ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V to ráno bolo veľmi pekne. Slnce bolo vyskočilo a rozveselilo nás.

„Mohli by sme sa vybrať trochu včaššie,“ navrhoval som.

Zobrali sme sa čím skôr a prešli cez most na druhú stranu. Pred Louvrom sme vysadli na tramvaj, čo ide hore Champs Elysées. Tramvaj sa odrazila z triumfálnej cesty, vošla do ulíc trochu skromnejších. Onedlho začali sme cítiť, že sme akoby v predmestí. Medzi domami začali vyskakovať záhrady, niekde sa vtisol medzi ne i väčší kúsok poľa. Treba uznať, že bolo obrobené poriadne.

„Nedáme azda zemi zaháľať,“ riekol mi sused, keď som mu ukázal lán burgyne a či repy. „Keby začala lenošiť, museli by sme vypriahnuť rad-radom. I to by dal obrobiť!“ Ukázal na dúbravy a parky, z ktorých sa nám usmievali kaštieliky, chutné letohrádky.

„Bolo by škoda,“ odpovedal som. „Ani tie kusy nehalaškujú. Okrašľujú mesto, a krása vábi cudzincov. Cudzí neprichodia s prázdnymi rukami: donášajú zlata, trovia ho po troške, aby kolovalo medzi vami a neplesnelo.“

„A nech ostanú pre mňa i hory a parky,“ uspokojil sa. „Ostatne, ja som doma. Šťastnú cestu!“

Zostúpil, aj iní zostupovali. Čím diaľ, tým väčšmi sa vyprázdňoval vozeň. Vošli sme do mestečka, ktoré má ulice dláždené, ale iba kameňom, i to zvariakmi. Domy sú jednoduché, ako ich vídať po dedinách a mestečkách, keď hľadíš oblokom z vlaku. Tu i tu sa ti predstaví i výstavnejší domec, nuž áno, hostinec. Prichodia doň najviac z Paríža, v nedeľu a sviatok, iste viac než zo samej dediny. Prídu na vyprážané kurčatá, na čerstvé mlieko a maslo, na záživný domáci chlieb a čisté povetrie. Nad dedinou sú úboče s lúčinami, nad nimi dúbravy a hôrky listnatých stromov.

Vozne sa zastavili pred kôlňami, do ktorých rovno vchodia koľajnice.

„Fini!“^[143] riekol vodič. Prichodilo sa zredikať na ulicu.

Bolo nás sedem-osem, skoro všetko samé ženičky, iste z okolia, čo mali robotu v Paríži.

„Boli ste po práci v Paríži?“ spytujeme sa staršej ženičky.

„Veru poriadna práca,“ zašomrala. „Bojím sa ho ako ohňa. Čo raz mi príde ísť doň, vrátim sa naprázdno. Všetko v ňom priškrie.“

„Zato si nesiete veci, potreby pre domácnosť, pritom hádam niečo nového alebo pekného,“ pokúšame ju.

„Veď už,“ povedala čosi udobrená. „Zbytočnosti, haraburdy. Bez nich by sa bolo zaobísť.“ Vydýchla si a dodala: „To je tak! Paríž je pokušenie. Vymýšľa a figľuje, ako by vylákal groše.“

„I on musí žiť: doprajte mu,“ hovorí jej mladšia. „Musí vyčítať každý deň pekný groš, keď mu pošleme alebo donesieme, čo mu treba. On zarába na nás, my na ňom a…“

„…a zdierajme sa jeden druhého, kto môže lepšie,“ doložila ktorási. „Voila — naša príležitosť!“

Bolo počuť odkiaľsi, že tlčú na šajbu. Blížila sa tramvaj.

Mladá pani, čo bola pri nás, spýtala sa nás, odkiaľ sme. Keď sme jej povedali, že sa vyberáme do Republiky československej, bola veľmi rada. Odrazu sa spriatelila s nami.

„To je poriadny národ. My ich máme veľmi radi…“

Mnoho ráz sme zbadali v Paríži, že nás radi majú. Náklonnosť presiakla do ľudu, zapustila korene. Za pekný výdobytok môžeme ďakovať sokolom, ktorí prelomili ľad, parížskym Čechom, ktorí si získali úctu ľudí, a československým legionárom, ktorí krvácali za našu česť a slobodu na všetkých bojištiach. Budúce pokolenia nech hľadia, ako stavať na dobrých základoch, ako udržať alebo práve rozmnožiť veľké dedičstvo záslužných otcov.

Z protivnej strany prišiel vozeň, mohli sme pokračovať v ceste. Viedla nás všetko krajom úrodným. Útulné mestečko, v ktorom sme čakali, zmizlo i so svojou svetochýrnou továrňou na porcelán: mestečko Sevres.^[144] Jeho keramika za časov ostatných kráľov bola vychýrená. Ale továreň, „manufacture“, ako ju tu volajú, dosiaľ pracuje. Je umenie pracovať na keramike, skoro ťažšie než samo maliarstvo. Maliar pracuje hotovou farbou, aká má byť a aká ostane: maliar na keramike maľuje farbami, ktoré iba v peci vyjdú najavo a dostanú pravý tón. Francúzi pochytili umenie od Číňanov a stali sa v ňom chytro povestnými majstry.

Prišli sme zasa do dediny s domcami jednoduchými. Skoro sa domce začali zamieňať so záhradami, peknými sadmi. Začínali prijímať akýsi zvláštny náter letohrádkov a palácikov, v štýle, v akom už nestaviame. Temer na všetkých sú spustené biele šalogátre; iba na niektorých sú otvorené dvere, niekde i oblok. Pred mnohými je záhradôčka, ohradená prútmi z kovaného železa. Vozeň zastal, ako vidno, na ostatnej stanici: zostúpili sme na samom námestí. Naľavo je „mairie“ — mestský dom, budova na poschodie. Trochu ďalej za cestou nádražie a hostinec. Vpravo zasa rady letohrádkov a kaštielikov.

Pred nami je mocná ohrada zo železných tyčí, za ňou nie je záhrada, ale dvor so stavbami. Brána na ohrade je otvorená dokorán, nad ňou sú zlaté címery. V dnešných časoch takých ohrád a brán už nerobia. Lejú ich jednoducho v hutách a mašiach z obyčajnej liatiny: nejdú sa veru nimi zapodievať a kovať. Tieto kovali pracovité ruky obratných majstrov v zámočníctve. Za pekným plotom so zlatým címerom nebude iste hocijaký dvor. Sme predsa vo Versailles.^[145]

Bránu nám otvorili pohostinne, hoc vedie do kráľovských príbytkov. Vstup nezakázali ani nám, zďaleka. Nestojí vojak na stráži, nevystíha vstupenku, nejaké dovolenie alebo práve slávnostné pozvanie pod kráľovou pečaťou. Vstúpiť dovolia každému, kto chce navštíviť zvláštnosti a pamiatky starých časov a pokloniť sa im.

Miesto stráže prijal nás človek, ktorý sa ponúka, že nás povodí po domoch, po dvore, že nám poukazuje všetky zvláštnosti.

„Bude vám ľahšie zapamätať si všetko, keď vás upozorní človek, ktorý vie, kde je čo.“

„Ďakujeme úprimne,“ zaďakovali sme mu. „My veľmi vďačne, ale vidíte sám, ako hovoríme francúzsky, a rozumieť rozumieme azda ešte horšie, než ako hovoríme. Pre tú príčinu nemohli by sme mať pôžitku a osohu z vašich výkladov, ktorý by sme boli mali, nech je nie vo veci, čo sme spomenuli. Prinútení sme, na nešťastie, zriecť sa vašej milej spoločnosti…“

„Ja by hovoril pomaly a zreteľne,“ naliehal. „Privyknutý som stýkať sa s pánmi cudzinci.“

„Budú jednako lepšie zasvätení do záhad reči a štýlu,“ odpovedali sme. „Nám je vaša reč ešte prúd veľmi dravý, zmysel slova nám odnáša. My zas nemotorní: nevieme ho z prúdu vyloviť, dáme mu ľahko uniknúť…“

Poodstúpil trochu skormútený. Pristúpil k nám iný pán veľmi úctive.

„Ak by sa vám páčilo pred prehliadkou alebo potom občerstviť sa, mohol by som vám ponúknuť dobrý reštaurant. Je „tout prés de la gare“,^[146] na niekoľko krokov odtiaľto.“

„To by sa nám mohlo zísť,“ odpovedali sme. „Ale radšej by sme ho navštívili potom. Len keby sme vedeli, ako sa volá.“

„Tu je karta s označením reštaurantu.“

Oddal nám kartu pekne vyzdobenú.

„Predbežne ďakujeme,“ prijali sme od neho kartu. „Po prehliadke uvidíme, čo nám povie čas.“

Pristúpil iný pán.

„Jestli si ráčite vybrať obrázky na pamiatku, mohol by som vám poslúžiť.“

„Ďakujeme úprimne,“ odpovedali sme, „ale my sme prišli do Versailles obdivovať pôvodiny.“

„Odnesiete si pamiatku na návštevu,“ radil nám.

„My sme takí, že si robíme obrázky sami,“ na to zas my. „Každý si ich najradšej sníma svojimi očami zo živej skutočnosti. Nebudú možno dobré a dokonalé ako vaše, ale budú pôvodný výrobok ,Made in Versailles‘. Uložíme si ich také, aké sú, do pamäti a už si ich odnesieme.“

„Môže byť, budete chcieť poslať priateľom pozdrav z Versailles,“ napomínal on, „aby zvedeli, kde ste, že ste boli na tomto mieste.“

„Nuž to už skorej,“ pristali sme. „Priateľov bude škrieť, že sú nie tam, kde sme my. I to je hodno čosi. Pošleme im teda pozdrav z Versailles. Hoci musíme povedať, že na tých stranách koluje všade veľmi mnoho týchto obrázkov.“

Vybrali sme si ich niekoľko, koľko nám bolo treba.

Predbežne nebolo už čo robiť. Nikto viac k nám nepristúpil. Vošli sme do dvora.

Dvor je ozaj kráľovský: „Cour Royal“. Veľký, že by vystalo z neho väčšie námestie. Pri bráne ohrada, čosi i na stranách. Tam ďalej už domy, rozložené v podkove, pomáhajú ho ohradiť. Budova je v prostriedku, z oboch strán sú krídla.

„Krídla sú skoro ako telo, azda i väčšie,“ uznali sme.

„To sprava sa mi väčšmi páči.“

„Áno, pekné krídelko…“

Dobre, že sme privyknutí chodiť pešo. V aute by sa tu nedobre viezlo. Dvor je dláždený kameňmi, nie dlážkami, ale poriadnymi kameňmi. V staré časy, keď ho dláždili, netušili, že sem prídeme, a prídeme pešo. V tie časy návštevy prichádzali najviac v kočiaroch s veľkými kolesami. V nich veľmi drgalo. Ale kočiar bol vlastne komôrka, vyložená poduškami, zavesená na vysokých perách o remene s ohromnými prackami. Pri drganí nešepkalo: najviac ak hojdalo spredku nazad, i to šetrne. Komu ani hojdanie nebolo po srsti, vsadol do búdky, kde bolo mäkké kreslo, rozkázal komorníkom, čo čakali s napudrovanou hlavou a v nohavičkách do kolien, aby si položili kolíky tej búdky na plece a dali sa na pochod, ale šetrne. Vedeli, že v chôdzi má byť súzvuk, vykračovali razom. Búdka sa kyvkala trochu na ozdobných kolíkoch, ale nikdy ako automobil. Padnúť nemohla padnúť: mala na boku uchá, v nich boli vpratané kolíky. Nosidlá vyšli z módy. My už len ideme pešo. Iba si dávame pozor, aby sme sa nepotkli o kameň.

Z pravej i ľavej strany od brány jednako nás len prijala čestná stráž. Všetko veľkí hodnostári: niektorý holohlavý, iný pod klobúkom, ale s troma rohmi. Takých už nenosíme.

„Ani tí, čo sú bez klobúka, nedostanú ľahko nádchu,“ tešili sme sa.

Majú ozaj krásne dlhé vlasy. Ich mocné pradená prelievajú sa až na plecia a padajú dolu chrbtom.

„My takých vlasov nemáme,“ pomyslí si nejeden so závisťou. „Ani holiči by hádam nevedeli zhotoviť takých mocných parochní.“

Ich kabáty majú iný strih než naše, viac do drieku. Goliere sú väčšmi vyvrátené, širšie, na okrajoch obšité zúbkovanými okrasami. Z rukávov trčia chumáče bielych, drahocenných čipiek. Niektorí nosia nohavice do kolien, majú ich zapäté gombíkmi, ale môžu byť i viazané podväzkami. Spod kolien ostane už len pančucha. Na nohách nosia črievice, iste so zlatou prackou, ak nie ozdobené drahými kameňmi. Čo majú na hlave operený klobúk, alebo do trojhranu, nosia čižmy: obuv, čo by bola súca hádam do vody a do poľa alebo na hrubú dlažbu, ale sotva by pristala na vyhladenú podlahu pyšných palácov.

Postavy stoja, žiaľ, už nehybne na podstavcoch, ale pozerajú i teraz pozorne do dvora, sťaby sa nás spytovali:

„Čo tu hľadáte, ľudkovia, oblečení v rúchu všednom? Či si mívate, že je tu trh alebo verejné námestie pre kadejakú háveď? Nevidíte, že ste vo dvore najmocnejších kráľov na svete?“

Bude ich z pätnásť, či šestnásť. Je medzi nimi Turenne;^[147] ani si nás nevšíma. Temer proti nemu stojí uhladený Colbert,^[148] veľmi pekne vyriadený. Všetko sluhovia veľkého panovníka. Zvečnila ich jeho povďačnosť za dobré služby. Králi neboli vždy nevďační.

Vprostred dvora je sám Ľudovít XIV. na koni: najväčší medzi mocnými. Jeho oko pozerá hrdo a pánovite na nás, poberajúcich sa do jeho domu.

Budovy sú na poschodie, ale poschodie dobre merané. Nebadať tiesne, núdzových výmyslov, aby z malého vyšlo mnoho bytov, alebo aby ich kládli jeden na druhý ako na stôsik. Dvere vysoké, obloky vysoké a široké, ako zodpovedá rozmerom. I krovy sú končité; iste aby sneh nezaľahol. Výhľady, výklenky, štítiky, hálky ako na iných starých, pekných kaštieľoch. Na oblokoch spustili šalogátre: ale na mnohých predsa sú zdvihnuté, odbleskuje sa sklo okien. Steny sú hladké, obriadené dobrou vakovkou. Drží všade dobre, iba pri zemi miesty sa obrýpala. Dažde a mrazy načali vakovku od zeme. Na šťastie i dnes vedia vakovať. Majstri ľahko zatrú diery.

Sú vcelku lepšie než v niektorých krajoch verejné budovy, na ktoré rok po rok trovia na vonkajšie bielenie. Nevidno, že by sa boli počali rúcať a rozpadúvať. Nie sú v úžitku: to je ich veľká choroba.

Kedysi ich boli obielili dokonale. Nevidno škvŕn, že by bola kôra poodpadúvala. Dvere sú pozatvárané, iba na pravom krídle ich otvorili dokorán, sťaby nás volali vstúpiť.

Prichodilo odložiť palice a dáždniky.

Prehliadka bola povrchná, ale predsa trvala dlho. Prešli sme vyše pätnásť dvorán jednu za druhou. V každej nájdeš niečo, čo ťa volá: „Veďže sa neponáhľaj — pripáč sa lepšie…“ My sme vyhoveli, ako sme mohli, ale nevieme udať, či všetkých pätnásť dvorán bolo v pravom krídle, alebo či sme azda prešli do iných.

Dvorany sú skoro prázdne, v niektorej sa nájde niečo nábytku, ako stolice a kreslá. Riad je pozlátený, ťažký: nebolo ľahko prekladať stoličky. Potiahli ho hodvábom: napodiv, ako trvá a drží sa nedotknutý. Nikto by nepovedal, že prešumeli storočia nad ním. Na látke nebadať, že by sa bola odrela, vyhladila, že sa vylízala alebo poprela a má jemné trhliny a špáry. Farba látky je živá, skvelá, zub času ju nezatiahol tieňom, ako ani farby na sevreských nádobách. Videli sme posteľ, na ktorej sa lúčil s veselým životom Ľudovít XV. Posteľ ostala, ale neostalo nikde, čo si myslel ten, čo na nej ležal, ak skutočne tušil, že už viac z nej nevstane. Posteľ akoby bola nesúmerná, ukazuje sa priširoká a prikrátka. Možno klam oka, lebo je veľmi široká a nemotorná. Stojí na vyvýšenom mieste pod ťažkým hodvábnym podnebím. Okolo nej sa odohrávali celé obrady pri vstávaní a líhaní. Život mocných nebol už ani ozajstný život, ale iba hádam rad obradov a predstavení. Kreslá a stolice nemali na pohodlné sedenie, ale za nástroje a okrasy, aby sa obrady a predstavenia na nich krajšie odohrávali.

„Ako zachovali toľký nábytok?“ pýtal som sa jedného z návštevníkov s knižkou.

„Prečo by ho nezachovali? Dávajú naň dobrý pozor. I my môžeme naň pozerať, ale nie sa ho týkať…“

„Koľko ráz premenil palác gazdu! Búrky prehrmeli ponadeň, boli vzbury a revolúcie, výbuchy náruživosti a prevraty. Možno ho i opľundrovali.“

„Áno, napodiv, keď povážime,“ uznal on. „Ale budú hádam niekde dobré pivnice. Ani pôjdy sú nie najhoršie v také časy. Búrka prehrmí, riad nezbadajú v úkryte.“

Veľmi obdivujeme stôl, na ktorom podpísali mier po veľkej vojne.

„Budú ho veľmi obzerať o jedno sto rokov,“ riekol návštevník s knižkou. „Ja by som ho hneď kúpil, dobre by ho platil.“

„Je práca pekná,“ uznal som. „Už ako taká má cenu.“

„Ja by ho platil, keby bol i z nehobľovaných dosák.“

Ale i bez náradia by pútali dvorany. Boli obydlím mocných a slávnych kráľov; oni ich vedeli pretvoriť v skvelé stánky umenia. Sláva zašla, moc pominula, iba umenie ostalo. Umenie je krása, a krása sa nevyžije. Po kráľovských izbách sú na stenách rozvešané obrazy: podobizne kráľov, členov panujúceho domu, maľby po stenách a na povale, veľkolepé gobelíny.

Hoci sme prešli iba dvoranami, museli sme obdivovať nielen diela, ale i tých, čo ich objednali a platili. Ťažko uveriť, že by boli rozkošníci, nízki pôžitkári. Mali v sebe iskru vyšších túžob, boli prístupní lepším vnuknutiam: ako by boli mohli oceniť a hľadať veľkosť a krásu, ako ju hľadali oni? Nadobudli drahé gobelíny a opatrovali ich. Bolo ich ľahko rozchytať a odniesť pri vzburách a prevratoch. Národ zaslúži obdiv, že ich zachránil v časoch, keď mohli prejsť z ruky do ruky a stratiť sa navždy.

V zrkadlovej dvorane pritiahnu pozornosť steny, vyložené zrkadlami. Zas musíme sa diviť, ako ostali v jednom kuse. V isté časy nebolo ťažko porozbíjať zrkadlá, poodnášať si kúsky z nich na pamiatku; ani jednému neublížili. Aké to boli slávnosti, keď zažali všetky svetlá a začal sa hmýriť pred nimi toľký elegantný svet! Rozchádzal sa iste do iných miestností. Stráže a vojaci možno najradšej do vojenskej galérie. V nej boli rozostavené poprsia veľkých vojvodcov, čo sa kedy preslávili v dejinách Francúzska. Dlhé stĺporadie, temer nekonečné; skôr aleja než stĺporadie na zatvorenom mieste.

„Sláva Francúzska,“ hovorili sme, keď sme sa v nej obzerali, „samá vojenská sláva, a ledva sa prace do veľkej dvorany. A kde je sláva na iných poliach ľudskej činnosti? Koľká dvorana by bola treba, keby sme ich chceli dať všetky do nej?“