ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V čiastke mesta, kde je Gare de l’Est, je boulevard de Strassbourg a boulevard de Sébastopol.^[162] Mestá známe, tu pripomínajú druhé cisárstvo: jeho nešťastie a šťastie. Ostatne ani Sevastopoľ nebol veľkým šťastím pre Napoleona III. Nemal v ničom šťastia. Hádam porobenina bola na ňom.

Na okolí je mnoho biografov a tuším i divadlo.

Nebolo zvláštnej práce, potulovali sme sa po uliciach. Náhodou sme natrafili na divadlo, ale denný výpredaj zatvorili: otvoria ho pozdejšie.

„Prídeme po lístky pred večerom,“ umienili sme si. „Alebo ich kúpime v jednateľstve na námestí Opery.“

Pod plachtou kaviarne bol šuhaj vo fraku; stál a díval sa na ulicu. V kaviarni ešte nebolo hostí: nebolo koho obsluhovať.

„Predávajú lístky popoludní?“ spýtali sme sa.

„Každý deň ich predávajú. Pokladnica je zatvorená, ale ju otvoria, ak chcete počkať trochu,“ riekol.

„Prídeme pred večerom, alebo ich kúpime v jednateľstve na námestí Opery,“ riekli sme.

Nemali sme vôle vystávať alebo ísť do kaviarne a vysedávať, kým príde pokladník.

„Nemusíte sa ustávať. Dostanete ich večer pri pokladnici.“

„A ak vypredajú, kým prídeme?“

„Nie ľahko,“ ubezpečoval nás. „Kus dávajú dávno. Vypredajú, ale nie na počiatku.“

„Mohli by sme prísť, keď otvoria divadlo, čosi pred predstavením.“

„Budete mať dosť času i vtedy.“

Večer sme prišli čosi včaššie, pred počiatkom. Pred pokladnicou nebolo stisku. Dostali sme dobré miesto na prízemí: nie veľmi napredku, ale zas nie priďaleko od javiska. Blízke sú nepríjemné, počuť priveľmi šepkára, blízkosť hudby tiež nelahodí. Keď sú priďaleko, v niektorom divadle nepočuť dobre.

Otvorili vchody, obecenstvo počalo vchádzať. Pohli sme sa i my a vošli. Málo chybovalo do pol ôsmej, začiatok je na pol ôsmu: sadli sme si a čakali. Ale sme mali povážiť, že sme nie vo Veľkej opere. Nedržia sa hodín ako v nej. Čakali sme a čakali. Čo je to, že nezačínajú? Boli by sme hádam čakali dlho, keby obecenstvo nebolo počalo búchať v rytme; ta-ta-ta, sťa keď mlátia vo troje. Búchajú nohami, možno i palicami a dáždnikmi. Búchanie pôsobilo. Za oponou začali búchať, hrmelo náradie, čo rozostavovali, tĺkli mlatkom: iste vbíjali niekde klince.

Ovial nás duch z Južnej Ameriky, sťaby sme tam niekde sedeli a čakali. Tiež začnú tlieskať a búchať v niektorých divadlách, za oponou by ináč zadriemali a nemali by sa do roboty. Ale tam ide všetko rezko. Neraz sa obnoví dva i tri razy, kým sa počnú vkrádať, ani zahanbení, „majstri“ do priehlbne, čo je pred javiskom. Naostatok sa učlovečí i pán kapelník. Jeho pozdravia už prudkým plieskaním, hustým, sťa keď sa hrach vysype z vreca. Značí, aby sa ponáhľal, aspoň ako ruky pri plieskaní.

Pán kapelník vyhovie. Obriadi si trochu šticu, popraví kravatu, udrie ukazováčikom na „a“, ak prvej neudrel klarinetista na kláves, alebo ho nebodol prímista sláčikom. Poprehrebá sa trochu v partitúre, kým huslisti naťahujú, spúšťajú struny, prechodia po nich sláčikom, i klarinetista zatuliká, či mu chlapec doma nevopchal do klarinetu fazuľku alebo hrášok. Železná opona sa rozštiepi vodorovnou čiarou; jedna polovica sa dvíha namáhavo, i spodná sa spúšťa do podzemia akosi nerada. V špáre sa zjaví kresba opony: záhyby červenkastej látky na pozlátených šnúrach. Naostatok hudobníci zaujali naozaj miesto, rozložili partitúry, prihotovili nástroje. Kapelník rozšíri ruky, v pravej divotvorný prútik; poobzerá sa, čo je napravo, čo je naľavo, a udrie do klávesov. Zaznejú prvé zvuky sticha, inokedy hneď hurtom, už ako si skladateľ rozvážil, že by bolo lepšie. Kus ide prirodzeným tokom. Ku koncu dejstva prídu tuhé miesta, oddiel sa končí, opona padá. Hudobníci sa vysypú z priehlbne, ponáhľajú sa kamsi: nuž oddych, možno cigareta. Zas prestávka; vyšla by hádam dlhá, keby nie opätky a palice…

„Ráčte lahôdky, cukríky!“ volá ženský alt. Popri radoch na prízemí ide slečna s pekným košíčkom. Z bočných dverí, čo vedú do pitvora a hneď na ulicu, tisne sa chladnosť. Šibe po nohách, ani čo by polieval studenou vodou.

„Čože má byť, že sa schladilo takto neporiadne a odrazu?“ spytuje sa pred nami dáma s kožušinou na pleciach. Schováva i ruky pod ňu.

„Nezatvoria dvere od ulice, a jeseň je tu,“ žaluje sa sused. „Fučí ako v poli. Ešte nadobudnem nádchu alebo zapálenie.“

„Divím sa veru správe,“ zasa suseda. Krčí sa a stíska, sťaby sa chcela spratať celá pod golier kožušiny. Ale sa spamätala a riekla iným hlasom: „Mesiaca, vraj, čo príde: ktorýže je vlastne?“ a nachýlila sa k susede v pochybnostiach.

„Jednou nohou sme v septembri. Premieňa sa sezóna.“ Tiež sa prihrbila, drží ruky vo vrecku zvrchníka a stisla ich do päste. Vyčnievajú jej pri bokoch dve hrče sťa bochníky. „U nás je úplný výpredaj. Veľká robota pri novej sezóne…“

„Nuž, povedal ktosi, že vraj budú dávať Butterfly,“^[163] na to tá s kožušinou.

„Všetky priečinky čistíme, vyťahujeme z kútov, čo pozabúdali v nich,“ zas tá s päsťami vo vrecku. „Nevedia, čo majú. Čo lepšieho, tisnú do výkladu a ide na predaj. Včera a dnes ľudí ani mora…“

„Zišlo by sa premeniť.“ Pri tej, čo sa krčí pod kožušinou, je pán, ktorý sa bojí nádchy. Vlasy z tyla vrátil navrch hlavy a potom do čela; keď nič iného, nech pokryjú plešinu. „Koľko už, čo hudlikajú jednostaj túto jednu?“ spytuje sa.

„Bude celé leto,“ odpovedá mu. „Zohudí sa naveľa, treba uznať.“

„Zoderie sa i najlepší kus. Čo by bolo z ocele, ošúchal by sa…“

„V módach meníme každé tri mesiace,“ vraví tá s päsťami vo vrecku. „Na konci výpredaj — bude čisto a príde niečo nového. Niečo sa premení, prispôsobí. Záleží i na vložkách a aplikáciách. Trochu garnitúry okolo hrdla premení mnoho, vyjde ako novina a ide na odbyt…“

„Akože budete meniť kus?“ vraví sused, čo sa bojí nádchy. „Ako ho spáchali, tak ho prichodí hudlikať.“

„Môžete premeniť, čo chcete,“ odporuje s päsťami vo vrecku. „Premeníte obleky: mníšku na kňažnú napríklad, plukovníka na kaprála alebo majora. Oj, nájdete i priečinkov a poličiek pri každom stave. Dáte iný nábytok; z divadla spravíte trh napríklad, alebo závody na Longchamps.^[164] Kus vyjde ako zo škatuľky. Kto ho pozná?“

„A zásady scénické?“ pýta sa pán, prihládzajúc si vlasy ne temene, nech hrejú lepšie na plešine. „Nie je divadlo módny sklad. Umelecký obsah nie je súkno ani batist…“

Bolo predstavenie, boli rozhovory, ba i posudky a nárady. Čas sa míňal, sťaby ho poháňali. Ku koncu tretieho dejstva zaľahol tieň na úslní pôžitku: starosť, ako sa dokývať do rue du Bac. Preskúmali sme popoludní celé okolie; vynašli, čo urobiť po predstavení. Našli sme bránu neďaleko, akosi proti nej starý kostol. Brána nemá už čo zavierať, stojí na pamiatku či na ozdobu proti kostolu. Opevnenia porúcali, múry padli a odpratali ich. Ostala ako pozostatok starých čias, keď Paríž bol skromný, učupený medzi hradbami. Len čo ich porúcali, ponad zrúcaniny prelial sa bujarý život veľmesta na otvorené polia…

„Zachovajme si, okolo brány pôjde náš autobus, kostol padne napravo,“ vštepovali sme si do hlavy miestny poriadok premávky.

Keď kus skončili, kolo veže rojilo sa mnoho ľudu. Ešte šťastie, že divadlo skončili prvej než predstavenia po okolitých biografoch. Odtrhli sme si číslo na stĺpe, čakáme autobus. Prišiel veľmi chytro, dostali sme sa doň medzi prvými. Mali sme miesto v oddelení, kde sedadlá neboli s kožou.

„Niet lepšej veci, ako preskúmať miesta vo dne,“ vraveli sme, keď sme videli, ako sa dobýjajú do vozov a hŕby ich ostávajú pod bránou bez miesta. „V noci sa potom ľahko vynájsť.“

„A nebolo by zdravo trčať dlho vonku,“ tešili sme sa v bezpečnosti.

Začalo popŕchať, osieval sa hustý, drobný dáždik. Priestranstvo okolo brány počernelo odrazu: rozostreli sa dáždniky. Autobus sa rozohnal tuho. Nazadku spustili tabličku: „Complet“. Hrmel a poberal sa rezko po zatíchnutých uliciach. Sú akési tesné, nie široké ako inde. Hurtuje a drgľuje tuho. Počuť, ako na niektorom domci drnčia tably na oblokoch: Čosi mu chybí: spruha podkľakla na jednej strane. Závažná kasňa nachyľuje sa čosi nabok. Ale si neberie k srdcu kadejakých pleták, zaberá, akoby mu na päty stúpali, kým nevtiahol na Quai d’Orsay.

Boli sme radi, keď sme boli na rohu rue du Bac. Dáždik sa osieval tuho, ale už sme boli ako doma. O chvíľu sme sa ponáhľali hore schodmi do nášho poschodia.

Na veľkých bulvároch des Capucines alebo ešte skôr des Italiens sú zábavné miesta rozosiate veľmi husto. Kto sa prechádza večerom, pripúta ho svet, čo sa hmýri; omámi ho i svetlosť, čo padá z výkladov po chodníkoch. Miestami rozostavili reťaze svetiel, inde ako ohniská, uzly a ozdobné oblúky. Majitelia obchodov a skladov lákajú: vyložili do okien, čo majú najkrajšieho. Hodváby hrajú jemným leskom, odrážajú mocnú svetlosť odbleskmi a meňavými tieňmi farieb. Kožušiny lesknú sa sťa hodváb, srsťou sa im prelieva svetlosť v teplých odrazoch. Divák akoby cítil teplotu a mäkkosť, akoby mu kožušina lahodila koži. Hlási sa chladnosť, cítiť tuhý dych jesene. Portále biografov a zábavných miest volajú. Kto je raz tu, nezdrží sa ľahko. Odolá jednému lákadlu, ale sa naďapí iné. Privábia ho svetlá, rozostavené čipkovite nad vchodmi, pripútajú ho obrazy na veľkých plagátoch: sľubujú pastvu očiam, nevídané veci… Keď zapadne do niektorej miestnosti, nehne sa do polnoci. Ide na svetlosť sťa muška, čo sa búcha o horúce sklá, hoc pália a na nich môžu obškvŕknuť krídla. Sedí v tmavej dvorane odpoly omámený. Hltá divy, čo sa mihajú na bielej ploche, neraz nie ani rovnomerne, ale v nepokojnom trasení. Vytacká sa na bulvár ako poloslepý od obrazov, čo skákali pred očami, rozmútený pocitmi, čo rozbúrili myseľ. Opil sa trochu i dymom, čo mu posielali celý večer zdola z lóži a prízemia, ak sedel náhodou na vyšších sedadlách.

Na ulici sa darmo chce spamätať. Na nej ho zašla hra svetiel, pohyb a hmýrenie ľudu. Prúd vo dvoch tokoch, čo ide a vracia sa jednostaj. Nadíde ochabnutie, vnímavosť sa otupí; bolo by ísť na odpočinok. Hľadí sa premôcť, ide do kaviarne, reštaurantu. Odpoly sedí, odpoly leží na stoličke s vystretými nohami, díva sa v pohodlnej polohe ustate alebo i nedbale na hmýrenie, čo je na chodníkoch. Svet pláva vo svetle, premáva sa: zhora visí hustá tma. Vysúdili ju tu zdola, z ríše báje, ale ona visí nad jazerom svetlosti; čaká a strežie: vie, že svetielka ustanú a nadíde jej čas, keď zaľahne hustá a nemá na množstvo, čo sa hmýri, robí z noci deň.

„Poďme spať,“ hovorí ktosi za nami. „Rád by som išiel zaránky na rieku. Po daždi lapajú sa dobre na udicu…“