ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V to ráno sme sa zobrali z Bordeaux.

Bolo zavčasu, keď sme zišli na ulicu, vlastne na námestie, na ktorom ešte vždy zvoláva Gambetta zástupy na obranu vlasti. Dolu priečnou ulicou zišli sme na akési námestie, na veľký uzol z tramvajovej siete. Z neho môžeš vytiahnuť nitku, ktorú hľadáš, dostať sa, kam ti ďaka. Uzol bol ešte akosi rozpustený: nebolo ho azda kedy pritiahnuť. Ale i tak prešiel tu i tu vozeň, veľmi plný, iný zasa veľmi prázdny.

Majú na chodníku, kde sú väčšie tramvajové stanice, ako košiariky. Človek, ako príde, vojde doň. Ak príde prvej, dostane sa napredok; ak príde pozde, bude na chvoste. Poriadok je mnoho hoden, najmä pre starých a nevládnych. Kto je chlapina na mieste, pretisne sa, keď vozeň príde. Ak ich je pred ním mnoho, tým lepšie. Tramvaj je ako život: boj, kto sa prv pretisne…

Prišiel náš vozeň. Plný. Kdeže by nie: plný by bol i na svitaní, len nech my máme ísť. Premávka je živá. V iných mestách o tejto hodine si ešte odfukujú: tu sa už teperia do vozňov. Úbohá úradnica kričí na nás z vyvýšeného miesta: „Complet, complet!“^[42] Z tej výšky, ako kričí na nás, úbohý kŕdlik, čo sme v košiariku, podobá sa trochu, ale iba zďaleka, na vtáka, čo sedí na bidle, klania sa a škrečí na ľudí, idúcich popod obloky: „Lu-za, lu-za!“ Strieška na čiapke zo strany je ako zobák, trochu prihnutý; dno úradnej čiapky, čosi vyduté, sťaby bola chochlička na hlave. Iba sivý kepeň už sa nemôže zmestiť do toho rámca, lebo nezodpovedá skvelému periu papagája.

Na šťastie prišiel voz, mohli sme sa doň spratať i my. Za niekoľko minút sme boli, kde sme mali byť. Zo dvoch budov pozostáva nádražie: jedna pre príchod, druhá pre odchod. O týchto zvláštnostiach sa poučí najlepšie ten, kto vošiel, chodil po chodbách a dvoranách sem i ta: hľadal, kde je čakáreň, kde predávajú lístky, až sa dovtípil, že hľadá nadarmo. Ide zasa na ulicu hľadať, kadiaľ sa ide. A nebolo by treba hľadať a vyzerať mnoho. Pred budovou je strážnik; spýtaj sa ho, on vie všetko, vďačne ti povie.

Na nádraží bolo živo. Ak je vždy ako dnes, bolo by ruchu i na hlavné mesto. Ľudia vchodia a vychodia. Ešte dobre, že „guichet“^[43] je otvorený: ak nie tvoj, teda niektorý z inej čiary. Kým nájdeš „guichet“, kde treba ísť pýtať lístok, minie sa trochu času.

„A koľko je hodín?“ spytuje sa spoločník.

Hodiny boli hore vo veľkej predsieni.

„Máme celú hodinu ešte.“

„Mohli sme si pospať ešte,“ hnevá sa spoločník.

„Ej, bratku,“ vravím ja, „dávno sme nešli železnicou. Schytila nás horúčka. Akási tréma nás vyhnala z postele a dohnala na nádražie.“

„A koľko je vlastne hodín?“ spytuje sa spoločník.

„Chybí čosi do siedmej,“ ukázal som zas na stenu. „Vlak sa hýbe pred ôsmou.“

„A koľko je hodín u nás?“ vyzvedá sa, ukazujúc na moje hodinky.

„Nie je ľahko povedať,“ odpovedal som. „Hodinkám sa čosi stalo na oceáne. Nebolo mne dobre, ale ani im; vyšinuli sa z koľaje, hádam spochabeli.“ A skutočne ukazujú na štvrtú, ale nevravia, či ráno, či odpoludnia.

„Treba ich pomknúť,“ narádza spoločník. „Veľká balamuta, keď hodiny blúdia.“

„Na mori ich čosi zašlo. Do tých čias chodili poriadne.“

„Na mori potískali každé poludnie hodiny, desať, pätnásť minút, ako kedy,“ vysvetľuje mi spoločník. „Niektorý deň i pol hodiny ich potisli. Veď sme išli proti slncu. Bolo ich potískať, ako iné, dnes by neblúdili.“

Nuž chlapci v škole sa učia, čo sa stáva, kto sa vyberie zo západu na východ. Ja som na to pozabudol: potisol som hodinky odrazu. Čo na lodi robili každý deň po troche, my sme urobili odrazu.

Keď sme mali lístok i čas ako svedčí, zbadali sme, že sme vlastne neraňajkovali. Vošli sme i s ručnou batožinou do reštaurantu a zasadli za dlhý stôl. Obsluhujú veľmi chytro. Keď nadelia kávy a pečiva, môžeš i platiť. Nebude ti treba vyzerať, kde je prvý, ktorý býva obyčajne za stĺpom niekde, keď ho najväčšmi zhľadávaš.

Na peróne je mnoho sveta: prechodia s batožinou, ale i bez batožiny.

„Kde bude náš vlak? Koho sa pýtať?“

Nebolo toho, čo chodí so zvoncom po peróne a vyspevuje fufnavým hlasom: „Do Breznici, Kremnici, na Rútke,^[44] presedať do Žiliny a Bratislavy; sadajte do vlaku, čo stojí na tretej koľaji!“ Tu je cestovateľ ako stratená ovca. Ale je vo dverách človek, pýtajúci lístok. Dali sme mu ho a on ho poznačil kliešťami, ako inde značia ucho jahňaťu. Ukázal nám kliešťami, kam sa máme pratať.

Redikali sme sa za inými, čo išli s batožinou tu v jednej ruke, tu v oboch. Všetko sa poberá dolu schodmi. Vošli sme do podzemnej chodby a išli radom. Na každých niekoľko krokov sú schody dohora: pri schodoch sú nápisy, na ktorých chodník vedú. Už sme vedeli, že náš je tretí. Vyšli sme dohora a boli sme pri koľajniciach. Boli prázdne, vlaku nebolo; ale bolo čosi ľudí s batôžkami a kufry.

„Vlak do Paríža?“ pýtame sa chlapa v úradnej čiapke, čo potíska vozík na malých, piskľavých kolieskach. Sťažovali sa, že primnoho vezú. Bolo na ňom balíkov, ale i akési debny.

„Neprišiel, ale príde,“ odpovedá nám človek a šiel svojou cestou.

Sadli sme si na schodíky, kde sedia i iní. Ešte sa nezoznámili: nie veľmi sa dávajú do reči.

A vlak prišiel predsa. Stal si na koľajnice. Vystrčili predeň tablu na kolíku, aby sme vedeli, že je náš, ktoré mu je číslo, o ktorej sa hýbe, kam ide.

„Vrchnosti tu majú dobrú mienku o cestujúcom,“ poznamenal som. „Predpokladajú, že každý vie čítať a písať. Vystrčia mu všade nápisy a už sa oň neozrú: nech si kliesni cestu.“

„A majú pravdu!“ povedal by náš šedivý priateľ. „Vláda nastavala škôl v každej dedine. Kto chce, môže sa naučiť čítať, ba i písať a rozvážať sa už po železniciach.“

Otvárali na vlaku dvere. Čo sme čakali, vtrepali sme sa do vozňov. Našli sme si prázdne oddelenie, uložili batožinu.

„Ba či nás nehľadá náš priateľ? Včera sa zastrájal, že príde iste.“

Času bolo nadostač, vrátil som sa podzemnou chodbou do budovy.

Sveta bolo ešte viac, než prvej. Tuším celý Bordeaux sa vyrojil, že pôjde s nami. Toľký svet na nádraží nevídať ani v najväčších mestách Južnej Ameriky.

Šiel som na ulicu, či ho nezočím, ako si utiera čelo. Mohla by prísť i pani. Tiež vstáva zavčasu, ako pečlivá gazdiná, pozerá na svet rozumne a nepredpojate, vlastne ona rozsudzuje, i jemu dáva smer, hoc opatrne, aby nezbadal. Veru ľahko by sa on odchýlil, hádam i vyšinul z koľaje. Neraz ho zavádzajú i oklamú chvíľkové zákmity ducha a obrazotvornosti.

Nevidno ich, ani jeho, ani jej. Bolo by ju poznať zďaleka v hladkých jednoduchých šatách, v úzkom klobúčku…

Vystával som, vyzeral. Kto neprišiel, bol on. Možno zabudol, že rušiame, alebo hlava… Včerajšie výstupky pri večeri, nebodaj, sa pomstili. Vyzeral som slečny a ich otca: tiež sa majú poberať týmto vlakom. Ktovie, či sa im nestalo, ako sa neraz stáva: že večer si umienime „áno“, a zaránky urobíme „nie“…

Už som sa chcel vrátiť k vlaku, keď som videl, že vystúpili z auta slečny a ich otec. Sluha niesol batožinu za nimi. Veľká batožina je už v poriadku.

„Poďme teda,“ napomenul. „Osem minút ešte.“

Poberajú sa rovno na perón cez veľkú predsieň. Vykukol som ešte raz na ulicu: nebolo na nej nikoho, koho som čakal.

Dohonil som slečny a ich otca.

„Čo, nekúpite si lístok?“

„Lístok sme si kúpili, batožinu odpravili,“ odpovedal on. „I miesta si rezervovali. Máte vy miesta rezervované?“

„My sme si ich zaujali,“ tvrdil som ja. „Kabát je na mojom mieste.“

„Rezervovať je istejšie,“ vysvetľuje mi. „Ak ste zaujali miesto, na ktorom je karôtka, príde ten, čo má kartičku, a vy budete bez miesta.“

„Nie najhoršie!“ znepokojil som sa. „Treba sa učiť cestovať.“

Závidel som mu, ako si vykračuje voľne: neponáhľa sa, nemá horúčky, má všetko v poriadku, i miesto zabezpečené. Ja by som bol chcel letieť do vozňa, či nebudú na našich miestach tie nešťastné karôtky. Vpálil som do oddelenia, kde sme mali batožinu; našiel som ešte hodne miest prázdnych. Ani na našom mieste nebolo karôtky.

Prišli slečny pred náš vozeň, mali možno čo rozprávať ešte. No bolo i im ísť na miesto. Badať, že sa ideme hýbať.

„Koľko sveta na nádraží!“ zvolal som.

„Má sa kde pratať,“ odpovedajú mi. „Podchvíľou odchádzajú vlaky tu na juh, ta na východ. Len odkedy sme my prišli, odišlo ich päť alebo šesť.“

Náš rýchlik bol dlhý, mal i tretiu triedu. Oddelenie neostalo prázdne, vždy bolo v ňom ľudí až do Paríža. Tak i v druhých vozňoch a oddeleniach. Ale sa necestuje najhoršie. Do cesty padnú mestá, kde vlak postojí niekoľko minút. Kto chce, môže vyjsť z vozňa a poprechádzať sa trochu. Ďaleko ísť nehodno. Niekto sa bojí vyjsť, že mu vlak odbehne: ale si môže kúpiť noviny a čítať na mieste. Môže si kúpiť i niečo pod zuby, vozia na vozíkoch popod obloky dobrého hrozna, broskyne, banány.

Na staniciach, kde vlak zastal, bolo všade mnoho sveta. Mnoho sveta cestuje; znak, že je mnoho práce; kde je práca, nebude biedy. Biedy nebadať ani starosti veľkej: ak ju majú, nevyskočila navonok. Na staniciach vidno akosi mnoho žien v čiernych šatách…

Vlak letí hodiny a hodiny krajom obrobeným, iste bohatým. Nevidíme divých krás vrchov, vysokých končiarov, ale je krása gazdovská všade. Zem je dobrá, ani kúska neleží prielohom. Kde sú nie role, tam sú pekné lúky, na nich sa už zelenie mládza, ale ešte nedozrela pod kosu. Kde nemôžu byť ani lúky, tam ostali hôrky a dúbravy. Popri cestách verejných, ale i poľných mihajú sa stromoradia: topole, gaštany, ale inde stromy s ovocím. Dobré ovocné stromy vidíme po medziach, brázdach a neraz i skladom záhonov. Nerozoznať z vlaku, aké je ovocie, ale myslím, bude tu všetkého dosť. Konáre sa chýlia hlboko k zemi; iste by sa polámali, keby ich neboli podopreli kolíkmi. Nuž badať stopy práce a príčinlivosti, ktorá mení púšť v krásne polia. Vidíme i teraz roľníka, ako sa znojí vo viniciach alebo okolo zbožia. Obracia sa okolo svojho, čo je i bohatstvo krajiny.

Dediny idú husto jedna za druhou, niektorá je po kopcoch, za dúbravami. Do nej idú cesty so stromoradím sťa biele stužky. Niekedy sa mihne mestečko alebo väčšia dedina. Dediny a mestečká, keď na ne hľadíme z vlaku, ani čo by si boli z oka vypadli. Na nich leží zas len pečať drievnosti, z nich dýcha naďaleko staroba. Kostoly majú svoj zvláštny kroj, takých dnes nestavajú. Zišlo by sa veru neponáhľať sa toľme: zostúpiť na miestach, popozerať si bližšie verejné stavby a akiste i privátne príbytky. Možno našlo by sa všeličo poučného: starodávneho, čoho v iných krajoch nevídať.

„V týchto krajoch je všetko akési staré,“ riekli sme pánovi, ktorý práve skončil raňajky, pekne zložené v košíčku.

„Staré?“ zadivil sa. „Nie práve toľme. Ale čo vystavajú, vystavajú dokonale. Naostatok lepšie urobiť na prvý raz vec dôkladne, ako podchvíľou poprávať a troviť na premeny nič po nič.“

Nuž možno. Kde je dedina cele pri trati, vidíme domy, ako sú husto jeden pri druhom. Stavisko sa túli k stavisku. Tak stavali v staré časy, keď sa obyvateľstvo bálo vpádov do dedín; tislo sa dovedna, aby bolo bezpečnejšie. Na domoch poznať, že prešumeli ponad ne stoletia: ale i dnes sú pevné sťa hradby. Iste vydržia storočia a prejdú, aké sú, na potomstvo.

Dnes staviame inakšie, držíme sa sebecky. Staviame čím chytrejšie, aby sme čím skôr mali príbytok a nenakladali mnoho peňazí a času na stavbu. Nám postačí, ak stavba vydrží nám a našim deťom, blízkym pokoleniam. Nevieme beztoho, kto príde za nami: komu sme stavali a hrdlovali. Naše stavby budú vetché, keď tieto domy budú ešte vždy domy pevné a mocné. Tunajší obyvateľ iste rád má minulosť, ale stará sa veľmi i o budúcnosť; honobí pre seba, ale i pre budúce pokolenia. Ľúbi seba, ale i svoj kraj: pečuje o zeme, aby dávali čím viac chleba jemu, ale i druhým.

Pri starých dedinách a mestečkách vídať na jednom alebo druhom konci rozsiahle stavby tovární. Žiaľ, dnes napospol driemu, sťaby boli zamreli. Vysoké komíny nehádžu stĺpy dymu do neba. Vystavené na to isté kopyto, ako ich stavajú všade, odrážajú sa podivne od starobylosti a trvácnosti domov, či verejných alebo privátnych. Kto na ne hľadí pozornejšie a zamyslí si, nenadobudne si veľkej dôvery v náš pokrok vo vzdelanosti a umení nad starými pokoleniami.

Keby tu bol náš starý priateľ a videl, čo my vidíme, utrel by si čelo a možno by povedal: „Pravdu má Francúz, svätú pravdu! Kto rozbúra nič po nič dediny a mestá ako tieto, aby neostal kameň na kameni: môže nahradiť škodu na majetku, vystaviť nové prístrešia: ale nenahradí, čo zničil, nenahradí starobylosti, nevystaví podaní a rozpomienok, ktoré sa viažu k starým bydliskám.“

Iste sa stisne obyvateľovi srdce, keď ostane bez domu, že zhynula nič po nič práca a námaha toľkých pokolení. V srdci mu ostane horkosť a ľútosť, ktorú z neho nevytisne náhrada, čo mu našacovali výbory a odbory znalcov.

S našimi spoločníkmi sme sa mohli i schádzať, pravda, na väčších staniciach. Poitiers, Tours, Angouleme, Orléans, Chartreuse:^[45] všetko stanice a mestá, ktoré nám padajú do cesty. Sú to i stanice v dejoch Francúzska, ktoré sa spomínajú v dejepise starom i novom. Zhovárať sme sa zhovárali už málo, zastávky nebývali dlhé. Tuším v Orléanse nám riekol otec slečien:

„V Paríži sa už sotva zídeme. Keď sa vyhrnie svet, ťažko sa nájsť, s kým sa chceš zísť. Ale možno sa uvidíme ešte…“

„Máme usporiadať i účty,“ spomenuli sme, narážajúc na jeho pôžičku.

„Vyrovnáte ich ľahko: môžete peniaze oddať v banke. Ale by sme radi, keby sme sa ešte zišli…“

„Nevieme, čo nás zájde,“ odpovedali sme. „Ale ak budeme môcť, budeme hľadieť zísť sa ešte s vami.“

Predbežne sme sa rozlúčili s našimi priateľmi, akoby sme ich nemali vidieť.

Kraje sme mali úrodné okolo. Rovinou sa šíri výhľad naďaleko. Po poliach sú kríže, veľmi husto jeden pri druhom; celé rady ich idú sťa vojská. Málokde vidno ešte zbožie na radkoch. Niekde ho postavili v snopoch ríťovím na strnisko, klasie dohora: iste aby ho previalo, prv než ho zložia alebo zvezú do záčinu.

„Toho roku bola dobrá úroda,“ vraví náš spoločník z vozňa. „Zbožia je hodne, ale neviem, ako ho pozvážajú. Boli veľké dažde, azda sa na jeseň vyberie…“

„Zvážajú veľmi pilne,“ ukázal som na vozy so zbožím.

„Ponáhľajú sa. Dnes je veľmi pekne,“ odpovedá on.

Neraz prichodilo schytiť záclonu a spustiť ju na obloku vozňa. Slnce pripekalo tuho, keď sa oprelo do oblokov. Šťastie, že na železniciach vo Francúzsku majú ešte i záclony…

Rovinou sa ťahajú poľné cesty, rovné a biele, pekne držané. Po nich sa vlečú vozy so zbožím do dedín, ktoré sa učupili tam ďaleko kdesi medzi sadmi stromov, iste ovocných. Vozy sú o dvoch kolesách, naložené vrchom, pripäté tuho pavúzom. Pred nami obraz krásneho letného dňa. Pred oči sa nám tisnú veci nové. Dávno, veľmi dávno, čo sme nevideli voza so zbožím. Jeho zjav na krásnej rovine akoby nám bol nový, dosiaľ nevídaný.

Sme v kraji roľníckom, bohatom. Človek predsa sa len nespustil zeme: jedná sa s ňou, naťahuje a namáha; kupčí s ňou, ako môže lepšie. Za mozoľnú robotu vystíha od nej, aby mu dala čím najviac a čím najlepšieho…

Ona, stará už, sa neodhŕňa. Pomladí sa každej jari, na konci leta dodá mu odrazu plnú náruč svojich najlepších darov. Ledva ich stačí zbierať a odvláčať do mraveniska: sťa mravec, keď teperí svoje omrviny domov.

Miestami vidno stohy. V nich bude azda zbožie, čo nevymlátili, jačmeň alebo ovos. Slamu nechali v poli: bude napotom, keď budú potrebovať krmu. Stohy nakladali pekne, očesali ich, aby slama padala nadol a netrčala kadejako; navrchu im urobili čiapku, strechovitú, končitú. Keď nadídu dažde, voda nepretečie do stohu, bude stekať dolu slamou. Na zruboch nenechali steny kolmo, urobili ich čosi pod seba. Voda, čo steká zo strechy, dolu čiapkou, nepôjde dolu zrubom, ale sa bude zlievať ďalej od fundamentov. Hľa, aký je človek vtipný a dômyselný: nájde každej veci spôsoby a spády. Úrodu, ktorú nemohol pozvážať, lebo nebolo miesta v záčinoch, hľadí zabezpečiť, aby nezmokla a nevyšla navnivoč. Vo všetkom má sústavu, premyslené a vyskúsené spády: iste ich zdedil od otcov, aby prechodili z pokolenia na pokolenie…