zakľučuje sa tragicky. Keď raz mladá pani krájala chlieb, objal ju princ, noža nevidiac, pritisol ju mocne k sebe, a tak sa nevedomky nožom prepichol. Pani od ľaku zamdlela a vypustila dušu.

Srov. hore str. 245, č. 51 Ab č. 1, hore str. 306, 51 E č. 1.

Rozprávanie v Codexe Revúckom A, 13, pre tlač upravil Ján Francisci-Rimavský v Codexe diversorum auctorum A, str. 52 — 57, dňa 6. prosinca 1843 a novelisticky ho prifarbil.

Hlavný rozdiel je v tom, že tragický koniec vynechal a miesto neho pripojil záverečnú formulu: „A ja som tješ tam bou, pribili mi na čižmi slamenje ostrohi, posaďili ma na jedon vodou naplňení mech a vipravili ma domou. Ja som mech, abi lepšje so mnou šou, ostrohami píchau a naráz prepíchau — voda vihúkla a sem ma, sam ňevjem jako, doňjesla. Teráz som tu.“

Ináče text rozmanite upravoval a roširoval a pritom prostý rozprávkový ráz stieral. Keď ženich prišiel pre tretiu nevestu, povedal mu otec: „Ja bi som museu pominúť, a ňemau bi mi kdo aňi oči zatlačiť. Mohla račej dajedna z ňích sem prísť, tak bi sa bolo svečilo.“ Tretia sestra v zámku, „keď si odbavila prácu, hľadela sa šelijako rozveseliť, ale sa na žjadon spuosob ňemohla. Naveki si mislela na sestri a krem toho jej samotnej velmi sa cňelo a čas jej bou dlhí, lebo pána málo kedi doma bívalo“. Keď videla pánove kopytá, dala znovu dlhšou rečou výraz svojmu strachu. Keď sa zachránila útekom a vyšla z truhly, „krásnje poľja a lúki ju privítali, mestá a dediny sa jej pred ňou rozložili a jeden velkí pekní zámok sa pred ňou vipnuu visoko, visoko“.

Naširoko sa vykladá, ako prijímali dievčinu v zámku: „V zámku ju ňevelmi dobre privítali, šetko bolo cifruvanuo, peknuo, na takú zamazanú a neobrjadenú aňi hlaďeť ňemohli, het ju chceli odprašiť.“ Keď princ prvý raz dievča videl, „obraz ten, ktorí sa do pameťi vtlačiu, hlina zamazať a zašpiniť ňemohla, hlina sa ho ňechiťila, a len mu stáu naveki pred očima, jako obraz najvaččej krási na sveťe. Od toho času ustavične na ňu misleu, ňemau aňi dňa aňi noci“. Zvlášť opisuje sa druhé svídanie princovo s pastierkou. Vstúpenie do tanečnej sály a jej účinok na spoločnosť vynáša sa živými farbami. Na pr.: „stála tam jako aňjel, ktorého sa zjavenja jednich zbožnou mislou, abi sa ho oslavovali, nadchlo, druhích hneď ťeplim vetrom hanbi hneď stuďením strachu ofukau…“; ona tam stála „jako čarodejnica v postave aňjela a šeci prítomní jako švihnutí čarovním bleskom jejiních očí“. Keď sa zjavila v mesiačkových šatách „jako mesjac na tmavom nebu medzi hvjezdičkami zajasala“. Keď ju princ požiadal o ruku, „zapálila sa jako malina, oči od zeme zdvihnúť nemohla, srdco jej bilo…“

Sú i niektoré lexikálné zvláštnosti, na pr. kočiar „frungotau“ a iné.

Zlomok tejto rozprávky máme i v stručnom výťahu v Codexe diversorum auctorum A, str. 92, č. 32, „Zlatý zúbok“.

„Jeden král mau céru, ktorá sa za žjadneho z ohlačou nechcela vidať. Len ráz prišou jeden pán, ten sa jej zapáčiu, zosobášila sa s ním a naráz aj odišla. Na ceste spozorovala, že ma mesto nuoh kopita. Nalakala sa a plakala ustavične. Keď prišli vo velkej hore pred jeho kaštjel, zostali pred — branou — a čert dnu vnišou, vraj porjadki urobiť. Medzitím pristúpiu ku koču jeden žobrák a prehovoriu k nej, abi neplakala, ale keď do izbi buďe mať ísť, abi sa na dvere zavesila a aňi na volaňje aňi na trhaňje sa nepustila. Tak urobila, a keď pretrpela, prepadou sa naraz zámok a našla sa na jednej lúke. Zas žobrák k nej prišjou, žobrák jej šati do jedneho stromu pokládou, do blízkeho mesta ísť kázau, kďe ju v princovom dvore do službi prímu. Slúžila u kuchára. Pri kúpaní ju poznau princ, lebo sa šetki služki z jeho dvora kúpať museli, keď ju nikde nájsť ňemohou.“

Verzie tejto látky sú v Anmerk. KHM Grimm I., 398 č. 46.

1. Prostonárodní Zábavnik III., str. 419 — 423, má rozprávku „Povesť o kupcovi“.

Pán sa oženil s kupcovou dcérou a viedol si ju domov do svojho zámku cez husté lesy. Večer sa vybral na poľovačku a rozkázal žene, aby s večerou naň čakala, a pohrozil jej, ak zaspí. Jednako zaspala po všetky tri večery, a tak jej odťal hlavu. Nevodilo sa lepšie ani jej druhej sestre. O niekoľko týždňov vybral sa pre tretiu nevestu. Tá vedela ho doma zdržať, nepúšťajúc ho na poľovačku. Vyzvala ho, aby si sadol v záhrade do trávy, že mu tam bude ískať. Varoval ju, aby tam nešla, lebo je to tráva, kto sa ňou potrie, zaspí na toľko rokov, koľko si zažiada. Ale ona nedbala, ískala mu, že zaspal, posypala ho tou trávou a povedala, aby spal deväť rokov. Potom šla do zámku, nabrala zlata, striebra; šla do sklepa, tam videla mnoho mŕtvol a poznala medzi nimi svoje sestry. Našla hrnček plný masti, pomazala ňou svoje sestry, dotkla sa ich prútikmi, ktoré tam našla, a oživila ich i ostatných.

Medzi nimi bol i gróf, a ten si ju potom vzal za ženu. Žili šťastne, kým sa nepriblížil deviaty rok.

Postavili stráže okolo zámku, aby nikoho dnuká nevpúšťali. Zbojník dal potom práčke-žene lístok, aby ho položila pod podušku, kde panstvo spávalo. Všetci zaspali okrem panej. Lúpežník vošiel potom do izby a chcel ju zabiť. Ale tak hlasno skríkla, že pobudila stráž, zbojníka chytili a šmarili do ohňa.

2. Codex diversorum auctorum A, str. 96, č. 38, má rozprávku „Zbojníci a mlynárska djevka“.

K mlynárovi, ktorý mal tri dcéry, prišiel zbojník, preoblečený za žobráka, žobrať. Mal jablko, ktoré za ním stále bežalo a tancovalo hockde, kde sa zastavil. To sa tak zapáčilo najstaršej dcére, že jej otec jabĺčko kúpil. Nezadlho prišiel druhý, preoblečený za horára, tiež s takým jablkom, a pýtal si dievča. Keď odchádzali, vzala si nevesta pšeno a sypala ho po ceste. Ale vrabci pšeno pozobali.

Muž dal jej doma kľúče od všetkých svetlíc, zakázal jej však, aby nevchádzala do ostatnej izby. Nemohla sa premôcť, otvorila, skočila dnu a videla v sudoch krv z dievčat. Jablko skočilo za ňou do izby a potom do suda. Darmo ho umývala, viacej netancovalo. Zbojník, keď sa vrátil domov, zbadal, čo sa stalo, a zabil ju.

Taktiež vodilo sa druhej sestre. Tretia nevesta dlho sa bránila, ale nakoniec len jednako odchýlila dvere, že sa jablko nemohlo cez ne prešmyknúť. Na druhý deň zakrútila pečlive jabĺčko do mnoho škatúľ a potom pozorne prezerala izbu. Tretieho dňa videla ešte masť a poranila si prst. Keď zbojník počul, že si dievča odseklo kus prsta a že jej spadol pod posteľ, bežal pre masť, odseknutý prst potrel masťou a priložil, takže sa hneď srástol. Napísala domov, že im pošle bednu múky, ale aby ju neotvárali pred jej mužom. Šla potom do ostatnej izby, potrela sestrine rany, a sestra hneď ožila. Posadila ju do bedny, bednu dala na voz a povedala mužovi, aby ju dopratal k jej rodičom. Tak poslala domov i druhú sestru a napokon sama sa dala v bedne odniesť, keď predtým bola položila do postele vosková figúru.

Predtým napísala domov, aby pozvali na hostinu čím viac ľudí a položili im otázku, čo si zaslúžil zbojník, ktorý zabil troch ľudí. Tu je rozprávka prerušená, lebo ostatný list rukopisu sa ztratil.

3. Czambel, str. 241 č. 131, má verziu zo stolice Spišskej:

Zbojníci pýtali si dcéry mlynárove. Dievčatám predkladá sa zjesť ľudské ruky a prsty. Tretia utiekla rovnakým spôsobom, ako v rozprávke o „Zlatom zúbku“, pozri č. 59 A, tiež sa pripojuje tá istá látka, ale rozprávanie je omnoho jednoduchejšie. Dievčina neopustila službu, nešla do druhého mesta. Pastierča ide samo na ples v šatách mesiačkových, hviezdičkových a slniečkových. Na konci sa ešte rozpráva, že zbojník hľadal nocľah v zámku a chcel ju zavraždiť, ale zachránila sa, keď zadržala muža doma.

To sú verzie látky o „Modrovousovi“. Srov. Anmerk. KHM Grimm I., 404, a ďalej.

4. Zo stolice Oravskej je verzia, ktorú rozprávala Teréza Sakaráška, rodáčka z Krásnohorca „a býva v Tvrdošíne“. Zapísal S. Czambel.

K chudobnej žene prišiel zbojník, preoblečený za pána, pýtať jej najstaršiu dcéru. Odviedol ju do svojho zámku. Riekol jej, že bude variť pre trinásť mužských, zakázal jej vstúpiť do trinástej izby a dal jej jabĺčko, že pozná podľa neho, či mu je verná. Neposlúchla, a jabĺčko spadlo v trinástej izbe do jamy plnej studenej krvi. Vytiahla ho, ale jabĺčko „zbledlo“. Zbojník ju potom posadil do jamy krvi, že jej len hlava vyčnievala. Druhej sestre vodilo sa celkom rovnako. Najmladšia, Katinka, dala jabĺčko „do kufríka“. Vošla tiež do trinástej komnaty, uvidela tam svoje dve sestry a sľúbila, že im pomôže.

Odchylne od obyčajného rozprávania poslala v neprítomnosti zbojníkovej po sluhovi bednu so svojou najstaršou sestrou a odkázala rodičom, „aby nevyberali z kisne v izbe, chyba v komore, a to preto tak naložila, aby sluha nevedel, čô v kisni priviezol“. Rovnako dopravila druhú sestru v bedne. Naposledok „si bábu spravila, ako je ona, a voskom tvár oblepila, aby sa zbojník nazdal, že je to ona“. „Posadila hu hore na pec za kachlíky a tje šaty bábe obľekla, čo najkrajšie mala.“ Potom sluhovi povedala, že sa cíti chorá a že na druhý deň nebude môcť prehovoriť ani slova, že mu nachystá bednu, aby sa jej nič nespytoval a bednu odviezol k jej rodičom. Zbojník divil sa, že večera nie je prihotovená, že je Katinka taká bledá; vliezol na pec, „oblapoval ju“, ona sa mu rozsypala a on sa zo žiaľu zastrelil, že mu umrela. Katinka potom sa vydala do zámku, nabrala tam peňazí a druhých zbojníkov uväznili.

5. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprávala „Maly Mara, asi 60-ročná, a 45 rokov žije v Nemčinach“. Zapísal S. Czambel 16. mája 1903.

„Bou jeden chudobný človek a mau tri ďieuky. Tye ďieuky ništ ňerobili, len sa v prahu na cesťe ihrávali. V tom prahu najšli tri turáky a prišli domou. Hovoria otcovi: ,Apko, najšli sme tri turáky. Tan a tan buďe jarmok, za tye tri turáky hybajte na jarmok a tan nán nakúpte šiat, ako ďieukan prináleží, keď sa vydávajú.‘ A von išou a nariekau, že čo jin von za tye tri turáky nakúpi. Tan ho ostretou jeden pán a pýtau sa ho, čo mu je. Chudobný človek povedau, že má tri ďieuky a tye ňiš ňerobia, len sa na cesťe (v) prahu ihrávajú a v ton prahu najšli tri turáky a doňiesly otcovi, že tan a tan buďe jarmok, aby jim išou nakúpiť šiat, ako prináleží ďieukan, keď sa vydávajú. Preto narieka, že čo von, otiec, za to kúpi. Ten pán poviedau: ,Dán ťi dosť peňazí, až mi dáš volakerú za ženu.‘ On slúbeu, že mu dá, kerú bude sťeť. Keď otiec prišou z jarmoku, doviezli mu vozy, čo nakúpeu ďieukan.

Na večer prišou ten pán a pýtau sa, že kerá má zaňho vôlu. Najstaršia povedala, že ona zaňho pôjďe. Pán poviedau, že svadbu len doma bude robiť. Tak hu zau sebou. Išli cez jennu horu. Ona mu hovorí: ,Muž môj sladký, ja by velmo vodu pila,‘ a von: ,Hybaj, žena moja, hyn tan je jenna stunňička, tan je jenna korčuška, s ton sa napi vody. Prídu ta tri holúbky, ale tye ňenapoj.‘ Tak ich aňi nenapojila. Prišla g mužovi a išli cez tye hory ďalej. Doviedou hu do jenneho domu, a ten bou zo samých človačích hláu. Aj jej dau variť jennu človačú hlavu. Išou preč a jej povedau: ,Žena moja, tu máš túto hlavu. Keď sa tá hlava uvarí, poton ty zec uši aj nos z nej!‘ Keď sa hlava uvarila, uši, nos odrezala a hodila ích mačke. Prišou pán domou, pýta sa jej, či tú hlavu uvarila a či nos, uši zella? On kričí: ,Uši, nos, ďe sťe?‘ Oni sa jej ohlásily: ,Tu sme tu, mačke v bruchu.‘ A von stau hore a rozdrapeu hu na dve polovice. Zaveseu hu do komory na klin a poton zas išou tomu svokrovi: ,Ej, apko môj, ak vy sťe vaše ďieuky haňili, že ňevedia niš robiť, len na cesťe v prahu ihrávať, a zali mi ju za kuchárku. Keby sťe mi ešte z in tých švagrín jennu dali.‘ Otiec sa pýta, že kerá má vôlu zaňho iť. Tak išla strenná.

Išli zase cez tú horu a hovorí aj tá: ,Muž môj drahý, šak by son vodu pila.‘ A on jej poviedau, že je tan jenna stunňička, aby išla a aby sa napila vody s korčuškon.^[325] Prišli aj tye tri holúbky k nej, ale tye ňenapojila. Vráťila sa g mužovi a išli zas cez tú horu. Doviedou hu do toho domu, čo mau zo samych človačích hláu. Dau aj téj variť jennu človačú hlavu a povedau jej: keď sa uvarí, aby uši, nos odrezala a aby ich zella, zakul von domou príďe. Hlavu uvarila, uši, nos odrezala a hoďila ích psovi. Pán prišou domou a pýtau sa jej, či uši, nos zella? Kričí: ,Uši, nos ďe sťe?‘ Oňi sa ohlásily, že sa psovi v bruchu. Poton aj tú chyteu a rozdrapeu na dve polovice a zaveseu aj tú do komory. Poton išou zasek tomu svokrovi pre tú najmlačú a poviedau: ,Ej, apko môj, šak ste vy vaše céry velmo haňily, že nevedia ňiš robiť, a ta zali mi aj tú druhú za švajlenu. Či by sťe mi ešťe nedali aj tú najmlačú?‘ On aj tú prislúbeu. Aj s tou tak išou cez hory.

Aj tá mu tak hovorila: ,Muž môj sladký, ja by velmo vodu pila, ledva od smadu iďen.‘ Aj tej povedau: ,Tan je jenna stunňička, a jenna korčuška, s tou sa napi vody.‘ Prišla gu stunňičke a napila sa vody. Prišly k ňej tye tri holúbky a ona ich napojila a oňi jej hovoria: „Ďieuka moja, tento tvoj oddanec je zbojník, von ťa dovedie do domu zo samých človačich hláu, dá ti variti človačú hlavu, keď pôjde preč, a povie ti, aby si ty tú hlavu uvarila a, zakul von domou príde, aby si ty uši nos z tej hlavy zella. A ty uši, nos odrež a uviaž si na ťeplý žalúdok. Keď von bude kričať: ,Uši, nos ďe ste?‘ oňi sa ohlásia: ,Tu sme, tu na teplon žalúdku.‘ Tak on buďe mysleť, že si ích ty zella, a on ťa chytí a povie ti: ,Ty si moja verná malženka.‘ A poton pôjde preč a von ťi bude dávať od dvanásťich izbou klúče. Ty mu povedz: ,Ako by ťi bola verná malženka, keď mi ty ňedáš od tej trinásťej ízby klúče?' (V) tej trinástej izbe, tan je dvanásť oriašou a jeden klobúk a jenna ďivá ďieuka a ďivý brau. Keď ty zavrtíš ten klobúk, tých dvanásť oriášou vyskočí, a čo jín roskážeš, to učinia.‘ Čil ona išla g mužovi a on hu hrešeu, že ďe už tolko bola, a vona mu poviedala, že tá voda taká dobrá bola, že sa aj po tri rázy vrátila, čo hu išla piť.

Poton išli do toho zbojňíkouho domu. Dau aj tej variť tú človačú hlavu. A povedau jej: ,No, žena moja, ja iďen preč a tu máš túto človačú hlavu, a zakuľ já domou príden, uši, nos z nej zec.‘ A s týn oďíšou. Keď sa vrátiu, pýtau sa: ,Žena moja, uvarila si hlavu?‘ ,Uvarila.‘ ,A uši, nos si zella?‘ ,Zella,‘ On kričí: ,Uši, nos, ďe sťe?‘ Oňi sa ohlásily, že sa na teplon žalúdku. On ju tedy chytiu okolo hrdla a povedau: ,Ty si moja verná malženka.‘ Poton jej dau klúče od dvanásť izbou a ona mu poviedala, že akoby bola verná malženka, keď jej od tej trinástej izby klúč nesce dať. Ale poton von jej dau aj od tej trinástej izby klúče a zas išou preč. Keď ona vedela, že je už honňe ďelako, išla do tej trinástej izby a klobúk zavrťela a povedali jej tý oriáši: ,Čo rozkážeš, čo sťeš?‘ A ona in poviedala: ,Ništ nerozkážen inšie, len za čierno more ma zaňeste a zo samyho diamantu kaštiel aby mala tan hotový.‘ Poton vona ďivú ďieuku odviazala aj ďivýho brava a to si sebou zala za Čierno a za Červenô more.

Keď von domou prišou, nuž jeho malženku doma ňenajšou. Hladau hu za seďen rokou a zodrau sedmore zeleznye buoty a na ten siedmy rok hu najšou, a keď tan prišou, pýtau sa jej čeladi, že (v) kerej izbe paňi býva. Keď mu ukázali, (v) kerej izbe ona bola, on zachlopau na dvere. Otvorily sa mu; poviedau: ,Ej, mladá paňi, už son ťa seden rokou hladau, sedmore zeleznye buoty son zodrau, ale už čilej mi ňeujdeš, len sa ber‘ A ona mu hovorí: ,Muž môj sladký, ďe si ty viďeu, aby žena po predku choďila?‘ Tak on poslúchou hu a išou popredku a ona sa chytro obrátila a ďivú ďieuku aj ďivýho brava odviazala a tan ho na drobnye kúsky roztrhali.

A ja son bola tan, a žen ma vyhodila až sen.“

Kubín-Polívka: Podkrkonoší záp., 692 č. 122. Motív žena utekajúca kladie na svoje miesto lútku rozpráva sa v rozličných látkach. Aichele: Zigeun. M., 246, 335 č. 57, Reise der Söhne Giaffers 221; Pentamerone Liebrecht I., 317; Róna Sklarek: Ungar. VM 276, 300 č. 29. Anmerk. KHM Grimm II. 56, č. 66.

Procházka, str. 78 — 9, má rozprávku z Trenčianskej stolice.

Tri sestry šly po sebe do služby. Pani dala prvej štyriadvadsať kľúčov a vajíčko a prísne jej zakázala vstupovať do dvadsiatejštvrtej izby. Dievča neposlúchlo, vajíčko spadlo jej tam do krvi, pani odťala jej hlavu a hodila ju do zakázané] izby. Druhá sestra šla sama do služby, nazdávajúc sa, že sa najstaršej dobre vodí, a stihol ju tenže osud. Napokon išla ta najmladšia, ale tú vystríhala holubička (ani jej nenachovala), a tak nešla do zakázanej komnaty. Keď pani videla jej vajíčko nepoškvrnené, kázala dievčaťu, aby jej odťala hlavu. Z panej vyletel starý dedo, i toho sťala, a vyletela holubica. Potom išla sa podívať do zakázanej izby a vysvobodila sestry; nerozpráva sa však, ako ich oživila. Sobraly poklady a vrátily sa domov.

Je to zvláštna obmena rozprávky o „Modrovousovi“.