ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na rue de la Chaussée d’Antin bol peňažný ústav, čo mal meno, ktoré sa nám veľmi zapáčilo. V susedstve tejto je iná ulica. V nej sú ústavy, ktorých meno sa nášmu uchu veľmi zaliečalo. Išli sme teda, kam nás poslal Botan.

Rue de la Chaussée d’Antin má, ako vidíme, veľmi dlhé meno. Ale ani ona nie je krátka, mohol by i ja dosvedčiť, lebo sa nám pritrafilo, že sme do nej vošli na zlom mieste: Museli sme ju premerať temer z jedného konca na druhý. Dosť sme sa nachodili, hoc prechádzka nebola nepríjemná. Keď sme prišli na číslo, za ktorým sme išli, nevošli sme dnu. Ústav nezodpovedal našim potrebám.

Prešli sme i susednú ulicu, kde sú iné ústavy: ale tiež nám nemohli byť na pomoci. Ostalo na prechádzke, ktorá bola poučná a príjemná, ale list na Londýn sme nevymenili.

Bolo poludnie.

„Poďme na obed. Po prechádzke, ako naša, zíde sa sadnúť si za prikrytý stôl…“

Z námestia Opery vrátili sme sa do našej ulice. Privykli sme jedávať v reštaurantoch, ktoré sú nablízku, i vyznali sme sa už trochu v názvosloví jedál. Aspoň sme tušili z väčšieho, ktoré jedlá znamenajú podivné mená na lístku.

Naša ulica je trochu ako slepá. Jedným koncom vychodí na nábrežie: to je veľkolepý východ, pri železničnej stanici, na ktorej sme boli zostúpili. Ale druhý koniec vychodí na rue des Saints Peres,^[81] čo ide priekom. Tu sú napospol veľké ústavy; dnes stoja ticho a zádumčive: „École des Beaux Arts“,^[82] umelecká škola. Budova je dlhá, od nábrežia hodne za našu ulicu. Východ z našej uličky nie je zatvorený; popri dlhej budove môžeme sa dostať priečnou ulicou na nábrežie a na protivnej strane na boulevard Saint Germain.

V našej ulici je niekoľko hotelov, ako i náš. Nie sú veľké, ani výstavné, ale poriadne a čisté. Keď príde vlak na Gare d’Orsay, cestujúcich hodne utkvie v nich, ako i my. Ani sme netušili, že naša ulica je len teraz tichá: ale po prázdninách že ožije. Hneď neďaleko je univerzita, tu zasa na krok umelecká škola. Tiché hostince budú sa hemžiť študentstvom. Hotely dávajú len byt; kto chce jesť, nech sa mu páči do reštaurantu.

Nieto o ne biedy ani v našej ulici: nájdu sa jedálne veľmi poriadne, čisté a lacné. Výber v jedlách majú veľký, len si treba vedieť vybrať. Mäso ani tu neprepečú. Čo sme našli v Bordeaux, našli sme i v Paríži, v našej ulici. Jedávali sme najviac rybacinu, lúšteniny a zeleninu. Bol veľký výber v zelenine a všakových šalátoch. Dosť skoro sa všetko obrátilo na dobré. Vynašiel som, sám neviem ako, že čo listina jedál volala „vôl o hrubej soli“, nie je nič iného ako dobrá varená hovädzina. Keď sa mi zažiadalo dobrého mäsa, nebolo treba ako pýtať: „boef au gros sel“.^[83]

Servítku dali, kto si ju osobitne pýtal. Ak bol riadny hosť, dali mu kľúč od priečinku vo veľkej kasni: doň si mohol položiť servítku do zajtra a použiť ju znova a v nasledujúci deň zasa, kým nešla do prania. Na obrus dávali veľký pozor: aby sa nezababral tak ľahko, prestierali pod tanier kusy čistého bieleho papiera. Po upotrebení ho odniesli a spálili.

Badať vo všetkom, i v týchto maličkostiach, ako bojuje Paríž dômyselne a húževnate proti drahote. Kde ju nemôže prevládať, hľadí ju oklamať, vylámať jej najhoršie zuby. Obedy a večere sú chutné, dosť hojné a zdravé, a nie sú ani drahé. Za tie peniaze neboli by sme dostali jesť v krajoch, z ktorých sme prišli, ani v jedálni najbiednejšej.

Jedávali s nami všetko ľudia vzdelaní a slušní, dámy a páni. Sadali za stôl, ako prišli z obchodu a pisárne. Majú tu nielen chovu, ale i spoločenský pôžitok. Osoby rozdielneho postavenia a povolania privádza hlad na to isté miesto. Dostavuje sa v riadnych obdobiach a zhŕňa na hŕbu stádo ľudí, ktorí ináč mali by máločo spoločného.

My, čo prichodíme z iných krajov, vidíme prvý raz zástupcov oboch pohlaví dovedna v kamarátstve. Žena vyšla zo zátišia domácnosti, vzala postať ako i chlap. Život je ťažký a drahý: ona pomáha mužovi zarábať a udržovať rodinu. Ale diev predsa len bude najviac. Chodia v skupinách, iste ako sa utvoria niekde pri práci, v obchode alebo v úradovni. Krúžky ich sú zatvorené, cudzích živlov nepripúšťajú ľahko medzi seba. Nosia sa vkusne, ich chovanie sa je viac utiahnuté. Neokúňajú sa niesť po ulici balíky alebo i batožinu. Slečny v Južnej Amerike sotva by ju chceli niesť.

Kto sa oklame v názvosloví jedál, nepochodí dobre. „Parížska polievka“ je dobrá, je polievka s kusmi kapusty. Kto si rozkáže vec neobyčajnú a dostane dve lyžky omáčky z paradajok, bude sa okúňať priznať sa, že sa oklamal.

„Naostatok omáčka je nie najhoršia,“ pomyslí si a máča chlieb do nej. Na chlieb nehľadia. Sú ho celé košíky nakrájaného. Chlieb je dobrý; takého nieto nikde inde: ľahký, chutný, vypečený. Možno iba v Buenos Aires našiel by ho taký, ale nie vo všetkých pekárňach. Kto sa nevyzná v názvoch jedál, má chlieb: on ho neoklame a nebude chybovať. Gazda ho donáša nové a nové košíky. Ešte je jeden odsek lístka veľmi súci: všakové druhy syra. Majú tiež divné mená, ale syr v Paríži, nech sa volá tak alebo tak, je vždy znamenitý. V syrárstve zašli ďaleko. Syr donášajú vo veľmi rozmanitom rúchu. Rúcho znamená nielen podobu a šaľbu očiam, ale i premenu obsahu a prekvapenie ústam.

V inom reštaurante nedávajú chlieb v krajcoch; hosťovi vydelia kus, ale taký, že vystačí i človeku, čo je mnoho. Neraz vidno dámu, že si zakrúti chleba, čo zvýšil od obeda, do papiera a nesie ho so sebou. Iste odbaví ním olovrant. Žena vyhľadáva živobitie sebe i svojim, ctí si sporivosť a skromnosť, nepohŕda odrobinami…

Sporia všade, ako môžu. Badať, že v mnohých domácnostiach nevaria, aspoň nie na každé jedenie. Panie pred obedom neraz nesú potraviny od údenárov, od mliekára syry a ovocie od ovocinára.

Po obede nám patrilo zasa ísť hľadať peňažné ústavy. Dali sme sa do roboty bez Botana. Šli sme na námestie Opery, videli úradoveň banky, ktorú sme boli už v Bordeaux vyhľadali.

List sme zasa predložili v úradovni. Akosi tiež nechceli zahryznúť do veci.

Sluha, veľmi korektný, v kabáte o dlhých krídlach a kovových gombíkoch, viedol nás dohora po dvíhadle. Šli sme chodbou do miestnosti, ktorá bola akosi oddelená. Sedel v nej iba jeden pán, hoc svetlica bola priestranná. Iste osoba, zaujímajúca vyšší úrad pri ústave.

„Prišli sme,“ začali sme, „či by ste nám nevymenili tento list. Boli sme v Bordeaux vo vašom ústave, ale sme nemali kedy čakať odpoveď z Londýna a prišli sme k vám.“

Pán nám hneď povedal:

„Vďačne vám ho vymeníme, ale musíte čakať, kým dostaneme odpoveď. Ale je divné,“ pokračoval s úsmevom, „že nejdete rovno do ústavu, na ktorý znie váš list.“

„Do Londýna?“ zadivili sme sa. „Azda by sa nevyplatilo.“

„Prosím, ráčte pristúpiť.“ Otvoril krídlo dverí na balkóne, na ktorý dosť dobre čľapotal dážď, a ukázal nám dom oproti. „Tam je pobočka ústavu, na ktorý znie váš list. Ak chcete, my vám ho vymeníme u nich. Ale ja myslím, vec vám je odbaviť u nich ako u nás: a usporíte si trovy.“

„Aká zlá obyčaj, neprizerať sa na nápisy!“ vyčitovali sme si. „Koľko ráz sme šli popod ten dom!“ Okolo prvého poschodia stálo napísané meno ústavu, na ktorý nás list poukazoval; zlaté písmená boli na výšku chlapa.

Pán sa len usmieval. Možno si pomyslel: ,Akí pečliví skúmatelia Paríža a jeho zvláštností!‘ My sme mu ďakovali, že nás napravil na dobrú cestu a vyšli sme z paláca.

„Aký prípad!“ divili sme sa. „Okolo nášho ústavu chodíme temer ustavične, odkedy sme Parížanmi.“

„Veru naozaj. Nápis hľadí na námestie, na samu Operu. Len div, že nám oči nevyklal.“

„Vyplnilo sa i na nás: osla hľadal, na oslovi sedel.“

Stisli sme sa pod dáždniky, čo sme mohli lepšie. Ani nepršalo, ale sa lialo ako z cievok. Prejsť na chodník oproti nebolo ľahko. Brnkali taxíky hore-dolu sťa včely, keď sa vracajú do klátov pred búrkou. Málokoho vídať chodiť. Čo idú, prilepili sa o domy. Kde-tu plachtička nad vchodom do obchodu, kde ju zabudli stiahnuť, bráni ako-tak. Kto nestojí pod ňou ako svedčí, naleje mu vody rovno za golier z obruby, ktorá visí nadol, obťažkaná vodou, čo sa leje dolu ňou.

Taxíky, ktoré sú nie v robote, sa učupili. Vodiči v nich sedia sťa v komôrke, ale strihajú očima ako jazvec z diery, či kto nekývne z chodníka. Dolu sklami člapoce voda. Pohľad cez ne bude im ukazovať divné obrazy na ulici. Pod ústrešiami vystávajú ľudia. Priateľ, ktorý nám očistil obuv, tiež uskočil kamsi. Na dlažbe ostala dielňa, jeho truhlička. Nepremokne do nej ľahko, je pozatváraná dokonale.

Prešli sme priekom ulicou a vošli pod klenbu domu, v ktorom sme mali prácu. Sme akoby v predsieni; z nej vychodí schodište dohora, ale sa dvíhajú i dvíhadlá. V predsieni bolo mnoho ľudí: iste čo uskočili pred lejakom. Ostali sme i my, aspoň kým sa z čo väčšieho ocedia dáždniky. Ostávajú za nimi jarčeky a mláčky. Priateľ bude mať čo čistiť zajtra: jeho dielo vyšlo navnivoč. Cedilo sa nám po obuvi z dáždnikov.

Zastal pred domom taxík. Oblokom vykukla dáma na chodník, čo sa robí. „Nechce sa jej na lejak zo sucha. Ešte bude povodeň. Otupný svet, keď začne smokliť,“ žaloval sa sused pri nás. „Nože, čo urobí!“

V predsieni bol sluha v kabáte o dlhých krídlach a strieborných gombíkoch. Pravý rukáv mu bol niže lakťa prázdny: ohnutý bol dohora, aby nelengal naprázdno, a pripätý kdesi nad lakťom. Mal kdesi široký dáždnik. Pritisol rukoväť kýpťom ruky a otvoril ho veľmi zručne. Pod otvoreným dáždnikom pristúpil k povozu, stal k dverám prvej, než sa mohol vodič vyslobodiť zo svojej komôrky. Dáždnik pritisol kýpťom o bok a otvoril dvercia. Dáma vystúpila a vošla pod klenutie. Sluha ju nasledoval, držiac nad ňou široký dáždnik.

„Veľmi pekne od neho,“ povedal sused, ktorý sa chcel prizerať, čo si dáma počne. „Na moj pravdu, môžeme sa trochu hanbiť, my, čo máme ruky a nevieme, čo počať s nimi…“

Sluha odložil dáždnik, z ktorého sa cedilo.

Vošli sme do úradovne na prvom poschodí. Bola veľká a pohodlná. Zariadenie je jednoduché, ale veľmi pohodlné a nie bez vkusu. Obecenstva mnoho. Nevideli sme ho toľko ani v jednom tunajšom ústave. Býva ho toľko hádam len v Puntarene, keď má prísť veľká pošta z Európy: keď sa v bankách chystajú veci, ktoré treba poslať poštou. Rozlieha sa angličtina na všetky strany, hoc nápisy sú francúzske. My sme biele vrany medzi ľuďmi spoza kanála, hádam i spoza oceána. V úradovni je dosť dymu: fajčia poniektorí tuho z krátkych drevených fajočiek.

Pán účtovník, keď sme mu predložili list, spýtal sa:

„Vy ste z Južnej Ameriky?“

Keď sme prisvedčili, riekol:

„Vec vám vybavia najlepšie tam pri tom stole,“ ukázal nám na úradníka na protivnej strane.

Oddali sme náš list, kam nás poslali. Úradník nazrel doň a spýtal sa:

„Žiadate výplatu?“

„Áno.“

„Hovoríte tuším španielsky?“ prihovoril sa nám dobrou španielčinou.

„Áno, čosi lepšie než francúzsky.“

„Francúzsky je ťažko, ale iba spočiatku. Potom sa poddá. Vôbec počiatok vo všetkom je ťažký. Ľutujem, že táto odbočka nemá rovno stykov s vašou bankou. Listy musíme poslať na dom do Londýna. Ako príde odpoveď, vyplatíme vaše peniaze. Ale čiastku vám môžeme dať i teraz z vašej požiadavky, ak sa vám páči.“

„Koľko budeme čakať na odpoveď?“

„Štyri dni. Povedzme päť. Kým sa pošta obráti.“

„Toľko môžeme čakať,“ odpovedali sme. „Ďakujeme za ponúknutie.“

Otec slečien nás bol zaopatril štedre peniazmi i na väčšie trovy.

„Ráčte pozhovieť.“

Začal robiť odrazu. Opatril naše listy, hovoril po telefóne kamsi, že majú čosi urobiť a doniesť. Rátal a písal; zas čosi hovoril. O chvíľu prišla slečna, doniesla niečo napísaného. Oddal nám potvrdenie, že sú u nich naše listy, a my sme mohli odísť.

Vec bola zmotaná; Amerikán ju vybavil odrazu, sami sme nevedeli ako.

„Títo chlapi pracujú ako parou!“ riekli sme, keď sme sa trochu spamätali a redikali dolu schodmi.