ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo slnca vrátili sme sa zasa do starodávneho domu. I on má na rohu hodnú záplatu. Škodu napravili, dieru zaplátali veľmi ľahko. Nebolo vraj puklín ani trhlín, iba čo vytrhlo kus múru. Horšia bola iná rana; nezastihla dom, ale ranila srdce majiteľky. Na tie rany a trhliny nieto náhrady: môže ich zahojiť iba čas, ktorý na všetko leje, ako Samaritán,^[169] balzam útechy.

Privítala nás pani v čiernom, ktorej sme prvej nevideli. Vrátila sa domov, keď sme my už boli vyšli.

„Vitajte u nás,“ pozdravila nás srdečne. „Tešilo by ma, keby ste sa cítili ako doma. Čakali sme vás ako najlepších priateľov.“

Hovorila nám s úsmevom. Usilovala sa dodať tvári veselosti, i premohla sa: ale z očú nezdolela zohnať hlboký smútok. Zapustil korene prihlboko, zakotvil sa v samom srdci.

„I my sme sa tešili na túto návštevu,“ ubezpečovali sme ju „Neboli by sme mohli odísť z týchto krajov a nepozdraviť priateľov.“

„Nuž pekne, veľmi pekne,“ odobrovala. „Priateľstvo je veľká útecha. Neraz padne z neba neočakávane ako dar, ktorému sme sa nenazdali. Ako sa vám páči naše mesto?“ pýtala sa nás.

Hovorila veľmi zreteľne, peknou výrečnosťou. Máloktoré slovo sa nám vymklo. Jej hlas znel milo akosi, zvučala v ňom struna ozajstnej srdečnosti. V cudzom starobylom dome, o ktorom sme dnes ráno ani nechyrovali, cítili sme sa odrazu ako doma.

„V našom meste je trochu smutno: či nie?“ prihovorila sa nám.

„Smutno ako smutno,“ odpovedali sme. „Smutné sú iba zrúcaniny a stopy, ktoré zanechala vojna,“ ubezpečovali sme. „Keby nie to, mesto by bolo veselé a veľmi milé. Starobylý náter mu neškodí, robí ho milým najmä nám, čo sme žili v samom novom a najnovšom toľké roky. I minulosť má kúzlo: a nad mestom visí akoby ešte živá, predvádza iba prívetivé stránky. Badať, aké bolo šťastné a veselé v minulosti. Kus bývalého šťastia rozostrelo sa i nad skazou a zrúcaninou. Cudziemu sa ukazuje zas len s veselou, prívetivou tvárou.“

„No, tak už áno,“ prisviedča pani. „Minulosť nesie vždy trochu útechy. Ona je prieberčivá. Čím sa väčšmi vzdiali od svojej doby, tým pečlivejšie vyberá, čo odniesť. Nám, ďalekým potomkom, donáša už len, čo mala dobrého a pekného. Čo bolo smútku a utrpenia, pohodila cestou, pokryla závojom zabudnutia. Čo jej je, tichej a spokojnej, smútok jedného pokolenia, alebo práve jednotlivca?“

Usmieva sa zvláštnym úsmevom, nad ktorým oko pozerá kamsi, visí s bôľnym výrazom na akomsi výjave, ktorého my nevidíme, ani netušíme.

„Dnes ste sa trochu prešli,“ obrátila sa k slečnám. „Zišlo by sa vás vytrhnúť častejšie z tohto ovzdušia a vyviesť na slobodu.“

Chce ich povzbudiť, aby si nedali odobrať usmievavú prítomnosť a držali sa stranou od smútku. Na nej badať, že nežije v prítomnosti: minulosť je jej bohatstvo, na nej visí všetkými žilkami srdca.

Obed sa minul dosť skoro. Bol chutný a bohatý; príprava, aká zodpovedá dobrej francúzskej kuchárke. Ich jemné plnené cestá, ako naše pirohy, sú už temer ani nie jedlá, ale umelecké výtvory. Pečienku nám dali na starodávny spôsob: bola vypečená úplne. S ňou prišiel na stôl veľký výber zeleniny a všakových šalátov.

„My jeme mnoho zeleniny,“ vysvetľuje nám pani, „máme radi výber čím väčší.“

„Bolo by sa jej škoda strániť,“ odpovedali sme, „v kraji, kde jej je toľko. Radosť pozrieť na vaše záhrady a priesady.“

„Pôda je úrodná, zelenina z nej chutná,“ ohlásil sa otec slečien. „Mne chutí lepšie než kde inde. Môžbyť preto, že som doma,“ doložil, pozrúc na dcéry.

„Nebola ani u nás najhoršia,“ ozvala sa slečna Eugénia. „Šalát je veľmi krehký, keď je čerstvý. Hovorievali sme, že sa láme a puká ako sklo.“

„Áno, môžbyť,“ uznáva otec. „Neraz sme i predpojatí a neuznanliví…“

Doniesli i syra, čerstvého ovocia, ktoré prišlo rovno zo záhrady. Okúsili sme i hrozna. Žalujú sa naň, že nezrie, ako by sa patrilo. Dažde a zlé časy nežičia mu slnca, keď by bolo treba najväčšmi. Doniesli i slivák, broskýň a jemných hrušiek, ba i melónov: prichodilo okúsiť zo všetkého po troche. Na stole bolo víno, ktoré doniesli z Ameriky z vlastných viníc, z ďalekej provincie kdesi v Andách.^[170] Prešlo ekvátor,^[171] cestu vydržalo cele dobre. Poznať, že ním narábali skúsení vincúri.^[172] Dostalo dobré vlastnosti francúzskych vín. Kto je nie dokonalý znalec, sotva by sa domyslel, že zrelo na protivnej pologuli.

Museli sme okúsiť i dezertného vína. Bolo nám prituhé a ohnivé.

„S ním si najlepšie dávať pozor,“ poznamenali sme, odložiac poháriky. „Hodilo by o zem.“

„Je v ňom mnoho slnca,“ odpovedali nám. „Slnce je vínu všetko: sila, sladkosť, vôňa, chuť i farba. Tam nikdy nezlyhá ako tu. Toho roku sa celkom spreneverilo. Mohla byť oberačka ako málokedy, keby ho bolo bývalo viacej.“

Ku koncu obeda akoby bolo bývalo v starobylom dome veselšie. I panej sa smútok tratil chvíľami z oka. Tu i tu zableskla v ňom iskierka srdečnej radosti. I naša výslovnosť ju akiste zabávala trochu. Podivné obraty, ktoré sme vymýšľali v pomykove, rozháňali ťažké tiene. Zaujíma stopovať chodníčky a zákruty, ktoré si vyhľadáva neskúsený, aby sa dorozumel a nezabŕdol: ako sa skrúca a hľadá, keď nemá naporúdzi výrazu, ktorý by priliehal ako-tak na predstavu.

„A teraz sa prejdeme trochu po okolí,“ navrhli nám.

„Zíde sa veru,“ pristali sme vďačne.

Pani v čiernom sa chystá s nami. Mládež sa schytila naradovaná, že pôjde zasa na slobodu. Zišli sme na námestie, na roveň. Neďaleko okypteného bájkára a básnika čakali nás autá. Bolo by bývalo zábavnejšie previezť sa na bričke, ale treba povážiť, že sme nakrátko. Krátke chvíle načim využiť.

„Tiež vyslúžili kapituláciu,“ ukázal hostiteľ na autá, sivé a obstarné, ako socajú obláčky dymu. „Nemyslite si, že budete mať autá Buenos Aires, vždy vyleštené a hladké.“

Vsadli sme do nich; pohli sa námestím a išli dlhou ulicou, kým sme sa nedostali do poľa. Autá štrkali a hrkotali trochu, ale išli dobre. Kde bol kopček, nestačili. Človek musel pristúpiť plôšku, ktorá dáva stroju prvú rýchlosť. V taký čas ostávali za nami oblaky zádušlivého kúru, stroj hrmel čosi hrubším tónom, sťaby bol vrčal od jedu. Hámy boli dobré, kormidlo pracovalo bez chyby: nebezpečie nebolo. Ostatok je starosť majiteľa: či má stroj tichý a či má radšej, keď je už raz vozba, aby bola s bubny a ťapšami.

Vysvetľovali nám, čo a ako bolo vtedy okolo mesta. Každý rozhovor vychodil zas len na ten istý predmet. A bude sa vracať dlho naň, možno kým svet svetom bude. Mesta sa vojna dotkla dva razy: na počiatku a na konci. Oba razy sa pri tom meste obrátila. Druhý raz obrat bol úplný, ústup odtiaľto už bol stály, bez návratu, hoc išiel veľmi pomaly a váhave, najmä spočiatku. Ale obrat skrsol tu, čím ďalej, tým väčšmi rástol a ku koncu sa sponáhľal. Nepriateľ bol prešiel i rieku, že pôjde na Paríž, ale rieka mu bola osudná: musel sa vrátiť za ňu, uťahovať sa a ustupovať od nej, sťaby bol v nej našiel porobeninu…

„Tam je cintorín v úbočí,“ ukazovali nám. „Urobili v ňom oddelenie pre vojsko.“

Videli sme lesík krížov bielych a tmavých. Nad oddelením Francúzov, nad bielym lesíkom, veje veselo trikolóra na vysokom sťažni. Druhí nemajú zástavy. Odpočívajú ticho pod tmavými krížmi v cudzej zemi, ďaleko od svojich. Zem nepriateľa prijala i ich ubolené kosti do svojho lona, dožičila im večného odpočinku.

Prešli sme popri hôrkach a dúbravách. Divne príde dívať sa na mladú horu, ako tuho ženie zo starých vylámaných pňov. Niekde nevidno ničoho, iba mlaď, z nej vyčnieva kde-tu kyptavý sochorec, bez vrcholca, s obkliesnenými konármi. Strely šibali do hôrok tuho, klčovali, kosili stromy, dodrúzgali všetko, čo bolo v ceste. Na hory bili delá nepriateľa, aby nemal v nich útulku ani jeden, ani druhý, keď sa im blížil.

Na hore badať poprávanie. Reparácie nie sú v rukách ľudí, výborov, odborov, konferencie, ani odborných znalcov. Vzala ju jednoducho na seba príroda, bez porád a nôt začala reparáciu ako svedčí, od spodku, od počiatku. Mlaď siaha temer do pása starým obkliesneným svedkom veľkej búrky. I kýpte a sochorce sa zazelenali. O päť-šesť rokov príroda dokončí dielo: mlaď pokryje, prerastie kýpte a pne, zatuší zhubu, ktorá tadiaľto prehrmela sťa v povíchrici.

I roľník vykonal, čo padlo naň zreparovať. Pozapĺňal jamy a veľké vahany, pozbieral smeti a črepy gúľ a granátov. Predal ich kupcovi, nech ich predá zas umelým rukám, ktoré vedia vyrábať vkusné predmety na pamiatku i z týchto smutných odhodkov. Na poliach, ktorými prešla búrka a zanechala za sebou kadejaký nečin, hŕby mŕtvych a ranených, dnes stoja kríže zbožia veľmi husto. Roľník iba čaká chvíľu, aby pozvážal do záčinu, čo boh požehnal tak hojne.

„Bohaté sú vaše zeme,“ zvolali sme nad tou krásou. „Lúky sú tiež pekné.“

„Toho roku úroda bola dobrá,“ riekli nám. „Ľudia sa veľmi chvália.“

„Tiež náhrada za škody. Rany zacelejú pomaly.“

Keď sme vyšli z jednej zákruty, zazreli sme miesto, ktoré sa zabelelo zďaleka. Nad ním sa belie vysoký sťažeň, na ňom veje dlhá zástava. Ako sa blížime k miestu, nie je ťažko rozoznať na zástave pásy a hviezdičky. Tiež cmiter pod neveľkou horičkou; ležia v ňom vojaci Spojených štátov, ktorí padli v bojoch v tomto okolí.

Prišli sme na miesto a zastali. Chlapi skladali práve ohromné podlhovasté debny z kamiónov.^[173] Na každom konci je rukoväť, ako mávajú kufre, aby bolo za čo lapiť, keď ich idú skladať alebo nakladať. Na strane sú dva či tri baraky, dobre stavané. Od ich krovov razí tuho zápachom decht. V barakoch sú samé debny, jedna ako druhá, všetky jednaké, poukladané jedna pri druhej a zasa jedna na druhej, že ich vyjde od zeme do povaly tri a či štyri rady. Každá má pri rukoväti kytku kvietia, malú, ale chutnú. Práve na jednu, ktorú chlapi vyložili na miesto, kladú kytku.

Pod zástavou je celé pole bielych krížov, vsadených rad-radom do zeme. Pod každým odpočíva vojak Spojených štátov. Ale krížov nie je ešte dosť.

„Zvážajú mŕtvych z druhých krajov,“ vysvetľujú nám chlapi, pracujúci okolo debien. „Pochovajú ich dolu nižšie. Nedbali by, aby hroby ich ľudí boli na jednom mieste, nie rozosiate po celom kraji. Dolu nižšie kúpili kus zeme, urobia z nej cmiter. Tak budú ležať spolu.“

„Bože, koľká žalosť na jednom mieste!“ zavzdychala pani v čiernom. „A sklady mŕtvych, ktorých rozvážali pod krovy! Načo ich išli hýbať?“

„Budú spolu,“ vysvetľuje jej brat, náš hostiteľ. „Bude viať nad nimi zástava vlasti. Či je nie pekne?“ ukázal na vysoký stožiar, na ktorom viala zástava. „Pod ňou budú vence a kvietia. Prídu ich navštíviť zďaleka, priatelia a rodina, donesú kytky a vence. I teraz je pod stožiarom samý veniec a kytica…“

„Spoločný hrob je predsa len veselší, hoci je v cudzej zemi, ako keby bol osamelý niekde na medzi alebo v brázde,“ riekla ktorási slečna.

Išli sme na pole mŕtvych po strednej ceste. Z oboch strán idú ako hriadky alebo záhonky, medzi nimi úzke chodníky. Okolo nás samý biely kríž, ale kde-tu sa belie medzi nimi hviezda Izraelitu. Začali sme čítať mená na krížoch. Jesto ich i slovanských; našli sme i slovenské mená medzi nimi. Nemeckých mien tiež bolo niekoľko.

„Toto sú naozaj Spojené štáty,“ riekol ktosi. „Nový svet, nový národ, ktorý sa tvorí pred našimi očima z toho, čo v starom svete pozvyšovalo.“

„Národ, čo je syn skoro všetkých národov,“ riekol ktosi iný. „K jeho veľkosti a moci prispeli všetci po troche. Platíme mu všetci riadnu daň v krvi z roka na rok.“

„Je naozaj zrastený s inými národmi, najmä Európy, hneď od koreňa. Nie dcéra Veľkej Británie, ale syn celej Európy. A že sa vraj ohradí a osihotí od ostatného sveta, nebude mať s ním do činenia…“

Z veľkého auta-obra, ktorý má päť a či šesť radov sedadiel jedno za druhým a ktorý práve pritrielil k barakom, schádza hodná hŕbka cestujúcich v cestovných oblekoch a plášťoch. Niektorý je elegantný, pochodí z lepších parížskych skladov. Zhŕkli sa okolo človeka, ktorý sedel pri vodičovi a sňal popolavú čiapku. Rozpráva im veci, čo patria im a my nemáme práva počúvať. Ukazuje na horizonte čosi, ide rukou naokolo, zastavuje sa, kde sú vŕšky a hôrky. Počúvajú ho pozorne, v kŕdliku okolo neho sťa kurčatá, keď sa zhŕknu okolo kvočky, ktorá vyhriebla kdesi zrno a začala ich zvolávať.

Jeden z nich vystúpil na briežok nad samým cmiterom, postavil kasňu na trojnohu. Nacielil šošovku, kam chcel; rozstúpili sa, aby obraz nepokazili. Hľadia vystupovať, ako zodpovedá veci a zvláštnosti miesta a okolnosti. Rukoväť na kasni začali krútiť; ozvalo sa tlčenie, ako keď zúbok šťuká o zúbok. Ktorási z tých v peknom plášti odhrnula na stranu závoj, čo jej visel z klobúka a padá jej pred tvárou, a poberá sa odmeraným krokom k stožiaru. V ruke nesie väčšiu kyticu kvietia, tuším ruží, a kladie ju medzi ostatné na úpätí stožiara veľmi dôstojne a pomaly.

„Preboha, pozrite, čo robia!“ zvolala pani v čiernom, predesená. „Dali sa fotografovať na tomto mieste pri deji, ako je kladenie kvietia na hrob! Komu by to zišlo na um: povedzte, komu!“

Bola rozčúlená, siahala si na tvár rukami. Triasli sa jej, z hrudi sa dvíhali bôľne stony.

Obstúpili sme ju útrpne. Dojalo nás mocne jej utrpenie. Brat ju začal tíšiť.

„Ale, prosím ťa, prečo sa rozčuľovať? Vec v dnešných časoch každodenná. Priemysel filmový urobil pokroky, zaujal všetko: vo vzduchu, na zemi a vo vode. Zaberá nové svety, hľadá nové javiská a nové predmety. Keby si chodila do biografu, vedela by si, kde všetko musia ísť za kúskom chleba, a i tak sa vyčerpávajú a musia poľovať nové dojmy a výjavy.“

„Ja neviem, čo má hľadať filmový priemysel na tomto mieste a pri takom deji?“ žalovala sa ona. „Ak i nás sňali!“

„Prosím ťa: kde by nás mohli sňať! Vidíš, že sme cele na strane. Nie, neboj sa, my nevyjdeme. Veď nepatríme k spoločnosti; neplatili sme umelcovi, aby nás zvečnil…“

„Dobre, dobre,“ uspokojila sa trochu. „Už nešťuká v ich kasni. Hybajme čím skôr, aby im ešte čo nezišlo na um.“

Vysadli sme do povozov. Náš hostiteľ nám vysvetľoval:

„Má oslabené nervy. Rozčúli sa pre akúkoľvek pletku. Naostatok fotograf sa dnes kdekoľvek vstrčí. Prečo by sa nedal fotografovať, kto chce nakladať a má svoj zabezpečený kapitál?“

Radšej sme mlčali. Nesladilo sa nám vysvetľovať, čo myslíme o tých veciach.