ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme vyšli z paláca, začali sme naň pozerať trochu kriticky. Je vkusný, súmerný, nedá sa na ňom nič naprávať a meniť. Najmenšia premena — a celok by sa skazil.

„Zovňajšok predsa pokuľháva za tým, čo je dnu,“ usúdili sme. Videli sme len zbytky, čo prvej bolo; ostali čajsi iba steny a čo bolo na nich. Život umrel, čo v nich prúdil: prestal ruch dvora, lesk osobností, bohatstvo nábytku a zariadenia. Vmyslíme si všetko, ako bolo, a ostane nám pocit, že azda na to všetko boli tieto domy priskromné a primalé.

Merali sme ich pohľadom, a pocit sa upevňoval. Trvalo chvíľku, kým sme sa spamätali a striasli zo seba dojmy, čo sme si ich odniesli z nich.

Ale sa prebudila nenásytnosť vidieť viacej. Pásť oči, obdivovať, kým nepoprezeráme všetko.

Zašli sme za domy, vstúpili do záhrad.

„Skorej hora než záhrady,“ usúdili sme, keď sme hodili pohľad naokolo. Ide naďaleko, najmä po stranách. Ale zas sú i pažite a poľany. Z briežka, kde sú paláce, pohľad padá na horu. Šíri sa až ta dolu kdesi, kde sa sníme s nebom. Pod samým nebosklonom rozoznať ešte zariadenia na vodomety, fontány, vodné hry.

Keď ich spustili pri svetlách v čas veľkých slávností pred dvorom, ktorý sa vyšiel zabávať do záhrad, voda a oheň dali farbu kraju, záhradám nádhery a bájoslovia, čo sa odohrávalo po pažiti a hájikoch.

Pod briežkom sú jazerá, okolo nich nasadili kvetinových hrád. Pokrývajú temer celý stred v širokom ráme pažite. Hrady práve kvitnú, od nich sa šíri vôňa kvetov. Kvietie je bujné a čerstvé, ani na jednej hriadke nevidno uvädnutého listu alebo odkvitnutého kvietka. Tu je všade leto.

„V Paríži,“ hovoril mi ktosi, čo pozeral na hriadky v jednom z parkov, dosť ďaleko od stredmesta, „kdekoľvek majú kvetiny na verejných miestach, vedia ich držať, že sú vždy, akoby boli v najlepšom kvete. Záhradníci uhľadia si čas, že vyplejú, povyberajú, čo vädne alebo odkvitá, ale málokedy ich pristihneš pri robote. Hrady sú im vždy svieže. I leto oklamú, samo nezbadá, že mu je koniec. Čaká, pozabudne sa v parkoch, kým ho neprikvačia tuhé mrazy.“

Pustili sme sa postrannou alejou do doliny, popri pažitovom láne. Od palácov je hodný kúsok po jazerá. Obzreli sme sa a zadívali zdola na kaštiele v briežku. Zo strany záhradnej veru nie sú ani skromné, ani malé. Sedia na vyvýšenine dôstojne, sťaby i dnes panovali nad všetkým, čo je okolo nich.

Keď sme odišli ďalej od palácov, začali sme pozerať na stranu. Hľadali sme za každým stromom, či nezazrieme, čo sme čakali.

„Kde je Trianon?^[149] Mal by byť niekde tu…“

Vyzeráme, kde je. Byť vo Versailles, a nevidieť Trianona, bol by temer hriech alebo skorej večná výčitka. Šli sme popri hore, hľadajúc, kde je. Popredné stromy, čo patria do aleje, pristrihli, ogabali: tvoria ako ústrešia, ale s dvoma schodíkmi. Na stranu vybiehajú cestičky a chodníky. V hore sa neraz ukáže polianka, inde väčšia rozloha pažite, akoby lúka v hore. Na lúke v prostriedku je hájik gaštanov alebo dubov. Inde sa odrazí od aleje ozajstná cesta, že môžu po nej chodiť i povozy. Vidno, ako ide horou; východ z hory, ak ho vidno, ukazuje sa v diaľke sťa malé dvierka.

Za každým chodníkom alebo cestou vyzeráme, kde je Trianon. Pri jednej z pobočných ciest našli sme chlapcov. Ktovie, čo porábajú.

„Kde je Trianon, chlapci?“

„Je neďaleko.“

„Ďalej, alebo cele blízko?“ vyzvedáme sa lepšie.

I pri paláci boli nám povedali, že je neďaleko: a hľa, aké bolo ich neďaleko.

„Tak prostredne,“ odpovedali nám.

„Pol hodiny azda?“ naliehali sme, aby sme zvedeli, na čom sme.

Cesta je pekná popri hore, ale chodenie, hoc i po hore, zunuje sa naveľa. Kto ide, má iný pôžitok, keď si ho zaslúži pešo, a zas iný, keď sa mu dáva na drožke alebo práve v aute.

„Desať minút, idúc pohodlne,“ odpovedali chlapci. „Utekajúc chytro, päť minút.“

„Teda sme už ako pri ňom,“ uspokojili sme sa.

Dali sme sa s novou chuťou dolu utešeným chodníkom.

O desať minút začali sme vyzerať bedlivejšie. Bude v niektorom záhybe hory, aby sme ho neprepásli. Vidno chodníky do hory, pri nich sú sošky nýmf a bohýň. V tôni stromov i po pažitiach vidno sedadlá, inde lavice. Vcelku všade ticho a prázdno. Sošky sa belejú za stromovím, pred húšťavami; ich biele telá odrážajú sa tuho od sýtej zelene. Stavieb nevidno. Natrafili sme na búdky, či skôr šiatre; predávajú v nich pečivo, hádam i zákusky. Na pečive poznať, že sme nie v Paríži. Kupci sa dovtípili, že sa krásy obdivujú lepšie, keď žalúdok nekričí. Nás prekvapilo, keď sme ich zazreli. Začali sme premýšľať, či azda návšteva sa nejde roztiahnuť naďaleko, či nepotrvá dlhšie, než sme si predkladali.

Išli sme dlho, desať minút prešlo dávno. Vždy sme ešte pri okrajoch hory. Je v nej pekne a útulne: máme okolo seba spoločnosť nýmf a bôžikov. Len ako sa zachovali čisté a biele sťaby boli nové. Budov nevidno, ani majerov a pastierov, o ktorých kroniky toľko nabájili…

Z cesty, ktorá vychádza na pažiťové pole, vyletelo auto.

Hrkotalo dosť tuho popri nás. Poklopkáva, ako robia autá, ktoré ustali trochu: boli lacnejšej výroby a rozhegali sa po zlých cestách. Čisté povetrie hory pomiešalo sa s kúrom petroleja. Za autom kedy-netedy vyronil sa, prichodiac tou istou cestou, kočiarik. Pred ním sa usiluje koník, pobežkáva, ako môže, a mohol by možno i lepšie. Je okrúhly, vidno, opatrujú ho. Na vyvýšenom sedisku trochu sa kníše, ako beh kočiarika sebou donáša, človek v klobúku dosť širokom a krátkom kabátiku. Obrátil k nám tvár počernú, okrúhlu, veľmi prívetivú. Len sa tak leskne, už či od dobroty a či od toho, že ju nedávno oholili. Zrazu zastal a naklonil sa k nám.

„Nebude sa vám páčiť previezť?“

„Ideme iba do Trianonu“ odpovedali sme. „Nevyplatí sa vziať príležitosť na kúsok.“

„Nie je veru kúsok. Je hodný kus cesty,“ ubezpečuje nás.

„A kde je vlastne Trianon?“

„La-ba“,^[150] ukazuje bičom kdesi nadol.

„Na tejto strane?“ spytujeme sa.

„Na druhej. Veľmi ďaleko ešte.“

Ani sme ho nehľadali, z ktorej strany je. Chlapci nás zle napravili. Iste nevedia, čo je Trianon, kde je. Znamenitosti pre domácich nemajú nikdy tej ceny ako pre cudzích: privyknú im ako veciam každodenným. Možno, že im diaľky sú iné ako nám, majú na ne iné miery než my. Majú nohy ľahké, nemerajú cestu krokom ako ustatý návštevník, ktorý sa v paláci nastál a nachodil. Páčiť sa nám páčil kočiarik i kôň. I človek je veľmi poriadny, chová sa prívetive; vyslovuje, čo povedá, veľmi zreteľne. Ešte sme nikoho nepočuli hovoriť francúzsky tak pekne a výrazne ako jeho.

„Čo by ich stálo,“ mysleli sme si, „keby začali hovoriť všetci ako on? Načo zväzovať slovo so slovom a držať ich v nepretržitej reťazi, sťa keď sa alpinisti zviažu svorkou jeden o druhého a dajú sa ťahať dohora?“

Vysadli sme do kočiarika a pohli sa cestou. Nazdávali sme sa, že sa koník bude chlapiť, keď zbadá, že má hostí vo vozíku. Iný možno by sa posošil, ale náš nedá veľa na smiešne obyčaje. Zachoval svoj odmeraný beh, viac sa sepkal, než hýbal z miesta. Pán ho povzbudzoval, ale nie bičom; mliaskal naň akosi podivne, že bolo, ako keď sa holub chystá hrkútať. Koník sa nedal mýliť ani mliaskaním, držal sa verne svojej obyčaje.

Nemohli sme si vybrať, či ho gazda napravil a či si kôň sám od seba domyslel, že pamiatky nehodno vynechať: nevieme ako, iba keď sme sa obrátili nie najlepšou cestou, kdesi na stranu, do hory. Nezašli sme ďaleko. Kôň zastal; všetko sa mi videlo, že sám od seba. Človek sa nahol k nášmu sedisku, ukázal bičom na stranu:

„Povestný dub kráľovnin.“

Skoro pri samom kraji hory stojí strom veľmi mocný, rozkonárený. Spomínajú ho iste v kronikách. Okolo neho je čistinka, ale za ním je húšťava. Okolo pňa je prostá lavica sťa obruč okolo prsta. Zhlobili ju jednoducho z hrubých dosák, keď ich vypílili do oblúka.

„Volajú ho dubom kráľovniným, lebo kráľovná často chodievala k nemu, sedávala pod ním,“ vysvetľuje nám.

Zabudli sme sa spýtať, ktorá kráľovná. Ale sme sa domýšľali, že keď spomínajú kráľovnú, bude Mária Antoinetta.^[151] Kroniky o nej všeličo rozprávajú. Iné kráľovné, čo bývali v palácoch, boli nepatrné, sťaby ich ani nebolo. Dvor sa o ne netrápil, i dejepis na ne akoby bol zabudol. Boli časy také a držali sa zásady, že bezúhonné ženy a zákonité manželky nemajú histórie a nemajú čo hľadať v dejepise.

Keď gazda prestal hovoriť, koník sa obrátil pomaly. Vracali sme sa zasa pomaly a rozvažite z hôrnej cesty, nie veľmi hladkej, na čistinu, kde je hradská veľmi dobrá. A už bez pretrhovania poberali sme sa kdesi nadol.

Prišli sme pred vkusnú filagóriu podoby oblúkovitej. Stojí na neveľkom briežku, v peknom, pestrom kepeni kvetinových hriadok. Má plochý krov i obloky nie malé. Budova je vlastne samý oblok, iba čo má v prostriedku široké dvere s dvoma krídlami. Otvárajú sa na briežok, na ktorý si zaľahli kvetinové hriadky.

Na filagóriu sa prichytil z našej strany domec; je dlhý, že jej tvorí akoby krídlo. Z druhej strany bude tuším taký istý domec. Budova by vychodila vcelku na podkovu; ponáša sa na ňu veľmi, lebo má medzi krídlami oblúk, ktorý je naozaj dosť dobre vypučený k hriadkam. Celok môžeme pokladať za kaštielik. Vystavili ho na kraj hôrky na peknom mieste.

Koník skeroval na bočnú cestu popri krídle, čosi do vŕšku; keď podišiel trochu, skeroval znovu; vozík vtiahol do dvora. Dvor je nie závristý, ani ohradený ako svedčí, ale bude predsa dvor kaštielika. Majú iste v ňom hostí: je v ňom niekoľko kočiarikov, ako náš. Dobehlo sem i auto, čo bolo predtým klepotalo po ceste.

Kočiarik zastal, zišli sme a oprášili si šaty. Bolo cestou i prachu čosi.

„Dáždniky a palice môžete nechať v povoze,“ ponúkal nám.

„Nebudú vám zavadzať?“ starali sme sa.

„A prečo? Raz som tu — jednou cestou môžem dozrieť, ak čo necháte. Môžete nechať i zvrchný kabát. Dnes je teplo. Pôjdeme potom navštíviť i ostatné pamätnosti.“

„Potrvá dlho všetko spolu?“

„Odbavíte sa, myslím, dosť chytro. Ak sa vám bude páčiť, odveziem vás, keď bude po všetkom, do dobrého hostinca.“

„Už sme sa sľúbili do hostinca neďaleko nádražia,“ zvestoval som mu. „Tu kdesi je adresa, čo nám dali.“

Vytiahol som ozdobnú kartu, čo nám dali z príchodu pred kráľovým dvorom.

Moja výslovnosť, ktorú prijímal dosiaľ dosť ochotne, odrazu ho prekvapila. Nemohol si vybrať, čo vravím. Pozrel na jednu, zasa na druhú stranu, sťaby hľadal ukrytý zmysel vecí hlbokých. Čosi musel nájsť medzi kriakmi pri dome alebo na niektorom strome, lebo odpovedal veľmi určite:

„Musíte si pohľadať iný, kde varia dokonale a majú v rajnici vždy niečo súceho.“ Vyriekol a zastal, dlaň proti nám, sta na výstrahu. „Ja vás zavediem do ozajstného hostinca, na ktorý budete pamätať i v samom Paríži, za stolom samého Poccarda na boulevarde des Italiens. A teraz je rad na vás. Poprezerajte si, čo vás zaujíma. Poučte sa…“

Nikdy nik nehovoril zreteľnejšie a krajšie. Hlások neutajoval, vystupovali otvorene a zjavne v peknom súzvuku. Rozumeli sme mu úplne.

„Teda sme v Trianone?“ pýtali sme sa akosi v pochybnosti.

„Áno, čo máte pred sebou, je veľký Trianon.“ Ukázal bičom na kaštielik. „Prostriedok je vlastne chodba, čo spája krídla. V ňom sa prechádzali, keď chceli užívať čistý vzduch hory a kvietia. V krídlach boli byty. Veď uvidíte, čo je a ako, keď si ho obzriete podrobnejšie,“ sľuboval nám.

Zostúpil z vysokého miesta, prešiel k nášmu sedisku a postavil hore koncom meravú podušku. Na holú dosku položil krížom palicu a dáždnik. Keď bolo na doske, čo malo byť, položil zas podušku na miesto, že pod ňou ostali naše veci.

„Stadiaľto sa nemajú kam podieť, môžete sa na mňa spoľahnúť,“ doložil s uspokojením.

Škoda, že kaštieľ nebol otvorený. Predo dvermi nás stálo zo desať alebo dvanásť osôb. Skoro iba teraz sme pochopili, že sme vlastne nie hostia kúrie na vidieku, no iba zberatelia prvkov, čo beh času neodniesol so sebou, ale pohodil, aby hlásali triezvej prítomnosti, ako sa žilo kedysi: čo všetko sme utratili alebo nadobudli, o koľko sme chudobnejší alebo bohatší, než boli naši predkovia.

O chvíľu sa otvorili dvere; z nich vyšla hŕbka ľudí, žien u mužov. Odišli k povozom. Človek v rovnošate s kovovými gombíkmi ostal vo dverách, otvoril ich lepšie a, ustúpiac stranou, riekol nám:

„Nech sa páči vstúpiť!“

V rukách mal kľúče, vpúšťal nás, ako sme vchodili jeden za druhým. Pri stolíku sedel iný, čo vydával vstupenky. Kto mal vstupenku, chystal sa, že mu hneď otvoria okienko do minulých časov: aby sa prizrel zblízka veciam, o ktorých slýchal niečo, ale nevedel im dať zafarbenia skutočnosti. Ale boli ešte ženičky pri policiach a vešiakoch.

„Prosím dáždniky a palice!“ napomínali nás.

Čo nemali na prvom sedisku predvídavú osobu ako my, pristupovali k stolu, kládli naň dlhé predmety, ktoré nemajú miesta, kde sú zbierky. Pozerať dajú, koľko sa ti páči, ale týkať ti nedajú najmenšej veci.

Keď mali vstupenku a ruky prázdne, človek, čo bol v rovnošate, otvoril dvere. Stal si pri nich a čakal. Možno usporadoval si v hlave, čo urobiť, aby sme vyšli poučení z domu.

Začali sme prehliadku, išli po izbách, ako prechádzajú jedna do druhej. V každej z nich ostalo niečo: tu obraz na stene, tu kus domáceho nábytku, stolička, kreslo, pohovka, hodiny, truhlička, záclony na oblokoch, stolíky peknej práce s vkladaním drahocenného dreva, stolčeky pod nohy a iné veci. Vyrozumeli sme, že sa i mocným zunovalo naveľa v sláve a nádhere, ruchu a nepokoji. V zunovanosti uťahovali sa do príbytku, akoby do chalupy v porovnaní s palácom tam v briežku nad jazerami. Zvedeli sme od človeka v rovnošate, že sa sem uchyľovali Ľudovítovia^[152] i Mme^[153] Maintenon.^[154] V inom krídle je zas svetlica, kde vraj neraz pracoval, a hneď pri nej, kde nocúval veľký Napoleon. Mal i on tu i tu rád trochu pokoja a tichosti, hoci mu krv bola v ustavičnom vare a v hlave rojili sa podivné dumy a úmysly. Líhal na posteľ nádhernú, vyzdobenú zlatom. V jej šírke tratí sa akosi dĺžka. Sem doniesli i malachitový stôl, ktorý mu bol daroval veľký priateľ, cár Alexander I., po schôdzke v Tilsite.^[155] Keď ho prevážali z Ruska do Versailles, iste ho obložili slamou a obviazali povrieslami, aby neprišiel v kusoch po dlhej púti zlými cestami.

Človek, ktorý nás vodí, vysvetľuje nám, čo sa robilo, kde kto býval. Mívame si temer, že vidíme ešte niečo zo života, ktorý sa uchyľoval do zátišia po presýtení nepokojom, možno i pôžitkami. Zo zabudnutých vecí zavieva na nás niečo dôvernejšieho. Hlas mu znie tichšie akosi, nehovorí veľmi nahlas, sťaby sa bál, že znepokojí staré pamiatky, čo ostali zakotvené po kútoch a náradí. Hovorí francúzsky i on, ako by sme si žiadali, aby začal hneď od dneška hovoriť „tout le Paris“^[156]. Rozviazal reťaz, rozkladá pekne ohnivká, každé nám ukáže osebe. Zašli nás dva preludy či samoklamy: že zažívame ozaj kus XVIII. storočia a že vieme veľmi poriadne francúzsky.

Keď sme vyšli na dvor, uznali sme, že Trianon nie je malý, nepatrný kaštielik, ako sa ukázal sprvu. Presvedčil nás, že bol hniezdom veľmi chutným a útulným, že mal dosť pohodlia i pre tých, čo boli privyknutí na pohodlie a prepych.

Náš kočiarik zas ide na iné miesto po ceste, ktorou sme prišli. Zastal pred neveľkou bránou, pri ktorej sú dvere. Vstúpili sme do dvora. Pri vysokej murovanej ohrade je čosi kriakov, po múroch sa driape zimozeleň či iná taká rastlina. Vľavo je kostolík, malý a nevysoký, skôr azda kaplnka. Pred nami je poschodový domec ako ktorýkoľvek z tých, ktoré sme videli vo Versailleskej ulici.

Kus prízemia zaberá pitvor. Vidno iba holé steny: kde-tu nízke dvere, iste do pobočných izieb a čeladníkov. Osvetľoval ho luster, čo visí i dnes z povaly na mocnej bronzovej retiazke. Luster je hrubá obruč so sklenými príveskami: v nej dvanásť svietničkov, kde dávali iste voskovice. Keď ich zažali, v pitvore bolo útulno. Dobre sa vysedávalo na lavičkách popri stene pri jeho žltkavom svetle. Tu i tu otreli ohorený knôtik, aby sa svetlosť prebudila zo zamretia. Dobre sa sedelo a načúvalo, čo sa robí na prvom poschodí, či sa neohlási hlas zvončeka. Rozprávali si o denných veciach, neraz si hádam šepkali do ucha veci príjemné a žartovné. Možno pretriasali i klebietky a tajnosti o pánovi a najmä o panej. Mali azda náter pravdepodobnosti, ale mohli byť i vybájené. Niektoré prešli možno do kroník a udržali sa dodnes ako svätá pravda. Čeliadka načúva, sliedi, keď nemá čo robiť, vyzvedá, čo sa u pánov robí, menovite po domoch veľkých a mocných pánov. Neraz má i hnev v srdci; zanevrie na gazdov pre krivdy a ústrky, ktoré jej príde od nich znášať. Nie div, že sa pomstí, keď môže: poprezrádza, čo sa u pánov stalo i nestalo.

Domec bol sídlom kráľovnej, ktorá žila v ovzduší nezdravom. Ľudovít XV. neviedol vzorný život. Na jeho nevestu Máriu Antoinettu tiež priškrelo niečo. Špina, keď jej je všade po troche, po všetkých kútoch, lepí sa ľahko, neraz sa chytí i čistých. Prilepilo sa jej veru niečo i na ňu.

Kto sem vstúpi, zabudne vďačne na všetko ostatné a zachová si o panej domku, že bola nešťastná, že skonala v trapiech. Ony by mali zatušiť podozrenia, čo sa prilepili na jej meno.

Keď vyjdeme hore schodmi, prídeme do jej izieb. Vidíme jej podobizeň, v spálni postel s čipkovou pokrývkou, čo bola dostala do vena. Jej toaletný stolík je vkusný, ale skromný a malý. Dnes ktorákoľvek dáma bude mať stolík alebo umývadlo zariadené s väčším prepychom. Na stene visia hodiny, odložili truhličku na skvosty: ale je prázdna, ozdobná. V bočnej izbietke je podobizeň pekného, čiernookého chlapca; jeho matka bola iste hrdá naň a mala ho rada.

Prehliadku sme zakončili kúpeľňou. Zastavili sme sa v malej izbičke pri vani, veľmi skromnej a bez okrás. Pokrývali ju akýmsi vrchňom. Kúpavala sa v nej posediačky, lebo je krátka; odrastená osoba nemohla sa v nej vystrieť.

Bolo by nám už bývalo dosť, čo sme videli. Ale človek bol neúprosný.

„Bolo by vám ľúto, že ste nevideli, čo zaslúži pozrieť a zachovať si,“ dohováral nám. „Najhoršie, že ľúto príde po nečase: keď nieto príhody vytiahnuť si kartu a ísť do Versailles, hoc by sa našlo i vôle.“

Radšej sme ho slúchli, ako znášať výčitky nič po nič. Vrátil sa zas tou istou cestou ako k veľkému Trianonu, zahrkútajúc kedy-tedy na koníka. Ale načo mu letieť k hlave, keď vie, čo robí. Drží uši pekne dohora, usiluje sa svojím sepkavým trotíkom, podhadzuje šíry, ako sú mu na krížoch.

Prišli sme k jednoduchej budove, čo sme prvej prešli popri nej. Vráta sú otvorené, pri nich sa zhovárajú dvaja v rovnošate s kovovými gombíkmi. Vpustili nás, ale oni len ostali von.

Na zemi, vybitej dotuha, vidíme kočiare, o akých sme počúvali kedysi v povestiach, že sa v nich prevážali princovia. Sú starosvetské, oje majú mocné, svorne, lôniky v poriadku. Kolári ich zhotovili z dobrého dreva, kováči ich okovali dokonale. Kolesá sú ťažké, s mocnou hlavou. Ráfy sa nezodrali, môžu trvať mnoho a mnoho století. Hrdza sa ich nechytí, iste ich natreli lojom. Na ráfoch poznať, že sú železné: ostatok pozlátili trvácou pozlátkou, že nevybledne ani neodpadá.

Prejmy dali ďaleko od povozov, že nedočiahneš rukou ani palicou ľahko vzácnosti, ak by ťa nadišla všetečnosť chcieť sa ich týkať. Pozlátili i železné kruhy, čo sú na konci oja, aby bolo o čo pripäť sťaháky.

Vozy sú ťažké, ale i majú čo voziť. Na mocných spruhách, čo trčia dohora, sú hrubé remene, aby mala na čom visieť izba. Vystlali ju hodvábom, vyložili mäkkými vankúšmi. Sedadlá sú pohodlné, na stranách visia kapsy, pod nimi operadlá, na stranách hodvábne záclony. Čo je nie vzácne drevo a bohatá pozlátka, celá izba je sklo, čisté ani krištál, že sa skveje a ligoce. Na klenbe zvonku dali korunu, na dvere pribili odznaky a címery kráľov, čo sa rozvážali v toľkej sláve a nádhere. Ukazujú koče z časov dávnych, ale je i koč, v ktorom sa viezol veľký Napoleon do Notre Dame na korunováciu, zasa kočiar Karola X.^[157] Môže byť na jednom viacej skla než na druhom, ale vcelku jeden sa ponáša na druhý.

Ostatný je kočiar ostatného Napoleona,^[158] tiež zo skla a zlata. V ňom viezli vraj na krst cisárskeho princa. Ponáša sa na staré, sťaby im bol z oka vypadol: hotové umelecké dielo.

Okolo stien sú skrine. V nich držia rozvešaný konský riad: šíry, čo prislúchajú k parádnym kočiarom. Remeň bol iste dobrý, robota dokonalá, že vytrval dodnes: nezoschol sa a nepopukal, hoci veru bol by sa mohol rozlámať na kusy od toľkých čias, čo hlivie. Pracky, gomby, obrúčky, ostatné súčiastky a okrasy pozlátili, že sa lesknú ako nové. V tie časy nepozlacovali hocijakými zlúčeninami, čo trvajú krátko a klamú oko. Upotrebovali iste ozajstného zlata, aby nepremenilo farbu.

„Či nám ostáva ešte čo poprezerať?“ spýtali sme sa človeka, keď sme vyšli z kôlne, oslepení toľkou slávou a nádherou.

„Mali by sme ísť poprezerať vodomety a fontány,“ navrhuje.

„Pracujú každý deň?“ pýtali sme sa ho.

Mysleli sme, že vodu púšťajú len pri slávnostiach.

„Hoc by i nepracovali, bolo by ich obzrieť. Práca je, čo zasluhuje obdivu, sochárstvo. Vodu si ľahko domyslieť, čo i netečie.“

„Nie,“ vzpierali sme sa. „Radšej prídeme, keď spustia vodu. Po tieto dni kedykoľvek azda sa trafí príhoda. Skazili by sme si dojem, keby sme nevideli celok, ako má byť, a išli prezerať prázdny rámec bez obsahu.“

Dal si predsa povedať, prestal naliehať.

Prezreli sme, čo sme mohli, letkom, povrchne, ako cestovateľ, ktorý necestuje pre iné, ako zbierať skúsenosti. Na podrobnú prehliadku nemali sme času, ale nezaškodili by ani odborné známosti, ktorých sme nemali kde nazhŕňať. Sošky nýmf a bohýň volali na nás, čistiny, väčšie lúky v hore a na nich tajomné, zamĺkle hájiky nás vábili. Ostatný pohľad na tento zvláštny, podivný svet, na ktorý už sotva kedy zabudneme: a lúčili sme sa s krajom, ktorý vyvolal v nás ozveny zašlých vekov. Zobrali sme so sebou iba túžbu, čo bola kdesi pohodená a už nás volá, aby sme sa zas vrátili…

Poberali sme sa nie vďačne zo záhrad. „Nechoďte ešte, počkajte: čo sa náhlite?“ volalo z nich na nás zo všetkých strán. Sklonili sme hlavu, mlčali a uznávali starú skúsenosť, že pomery rozkazujú vôli a nie vôľa pomerom…

Šli sme dlhou cestou po hore. Usmiala sa i z nej čistina, na niektorej pekná štica hory. Zas miesta, kde by sa sladilo prechádzať sa za rána, za rosy, keď sa slnce oprie kosom a odráža v kvapkách, sťa keď sa láme v diamante. I popoludní by bolo pekne, kto nerád mokro, komu ranná rosa škodí. Koník sa usiloval lepšie než prvej, hádam na rozlúčku. Skok mu je dlhší, kočiarik sa ponáhľa veselšie. Ale i tak potrvalo, kým sme sa vyplietli z hory. Bola si akoby umienila, že nás nevypustí len tak zo svojej moci.

Prešli sme bránou z kutého železa, tyčky na nej majú hore pozlátené hruštičky a či makovice. Zbadali sme, keď sme sa dostali na cestu, že sme zasa v meste, na hlavnej ulici. Šli sme po nej neveľký kúsok; koník zastal akoby sám od seba.

Človek sa nahol z vyvýšeného stanoviska, ukázal bičom na skromný domec, čo bol pri ceste, pred ním záhradôčka so šrankami.

„V tomto dome býval francúzsky maršal Foch,^[159] keď mal vo Versailles prácu,“ riekol nám slávnostne, kladúc dôraz na každú hlásku.

„Boli by mu dali hádam i väčší dom,“ poznamenali sme.

„Aký by chcel. Ale on rád jednoduchosť,“ odpovedá. „Viete, veľkí vojaci nezmýšľajú ako malí ľudia.“

„Hm, vie zaťať do živého,“ uznali sme. „Vy ste ho iste videli niekedy.“

„Keď som mohol, bol som vždy rád, keď som ho videl. Ale veľkí vojaci sú takí: vidieť sa dajú málo, ale dajú cítiť svoju prítomnosť.“

„Nerobí často parády, prehliadky vojska?“

„Mohol by ich, keby chcel, ale myslím, nerobí ich často.“

„Vy pekne zmýšľate o veľkom maršalovi.“

„Ako zasluhuje,“ odpovedal jednoducho.

Pri domci hlavného veliteľa boli druhé dva domce, tiež beznáročné.

„I v nich bývali veľkí vodcovia. V tomto býval veliteľ vojska Veľkej Británie a v tom veliteľ vojska amerikánskeho. Tiež maršali,“ ukazoval nám.

„Možno ani nespali vždy spokojne,“ vyzvedali sme.

„Veru zlé časy boli. I teraz sa nám neraz vidí, že je možno ani nie pravda, že prešli…“

Na tvári sa mu ukázal výraz vážnosti a starosti, sťaby i naň zaľahlo niečo z veľkých starostí a zodpovednosti.

Dali sme sa odviezť rovnou cestou na nádražie. V prehliadkach prešlo poludnie dosť dávno, obed sme prepáslí. Ponúkol nám zasa hostinec, že nám tam niečo pripravia. No my sme šli radšej rovno domov. Obed bude i zajtra.

I nádražie bolo tiché, ako mestečko. Prechodilo sa niekoľko ľudí, čo čakali na vlak. Vlaky idú každé dve hodiny, náš sa mal pohnúť onedlho. Pri pokladnici nebolo stisku.

Odobrali sme sa od nášho statočného sprievodcu. Boli sme mu vďační, že nás dobre obslúžil. Vysvetlil nám a poukazoval, o čom myslel, že zaslúži vidieť. Vyvolával v nás vidiny minulých slávnych časov.

Odobral sa od nás srdečne, priateľsky. Za ustávanie pýtal cele nepatrnú odmenu. Za jeho peniažky inde by nás nepreviezli z ulice do ulice. Vykorisťovanie minulosti, ako vidíme, je chudá objedza. Nestučnejú od nej učenci, čo sa v nej prehrebajú, vyťahujú kúsoček za kúsočkom z jej rumov a rozvalín, aby ich neprisypalo zabudnutie. Nevypláca sa ani iným, čo o ňu opierajú svoj obchod a remeslo, doprevádzajúc nás, keď sa poberáme za jej šľakom.

Keď vychodil z nádražia, poberajúc sa možno domov, bolo nám, sťaby nás nechával dobrý duch minulosti, ktorej ovzdušie sme od rána dýchali.