ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prebudili sme sa zavčasu. Vedomie, že si v Paríži, nedá sa povaľovať. Zobrali sme sa, obriadili napochytre.

Zišli sme do tichej ulice a púšťali sa opatrne dolu ňou. Prišli sme na priečnu, ktorou nás priateľ viedol do kníhkupectva. Dali sme sa ňou, ale v protivnú stranu.

Bol tu bar s dlhým stolom, za ktorým pracoval človek. Bar ako v Amerike, ibaže bolo niekoľko malých stolíkov. I na priedomí na chodníku boli rozostavané stolíky pod plachtou, čo sa šíri nad nimi sťa podnebie, so zúbkovanou obrubou. Vetrík sa pohráva s okrajom plachty, ako visí a lengá sa sem i ta.

Ozajstný bar nebol, skôr kaviareň, ako ukazuje i nápis. Nevložili sme ešte ničoho do úst: sadli sme si za stolík.

Úslužná slečna s usmievavou tvárou doniesla nám kávu a pečivo.

„Takej sme nepili od Buenos-Aires,“ chváli ju spoločník. „Tam v Café^[50] Paulista bola veľmi dobrá: tu je azda ešte lepšia.“

„Veru dobrá,“ prisvedčil som i ja, ale nie veľmi povedome. Čo sa týče kávy, nie som vynikajúci znalec, a zasa nebol som si istý, či sa nezamiešala do kávy i predchuť Paríža, nedodala jej lepšej chuti. „Pečivo sa mi veľmi páči!“ chválil som, ujedajúc si z mastného rožka, čo sa ozaj rozsýpal sťa jemné pečivo.

„Dobre vypekajú, dokonale.“

„Čerstvé pečivo pred ôsmou ráno,“ spomenul som, „a ešte v nedeľu ráno, je vec, o akej sme neslýchali. Pekáreň teda pracovala celú noc až do rána.“

„Ozaj na podiv!“ uznal i môj spoločník.

Ale boli sme v Paríži. Nebolo kedy uvažovať nad pečením rožkov. Platili sme slečne a ponáhľali sa. Ťahalo nás prizrieť sa lepšie: kde sme vlastne, čo je okolo nášho domu. Išli sme niekoľko krokov; ulica, kde sme pili kávu, vošla do inej a v nej ostala. Nevyšla na ulicu, ale skorej na akési námestie.

„Nechybuje tu priestoru,“ zvolali sme. Pozerali sme na jednu, druhú stranu do diaľky. „Toto námestie, tuším, nemá nikde konca.“

„Obracia sa kdesi napravo, za domy,“ ukazuje mi spoločník.

„Koľké stromy tu!“ divil som sa, obdivujúc stromoradia, ktoré sa ťahajú popri chodníkoch.

Pri chodníku z tamtej strany cesty nieto domov. Ťahá sa miesto toho múr asi do pása človeku. Prešli sme na druhú stranu, pozreli, čo je za múrikom. Ukázala sa nám rieka, ktorá je dosť hlboko pod cestou. Na jej brehoch rastú zasa stromy, nad samou vodou sú i akési stavby, na brehoch sú vytiahnuté člnky; na vode sa kníšu bárky. Tečie pomaly, akosi dôstojne. Iste sa jej ťaží opustiť pekné miesto. Ide popri tichých, zádumčivých brehoch so stromoradím, popod mosty, ktoré sa klenú nad ňou. Je ich pekný rad, dolu vodou i hore vodou. Sú najviac kamenné, ale niektorý bude tuším i železný.

„Bude Seina!“ zvolali sme prekvapení. „Kto by bol povedal, že sa nám dostane bývať pri Seine, na takom mieste!“

„Pekné miesto!“ prisvedčil som ochotne. Dívali sme sa na nábrežie, ktorým premávka už mohutne kypí. „Nedeľa zavčas rána, a tak živo!“ zadivili sme sa.

Skoro proti uličke, ktorou sme prišli na nábrežie, bol most ponad Seinu. Iste bude z krajších. Popri zábradlí idú chodníky pre peších, prostriedkom široká cesta pre povozy.

„Je dosť široký,“ vraví spoločník, „ale predsa ho nezvyšuje.“

„Zišiel by sa i širší na toľkú premávku,“ odpovedám.

Prebehujú autá tým i protivným smerom. Niekedy sa ich nastýba celý rad odrazu. Často sa zjaví autobus. Mocný stroj hrmí, prehlušuje štrkot i hrkot autíkov. Jeho bruchaté telo zaberá temer polovicu širokej cesty. Most sa trochu potriasa pod ním; autíky sa uhýbajú, ale nájdu cestu akokoľvek. Prevliekajú sa, sám nevieš ako, všakovými tesninami.

Pobrali sme sa mostom za inými, čo sa tiež ponáhľajú kamsi. Je veľmi pekne, slnce prihrieva, akési pary stoja nad domami. Seina sa ligoce dlhým pásom ani strieborná stuha. Mosty ponad ňu vznášajú sa sťa podivné sponky, zapínajúce divotvorný plášť.

Nemali sme veľmi kedy obdivovať krásy, ktoré rozostavila matka-príroda pred naše oči. I človek sa pochlapil, treba mu uznať. Zobral dômysel do hrsti, dal krásam výrazu, ako patrí, hľadel ich vyzdvihnúť a uplatniť, čo mohol najlepšie. Chcel hádam ukázať prírode, čo vie, keď sa podoberie na niečo.

Jeho diela sú na druhom nábreží. Rozkladá sa budova nie vysoká, ale ani nie nízka: výšky iste ako má byť. Ťahá sa nábrežím kamsi ďaleko.

Steny má temné, ale nie sú pošmúrne. Čiara krovu s výčnelkami na ňom a na všakových štítoch a výklenkoch odráža sa tuho od čistého belasého neba. Máme pred sebou Palais Royal^[51] a Louvre,^[52] sídlo francúzskych kráľov. Je ako jedna budova, ťahá sa ďaleko nábrežím.

Tak vedeli budovať starí, keď si umienili zanechať potomstvu pamiatku, a zanechali ju, že potomci ich musia obdivovať. Stavby majú svoje rôčky; poznať, že stoja stoletia, ale im zasa i poznať, že pretrvajú stavby, čo staviame my a, možno, čo budú stavať naše deti. O niekoľko sto rokov budú máločo odchodnejšie, ako sú dnes.

Brány poroztvárali, sťaby čakali mnoho hostí. Nad nimi sú kráľovské znaky s okrasami, ktoré prislúchajú k tým veciam: postavy okolo odznakov, čo si hovejú v pohodlných polohách, hľadia zobrať miesto nenútene a prirodzene. Veď veru sa im zíde, aby nemali polohy silené a neprirodzené. Ustali by a neboli by vydržali toľké roky na jednom mieste, keby ich najmenšia vec bola omínala. Ako im je dnes, môžu vydržať poľahky a ostanú i naďalej mladé a pekné. Krása je vraj vždy krásou, neostarie a nepodlieha chúťkam módy.

Do paláca sú vlastne dve brány, sťa blizny jedna pri druhej: otvorené obe. Jednou vbehávajú, druhou vyletujú autá, ľahké a chytré, sťa keď z úľa vyletujú a vracajú sa včely. Medzi ne sa i tu zamieša ťažký autobus, hrmí omrzele, azda preto, že ho napchali obecenstvom. Okolo neho mihajú sa autá, prevliekajú sa obratne, i kde je stisk a tesno. On, obor medzi nimi, hrmí a drnčí ani veľký čmeliak, keď sa obšmieta okolo úľa a chcel by sa nanosiť do kláta…

Osoby, ktoré sú pri kráľovských znakoch, pozerajú na hmyr okolo brán cele pokojne a ľahostajne. Neschytí ich hnev, vrstovníkov starej nádhery a slávy, nad nepokojom a vrením nových časov. Vo vare časov sa cele premiešala hmota národa vo všetkých vrstvách. Prudké vlny vrenia búchajú do brán bez výberu, i lejú sa do dvora. Vbehujú ako nič povozy zbohatnutého mešťana, bez výsad a príveskov, i veľký autobus, napchatý obecenstvom, ktoré pozbieral po rohoch ulíc, ba i kára jednoduchého predavača ovocia alebo roznášača tovaru: kde prvej mali právo vchádzať len pozlátené kolimahy veľmožov a nosielky vznešených dám alebo chromých dvoranov, ktorých by bola v povozoch sužovala priveľmi nešťastná podagra.^[53]

Veru do divných časov zapadla bývalá veľkosť a sláva! Občianska rovnosť pred zákonom: vec neslýchaná a nepochopiteľná. Hádam neprivykla na ne a nemôže sa vžiť do nich: dumá v neistote, či je to nie iba sen, čo vidí… A možno i privykla novým prúdom a snahám, bude ju tešiť var a pohyb pestrého množstva, čo sa rojí starými portálmi bez rozdielu stavu a rodu. Prestala, možno, banovať za nádherou a prepychom, ktoré boli výsadou nie celku, ale iba vyvolenej triedy.

„Nuž poďme i my,“ osmelili sme sa. „Keď prijímajú všetkých bez rozdielu, hádam neodženú ani cudzích hostí…“

Vošli sme cez bránu do dvora. Zatvorili ho iba z troch strán. Nie ohradou kadejakou, ale budovami, ktoré stoja tiež nemo v tomto ruchu, akoby zádumčive.

Hádam sa nikto nebude žalovať, kto vošiel cez bránu, že sa sklamal v očakávaní. Vo dvore okolo starých palácov stoja čierne postavy na čiernych podstavcoch. Návštevníka tu vítajú vrstovníci minulých časov, ktorí pracovali na veľkosti národa a pripravovali prítomnosť. Syn ľudu, keď príde sem, poobzerá sa po galérii postáv, má pred očima prácu a snahu predkov, ktorí žili a mreli za vlasť a jej veľkosť.

Ale i človek cezpoľný zastane s úctou a skúma, čo predstavuje táto starina, o čom ho chce poučiť. Neostane cele ľahostajný, hoci ho hádam i otupil trochu život a jeho divné zvraty, a možno nahliadne, že veľkosť je výrobok mnohých pokolení, súčet veľkej práce a obetí celého národa.

Na jednej strane nieto budov: dvoru nechali akoby bránu, takú, aká mu ozaj prislúcha. Otvára sa cez ňu výhľad do záhrad tuillerijských,^[54] ktoré sú pred palácom, za nimi na námestie Svornosti.^[55] Výhľad je nie cele otvorený. Prichodí mu prejsť popod slávobránu medzi krídlami paláca, sťaby ho chceli preciedzať cez ňu. Brána nesie na sebe celú slávu Napoleona,^[56] ako keď nakladú vencov na voz, keby ich bolo ťažko odniesť, lebo ich je priveľa. Zháňal ju s celým národom po Európe, Afrike a Ázii, aby mal čo položiť na bránu, ktorá stojí vo dvore jeho príbytku. Cudzinec odobrí hneď, že jej našli dobré miesto: tu jej naozaj pristane. Na niektorom menšom mieste bolo by jej bezpochyby pritesno.

Stará sláva uchýlila sa sem do dvora, že si pohovie, odpočinie po toľkých námahách. Ale do jej útulku vnikol závan nových časov, vniesol doň ozvenu nových starostí a radostí. Staré o nich nechyrovali: lebo skrsli v nových časoch. Naprostred dvora zastal si zasa nespokojný „méridional“, Gambetta. Nedá jej driemať v pohodlí a zabudnutí. Volá ustavične, ako v Bordeaux na svojom podstavci, do zbroje ľud, prechádzajúci dvorom sem a ta. Nanosil sa zbroje dosť cez stoletia, ale prudký Gambetta volá, že nebolo dosť, že ju nesmie odložiť, ale naostriť a držať pohotove. Neďaleko pred ním, hoci trochu von z dvora, stojí socha Strassbourga.^[57] Driečna Elsasanka^[58] v ozdobnom čepci napomína tých, čo idú popred dvor, že je vlasť okyptená: nech počúvajú ohnivé slová, čo im hovorí a kričí neúnavný Gambetta.

Trochu stranou stojí biela socha, ešte nová, s pohľadom pokojným na vznešenej tvári. Nová Republika vtiahla na staré nádvorie slávy zvestovať koniec veľkej vojny. Nevolal nadarmo, čo prišiel až sem volať. Poslúchli ho, splnili, čo hlásal. Čo by povedal veľký rečník, keby ho zobudili a zaviedli pred túto novú sochu? Nuž iste by sa radoval, že sa dielo vyplnilo. Ale radoval by sa ešte väčšmi, že práce vykonal celý národ, všetci občania rovnako, a nie iba vyvolení. Sláva a radosť patrí dnes už všetkým bez rozdielu, nie iba výsadám a jednotlivcom.

Vyšli sme do záhrad. Keď sme sa obzreli do dvora, kde je toľko slávy, zišlo mi na um, koľko stála práce a utrpenia. Je poklad drahocenný a veľký: ale ho kupujú draho, vynakladajú naň mnoho krvi a nie málo sĺz.

Na námestie nás vábil veľký obelisk.^[59] Vidno ho zďaleka, ako čnie rovno do výšky, štíhly a rovný. Popísali ho hieroglyfmi, aby sme mali hodnoverný odkaz prastarých časov. Sám dejepis pozabudol na odsek tých časov, začal váhať, čo si má počať: bol ich už začal ukladať do veľkej predsiene, kde sa odkladajú veci nepotrebné, čo začínajú zavadzať, nemajú miesta v dvoranách minulosti, kde má prístup iba čo je hodnoverné, jasné, osvetlené pochodňou dôkladného skúmania. V predsieni ukladajú báje, neisté podania, záhady nevysvetlených vecí a pomerov, ktoré zapadli dávno prachom zabudnutia. Časy veľkých faraónov už akoby boli uložené do nej naveky, keď tu zrazu podivné obrázky a rezby na obeliskoch a iných pomníkoch egyptskej minulosti prezradili dejepiscovi celé tajomstvo, otvorili mu bránu minulosti. Doba faraónska je už dejepiscovi známa; predvádza mu človeka, ako žil, trpel a pracoval pred päťtisíc rokmi, keď sme si mívali, že hlivel a driemal v nepovedomosti.

Hieroglyfy boli iba rezby, obrázky a osoby, kým francúzsky učenec nenašiel k nim kľúč a nenaučil dejepiscov čítať a rozumieť tieto divné znaky. Jeho vynález bol iste väčší ako otvorenie starých hrobov faraónskych; vyžadoval mnoho dôvtipu a najmä veľkú znalosť starých rečí.

Padne divne stretnúť túto starožitnosť na hlučnom námesti Paríža. Z tichej púšte padla do mraveniska, v ktorom kypí moderný život. Ale pamätník prastarých vekov dumá si pokojne. Súčasný život hmýri sa okolo neho, ale ho nemôže vytrhnúť z jeho dumy.

Prebehujú moderné povozy, hemžia sa ľudia po práci alebo za kratochvíľami. Nasiali do hriadok kvietie naokolo, aby mu hádam nebolo smutno, že ho presadili do cudzieho sveta. Vysadili stromoradia, celé sady, ale nie paliem. Rozkladajú sa plochy pažite na všetky strany, sťa baršúnové plášte. Nieto tu veľkých rovín, na ktorých by sa preháňali oblaky piesku. Vysúdili ho z domu, odvliekli do cudzieho sveta: ale je predsa veselo. Na vysokých bielych podstavcoch a stĺpikoch sa rozostavili bohyne a víly. Hľadia hanblive v svojej nahote na hmyr ľudu, hľadia sa ukryť do zátiší, za kriaky a stromy pred šumotom veľkého mesta.

Tu ďalej za sadmi hrmia povozy, ktoré sa premávajú z jednej strany na druhú. Zo strán doliehajú pokriky detvy. Prišla sa hrať na slnci alebo sa ukrýva v tôni stromovia. Na bočnej terase ide živá hra na lawn-tennis,^[60] pokriky, skoky mládeže v bielych šatách a bielych črieviciach. Stará, polozabudnutá minulosť díva sa na náš dnešok, má ho pred očima v celej pestrote: iste nevie si vysvetliť, okolo akej osi sa točí, za čím sa ženie…

Sadli sme si pod gaštany, stromy, ktoré si v Paríži vážia. Daria sa tu ako málokde. Zeleň im je bujná, temer do tmava, lístie šťavnaté. My hľadíme na nový svet ako omámení, pohyb a šum okolo nás ohlušil. Ale deti naokolo hrajú sa bezstarostne veselo. Ich duša nepodoberá sa obsiahnuť a premerať veľkosť, ale sa jej ani nedá ohlušiť: ostáva pružná a svieža. Deti sú všade deti, iba že tieto kričia ako nič francúzsky, a my starí ledva že môžeme slovo povedať.

Pred nami sa šíri cesta Champs Elysées^[61] so stromovím na oboch stranách. Máme výhľad ďaleko, až k samej Hviezde.^[62] Na nej sa vznáša Slávobrána sťa nejaká vidina. Na Hviezdu vychodia, sťaby ich viedli jej lúče, široké cesty so stromoradím a palácmi na oboch stranách. Keď sa poberáš dolu ktoroukoľvek z nich, vidíš, že nemá inej starosti, ako ťa doviesť čím skôr a čím kratšou cestou na Hviezdu ku Slávobráne, sťaby ona bola konečný zmysel a méta každej cesty.

A Slávobrána nepatrí naostatok ani jednej z nich, ani samej slávoceste Elyzejského poľa. Nepatrí vlastne ani Parížu, ale celému národu. Francúzsky ľud neobýva len týchto desať a či dvanásť širokých ulíc, ktoré sa snímajú na Hviezde, ale i polia, ktoré svedomite obrába, sporiadané dediny, starobylé mestečká. Veľký je národ i v pokoji a veľký vo vojne.

Staval ju celý národ, túto bránu: kamienky na ňu znášal po jednom cez mnohé veky, s veľkými obeťami. Stála peňazí, ale i krvi a životov. Vynaložil veľké poklady a sčapoval sa z vlastnej krvi, kým vypísal na piliere mená, čo znamenajú medzníky jeho ťažkej cesty. Je veľká a nádherná, ale predsa je primalá.

„Nieto už kam písať, nemá sa kde spratať, čo by bolo treba ešte vypísať,“ riekol mi cudzinec, ktorý sa díval na ňu.

„Bude prichodiť stavať novú, ešte väčšiu,“ prisviedčali mu ostatní.

Z námestia Svornosti vidno paláce na jednej i druhej strane. Na jednom z nich trojhranný štít na stĺporadí, vyzdobený sochami, hľadí na námestie, vlastne na druhý palác, čo je na druhej strane námestia, tiež na stĺpoch v čistom gréckom štýle. Hľadia jeden na druhý, akoby sa divili, odkiaľ sa tu vzali, skadiaľ ich sem presadili na miesto, kde idú cesty na všetky strany a hrmia moderné povozy, o ktorých starí v Grécku nechyrovali. Hrajú veľké fontány, hádžu dovysoka vodu v stĺpoch, že sa drobí a mrví tamhore na hmlu, hrá v dúhovej kráse a padá na kvetinové hriadky, rozkladajúce sa naokolo sťa pestré kytice. Cez Seinu vedú naň mosty, aby ho spojili s nábrežím: mostmi hrnú sa kŕdle ľudí a rozchádzajú sa na cestách a chodníkoch.

„Nateraz je nám azda dosť,“ radí nám vnútorný hlas. „Nechajme si niečo i na druhý raz, nemôžeme všetko užiť odrazu.“ Poslúchli sme ho a išli domov.