ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po obede sme sa vybrali čím skôr na avenue de Villiers. Vyšli sme na námestie Opery a zas pešky po boulevarde ku Madeleine. Cestou sme natrafili na divadlo na boulevarde, na biografy, ktoré dávajú nový program každých desať dní. Do niektorých môžete vstúpiť, kedy chcete. Ten istý program sa opakuje jednostaj, sťaby sa krútilo koleso. Sedíte a pozeráte, kým nezbadáte, že čo predstavuje, ste videli, keď ste vošli. Obyčajne sa zrepetíte a pôjdete spať. Dej si potom zostavíte sami: netreba len postaviť, čo bolo naostatok, napred. Budete mať v hlave trochu zmätku, nepochopíte, čo znamená, na čo sa prizeráte, kým nevidíte počiatok. Ale nič preto… nehodno si brať všetko k srdcu. Mnoho ráz vidíte kus od počiatku, a predsa nerozumiete, kde ste, čo ste. A keď príde koniec, zas sa len spýtate: „Ký čert bol, čo ukazovali?“

Na počiatok predstavenia položia obyčajne obrázky z prítomnosti, novinky, kde sa čo stalo. Hlavný kus, sťažeň predstavenia príde na bielu tablu pozdejšie, keď podochodí obecenstvo, čo je sťažeň obecenstva alebo smotánka na širanici mlieka.

Z námestia Madeleine sme prišli tramvajou veľmi chytro na avenue de Villiers. Na vyslanectve museli najprv urobiť kroky, čo vyžaduje zákon. Že sme cestovné listy odpásli nič po nič, ani sa nepozastavili veľmi. Boli veľmi dobrí, dostali sme dočasný pas bez prekážky. Našli sme na vyslanectve hodne ľudí z Juhoslávie; boli sme skoro radi, že sa musíme zasa vrátiť, kým nám budú môcť dať listy. Kto príde zďaleka, je rád, keď sa môže stretnúť s ľuďmi, ktorí sú ti ako svoji.

Na námestí Madeleine sme trochu ostali na spiatočnej ceste: kvôli kostolu, ktorý sa vyplatí obzrieť si zvonku aspoň. Je v gréckom štýle, so stĺporadím naokolo. Do hlavného portálu vedú schody, okolo chrámu je ohrada železná. Hlavné a bočné dvere sú skoro vždy zatvorené. Začali sme myslieť, že je hádam v reparácii a prístup nedovolený. Ale v jednu nedeľu prešli sme náhodou po námestí a zbadali, že na ohrade zo železných tyčí je bránka, od nej ide krytá chodbička až k chrámu. Práve zastalo auto pred bránkou, niekoľko osôb vystúpilo z neho a vošlo do nej. Dali sme sa i my za nimi.

Keď sme prišli k budove, vyšli sme úzkymi schodmi, ktoré idú špirálou dohora do neveľkého pitvorca, stadiaľ do kostola. Chrám je vysoký a priestranný, vidno v ňom bohatstva a nádhery, ale vnútorné zariadenie nemá nič gréckeho. Pri bočnom oltári práve skončili službu božiu. Kňaz v ornáte odišiel, kostolník vo fraku a bielych rukavičkách začal prekladať lavice: staval ich do radu, aby čo sedí alebo kľačí, bol obrátený k veľkému oltáru. Lavice mu ľahko poprekladať, ak chce: sú ako stoličky, veľmi ľahké. Majú pletené sedadlo, pred ním je kľačadlo tiež pre jednu osobu.

Druhý sluha v slávnostnej rovnošate stál neďaleko veľkého oltára pri krstiteľnici. Je vo fraku vyšívanom striebrom v krátkych nohaviciach, bielych pančuchách do kolien a črieviciach. Na hlave má dvojrohý klobúk priekom, tiež bohate vyšívaný, v pravej ruke drží veľkú pozlátenú berlu.

Boli sme v chráme vyšších tried po rode a možno i po majetku. Veriaci vchodia doň krytou chodbičkou a malým pitvorcom. Pri zvláštnych príhodách, veľkých svadbách napríklad, otvoria iste hlavné dvere. Po schodoch spustia koberce od portálu až po ohradu zo železných tyčí.

Keď sme si pozdejšie pripomínali, kde všetko sme boli, kým sme sa dostali na vyslanectvo Juhoslávie v avenue de Villiers, zostala nám v pamäti milá rozpomienka. Medzi inými zvláštnosťami zazreli sme na ktoromsi boulevarde a či avenue Shakespeara. Stojí na veľmi peknom mieste, medzi stromovím na dosť vysokom podstavci. Vidno ho veľmi dobre medzi bujným stromovím. Len čo som ho zazrel zďaleka, poznal som ho, že predstavuje osobu veľmi známu. Keď som prečítal nápis na čiernom podstavci a pozrel lepšie na čiernu sochu, rozpamätal som sa, že je zobrazená na jeho zobraných spisoch, ktoré som kdesi videl. Starý známy dobrý priateľ: bol ozaj zvláštny pôžitok tráviť v jeho spoločnosti dlhé zimné večery. Znovu a znovu príde vôľa vrátiť sa na staré priateľstvo.

Pri tomto stretnutí som zastal pod ním a ľutoval ho, že sa mu stalo, čo sa azda nestalo nikomu dosiaľ. Znalci literatúry a dejepisci majú ho v podozrení, že diela, ktoré vyšli pod jeho menom, nepochodia od neho. Sprvu sa len šepkalo, teraz už Amerikáni začali znášať i dôkazy. Ešte sa mu stane naostatok, že zasadne nad ním súd a odsúdi ho pre podvod. Ak ho ozaj odsúdia, dokážu mu, že nás mal za bláznov, neostane mu iné, ako zostúpiť z podstavca a skryť sa niekam spomedzi týchto stromov.

Ale i pre druhú vec začali zadierať doň. Jeden kritik oboril sa naň, že má vraj krivé nohy, najmä v stavcoch. Že čo si vraj pomyslí, keď ho vidí takého krajčír, ktorý býva oproti, ktorý berie mieru, vie, čo je súmer tela…

Postava je ozaj trochu skromná na takého veľkého muža. Ale on je nie na vine, skôr jeho krajčír. Vyobliekal ho do tesných, natiahnutých nohavíc. Ktorý veľký človek by bol inakší, keby mu dali také nohavice?

„Väčšie má šťastie Voltaire,“^[99] povedal mi hosť v kaviarni, keď pri mojom stolíku čítal kritiku o Shakespearovi. „Videli ste hádam jeho sochu tu neďaleko na Quai^[100] Voltaire?“

„Čo je pri Institut de France?“ spýtal som sa. Keď mi prisvedčil, riekol som: „Videl som ju po tieto dni. Veľmi sa mi páčila.“

„Akoby sa nepáčila!“ zvolal. „Usmieva sa jednostaj posmešne, sťaby sa chcel posmievať; pozerá trochu na stranu. Urobili mu pekné dlhé vlasy až po plecia, ba ešte po pleciach mu padajú. Obliekli mu plášť po päty, hádam i po zemi sa vlečie trochu. Jednou rukou si ho pridŕža, aby bol rúče zatvorený; v druhej drží peknú paličku. Kto by sa domyslel, kto ho vidí, že kríval na jednu nohu? Krivú nohu zatušili pod dlhým plášťom: čo z nej vidno, je ako noha trochu podtiahnutá.“

„Voltaire je veru onakvejší, môže sa presvedčiť každý, kto chce,“ uznal som ja.

„To uzná každý, kto súdi nepredpojate: ale nie preto, že je azda väčší spisovateľ. Nie, pane,“ chodil mi prudko prstom sem a ta pred očima. „Ale mal šťastie, že mu dali lepšieho krajčíra, a krajčír mnoho robí. Ušil mu dobrý plášť.“

V to popoludnie pred večerom bolo pekne. Domáci obyvatelia vyšli z domov na ulici: všetko starší ľudia alebo panie, a sadli si na stoličky pred domy. Bolo po olovrante, práca sa skončila v domoch, hádam i v dielňach. Niektorí sedeli bez kabáta, cele domácky. K niektorým sa pripojila slúžka od susedov. Odskočila na chvíľku počúvať, čo nového.

Za oblokom mnohých z týchto domov — niektorých už starších — vidno knihy na predaj: všetko staré, upotrebované. Najviac učebné knihy. Keď začne sa školský rok, obchody ožijú, knihy nájdu odbyt a pôjdu z prízemia hore do piateho poschodia.

Najdôležitejšie podujatie v ulici je iste pekáreň. V nej kupujú chlieb zo susedstva, i my si poň chodíme, keď nás neťahá do reštaurantov. Netreba sa nám unúvať ďaleko, je hneď za rohom. Dostať chlieb, rožky, žemle. Kto chce, môže si vybrať jemného pečiva, akého sa mu zažiada. Radosť zastať pred výkladom, obdivovať umenie, ako pečú. Na chodník sa šíri dobrá vôňa pečiva, čerstvého odmladu. Nadvihol ho, že je sťa perie, dodal mu zvláštnej jemnej chuti. Nepečú chlieb v pecňoch ani bochniciach: robia dlhé osly; jedny velmi dlhé a tenké, iné čosi bruchatejšie, s brázdou, ktorá ide šikmo. Po uliciach vídať slúžky, neraz i panie a slečny ísť s oslou v náručí, sťaby varovali bábätko. Nik sa nepozastaví, že sa neokúňajú nosiť verejne, čo v iných krajoch rozvážajú v krytých vozíkoch: ani čo by im bolo trápne pochváliť sa verejne svojím výrobcom.

Okúsili sme chleba bieleho i menej bieleho. Pri vyberaní boli sme vždy v rozpakoch: nemohli sme vynájsť, ktorý je lepší. Jeden bol lepší od druhého. Jedna pekáreň má nápis: „Založená roku 1749“. Zadivili sme sa: taký nápis, a urobili ho len tak nakrátko a jednoducho. Ani len nedodali: „Emporio“,^[101] čo by znamenalo „Výtečníctvo“. Bolo by sa tiež zišlo dodať, ako podobné obchody v iných krajoch dávajú do nápisov niečo na ocenenie svojich výrobkov, napríklad niečo „o zásadách nášho domu“, „o spoľahlivosti výrobku“, o všeobecnej úcte, ktorú „náš dom požíva“ u obecenstva. „Dom“, založený pred pol druha rokom, ostane na mieste, kým jeho zakladateľ nedostane výpoveď, alebo kým sa nenájde priekupec, čo kúpi zariadenie, doplatiac niečo „za kľúče“: za dobré meno, čo si v čas pôsobenia za pol druha roka vydobyl…

Tu na mene domu pracujú od roku 1749 jedno pokolenie za druhým. Každé vynaložilo naň niečo zo svojho: práce, námahy, dômyslu, uviedlo i novoty, aby výroba bola lepšia, ľahšia a výnosnejšia. Dom má ozaj slávu, na ktorej si môže zakladať. Majiteľ možno sa vyšvihol, žije zámožne, blahobyt mu rástol pomaly, ale spoľahlive. Neprišiel k zámožnosti náhodou, reklamou a fígľami: ale prácou a sporivosťou a statočnosťou.

V uliciach naokolo jesto viacej starých domov. Môže si veru zakladať v nich národ, ktorý má šťastie, že sa môže honosiť takými rodinami.

V tie dni sme čítali veľkú novinu, že sa Opera otvorí.

„Veď sú veľké prázdniny!“ zvolal som prekvapený.

„Zostavujú celok osôb, ktoré nešli na prázdniny alebo ktoré sa už vrátili z prázdnin,“ riekli mi.

„Dávajú dobré kusy?“ pýtal som sa.

„Samson a Dalila, Herodiada, Boris Godunov.“^[102]

„Krásne kusy,“ zaradovali sme sa, „Azda zvedeli, že sme tu a od rokov pachtíme za nimi. Keď je tak, nevynecháme ani jedného. Využijeme príhodu, keď sa nám núka.“

„Budú dávať i Wagnera: Lohengrina, Tannhäusera a Valkyrie,“^[103] oznamovali nám.

„Wagnera vo Veľkej opere?“ zadivil som sa ja.

„Prvý raz po vojne,“ oznamujú.

„Budeme môcť dostať vstupenku?“

„Choďte po ne hneď, keď otvoria odpredaj,“ naúčali nás.

„Lepšie sa ponáhľať. Vstupenky pôjdu na ruvačky-mačky.“

O vstupenky nebolo veľkej starosti. Chodievali sme na námestie Opery každý deň. Okolo nej a myslím i na ceste videli sme jednateľstvá, ktoré držia vstupenky do všetkých divadiel: ľahko sa ohlásiť kedykoľvek a zakúpiť hoc na všetky predstavenia. Väčšmi ma trápila nerozhodnosť, na ktoré predstavenie si vytiahnuť lístky.

„O Wagnera toľme nestojím,“ oznamoval som susedovi, čo sedel pri mne. „Je veľký umelec, jeho kusy majú vysokú cenu: ale myslím, že niektorým ľuďom chybí zmysel pochopiť ho a kochať sa v ňom. Ja tiež nestojím na výške a sotva pôjdem na jeho kusy. Vezmem si lístok na Herodiadu, Godunova a Samsona a Dalilu. Wagnera necháme na druhý raz.“

„Máte výber,“ riekol sused. „Môžete si vybrať, čo sa vám páči väčšmi, ukojiť umelecké túžby.“

V jedno ráno sa nám videlo, že by neškodilo ísť sa prezvedieť, kedy sa počne predbežný predaj. Vošli sme do veľkého jednateľstva.

„Prosím vstupenky do Veľkej opery.“

„My ich nepredávame,“ odpovedali.

„A kde ich predávajú?“

„Na úrade Opery.“

„Nože, no!“ zadivili sme sa. „Škoda byť. Bolo pohodlnejšie kúpiť u vás.“

„Áno,“ odpovedali. „Niekedy nie je ľahko dostať vstupenku.“

„Pôjdeme za horúca,“ umienili sme si. „Keď je tak, opatrnosti nikdy nezbýva…“

Išli sme k Opere, obišli sme ju odpredku až do zadnej čiastky. Bolo všade pozatvárané. Zadná bránka bola odchýlená. Vošli sme cez ňu do dvora a do dverí, iste kde býva pán domovník.

„Kde predávajú vstupenky?“ pýtali sme sa.

„Trochu ďalej, v túto stranu,“ ukázali nám stranu, kde sme ešte neboli.

Kde nás napravili, našli sme dvere otvorené na železnej ohrádke. Bývala i po tieto dni tá bránka vždy zapretá. Vošli sme cez ňu do pitvorca. Zarazila nás v ňom i v celej budove akási slávnostná tichosť. Nevidno živej duše: nikde sa nič nehýbe, sťaby sme boli v zakliatom zámku. Váhame, či otvoriť dvere, vedúce kamsi dnu. Vošli sme do veľkej miestnosti a našli sme ju temer plnú.

„No, predsa je len sveta,“ zaradovali sme sa. „Nie sme celkom sami…“

Bolo ticho, iba čo sa ozývalo tu i tu mumlanie. V popredí kdesi bola pokladnica. Nevidno, čo sa robí okolo nej; obstali ju, pred nami je mnoho sveta. Obecenstvo sa nastýbalo do cáročka, poberá sa dlhým radom k pokladnici. Okolo nej sa už rozleje a obstalo okienko. Vybrali sme si stĺp, čo hľadá vstupenky do prízemia: zaujal som miesto medzi železnými tyčkami na samom ostatku, ako mi prislúchalo.

Postupoval som pomaly, malým krôčkom, lecikedy. Tu i tu sa obriadil jednotlivec tam napredku, odchádzal natešený inou stranou s lístkami v ruke. Blížil som sa k pokladnici, hoci pomaly. Veď sa i zíde: otupno čakať, tisnúť sa nepatrí, biť sa neslobodno. Odrazu ich odbavili celú hŕbu…

„Aspoň sa pohneme,“ tešili sme sa my v pozadí. Zasa ich hodne odbudlo. Bol som temer pri pokladnici.

„Čože, azda zatvorili oblôčik?“ pýta sa, čo je predo mnou.

„Prízemie vypredali,“ odpovedá hlas pred ním. „Aspoň tak sa vidí. Áno, zatvorili oblôčik. Bodajže ho porantalo!“

Bolo nám všakovak, keď sme sa šipľali zo stisku medzi tyčkami a videli, ako iný stĺp narástol odrazu. Pripojili sme sa k nemu, ako i tí, čo boli prvej pred nami a poodchádzali od pokladnice.

„A či sa nám tu ujde?“ spytovali sme sa, vidiac hŕbu pred nami. „Čo sme si hneď nestali do tohto radu!“ zjedali sme sa.

Padol som zasa za druhých. Čo sa im dostane, dostane sa azda i nám, ak sa nám ujde…

Bol som sa tuho vcvikol, že kúpim dve vstupenky, aby mohol aspoň spoločník ostať na slobode: nazerať, čo sa robí pri oblôčku pred nami.

„Malá hŕbka; míňa sa chytro. Ostaneme bez ničoho,“ oznamoval mi, ako pozeral.

„Pekná novina!“ zvolal som. „Ešte by sa len prešoval, keby vedel, že je nie nadarmo.“

Odchodil jeden pán od pokladnice, mal vstupenky v ruke. Oddychoval si s uľahčením a utieral pot z čela. Spoločník ho zastavil, ako odchodil z miestnosti, a pýta sa ho:

„Jesto ešte lístkov?“

„Bude ich čosi,“ riekol.

„Vystane pre všetkých?“

Pokrútil hlavou.

„Pochybujem. Čaká ich mnoho. Pre tretiu, štvrtú čiastku…“

„Na ktorý kus predávajú?“

„Ja mám na Tannhäusera.“

„Samson a Dalila, Godunov?“

„Vypredali dávno,“ oznamoval. „Môžete mať Wagnera, i to ak sa vám ujde.“ Pohol sa, že už pôjde, ale si niečo rozmyslel a vrátil sa. „Pýtajte tu,“ riekol skoro pošepky a ukázal na oblôčik, ktorý bol na strane, kde nebolo nikoho. „Možno vám dajú lóžu…“

Spoločník zaklopkal na okienko. Otvorili mu ho. Mali skutočne ešte niekoľko vstupeniek do vyšších lóži: na Wagnera, na ostatný kus, na Valkyrie.

Keď sa nás odbavila asi polovica pred nami, čo sme ostali, zatvorili oblôčik. Pri mojej pokladnici vypredali.

Tak sme ostali so vstupenkou na jedno predstavenie. Herodiada, Godunov, Samson a Dalila sa vyšmykli. Rozchytali ich dávno.

„Wagner je priťažká chova pre znalcov ako my,“ dumali sme, keď sme odchodili postávajúc. „Musíme sa usilovať porozumieť mu: vhĺbiť sa do jeho krás, ktoré nám dosiaľ boli skryté…“

„Veď i zaslúži,“ odpovedá spoločník. „Keby nie Wagner, boli by sme ostali bez vstupenky. Obecenstvo bočí od neho, nechalo nám aspoň tento lístok.“

Pri bočnom oblôčku rozchytali všetky lístky odrazu. Ostatní ostali na ľade.

„Zabrali všetko Amerikáni!“ tuží sa ktorýsi. „Sebe nechali najlepšie kusy, najlepšie miesta. Nám ostali iba oprsky.“

„Vedia sa lepšie obhadzovať než my,“ riekol som.

„Horký ich vedia! Vedia než my. Dali si jednoducho kúpiť karty od kupcov, ktorí sa vyznajú vo veci a vedia spády. Zaplatili lepšie — voila…“

„Veru tak,“ prisviedča ktosi za nami. „S dolárom najďalej zájdeš.“