ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý či na tretí deň zasa sme sa pobrali tou istou tramvajou, ale sme už nezosadli pri výstavkových palácoch. Prehliadku obrazov nechali sme na lepšie časy. Odkladali sme zo dňa na deň, ale lepších časov sme nevideli a prehliadka ostala na druhý raz.

Zo Champs Elysées sme skerovali na cestu Wilsonovu.^[120] Jeho ulica nám pripomenula vojnu a jej koniec. Vtedy bolo, akoby bol Wilson pánom celého sveta; dnes už dosť pozabudli naň. Malé národy sotva naň pozabudnú, lebo im žičil a zastával ich. Mesto Paríž si ho uctilo, tejto ulici dalo jeho meno ako človeku, ktorý mal cit pre slabých a utisnutých. Ulicou Wilsonovou vyšli sme na Place de Jena; názov, ktorý zas pripomína iný odsek minulosti. Na toto námestie vychodí ulica, ktorej meno je tiež významné: na nárožnej table stojí „Avenue de Pierre I-er, roi de Serbie.“^[121] Uznanlivý Paríž poctil pamiatku verného priateľa, ktorý miloval Francúzsko bezzištne.

Za námestím prichodilo nám prejsť popred budovu Trocadéra.^[122] Ide trochu do šírky, na stranách nesie veže zvláštneho tvaru, že sú viac ako minarety. I podoba budovy je divná, i na strane od ulice bije tuho do očú. Má v sebe ducha východu; hádam pripomína mošeu.^[123] Na obe strany vybieha v dlhé krídla, na ktorých sú slepé obloky. Nad každým okienkom je meno zaslúženého muža v štvorhrannom rámci. Na krídlach sú vchody, ktoré vedú do budovy, ale i za ňu.

Nemali sme kedy ísť za Trocadero: spoďalej sme pozerali na Eiffelovu vežu,^[124] ktorá sa odkiaľsi spoza dvíha a zďaleka priťahuje pozornosť diváka. I Trocadero a Eiffelova veža sú pamiatky po výstave, na ktorú nezabudnú tí, ktorí boli vtedy so sokolmi v Paríži. Sokoli boli vystúpili po prvý raz pred tvár sveta a vynikli v závodoch a hrách,^[125] že si pritiahli obdiv a priazeň širokej verejnosti. Český národ od tých čias začal vystupovať pred svetom čím ďalej tým určitejšie a istejšie ako samosvoj, kýmkoľvek si nevydobyl politickú slobodu a samostatnosť.

Tu za Trocaderom kdesi je i ostatná stanica našej tramvaje.

Raz na prechádzke v tieto strany prichodilo nám čakať, kým príde tramvaj, na ktorej sme sa chceli vrátiť. V tie časy začalo pršať, o chvíľu sa spustil tuhý lejak. Mohli sme sa uchýliť nablízku pod prístrešie, čo urobili napochytre niektorí zamestnanci tramvaje pre seba a hádam i cestujúcich: postavili kolíky, na ne rozostreli plachty alebo položili plochy zinkové. Prístrešie, ktorého užívajú predavači za rána, keď prídu na trh, čo sa tu odbavuje.

Ale ten krov nebol by nám pomohol veľmi. Začalo premokať na miestach medzi plochami a kvapkať, ani pôda nebola suchá. Počali sa robiť jarky a stekať z vyšších miest práve pod prístrešie. Pôda bola čosi nižšia na tom mieste, začala na ňu stekať voda. Uchýlili sme sa radšej do kaviarne, čo bola neďaleko, kým trochu pretíchne. Pokropilo nás dosť dobre, kým sme sa dopáckali na miesto: ale nám dobre padlo sedieť pod plachtou a pozerať, čo sa robí. Paríž sa utiahol sťaby za oponu, čo majú v krajoch horúcich na vchodoch do domov, najmä u obchodníkov. Urobia ju z dlhých nití, na ktoré nastýbajú sklenených rúročiek v pestrých farbách. Záclona z visiacich páterničiek nehatí prístup do miestnosti: je veľmi pohyblivá, nehatí povetrie kolovať slobodne, ale nedá prístupu muchám a komárom. I Paríž bol za oponou kvapák, čo visia akoby pred ním. Stromy na ulici popri chodníkoch ovesili vetvy; dolu nimi steká voda celými pradenami. Zriedkakedy vidno prebehnúť koho po ulici. Musí byť veľmi odhodlaný alebo opozdený, čo sa nedá mýliť a capká pod dažďom. Mnohý z nich uskočí do brány, ak je otvorená, alebo sa uchýli aspoň pod ňu, ak má ústrešie, ako neraz býva zo skla v železnom rámci, čo sa šíri nad vchodom panských domov sťa vejár so zúbkovanými okrajmi.

V tie dni som chcel ísť na vyslanectvo Československej republiky. Šiel som sa spýtať Botana na poštu, kde ho hľadať. Oznámil mi, že je v avenue de Charles Floquet.^[126] Z plánu mesta som vyrozumel, že padne kdesi do čiary autobusu, čo ide na Grenelle.^[127]

„Grenelle, Grenelle,“ hľadeli sme vynájsť. „Autobus na Grenelle vídame veľmi často. Ale kde?“

Boli sme na rue du Bac a vyšli na Quai d’Orsay. Neďaleko rohu ulice bol strážnik, ako obyčajne; spýtali sme sa ho:

„Kde by sme našli voz, čo ide na Grenelle?“

„Prechodí cez Quai d’Orsay,“ vysvetľuje nám. „Vidíte nádražie Gare d’Orsay; pred ním je stanica autobusov. Nájdete zelenú lampu pred budovou naprostred ulice, čakajte ho pri nej.“

„Vysadneme na voz, čo ide sem?“ pýtam sa ho.

„Nie, pane — keď ide stadiaľto na tamtú stranu.“

Išli sme pred nádražie; na ňom sme zosadli, keď sme prišli do Paríža. Pred ním boli mnohé lampy, ale medzi obyčajnými bola i zelená. Okolo nej urobili podlhovastú vyvýšeninu, aby sa bolo kde uchýliť. Premávka bola veľká i v to ráno, ako vždy.

Nečakali sme dlho. Medzi inými prihrmel i náš autobus a zastal pri vyvýšenine.

Šiel spočiatku po širokých cestách s nádhernými budovami, stromoradím, ale i po tichších uliciach. Umienili sme si zosadnúť niekde v okolí vojenských škôl. I prešli sme boli popred ne, že ich trochu prejdeme, kým sme ich neprepásli. Všade toľko všeličoho čo obdivovať! Zbadali sme, čo sa stalo, keď sme boli na samej Grenelle.

Povoz zastal, ako sa stáva na ostatnej stanici, že si pohovie. My sme zišli a začali sme sa radiť s mapou, čo robiť. Mapa nás utíšila, že sme konečne neodbehli toľme. Čosi sme zašli, ale vrátiť sa ľahko, kto má dobré nohy.

Diaľky na mape neukazujú vždy, ako vychodí v skutočnosti. I ulice sú akési hustejšie. Pre lepšiu istotu spýtali sme sa občana, ktorého sme stretli:

„Kde tu bude avenue de Charles Floquet?“

„Nikdy som o nej neslýchal na týchto stranách.“

„Možno bude ulica nepatrná alebo zastrčená,“ vyskusovali sme ho.

„Poznám ulice dosť dobre tu naokolo,“ riekol nám, „ale kde je Charles Floquet, nemôžem vám povedať.“

„V ktorú stranu padnú vojenské školy?“

„Choďte tadiaľto rovno. Máte čo stúpať.“

Boli sme kdesi v rue du Commerce.^[128] Bol v nej práve veľký trh: predávali pod šiatrami všeličo, najmä zeleninu a ovocie. Neprešli sme po všetkých oddeleniach, bolo šiatrov mnoho, ako v najväčší jarmok. Keď sme sa dostali k ovociu, zastavili sme sa a kúpili si bystričiek. Boli veľmi dobré.

Na tejto ceste zazreli sme kdesi avenue Félix Faure.^[129] Zadivili sme sa, ako sme natrafili na to meno. I v Dakri sme boli našli ulicu toho mena: tušili sme, že nejdeme dobre. Dali sme sa iným smerom, cez rue des Entrepreneurs.^[130] Meno má trochu dlhé: boli by sme radi vedieť, akí sú tu podujímatelia, ale nemohli sme sa domyslieť. Večerom bude iste veselo na týchto stranách. Tu niekde sme natrafili na Parque Japonais, ale na starý, ošarpaný.

Zo starého zrebného plátna vypadala cementová vakovka; tkanivo sa rusá, vypierajú ho dažde a previevajú vetry, že je ako staré vrece. Hrozné skaliská, bralá, strmé boky a priepasti, čo plátno predstavovalo kedysi, sú temer priezračné; cez jeho riedku sieť vidno veľmi jasne vnútornú stavbu vrchov, ako ju zostavili z trámov a lát, čo sa dobývajú spod plátna sťa rebrá, ktoré kedysi držali všetko hore koncom. Keď sme boli v Buenos Aires, zakladali sme si veľmi na tom, že Parque Japonais je niečo cele nového, čo nemá páru na svete. Tu sme mu našli kópiu, pravda, už zodratú. Železnice, čo idú do vrchu a do priepasti, čo robia obrat krkolomný v kruhu sťaby v prázdnom sude, a iné zvláštnosti, čo v parku ukazujú, videli dávno pred nami v Paríži. Majiteľ, keď podujatie zovšednelo, zobral svoje riadiky a preniesol všetko na druhú stranu oceána.

Z rue des Entrepreneurs dostali sme sa akosi na avenue Emile Zola.^[131] Trochu nás prekvapilo meno. Nevedeli sme, čo robiť.

Strážnik bol hneď nablízku: utiekli sme sa k nemu.

„Je ešte ďaleko avenue de Charles Floquet?“

„Je veru ešte kúsok,“ odpovedá nám.

„Prosím vás, ktorá cesta bola by najlepšia?“

„Najlepšie sa vám držať tejto ulice,“ radí nám.

„Na veľkom kuse?“

„Musíte ju presť najmenej celú.“

Pozreli sme, čo nám to hovorí. Temer nebolo vidno konca ulice.

„Toľký kusisko ešte!“ zvolali sme zarazení.

Videl, že je niečo nie s kostolným riadom a spýtal sa nás:

„Skadiaľ ste vlastne prišli?“

„Od nádražia na Quai d’Orsay.“

Teraz zasa bol on prekvapený.

„Ako ste sem prišli?“

„Autobusom, čo ide na Grenelle.“

„Vy ste veľmi blúdili. Držte sa vy tejto ulice až do konca. Na druhom konci poraďte sa niekoho.“

Držali sme sa jej verne, ulice Saint Charles.^[132] Skoro sme sa zľakli, keď sme zas zazreli na rohu rue du Théâtre:^[133] ale nedali sme sa odstrašiť. Poslúchli sme, čo nám rozkázal strážnik.

Prešli sme popri uliciach nepatrných. I konské stajne boli kdesi blízko: všetko sa nám videlo, že cesta ide poza ne. Vľavo bolo prízemné stavisko pod škridľou, od neho zarážal tuhý konský zápach. Narazili sme na ulicu, ktorá je nie skvelá, ale má meno veľmi významné: rue de la Fédération.^[134] Nevidelo sa nám tu veľmi, ale sme si zachovali, čo nám povedal strážnik: „Choďte až do konca!“ Neďaleko hrmel vlak kdesi; iste po mostoch alebo nad ulicami.

Prišli sme na koniec ulice Saint Charles: nevedeli sme, kam ísť, a nebolo sa koho poradiť. Sme v čiastke mesta, kde nieto miesty ani dlažby alebo, ak je, nie je najlepšia. Kde-tu sú prázdne pozemky, utlačené a vydupkané; vidno na nich búdy a baraky. Možno stavebné miesta, na ktoré prídu paláce alebo aspoň pohodlné domy. Šli sme naverímboha, hľadeli sme zadržať smer ulice Saint Charles, hoci prichodilo robiť okľuky a zákruty po nezriadených pozemkoch. Naostatok sme prešli i tie miesta. Odrazu sa všetko premenilo.

Vošli sme do sadov. Zo všetkých strán kynie zeleň, stromy, pažite, kvietie, veľké priestranstvá. Na jednej strane sadov vidno paláce; obrátili sme sa k nim a vošli sme do avenue dr. Bronardel. Ani nie je ulica, ako skorej široká cesta v parku. Prešli sme ju krížom a boli sme v avenue de Charles Floquet.

Botan povedal pravdu. Neprešli sme sto krokov, a videli sme na paláci štít Československej republiky, nad ním stožiar.

Hlavný vchod do paláca je z ulice. Predok paláca je vykrojený do oblúka, takže pred ním ostáva oblúkovitý priestor, ktorým ide podchod k bráne, pri ňom schody z jednej i druhej strany pre peších. Nad bránou je sklenené ústrešie so zúbkovanou obrubou; pokrýva i schody z jednej i druhej strany. Oblúkovitý dvorík medzi krídlami zatvorili vrátami zo železných prútov, čo siahajú temer po prvé poschodie. Vráta sú zatvorené. Otvárajú sa iste len pri zvláštnych príležitostiach. Obyčajný vchod je na krídle paláca.

My sme premrhali, bohužiaľ, mnoho času, sem idúc. Úradné hodiny sa skončili: nemohli sme vybaviť, čo sme mali pred sebou. Neostávalo nám, ako prísť ešte raz. Autobusy a tramvaje prechodia neďaleko: ľahko sa dostať krátkou cestou. Jednou z tramvají sme sa vrátili: doviezla nás rovno k pomníku telegrafistu na boulevard Saint Germain.

Prechádzka bola dlhá, ale i poučná. Dotkla sa všetkého po troche: vojenskej vedy, literatúry, románu, drámy, obchodu, trhoviska, niečo novšej a staršej minulosti, ba i veľkej revolúcie s jej Federáciou, veľmi poučných pozostatkov japonského parku, ktorý má syna v Buenos Aires; dotkla sa trochu i stajní, železničných staníc, veľkých zámočníckych dielní, stavebných pozemkov a naostatok nádherných sadov.

Neodkladali sme s návštevou dlho. Mali sme pokonávanie na vyslanectve, ale i v avenue Octave Gérard, ktorá je hneď za rohom. Bolo nám ľahko potrafiť: vedeli sme, kam ideme a ako treba ísť.

Ak bude kto čítať dlhú rozprávku, kade a čo sme chodili, iste povie:

„Mal si sadnúť, amice, do drožky alebo lepšie do taxi: bol by si prišiel za pol hodiny, najviac za hodinu, kde si mal ísť, jednoducho a bez túlania. Autobus a tramvaj vyhoď si z hlavy: je pre írečité obyvateľstvo mesta, ako i Metropolitan. Neskúsený, kadejaké prelietavé vtáctvo, čo si nevie rady, nech si volí jednoduché a direktné premávkové pomôcky. Budú čosi drahšie, ale usporia mnoho času. A čas je peniaz.“

Má pravdu, kto tak myslí a radí. Ale neskúsený, keď nakukne do svetového mesta, rád sa vystatuje, ako sa v ňom vyzná, že sa nestratí. Myslí si, že má pud, čo ho povedie po uliciach a neraz i dovedie, kam chcel prísť. Keď sa vráti z cesty po veľkom svete, rád sa pochváli, akú má podivnú pamäť, aký je skúsený, precibrený veľkomešťan.