ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boli sme prešli dosť často po Champs Elysées, poznali sme z nich dosť dobre niektoré kusy, ale ostala v nás nespokojnosť, že ich nepoznáme ako sa svedčí, že by ich bolo poznať bližšie a dôkladnejšie.

„Najlepšie ísť na prechádzku po l’Étoile. Keď k nej prídeme, uvidíme: môžeme prejsť na inú stranu.“

„Nuž nedbám. Od Pont Royal do Hviezdy nie je toľko.“

Prezerali sme i na pláne. Jeden skok! Boli sme často pri nej, autobusom, zas tramvajou: prečo by sme nešli pešky? Bolo ju pekne vidieť od sochy Elsasanky.

Prešli sme sadmi Tuilleries za Hviezdou. Na námestí Svornosti hrali vodomety. Ihla obelisku trčala akosi natešená; hádam, že mala zas nad sebou čisté, belasé nebo, na aké privykla pozerať, kým bola vo svojom kraji.

Hore na Triumfálnej ceste, akosi v hmle, vidno vznášať sa nad horou a či stromoradím oblúk Víťaznej brány.

Bolo v nedeľu, ráno veľmi krásne. Keď sme sa vybrali z domu a usalašili sa v kaviarni, kam práve boli doniesli čerstvé „croissants“,^[185] mastné rožky, pekne vypečené, zazreli sme na ulici mnoho sveta, ako málokedy.

„Kdeže sa zberajú dnes? Na ten spôsob už iba my ostaneme v meste! Čože nejdeme aj my raz s nimi?“

„My sme sa nezasýtili mesta ako oni. Nech si tam idú na dedinu hľadať trochu premeny. Nám sa ešte zíde mesto…“

Ale nás predsa nakazil všeobecný prúd, ibaže my, miesto z mesta, pohli sme sa pešky na Hviezdu.

Prezreli sme si cestou všetko. Pod belasým nebom nám bolo ako nové. Sošky v záhradách, po pažitiach, medzi stromovím, na krajoch húšťav usmievali sa na nás biele a čisté, odrážajú sa tuho v súzvučných čiarach od temnistého úzadia, sťaby boli vyšli z neho pokochať sa na slnci. Na terase Tuilleries od nábrežia hrajú zasa lawntenis. Gule preletia ponad zábradlie terasy, šuhaji musia odchádzať, bežať za nimi dolu schodmi v bielych črieviciach do záhrad. Skočiť zo zábradlia nebolo by zdravo azda ani im, čo majú údy ohybné a nohy pružné.

Okolo vodometov na place de la Concorde^[186] našli sme ich mnoho s plášťom cez ruku a s dáždnikom. Sú najviac v jednotvárnych, popolavých šatách a čiapočkách. Máloktorý aby nemal belasej knižky Taride v ruke. Prezerajú, čo predstavuje každá soška, od koho pochádza. I tu ich je hodne, ani čo by sa boli tiež vybrali na prechádzku a zostúpili niekde z 0lympu. My sme sa už len dali k Víťaznej bráne.

„Napodiv, ako rastú vzdialenosti,“ pozastavil sa ktorýsi z nás.

Premerali sme krokom place de la Concorde. Schybili sme, že sme sa dali nie strednou cestou, ktorá je zlatá, ako hovorí opatrný Horác,^[187] ale pekným chodníkom, popri kvetinových hradách, aby sme ich užili. Vyšli sme na vyvýšeninu. Z nej nebolo schodov: museli sme sa vrátiť znovu na strednú cestu, ktorú sme prvej boli nechali.

Rastú vzdialenosti, ale azda najväčšmi, keď ich načneš. Čím viacej ideš, tým väčší kus ostáva, čo ťa čaká…

„Všetko sa mi vidí, že sme zaťali sekeru do veľkého stromu,“ uznal som.

Bola pred nami celá dĺžka Champs Elysées. Nie že by sa bola zmenšila o toľko, koľko sme jej premerali, ale akoby sa bola roztiahla. „L’arc de triomphe“ vznášal sa zasa len kdesi v diaľke, v hmlistom závoji. Ľudia, čo sa poberajú k nemu alebo idú od neho, sťaby boli rady pracovitých čiernych mravcov.

Začali sme sa obzerať o pomoc: ale jej nebolo vidno nikde. Prebehlo auto-obor, v ňom hádam zo dvadsať osôb. Čo sedí pri vodičovi, obrátil sa k sediskám, čo sú rad-radom jedno za druhým; rozpráva pohyblivému prízemiu niečo zvláštneho, šermujúc čapicou v ruke, ukazujúc kdesi na stranu.

„Tiež by nám nezaškodilo niečo takého,“ riekol som. „Paríž je dlhý, naše nohy krátke. Malým merťukom, ako náš krok, nepremeriaš ho do smrti.“

Prebehávali taxi hore-dolu. Niektoré sa spúšťali pomaly, hrkotajúc čímsi, čo v nich nedrží pevne. Karôtky vystrčili hore koncom, aby hlásali, že sú „libre“, naprázdno, že môžeme vsadnúť, ak sa nám bude páčiť. Držali sa, idúc pomaly, popri chodníku pod stromoradím, či niekto nekývne na ne. Ale my sme nedali nič na ich hladké kĺzanie. Vedeli sme, že keď nás budú mať, popchnú, začnú drgľovať alebo aspoň klopkať a nechávať zádušlivý kúr za zadnými kolesami.

Tu z ktorejsi bočnej cesty skerovala na našu vyriadená, vyleštená drožka, že radosť pozrieť na ňu. Nebola ako nová, jej majiteľ nebol cele mladý. Sedel na kozlíku prihrbený čosi, ľavé plece niečo vyššie, pomknuté trochu napred. Nebodaj starý zlozvyk, čo mu prischol od toľkého sedenia. Cylinder sa mu leskne na hlave sťa cylinder z ocele, keď ho vydrhneš a namastíš minerálnym olejom. Kokarda, čo je zboku, je ako tmavý ostrovček na lesklej ploche. Ligocú sa i vlasy, čo vidno spod cylindra, tiež hádam vymastené pomádou. Pravé predlaktie opiera trochu o stehno, bič sa potriasa, ba i hádže sťa hadík, ako visí z bičiska, čo trčí v pošvičke niekde hore koncom.

Pozostatok starého poctivého cechu, drží sa statočne starých obyčají. Nedá sa zviesť hriešnymi novotami, fučiacimi ohavami, čo zakadili Paríž smradľavým kúrom, čo ho vykiadzajú na námestí Opery každý deň, keď sa začnú pobočné ulice zapchávať napuchnutou premávkou.

Kývli sme mu a pridali z opatrnosti: „S-s-s!“ ako sme robievali ešte za krčaha-kráľa. Náš znak vyšiel už nebodaj z módy, alebo nebol uvedený nikdy v Paríži. Na koho sme volali, ani sa neobzrel na nás, nepremenil svojej pohodlnej polohy.

„Kalika, sedí ani hlucháň na konári na svojom sedisku!“ nadávali sme mu a že pobežíme za ním a zakričíme: „Hola!“

Ale on skeroval k chodníku a zastal pri ňom. Tmavý koberček, čo bol na zadnom sedisku, vzal a položil opatrne za prvé, čo bolo vyvrátené hranou dohora, aby nezavadzalo. Naklonil sa blahosklonne, trochu nazad a trochu nabok, ale sa neobrátil, aby videl, s kým ho zviedla náhoda. Nestojí o ľudí, čo ho pristavili hneď zrána, lebo si chcú uctiť jeho poctivý cech.

„Chceli by sme ísť k hrobu Neznámeho hrdinu,“ zverili sme sa mu.

„Na službu,“ odpovedá ochotne, hoci neviem cele zjavne, či malo, čo odpovedal, ten zmysel, ako som si ja vybral.

Vycítil som ho viac z jeho chovania než z jeho slov. „Nebudeme sa ponáhľať ako pochabé taxi,“ vysvetlil som mu ešte. „Času nám nechybuje, nik nás nenaháňa.“

„Veľmi dobre!“ prisvedčil človek.

Vyriekol to už veľmi zreteľne. Bočná poznámka o taxíku možno sa mu zapáčila a pripútala nám ho.

Poberali sme sa k Slávobráne nie ako vo víchre: ale i tak dupkanie kopýt koníkových ozývalo sa predsa len častejšie a hustejšie než klopkanie našich opätkov pred chvíľou.

Človek sa bol spočiatku čosi vypäl a vyrovnal, ale o chvíľu povolila spruha, čo ho bola zodvihla. Zasa len opustil predlaktie na stehno.

Náš povoz zastal do radu za inými, čo tiež čakajú. Auto-obor, ktoré prebehlo prvej popri nás, stojí medzi inými sťa moriak pred kŕdľom kačičiek alebo kurčiat. Zhľadávali sme po vačkoch hotovosť, že vyplatíme človeku, aby sa nezľakol, že sa mu stratíme spod brány. Nebolo by sa ťažko prevliecť medzi toľkým svetom, uniknúť poza stromy a kriaky do niektorej z desiatich a či dvadsiatich „avenues“, širokých ulíc, ktoré vychodia od Hviezdy na všetky strany.

„Netreba sa unúvať,“ odmietol cele poriadne naše ponúknutie. „Obzrite si cele pohodlne, čo máte, ja počkám, kým neprídete.“

„Statočná chlapina!“ zvolal som. Jeho počerná tvár, ktorá hrá trochu do olivova, stala sa mi veľmi milou. „Kto by pomyslel, že chudobný drožkár z Paríža bude mať k nám, cele cudzím ľuďom, toľkú dôveru?“

„Vedia oni, s kým majú do činenia…“

„Ale i tak bolo pekne od neho.“

„Nuž nehovorím, že je nie pekne.“

Išli sme k bráne, čítali mená bitiek, v ktorých sa bil Francúz, odkedy sa prebudil k svojskému životu. Tiež mu tlejú kosti na všetkých stranách sveta, všade ich nechával po troche: div, že ich nechal čosi pre seba. Bil sa všade, neskryl sa nikdy za plot so slovami: „Pôjdem ja domov, tu je zle. Nech sa tam klbčí, kto chce.“

Pristúpili sme k hrobu, čo je pod Slávobránou. Pribudlo ich i od tých čias, čo sme tu boli ostatný raz. Hrob je cele v kvietí. Veru sotva kto má pekný a veselý odpočinok ako Neznámy, o ktorom nikto netuší, kto je, odkiaľ pochodí.

Iní sa poberajú dohora, nad klenbu, poobezať sa zo stredobodu do dvanástich ulíc, ktoré sa rozchodia, vzďaľujú jedna od druhej čím ďalej, tým väčšmi, sťa špice, keď idú od hlavy k bahrom. Hore sa vyštveralo i prízemie z veľkého auta, študuje rozlohu ulíc, ktoré so stromoradím stoja ako na dlani. My sme sa vrátili k človeku a povedali mu, kde pôjdeme.

„Veľmi dobre,“ prisvedčil nám.

Vracali sme sa tou istou cestou, iba čo sme sa dali popri chodníku inej strany. Predpis je predpis: choď vždy napravo. Kopytá koníka zas klopkajú tupo po drevenej dlažbe. Koník sa ponáhľa, čo môže lepšie. Prišli sme na čistú cestu, ktorá sa odráža od Champs Elysées a vchádza medzi Grand palais a Petit palais. Volá sa avenue Alexandre III. Nie je dlhá, ale veľmi pekná. Keď ju robili, Rusko bolo veľké a mocné, začalo držať s Francúzskom. Paríž oslavoval ruských námorníkov, keď prišli spečatiť priateľstvo s Francúzmi.

Prešli sme nábrežím priekom. Je krajšie na tomto mieste než kde inde. Dostali sme sa na most, čo vedie cez Seinu. Iste bude najkrajší spomedzi všetkých, čo ich má Paríž; nosí tiež meno Alexandre III. Na rohoch má vysoké stĺpy, na nich pozlátené alegórie. Vprostriedku mosta na zábradlí sú okrasy z čierneho mramoru. Kto sa plaví loďou po rieke, môže si ich lepšie obzrieť než my z mosta alebo nábrežia. I na stĺpoch pri spodku sú okrasy z čierneho mramoru, ktoré spájajú stĺp so zábradlím.

I na druhom brehu rieky nábrežie je skvelé, ako na tamtej strane. Zostúpili sme. Príležitosti nepotrebujeme a prichodí ju odpraviť.

„Koľko sme podlžni?“ spýtali sme sa človeka.

Udal nám sumu. Nebola prehnaná, ale ani sebe neurobil krivdy. Vyrovnali sme sa veľmi priateľsky, že sme mu dali ochotne, koľko zapýtal.

Keď sme sa obrátili, zavolal nás:

„Prosím, ešte päťdesiat centimov!“

„Nejaký zvláštny poplatok azda?“ spytujeme sa.

„Neprirazil som základnej ceny. Strojík ju neprirátal. Neviem, čo ho zašlo.“

Ďobkal prstom po puške, na ktorej vyskakujú číslice, čo značia sumu.

„Strojík by ju mal prirátať hneď spočiatku,“ riekli sme.

„Veru hádam! Ale keď nechce!“ žaluje sa. „Neviem, čo sa v ňom prekopŕclo. Vidíte, vidíte: teraz ukazuje. Nuž oneskoruje s ukazovaním. Ale druhej chyby nemá. Božeuchovaj!“

„No, bodajže ho porantalo, čo vyvádza!“ riekli sme a obzreli si ho.

Strigôň, ukazoval päťdesiat centimov viac, než čo sme zaplatili.

„Pokuľháva naozaj za časom,“ uznali sme. „Vyšiel z koľaje a začal blúzniť. Dajte naň pozor, aby ho horšie čert nepreletel. Ešte budete mať ošklivosť preň s niekým,“ radili sme mu.

„Preto som ho i obzrel po druhý raz. Nedôverujem čertu,“ zveril sa nám. „Šťastie, že som viezol osoby uznanlivé.“

„Len nech neznačí i napredku i nazadku,“ vystríhali sme ho. „Nebolo by pekne od neho.“

„Ach, čo ešte!“ zhrozil sa, a aby toľme necítil úrazu, položil dlaň na prsia. „Radšej by o všetko prišiel, ako takú ohavnosť.“

„No, nemajte za bánosť!“ odpytovali sme ho, a aby si necnel toľme, nechali sme mu, čo nám prichodilo nazad z franku.

Peniaze držal na dlani a doložil:

„A mne nič?“

„Veď azda všetko pôjde vám, i to, čo zvýšilo,“ riekli sme zadivení, aké to nedorozumenie.

„Hm,“ odpovedal, „keby bolo mne! Vidíte, pracujeme v spoločnosti, ja i on,“ ukázal na koníka. „A všetko nakladám naň. Mne nič. Kubo robí, Kubo je…“

Pridali sme mu niečo, čo bude jemu. Groše mal v hrsti, priložil prst k cylindru, čo znamenalo, ako že je vec v poriadku. Tmavý koberček, pekne zložený, hodil na zadné sedisko, a už sa o nás neobzrel. Vykonal, čo mal, my sme mu zaplatili, čo prislúchalo, vlastne čo pýtal: nemali sme čo pohľadávať jedni od druhých. Boli sme si zasa cudzí, ako vtedy, keď sme sa sňali na Triumfálnej ceste.

Doviezli sme sa na podivné miesto. Vošli sme na akési pozemky, čo skoro cele rozryli. Miestami vykopali do nich priekopy. Boli sme na stavebných pozemkoch, akoby bolo v Puntarene alebo kde inde, kde stavajú z dosák. Trámy poležiačky, trámy kolmo, medzi nimi rohy a latky. Kostry domov zo samých trámikov, rohov a latiek, zruby sťa klietočky. Stavajú i tu, ako vidíme, z ľahkého materiálu.

„Sotva budú domy,“ hádali sme. „Skôr akési pajty, baraky.“

„Kto môže uhádnuť, čo vystane v Paríži z ktorej veci?“ hútali sme. „Stavby majú i také, i také. Trváce a zasa dočasné. Keď sa do nej chytajú, mívaš si, bude kadečo, a ono odrazu zvrtnú, posošia sa, že vyjde, čo sa ti ani nesnívalo!“

Zo stavebných pozemkov vyplietli sme sa horko-ťažko, že sme vyšli na širokú cestu. Prichodilo nám ju prejsť priekom.

Za širokou ulicou mali bránu otvorenú. Vstúpili sme do nej.

Z druhej strany brány bola strážnica. Pred ňou boli vojaci, čo strážia vchod. V domčeku vidno šuhajov; iste zamieňajú sa na stráži, ako nakladajú vojenské zákony. Nikde nevidno zvláštnych predmetov, na ktoré by prislúchalo dávať pozor; ani prachární, ani veľkých skladov. Stráž možno znamená, že sme na mieste, čo padá pod vojenský zákon.

A vojenský zákon bude už len mať platnosť hneď od brány: veď sa ide cez ňu do Invalidovne.

Vošli sme do dvora, ale skoro bolo by lepšie povedať: na námestie, čo je pred budovou. S nami vchádza cez bránu mnoho návštevníkov. Nie sme všetko cudzí: ide s nami mnoho domácich. Spomedzi cudzích najviac ich je v popolavých šatách s belasými knižkami.

Vojaci si nás veľmi nevšimli. Najviac ak hodili pohľad na nás, čo sa trúsime tenkým prúdom do dvora.

Boli sme pred domom, ktorý sa rozložil dĺžkou proti nám, sťaby nám išiel zahatiť cestu. Je na poschodia, ale poschodia sú vysoké. Že sú nie nízke, poznať po oblokoch, lebo sú veľké: ale ich rozmery sa znášajú pekne s výškou domu. Krov je tiež vysoký, stavali ho dobre, aby nekazil celkového pohľadu. Poznať hneď, že je palác verejná budova. Má v sebe niečo podobného ako palác Versailles. Vidno, že staviteľovi dali pokoj; nech si tam robí, ako najlepšie vie. Ministri financií alebo superintendenti^[188] nemali čo nazerať a babrať v staviteľských výkresoch a výpočtoch.

Dom stavali za kráľa, ktorý vynikal vo všetkom. Viedol vojny, zakladal nové mestá a paláce v púšti, podporoval staviteľstvo, maliarstvo, sochárstvo, remeslá, divadlo, hudbu, vedy i spisbu. Držal nádherný, veľkolepý dvor, nezaostával v radovánkach a kratochvíľach. Volajú ho kráľ Slnce. I on bol, žiaľ, iba miešanina dobrého a zlého, ako nás je väčšia čiastka. Ale mal neobmedzenú moc. Dobrého mohol konať viac, než by mohol urobiť, keby nemal moci.

Nad vchodom do paláca je jeho poprsie. Dlhé krútené pradená z parochne spúšťajú sa okolo tváre a padajú až na plecia. Vstúpili sme pod klenutú chodbu, cez ňu do dvora. Dvor tvorí štvorec veľmi priestranný, okolo neho ide budova do štvorhranu. Nad bránou, ktorou sme vošli, je nápis: „Cour d’honneur“.^[189] Slávnostný dvor vydláždili dosť hrubými skalami. Mali sa kedy uľahnúť, že je rovný. Hoci nechodia po ňom vozy, ale najviac len ľudia, medzi skalami sa nechytila burina.

Prízemie je naokolo v stĺporadí, za ním ide podlubie okolo dvora sťa na nejakom starodávnom rínku. Sklepenie je mocné: má sa na čo spoľahnúť prvé poschodie s celou ťarchou múru, čo leží na štvorhranných stĺpoch. Chodbu pod podlubím vyložili dlážkou z veľkých štvorcov, akých už dnes málokde budú kresať. Návštevy majú sa kde prechádzať, kým prejdú okolo dvora. Ak by pršalo, majú sa kde uchýliť, aby nezmokli, i keď ich bolo mnoho.

Prechádzka popod klenbu sa nezunuje. Stenu zaberajú na jednej strane maľby, všetko historické: znázorňujú príbehy z minulosti. Zobrazujú bitky, ktoré sa odohrali za slávneho kráľa, čo dom vystavil. Je tiež bitka, ktorú Francúzi vyhrali pri Jene za toho, čo zatienil všetkých predchodcov a rozniesol slávu Francúzska po Európe, Afrike a Ázii. Zobrazuje napínavý výjav: výpad francúzskej jazdy na Prusov so skvelým Muratom na čele.

Pri schodoch, ktoré vedú na prvé poschodie, stretáme sa zasa s Napoleonom. Sedí na koni s vytasenou šabľou; chcel by sa nebodaj vyrútiť kamsi, bez klobúka, ako je, keby sa mohol pohnúť z miesta. Obracia sa na stranu a volá, ale krátko, so šabľou v ruke, podistým na svojich vojakov, hádam na gardu, ktorej sa hodil na čelo, ako volá Gambetta na inom dvore na ľud, aby skočil na nohy a mal sa k činu. Dobrému vojakovi, keď pozrie na „malého kaprála“, čo stojí pri schodoch, srdce zabúcha hrdosťou, pohne sa v ňom niečo, čo ho potiahne ísť za ním, slúchnuť, kam volá.

Nie sme vojaci, aby sme rozumeli zbierkam a pamiatkam, čo nakopili v paláci po chodbách a dvoranách. Dosť nám je, čo nám ukázali v Cour d’honneur. V ňom sú všetko nové pamiatky z veľkej vojny. Každého púta vlak, vlastne vozeň, v ktorom býval a pracoval veliteľ francúzskeho vojska. Mal v ňom jedáleň, spálňu a pracovnú izbu. Stojí na koľajniciach v pokoji, na odpočinku.

„Vy teda tu?“ pýta sa ma hlas hneď pri mne.

Obzriem sa: vidím suseda, ako stojí vysmiaty pri mne v popolavých šatách. „Aká náhoda zasa!“ zadivil som sa.

„Náhoda, ako sa vezme,“ odpovedá. „Tušil som, bol som skoro istý, že vás tu nájdem. V Bois de Boulogne ste nadštrkli niečo o tejto návšteve. Ostatne skladáme si Paríž, zhľadávame prvky na všetky strany, z ktorých ho vystaviť vy ako ja. Bolo nám lepšie ísť ich zbierať spoločne, hneď spočiatku. Mohli sme založiť spolok na stavbu Paríža, pracovať spojenými silami. Ako vidím, prezeráte si vlak hlavného veliteľa.“

„Ako všetci, čo sme tu, čo si tiež skladajú svoj Paríž.“

„Dosť sa nabehal.“

„Veru, zaslúži si odpočinúť.“

„Viete, čo sa mi najväčšmi páči na ňom?“ spýtal sa.

„Čo takého?“

„Že tieto koľajnice nemajú spojenia so sieťou železníc. Nech si odpočinie. Ja mu žičím večného pokoja, aby ho nepotrebovali vojenské vrchnosti, ani jeho, ani iného, hoci by bol hádam dokonalejší.“

„Keby ja v tom mal slovo,“ odpovedal som, „ja by hneď vyplnil vašu žiadosť.“

„Bodaj by všetci mysleli a cítili ako my!“ zvolal vážne.

„Ale nespoliehajte sa veľmi. Vojenské vrchnosti cítia ako my,“ odpovedal som. „Neboli by odložili vozeň veliteľa sem, keby chceli začať vojnu.“

„Áno, vrchnosti,“ uznal i on. „Ale je iných mnoho, ktorým prímerie oči kole.“

Zvážneli sme; pocítili sme akúsi ozvenu, akýsi dych nepokoja, čo vniká zo všetkých strán po troche do tichého dvora. Vojenské spravy a hrozné nástroje zhuby, čo odpočívajú v Cour d’honneur sťa mŕtvi v cmiteri, akoby išli ožiť zo zamretia a chceli sa hýbať a domáhať sa na pole.

„Náruživosti človeka,“ doložil, „smerujú k zlému. Sú kára božia, čo visí nad nami. A človek sa nechce polepšiť. Ostáva po búrke, aký bol pred ňou.“

Prezerali sme delá, čo sú neďaleko vlaku. Poodberali ich nepriateľom a odložili na pamiatku. Sú všakových druhov a výroby, nepochodia z tej istej dielne. My neodborníci nevieme vynájsť, v čom je rozdiel medzi nimi: aké má prednosti jedno pred druhým. Spýtal som sa ho, čo on vie o tých veciach.

„Môj pane, darmo sa ma budete spytovať. Ja vám na všetky pozerám tým istým okom: všetky sú jednaké. Zaostal som v niektorých veciach. Zachoval som si iba, že všetky sú na zhubu.“ Pristúpili sme k lietadlám. Ležia bezvládne, mnohé s roztrieskaným telom, iné len poškodené.

„Tiež doriadili tieto stroje, azda väčšmi než delá.“

„Na nich poznať dvojaké stopy nešťastia,“ odpovedá. „Jedny majú od diel nepriateľa, ostatné sú od pádu. Tento oddiel vojska som obdivoval: sú dobrí vojaci, čo sa neboja výšky.“

„A možno, že dostačí iba vojak,“ riekol som, „ale taký, čo vie, prečo slúži: aká je vec, pre ktorú obetoval život. V jeho srdci, ak je vec spravodlivá, nájde sa smelosti, o ktorej netušil. Privykne na nebezpečenstvo; nezľakne sa výšky, ani hĺbky, lebo pozerá na vojnu z vyššieho stanoviska.“

Nad zadnou stranou budovy vidno kupolu, temer ako na Panthéone. Vyčnieva nad budovu, sťaby sedela na nej. Keď pozeráme na ňu zďaleka, napríklad od Seiny, myslíme, že je na budove. Ale keď vstúpime do dvora, alebo sa priblížime lepšie k palácu, zbadáme, že nepatrí k nemu, ale k akejsi inej stavbe.

Vošli sme do chodby, čo ide z budovy, že sa dostaneme za ňu a pozrieme, čo je za ňou. Keď sme vyšli z chodby, boli sme zas v akomsi dvore. V ňom stojí chrám pekného slohu. Nemá šírky Invalidovne,^[190] ale je veľký a vysoký.

Na ňom sa vznáša hrdá kupola. Staviteľ vymeral jej polohu a rozmery podivne; položil ju, aby vyčnievala nad palácom a klamala diváka, akoby vlastne patrila k nemu. Čo chcel, dosiahol úplne. Kupola je korunou nielen chrámu, ale celého paláca Invalidovne.

Vchod do chrámu je i tu slávnostný. Vedú k nemu schody, temer ako do Madeleine. Teraz je, žiaľ, zatvorený, ale dali naň ohlas, že hrob imperátora môžeme navštíviť v isté dni a hodiny: medziiným v nedeľu do piatej odpoludnia.