ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň boli sme zaránky na Gare d’Est, východnom nádraží. Tvorili sme súčiastku prúdu, ktorý sa valil do budovy a z nej na koľajnice k vlakom, stojacim v rade, len sa pohnúť a rušať. Z druhého oddielu, spoza rohu, vychodia z budovy na veľké nádvorie a z neho na ulice kŕdle ľudí, ktorí prišli železnicou. Mnoho sa ich hádže do tramvaje, autobusov: najviac sa ich spúšťa pod zem, že sa dajú odšutrovať do druhých odľahlých čiastok mesta.

Z podzemnej chodby sa vynorila i pani z rue du Pimentel. Metropolitan ju previezol z jedného konca mesta na druhý. Ide odhodlane a hrdo akosi: nedá sa mýliť množstvom, čo sa hmýri okolo. Je pri nej syn, pán Maximo, vysoký ako matka, ešte čosi vyšší. S pýchou sa opiera o jeho rameno, sťaby sa chcela popýšiť, že sa má na koho spoľahnúť. Dali sme sa podzemnou chodbou k vlaku. Pán Maximo nás viedol ako skúsený Parížan. Vybral nám tichý vozeň, aby nám bolo pohodlne a odobral sa od nás. Musel ísť do úradu, vlastne do pisárne.

Neostali sme dlho sami. Chodbičkou vozňa prichádzajú cestujúci s menšími uzlíkmi a batôžkami, ale i s kapsami a ozajstnými kuframi. Vyberajú si miesto, kde sa im zapáči, a ostanú na ňom, alebo položia naň uzlík, aby im ho iní nezaujali, kým sa budú prechádzať popri vlaku alebo sa zhovárať s priateľmi a rodinou, ktorá ich prišla vyprevadiť na železnicu.

Cesta netrvala dlho, iba dve hodiny rýchlikom. Išli sme predmestím, malými mestečkami a osadami, ktoré rozosiali v okolí Paríža všakové priemyselné podniky. Zamieňajú sa popri vlaku lúky a polia, dúbravy, miestami parky a v nich ukryté kaštiele alebo cifrované letohrádky.

Po rovni sa ukazujú zas skromné domce v záhradách. Pestujú zem pečlive, aby bolo čo posielať každé ráno do hlavného mesta. Vo vysmiatom kraji zjaví sa podchvíľou rozčupená budova, krov natretý na červeno, nad ním vysoký komín, hodne začadený tamhore. Žial, z máloktorého sa dymí. Budovy so zaprášenými sklami na oblokoch stíchli, veľké dvoriská spustli, sťaby vymreli. Zatíchol život: vykypel odrazu sťa sopka, keď sa stíši po prudkom výbuchu. Ľud v blúzach sa roztratil, vyhodený z práce veľkou poruchou, ochromivšou priemysel. Obzerá sa a stará, kedy sa nájde práca, čo dáva chleba a hojí boľačky, od ktorých chorie ľudská spoločnosť.

Na šťastie vidno kŕdle chlapov pri cestách, pri tratiach: stavajú čosi, naprávajú, zdokonaľujú. Výpomoc vlády, aby bolo ako vydržať, kým sa nezobudia zo zamretia dumné, zanemené stavby s vysokými komínmi.

Z vážnych, ťažkých myšlienok preberal nás jednostaj okolitý kraj. Pri každom záhybe, v okľuke cesty podkladá nám nové obrazy. Zem sa nedá vyhodiť z koľaje: smútok sa jej nechytá, starosť o zajtra sa jej nedotkne. Je neprestajne v práci, nedá sa z nej vyrušiť, ani ju nezastaví. Niekedy sklame, nesplní všetko, čo sľúbila; ale nesklame vo všetkom: ak v niečom ukráti, v druhom hľadí vynahradiť škodu. Polia a lúky sú bujné, ale okolo lúk je trápenia s mládzou. Narástla na div, ale dažde ju nedajú obriadiť a zobrať. Gazda sa preteká s časom, prieči sa a škriepi; ale času ostane skoro vždy navrchu. Gazda ho niekedy prekabáti, zhabe úrodu ukradomky, keď čas odpočíva a prestal robiť protiveň; ale neraz sa sklame. Čas sa spamätá a vyparatí, čo gazda ani nečakal. Po úbočiach vidno vinice. Hlavy sú vysoko, nie pri samej zemi ako po Dalmácií. Ale tiež čakajú na slnce, aby sa šťava, ktorej sa hodne nalialo do hrozna, premenila v sladký mušt.

Vlak odrazu stíchol a onedlho zastal pod krovom. Zredikali sme sa čím skorej. Vlak akoby bol iba čakal, kým sa nás zbaví, začal sa rušať, spočiatku namáhave, ale pozdejšie chytil sa do behu, zaberá rovinou, až zanikol kdesi za oponou sadov a záhrad. Vyšli sme spod krova a pohli sa okolo stanice, kým sme nenašli východ. Pred stanicou boli povozy: drožky, omnibus akýsi, ba tuším i auto. Čakali na cestujúcich, ktorých nevidno, ak nerátame seba.

„Málo nás vystúpilo,“ hovorí pani, „z toľkých, čo sa natisli do vlaku, my sami: a tu toľké príležitosti!“

„Vezmeme si drožku,“ navrhujem ja. „Inakšie si neporadíme.“

„Neškodilo by sa trochu prejsť,“ odpovedá pani. „Veľmi pekne je tu: pri ceste samý strom, chutné prechádzky. Ja by som tu hneď privykla. Ale keď nevieme cesty, radšej nech nás už len vezú.“

Povedali sme ulicu a číslo: ale človek z vysokého sediska sa naklonil k nám a začal vysvetľovať čosi. Nebol to náš dobrý priateľ z Versailles! Nevyrážal každé slovo osebe, zreteľne. Vyrozumeli sme iba toľko, že sa mu čosi nepáči.

„Ak sa mu azda ťaží,“ durdí sa pani, „nech tak nechá. Silená robota nebýva dobrá…“

Na šťastie prišli priatelia. Čakali nás, ale sa zadržali niekde za nádražím.

„Na tamtej strane je vlastne východ,“ vraví otec slečien.

„A my že tu, lebo povozy tu stáli,“ vyhovárali sme sa.

„Doviezli k vlaku ľudí a počkali, či nebudú mať pasažierov do mesta.“ Pozeral, čo a ako usporiadať veci. Bolo nás šesť: pani si prisadla k slečnám a k nám zas ich otec. „Vy pôjdete za nami,“ rozkázal druhej drožke. „V nej sú samé ženy,“ vysvetľoval nám, „nech sa držia za nami. I tak sa nepovezieme dlho: kus cesty bude treba ísť pešky.“

„Boli by sme sa radšej prešli,“ vysvetľovali sme mu, „ale sme cestu nevedeli. Ani sme nerozumeli, čo nám človek vraví. Iste nám vysvetľoval, že nás nepovezie celou cestou. Rozumieme iba odpoly, často menej od polovice: pre tú výslovnosť.“

„Keď hovoria, akoby boli medzi sebou,“ zazlieva on. „Cudziemu sa ťažko dorozumieť s nimi. Vravel vám, že na kuse je veľmi dovrchu a že bude prichodiť ísť pešky.“

„A prečo nie hneď?“ ponúkli sme sa. „Prechádzka je pekná!“

„Ale by bola pridlhá: zbytok škodí v každej veci. Pôjdeme radšej na vozíkoch, kým neprídeme, kde je do vrchu.“

Vozíky šli po uliciach pekného mesta. Sú veľmi rovné, široké, vysadené stromoradím. Na oboch stranách sú domy, nie veľké, najviac pre jednu rodinu: ale sú veľmi dobre stavané, pohodlné. Ulice nám pripomínali veľmi ulice Versailles. Šalogátre i tu boli na mnohých oblokoch spustené.

„Je u vás ako vo Versailles,“ oznámili sme mu.

„Veď čo je dolu,“ ukazoval na ulicu, „stavali z väčšej čiastky za Ľudovíta. Čo je vyššie, pochodí zo starších časov. Ostatne i nové domy stavajú na starý spôsob. Obyčaj, možno i väčšia pohodlnosť,“ doložil.

Skerovali sme do ulice trochu užšej. Začala hneď akosi vystupovať. Vozíky zastali, poslali sme ich domov. Boli sme radi, že sme zasa v hŕbke, ako kedysi na lodi a potom v Bordeaux.

„Ako sa vám páči doma?“ mohli sme sa konečne pýtať slečien. Dosiaľ sme ich vlastne ani nevideli ako svedčí.

„Ešte ta,“ odpovedajú nám, nie práve radostne.

„Iba tak?“ zadivili sme sa. „Vidno, že sa vám vodí znamenite: Podnebie vám neškodí.“

„Veru, červené sú a zdravé, chvalabohu,“ pochválila ich pani.

Zahanbili sa, že ich chvália toľme. Riekli na vysvetlenie:

„Necítime sa ako doma: chybia nám, ktorí ostali tam.“

„Veď to nepotrvá,“ tešíme ich. „Za vami prídu, ktorí nemohli teraz.“

„Ťažko sa zakupovať,“ sťažuje sa ich otec. „Bolo by na predaj i domov i kaštieľov, ale nie je ľahko vybrať. Pri niektorom je primnoho poľa: nie ľahko sa podobrať na veľké hospodárstvo, najmä nám, čo sme nie rozhľadení. Kto sa nevyzná, môže pregazdovať, prísť o to, čo má. Domy bez pozemkov vychodia zas akosi draho. Prichodilo by i reparovať, preinačovať: a v dnešných časoch roboty sú pridrahé. Nie sa ľahko zachytiť,“ dodal trochu zronený.

„My sme videli v Bordeaux Američana,“ vraví pani, „ktorý je už tam dva roky. Kupuje dom a gazdovstvo, nemôže dosiaľ nájsť nič súceho.“

„Nuž áno, treba sa obzerať, dávať veľký pozor,“ opakoval on. „Nie je vec ľahká kupovať. Kto si nedá pozor, potkne sa ľahko. Ľahko peniaze vypustiť, ale nie ľahko ich zarobiť.“

Ulica ide hodne do vrchu. Je tesná a bude i stará. Domy na oboch stranách sú husto; horný rad je v strmine. I v ňom sú domy husto, ale sa neopierajú jeden o druhý, aby mali spoločné steny ako po mestách. Ostávajú medzi nimi medzierky. Niektorá, najmä v hornom rade, má strmé schodíky; idú nimi za dom. Iná má jednoduchý chodník. Medzierkami potečú jarky, keď nadídu dažde. Voda zo stráne steká na ulicu a potom už garádmi poberá sa popri ceste ta kdesi dolu.

„My sme teda doma,“ zvestovali slečny.

Zastali boli pri bráne, natretej na tmavočerveno. Je široká, oblúk nad ňou len že je zaokrúhlený, ale zato drží na sebe múrik s krovom tiež na červenkasto. Počkali, kým sme sa im pripojili všetci. Ostatne s bránou sme nemali nič do činenia, bude akiste iba na vozy: ale v múre hneď pri nej sú dvierka. Čakali sme chvíľku, že nám otvoria.

„Nepočujú hádam,“ sťažuje si slečna a potiahla znovu gombík zvonca.

Bol ozajstný gombík, čosi väčší od tých, čo nosievali za starodávna na mentiekach. Trčal v mosadznej jamke, pekne vyleštenej, sťa v mištičke. Keď ho potiahla, tam kdesi z druhej strany brány rozľahol sa milý akýsi štebot spiežovčeka, sťaby vyspevoval. Keď ho vypustila z ruky, vtiahol sa na svoje miesto do mištičky, iba čo sa poknísal, kým si uľahol v nej pohodlne.

Dvierka šťukli kdesi, otvorili sa, vošli sme do dvora. Slúžka, ktorá prišla otvoriť, zmizla v dome hore dvoma-troma schodíkmi.

„Tu vám je náš dom,“ zvestujú slečny, ukážuc naokolo.

Kráčajú opatrne dvorom, lebo je vyložený zvariakmi dosť objemnými. Medzi nimi sa pretíska všetečné pažiť. Iste by vyhúkla vyššie, ale slúžka, nebodaj, zastarie sa do nej tu i tu, aby stromy nenarástli do neba.

Dvor je nie veľký. Bude v ňom miesta ako v dvoch-troch väčších izbách. Ohradili ho múrom, vysokým na pol druha chlapa. Ostatne múr je iba z dvoch strán a z ostatných dvoch je dom, majúc krídlo k bráne a druhé na ulicu. V krídle, ktoré ide k dvierkam, sú dvere, k nim vedú dva-tri schodíky; krídlo od ulice je čosi kratšie.

Múr bol iste z kameňa, možno netesaného: ale ho ovakovali. Drží tuho, vakovka nikde neodpadla: ale je veľmi rapavá, má v sebe výčnelky, lebo ju neboli vyhladili. Zato steny na dome sú cele hladké. Slnce sa od nich tuho odráža; nebodaj nie dávno, čo ich bielili. Ale ani belosť stien nemôže prebiť všade jednako. Po múre, ktorý ohrádza dvorík, ale čiastočne i po stene driape sa dohora veľmi hustá pleteň divého viniča. Lístie sa mu tuho zelenie, že hrá temer do tmava.

„Všetko je tu staré,“ vysvetľuje nám hostiteľ. Iste mu neušiel všetečný pohľad, ktorý sa túlal po kútoch dvoríka.

„Odpusťte, že prezeráme všetko, hádam i nešetrne trochu,“ vyhováral som sa. „Povážte radšej, že minulo mnoho rokov, čo sme nevideli starých domov. Viete sami: ako je všetko nové v Amerike.“

„Nové a moderné,“ opravili ma slečny.

„Vám sa páčia väčšmi stavby moderné?“ zasmiali sme sa. „Paláciky v Buenos Aires, napríklad v Avenide^[167] Alvear alebo Santa Fé?“

„Veru, chutné sú tie Avenidy!“ zvolali oduševnene. „Ako je veselo previezť sa jednou z nich do Palerma a vrátiť sa dolu druhou: a najmä keď vyjdete z nich na Avenidu Callao až po palác Congressa.“

Oči im zasvietili, tvár sa rozveselila pri spomínaní krás Buenos Aires. Komu sa raz vrežú do srdca, vieme, že ťažko na ne zabúdať. Mladosť rada život, veselosť, ruch, nádheru farieb a horúce, jasné slnce.

„Predbežne len ostaneme tu,“ usmial sa otec. „Je všetko staré, neúhľadné: nie ako nové,“ hľadel sa akoby vyhovárať. Ale i jemu svietia oči, tvár sa usmieva, ako mu pohľad padne na steny a múry, zatiahnuté viničom. „Nie je pekné, to je pravda: ale je milé a útulné.“

„Milé a zaujímavé,“ dodali sme, pasúc oči na stenách, na krove domu, ktorý je trochu strmý a vysoký: má výhľady, akých nevídať na nových domoch.

„Nehľadia na svet, ako hľadíme my,“ ukázal na slečny. „Ulice a domy neprihovárajú sa im tou rečou ako nám, ktorí sme sa v nich rodili a odrastali. Nieto čo vytýkať. Každý sa vinie k svojmu hniezdu, z ktorého vyletel, čo je i chudobné a malé.“

„Veď sme my tiež rady tu,“ ozvala sa slečna Otília. „Nám sa tu tiež páči!“ V hlase akoby sa boli ozvali slzy. Poznámku otcovu pokladala iste za výčitku.

„Ja uznávam, že sa vám nemôže páčiť tu ako tam: iba spomínam, do čoho padne, kto odíde z domu a svojej krajiny. Musí stráviť svoj vek v cudzom svete: necíti sa nikde doma. Deti medzitým rastú, prirastajú srdcom k novému kraju: kým sa nestane zlo na obe strany ako nám. Vám je zle, keď sme tu; nám je nevoľno, keď sme tam…“

„Veru,“ zvolala pani, „i my sme ostali tak akosi: jednou nohou tu, druhou na druhej strane. Syn sa nechce hnúť z Paríža, už sa i oženil; dcéra zas, vydatá na tamtej strane v kampe, viazaná tuho, že sa nemôže hnúť. Môj sa zas len ťahá do svojho kraja. Hľa, ani v Bordeaux nemal miesta, kým nenašiel výhovorku a neutiekol domov. Neostáva nám, ako sa premávať z jednej strany na druhú: od syna k dcére a do San Sebastiana.“ Usmiala sa pri trápení a doložila: „Aspoň sa nám čas lepšie míňa na staré dni.“

„Ale pán Choakýn nie je veľký priateľ mora!“ zasmiala sa slečna Otília.

„Nájde sa ich i druhých, ktorí bočia od neho,“ ozvala sa slečna Eugénia a usmiala sa potuteľne.

„To iste padá na mňa,“ zvolal som ja.

„Nemôžete sa chváliť, že ste sa vyznačili na mori,“ riekla už cele úprimne.

„Námorníkom už nebudem,“ odpovedal som, „radšej sa držím pevnej zeme.“

Vošli sme do domu dvoma-tromi schodíkmi. Sú široké, akých dnes nerobia, i to z tľapkastých kameňov, ktoré položili na nízke múriky. Postlali im dobrej vakovky, aby ich mali na čo uložiť. Dubové dvere boli mocné a ťažké: nebodaj trvajú od tých čias ako sám dom.

Múry na dome sú poriadne: bolo do čoho vpratať dvere a obloky. V oblokoch vystalo múru na duplované rámy a medzi vonkajším a dnukajším rámom bolo by kde nastlať machu, ak je i tu obyčaj držať mach v oblokoch miesto podušiek s pilinami alebo sečkou, aby do izieb neťahalo, keď je tuhá zima. V zime i čerstvé povetrie, keď ho je primnoho, škodí.

Chodbu sme si tiež poobzerali: hostiteľ sa nenáhlil veľmi cez ňu. My sme si našli výhovorku, že sa treba zložiť zo zvrchníkov, upratať dáždniky a klobúky. Krútili sme sa po nej sem a tam; i v nej nás všeličo pútalo. Popri stene sú dlhé truhly, najskôr dubové, bez zvláštnych okrás. Vrchňov im nevidno: sú na nich pokrývky, akési koberčeky. Po stenách rozvešali krčahy, misky a taniere, mocné, hrubé, z hliny veľmi bielej. Na bielych plochách vypálili kvietky, zúbky, kolieska, hadovité čiary s bodkami alebo hviezdičkami, najmä po vencoch misiek a tanierov. Ozdoby neboli pestré, nenatískajú sa do očú krásou a nádherou farieb. Štetec majstrov, ktorý ich maľoval, nebol veľmi končitý: ale riad nebol bez ceny, zaslúži čestné miesto; bude iste veľmi starodávny. Nevídať ho už takého na našich stoloch.

Vešiaky, na ktoré šli naše veci, tiež starodávne, boli tuším z kovaného železa. Uniesli by nie ľahké zvrchníky a klobúky, ale brnenie alebo vybíjaný budzogáň.

Nuž mohol byť pôžitok, uznávam, krútiť sa medzi starodávnymi vecami: nebolo sa čo diviť, že srdce hostiteľa k nim prirástlo. Svetlo sa vkrádalo do chodbičky podlhovastým oblokom nado dvermi. Iba čo slečny v módnych klobúkoch a elegantných šatách na najnovší strih, hoci sa nosia v čiernom, iste pre smútok v rodine, nepristanú veľmi na tomto mieste v sviežej mladosti a veru i kráse. Ich myseľ lieta po iných nivách: rámec je hádam pripošmúrny a starosvetský, do ktorého sa nepracú ich mladistvé sny a pachtenia…

„Je trochu akoby v kláštore u nás,“ šepla ktorási panej, kým sa skladala v chodbe.

Paniu, myslím, nemala dobre svetáckosť a pomýlenosť v posudzovaní. Odpovedala ticho, ale hlasom pevným, v ktorom znelo hlboké presvedčenie:

„Načim privykať. Trochu dobrej vôle a odhodlanosti. Mne sa zas u vás veľmi páči: ja by tu hneď privykla…“

Salón bol veľký, vkusne zariadený. Náradie nebolo starosvetské, ale bude iste trváce. Látka a práca svedčí o dôkladnosti, ako vyrábali kedysi domáce náradie. Kresby na látke sú kvetované, šíria sa vo veľkých listoch bodliakovitej podoby. Neboli tlačené kadejako, ale ich vtkali do ťažkej, mocnej látky. Tmavočervená farba látky dodáva izbe akúsi slávnostnú tvárnosť. Po stenách sú obrazy, všetko novšie; ako vidno, samé pôvodiny. Nechybujú rodinné podobizne, veľmi vydarené. Badať na nich štetec, ktorým narábala ruka umelcova, nie hocijakého remeselníka. Divnými sa zdali vo vážnej svetlici chutné krajinky, rozvešané na dvoch-troch miestach, akoby nepatrili sem a pýtali sa von niekde: kričia tak mocne, že na prvý pohľad padli nám do očú. Hoci sa veľmi nesvedčí, len čo sme mohli, šli sme si ich obzrieť zblízka.

„Pekné krajinky,“ chválili sme, hoci sme cítili, že umelcovi nelichotíme hobvieako povrchnou pochvalou. „Kto ich maľoval?“

„Práce člena rodiny,“ odpovedá hostiteľ tichým hlasom.

„Člen rodiny? Maliar?“ pýtame sa živo.

„Nebol maliarom: mal iné povolanie…“

„Nie maliar?“ divili sme sa. „Prečo sa nevenoval umeniu?“

„Chcel sa mu venovať pozdejšie. Mal iné práce…“

„A nevenoval sa!“

Hostiteľ urobil smutný posudok ramenami.

„Medzitým umrel. Nuž veľký smútok v rodine, ozajstná tragédia.“

„A neskončil dielo života?“ zvolal som.

„Ani ho nezačal,“ riekol trpko. „Ostali všetko len pokusy, námety, ako ich vidíte…“

Počúvali sme ho ohromení. Hostiteľ, vidno, nerád prehlbuje tento príbeh. V očiach sa mu rozprestrel smútok; svetlica akoby sa bola zatiahla do čierneho závoja. Boli by sme nedbali počuť niečo určitejšieho o zmarenom živote — strom, ktorý vyvrátila víchrica alebo hádam podťala sekera: život, ktorý vyznel naprázdno, skončil predčasne, prv než vyplnil poslanie.

Hostiteľ zbadal, že nás vec púta veľmi tuho, že sa premáhame nenaliehať na podrobnosti. Premohol sa a skoro proti vôli nám vysvetľoval:

„Tragédia, ktorú neradi spomíname, aby sa nejatrili rany: chápete, čo vytrpela jeho žena. Nás tu vtedy nebolo, ale ona sa musela dívať na chradnutie muža a preniesť všetko až do konca. Nedajte pred ňou znať, že tušíte niečo…“

„To je naozaj nešťastie,“ uznali sme i my.