ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Bordeaux sme my nemali veľmi čo robiť. Mesto je milé a zaujímavé, lákalo nás obzrieť si ho bližšie: ale zďaleka volali iné vábidlá a nám sa žiadalo prísť za horúca, kde sme si zaumienili. Na to, čo bolo hneď blízko, nepozerali sme tak pozorne, ako by bolo zaslúžilo.

Predbežne sme sa radovali, čo sme na lodi hliveli toľké časy a nemohli sa neraz ani pohnúť, že máme pevnú zem pod nohami. Bolo nám, sťaby nás boli vypustili na slobodu, aby sme si mohli konečne vydýchnuť a trochu zas povystierať zmeravené hnáty.

Prvý obed sme odbavili pod plachtou, pred reštaurantom na samom námestí. Obed bol dobrý a nie veľmi drahý. Nepáčilo sa nám iba, že pečienku neupiekli ako svedčí. Sklamali nás, že nás až sem stíhajú cudzie obyčaje, čo sa vkradli akiste z Anglicka alebo hádam Severnej Ameriky: dávať mäso nepečené dokonale. Vedeli sme, že Francúzi najradšej majú mäso upečené, aspoň americkí Francúzi pridŕžajú sa tej obyčaje. Tu sme našli mäso polosurové hneď pri prvom obede, a nedopečené bolo temer všade, kde sme sa obrátili. Iní hostia nemali nič proti nedopečenej pečienke. Vidno, že dávno privykli na ňu a že im chutí znamenite.

„Pochytili akiste zlú obyčaj od Angličanov a Američanov vo veľkej vojne a možno si ju prisvojili s podmienkami mieru,“ usúdili sme. „Ak je tak, vojna zasiahla až do samej kuchyne: a škoda byť,“ ľutovali sme. „Francúzska kuchyňa mala si hájiť svoj zvláštny ráz a dobré meno.“

Zišli nám na um mastné hrnce puntarenské: jedlá dobré, pečlive pripravené, čo sme jedávali tu i tu, keď sme boli v domoch Francúzov. Pečienky mávali vždy dobre pečené, neraz na ražni. Spomínali sme dobrý syr, ktorý kľagali^[13] doma a vedeli priprávať so smotanou, jemné pečivá, ktoré dávali ku káve alebo čaju.

Išli sme po meste sem a ta, prezerali ulice. Nemohol som sa sbaviť dojmu, že Bordeaux je mesto starodávne. A možno to bola iba predpojatosť a klamlivá predstava: lebo vidno v ňom i novoty a pokrok na každom kroku. Hľadal som, odkiaľ som si zadovážil predstavu o starobylosti, ktorá sa vo mne usalašila, a nemohol som ju odôvodniť ničím: ani skadiaľ pochodí, ani na čom sa zakladá.

Naostatok som prišiel na to, že chybu treba hľadať v nazeraní a posudzovaní. Začal som prezerať pečlivejšie batožinu, a po všetkých kútoch našlo sa hodne predpojatosti, čo sme zozbierali po ceste. Prišli sme z Južnej Ameriky. Kde sme sa obrátili, všade na nás pôsobila novota. Buenos Aires,^[14] Rio de Janeiro obliekli sa do módnych šiat; keď ich poprávajú, držia sa najnovšej módy. Na všetkom, čo majú pekného a príťažlivého, je pečať novoty. I prastará Afrika sa nám predstavila vyriadená a vycifrovaná podľa módy. Videli sme z nej iba Dakar,^[15] ale i v ňom je všetko nové, ukazuje vôľu pretvoriť sa v mesto moderné a krásne. Prvé mesto v Európe, kam sme vkročili, je dávno hotové, vyvinuté. Má svoje podania a svojský ráz, ktorý by nerado premeniť za nové nátery. Nie div, že v porovnaní s novými mestami zaráža tuhou starinou, hoci nemá uličiek tesných a kľukatých, nemá domov starosvetských ako Staré Mesto alebo Malá Strana v Prahe.

Ale dojem starobylosti nás neurážal, skorej nás zohrieval okolo srdca. Bolo nám akosi, sťaby nás bol začal ovievať vánok domova, za ktorým každý túži, keď je v cudzom svete.

Keď sme prechádzali na brehoch Girondy,^[16] kochali sme sa pekným krajom. Na briežkoch a stranách rozkladajú sa dúbravy; stromy sa nám ukazovali bujné a zelené, akoby sme neboli videli nikdy takých. Hlásali nám i stromy a sady, že sú tu dávno, trvajú stoletia a majú vôľu ešte trvať.

Na nábreží sme zazreli veľký voz, naložený batožinou. Na voze bol veľký nápis: „Chargeurs réunis“.^[17] Medzi inou batožinou zazreli sme i naše kusy. Spoločnosť, ktorej patrí naša loď, prevzala batožinu za nepatrný poplatok, že nám ju dopraví na miesto. Zobrala ju na voz a odváža na nádražie, poukladanú pečlivo. Akiste ešte dnes večer odpravia ju do Paríža, aby nás čakala v skladoch, keď ta prídeme.

„A moja škatuľa je ozaj na samom vrchu!“ zvolala radostne pani, čo tam bola. „Aký poriadny človek je úradník! Prosila som ho, aby mi ju nedal položiť pod ťažké kusy, lebo by sa zlomila. On mi sľúbil, aby som sa nebála, že je to už jeho starosť: a hľa, ako splnil slovo!“

„Čo ako, už či náhoda alebo pletka,“ poznamenal iný spoločník, „ale je pekne, že s batožinou zaobchodia šetrne a nezabúdajú na podrobnosti ani pri veľkých prácach a starostiach. I táto pletka poukazuje, že čo robia, robia svedomite a dôkladne.“ Vrátili sme sa do mesta a išli hľadať banky. Našli sme ich mnoho, ale boli zatvorené. Nemali sme sa túlať po prechádzkach, ale vybaviť najprv potrebné diela.

Čas nebol najkrajší. Najviac bolo oblačno, ale tu i tu slnce vyskočilo, hoc nie nadlho. Chvíľkami mrholilo, niekedy sa spustil i dáždik čosi tuhší, ale netrval. Uchýlili sme sa pod plachtu kaviarne hneď na námestí. Bolo hodne sveta za stolíkmi: sedeli sme neznámi medzi neznámymi.

Nesedeli sme dlho, a už sme zazreli známych. Prechádzali jednotlive, ale i v hŕbkach bývalí spoločníci z lode.

„Lode sú vám,“ vysvetľoval mi raz šedivý priateľ, keď sme stáli na palube a okolo nás bol ruch tých, čo sa prechádzali, a zo salóna doliehali zvuky akejsi tiahlej piesne a či rozcíteného tanga, „lode sú vám ako rozsievka. V nej prenášajú semä z miesta na miesto. Keď príde na miesto, rozsievka sa otvorí: ruka rozsievača siahne do nej a rozhadzuje zrno hrsťami. Nás zanesie táto loď do Bordeaux, alebo už kam, osud a či predurčenie siahne do nej a rozoseje nás na všetky strany sveta. Čo sme pekne spolu, v priateľstve, ba skoro ako rodina, rozpŕchneme sa: jedni do krajov nových, druhí do prastarých, v ktorých bolo pred dvesto rokmi, ako je dnes, a možno o sto rokov zas bude, ako je.“

Mali sme miesto, že nás bolo ľahko spozorovať: spozorovali nás a pozdravili ako známych. Niektorí sa nám usmiali, staby boli radi, že sa ešte sňali s nami. Iní nás zasa minuli ľahostajne, alebo pozreli v našu stranu, i pozdravili, ale iba ako z povinnosti. Čas, čo sme strávili na lodi, sa minul: tá stránka v ich živote sa obrátila, lebo je zapísaná. Ak sa kedy zídeme, budeme si, čo sme boli predtým: cudzí a ľahostajní. Taký je beh života: zviedol nás na krátky čas a rozdelil možno naveky.

Prisadla si k nám pani. Na lodi sa nám menej zbližovala, len kedy-tedy čo sa pozhovárala. Bola zasa veľmi elegantná a oživená.

„Angličania museli vystúpiť,“ zvestovala akosi natešená. „Dali im večeru včaššie, hneď po čaji; po večeri musia zostúpiť.“

„Hovorili, že ich zložia v Liverpooli,“^[18] zadivili sme sa.

„Vidíte, aké náhody a či prípadnosti!“ vysvetľovala nám. „Spoločnosť nechcela vyplatiť náhradu za skok do Liverpoolu. Ale ,Chargeurs réunis‘ nemôže ich odviezť ani do Havru. V Havre vypukla veľmi tuhá stávka námorníkov. Spoločnosť rozkázala veliteľovi odpratať sa, kým stávka nevypukne i v Bordeaux. Ani sa neohlási v Havre, ale pôjde rovno do Hamburgu^[19] s nákladom. Spoločnosť sa veľmi zľakla, že ak loď niekde zaviazne, príde o celý náklad: viete, že je náklad samé zmrznuté mäso; nech by prestali pracovať stroje, mäso by vzalo skazu veľmi chytro.“

V miestnych novinách čítali sme niečo o stávke, že je tuhá, ale sme si nepomysleli, aké následky bude mať pre našu loď a našich spoločníkov. Nahliadli sme i my, že spoločnosť nemohla nájsť inej rady, ako poslať loď hneď a zaraz do Hamburgu.

„Aspoň nebude plakať ,Tres joli‘, že sme ho nechali,“ smiali sme sa.

„Neboli radi, nie,“ rozprávala pani. „Sťaby bol hrom udrel z čistého neba. Boli istí ísť, ak nie do Liverpoolu, aspoň do Havru. Neviem, ako si poradili.“

„Ľahká pomoc. Zostúpia a pôjdu po železnici alebo inou loďou po mori. Sťa ako cestovať, či vo vlaku, alebo na lodi; železnicou by vyšla cesta ešte kratšia.“

Ona urobila neurčitý pohyb rukami, že pochybuje.

„Nám vychodí na jedno, ale nie Angličanovi. Keď môže ísť po mori, ide radšej po mori, a čo i dlhšie trvá cesta. Ani času neľutuje, keď môže byť na mori: veď more, už kdekoľvek je, pokladá za svoju vlasť. Len nerád sa ho spúšťa.“

„To je pravda. Na mori sa im vodí dobre,“ uznal som i ja. „Nevidel som nikdy Angličana ochorieť od morskej choroby.“

„Slečna Eulália zasa zišla sa s ním,“ zvestovala temer pošepky, prihnúc sa nad stôl. „Pôjdu spolu do Paríža.“ Zatlieskala a zasmiala sa odrazu. „Ktovie, čo sa nevykľuje ešte z veľkej stávky námorníckej v Havre!“

„Ktovie!“ vraví druhá pani. „Najskôr nič. Bolo by sa za horúca vykľuvalo, keby sa malo čo kľuvať. Nebol by jej dal odísť bez rozhodného slova.“

„Hovoria, že by bol išiel železnicou, i keby bola loď išla do Havru.“

„Ej, ak od neho vyšlo toto slovo, už by bolo čosi.“

„Veru,“ uznáva i pani. „Bolo by ako vyznanie lásky trochu v obálke. Ale ak je furták, mohli by byť i motúziky. Dala by som neviem čo, keby mohla vedieť, čo je vo veci. Celý román. Chi-chi-chi! Ja romány rada. Ale keď sa na niektorom stratí koniec, mrzí ma veľmi.“

„Román, keď mu chybí koniec, je veľká mrzutosť,“ riekol ktosi. „Ja, keď ho vezmem do ruky, pozriem mu koniec, či má ,fin‘,^[20] alebo nie.“

„A na tomto vidím, ostatné stránky sa kdesi deli. Sotva ho budem môcť dočítať.“

„Veru,“ uznáva druhá pani. „Môže vyjsť román nedokončený. Tvorba veľmi pochybená.“

„A v skutočnosti sa ich robí mnoho takých,“ skončila pani, odchádzajúc. „Flirt, z ktorého nič nevyjde…“

Bordeaux je mesto veľké, živé, badať v ňom i ruch po obchodoch, hoci nebude taký, ako bol za vojny. Vtedy bolo v ňom iste mocné prúdenie. V prístave vysadzovali vojsko temer nepretrženým prúdom; kypela robota na lodiach a po skladoch. A v meste bolo iste roboty po obchodoch a hostincoch. Obchody sú skvelé, majú výber v tovare: nájdeš v nich všetko, čo sa ti zažiada. Na uliciach je tiež velmi živo, neobyčajný je na nich poriadok a čistota.

Obzreli sme si námestia. Na jednom hneď neďaleko stojí pomník Gambettu.^[21] Predstavuje ho, ako reční ohnive, volá národ do zbroje, že je vlasť v nebezpečenstve. Z jeho pohybu vycítiť, čo by povedal veľký rečník, keby ožil odrazu. Na jednom boku Sloboda schytila do náručia omdletú Vlasť, ktorá už klesá k zemi; na druhej strane opustená vdova túli k sebe sirotu, ktorá ostala bez otca. Mater neomdlela. Keď nieto otca, našla v sebe sily byť dieťaťu materou a opaterou.

Pomník je iste dobre vyhotovený, ale i založený. Má myšlienku, ktorá sa v ňom kryje a tuho sa hlási, lebo umelec jej dal vhodného výrazu. Osnova a vyhotovenie sa podarilo, že máme pred sebou dielo, ktoré pôsobí mocne, na prvý pohľad. Umelec bol iste šťastný, keď ho tvoril. Mal k nemu, čo bolo treba, myšlienku, a našiel spôsob dať jej výrazu.

Na druhom námestí je tiež veľký pomník, ktorý postavili žirondistom.^[22] Pod veľkým stĺpom Slobody, za ktorú položili život najlepší synovia Francúzska, je skupina, ktorá predstavuje zlosť, závisť, náruživosti. Veľké vrenie v revolúcii neobišlo sa bez peny, ako i kov, keď je v ohni, vyhodí trosky zo seba, aby ostal čistý.

Na tomto pomníku sú jednotlivé osoby, ktoré sú zaujímavé, každá osebe predstavuje prvok, z ktorého, keď sa zloží s inými prvkami, vyrastá vysoký stĺp Slobody ako výslednica.