ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V slnečné dni pekná je prechádzka po nábreží. Ťahá sa stromoradie, slnce sa preciedza cez konáre, maľuje divné čipky po chodníku a múriku: čipky, ktoré sa hýbu vo vetríku a mihajú. V horúce dni veje chladom od rieky: najmä popoludní prechádzka je príjemná. V daždi nesladí sa nikomu chodiť tadiaľto. Ostatne, ani inde je nie pôžitok; ale tu je menší, než kde inde.

Na nízke múry zábradlia povykladali truhly, jednu k druhej. Sú nízke, majú vrchne urobené krovovite: hádam aby dolu nimi ľahšie stekalo. Keď prší, pozatvárajú ich na zámky alebo na bľachy, vrchne pritisnú dúžimi železnými tyčami, ktoré tiež majú zámočku na ušku, do ktorého zapadujú. Truhly tieto sú čajsi ako tie, v ktorých kedysi majstri rozvážali tovar po trhoch a jarmokoch, ibaže sú trochu ploské a vrchne krovovité.

Keď slniečko zasvieti, truhly pootvárajú. Vrchne prevrátia, že vnútorná strana hľadí do neba. Môžeš sa presvedčiť, že obsahujú tovar, ale nie hocijaký: všetko knihy, ktoré vyšli z úžitku a dostali sa do týchto obchodov. Domáhajú sa akoby znovu k životu, chceli by pokračovať v poslaní, ktoré im zveril pôvodca, keď ich písal a dal pod tlač. Ctiteľ knihy, keď sa prechádza, má na čom pásť oči; môže aspoň prezerať nápisy. Nejedna mala osudy a príbehy: je obšúchaná, zbedovaná. Leží pred tebou sťaby zahanbená, že sa dala vyniesť v zanedbanom rúchu na verejný trh.

Nájdeš učebnice, čo dosť vytrpeli, kým sa vpratali do hlavy, kto v nich prevracal a hltal strany. Nejeden si ju položil hádam cez noc pod hlavnicu, že jej múdrosť vtiahne azda zo stránočiek do kotrby.

V iných truhlách sú nie učebné, čo sa presúšajú: sú knihy zábavné, romány, novely, zobrané diela v próze a vo verši. Niektoré sú skvostné, pekne ilustrované; z nich nejedna akoby nebola mala ešte čitateľa. Iste nakladateľ vymetá krám z času na čas: čo záleží, nejde na odbyt, odloží na stranu a odpraví na túto „poslednú stanicu“. Ale i medzi nimi nájde sa ich ošúchaných: útešlivý znak, že i zábavnú knihu ešte čítajú. Iné truhly obsahujú hudobniny; v mnohých sú zasa samé starodávne obrázky s krínolínami, ba i také, kde sú hlavy tuho napudrované, v tyle majú vrkôčiky.

V slnečné dni prechádza sa hodne sveta tadiaľto. Obchod, ako vidno, v daždivé dni zasekne: čaká, kým sa vyberie na čas. Okolo kníh vidno najviac starších, vážnych ľudí. Majú neraz šaty tiež obšúchané, hoci čisté.

„Ako ide obchod?“ spýtal som sa starého kupca, sediaceho pri truhle.

„Tak-tak, pane. Ako kedy.“

„Nieto obecenstva?“

„Nieto slnca toho roku. Nahnevalo sa akosi, často ide za chmáry; ide nám mnoho dní naprázdno. Zlý rok bol toho roku i nám, pane!“

„Azda sa teraz popraví,“ tešil som ho.

„Príde ešte horšie, pane. Pľušte, zimy, sneh…“

„Ale azda nie hneď zajtra!“

„Veru zišlo by sa niekoľko týždňov dobrých, keď prídu študenti…“

„Veď školy onedlho otvoria.“

„Áno, zasa bude obstojne.“

„Ale i druhí kupujú?“ pýtal som sa.

„Nuž kupujú, čo sa ešte zaujímajú o knihy. Viete, že my sa pohybujeme v nižších vrstvách. Od nás kupujú, čo nemajú náradie polírované: stoly najviac ak majú linoleum. Od nich sa vracajú zasa k nám do skladov.“

Kníhkupectvá chudobných, chudoba sa vkradla do vačku. Prichodia z času na čas zaopatrovať sa duševnou potravou; čo pretrovia, predajú alebo zamenia za druhý tovar. Keby mohla rozprávať kniha: kde všade bola, čo videla a skúsila po svete, poslúchali by sme ju radšej, než čítať, čo je v nej, neraz mŕtve, umelé príbehy.

Truhly a kupectvá sú nie jednaké. V niektorých sú knihy ešte ako nové, v iných veľmi užívané. Kniha v púti života utkvie naostatok v spoločnosti, ktorá ťažko nachodí odbytu. Verše a prózy, ak sa len trochu obšúchajú, nemajú ceny. Kupec z nábrežia, keď mu ich núkajú, aby ich prijal do skladu, odhrýza sa tuho, kým sa dá naviesť.

„Prosím, nechcem ich ani zadarmo. Nepredávajú sa nové, nieto obdraté.“

„Vždy vravíte, že nemôžete predať, a predávate,“ nalieha predavač. „Jesto nás moc, čo ich nekupujeme za nova…“

Kupec sa naostatok udobrí: kniha predsa len príde do truhly.

Najväčšmi bedlia, či nenatrafia medzi knihami, čo im núkajú, na starý bachant, hoc viazaný v svinskej koži, hoc s iniciálkami alebo značkami na okrajoch. Bohužial, také bachanty sa sem nerady zatárajú: nájdu inde miesto, nie v truhlách.

„Aký to poriadok?“ jeduje sa pôvodca, keď sa zatúla sem a vidí, ako sa poneviera jeho zodratá kniha. „Veď je toto verejná krádež, nadužívanie. Požičiavarne kníh, antikvariáty vykorisťujú nás: žmýkajú naše myšlienky z tej istej nádoby, vylievajú a prelievajú do ostatnej kvapky, a u nás ostávajú sklady plné…“

A má pravdu. Stalo sa mu skoro, ako majiteľovi búdy, keď urobia stisk okolo nej a chlapci sa vtrepú do nej. Popri jednom, čo platil vstupné, prešmykne sa ich hŕba odrazu, čo neplatili.

I nakladateľ a kníhkupec budú zazerať na tieto obchody. Mŕtvi vstávajú z hrobu, zaujímajú miesto, ktoré patrí mladým. Stará kniha koluje, nová leží a plesnie v skladoch.

Na protivnom chodníku nábrežia sú nové domy, ale vidno i staré, ctihodné stavby. Mnohé z nich, najmä zo starších, majú neveľké výklady. V nich nájdete staré, neraz i vzácne knihy. Sú čisté, najviac ako nové. Niektoré majú obrázky, veľmi jasné meďorezy, ale sa nájdu i starosvetské drevorezy. Neraz vidno i starosvetské obrázky v drevených rámikoch, vo farbách, ale i nefarebné. Pri knihách a obrázkoch nájdu sa i iné predmety: truhličky drevené alebo kovové, neraz vyrezávané umele, toaletné veci a riadky čudnej podoby, krčiažky a taniere s kvetinami a lístkami; starosvetský riad, ako ho majú u nás po stenách, v rámoch a na policiach nado dvermi a oblokmi.

Ale sme natrafili i na veľké výklady. V nich sa už pýšia knihy formátu väčšieho alebo veľkého. Už formátom hlásajú, že majú obsah, ktorý neslúži kratochvíli. Našli sme veľké vydania zo všetkých oborov: v jednom obchode veci praktické, inde hospodárske, ale i politické a technické.

Dielne vedeckej spisby rozložili sa na tomto nábreží po starobylú budovu, pri ktorej stojí socha posmešného Voltaira v plášti až po päty. Pred budovou, ktorá má predok vykrojený v oblúkovitej čiare a nad portálom nápis „Institut de France“, ostáva oblúkovitý výkroj. V ňom stojí na nižšom podstavci veľmi pekná žena v dlhom plášti a s pohľadom vážnym, ale pokojným. Na prsiach nosí nápis R. F., na hlave frygickú čiapku. Predstava francúzskej republiky, ktorá udržiava a pestuje tento ústav, chlúbu a okrasu francúzskeho národa.

Nábrežie sa ťahá ďalej, akosi donekonečna: Seina vľavo, vpravo domy. Kde-tu vybieha ulica na nábrežie. Nejedna je tesná, stisnutá medzi starými stavbami. Bude rada, že vyšla z tesného, dostala sa, kde jej je voľnejšie. Inde ulička, ako sa priblíži k námestiu, rozšíri sa, vypne prsia a zmôže sa na námestie. Nie je ani ono veľké a priestranné, ako by si žiadalo. Premávka ho zapratala novými výmyslami a výdobytkami. Rozložila po ňom koľajnice, po nich hrmia tramvaje. Akoby nebolo dosť, že hrmia: vodič, ktorý drží kľuku v ruke, bije nohou jednostaj na šajbu, že zjajčí, naplní námestie zvonením, ani čo by sa blížila črieda lichvy so spiežovcami. Place Saint Michel^[104] je staré námestie. Na iných miestach až teraz by nedbali robiť námestia. Búrajú z oboch strán tesnej uličky domy bezohľadne. Oddrapia dom od suseda, ku ktorému sa bol pritúlil. Sused, ktorý bol skrytý prvej, stojí odhalený, sťaby nahý. Ukazuje rany, kde sused tuho držal, inde i akési drevené trámky, čo sa vplietli do múru a vyšli najavo sťa rebro starej, zodratej opálky.

Keď si na Place Saint Michel, vyplatí sa obzrieť sa na druhú stranu, za Seinu. V rieke sa vzal odkiaľsi ostrov, zasadol si doprostriedku „ani penceľ“ a rozdelil ju na dve ramená. Väčšie výdavky mestu. Prišlo stavať miesto jedného mosta dva. Ostrov je veľký, vlastne sú dva: ako ich nechať odrezané od mesta? Na nich sú verejné budovy, najmä na jednom, kde ľudia majú jednostaj čo konať, keď i nie veľmi vďačne.

Hneď je tam palác spravodlivosti, pri ňom palác prefektúry. Čosi nabok od neho, ktorý je akosi vymretý, je veľká nemocnica. I ona je akosi zamyslená. Bránu otvorila dokorán, sťaby volala: kto chce vojsť, že ho vďačne pritúli… Bránou sa ide do dvora, ktorý je priestranný a prívetivý. Ak vojdeš doň, privíta ťa zeleň pažite, zašumia ti košaté koruny stromov, gaštanov a agácií. Bude to ústav veľký, má viacej dvorov, ide nielen do dĺžky, ale i do šírky.

Na ostrove i hasiči majú stanicu a či strážnicu. Nieto sa čo diviť, že mesto nastavalo mostov, aby bol naň prístup.

Dostali sme sa náhodou na most, keď sme sa poberali na ostrov z námestia Saint Michel, ktorý je čosi rozdielny od iných. Má na boku hodnú rozšíreninu, že tvorí ako vyduté námestie. Na ňom stojí socha s nápisom Henricus Magnus^[105] s dlhším venovaním tiež v latine. Henrich IV. sedí na koni, pozerá na mesto, najväčšmi azda na Louvre. Postavil ho sem vďačný francúzsky národ roku 1818.

Keď si lepšie sprítomníme rok a okolnosti, budeme pochybovať, že by Francúzi boli chceli práve v tom čase uctievať toľme Henricha IV. Mali radi veľkého Henricha a spomínali ho vďačne: ale keby boli mali na vôľu, boli by azda radšej zavolali Napoleona zo sv. Heleny.^[106] Jeho hviezda síce zapadla, ale mnoho Francúzov banovalo za jeho slávou a veľkosťou. Kráľ Ludvik XVIII.^[107] tušil hádam niečo, dal postaviť pomník, aby pripomenul Francúzom, že i jeho rodina dala národu veľkých ľudí, ktorí hľadali nielen slávu, ale i pokoj a blahobyt národa. Možno on, ako chýrny latinák, zložil i pekné latinské venovanie.

Na ostrove zasa zazrieme sochu panovníka pri samom brehu. I on je na koni, ktorého mu vedie zbrojnoš za uzdu. Na podstavci nieto nápisu a ťažko hádať, ktorého kráľa predstavuje: malo ich Francúzsko mnoho slávnych a veľkých; má komu stavať pomníky.

Stojíme zarazení, lebo máme pred sebou arcidielo, veľký chrám: Notre Dame de Paris.^[108] Pred ním je námestie, nie veľké, ako sú inde, ale priestranné, že sa stavba netratí medzi inými budovami, sťaby pridusená. Portál i štít, čo je nad ním, môže sa dvíhať slobodne a hrdo so všetkými okrasami a ihlami vežičiek. Pri štíte sa dvíhajú na oboch stranách veže okrášlené, ale siahajú máločo vyše štíta. Nedokončili ich, nechali ich šuté.

Brány sú tri, prostredná a dve zo strany. Majú v rámoch vhĺbeniny, čo idú zhora nadol, jedna pri druhej, akoby boli rebrá: v priehlbinách sú sošky, ktoré predstavujú mučedlníkov, apoštolov, cirkevných otcov. Postáv vo všetkých troch portáloch vyšlo mnoho: stoja jedna pri druhej v múre až po dvere.

Vstúpili sme do chrámu. Klenby, chóry, pavlače tamhore na stĺpoch, ktoré čnejú kamsi do výšky. Tri lode jedna popri druhej idú do diaľky. Prostredná vybieha do zaokrúhleniny, kde je hlavný oltár. V pobočných lodiach sú bočné kaplice a oltáre. Hneď neďaleko od vchodu je oltár, pred ním rozostreli Francúzsku trikolóru. „Rozpomeň sa, kto pristúpiš, na padlých vo veľkej vojne“, znie nápis, ktorý položili k trikolóre.

Kaplice idú radom jedna za druhou: pod každým oknom po jednej. Nerozoznať najlepšie maľby a sochy, chrám je pohrúžený v pološere. Okná idú temer po sklepenie, je ich celý rad, ale prepúšťajú málo svetla. Sklá majú farbené, vlastne v oknách napospol obrazy na skle v skvelých farbách. Pri jednom stĺpe, asi v prostriedku chrámu, je socha parížskej Matky Božej. Je jednoduchá, ale okolo nej je záplava horiacich sviec a sviečočiek. Veriaci kľačia húfom okolo, pohrúžení v skrúšenej modlitbe. Nevšímajú si veľmi, čo sa robí okolo nich. V bočných kaplnkách bolo by čo obdivovať: je v nich mnoho sôch, pomníkov a náhrobníkov. V pološere vystupujú iba v neurčitých čiarach. Drevená záštita okolo hlavného oltára je celá okrášlená rezbami: podrobnosti tiež ťažko udať, je ich priveľa. Druhú bočnú loď zatvorili, steny sú zapratané lešením: iste poprávajú niečo. Vo veľkých chrámoch skoro všade nájdeme lešenie; stavba potrebuje temer neprestajne poprávky: je zvláštne, že málokedy zastihneme robotníkov na lešení. Možno ukrývajú sa roštovaním pred naším pohľadom.

Pred chrámom nájsť ruch veľmesta, ale predsa čosi pridusený. Ulička pri ňom je tichá, sťaby bola zapadla v tiché rozjímanie. Je iste ako bola pred stoletiami: domy neveľké, starosvetské, s výklenkami a malými oblokmi. Ale i medzi ne vkradla sa prítomnosť a jej výdobytky. Medzi obchody a remeslá, čo našli útulok pri kostole a možno idú na starosvetský spôsob, vtisol sa „garage“: kôlňa z cementu, vystavená triezvo a prakticky, nočný útulok na ktorýsi z tých strojov, čo robia hurt po meste a vtierajú sa už do samých starosvetských uličiek.

Zvonku okolo chrámu, najmä na jeho bokoch, môže pásť oči, kto sa rozumie do sochárskej a kamenárskej práce. Na pilieroch uvidí obludy, ktoré ryhajú vodu spod odkvapov. Ich telá sú temer vodorovne vystrčené, že hlava príde temer nad chodník s rozzevenou papuľou.

Stavba, vidno, je prastará. Počernela od rokov, na uhloch a výčnelkoch osivela.

Pobrali sme sa z ostrova a šli zasa mostom. Nešli sme na naše nábrežie, ale dali sme sa na druhé. I na tejto strane nábrežie vychodí na námestie. Z neho sa otvára pohľad na mestský dom: Hôtel de Ville,^[109] ako ho volajú. Zo slobodného námestia ukazuje sa v celej svojej veľkosti a nádhere. Okolo krovu a vo výklenkoch má sochy slávnych mužov. Pred hlavným vchodom na podstavci ležia levy, iste obraz sily a moci, čo predstavuje občianstvo Paríža.

Budova mestského domu je primalá, nemohla vyhovieť požiadavkám. Za ňou sú iné budovy, do ktorých sa uchýlili úrady, ktoré v hlavnej budove nenašli miesta.

Pred Notre Dame i pred mestským domom prechádza sa hodne ľudí s belasými knižkami. Kochajú sa krásou, vštepujú si podrobnosti do pamäti, aby mali čo odniesť so sebou, keď pôjdu domov.

„Paríž ich rozložil na všetky strany,“ žaloval sa nám jeden z nich s dáždnikom a plášťom.

„Čoho rozložil tak mnoho?“ pýtali sme sa ho.

„Krás všakových.“

„Kde by nie! Prosím vás, povážte si, že behám celé dni: ledva si stačím zajesť. Čím ich viac vidím, tým viac ich ostáva, čo mám ísť vidieť.“

„Iným sa nevodí nič odchodnejšie,“ priznal som sa. „Paríž je štedrý: neukrýva, čo má.“

„A čo je napodiv,“ zvolal rozčúlený, „všetkým dáva, čo má. Čo sme v ňom boli, máme každý svoj Paríž: hotujeme si ho, aby sme mali čo odniesť a mať, keď budeme ďaleko. A jemu predsa neubúda. Vždy mu len zvyšuje.“

„Váš Paríž bude dokonalý,“ poznamenal som, ukážuc na knižočku.

„Pracujem na ňom, pracujem. Chcel by si ho odniesť taký, aký je, aby sa mal kde vracať. Nedbal by sa vracať doň, vždy s obdivom.“

„Veď i zasluhuje obdivu, a myslím, nik mu ho neuprie. Ale ja by navrhol, aby sme pridali i trochu lásky. Obdiv a láska spolu: pristane mu dobre.“

„Ja nemám nič proti tomu,“ zvolal veselo. „Návrh prijímam. Moja ruka!“

Schytil mi ju do plnej ruky sťa porisko, stisol ju tuho a striasol: len toľko, že mi ju nevytrhol z pleca.