ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň bolo našou prvou starosťou ísť do banky a priviesť do poriadku vec, bez ktorej tažko sa hnúť v ceste. Bolo vo veci, že sme vyšli z peňazí.

Bez peňazí sme sa nevybrali. Niesli sme čosi v hotovosti, ale málo. Ako ktorýkoľvek človek, keď sa vyberie do cesty, na jarmok napríklad, nesie tiež v uzlíku alebo kapse, čo mu treba. Furmani za starých čias, keď išli na ďalekú cestu, nosili merindu vo veľkom poriadku. Niesli si veci, ktoré mohli vydržať nie dni, ale i týždne: údeninu, dobrú slaninu, šunku, kabáče dobre pečené, čo nevyschli a neplesnili ľahko. Mali bryndze v puškách dobre zatvorených, alebo i masla; oštiepky alebo syrce. Koľko ráz previazali rukáv širice, v ktorom držiavali merindu, ktorá trvala dlho! Bola v ňom istejšia, než kde inde: širicu sa pridalo jednako len odieť kedy-tedy, najčastejšie v noci. Zlodej sa nemohol ľahko nanosiť do nej.

I my sme mali hotových, ale málo: toľko, čo mohlo stačiť na cestu. Ostatok sme niesli v takej podobe, aby nám nezavadzalo, aby nepokúšalo daromne a nestrovilo sa kadejako: tiež akoby suchá merinda, ktorá môže stáť, koľko chceš, ostane vždy dobrá a nemôže sa odstáť.

„Vezmite si list, poukážku na banku,“ radili nám, čo sa rozumejú do veci a skúsili sveta. „Ak sa vám stratí, i vtedy môžete ratovať niečo a možno všetko, ak sa neopozdíte dať heslo v banke. Je, akoby ste išli poslúžiť banke a niesli od nej lístok na inú. Služba nie je ťažká a neostane nikdy bez odmeny.“ Nuž kto by sa odhŕňal odniesť písemko z jednej banky do druhej?

„Vezmite si viacej listov,“ radil nám iný. „Lepšie, keď vám nebude celá suma v jednom kuse. Rozdeľte ju na menšie kúsky.“

„Keď ich je viacej, tých kusov,“ radil nám zas iný, „nebude vám na škodu, i keby boli na väčšiu sumu.“

„Verabože, nikdy nezvyšuje nikomu, najmä keď je v ceste,“ uvažoval zas ktosi iný. „Čo si niesli mnoho, keď prídu na miesto, pobadajú, že nemali zbytok.“

Vtedy sme sa presvedčili, že ľudia idú po svete s lístkami: ten pán niesol od tej banky písemko, i tá pani ho niesla, ba ani tá a tá pani nikdy sa nevyberie inakšie. Spoľahlivé osoby v banke, čo skúsili sveta, že písemko je ako hotový peniaz. Otvára hotely, divadlá, jedálne, najíma lode a povozy, otvára cestu do spoločnosti, ku krajčírovi, do obchodu a do najväčších skladov…

„Máte vôbec ako hotový peniaz,“ ubezpečovali nás; „všetky výhody, ktoré má hotový groš, iba nepríjemnosti ostanú v banke. V malom písemku, nepatrnom papieri nájdete všetko, čo vám bude treba: a banka musí bedliť nad vašimi peniazmi; keď prídete, musí vám ich držať naporúdzi…“

Kto by nepristal vďačne na toľké výhody? Veľmi vďačne sme sa dali na to, že si kúpime divotvorný papierik v banke. Je asi ako zhustené mlieko, alebo ktorýkoľvek potravný článok v dobrej konzerve. Vydrží, koľko chceš, len ho nenačni. Môžeš ho upotrebiť, kedykoľvek ťa nadíde chuť.

„Kúpte si funty, dostanete list na Londýn na deväťdesiat dní,“ rozhodol odborník v banke.

„Ale my nejdeme do Londýna,“ upozornili sme ho.

„Náš korešpondent býva v Londýne, ale listy, čo naň idú, vymenia vám kdekoľvek v ceste. Peniaze budete mať v pevnej valute, nemusíte sa báť kolísania valuty a iných nehôd,“ doložil a povzdychol si. „Časy sú, bohužiaľ, divné. Dnes nevie nikto, kto má niečo, či zajtra neutratí čiastku, alebo hádam i všetko. Ale o funty sa nieto čo báť. Dávajú si veľký pozor a nikdy nejdú, kde je veľká kolísačka.“

Listy sme dostali v poriadku. Jeden nám vymenili v Buenos Aires a dali nám zaň veľmi dobré peče argentínske,^[23] nacionale, ako ich tam volajú.

Mali sme čosi frankov, ktoré sme si zadovážili v Buenos Aires za nacionale. Čo bolo v hotovosti, mohlo nám vystačiť v Bordeaux i na cestu do Paríža, ba i na prvé dni v Paríži. Ale dosť je vraj, keď bijú. Peniaze nikdy nezavadzajú, najmä v ceste. Neraz sa nadhodia i nečakané prípadnosti: kto má, nemusí behať, zhľadávať, ani prosiť.

Zaránky, keď otvorili úradovne, vošli sme do banky: ústav všeobecne známy, má odbočky po Francúzsku a v cudzozemsku. Vyvesil na veľkú tabuľu, čo všetko zdolie robiť. Ak mu prichodí robiť všetko, čo vyvesil, má sa čo obhadzovať. Predložili sme pánu účtovníkovi náš divotvorný papier.

Prezeral si ho veľmi pozorne, prezeral tuším i nás, akí sme čeľadníci. Obracal ho sem a tam, či nenájde v ňom zádrapky.

„Dovoľte, vy by ste prijali výplatu vo frankoch?“ spýtal sa nás.

„Vo frankoch najradšej, lebo potrebujeme franky.“

Poodstúpil a išiel k druhému stolu. Sedel za ním starší pán. Zhovárali sa dosť dlho, temer pošepky. Pán sa konečne vrátil k nám.

„Áno, tento list vám vyplatíme vo frankoch, ale ho musíte podpísať.“

Že ho treba podpísať, vieme. Podpis znamená, že sme list predali za hotové peniaze. Na druhej strane bolo dosť miesta na najväčší podpis so všetkými ciframi: podpísali sme ho veľmi ľahko.

Účtovník udrel k podpisu pečať ústavu a riekol:

„List je na deväťdesiat dní: ráčte sa teda ustanoviť v banke v určený deň a peniaze dostanete. Predložíte tento výkaz pri pokladnici.“

Dal nám potvrdenie, že sme mu oddali list na tú a tú sumu vo funtoch.

Majitelia divotvorného papiera pozreli sme jeden na druhého. Deväťdesiat dní čakať! Trochu pridlho, a čo budeme do tých čias robiť, kým náš list dozrie? Čo tu, ešte nám nikde nepovedali. Bolo nám tiež na závadu, že francúzsky sme nehovorili najlepšie. Ešte horšie bolo, že ani úradník nechápal veľmi, čo hovoríme, vlastne čo mu chceme povedať. Naša výslovnosť akosi sa mu nezdala. Nám sa zasa nepáčila jeho: ale už sme si len vybrali v nej hlavný zmysel, ako sliepka vie vybrať zrnko spomedzi hŕby pliev.

Povedali sme mu horko-ťažko, že veru deväťdesiat dní čakať nebudeme, že by sme nedbali dostať naše peniaze na mieste v hotovosti. Ešte sme dodali, že nám inde vyplatili zaraz, bez prekážky.

„Boli ste akiste ich ľudia,“ riekol úradník otvorene. „My robíme našim tiež ústupky, hoci v dnešných časoch ich je ťažko robiť. Vidíte,“ začal veľmi priateľsky, sťaby nás chcel presvedčiť: „kurzy sa menia, stúpajú a klesajú dňami, ba hodinami. Ak vám zaplatíme dnes vaše funty, nevieme, či o deväťdesiat dní dostaneme, čo sme vám dali. Mohli by sme mať stratu…“

Cítili sme, že úradník hovorí s nami ako s nezasvätenci. Jeho dôvody boli prázdne, boli skôr preťahovaním a vykrúcaním. Vedeli sme, že listinu by mohli predať a výnos vyplatiť stránke; predaj sa stane hneď, a čo bude o deväťdesiat dní, staral by sa ústav, ktorý listinu vystavil, ak sa hneď nezabezpečil proti možnej strate.

„Vidno, že nám nedôveruje,“ riekli sme medzi sebou. „Alebo vykrúca pre čosi iného.“

Púšťať sa do vyjednávania s výrečnosťou, ktorou sa honosíme, sme nemohli. Boli sme v omáčke, a ako sa z nej vytrepať, ani sme netušili.

Neviem, ako, ani čo, ale sťaby bol spadol z neba, stál pri bronzových mriežkach úradovne náš šedivý priateľ. Stál hneď pri nás, ale, ako vidno, nezbadal nás. Keď nás zazrel, zvolal:

„Hola, aká príhoda! Kto by sa bol nazdal, že vás nájdem!“

Vyrozprávali sme mu, v čom sme. Bol červený, vyhriaty, utieral si pot z čela.

„I my zošívame Bordeaux od samého rána: ako vidím, v tej iste] veci. Strovili sme, čo bolo hotového, išli sme načať list. Tí diabli v Amerike dali nám ho na deväťdesiat dní: nie ozajstný ček. Deväťdesiat dní, veľmi zlý hák. Schodil som všetky ústavy: vykrúcajú, všade vykrúcajú.“

Keď sme videli, že sú v tom, čo i my, že i iné ústavy sú zdržanlivé, uspokojili sme sa. Prestali sme úradníka viniť, že nám chce hádzať polená do kolies, azda schválne, z osobného vrtochu alebo záľuby.

„Všeobecná nedôvera akási,“ oznamuje nám priateľ. „Francúzsko drží svoj frank, lebo vie, že má väčšiu cenu, než zaň dávajú. A má pravdu, robí dobre: i ja by tak robil… Teda nám nevymeníte ten list?“ obrátil sa k úradníkovi. „Nože, pohľadajte spôsob, cestu, hoci cestičku!“

„Už som vysvetlil, aký je spôsob,“ odpovedá úradník.

„Nuž dobre, peňazí nemáme,“ uspokojil sa odrazu náš priateľ. „Vieme, v čom sme: nieto ich skadiaľ vyhrabať. Nieto, nuž nieto. Vy ste vo veľkom pomykove?“ pýta sa nás.

Vysvetlili sme mu, v čom sme. I on sa mal asi tak ako my. Utrel si čelo, obzeral sa po banke, či v niektorom kúte nenájde niečo. Možno, nemohol ich zohnať na hŕbku.

„Ja sa netrápim,“ ozvala sa pani. „Keď mi príde telegram, pôjdem do Paríža. Peňazí mám toľko ešte vždy.“

Zasmial sa akosi sucho.

„Vždy mi vyhúda o Paríži. Keby bol v Paríži, mal by môj list a bol by tu.“

„List zaviazol,“ odpovedá pani. „Môj telegram nezaviazne,“ doložila hrdo. „Nebojím sa, že ho nedostane. Šiel odporučený.“

„Uvidíme, ako ho dostane,“ kýval hlavou. „Akoby listy viazli. Pošta je stroj všeobecný, vychodený a nevyhnutný. Ak kde zadrhne, musia hľadať nápravu hneď a zaraz. Bez neho sa nedá myslieť dnešná spoločnosť. S ním stojí alebo padá.“

„Odporučený telegram je lepší stroj,“ tvrdí pani. „Pracuje chytro a nezlyhá. Čo je isté, nemôže klamať. A ja pôjdem k synovi.“

„Veď pre pána boha!“ zvolal a utieral si čelo. Bol veľmi rozčúlený. Pozabudli sme na naše veci a stopovali priebeh domácej škriepky u iných. „Načo nabíjať jednostaj tú istú obruč, keď vlastne popúšťajú všetky. Celá nádoba sa ide rozsypať. Prizrime sa veciam a pomerom priamo do tváre, a uvidíme, v čom sme. Celkom na psí tridsiatok sme ešte nevyšli: ale nechybuje veľa. Niečo máme my, niečo vy. Predbežne nám je dosť. Listy už pokladáme, akoby ich nebolo: kus papieru. Svoj si zadržím predbežne.“

„My tiež vezmeme náš,“ rozhodli sme sa. „Či nebude na závadu podpis a pečať, čo je na ňom?“ pýtali sme sa úradníka.

Ubezpečil nás, že podpis neškodí.

„Máte duplikát a triplikát,“^[24] poučuje nás. „Ak by sa skazil jeden, jeho miesto môže zaujať druhý.“

„Tak sme v poriadku,“ uspokojil sa priateľ. „Všetko sa obriadi, len rozvahy akomak. Mám čosi v hotovosti v San Sebastiane. Treba iba ísť vyzdvihnúť. Treba ísť osobne: pôjdeme teda do San Sebastiana, vy so mnou.“

„A ja k synovi do Paríža,“ ozvala sa pani. „Nezabudla som, prečo som prišla do Európy.“

„Veď už, dajme tomu!“ zvolal, utierajúc si čelo. „I sami sa zaobídeme azda.“ Pozrel dohora, sťaby prezeral okrasy na povale. „Nevychodí navlas. Čo minieme dnes, možno zajtra, jedno-druhé ešte, a čo ešte príde: nuž vyšlo by azda, ale štrichom. Nehodno ísť do cesty, keď nevychodí trochu vrchom. Nože, priateľu, povedzte mi,“ obrátil sa k úradníkovi: „mám niekoľko frankov, ale zlatých: kus po dvadsať frankov. Držal som si vždy čosi v zlate,“ vysvetľoval nám. Bezpečnosť vždy aká-taká je vlastne len zlato. Koľko mi dáte za jeden kus?“

„A načo predávať, keď je ako pamiatka?“ zvolala pani. „Skoro je i hanba predávať zlato.“

„Do čoho sme zapadli, je vlastne ako jama,“ dáva jej naučenie hlasom slávnostným. „V čom sme, nemôžeme pokladať za pletky. I zlato je vec. Keď treba chleba, kus chleba je viac hoden od zlata. Koľkože by vyšlo za jeden kus?“ spytuje sa úradníka.

„Dvadsať frankov,“ odpovedá úradník.

„Áno, ale v papierikoch,“ vysvetľuje mu náš priateľ.

„Dvadsať frankov v papieri,“ odpovedá úradník.

Úradník pozrel vnímave naň. Možno, kochal sa na jeho zhrození.

„Veď ale, veď ale,“ začal náš priateľ, akoby sa chcel rozohnať. „Veď tieto som mal pred vojnou. Frank mal vtedy inú hodnotu. Zlatý frank je hodnota pevná, nepodlieha premenám.“

„Zlato vlastne stiahli všetko, keď vypukla vojna,“ vysvetľuje úradník. „Kto ho má pri sebe, drží vec, ktorá mu vlastne neprislúcha a prestupuje zákon. Ale od toho odhliadneme, vyplatíme vám po dvadsať frankov za každý kus.“

„Ako Francúzsko váži svoj frank!“ zvolal s obdivom. „Má ho za hotové zlato! Ako pred vojnou. A má pravdu. Robí dobre, má svätú pravdu!“ Utieral si pot z čela, obzeral sa po miestnosti. „Dobre. Keď má tú istú cenu ako papier, predáme ho kdekoľvek, keď núdza pritisne. Minieme najprv papieriky. Ostatne, nenazdávajte sa,“ obrátil sa k úradníkovi, „že ich mám toľko. Pamiatka, a nič viac. Vtedy sa obchody darili, bolo nám napospol lepšie…“

Vyšli sme na ulicu: on rozčúlený pri hľadaní cesty, ako vyjsť z pomykova. Zarazilo ho, keď sme mu povedali, že nepôjdeme do San Sebastiana.

„Azda sa zariadime inakšie,“ vysvetľovali sme mu.

„Škoda, že nejdete!“ ľutoval. „Sezóna je práve na vrchole. Obzrieme si všetko jednou cestou: Biaritz,^[25] Santander.^[26] Budú závody na člnoch, akiste i ,corrida‘ (zápasy s býkmi). Uvidíte kraje, akých ste nevideli, nových ľudí. Výkvet Španielska, ba celého sveta. Prepych a bohatstvo, akého už inde nevídať. Príroda, akej budete darmo inde hľadať…“

Bolo nám ľúto, ale na návštevy po brehoch Cantabrica^[27] nezbývalo mnoho času. „Druhý raz, keď budeme pokojnejší a budeme mať viacej času.“

„Škoda-preškoda,“ ľutoval. „Ale sme sa aspoň dorozumeli. Ja pôjdem do San Sebastiana, vyzdvihnem peniaze a budem vám môcť poslúžiť. Tu máte moju adresu.“

Na kartu napísal tužkou: San Sebastian.

„A ulica a číslo domu?“ spytovali sme sa. „Hovoríte, že San Sebastian je preplnený.“

„Ako komu. Mňa poznajú a bratanec ma čaká. Ako som povedal: inde vám hľadat netreba. U mňa máte peniaze i priateľstvo,“ doložil s prízvukom, ktorý bol ozaj jeho a zaliečal sa uchu i srdcu.

Ďakovali sme za toľkú lásku, ľutujúc, že sa rozídeme. Paniu ťahalo domov, či neprišla odpoveď z Paríža. Starý priateľ zasa mal akési pokonávanie kdesi. Boli sme na námestí, kde sa rozchádzajú cesty. Tu na rohu proti nám vidíme slečny aj ich otca.

„Ó, naši priatelia!“ zvolal šedivý priateľ rozradovaný. Zabudol už na všetky nezdary, šiel k nim natešený a my za ním. „Hľadali sme vás včera večer, ale sme vás nenašli.“

„Vyšli sme na prechádzku, ale sme sa vrátili zavčasu, okolo desiatej.“

„Slečna Eulália a on predsa išli spolu,“ riekla slečna Otília.

„Neviem, ako sa obriadili,“ riekol otec slečien. „Ostali bez groša: nebolo ani na železnicu do Paríža.“

„Predsa držali spolu, azda vypomohol jeden druhému,“ riekol som ja.

„Veď najkrajšie bolo, že ani jeden nemal hotového groša,“ smial sa schuti otec slečien. „Mali všetko listy na banku.“

„Aj, aj,“ zabožekal náš priateľ. „Čo im pomôžu listy?“

„Dostali rozkaz zostúpiť po večeri,“ rozprával nám otec slečien, „keď sa ani najmenej nenazdali. Loď odišla o šiestej a či o siedmej. Ledva mali pri sebe toľko hotového, aby mohli vyrovnať účty na lodi. V kantíne mali vraj účet dosť veľký: nazbieralo sa od Santosa.^[28] Čosi i v jedálni za víno a nápoje. Poskladali sa všetci, čo kto mohol, aby aspoň na lodi neostali dlhy. Komisárovi na lodi núkali listy, ale komisár ich nemohol prevziať, lebo by ich nemal kedy vymeniť, keď musel ísť do Hamburgu. Ani v meste im ich nechcel nikto vymeniť.“

„Aj, aj,“ zabožekal šedivý priateľ. „Nech sa spoľahne na listy!“

„,Tres poli‘ vraj plakal a hodil sa na zem,“ smiala sa slečna Otília, „keď nemal čím platiť v kantíne. Nariekal, že by bol pil iba vodu, keby bol vedel, že ho vyložia v Bordeaux.“

„A ako si poradili potom?“ pýtal sa šedivý priateľ. „Kde vzali na cestu do Paríža? Ale akiste našli v meste bohatého krajana a požičali si: Angličania sa neopustia.“

„Neviem veru,“ odpovedá otec slečien. „Myslím, že ho nenašli. Pán správca banky prišiel ku mne po starej známosti: jemu som vypomohol. Dal som mu väčšiu sumu; myslím, že on povedie všetkých do Paríža. Neopustia jeden druhého. ,Tres joli‘ mi prvej rozprával, že vraj pôjdu v tretej triede a že sa prefechtujú do Paríža. Tam im už bude ľahko: nájdu svoje banky, krajanov. Či je nie smiešne: mať peňazí, a ostať bez groša?“

„Smiešne i nepríjemné,“ priznal sa starý priateľ. „I my sme v pokykove. Máme listy, a nechcú nám ich prijať.“

„Ľahká pomoc!“ hodil nedbale rukou otec slečien.

„Nemala čím platiť na lodi,“ podotkla slečna Eugénia, „ani tá, čo vo Vigu^[29] kúpila ručník za pol druha tisíc pesiet:^[30] tá vysoká, elegantná…“

„Pekný bol ručník, vraj sevilský,“^[31] riekla pani, „ale myslím, že ju oklamali. Boli by jej ho dali aj za polovicu. Nehodno nikdy kupovať u priekupcov, ktorí sa vláčia po lodiach.“

„Ale jej pristal pekne,“ uznal starý priateľ. „Bola driečna tá stvora, štíhla…“

Boli temer všetky štíhle a vysoké, ale slečna bola predsa len najelegantnejšia. V tanci sa vznášala sťa víla, ani čo by sa zeme nedotýkala. Vo Vigu sa jej zapáčil veľkolepý ručník, aké nosia v Španielsku, najviac v Andalúzii,^[32] s nádherným vyšívaním. Ani sa nejednali mnoho: otec zaplatil pol druha tisíc pesiet prešibanému podomovému kupcovi. Skoro sa zabil, keď letel dolu schodmi do člnka, čo bol pri lodi: nevedel, na ktorú nohu skočiť od radosti. Večery boli už chladné trochu: v ten istý večer vošla v ručníku do salóna, kde tancovali, a tancovala až do polnoci náružive. Narábala ručníkom, sťaby bola zo Sevilly…

„Netreba sa vám trápiť,“ riekol nám otec slečien znezrady. „Ja vám môžem vypomôcť, koľko vám treba.“

„Nebolo ani treba inde hľadať,“ podotkla slečna Otília.

„Teší ma, teší, že aspoň vy nie ste v pomykove,“ smeje sa šedivý priateľ. „Vy iste nenesiete listinu na banku!“

„Mám i list, ak by prišla tvŕdza; ale na bežné trovy doniesol som v hotovosti,“ riekol veselo. „Hotový groš je najistejší. Ale ak by vám bolo treba viacej, mohol by vám vypomôcť. Mám niečo i vkladov. Nuž neokúňajte sa: vidíte, že ma nestojí ani obetí, ani ustávania, ak vám bude treba.“

„Nuž, priateľu, radosť je cestovať s vami: máme žriedlo, kde načrieť do prázdnych nádob… Ale ja už len pôjdem do San Sebastiana. Lepšie mi robiť poriadok z príchodu: budeme kovať železo, kým je horúce. Moja, už vieme, čo ide urobiť.“

„Ja idem do Paríža k synovi,“ ohlásila sa pani. „Peniaze mám, kým ta prídem. Ak by mi tam náhodou bolo treba…“

„Ľahko si pomôžeme, najtiaž mne prísť do San Sebastiana!“ zvolal šedivý priateľ.

„A vystane vám na cestu?“ spytuje sa ho otec slečien.

„Azda vystane. Mám čosi v zlate: nezhynieme. Ostatne, uvidíme…“

My, pravda, sme sa chytili pomocnej ruky, ktorú nám podávali tak ochotne. Načo ísť zhľadávať inde, keď je pomoc naporúdzi a núka sa priateľsky? Vyšlo akosi, sťaby sa to rozumelo samo sebou a nemohlo byť inakšie. Slečny boli veľmi rady, že sme prijali pôžičku.

„Priateľ z Ria tiež ostal bez peňazí,“ smial sa ich otec. „Odfujazdil včera večer do Pyrenejí.“

„Ten, čo sa chytá kolena?“ pýtame sa.

„Schodil včera všetky banky so svojím listom. Hovoril po francúzsky, že sa úradníci zachodili od smiechu. Keď mu nechceli vymeniť list, núkal im hodinky a retiazku. Ponúkol som mu ja, koľko mu treba, ale nechcel vziať, iba čo mu vystačí na cestu do Pyrenejí: niekoľko sto frankov.“

„A ako si poradí,“ spytovali sme sa, „keď sa mu minú?“

„Že vraj predá hodinky a retiazku a naostatok koleno. Ale on už bol i prvej v Pyrenejach. Bude mať priateľstvá. Nestratí sa.“

„To už veru nie!“ tvrdili sme i my.

Sedávali neďaleko od nášho stola. Keď prišlo jedlo na stôl, na každé našiel smiešnu poznámku, že ani korektný Jean nemohol sa zdržať smiechu. Jedával veľmi chutne od počiatku do konca: zriedkakedy vynechal ktorú misu. Rozprával ustavične do žartu; keď sme sa všetci najlepšie smiali, zohol sa, chytil sa za koleno a začal kvíliť: „Aj-aj-aj!“ Nemohli sme nikdy vystihnúť, či kvíli naozaj alebo stvára žarty. Hovoril portugalsky, ale si namýšľal, že hovorí francúzsky veľmi dobre. Pri stole so susedmi sa zhováral ustavične. Dôstojníci, ktorých sme zobrali v Dakri a sedeli pri ňom, smiali sa neraz v chére nad jeho fígľami.

„Aký veľkolepý pomník, priatelia!“ zvolal šedivý priateľ, keď sme sa priblížili k pomníku Gambettovmu. Stáli tam i iní páni, iste tiež cudzinci, a obdivovali ho. „Včera som stál pred ním hodinu, a nemohol som sa dosť nadívať naň.“

„Temer premokol do kože,“ poznamenala pani.

„Čo tam po koži, keď mám pred sebou Gambettu!“ zvolal on na to.

„Bol méridional,“^[33] ozval sa ktosi. „Ako zachytili jeho pohyb, celý postoj…“

„Vám sa nepáči?“ ohlásil sa šedivý priateľ. „Prečo ho ohovárate, že je méridional?“

„Nebola hana,“ odpovedá ten istý divák. „Jednoduchá poznámka, že bol méridional: v povahe, vo vystupovaní, vo všetkom.“

„Ja, priateľu, som ho neznal osobne,“ odpovedal on. „Nemal som toho šťastia: viem iba to, že vykonal svoje dielo statočne. Povedal by som, vykonal ho lepšie, než by ho bol mohol vykonať kto iný.“

„Práve,“ prisvedčil neznámy. „Vykonal ho veľmi dobre. Dielo, ktoré podujal, zodpovedalo jeho povahe a záľube. Preto ho i vykonal lepšie, než by ho bol hádam vykonal kto iný. Ja myslím,“ obrátil sa neznámy k nášmu priateľovi: „z nás každý má vlohy a povahu prispôsobené k určitej práci a menej súce k inej. Kto z nás mal šťastie, že potrafil na robotu, čo mu bola súdená alebo si ju našiel povedome: môže sa radovať, lebo iste vynikne nad vrstovníkmi. Ak jej nenašiel alebo ju pochybil, je pochybený človek, nespokojenec, lazár, ktorý zavadzia sebe i iným. Gambetta ju našiel ako málokto, vlastne mu podbehla, a vykonal ju, vykonal dobre!“

„Akú prácu, priateľu, akú prácu!“ zvolal, utierajúc si čelo. „Veď je rozdiel predsa medzi prácou a prácou. Nebola to práca, ale poslanie, vznešený údel: vzkriesiť národ, zobudiť ho, priviesť ho k sebe…“

„I tam je pekný pomník,“ ukázal otec slečien na stĺp žirondistov. „Predstavuje peknú myšlienku, a predstavuje ju pekne.“

„Tiež pekná myšlienka,“ uznáva náš priateľ. „Utrpenie, smrť a z utrpenia a smrti víťazstvo pravdy a slobody. Oba pomníky dovedna učia nás, potomstvo, v čom hľadať veľkosť a silu národa.“

Popozeral na nás, či sme uhádli, čo chcel povedať.

Jeden z neznámych riekol:

„Iste v tom, ako plní svoje poslanie v dejinách ľudstva.“

„Práve v tom, alebo, keby sme sa chceli vrátiť, ba to, čo sme nadštrkli prvej, mohli by sme povedať: národ veľký a mocný nájde si v každej príhode, už či šťastnej alebo nešťastnej, práve toho, kto mu môže najľahšie pomôcť. Národ bohatý má vždy muža naporúdzi, ktorý je ako predurčený, aby zaujal postať, keď nadíde čas. Veľkosť a sila národa, priateľu, je nič iného, ako súčet veľkosti a významu jeho synov.“

„To je už pravda: národ by si ich mal odchovávať,“ riekol otec slečien.

„I odchovať,“ poznamenal šedivý priateľ, „ale ich vedieť i upotrebiť. Videli sme talenty, ako sa rozmrhali a rozdrvili o malicherné pomery. Nevydarili sa, ako hovoríme neraz: nevyplnili, čo sľubovali. Miesto veľkých ľudí sú ľudia pochybení…“

Zasa mu zišlo na um, že má kdesi akési pokonávanie. Stratil sa z námestia i s paňou. Slečny mali čosi kupovať a šli po obchodoch. Ostali sme sami.