ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Codexe Revúckom C., str. 59 — 60, a rovnako v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 378 — 380, je rozprávka „Verná frajerka“. Tento text podávame spolu s nemnohými odchýlkami druhého prepisu pod čiarou, tým skorej, že upravovatelia slovenských rozprávok nepoužili ho pre svoje sbierky.

„Dvojmí susedja mali dva deti, jeden mal chlapca, druhý djevčatko. Tieto dva deti naveky sa vedno hrali (v jedno hrávali) a ako v ťele rostli, tak aj láska mezi ními zrostala. Keď už z chlapca vyrostnúl mládenec a z djevčatka na vidaj djevče, vydal sa do sveta v té nadeji mládenec (mládenčí), že si slávu nadobudne, bo vedel po predku, že by chudobnímu bohatí si céru nedali. Pri odlúčení slúbili si vernú lásku i termín ustanovili, dokedi má ona za ním čekat, po tom termínu že se móže, za koho chce, vydať.

Dlukší čas prejšol, čo ona o svojom milom ani chýru ani slíchu nepočúla. Mezitím, rodičovja jú nútili vydat, bo mnoho bolo pítáčó a za ani jedního nechcela íst. Na ostatok rodičovja jé povedali, že keď nepojde za muža teráz, že jú vjacé nechcú,^[327] a že môže potom robit, čo chce.

Čo že mala neborka robit, urobila k voli roďičom. A o krátký čas dala se osobášit. Ten sobáš práve ten den padnul, do kterýho bolo ustanoveno čekat za jej milím čekat.^[328] Večér po sobáši bola hostina, a ona smutná sedela za stolom a rozmíšlela o jej milom, čo do sveta šól.

Jej milí ale prave v ten večer prišól do toho mesta, a ak počúl, že je jeho milé svatba, hned bežel tam. Stál si ku dverom, kde hostina bola. Jeho milá ho zazrela a vinšla k nemu, od velké radosti a lásky objímúl jú, jej srdce stisklo a spadla na zem. On se zleknúl, a že by ho nelapili a potom í nezabili, ujšol. — Krik se stál v dome, že nevesta mladá zomrela. Dost každý hledal prostrjetky, bi ju zkresit mohli, ale darmo. Tak se smutne svatba skončila. Na druhý den ból jé pohreb, a vložili ju do kripti.

Jej milí pochiboval o tom, že bi ona bola zomrela, vkradnúl se do té kripti, kde ležela. Preberá jú, kričí, volá na nú. Ráz otvorí jej peknje oči i ústa, on uradovaní, že mu potešenje obžilo (odžilo), virozpravel jí, ak se šitko stálo, a prosí jú, by do tedi tu zostála, kím se nenavráti. Odišól.

Sudcovja súdili na meskom dome, on išol k ním. Títo se ho hned spítajú, čo novího slýchat. ,Vera znám jednú novinu, za kterú by som váše mudrje hlavy o posudzenja pítal.‘ ,No len povecte, šak vás preslišimo i rozsudímo, ak budemo znať,‘ ohlásí se jedon zo sudcó.

On jím takto začel rozpravet: ,Mal ráz jedon záhradník utešenú ružu, ale tá ruža mu vyschla. Záhradník^[329] nechcel mezi pekníma kvetí suchú ružu trpet, višmaril ju von. Tu ružu suchú najšol jedon človek a opatroval ju, k jeho poťeche ruža odžila a rozkvetla se tak pekne, ak predtim. To počúl záhradník a chcel si ružu zase nazad vezmút. Ten človek jú nechcel dat. ,Mudrje hlavi,‘ spítá se sudcó, ,či ten človek mal právo tu ružu nazad nedat?‘ Ohlásili se a potvrdili, že mal, lebo záhradník jako nepotrebnú vyšmaril jú von a s tím se odreknul i práva od né. ,Tak vidíte,‘ povje on, ,já som ten človek, ktorí tú ružu skrjesil, a tá ruža je ta mladá nevesta, ktorá zomrela na svoje svatbe, zomretá do kripti se pochovala, já som si jú skrjesil a tak vedla vášho súdu má bit mojá.‘

,Tak je,‘ dosvedčili sudcovja a divili se nad tó neobičajnó novinó.

On z kripti svojú milú vivjedól, dal se s nó osobášit a žijú i doteráz v radosti keď nepomreli.“

2. Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti XV., 3 — 5, č. 7, má podobnú rozprávku „Bohatý kupec a hrobár“. Zo Spišskej stolice.

Bohatému kupcovi sa narodilo dievča a chudobnému hrobárovi chlapec v tú istú hodinu. Baba usúdila, že si chudobný chlapec vezme to bohaté dievča. Chodili spolu do školy, chlapec sa veľmi dobre učil, ale dievča nie veľmi dobre, takže ho chlapec učil. Potom sa oba schádzali, kupec to poznal a chcel hrobára z mesta vyhnať. Ale chlapec išiel sám do sveta. Dievča mu dalo so sebou prsteň, na ktorom bolo jej a jeho meno. Potom ho dievča pobozkalo tri razy, a chlapec jej povedal, že jej vráti ten bozk po smrti ak nebude môcť tak urobiť za živa. Prišiel do jedného mesta; tam si ho vzal jeden pán za svojho. Chlapec sa tam vyučil a stal sa z neho vojenský kapitán. Raz na prechádzke si pomyslel, či jeho otec žije, a rozhodol sa vrátiť sa do rodného mesta. V meste najal si dom, v ktorom sám býval. Spýtal sa krčmára, čo je nového. Od neho sa dozvedel, že sa vydáva kupcova dcéra. Poslal krčmára ku kupcovi, či smie prísť na svadbu. On ta prišiel, dal prsteň do pohára, mladucha pila z pohára, našla prsteň, poznala prsteň a ľaknutím umrela. Potom ju pochovali. V noci išiel kapitán k hrobárovi, ktorý po dlhom zdráhaní vykopal mladuchu. Kapitán ju trikráť bozkal, a ona ožila. Vzal ju so sebou do krčmy a hrobárovi dobre zaplatil, aby prázdnu truhlu opäť zahrabal. Potom dal kapitán vystrojiť hostinu, na ktorú pozval kupca a ženícha. Spýtal sa ich, či len do smrti jeden druhému prisahá. Zatým priviedol dievča z domu a ukázal ju, že už je živá, ale že ženíchovi už do nej nič, lebo sám povedal, že len do smrti jeden druhému prisahá. Potom povedal kapitán, kto je, a odviedol si dievča so sebou do mesta, odkiaľ prišiel. Priznal sa ešte otcovi a obdaroval ho, že mohol nechať hrobárenie.

Srov. Povídky Kladské II., 264, č. 89; Národop. Věstník X., 287.