ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jedno popoludnie sa smoklilo tuho. Paríž bol akýsi smutný, sťaby sa žaloval cez popolavý fáteľ. Stromy opustili vetvy, sťaby smútili na brehu rieky, že od nich uteká hádam do krajov veselších, necháva ich v údolí sĺz a plaču. Nemohli sme ísť na väčšie prechádzky, ani na potulovanie ulicami: chodil, iba kto musel po nich.

„Poďme do veľkých obchodov a skladov. Ak ich nekúpime so všetkým činom, budeme prezerať tovar, prevracať ho ako iní, aby nepoprel v tejto mokrote.“

Prešli sme cez Pont Royal pešky, pod dáždnikom. Je temer proti rue du Bac. Autobus by bolo bývalo škoda brať; nemali sme určitého smeru, iba ako ísť po obchodoch, čo sú hneď za Louvrom.

Vošli sme bránou, čo je proti samému mostu a vedie do dvora, do ktorého vchádzali kedysi v slávnostnom rúchu a parádnych kočoch, nieto pod dáždnikom. Že pôjdeme dvorom a zastavíme sa pred Gambettom, čo robí: či volá ešte vždy na zástupy, alebo hádam začal i on hromžiť na zlý čas, ktorý toľme domŕza tých, čo sú pod strechou: nie to jeho, čo je pod holým nebom. V ten čas sme zazreli pred dverami Louvra dlhý rad áut. Boli medzi nimi i pekné, iste súkromné autá zámožných ľudí, ale i obyčajné taxíky, sťaby sa boli uchýlili do veľkého dvora, kým sa vyplače nebo nad rozmoknutým Parížom.

„Bude nejaká slávnosť,“ začali sme hádať. „Svadba alebo krštenie; ktovie, či nie zasadnutie alebo zhromaždenie.“

Pobrali sme sa i my k nim. Pridalo sa nám pozrieť oblokom, ktorý je nízko, že môžeš vidieť cezeň dnu; zarazil nás veľký výber dáždnikov. Nevideli sme ich toľko ani v najväčších obchodoch za Louvrom alebo okolo námestia Veľkej opery. Poukladali ich hore koncom do stojanov, stáli jeden pri druhom, karôtka na kvake, ako už býva v obchodoch, aby bolo kde poznačiť cenu v tajných písmenách, ku ktorým majú kľúč poniektorí, čo stoja na odpredaji a gazda ich zasvätil do tajností obchodu.

„Aký zvláštny obchod, naozaj!“ zadivili sme sa. „Prvý raz, čo ho vidím.“

„Ja sa tiež nemôžem rozpamätať, že by bolo bývalo čo takého v tomto dvore, keď som bol v ňom po iné razy,“ potvrdil som i ja. „Za Louvrom, to už hej; vieme, že sú obchody na odbory; ale v samom paláci! A ešte obchod, ohraničený na dáždniky!“

„Poďme i my pozrieť,“ volá ma spoločník. Bolo beztoho mnoho ľudí, čo vchádzali.

Vstúpili sme teda. Dvere boli otvorené; na každej strane ťažké, čierne krídlo, obité železom. Rám z kameňa okolo nich, tiež očernetý, bol akýsi rapavý, skoro akoby kameň na žarnove. Možno zub času vyďobal doň jamky, ak nemal robiť čo pilnejšieho. Pri dverách stál domáci človek v rovnošate; za stolíkom iný, tiež v rovnošate, predával vstupenky po franku.

„Zaslúži zaplatiť po franku za toľkú zbierku,“ pomysleli sme si. „Kde by sme ich videli toľko na hŕbe, a nebodaj všakových druhov a cien.“

„Ráčte odložiť dáždniky a palice!“ napomenul nás iný v rovnošate, čo postával pri dverách z druhej strany; iste vedú kamsi dnu. Ukázal nám rukou práve k skladu dáždnikov.

Ženička nám odobrala naše, ešte sa cedilo z nich trochu, a na kvaku zakosídlila karôtku s číslom a postavila ich hore koncom do stojana, čo bol temer ešte prázdny pri ostatných. Naše dáždniky utkveli, kde iné, stali sa čiastkou zvláštnej zbierky, čo nás sem privábila. Dali nám za ne po bliaške s číslom.

Čo robiť? Z prehliadky dáždnikov nebolo nič. Išli sme za inými popri človeku v rovnošate, čo nám prvej ukázal na sklad dáždnikov a odoberal vstupenky. Vstúpili sme dverami hore dvoma schodíkmi do predsiene. Rozhliadali sme sa, kde sme. Ide kdesi ďaleko, po schody, čo zapratali temer celú jej šírku. Vedú dohora, možno sa nám i zídu, ak pôjdeme po nich. Aj iní sa poberajú hore nimi.

Nemohli sme ísť len tak bez poriadku. Do predsiene, k jednej i druhej stene, naznášali všakového kamenia, najviac v tablách, postavili ich alebo i poopierali o stenu. Nie sú veru celé, najviac kusy: kdesi ich dolámali. Vytesali na ne všakové výjavy, ale ich tiež nerozoznať dobre, lebo sú dosť poobíjané: z niektorého kusa chybí mnoho, ostal iba kúsok, úlomok sochárskej roboty iste zo starých čias. Prišla na naše časy, ale vidno, doriadená: nebodaj padla do rúk, čo nevedeli s ňou zachádzať. Netušili hádam, že by sme mohli stáť o ňu my, už dosť ďaleké pokolenie, ktoré má beztoho na všeličo sa dívať.

Zvláštna náhoda! Hneď neďaleko vchodu natrafili sme na známeho.

„Ako sa máte?“ spytuje sa.

„Len tak pomaly. Mrcha čas. Pľušte, Paríž sa nudí,“ odpovedáme.

„Ale my sa nenudíme. Vieme prejsť času cez rozum. Keď je najhoršie, že nehodno psa vyhnať na ulicu, uchýlime sa do zbierok, študujeme pilne. I vy, ako vidím, ste sa chytili za rozum. Prišli ste vynaložiť mrcha čas na peknú robotu. Prezeráte zbierky.“

Vyrozprávali sme mu, že sme sa pobrali vlastne za Louvre do veľkých obchodov: no cez oblok zazreli sme výber dáždnikov a išli sme si ho obzrieť. A ono nebol odpredaj ani výstavka dáždnikov, ale dáždniky, čo oddali návštevníci, keď prišli do domu obzerať iné veci. Vidíme, že miesto jednej výstavky vhupli sme do druhej, sami nevieme ako.

„Miesto remesla a priemyslu máte starožitnosti a umelecké zbierky,“ zvolal on. „A zriedkavé, môžete byť istí.“

„Vy ste si ich poobzerali podistým dokonale,“ vravím ja. „Skladáte svoj Paríž. Budete ho mať poriadnu hŕbku.“

„Usilujeme sa, usilujeme,“ prisviedča on. „Dnes že zaskočím sem, zopakovať trochu, čo som videl. Ale dávno, čo sme sa nevideli. Kde sme sa boli sňali? Bude pol roka, či dva mesiace? Vidíte, ako zabúdame v Paríži na veci dôležité!“

„Boli sme tuším pred mestským domom, minulý týždeň bolo,“ pripomenul som mu. „Pol roka nemôže byť, ani len pol mesiaca.“

„Už sa pamätám,“ zaradoval sa. „Od tých čias som bol zasa v Hôtel de Ville; poobzeral som si ho dnu. Či je nie zaujímavejší zdnuka než zvonku?“

„Ja veru som v ňom nebol,“ priznal som sa.

„Hm,“ zarazil sa. „Ale azda pôjdete čím skorej?“

„Veru neviem povedať. Nebude možno kedy.“

„A aký to ponesiete Paríž? Vy len tak čo z väčšieho?“

„Veľmi chybný bude: neúplný a kusý.“

„Škoda, veľká škoda,“ ľutoval. „Nebude hoden mnoho. Ja sa držím poriadku. Dnes že budem študovať ľudí a ich obyčaje.“

„A ja som myslel, že zbierky,“ zadivil som sa.

„Zbierky som si prezrel dosť dobre. Dnes si radšej poprezerám ľudí a ich obyčaje.“

„Máte hneď mňa: človeka, čo pozerá Paríž napovrchu,“ ponúkol som sa mu.

„Jesto ich mnoho, čo zaobchodia s ním ako i vy. Možno väčšina, čo ho navštívia. Ale nedbám, môžeme ísť spolu,“ pristal i on. „Vidíte, čo je tu, všetko je dokaličené. Málo kusov nájdete, čo sú v celosti.“

„I mne padlo prvej do očú, keď som prezeral kúsky všakových sochárskych prác. Leží ich hodne na všetky strany.“

„Doriadili ich,“ ukázal na úlomky sem a tam. „Ani my si nevážime umenia, ako by sme mali, ale predsa myslím, neopovážili by sme sa odraziť rameno skoro pri samom pleci tejto peknej žene.“

Postavil sa pred sochu krásnej ženy, čo stojí hanblive na podstavci a hľadí ukryť nahotu pred toľkým diváctvom. Chybí na nej ruka i veľký kus ramena.

„I ja myslím, že by sa azda neopovážili doráňať ju,“ odpovedal som. „Bolo by nám ľúto ublížiť dielu ako toto. Vidíte, ako si ho vážime,“ ukázal som na ženu, čo akoby ju boli oddelili od ostatných kusov do kaplice a či do šiatra z tmavej látky, že sa odrážala ešte mocnejšie jej krása. „A predsa priam po tieto dni bol som na vidieku a videl som v starom kostole sochy bez rúk a bez nôh na hlavnom oltári. Pekné reliéfy, čo predstavujú muku Spasiteľa, sú roztrieskané; obloky povybíjali, kde boli na skle vypálené obrazy starej, podivnej práce. Na námestí bola socha starého La Fontaina. Tiež mu odrazili nohu od kolena.“

„Aha,“ zvolal živo, dovtípil sa, o čom je reč. „Vy ste sa šli potulovať po spustošených krajoch.“

„Nebol ani veľmi spustošený,“ riekol som. „Diery na domoch zaplátali, čo bolo na hŕbe, vystavili alebo stavajú. Vojna sa ho iba dotkla, akoby mimochodom, a hneď sa uhla a prešla na iné strany. Ale predsa ostali stopy: takéto kusy, hádam ešte horšie, než ako ich vidíme tu. Budúce pokolenia, keď ich prídu prezerať, ako my tieto, a uvidia, čo sa s nimi stalo, čo povedia?“

„Že by sa neodvážili odraziť nohu na soche La Fontaina, hocpriam nevedia si ceniť umenia, ako by zaslúžilo.“

„Podistým povedia a pomyslia si jednou cestou: ,Ľudstvo predsa len pokročilo a zošľachtilo sa od tých zdivočelých čias‘.“

„Je pravda: ľudstvo robí pokroky,“ riekol on. „Ale takto v dôvernosti medzi sebou môžeme zas uznať, že ľudia sme akosi vždy tí istí.“

Nešli sme ďalej, nechcelo sa nám hovoriť naďaleko o týchto veciach.

„Tiež ho doriadili dokonale,“ riekol a ukázal nám sarkofág, vypracovaný na všetky strany.

Na bokoch mu vykresali bitky, inde zas tance a radovánky, obrady alebo príhody zo života. Ale ho dobre dochrámali. Na rezbách chybuje tu hlava, tu noha. Niekde prilepili kus nosa, čo bol odbitý, ale poznať, kde plátali. Plátanie je vždy plátanie. Na jednom boku černie sa na ňom veľká diera.

„Vybili ju barbari, aby bolo ľahšie kutať, keď rabovali a zhľadúvali poklady.“

„Nebodaj,“ odpovedal som. „Na všetkých sarkofágoch, čo vidíme, napríklad v Soline pri Splite,^[174] sú naboku diery. Na vine sú sami mŕtvi. Žiadalo sa im odnášať do hrobu všakové zbytočnosti, ešte i šperky z bronzu alebo zlata, ba i peniaze. Ľudia sú lakomí, barbari či nebarbari: berú, čo nájdu; kde nenájdu, kutajú.“

„Máte trochu pravdu,“ uznal i on. „Barbari brali z lakomosti. I my by sme brali, ale by sme dali do múzea, čo nájdeme. Mŕtvym netreba všakových vecí, lepšie ich darovať na dobročinné ciele alebo držať v zbierkach.“

„Tu sa zišiel celý Olymp,“^[175] ukazuje na sochy a poprsia, čo rozostavili tam kdesi všetko okolo krásnej ženy, čo má oddelenú búdku. „Škoda, že sa nezišiel celý. Chybia poniektorí členovia.“

Pobrali sme sa hore schodmi, ale len do kolena. Od neho sa delia na dve ramená: jedno vedie z jednej, druhé z druhej strany na poschodie. V postrannej chodbe našli sme vykopaniny, práce pekné, ale i obyčajnejšie, čo pochodia z Tunisu a Alžíra.

„Nevyšli z rúk veľkých majstrov, ako tie, čo sú v prízemí,“ poznamenal. „Baňa na krásu je Itália, a ešte lepšia Grécko.“

„Veľké diela, vidno, nedali si Gréci z domu,“ riekol som ja. „Čo bolo najkrajšieho, nevyvážali za hranicu.“

„Neboli utisnutí na vývoz krásy,“ vysvetľoval mi. „Mali dosť iného čo vyvážať neokrôchaným susedom, predávať za pekné peniaze alebo i za suroviny. Boli národ všestranný, mali talent do všetkého, narábali dlátom ako nikto, vyrábali z prostého kameňa krásu. Predstavili ju zreteľne a ľahko, že ju môže vynájsť ktokoľvek, i neskúsený a neumelý, čo ani nemá poriadnej predstavy o nej. Ale zasa vedeli sa obhadzovať i v kupectve. Predávali výrobky za pekné peniaze alebo ich zamieňali za suroviny. Ich kupectvo zhŕňalo za ne veľké bohatstvá do ich miest a osád z celého sveta. Kramári, akých nebude ani nebolo: zruční, ale buchnutí do krásy.“

Pozastavil som sa. Tvrdil, čo dejepis neuznáva, nepotvrdzuje dnešná skúsenosť.

„V minulosti boli kupci,“ riekol som mu, „tiež nie najhorší, čo sa Grékov nezľakli: Benátčania, Janovčania. Dnes máme veľké národy, čo sa honosia svetovým obchodom a priemyslom.“

„Veď nepoviem — rozmery by boli,“ uznal on. „Ak vynikáme, vynikáme v rozmeroch. Máme všetkého viac, i bohatstva, než mali oni. Ale nie sme zaľúbení do krásy, nie sme všestranní, že by sme sa mohli zdobiť umením ako oni. Nezdedili sme od nich snahy a obyčaje ozdobovať sa, lebo sme jednostranní. Bohatstvo a zbytok, čo sme pozhŕňali, obraciame radšej na iné veci. Na pôžitky, čo hovejú viac telu než krasocitu. Staré bohatstvo v Benátkach i tu v Paríži, treba uznať, hľadelo sa tiež zdobiť, ako vedelo. Nedalo umelcom zaháľať a zaspať; vstrekovalo im do žíl chuti a popudu, aby sa mali do roboty. Dnešní boháči nestoja veľmi o tie veci. Nerečiem, že by sa nerojili okolo zlatníckych výkladov alebo okolo blokov s peknými kožušinami: vedia i zaplatiť pekné peniaze za kožku hranostaja alebo modrej líšky. Zmôžu sa i na veľkolepý povoz o šiestich alebo ôsmich cylindroch, v ktorom sa je pekne rozvážať po uliciach a poliach: ale uznajme, že v tých veciach nie je umenie, čo okrašľuje život, dodáva mu lesku, príťažlivosti a kúzla, aby neostal holý a prázdny — bez pôžitku vyššieho druhu.“

„Je trochu pravda, čo hovoríte. Bohatstvo bočí tuho od umenia,“ uznal som.

„Nie že bočí, ale ho zaprelo, nechce ho ani uznať, lebo ho za nič nemá,“ začal sused rozprávať trpko. „Vidím veľmožov,“ pokračoval, „na každom kroku. Vyšvihli sa v obchode alebo veľkom priemysle; nazhŕňali bohatstva, že im temer zavadzia. Iných vypestovala náhoda alebo talent, že vynikli v spoločenskom živote alebo sa vyhrievajú na úslní veľkých politických úspechov. Majú i oni v ruke bohatstvo, lesk a moc. Ale málo som ich videl tisnúť sa okolo obrazov a sôch po výstavách a ateliéroch. Máloktorý začrie hlbšie do vrecka a posmelí umelca: ,Nože braček, hore sa do roboty: pretieraj oči, vymaľuj mi niečo súceho, hoci takého, čo pochopí a nad čím sa zamyslí i pospolitý roľník, čo cápka za chudobným záprahom kravičiek, lebo nemá odkiaľ kúpiť pár dobrých, mocných volov. Nože sa pohni a namaľuj niečo, čo by vytrhlo z ťažkých starostí a nedobrých myšlienok chudobného robotníka, keď ide z roboty a doma ho čaká chudera žena a ubiedené deti. Nemaľuj, bratku, len pre seba a pre iných, čo boli na veľkých štúdiách v školách a zahrúžia sa do hlbokého skúmania, aby si mohli vybrať z tvojej maľby, mramoru alebo hliny zrnko krásy, ktoré si naschvál kdesi schoval a zašantročil, aby ho nebolo ľahko nájsť, kde je.‘ Tak alebo podobne máloktorý vám z nich hovorí.“

„Veru, myslím, nezmohlo sa ich veľa na takú výrečnosť. Výrečnosť dnešných časov vyčerpáva sa na iné veci, ženie vodu na iné mlyny, nie na mlyny umenia.“

„Sychravo je trochu, ťažké časy,“ pokračoval. „Veľký vietor, ustavičné pľušte, slnca veľmi málo. Umenie krahne, nechce hnať do kvetu mládnikov, čo sa obsýpajú ovocím.“

Prijali nás veľké salóny Louvru. Prezerali sme obrazy, čo zadovážila štedrosť, umeniamilovnosť starých kráľov a veľmožov. Nájdu sa hádam i veci, čo králi doniesli z iných krajín po víťazných výpravách, aby si ozdobili kráľovské sídla. Vidíme obrazy staršie a najstaršie, ale sa nájdu i novšie. Neraz idú diela veľkých majstrov jedno za druhým. Zbadá ich i neumelý divák, ktorý hádam ani netuší, že má pred sebou práce veľkých duchov. Pútajú veľké historické obrazy z časov Bourbonov,^[176] ale i krásne obrazy z doby Napoleona. Máme pred sebou výtvory najväčších talianskych majstrov, ale i Španieli sú zastúpení veľkými maľbami.

„Každý si môže vybrať potravu, aká mu chutí,“ rozpráva sused. „Všetko, čo nám predkladajú starí. Prišli sme na hostinu, uhostili nás, že sa vraciame sýti. Ich potrava je zdravá a záživná, ktorá ozaj osviežuje a nepodlamuje vôľu a silu.“

„Naše umenie, to málo-neveľa, čo ho jest medzi nami,“ riekol som, „zovšeobecnelo na šťastie. Nie je majetkom niektorých vyvolených, ako bývalo, keď tvorili starí, čo sme ich tu našli. Dnes volá umelec za svoj stôl najširšie vrstvy, čo indy nemali k nemu prístupu. Umelec berie na seba nové úlohy a poslanie, má príhodný, mocný nástroj: slovo živé a písané.“

„Narážate na spisbu?“

„Áno.“

„Spisba je zvláštne odvetvie, jej nástroj je slovo,“ odpovedal. „Rastie a veľadí sa vo vlastnej pôde, pod svojím nebom. Súvisí s rečou, národnosťou, patrí do jej krážu. Je napospol ustanovizeň národná a kmeňová. Ťažko hovoriť o spisbe v Louvri. Radšej pretriasajme spisovné otázky každý doma: ako vynášajú potreby národa a jeho poslanie. Ja sa zriekam o nich hovoriť: majú reč znalci, čo sa zamestnávajú literatúrou a majú povinnosť stopovať jej pôsobenie…“

Bolo i nedobre zhovárať sa toľko po Louvri idúcky po dvoranách. Ľudia sa obzerali, možno i zazlievali, že ich búria v umeleckom pôžitku. Rozhovor náš pretrhla nadobre hŕbka ľudí, čo má vodcu, aby ju povodil, povysvetľoval hlavné veci. Počúvajú okolo neho, čo hovorí, a išli zasa ďalej.

Prehliadka Louvru a jeho umeleckých pokladov nevydarila sa najlepšie. Bolo divákov mnoho, hmýrilo sa ich všade a mútili nás v prehliadaní. Obrazov je mnoho, veľkých i veľmi cenných diel: možno viac, než uvládzeme obzrieť a zažiť jedným dúškom. Bolo zle, že sme sa sňali so susedom, naše rozhovory o umení starom a novšom zabŕdli naďaleko a zanikli v akomsi pralese otázok, čo súvisia s umením, ale nepatria do umeleckých zbierok. Ako sme išli popred obrazy, opakovali sme si jednostaj:

„Všeobecná prehliadka, vynájsť najprv a ustáliť, kde je čo. Druhý raz prídeme sami, a prídeme i tretí a štvrtý raz, kým nebudeme ako doma v tomto zvláštnom dome.“

„Bude tak, ako sme sa vrátili do zbierok v Petit Palais a vo Versailles,“ posmieva sa posmešník, čo je kdesi v nás a škerí sa, čo si všetko predkladáme.

V ktorejsi z dvorán sme natrafili na Giocondu.^[177] Ohradili ju akoby zábradlím; okolo neho sa tisne hŕba ľudí. Dívajú sa na ženu so záhadným úsmevom, ako hľadí z rámca, ktorý je cele prostý. Myslím, nieto ani pozlátky na ňom. Ťažko povedať, na koho sa díva. Možno divák sa namýšľa, že sa díva naň: stavia sa pred ňu vážne, napráva sa, strúha múdru tvár, aby bojsa Gioconda so záhadným úsmevom nevybúšila do smiechu, že sa dívajú na ňu nie múdre. I my sme sa zobrali dovedna, lebo práve sa dívala veľmi pozorne na nás, strúhali sme múdru tvár, pozerali na ňu, na jej vlasy, čo si prihladila navrch hlavy, že jej neostali okolo čela a po sluchách ani huncútky. Dívali sme sa múdre, sťaby sme boli vnikli do záhady a vedeli naozaj, na čom sa usmieva, a vyčítali z jej tváre všetky záhady, ktoré vložil do nej umelec, starý Leonardo. Za hŕbou ľudí obďaleč stojí človek v rovnošate. Založil si ruky nazad: iste mu je nudno, lebo nemá čo iné robiť, ako dívať sa a skúmať od chrbta divákov, čo sa zhrnuli okolo ženy so záhadným úsmevom.

Potiahli ma za rukáv. Sused stál pri mne. Usmieval sa i on akosi záhadne. Iste ho nakazil úsmev Giocondy.

„Opýtal by sa vás niečo, ale sa bojím, že vás vyruším v pôžitku i myšlienkach.“

,Ty si, bratku, trochu protivný,‘ myslel som si ,Nemôžeš chvíľky držať jazyk za zubmi? Načo sú tebe zbierky? Mohol si radšej ostať na nábreží alebo na námestí Svornosti. Bojí sa, že ma vyruší, keď ma vyrušil! Čo mi je z tvojej bázne?‘

Ale sme ľudia povážliví, odpovedal som mu:

„Ani najmenej! Prosím vás, načo okúňať? My, ktorí o všetkom rokujeme pekne, ani sa neklbčíme pre každú márnu vec!“

„Ďakujem, ďakujem úctive!“ uklonkoval sa. „Vysvetlite mi, prosím vás, čo robí toľká hŕba divákov pred tým obrazom?“

„Iste prišli obdivovať Giocondu. Povážte si — dielo Leonarda da Vinci. Hovoria, najlepšie jeho dielo!“

„Ste celkom istý?“ nalieha on a usmieva sa.

„Ja som si istý. Pozrite lepšie a pochopíte, že sa dívajú na ňu.“

„A čo môžu na nej vidieť, prosím vás?“

„Celý zjav, aký je, výraz, vôbec dielo, na ktorom nieto čo meniť ani vytknúť. Možno i záhadný úsmev, ktorý nevedieť, na čo sa vzťahuje: či na nás niekoho, alebo na čo…“

„Vy ste si istý, ale ja som nie istý a neviem, či sa nemýlim. Nemohol by som povedať, či pasú oči na diele, na jeho pravej cene, alebo si lámu hlavu, ako ho mohli ukradnúť z takého vidného miesta…“

Rozknísal i moju istotu. Začal som skúšať samého seba poriadnejšie, prečo sme vlastne zastali pred Giocondou: či pre jej vnútornú cenu, či pre zábradlie, čo je okolo nej, a hŕbu, čo sa tisne okolo zábradlia a pozerá na maľbu; či nie tiež pre osobitného strážcu, čo nás strežie od chrbta. Skoro mi bolo, akoby sa tisla na jazyk odpoveď: ,Dívali sme sa na Giocondu, ale ešte väčšmi na krádež, čo sa s ňou stala.‘

Hlava nám trochu špela od bohatstva a rozmanitosti, čo sme mali pred sebou a čo by bolo treba poobzerať dôkladnejšie; možno, i od toho, čo sme pohovorili so susedom. Ostala v nej hmla akási a neurčitá predstava. Nad ňou plávajú zvláštnejšie zjavy a predmety, čo sa vryli mocnejšie do pamäti.

Z ochabnutia ma prebudil veľmi tuhý úder: dostal som ho na konci, keď sme už videli pred sebou dvere na schody a mysleli, že sme skončili prehliadku. Boli sme, že pôjdeme do predsiene, keď sa nám pridalo pozrieť na stranu. Zastali sme; na stole, čo bol v miestnosti, bola sklenená skriňa, v nej sa skvel starý korunovačný poklad francúzskych kráľov: koruna, žezlo, meč. Oslnil nás lesk diamantov a drahých kameňov na korune, najmä veľký diamant, čo bol na vrcholci.

„Kto by bol pomyslel,“ riekol som, „že budeme môcť obdivovať korunovačný poklad. Inde ho držia pod sklepením. Zatvoria ho do troch truhál a strážcovia koruny sú v službe pred sklepením deň a noc v cifrovaných mentiekach, s vytaseným mečom.“

„V Paríži nám dôverujú,“ poznamenal on. „Majú nás za poriadnych ľudí, čo idú navštíviť zbierky, nie kradnúť diamanty a zlaté koruny.“

„Dôverujú až priveľmi,“ riekol som. „Ani nepostavili zvláštneho strážnika k skrini s toľkým pokladom. A predsa mohli zmúdrieť pri Gioconde.“

„Možno práve pre ňu. Tá istá vec sa neopakuje dva razy.“