ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boli sme raz zašli nábrežím v túto stranu, ale ďalej než sú ostrovy. Prišli sme na miesto, ktoré ohradili múrom. Prichodilo nám obísť múr na kuse, kým sme prišli na bránu. Bola široká, mali kadiaľ vojsť naše osoby.

Bola nedeľa, slnce hrialo milo. Pred nami a za nami šlo dosť hodne ľudí, všetko, kde sme my šli. Vošli sme do sadu, či parku. Držia ho pekne, ako park Monceau, čo sme doň vošli náhodou, keď sme blúdili a nemohli potrafiť na avenue de Villiers. Ale tento je miešaný. Jesto v ňom čosi stromovia, ale je viac krovia. Lepšie som sa pripáčil kriakom, skoro pri každom mi prichodilo povedať: „Ešte som nikdy nevidel tohto kriaka, ani tohto…“

Bolo opakovať tú istú vec temer neprestajne. Zakaždým sa nám ukazovalo krovie iné a iné. Majiteľ parku je predvídavý: na každý strom alebo kriak dal nápis, ako sa volá. Aspoň sa nebolo treba spytovať: „Čo je toto a čo je ono…“ Kto chcel vedieť, len sa prihnul; mohol prečítať na nápise, čo sa ako volá.

Nešli sme ďaleko, hádam päťdesiat alebo sto krokov od vchodu, a prichodilo nám ísť do briežku. Pochybujem, že by bol prirodzený. Sám park je v briežku, briežok je strmý a veľký: ale kopec, ktorým sme šli, akoby boli urobili naschvál. Možno naznášali naň zeme z inej strany. Urobili kopček, na samý vrch mu zasadili strom, ktorý narástol pekne. Konáre sa mu rozkladajú naďaleko, akosi milo, sťaby vystieral ramená a šiel objať, čo je naokolo. Korunu si založil súmerne: na jednu stranu ide konárov skoro toľko, ako na druhú.

Koruna nie je košatá, ako ju má napríklad naša lipa: nemá lístia ako lipa. Má skôr ihličie, ktoré je pekné, ligotavé a hrubé. Kôru má tiež inakšiu, než ju majú naše stromy. Postava, podoba, rozmery, celý jeho zjav bije do očú a púta. Ako sme ho zazreli, ostali sme pod ním, akoby nás pričaroval. Nemohli sme sa v ňom dosť nakochať. Pútal nás ešte väčšmi, keď sme prečítali, že máme pred sebou libanský céder.^[110]

„Kde sa tu vzal?“ zvolali sme s obdivom. „Zo samého Libana!“

Nebol by som pomyslel, že céder z Libanu sa prijme v cudzom kraji, privykne a vyrastie tak krásne.

Medzi stromami, ktoré sú naokolo, vyniká krásou a velebou: čosi ako naša limba, keď sa uponíži medzi borovice a skromné jedle. Zišli nám na um paláce Šalamúna,^[111] chrám, čo dal vystaviť na Sióne^[112] z cédrov libanských, ktorý prevyšoval nádherou a krásou veľkolepé stavby toho času, kde Izrael uložil svoju truhlu úmluvy. Céder vábil k sebe pútnikov, že šli na Liban obdivovať jeho krásu. I Lamartine^[113] sa vybral naschvál do Sýrie, aby si mohol pohovieť v jeho tôni.

Išli sme dohora chodníkom, čo sa dvíha pomaly do vŕšku. I na tejto strane ideme v tôni stromov: miestami nachádzame zasa kriaky, akých sme ešte nevideli. Prizeráme sa, čítame mená, páčia sa nám: ale myseľ sa len zas vracia k stromu, čo stojí na kopci osamele. Vyšli sme dohora, skadiaľ je výhľad naokolo. Boli sme radi, že sa cesta vracia. Či chceme alebo nie, musíme prejsť popri cédri.

Nikomu nebude ľúto, keď si poprezeral iné stromy, že sa môže ešte raz nadívať na céder do sýtosti. On je chlúbou celého sadu.

Medzi inými stromy natrafili sme i na náš tis. Bol malý, ale sa drží statne. Jeho ihličie sa lesklo tuho na slnci, akoby sa chcelo chváliť, že sa mu dobre vodí v kamarátstve cudzích stromov od výmyslu sveta.

„I tento strom je pekný, keby bol väčší,“ ukázal na tis spoločník.

„Väčší býva zriedkakedy,“ odpovedal som.

Tis zriedka vidno veľký. Je tiež strom-podivín, samotár: je temer vždy sám, hoci zamiešaný medzi inými stromy. Netvorí skupiny, alebo práve celú horu tisinovú hocikde: usalaší sa len tam, kde sa mu zapáči.

Pri cédri našli sme mnoho divákov. Boli i takí, čo majú belasú knižku v ruke, ale i domáci, čo si prezerajú stromy a kriaky čosi pozornejšie než my, so zošitmi v ruke.

„Aká zriedkavosť!“ divili sa peknému stromu cudzí.

„Kvôli nemu sa vyplatí prísť,“ vravia iní. Ostatný pohľad na velebný strom, a už sme sa spúšťali na roveň.

Na nej sú plochy pažite, vykrojenej do štvorhranu. V nich dlhé hrady kvetín v radoch. Okolo hriadok vedú biele cestičky. Chodíme popri hriadkach, obdivujeme kvietie a rastliny, čítame mená zriedkavých rastlín na tabuľkách.

Medzi kvietím boli i tu pelargónie^[114] najkrajšie, a bolo ich mnoho druhov a odtienkov vo farbách. Pelargónii sa v Paríži vodí veľmi dobre: vídať ju všade vo verejných sadoch. Ostatne má sa dobre i na brehoch Magallanesa.^[115] Je kvet bez nárokov, prispôsobí sa hocikde a nehľadí na podnebie. Letné kvety poodkvitali a dohrali svoj zástoj toho roku. Dália^[116] a georgína začali vyvodiť, hlásajú nádherou a živosťou farieb, že jeseň nie je taká smutná, ako si namýšľame.

Medzi širokými cestami sú veľké plochy pažite, popri cestách ťahajú sa rady stromov z jednej i druhej strany, všetko skoro jednakého vzrastu a výšky, sťaby ich bol navyberal. Z nich len tak kypí život a sila; sú staré a mohutné, ale poslúžia ešte mnoho a mnoho rokov na ozdobu tejto podivnej záhrady. Na ne ešte zima nedýchla, nebadať na lístí červenkavých alebo práve žltkavých odtienkov ako po iných parkoch. Medzi inými vyniká gaštan bujnosťou a krásou. I platany sú vysoké a bujné, ale ich lístie nevydržalo. Začína tuším i padať; naľakalo sa hádam, že sa blíži zima.

Keď sme vystúpili širokou bránou, boli sme na brehoch Seiny. Bolo veľmi živo; mnoho ľudí vchádza, skadiaľ sme práve vyšli; nejeden s knihou botanickou alebo zošitom v ruke: čo idú do záhrady, nejdú všetko len za zábavou. Mnohí prichodia poučiť sa, poobzerať si rastliny a stromy, skúmať bližšie ich zvláštnosti a vonkajšiu podobu. Ich prítomnosť nám svedčí, že sme neboli v obyčajnom parku, ale vo vedeckom ústave. Čo sme si prezreli, bola botanická záhrada — „Jardin des plantes“.^[117]

Popoludní bolo na uliciach živo. I naša tichá ulička ožila. V našom dome odbavili obed, panie majú návštevy v salóniku, čo je hneď za chodbičkou: kde spáva v noci stará pani. Návštevy nedeľné: známi, hádam i rodinka.

„Dnes je veľmi pekne,“ prihovorila sa nám pani, vyjdúc na chodbu. „Celý Paríž je von.“

„I my sa zberáme niekam. Predpoludním sme boli v botanickej záhrade.“

„I botanická záhrada je pekná. Môj išiel trochu ďalej: na majer.“

Ani sme nevedeli, že naši majú von majetok.

„Vráti sa večerným vlakom,“ dodala.

„Veru sa i jemu zíde prejsť sa trochu v nedeľu.“

„Skoro každú nedeľu sa vyberie,“ vysvetľuje nám. „On sa prejde a zas nám donesie, čo treba: zeleniny, ovocia, zemiakov. Vystačí na celý týždeň pre domácu potrebu: nemusíme kupovať.“

„Jeho prechádzka je i užitočná i zdravá,“ poznamenali sme.

Tešilo nás, že majú domácnosť skromnú, ale že si žijú pohodlne a bez starosti.

Keď sme vyšli o chvíľu na ulicu, našli sme na nej hodne ľudí. Slúžky, vyobliekané v sviatočnom rúchu, poberajú sa na prechádzku. Starší, ktorým sa ťaží ísť z domu, povynášali si stoličky na chodníky: dívajú sa, čo sa robí, alebo sedia v spoločnosti a rokujú niečo. V rue du Bac sú už celé rady, čo vyšli a zberajú sa kamsi. V kaviarni nás obslúžila sama pani. Z dnukajších miestností vyšla slečna v klobúku a v pekných šatách, ktoré jej pristanú dobre. Na ruke mala prehodený kabátik, a či plášť, vzala si i dáždnik. Priateľky čakali na ňu pred miestnosťou: onedlho šli všetky tri kamsi na nábrežie.

„Pôjdeme na boulevard Saint Germain a sadneme na tramvaj,“ hotovili sme sa. „Pôjdeme len tak bez plánu, kam nás zavezie.“

Stali sme si k pomníku telegrafistu; vsadli sme do prvého vozňa, čo prišiel.

Doviezol nás o krátky čas na nábrežie, ale sa ho nedržal. Prešiel skoro hneď cez most na druhú stranu a viezol nás po Champs Elysées. Po cestách a chodníkoch širokej cesty prúdia sa húfy ľudí vo sviatočnom rúchu, celé rodiny s kočiarikmi a deťmi. Prevážajú nemluvňatá, nech sa kochajú, nech zažijú Paríža aspoň v nedeľu, nech vidia stromy, kúsok neba, hoci sa začína, žiaľ, zasa zaťahovať.

Veľmi dlho sme ani my nevydržali vo vozni. Prišli sme na také miesto, že sme museli zostúpiť.

„Je tu akosi veľmi pekne,“ rozhodli sme. „Vyplatí sa poobzerať sa bližšie, kde sme vlastne.“

Boli sme na Champs Elysées, ale na mieste, ktoré nás veľmi pútalo. Na veľkú cestu vychodila priečna ulica. Bola krátka, toľká, koľko jej môže vystať medzi dvoma budovami. Usalašili sa medzi staré stromy, plné života a košaté. Ich zeleň ide do temna ešte i dnes, na prahu jesene. Sady sú čosi v úboči, ktoré sa spúšťa na široké cesty. Ale ulica medzi budovami je rovná, veľmi široká a vyriadená tak, že nevidno na nej slamky. Protivným koncom vychodí na nábrežie, na rovné pole, ktoré je z tejto strany za riekou. Cez ňu vedie most, akého sme nevideli ešte v Paríži.

Paláce nie sú vysoké, len prízemné, ale sú vkusné, že bijú veľmi do očú, hádam i preto, že sú ešte nové. Staviteľské umenie pousilovalo sa, neľutovalo nákladov; vystrojilo ich chutne, skoro s prepychom. Palác napravo má nad portálom súsošie, ktoré predstavuje čosi alegorického. Predok mu vykrojili do oblúka, kde je vo výkrojku podchod pre povozy. I pred podchodom je zábradlie do oblúka, alebo bude skorej podstavec, na ktorý prídu sochy, ako bývajú pred vchodom do pekných palácov. Ináč je budova tichá, zatvorená; nebadať, že by v nej bývali. Iste akási verejná budova, hoci nevidno nápisu na nej.

I palác zľava je vkusný, prízemný, ale prízemie mu je čosi zodvihnuté. K portálu vedú schody skoro od chodníka na ulici. Keď ich prejdeš do polovice, prídeš na platformu: môžeš si postáť na nej, aby si nemusel ísť jedným dúškom dohora. Portál je veľký, obloky, ako i na druhom paláci, tiež zodpovedajú rozmeru stavby: sú široké a vysoké, s peknými rímsami a ozdobami štukatúrskej práce okolo rámov. Stavby sú ľahké, vystavené z cementu.

Budova zľava nie je opustená. Hlavné dvere otvorili dokorán, po schodoch ide hore-dolu hodne obecenstva; ale ich je vždy viacej, čo vchádzajú. Poznať, že je široké obecenstvo, čo sa premáva po schodoch: vidno jednotlivcov v cestovných šatách, v čiapkach a s dáždnikom. Nejeden nesie v ruke belasú knižku. Keď môžu ísť iní, prečo by sme nešli i my? Nikto nás nevolá, ale i my sme hostia veľkého mesta ako oni.

Vystúpili sme schodmi a vošli hlavnými dvermi. Dostali sme sa do predsiene. Ide do kruhu, pri stenách sú sochy, najviac poprsia na vysokých podstavcoch. Veľkými oblokmi padá svetla toľko, že je veľmi vidno vo dvorane, hoci vonku sa dosť dobre zaoblačilo a zberá sa zasa na dážď. Zostali sme v neistote, či ostať a začať prezerať sochy, čo máme pred sebou, či sa dať schodmi už či na jednu alebo druhú stranu, do dvorán alebo hádam do chodieb, do ktorých vedú.

„Ráčte oddať palice a dáždniky,“ zvolal človek v rovnošate s kovovými gombíkmi a čiapkou. „Palice a dáždniky!“

Oddali sme ich do šatne vďačne, veď iba zavadzajú. Boli sme už istí, že sme na dobrom mieste: v múzeu alebo v zbierke. Prezreli sme si povrchne predsieň a čo v nej bolo a pobrali sme sa za ostatnými do dverí napravo.

Čakal nás celý rad dvorán, chodili sme z jednej do druhej. Z poniektorej bol východ na dve strany: jeden do bočných dvorán, z ktorých sa zas prichodilo vrátiť. Na stenách sme našli obrazy, ako vidno, najviac novšie. Niektoré plátna veľké, iné menších rozmerov. Pred niektorým sme zostali dlhšie, hľadeli vnímať i podrobnosti; pred tými, čo sa ponúkajú oku i neskúseného diváka. Ale pomaly pochytilo nás rozčúlenie, ako sa stáva neraz divákovi, keď vkročí do novej zbierky. Videli sme, že máme mnoho čo prezerať, a nevedeli sme, odkiaľ vlastne začať. Pozornosť sa nám rozdrobila akosi, vnímanie prišlo o ostrie. Návšteva vyznela v pasívne prijímanie dojmov, ktoré nemajú vyzvať ozvenu alebo sa zachytiť trvale. Bolo by sa patrilo ísť pomaly, po všeobecnej prehliadke vrátiť sa znovu a hľadať podrobnosti, najmä pri tvorbách, ktoré sa ti prihovárajú prístupnejšou rečou, aby sme im vystihli ducha a myšlienku.

Žiaľbohu na takú prácu nebolo času ani príhody. Paríž nás schytil priveľmi, vzrušil mocnými dojmami. Komu je všetko nové, pozornosť mu letí na všetky strany. Videli sme i oznam, že zbierka je prístupná len do piatej hodiny: ostávalo teda času veľmi málo. Prešli sme niekoľko dvorán, keď tam kdesi ďaleko zapískali: bolo sa ponáhľať, iní tiež idú popri nás celým prúdom. Pripojili sme sa k nim, hádzali cestou pohľad napravo i naľavo. Vyšli sme na akési nádvorie. Pod ústreším, ktoré je na stĺpoch, zasa sochy. Biele, štíhle tvary mihajú sa nám pred očima; zovú, aby sme pozhoveli trochu. No boli sme zasa v predsieni; medzitým sa zišiel do nej celý kŕdeľ, že je temer plná. Koľko sa nás nahrnulo z vnútorných miestností, a nebolo jednako pozorovať, že by bola taká veľká návšteva. Niečo návštevníkov vyšlo pred palác, ostatní čakáme pred šatňou na palice a dáždniky.

„Prichodí sa nám vrátiť ešte raz,“ zastrájali sme sa, idúc dolu schodmi na ulicu. „V robotný deň bude lepšie, návšteva bude menšia. Obrazy treba prezerať pomaly a pri pokoji.“

„Môžeme si ich prezrieť kedykoľvek. Nehorí nám za pätami, aby sme sa museli náhliť.“

„Aké sú to budovy?“ pýtali sme sa spoločníka s belasou knižkou, ktorý si ich tiež obzeral veľmi pozorne.

„Petit palais, v ktorom sme boli; tento oproti je Grand palais.^[118] Ako viete, sú z výstavy; boli pavilóny a po výstave ich nechali na mieste. Bolo ich škoda zrútiť, držia sa veľmi dobre.“

„Dobre ich stavali!“ chválil som i ja. „Môžu dlho trvať.“

„Prečo nie?“ súhlasil on. „Zídu sa; sú veľmi súce pre výstavky a zbierky. Ako ste videli, majú svetla; veľká výhoda pri takých budovách.“ Hovoril veľmi zrozumiteľne, cudzím prízvukom a pritom pomaly. I on zhľadával slová, ale nemusel chodiť za nimi tak ďaleko ako my. „Grand palais teraz riadia. Budú ho potrebovať na akúsi výstavu, priemyselnú či akú. Sochy, čo prídu predeň, hotujú tiež kdesi: bude premena a ľuďom sa ukáže, akoby bol nový.“

„Nuž pracujú v Paríži!“ zvolal som. „Vždy vynájdu niečo.“

„Áno, usilujú sa,“ potvrdil i on.

„Majú výstavy radi, ako vidno,“ riekol som.

„Veď i majú veľký význam. Znamenajú pokrok a obnovu. Vidíte,“ pokračoval, ukazujúc budovy, „aká pekná pamiatka ostala mestu z výstavy.^[119] A z každej mu ostane čo-to; aspoň čo lepšia, trvácejšia budova. Mesto sa obohatí čím-tým, čo môže upotrebovať.“

„Ak nie iné, ostane mu aspoň pamiatka na veselé dni výstavkové,“ podotkol som ja.

„Ani taká pamiatka nie je bez osohu,“ uznal i on. „Povzbudí myseľ a dodá vôle do práce. Ale výstava priťahuje návštevu: mnoho návštevníkov znamená príliv peňazí a pozdvihnutie obchodu a priemyslu. Osoží i mestu: núti ho pripraviť sa na sviatok, urobiť opravy, uviesť lepšie poriadky, očistiť sa a ogabať, aby neostalo v hanbe. I obyvateľstvo sa prichystá na prijatie hostí, popraví hostince, kaviarne, neraz chytia sa do stavby nových…“

„V Rio de Janeiro som videl, i tam vystavili veľkolepé hotely pred otvorením výstavy,“ riekol som. „Neviem, či mnoho zarobili.“

„Tiež sa usilujú,“ uznal on. „Dobrý znak a pokrok. Čo na tom, ak niečo i utratia? Pokrok vždy ostane a pokrok vynahradí straty…“