ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vysadli sme na tramvaj a vozili sa po meste; prechodili sme z jednej trate na druhú, ako nám zišlo na um. Tramvaje sú skoro ustavične plné. Všetko ľud, čo sa berie po práci. Prechádzka nás utvrdila v presvedčení, že sme predsa len v meste dosť starom, čo žije svojím zvláštnym životom. V čom sa zjavuje jeho zvláštny byt? Kto by vedel odôvodniť? Sú skorej tušenia a dojmy.

Občianstvo je pracovité. My jediní sme azda, čo sa túlame naverímboha medzi množstvom. Po vozoch temer všade je obsluha ženská. Panie majú úradný kepeň a čiapku na hlave. Radosť pozerať, ako plnia povinnosť. V každom pohybe badať pečlivosť a zaujatosť o dielo. Nejdú od osoby k osobe s tvárou ľahostajnou alebo omrzenou, neblúdia v myšlienkach bohviekde, tmoliac sa medzi ľuďmi bez ducha a záujmu sťa stroj, čo vyberá groše a vydáva drobné. Aká úradnica, taký poriadok. Jeden zavadzal s veľkým košom vo vozni, úradnica mu povedala, prečo ho drží pri sebe. Čosi jej odpovedal, a ona ho chytro vyctila, že nevedel, kam sa obrátiť. Odredikal sa chytro k vodičovi a mlčal. Ale ona len duplikuje a duplikuje. Na šťastie musela ísť na zadnú platformu, kde vychodia a schodia. Bola zaujatá inou robotou a nemohla ho ľahko počuť: vtedy si úbohý človek vzdychol a riekol, i to veľmi ticho:

„Ach, ženy, ženy: Bože, zavaruj!“

Previezli sme sa dlhou ulicou, v ktorej badať život veľmi ustálený. V nej sú všetko malé obchody, remeselnícke krámy. Domce sú neveľké, obyčajne o jednom poschodí. Skerovali sme do akejsi bočnej, čo vychodí na ňu. Zavialo z nej pokojom a tichosťou. Domy sa utiahli z chodníka, schovali sa za záhradôčkou. Každý je osebe, má okolo seba ohrady, ale i vysoký múr. Do dvora vedie brána, pri nej dvercia s gombíkom od zvonca. Sponad múrov a ohrád sa prevesujú konáre agátov a gaštanov. Iste ulica, do ktorej sa uchýlili domy majetných, hádam i boháčov. Každý z nich predstavuje svoj svet: zatvorený pred vonkajším svetom. Jeden je skoro ako druhý: ale vniknúť cez ohrady a brány, a našiel by si v každom niečo iného: rozmanitosť svetov a pestrosť farieb.

Zosadli sme pred veľkolepou bránou, ktorá nesie címer s korunou tuším kniežacou a či vojvodskou. Brána je otvorená pohostinne, vošli sme cez ňu do parku. Od vchodu sa rozchádzajú cesty, cestičky a chodníky. V ktorú stranu sa obrátiš, všade nájdeš staré stromy, najviac gaštany. Na miestach sa prestierajú plochy pažite, niekde pri nich alebo v nich samých sú hriadky kvietia. Kvietie je obyčajné, aby ho nebolo ťažko pestovať, ale v okolitej zeleni je veľmi pekné.

Našli sme strechy na stĺpoch.

„Akési kôlne,“ hádali sme.

„A veru sa zídu, ak je vždy ako teraz.“

Kým sme sa vozili v tramvaji, bolo spŕchlo niekoľko ráz. Ešte dobre, že netrvalo dlho.

Po celom parku, kdekoľvek pod stromami, nájdeš stoličky. I okolo kôlní ich je hodne. Nikto nedozerá na ne. Na niektorej sedí osamelá pani a pletie alebo šije. Deti skáču, hrajú sa po pažiti a popod stromy. Robotný ľud prechodí z práce, lebo je večer. Možno park im padne do cesty a možno robia okľuku kvôli pôžitku môcť cezeň prejsť.

Prechádzali sme sa do chuti popod stromy: prvý raz po toľkých rokoch. Vrátili sme sa na mrkaní do mesta. Šli sme tou istou ulicou, ako prvej, ibaže pešky.

Na jednom rohu dlhej ulice sme zazreli dom, ktorý sa nám veľmi zapáčil. Bol neveľký, stavba iste stará. Múry sú pevné, vydržia akiste niekoľko století. Na prvom poschodí je pavláčka, čo padne do rohu ulice; zábradlie má z kovaného železa, v zohýbaných tyčiach. Na ňu vychodia dvere, ktoré otvorili, iste aby sa izba prevetrila. V prízemí sú obloky, na nich tably maľované vo farbách živých. Na dome je výves s nápisom: „Restaurant“.

„Poďme pozrieť,“ navrhol som, „ako varia: či po starosvetsky a či podľa novej módy.“

Spoločník sa neodhŕňal.

„I mne sa zunovalo krvavé mäso.“

„Čiže dávno, čo som nebol v starosvetskom hostinci,“ zvolal som. „Ako dobre sedieť v niektorom! Sťaby prisadli k tebe minulé veky a rozprávali veci staré, o ktorých už dnes nechyrovať.“

Hneď za rohom domu boli dvere. Neboli vysoké ani široké, ale boli pevné, hrubé, iste dubové. Urobené sú z dosák, že v prostriedku je kríž a po strane štyri polia. Kríž vyčnieva, ale nie priveľmi, nad plochou polí. Aby neurážal, okraje mu prikrojili rezbami, zostrúhali ich šikmo v ozdobných zákrutách a krivkách. Rám, ktorý drží polia, má zúbky a rezbičky dookola. Kľučka je mocná, železná, ale vycifrovaná pekne. Na dverách visí klopáč, tiež zdobený, všakovak ohýbaný.

„Škoda upotrebovať a drať takú starožitnosť,“ pomysleli sme si. „Dvere so všetkým činom zaslúžili by ísť do múzea.“

Pitvorec je nie priestranný. Len aby si sa mohol v ňom obrátiť. Z neho vychodia strmo dohora neširoké schody.

V miestnosti sa iste zadivili, skadiaľ sa berú takí hostia. Za stolom hrali karty traja vojaci a jeden občan v najlepších rokoch. Hra ich tuho zaujímala. Boli veselí a zhovárali sa živo. Keď sme vstúpili, obzreli sa. Pomysleli si hádam, čo nás sem zavialo. Nepovedali nič, hrali ďalej, ale začali hovoriť tichšie. Vojaci boli šuhaji vysokí. Hlavy sa im leskli, už či od pomády alebo vodičiek. Rovnošatu mali čistú, svetlokávovej farby, priliehala k telu, že bola naozaj elegantná. Poznať vo všetkom, že páni poddôstojníci dajú na seba. Myslím, že boli poddôstojníci, mali na rukávoch široké žlté pásy.

Sadli sme k bočnému stolíku pre dve osoby. Bol už prikrytý bielym obrusom, rozložený bol i riad pre dve osoby. Občan sa zodvihol, keď sme si sadli. Jeho spoločníci musia pozhovieť za ten čas, kým sa vráti.

„Čo sa bude páčiť?“ spytuje sa nás.

Jeho francúzštine sme rozumeli dosť dobre.

„Radi by sme večerať,“ odpovedáme.

„Rozkážete pečienku alebo ryby?“ spytuje sa.

„Máte i ryby?“ zadivili sme sa. „Budú čerstvé?“

„Môžete sa spoľahnúť. Rýb nedržíme z jedného dňa na druhý. Skazia sa veľmi chytro.“

„A aké ryby máte?“

„Maquereau,“^[34] odpovedá.

„Pečený na žeravom uhlí?“ pýtame sa.

„Obyčajne ho tak pečieme,“ usmial sa trochu, neviem, či na našej francúzštine a či na zvedavosti.

„Uvidíme teda, aký bude maquereau,“ riekli sme. „Ale jednu vec ešte!“ Zadržali sme ho, keď už chcel ísť: „Aby bol dobre pečený.“

On len trochu prikývol hlavou.

„Bude sa páčiť trochu piva a či vína?“

Páni poddôstojníci pili pivo, mohli sme si ho i my pýtať. Ale bolo trochu bledé, akosi sa nám nepáčilo. Farba pri pive nerozhoduje veľmi: ale či predpojatosť alebo nie, nedôverovali sme mu.

„My by sme vína, ale nie hneď; keď príde večera.“

„Veľmi dobre,“ prisvedčil a vzdialil sa zadnými dvermi.

Maquereau je ryba, ktorú lovia i na Jadrane. Ak je nie ona, teda jej bude iste podobná. V Dalmácii sa volá „škúž“.^[35] Nie je nikdy veľká, na kilo ich ide šesť, skôr ešte sedem. Keď ju upečú ako svedčí, je veľmi chutná. Na žeravom uhlí ju žiaria, kým sa nepripečie kôrka. V lete sa túla v kŕdľoch ako sardely alebo lokardy.^[36] Niektoré leto, keď ich lovia mnoho, odvážajú ich do fabrík na konzervy.

Čakali sme teda, aká bude príprava. Nalakomili nás vo Vigu: kuchár na lodi nás počastoval čerstvými sardelami, čo práve boli ulovili. Tiež ich upiekol a prižiaril, že by ich lepšie nikde neboli mohli pripraviť.

V pitvoríku počuť kroky, pri dverách sa zastavili. Iste noví hostia. Obrátili sme sa, akí hostia idú.

„Hola!“ ozvalo sa veselo a udivene.

Výkrik údivu, ale i pozdrav, ako v Španielsku pozdravujú priateľov.

Vo dverách reštaurantu stojí náš priateľ a pani.

„A vy tu? Ako ste potrafili?“ pýta sa rozčúlene, utierajúc si čelo. „A my sme vás práve hľadali!“

„Boli sme v mestskom parku, a keď sme sa vracali, zapáčil sa nám zvonku tento hostinec. Vošli sme probovať, ako je v ňom,“ vysvetľoval som mu.

„Teda náhodou? Ani ste nevedeli?“ divil sa veľmi.

„Veru len náhoda,“ ubezpečovali sme.

Rozosmial sa chutne, bol natešený.

„No, ozaj, zvláštna príhoda! Veď my tu bývame!“ zvolal veľmi uradovaný. „Páči sa vám naozaj?“

„Keby som bol o ňom vedel,“ riekol som, „vďačne by som bol v ňom ostal.“

„Nuž vidíte!“ zvolal rozčúlene a utieral si čelo. „Naozaj ma teší. A či ste si rozkázali niečo?“

„My budeme maquereau.“

„Dobrá vec!“ zvolal. „Ja na večeru iba mlieko. Po veľkých výstupkoch na lodi zíde sa zaviazať gágor. Ale dnes budeme i my maquereau. Ale aby si ho pripravil ako svedčí!“ zahrozil hostinskému tiež španielsky. Ešte mu niečo hovoril euskarsky,^[37] v reči Vaskov. V jeho ústach po širokej, mäkkej a hladkej španielčine znela prastará euskarčina akosi tvrdo až hrozive. Nikdy som nepočul túto reč hovoriť tak mocne a výrazne. „I on je krajan,“ vysvetľuje nám, ukážuc na hostinského. „Nájdete nás, priateľu, všade po troche rozosiatych okolo Viskajského zálivu.^[38] Hniezdo je vo vrchoch v Guipúzcoa,^[39] kde je naša Vascongada.^[40] Ale i v južnom Francúzsku nás je niečo. Tento sa zatáral do Bordeaux. Ale i v Paríži ich nájdete, koľko chcete.“

Bol rád, že môže rozprávať v svojej reči, popýšiť sa krajanmi. Reč svoju užívajú len v rodine, v spoločnosti ju hovoria, len keď sú medzi sebou. Z verejného života je vytisnutá. Literatúry nemá, tuším nikto v nej nepíše. A predsa nezanikla. Udržuje sa od pravekov. Cítia k nej mocnú prítulnosť, ale i jedni k druhým. Pomáhajú si, keď sa snímu v cudzom svete. Náš šedivý priateľ bol rád, keď sa mohol pochváliť, že je Vasko. A môže byť pyšný na svoj pôvod. Jeho národ je veľmi starý, pôvodný, nevyšiel z miešaniny pri sťahovaní národov. Jeho ľud je zdravý, mocný, pracovitý, veľmi skromný a sporivý, súci do sveta, veľmi zachovalý a statočný. Striezlivosť je jeho najväčšia chlúba. Vaska všade radi vidia a do práce ho prijímajú vďačne, lebo je spoľahlivý a mravne nepokazený.

„Medzitým vám ukážeme, kde bývame,“ pozval nás.

Vyviedol nás hore strmými schodmi, on popredku. Navrchu schodov bol akoby pitvorík; počkal, kým všetci budeme spolu, a otvoril dvere.

„Naša izba!“

Nebola vysoká, ale bola priestranná. V kúte bola široká posteľ. Kasňa bola futrovaná pekným drevom, zrkadlo bolo v peknom ráme, nočné stolíky boli na vyšších, tenkých nohách.

„Tu je naša hospoda. Stadiaľto sa dívame na svet,“ dodal, idúc k dverám, otvoreným dokorán. Viedli na pavláčku, ktorá je práve na rohu domu. „Rád pozerám na ulicu, čo sa robí, keď nemám inej roboty.“

„Z ulice vidno práve vašu izbu s pavláčkou,“ riekol som mu, „a zapáčila sa mi veľmi. Máte byt veľmi pekný.“

„Vidíte, ja som sa vám okúňal povedať, kde bývam,“ priznal sa. „Viete, nie je moderný: ľudia v dnešných časoch radšej, čo je nové, moderné. Ja, priateľu, radšej už takto. Okázalosť veľmi nemáta u nás.“

Z prízemia začal vystupovať tuhý zápach škvareniny.

„Škvarí ju krajan, škvarí na uhlí. Dáva si záležať. Chcel by sa učlovečiť,“ pochvaľuje si náš priateľ. „Uvidíme, čo uškvarí.“

Chutný zápach zdola nás vyvábil z izby. Pobrali sme sa dolu schodmi.

„Nezatvoríte dverí na izbe?“ spytujem sa. „Bude vám vôňa zo škvareniny cez celú noc.“

„Zatvoríme?“ pýta sa panej, malomocný akýsi, sťaby si nevedel poradiť. „Čo len vôňa, mňa by nemrzela.“

„Azda necháme izbu, aby sa nabrala vôňou z kuchyne. Veď to predsa nikomu nelahodí!“ okríkla ho pani.

„Preto sa spytujem. O tých veciach tiež rozhoduje vkus. Mne nezavadzia, inému sa nepáči. Koľko krajov, toľko obyčajov. Kto aké nervy má.“ A doložil, privierajúc dvere: „Moje sú ani z ocele.“

„To už veru, vidí boh i svet!“ odvrkla pani, azda viac pre seba, než pre širšie kruhy.

Večera bola naozaj skvelá. Škúže upiekli dokonale a priškvarili. Krajan vedel zaobchodiť s rybou na žeravom uhlí. Iste ho ovieval krídlom, aby sa žiarilo. Doniesol víno vo fľaši veľmi neúhľadnej. Bola zanedbaná, zatiahnutá akousi hmlou, že sme nemohli rozoznať ako svedčí, čo je v nej. Nášmu priateľovi doniesli v krčiažku dobrého prevareného mlieka. Pani tiež pila pri stole len mlieko. V Argentíne na mnohých miestach pijú pri stole mlieko, keď liehových nápojov nechcú alebo nemôžu užívať. Vody sa akosi stránia, azda že je nie všade dobrá. Ale i kde ju majú veľmi dobrú, neublížia jej.

Naliali sme si z fľaše po troche do pohárov. Víno z nepeknej fľaše, zatiahnutej škaredou hmlou, bolo čisté ani krištáľ, bledožltej farby. Voňalo tuho z pohára.

„Veď je to veľmi jemné vínko!“ zvolal priateľ. „Lagan krajan doniesol mi ho pod nos na pokušenie. Nevieš, že som dnes nemal piť víno? Na lodi som sa prehrešil. Vodu piť som nechcel, pivo nemôžem a mlieka nebolo. Už čo ako, prestúpim zákon. I mne náprstok.“

Prehrešil sa zasa, ale nie veľmi. Vypil len trochu z pohárika, ale pil ako znalec.

„Starého vína, lotor, doniesol. A fľaša aká nekaľavná…“

Prezeral vínko a poťahoval vôňu z neho.

„Škoda, že fľaša nedostala iných hostí. Boli by ju lepšie uctili,“ riekol som ja. „My jej, ako vidím, neublížime. Vínko sa ukazuje veľmi nevinne takto. Ktovie, či by nezohrialo uši, keby s ním kto vstúpil lepšie do priateľstva.“

Za rybacinou navrhol priateľ:

„Ešte si dáme roquefort.^[41] Raz sme sa prehrešili: či prehrešíme viacej alebo menej, tak alebo tak sme už v hriechu.“

Pani poznamenala:

„Len čo z toho vykvitne?“

„Nuž náprstok vína, to vykvitne!“ zvolal veselo. „Syra nejem skoro nikdy. Ale byť vo Francúzsku a nejesť syra bolo by, priateľu, temer neslýchané. Každá krajina má niečo svojho. Francúzsko má svojho mnoho. Preto každý rád nakukne doň. Ani ja som nikdy neobanoval, priateľu, nikdy, cesty do Francúzska. Ani som ich nerobieval zadarmo.“

„A čo bude zajtra robiť hlava?“ usmiala sa pani. „Po smiechu býva plač.“

„Veru nehodno sa pechoriť!“ prikývol on. „Ale o tom potom. Zajtra dajú zrno do rozsievky, zanesú ho pod iné nebo, ďaleko. Rozhádžu nás, priateľov, každého v inú stranu. Ako sa kocháme spolu pri tomto vínku, v priateľskom kruhu! Zajtra vy do Paríža, pozajtra ja do San Sebastiana. Taký je život, priatelia…“