ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V to popoludnie bolo zas veľmi pekne. Po hmle sa vyčasilo: slnce ju podistým rozohrialo a poslalo kamsi, aby nezavadzala.

Vsadli sme do tramvaje na boulevard Saint Germain pri telegrafistovi, a hybaj: na Champs Elysées. Tramvaj nechce ísť dlho Triumfálnou cestou. Odrazí sa do bočnejších ulíc, nech sa dostane i im niečo z veľkomestského ruchu. Z námestia de Jéna sme skerovali do vŕšku a išli dlhou ulicou, kým vozeň nezastal na ostatnej stanici.

Zadivili sme sa: ďaleko od stredu a pred nami skvelá ulica. Stromoradie v nej — volá sa avenue Victor — je hádam ešte krajšie než po iných širokých uliciach. Pomaly sme jej prišli na koniec, prešli sme priekom akýsi boulevard, a či avenue, a boli sme, kde sme chceli byť, na širokej ceste v hore.

Z oboch strán vidíme duby, niekde platany a gaštany. Ihličnatých nevídať. Cesta je široká; môžu ísť pohodlne v rade i štyri povozy. Z nej sa odrážajú priečne cesty, čo vedú zas kamsi do hory. Ale idú, rovnobežné, tu cesty, inde chodníky. Založili osobitné cesty pre jazdcov. Bolo pred večerom, keď by mala byť návšteva veľká, ale stretáme málo návštevníkov. Niekoľko ich jesto, čo sa prechádzajú pešo ako my, niekedy prebrnkne taxi s jedným alebo dvoma na zadnom sedisku. Videli sme — treba ich pochváliť — i niekoľko pekných záprahov s elegantnými kočiarmi, v nich najviac obstarní ľudia. Nebolo ruchu, ktorí toľme spomínajú, keď hovoria o Bois de Boulogne:^[183] mieste, kde sa vraj schádza bohatý a elegantný Paríž. Dnes je Paríž na vidieku, roztratený po brehoch mora, po kúpeľoch a letných bytoch.

„Škoda, že nieto povozov,“ ľutoval som. „Išli by sme si obzrieť Bois de Boulogne ta ďalej.“

„Divno, že povozy tu niekde nemajú stanice,“ ľutoval i spoločník.

Do hlavnej cesty ústi pobočná z hory. Z nej vystúpil v popolavej čapici, s plášťom cez ruku náš sused.

„My zasa spolu!“ zvolal veselo. „Práve som sa zberal, že sa vrátim. Nieto živej duše,“ žaluje sa. „Samému je clivo v toľkej hore.“

„Naozaj náhoda!“ zvolali sme. „Vlastne skôr šťastie. Smutno by nám bolo tiež.“ Radostne sme mu podávali ruky, ale sme obanovali. Chytil ju do plnej ruky sťa porisko, trhol tuho, že len toľko, že ju nevytrhol kdesi v pleci. „Vyzerali sme povozy, že pôjdeme trochu ďalej, ale ich nevidno.“

„Áno, obyčajne ich nevidno, keď by sa zišli,“ odpovedá. „Ale nič preto. Pôjdeme, kým nohy uvládzu. Trochu ma odvediete vy a trochu ja vás. Alebo mohli by sme ísť do polovice pešky a od polovice na nohách. Obzrieme, čo ako, čo je bližšie. Čo je ďalej, necháme na lepšie časy. Nehodno vraj užiť všetko odrazu. Pôjdeme na jazerá.“

„Je ich mnoho?“ spýtali sme sa.

„Bude ich niekoľko — nemali by byť ďaleko.“ A keď sa nám spomedzi hory zablyšťala voda, doložil: „Myslím, že sú tu.“

Podišli sme k vode, hľadali sme lepší výhľad.

„Sú dosť veľké!“ zvolali sme. „Toto je hodné.“

„Je väčšie: povyše čo je, ako vidíte, je omnoho menšie.“

Brehy sa nám páčili: na nich sú trávniky, hoci nejdú ďaleko: z tamtej strany bude ich čosi viacej, než z tejto. Pestujú ich dobre. Kačice, čo sa usalašili tu, môžu byť rady, že sa im ušlo také pekné miestko.

Ibaže kačica sa tisne nasilu medzi vodné vtáctvo. Keď má vodu naporúdzi, najmä stojacu, nestojí o pažiť. Plávajú si v pároch, ale vidno i kŕdlik. Bolo by im ako málokde: nechybí kratochvíle, paše je tiež dosť po utešených trávnikoch na oboch brehoch. Ale na jazere sú i labute. Sú len dve a či štyri: majú miesta vyše práva, ale si osobujú všetku vodu.

„More je naše!“ vyslovili a kačiciam nedožičia sa zblížiť. Keď ju zazrie niekde na vode, obráti sa plávať k nej plnou parou sťa bitevná loď, naháňa ju, kým kačica neskočí na breh. Ktovie, čo by sa nestalo: v plávaní sa nemôže merať s labuťou, keby si nevedela poradiť a neskočila na pažiť, keď je v tvŕdzi. Labuť na šťastie nehýbe sa z vody: nevedela by hádam zaberať na pažiti ako kačka. Nestojí o ňu, záleží jej na jazere, aby nebolo na ňom kačiek.

Ale kačka nevydrží dlho na pažiti, nemôže sa zaobísť bez vody. Prejde sa trochu naokolo, urobí okľuku a kdesi v pozadí, kde nieto labutí, spustí sa potajme do nej. Labuť len čo zbadá, čo sa jej stalo za chrbtom, začne veslovať, že sa robí vo vode brázda, a dá sa do naháňačky.

Nuž neprajní susedia. Vody by bolo pre oboch; jeden druhému nezavadzia, a predsa sa neznášajú. Mocnejší vysúdi slabšieho.

„Pekná kratochvíľa, čo?“ hovorí sused, keď sme sa prizerali na labuť a kačku.

„Aspoň sa im čas míňa,“ poznamenali sme. „Naháňajú sa iste od rána do večera, a nezunuje sa im.“

„Veľmi sa mi páči,“ riekol on, „ako vedia držať rovnováhu medzi sebou. Labuť sa odvoláva na silu, kačka si vybrala fortieľ. Sila nepotrafí nikdy, kam nacieli. Úskok sa jej vyhne, že sila búši naprázdno. Zunovať sa im nezunuje, lebo hra je zaujímavá. Nezunuje sa nikdy silu vodiť za nosom a podvádzať ju, keď myslí, že jej ostalo navrchu.“

„Bolo by im lepšie, keby sa znášali,“ riekol pozorovateľ, ktorého sme našli pri jazere.

Pripojil sa k nám.

Na jazierku plávajú i člny. Plavci bez odedze sa majú okolo vesál; prevážajú po vode, najviac dámy. Previezli ich z jednej strany na druhú: ktovie, či majú tam čo robiť, alebo sa chcú len prejsť. Za jazerom sú chutné domce na okrajoch hory, možno hostince. Trochu nižšie na dolnom konci je väčší hostinec; bude sa mu dobre vodiť, keď návšteva bude väčšia.

Boli sme poodišli od jazier, že nám i horné ostalo za chrbtom. Trochu sme sa vhĺbili do hory, že nás ovialo chladom. V bočnej aleji, trochu obďaleč, bolo sedadlo; na ňom sme zazreli mladý párik. Sedel na lavici pod košatými gaštanmi. Na tvári im hrajú tône od stromov, že ich nerozoznať zďaleka. Cez lístie sa preciedza jas slnca; miesto pod gaštanmi je ako v čipkách. Vetrík šepoce v lístí, preháňa tône okolo nich, ale ktovie, či slúchajú jeho šepot a badajú jeho hru. K nohám im padne tu i tu list, žiaľ, červenkastý alebo práve žltý. Padne a primieša sa medzi iné, čo dažde a vetríky pozhŕňali po jarkoch a žliebkoch: budú spolu schnúť a šuchotať po zemi. Ich čas odzváňa, leto sa lúči, v povetrí cítiť prvý dych jesene. Nad prírodou kdesi visí výstraha, predzvesť zimy.

„Tým tam kvitne máj,“ hodil sused hlavou k tým, čo sedia jeden pri druhom na lavičke. „Šťastné roky — neberú si k srdcu, že je jeseň tu.“

„Možno ju cítia väčšmi než my,“ riekol nový známy. „Predcit zimy tiež zbližuje: pripomína, že jar minula, leto uletelo, jeseň je tu, zima predo dvermi. Prechádzky na slobode musia prestať, príhodnú chvíľu treba využiť…“

„Veď už,“ riekol ktorýsi zo spoločnosti čosi mrzute, „bolo by azda lepšie, keby ich využívali nie v aleji verejných sadov. Paríž je veľký, bude v ňom dosť miest pre zaľúbených.“ Pozrel v ich stranu bokom. Dosiaľ sa robil, akoby ich nebol videl.

„Veď sa utiahli, nezavadzajú nikomu,“ bráni ich sused. „My iba čo tušíme a hádame, že sa majú radi: nepočujeme, čo si šepocú.“

„Nie sme zvedaví,“ ozval sa zas ten istý. „Dôvernosť nemá čo hľadať vo verejných sadoch, čo hneď v bočnej aleji.“

„A kde sa majú podieť. Kdesi musia byť,“ vraví sused. „Idú, kde im je útulnejšie. Ja sa nepozastavujem. Neuráža ma, keď ich vidím. Konečne sa nevystatujú, vidíme ich po parkoch, po nábrežiach a zátišiach veľmesta: všade po troche. Mňa neuráža, keď ich vidím,“ dodal s dôrazom.

„Ani mňa,“ ozval sa iný, čo mlčal do tých čias. „Povážme, že sú mladí. Konečne nieto im čo vytknúť. Že sedia jeden pri druhom? Hádam sa držia za ruky; má ju možno okolo drieku — hm, už vieme, že si pozrú hádam i do očú: veci známe, bez nich sa neobídu. Ja si všetko myslím, že si ukradnú i bozk, nieto diváctva: nech si ho tam majú. Krádež je dosť nevinná: neožobráči nikoho.“

„Pravdaže!“ prisviedča sused. „Nie je nebezpečná: kradnú zo svojho,“ hodil rukou. Potom doložil vážne, obrátiac sa k nám živo: „Chcel som povedať ozaj, že som v Paríži nevidel pohoršlivých výjavov, ako som očakával na povesti, čo idú o ňom…“

„Povesti,“ vraví iný, „nie tak povesti, ako príbehy v novelách a románoch. Umelecká tvorba, čo sa rada krúti okolo lásky, lebo predmet je príťažlivý.“

„Nuž áno,“ ozval sa sused, „kto ich číta primoc, zmúti sa a namyslí si, že máj kvitne v Paríži v zime ako v lete, v ktorúkoľvek čiastku roku a kdekoľvek. Nerečiem, že som nezazrel v autobusoch tu i tu sedieť párik hádam tesnejšie, alebo i ruka v ruke; niekedy i pozabudnú možno pohľad jeden na druhom; ale ja myslím, že to je zjav nevinný. Láska v stisku a tresku premávky, čo vybĺkne znezrady, keď si míva, že je sama, že ju nik nevidí, ani sa o ňu neozrie. Ale ani tých výjavov nevídať mnoho. Ja aspoň ich nevídam často.“

„Ani ja,“ zvolal nový spoločník. „A keby ich videl, nesúdil by prísne. Načo by zazlieval, keď sú prejavy života.“

„Sú i lásky,“ začal sused, „čo skrsnú náhodou, pri stretnutí, a vyšumia, rozídu sa ako dym. Ale budú medzi nimi i také, čo majú trvácnosť a skončia sa pred oltárom. Nemôžeme odsúdiť zjav, keď nemôžeme predvídať, čo vykvitne z neho. Ja si najradšej predstavujem, že zo stretnutia vznikne domácnosť s vencom pekných, pečlive odchovaných dietok. Prečo hneď predpokladať, že musí vyhučať zakaždým iba pahýl z bočnej strany pňa, jalový, čo na sebe nemá ničoho, iba že ženie bez poriadku, ale nekvitne a neobsype sa ovocím.“

„Dobre teda,“ pristáva, čo bol prvej prísny. „Keď všetci na mňa, nebudeme odsudzovať párik, čo sme naň natrafili: neurazil nás, držal sa slušne, nemáme mu čo vytknúť.“

„Nuž teda pokoj, poďme svojou cestou!“ zvolal ktorýsi. „My sme v Paríži hostia a neskúsení, posudzujeme ho a jeho život z bežných dojmov a náhodilých výjavov. Neprenáhľujme sa: neohovárajme ho bez príčiny, ale ho ani neočíšťajme. Vie on sám najlepšie, v čom je: či sa pochváliť a či požalovať.“

Bolo, akoby cielilo na suseda, že berie prituho stranu Parížu.

„Spomenul som povesti, čo o ňom idú,“ bráni sa sused, „že sa mi neukazuje taký, za aký ho rozhlásili. Myslel som po povestiach, že v ňom nájdem horšie než v iných mestách: mravy voľné ako nikde. Kde by nie: moderný Babylon, hniezdo zhuby a skazenosti. Hniloba zašla do samého koreňa, rozšírila sa po vidieku a chcela by prejsť do iných krajín. Zlé povesti išli, najmä za oceánom. Pripravil som sa preniesť všeličo, nepozastaviť sa na pletke. A teraz vravím, že ma Paríž sklamal. Nevidel som pohoršlivých vecí, ani len žien na ulici v krikľavých šatách alebo krikľavého chovania.“

„Ani ja som ich nevidel,“ vraví nový známy. „Ale to je nie dôkaz spoľahlivý. Možno išli po letoviskách, kúpeľoch.“

„Už bude čosi,“ riekol on. „Alebo niekam išli, že ich nevídať na každom kroku, alebo ich hádam nebolo, koľko sme ich čakali.“

„Ja by sa tiež opovážil tvrdiť, že čert je nie taký čierny, ako ho maľujú. Skutočnosť sa mi neukázala taká zlá, ako bája o nej po svete. Znakov rozkladu zbadal som menej, než som očakával. Často sa natískalo presvedčenie, akoby Paríž mal zaostať za inými veľmestami a prísť o vodcovstvo v odbore, kde vývodil. V jedno predpoludnie aspoň u mňa zadal si veľmi: ukázal sa skoro malomestský a malicherný.“

Boli sme zazreli neobyčajnú osôbku na rohu boulevardu des Capucines a avenue de l’Opéra. Chovala sa cele poriadne, akoby šla po práci. Myslím, že skutočne nešla za výbojom; šla svojou cestou, na nikoho sa neobzrela. Ale čo ako, bola neobyčajná. Šaty mala priezračné; koža sa jej svietila cez tkanivo riedkej látky na pleciach a tuším i na bokoch, najmä čiastka spod pazuchy. Na chrbte bola vykrojená dohlboka, čosi i na prsiach. Bolo horšie, že cez riedke tkanivo bolo temer rozoznať obrysy postavy aspoň v hlavných čiarach, najmä keď sa slnce zastarelo do nej a padlo pred ňu, že cez ňu mohlo akoby prebíjať. V polohe medzi slnkom a divákom ukázala sa skoro ako daguerrotyp^[184] na starých obrázkoch. Vtedy som sa presvedčil, že Paríž je malý a nedozrel. Inde by si boli sotva všimli stvory, ale tu celá ulica sa znepokojila. Čo bolo na chodníku, začalo sa obzerať za ňou ako za zjavom nevídaným. Elegantní páni, čo sa potulovali na rohu a zívali, dámy, čo išli na prechádzku alebo po kúpach, obracali sa za ňou, dámy tuším trochu zahanbene. Prešli ľudia, ktorým bolo náhlo: hádam sa ponáhľajú do súdu alebo do úradu; nesú pod pazuchou čiernu koženú kapsu so spismi, a predsa sa zastavili a pozerali, kam ide. Verejní posluhovia teperili na vozíku akúsi batožinu, hádam na nádražie: zazreli podivný zjav, zastali a hútajú podistým, že látka, čo je na nej, nebola by na blúzu do roboty. Vodiči taxi, čo predsa navozia sa všakovej čeliadky a majú vedieť, kde je aká nočná miestnosť, vidia všeličo a skúsia na cestách po meste, vykukovali zo svojej komôrky za strojom ako jazvec z diery.

Náš starý priateľ čistil práve komusi obuv na truhličke; zaňuchal i on čosi, prestal vyhládzať obuv hodvábnou handričkou. Podvihol okuliare z nosa na čelo, pozerá ako teľa na nové vráta. Zarazilo ho, čo videl, že pozabudol na topánku, ako čaká na truhličke na ostatné šuchy: pozerá a pozerá, kým osôbka nezašla za uhol na avenue de l’Opéra. Keby bolo takých zjavov za každým uhlom, nezastavil by sa pre ne úradník, ktorému je náhlo, ani posluha, čo nesie batožinu, alebo práve náš priateľ. Kde by on meškal súrnu robotu a zanedbal topánku, aby sa díval na vec, ktorú môže vidieť na každom kroku?

Rozpovedali sme i tento výjav susedovi. Uznal i on a utvrdil sa v presvedčení, že ulica v Paríži je čistejšia, než by bol myslel.

„Že sme sa sklamali,“ riekli sme nakoniec, „nás nemrzí.“

„Mňa skôr teší,“ zvolal sused. „Spadla zo mňa predpojatosť, čo som si zadovážil sám neviem odkiaľ. Paríž mi je nie horší od ktoréhokoľvek väčšieho alebo i menšieho mesta.“

„Ja rád pozerám v nedeľu na parížsku ulicu,“ ozval sa nový známy. „Vidím parížsku ženu popoludní, ako ide s mužom a deťmi na prechádzku, ako je uveličená, že má svojich okolo seba. Vidím devy, chutné a veselé, ako idú vyobliekané s rodinou alebo priateľkami do divadla alebo kina a vracajú sa na mrkaní. Nevidno ich postávať na odľahlých, podozrivých miestach. V robotný deň radosť ich je vidieť, ako pracujú bedlive v obchode alebo úradovni. V reštaurantoch jedia skromne, chovajú sa nepredpojate, ani vyzývavo, ale zas nie bojazlivo. V obchode posluhujú pozorne a bedlivo, majú svoj milý úsmev, nedajú sa mýliť prítomnosťou chlapov; bedlia na to, čo robia, rozum im nejde po strakách.“

„A usadliny sa nájde všade,“ zvolal sused. „Bude jej v Paríži, ale jej bude i kde inde, možno nie menej.“