ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prichodilo sa nám počať starať, ako si zariadiť cestu z Paríža. Kto má cestovať, ide za výhodami, hľadí cestovať čím pohodlnejšie; vyhýba sa, aby mu pohodlie nezačrelo prihlboko do vrecka. Hľadá, preberá, čo a ako by bolo lepšie. I my sme hľadeli pohľadať výhody a lacnotu: kedy a ako bolo by najlepšie ísť, ktorou cestou a akým vlakom.

Vybrali sme sa na stanicu prezvedieť sa, ako cestovať. Boli by sme radi vedieť, kedy odchodí vlak, z ktorého nádražia, aké má spojenie, kde prichodí presadať, aké sú ceny, ako zariadiť batožinu.

Bol by sa zišiel Botan, ale v obore železničnom. Raz sme ho boli mali v ruke na lodi. Pán komisár mával s ním často do činenia, hľadal v ňom poučenia a vývody pre nás. Dával ho i prezerať: boli by sme si mohli nadobudnúť z neho poučenia, i vypísať si ich, keby sme sa boli nespoliehali, že veď čo sa vlečie, neutečie: načo vypisovať veci, ktoré ľahko vyzvedieť z knižky, a knižku ľahko zadovážiť, nestojí mnoho.

Po obchodoch sme sa obzerali za železničným Botanom, ale sme ho nemohli zočiť. Neostávalo nám, ako ísť na nádražie. Nájdeme iste rozvrhy vlakov, mapy, výkazy, rozvešané na oznamoch. Keď sme prišli na nádražie, našli sme hodne plachát rozvešaných po stenách, ale sa vzťahovali všetko na premávku s bližším a ďalším okolím Paríža.

„Poďme k pokladnici: nájdeme aspoň výťahy cien a staníc,“ riekli sme si. „Prvej bývali po staniciach, a neboli na škodu. Človek šiel k pokladnici s odčítanými peniazmi.“

Našli sme mnoho oblôčkov, kde vydávajú lístky, ale ani pri jednom nebolo dlhých záznamov cien a staníc.

„Nikde ničoho,“ presvedčili sme sa. „Nevyložili ceny, iste preto, že ich často menia. Mení sa všetko v dnešných časoch, najväčšmi hodnota groša. Kolísanie v hodnotách a peniazoch vnáša neporiadok a zmätok i v poplatkoch na železnici. Pozrime, či poriadok železníc nepredávajú niekde po novinárskych predajniach.“

Hľadali sme po predajniach, čo boli na stanici. Ani v jednej sme ho nenašli. Boli sme utisnutí, ako vždy, na ostatný prostriedok: k nemu sme sa naučili utiekať v každom pomykove. Išli sme k strážnikovi, čo stál neďaleko.

„Mali by sme cestovať a nevieme, kedy odchodia vlaky, koľko nás bude stáť a iné také podrobnosti.“

Strážnik, ako vždy, mal odpoveď naporúdzi, bez premýšľania.

„Obráťte sa na úradníka, čo je práve na to, aby dával vysvetlenia, aké hľadáte. Pýtajte sa na stanici, kde je oddiel ,renseignements‘,^[160] úrad pre poučovanie a vývody.“

Vošli sme zasa do budovy a pýtali sa železničiara, čo tam postával:

„Kde je úradovňa renseignements?“

Ukázal nám, v ktorú je stranu.

„Nado dvermi nájdete nápis. Pôjdete na prvé poschodie.“

„Za jazykom všade prídeš,“ pomysleli sme si, a úrad sme skutočne našli.

Zadivili sme sa, že je úrad veru nie nepatrný. Nevedomí, ako vidno, nie sme iba my. Bol ich celý kŕdeľ. Za zábradlím bolo viacej stolov, za všetkými pracujú úradníci a úradníčky ako v ktorejkoľvek dôležitej úradovni. Pri každom oblôčiku je po niekoľko osôb, čo čakajú. Pri niektorom ich je celý rad.

Jeden úradník práve nebol v pilnej robote, pristúpili sme k jeho oddielu.

„Chceli by sme sa spýtať, ako cestovať do Prahy,“ prihovorili sme sa mu.

„Veru nemôžem slúžiť,“ odpovedá on. „Dajú vám vývod pri treťom stole.“

Ukázal nám perom kde.

„Práve ten, čo má najviac čo robiť,“ ľutovali sme. „Ale jeden viac alebo menej: to mu ani neosoží, ani neuškodí.“

Pridali sme sa k riadku, na samý koniec.

Čakali sme, kým sa premleli ostatní. Každý chcel niečo zvedieť, iný niečo platiť alebo vymeniť, a nevedel kde, tretí si chce niečo rezervovať alebo podržať. Za nami sa ich zasa stýba do radu nových. Ako nás ubúda, tak nás pribúda.

Pán úradník naklonil hlavu tak ochotne, akoby bol býval od rána sám a čakal od nás veľmi dobrú novinu, keď sme mu pristúpili k oblôčku.

„Chceli by sme ísť do Prahy, a nevieme, kedy ide vlak,“ začali sme.

Naklonil hlavu ešte väčšmi, nadstavil trochu ucho. Udierali doň podivné zvuky. Bolo mu poznať, ako bedlí, aby mu neumklo slovíčko z toho, čo hovoríme.

„Do Prahy?“ spytuje sa konečne. „Máte ísť na Strassbourg, ak sa nemýlim.“

„Iste na Strassbourg by patrilo,“ súhlasili sme. Zachovali sme si z knihy, čo sme prezerali na lodi, že nám padne do cesty. „Len divná vec,“ hútali sme, „úradník sa nás spytuje veci, čo by mal lepšie vedieť ako my.“

„Bude lepšie, keď pôjdete na Východné nádražie. Dajú vám všetky vývody.“

„Má pravdu i on!“ uznali sme, vychodiac z úradu. „Smer cesty je na východ, nie na sever. Ale sme sa neunúvali nadarmo. Vieme, kde ísť hľadať poučenia a z ktorého nádražia ide vlak.“

Boli sme skoro povďační, že nemáme čo pohľadávať na Severnom nádraží.

„Je sveta primnoho,“ uvažovali sme, „premávka tuhá, vlaky nabité. Cesta by veru nebola najlepšia.“

Nebolo sa kde obrátiť. Sťahovanie ľudu! Pokladníc je dlhý rad, okienko pri okienku so zábradliami, aby nebolo stisku. Sú číslované, aby nebolo zmätku. Za rohom chodby nový rad okienok. Oproti zasa okienka, kde vydávajú lístky do cudzozemska. Pri niektorom okne čaká ľudí mnoho, ale nebadať, že by sa tisli. Nefrflú, kedy príde na nich rad. Pri oblôčku ich neodbavujú najchytrejšie. Úradník im vyjaví v ostatnú chvíľku, koľko príde za lístok; človek by rád, ponáhľa sa, zhľadáva groše: ale málokedy ich odčíta navlas, aby mu nebolo treba vydať.

Po širokých, dlhých chodbách chodí svet, všetko tým istým smerom. Všetko vchádza, nik neodchodí. Možno zriekli sa, každý má čo vliecť: kapsu, tanistru, kufre, bedničku, batôžtek alebo len košík. Škatúľ všade dosť. Každý svojou cestou, len aby prišiel. Boli sme radi, že sa nemusíme vmiešať do trmy-vrmy.

Pred nádražím nie je veľký pokoj. Autá pribehávajú po jednom i rad-radom. Ľudia vystupujú, nosiči priskakujú, teperia batožinu v rukách, najviac na vozíkoch a rovno k váhe. Menšie kúsky a veru i stredné, kto cestuje, teperí si sám. Za rohom budovy je zas východ: prúd odchádza, vsadá do áut, ktoré vybehujú zo dvora. Keď sa minú cestujúci, vybehujú, hoci nerady, naprázdno.

Nie všetci sadajú do áut: sporia, kde môžu. Auto je dobré, ale predsa len drahé. V okolí sú podzemné diery, ohradené zábradlím. Do nich vchádzajú kŕdľami. Neďaleko je druhá diera; z nej sa sypú do nádražia nové kŕdle. Koľko ich odbudlo, toľko ich pribudne, čo ich vyhodila podzemná železnica. Ustavičný príliv a odliv nepokojného ľudstva.

Dobre padne odpratať sa z večného jarmoku na zdravú stranu, na naše nádražie. Nebude azda i na ňom večné hmýrenie.

Uhľadeli sme čas, že sme prišli pred samým poludním: čas, keď idú ľudia na obed a nie vymetať úrady. Len sme nakukli do budovy a zbadali sme, že verabože všade je akosi jednako. Ak na Severnom bolo sveta, ani tu ho nechybelo. Z podzemných východov hrnú sa húfy, idú rovnou cestou do budovy a druhými dvermi na protivnú stranu, na perón, tu v hĺbkach, tu jeden za druhým. Idú najviac naprázdno, najviac ak majú tašku pod pazuchou, zvrchník alebo dáždnik.

Poniektorí neprešli chodbou, zastavili sa pred oblôčikom. Úradník sa má čo obracať: vydávať lístky, prijímať peniaze, vydávať drobné. Väčšina ich ide rovno na perón, vykazujú sa človeku, čo je vo dverách, kúpeným lístkom, ale väčšina má tuhý lístok. Nevyničie od jednej cesty, ale vydrží, že dáva každý deň prístup do vlaku, ktorý stojí hotový medzi inými na koľajniciach, s otvorenými dvermi. Ľahkí cestujúci melú sa do vagónov. Dlhočizný vlak zložili z akýchsi menších vozňov. Ide iba na „banlieue“, do predmestia a do okolitých dedín a osád. Rozvážajú sa v ňom ľudia, ktorí sú v stálej práci v meste, obchode alebo úradovni, keď sa poberajú na obed domov. Medzi nimi sú obyvatelia z okolia, ktorí mali v meste robotu, poberajú sa k domácemu krbu po vykonanej povinnosti. Neukazuje sa obyčajné cestovanie, ale ozajstné sťahovanie ľudu. Ide na obed do predmestí, vracia sa po obede do práce, zasa do mesta.

Pred večerom je sťahovalcov viacej. Chodbami ide nepretržitý prúd. Vlaky stoja v radoch, každý ide do svojho. Na tvárach oživenie a radosť: po práci budú prináležať za niekoľko hodín sebe, domácnosti.

Prešli sme popri okienkach, kde vydávajú lístky. Nieto ani tu cien. Po stenách oznamy, ohlášky: všetko o ceste do kúpeľov, o premávkach na „banlieu“.

„Kde je úradoveň pre renseignements?“ pýtam sa človeka v úradnej čiapke.

Ukázal nám dvere, a my vošli sme do úradu. Boli veľké plagáty s rozvrhom a poriadkom cesty po východných železniciach. Rozostreli ich po stoloch, ale ich prikryli sklenými tablami. Čo pri prezeraní radi idú prstom po čiare, cestu prezerajú, ale i macajú: nech robia, ako vedia, ale nemôžu zafúľať a roztrhať úradné oznamy. Našli sme ľahko, ako idú naše vlaky.

Ale nám prichodilo pristúpiť predsa i k zábradliu.

„Ideme do Prahy,“ zvestujeme úradníkovi. „Ktorým vlakom je najlepšie ísť?“

Naklonil hlavu, pozeral kamsi, sťaby hľadal skrytý význam našich slov. Tuším nás i zavráti svojím „kommän“.

„Expres máte tri razy do týždňa. Rýchlik ide každý večer.“

„Batožinu oddáme napred?“

„Pred vstúpením do vlaku. Menšiu môžete niesť so sebou.“

Po troche sme vytiahli z neho skúsenosť, čo sa vzťahuje na cestu. U neho ležala prielohom, nám sa veľmi zíde.

„Lístok dostanete do Chebu.“

„Do Prahy?“ spytujeme sa.

„Do Chebu. I batožinu vám vezmú do Chebu.“

„Iste prehliadka batožiny?“

„Bude i prehliadka. Hranica je, ako vieme.“

„Budú postele a vozne na spanie?“

„Áno, pri expresoch,“ potešil nás.

Pýtali sme sa, koľko. Udal nám ceny podľa tried a vlakov.

„Iba do Chebu?“ zadivili sme sa.

„Áno, v Chebe si kúpite ďalšie lístky.“

Zadivili sme sa: cesta vychodila veľmi lacno.

„Všetko je dobre,“ uspokojili sme sa, idúc od zábradlia. „Veľká lacnota za dlhú cestu. Nepohodlie iba, že nieto postelí.“

„Môžete si zadržať sedadlo na celú cestu. Dajte sa poznačiť hneď tu.“ poradila nám pani, čo stála pri nás a počúvala, ako sa trápime. „Ja som si ho tiež rezervovala. Poplatok je nepatrný.“

„Cestujete azda s nami?“ pýtali sme sa.

„Na hodnom kuse,“ odpovedá ona. „Pred Strassbourgom vystúpim. Ale ja idem dnes večer.“

Škoda byť, nemohli sme sa s ňou odviezť. Ale pokyn bol dobrý. Zaďakovali sme jej zaň.

„Nemáte za čo,“ odpovedala. „Videla som, ako sa trápite s úradníkom. On sa nedomyslel dať vám dobrú radu. Dala som vám ju ja.“

„Možno za pôžitok, ktorý mala, keď nás mohla počúvať,“ súdili sme.

Zišli sme zasa do chodieb pohľadať okienko 45 a či koľko, kde majú pre nás lístky. Chceli sme si zabezpečiť lístok.

„Idete dnes alebo zajtra?“ pýtal sa nás úradník, čo sedel pri stole a čosi pracoval.

„Nevieme ešte kedy,“ odpovedali sme.

„Lístok vám dáme deň pred odchodom,“ riekol a usmial sa.

Iste si pomyslel: „Chudáci, zľakli sa, že lístky minieme a že sa im neujde.“

Spýtali sme sa, koľko za lístok. Udal nám tú istú cenu ako úradník tamhore.

„Predsa nie je omyl,“ presvedčili sme sa. „Cesta je ozaj lacná.“

Úradník sa obrátil k stolu a dal sa do práce. My sme vyšli. Boli sme radi, že nám naliali múdrosti, čo nám bude na osoh v ceste. V budove hmýrilo a hučalo sťa v kláte pred rojením. Potkýnali sa o nás, čo vchádzajú do stanice. My sme si vzali východ, kadiaľ sa vlastne vchádza.

Zato, že vystupujeme z cesty, mali sme odmenu. Videli sme hodne ženičiek v bielych čepčekoch, čosi čipkovaných, ale hrubšími niťami než jemné čipky panské. Mnohé sú chudorľavé, tváre vo vráskach: ale čepček zdobí i starú tvár, dáva jej výrazu akejsi dobroty alebo aspoň prívetivosti.

V amerických mestách tiež sme sa naobdivovali premávky po uliciach a nádražiach, ale tu je predsa väčšia. Nádraží na všetky strany: Gare d’Orléans, de Lyon, Saint Lazare, du Nord, de l’Est, Montparnasse,^[161] a ktovie, koľko ešte, všade kypí a vrie ako tu. Cestujú omnoho viac než na druhej strane oceána. Chuť do cestovania treba pripísať lacnote. Ona dáva pohybu, ruchu, vlieva podnikavosti do širokých vrstiev. Prospieva krajine väčšmi než železnica, ktorá zdiera z človeka ostatnú kožu a núti ho kvačať doma.

Bolo popoludní, keď sme vyšli z nádražia. Nešli sme do našej ulice; uchýlili sme sa do jedální, ktoré patria podujímateľstvu Duval. Zapáčilo sa nám, že mali v obloku zoznam jedál: našli sme v ňom i rybacinu.

Jedálne boli na prízemí i na poschodí. Stolíky pre dve alebo štyri osoby boli zväčša obsadené. Ťažko nájsť miesta. Obsluhujú i tu v bielych čepčekoch a tmavých šatách. Slečna predložila nám lístok: čo rozkazujeme, vpisuje na prázdny lístok, ktorý má pri sebe. Na ňom nám urobila účet po obede, peniaze s účtom odniesla do pokladnice. Keď za účet zaplatila, udreli naň pečať a ona ho nám doniesla nazad.

Rybäcinu upiekli veľmi dobre, i ostatné jedlá boli chutné; chlieb bol znamenitý, ako všade. I tu sme zakončili syrom a ovocím. Kto chce piť, má dobré víno i pivo domáce. Keď nám dali účet, presvedčili sme sa, že sme obedovali lacno a dobre.

„Áno, u Duvala je lacno,“ riekol nám pán, ktorý proti nám dopíjal víno.

„Ceny sú nízke, ale i v našom reštaurante jeme veľmi lacno a dobre.“

„Lacných, dobrých jedální máme všade,“ pochválil sa.

„Za tieto peniaze v iných krajoch nedali by nám takého obedu. I obed je dobrý, i miestnosť pekná, skoro nádherná.“

„Paríž sa nemá čo žalovať. Duval rozosial na všetky strany pekné jedálne. Vo všetkých obsluhujú jednako, za tú istú cenu.“

„Pekné podujatie! Len či je v jedných rukách a či každý dom pracuje na svoju päsť?“

„Sú podrobnosti, o nich neviem veru nič povedať,“ riekol. „Potraviny budú iste dodávať všetkým odrazu. Viete, kto kupuje vo veľkom, má výhody: články dostane lepšie a prídu mu lacnejšie. Kto má na hlave iba kúpu, zapodieva sa ňou mnoho rokov, vycibrí sa, že vie vybrať, čo je dobré, a dostať, čo je lacnejšie.“

„Komu sa začne dobre dariť, prikvapne mu na všetkom,“ poznamenali sme.

„Práca vo veľkom je vždy taká,“ vysvetľoval nám. „Vyjde lacnejšia a dôkladnejšia. Stláča ceny, konkurenta vyhadzuje zo sedla.“

Odobrali sme sa od spoločníka. Ostal, miešajúc v šálke čiernu kávu. Pri dverách nás zastavil človek; sedí za stolíkom, hádam vyberá vstupné.

„Prosím lístok!“ zvolal na nás.

Pozeráme, aké lístky.

„Azda vstupné?“

A hotovili sme sa platiť.

„Lístok jedál, čo ste užili,“ usmial sa úradník. „Odpusťte, ale ho potrebujeme.“

Pohodili sme ho kdesi na stole. Vrátil som sa poň a našiel ho, kde som ho bol nechal.

„Kvôli poriadku,“ vysvetľoval úradník, pozrúc, či je zaplatený. Položil ho na iné, čo boli pred ním vo stôse.

„Neprešmykne sa ľahko, ak by kto nechcel platiť,“ usmial som sa. „Darmodaj umrel, narodil sa kúpsi.“

„Ako hovorím, kvôli domácemu poriadku,“ usmial sa v odpoveď úradník. „Našich hostí netreba dozerať.“

„Ale opatrnosti nikdy nezbýva,“ povedali sme zasa my.