ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pochválili sme veliteľa domu, že nás nepustil do chrámu. Po dlhej návšteve vo dvore a po zbierkach v múzeu návšteva by sa nevydarila dobre. Dobre padne trochu odpočinku medzi jednou a druhou prehliadkou: bolo by priveľa prezerať všetko odrazu.

Popoludní sme sa usilovali prísť zavčasu.

Keď sme prišli na pozemky, čo sú v neporiadku, rozhrabané a rozryté, kde počali stavať klietky z trámikov a rohov, boli by sme predsa nedbali vedieť, čo to stavajú.

Spýtali sme sa strážnika, čo stál na nábreží, neďaleko pozemkov.

„Chystajú výstavu,“ odpovedal on.

„Zasa výstava?“ zadivil som sa. „Aká?“

„Ja myslím, že bude súca,“ odpovedá.

„Nuž bezpochyby,“ prisviedčam. „Keď ju robia, urobia ju ako má byť. A z ktorého odboru bude?“

„Čo sa tyče odboru — odboru,“ začal sa prehrabávať v knižočke, „odbory vám rozoberie, kto sa zaoberá nimi. O poučenie o odbore museli by ste sa obrátiť na odbor, čo má výstavu na hlave.“

Hovoril pekne, vyslovoval dobre. Radosť sa bolo s ním zhovárať. Nestál, myslím, o rozhovory s nami, ale čo povedal, povedal pekne a kvetnate.

„Kedy ju otvoria?“

„V októbri tohto roku.“

„Ale im ostáva málo času!“ zľakli sme sa. „Chybí mnoho stavať.“

„Možno vyšli z času,“ uznáva i sám strážnik. „Ale v tých veciach ja by mohol máločo odpomôcť. Budú azda robiť poriadky v odbore výstavy. Do tých čias mne nedali ani úpravy, ani vývodu, ako stoja a čo kujú…“

Poďakovali sme strážnikovi.

„Veľmi vďačne, tešilo ma všestranne,“ a salutoval.

„Aký je pevný v zásadách,“ žaluje sa spoločník. „Nedajbože vylákať ho na pole rozhovorov.“

„Iste zbadal, že sme prišli učiť sa od neho, ,pekne po francúzsky‘. Myslí si, že je strážnik, a nie aby rozdával múdrosť zadarmo,“ dovtípil som sa.

Bol tam akýsi pán, podujímateľ stavieb, alebo hádam palier. Chodil sem a ta ako človek, ktorý nevie, kde mu hlava stojí. Vidno, že dozerá nad robotou, alebo ju práve vedie.

„Ako vidíme, ide byť zase veľká výstava,“ prihovorili sme sa.

„Nie najmenšia, nie najmenšia,“ uznal i on. „Ale zasa neprekračuje medze. Bude toľká, koľko jej treba.“

„Aká bude výstava?“

„Pousilujú sa, aby bola slušná,“ on na to.

„V ktorom odbore sa bude pohybovať?“ pristupujeme bližšie k samej veci.

„Pohybovať by sa nemala; staviame pevné pavilóny.“

„Ktorého odboru sa bude držať?“

„Odborov ich bude hodne. Kto príde, budú hľadieť, aby sa mal na čo dívať. Bude akosť a, myslím, i rozmanitosť.“

„Hospodárstvo alebo priemysel?“ dobýjali sme sa bližšie k veci.

„Doplňuje jedno druhé,“ vysvetľuje nám. „Ako tretí v spoločnosti pripojí sa obchod. Priemysel sa chová z hospodárstva. Hospodárstvo sa opiera o priemysel. Obchod robí miesta, aby sa neudusil roľník a priemyselník od nakopenia výrobkov. Obchodník by zas vycivel od chudokrvnosti, keby nemal čím kupčiť. Reťaz, čo drží dovedna, ohnivo k ohnivu.“

„Zaujme veľké miesto?“ načali sme z druhej strany, že pristúpime k veci a dostaneme sa k podrobnostiam. „Bude ho, ak zapracete všetky pozemky, čo ste rozrobili, stavbami.“

„Budeme hľadieť, áno,“ odpovedal, „aby sa návštevy nenudili. Volať zo všetkých strán ľudí: ,Poďte sa pripáčiť, niečo vám ideme ukázať,‘ a ukázať im veľké nič alebo Potemkinove dediny tiež by nás nectilo. Budú sa mať na čo prizerať, Grand palais tiež upotrebia. Vzali ho do výrobku: vidíte, príde predeň socha a či súsošie, oblúkom. Bude nie najhoršie. Čo ukážeme cudziemu tu a zasa tam, nebude sa mu máliť, nepôjde azda sklamaný.“

„To už nie,“ prisvedčili sme. „Spojíte zábavné s užitočným.“

„Bude sa doplňovať jedno druhým. Bez doplňovania nikam, najmä v týchto podujatiach,“ poučoval nás. „Kde nevystačí užitočnosť, doplní ju zábava.“

„Zasa príde mnoho hostí. Naznášajú groša do Paríža,“ prorokovali sme. „Najmä ak budú vystavené články, čo pútajú. Budú nové vynálezy?“

„Bude i nového čosi,“ sľubuje on. „Ľudský duch nezaháľa. Ide s pokrokom. Výstava je vždy ako medzník na dráhe pokroku.“

„Budú i odpredávať z výstavných článkov?“ vyzvedali sme sa.

„Obyčajne po výstavách idú na odbyt veci, čo sú potrebné a čo sa osvedčia.“

„Príde peňazí do Paríža,“ opakovali sme. „Od návštev i od kupovateľov.“

„I zišlo by sa veru,“ usmial sa, „hádam väčšmi než kedy inokedy. V dnešnom čase je zdravšie prijímať cudzie peniaze, než vydávať svoje.“ Zastal a doložil: „Úfam sa, i vy prídete a obzriete si, čo vystavíme. Čo oči vidia, srdce uverí. Vlastné oči vás poučia lepšie, čo všetko bude, než by vám ja mohol opísať.“

Obzeral sa jednostaj po priestranstve, kde kypí robota, hocpriam je nedeľa, deň odpočinku. Zbadal, že ho tam niekde potrebujú.

„Práca súri, čas krátky: prichodí využívať chvíľky, ako spieva ktorýsi básnik v latine.^[191] Ja som ho veru nečítal, iba čo mi ho spomínali,“ vyhováral sa. „Musím ísť niečo prizrieť, odpusťte!“

Zanechal nás na pozemkoch, kde práca kypí na všetky strany.

„Dobrý znak, že sa podberajú na výstavy,“ vraví sused. Prikvitol k nám práve, keď nás pán nechával. „Hľadíme si pretrieť oči, počíname robiť. Azda sa začneme pretekať v robote a kupectve a vyšumia z hlavy márne chúťky a fuky. Z nich by sa beztoho nevykľuvalo nič poriadneho.“

„Veď by sa len predbehávali v dobrom a nepriečili sa,“ riekol z nás ktosi. „Hoci by sa pasovali v priemysle a obchode, najmä v lacnote.“

„Príde všetko pomaly. Najprv veci praktické a najpotrebnejšie pre život. Neskoršie, možno, uvidíme, ako sa začnú pretekať v umení a mravných hodnotách. Bodaj by v tých veciach hľadeli vyniknúť jeden nad druhého. V láske a znášanlivosti napríklad.“

„Je zvláštne, ako sa nemôžeme dozvedieť, akú výstavu chystajú,“ žalovali sme sa. „Spytovali sme sa strážnika, zasa pána, čo bol s nami: odpovede nedajbože sa dočkať.“

„V tých veciach,“ poučuje nás sused, „najlepšie ísť si pýtať úradné rozhľady o výstave. Niečo mi povedali, že bude ako priemyslová.“

„Bude veľká na také prípravy.“

„Podistým,“ prisvedčil. „Nezabudnite, že je na pôde osvedčenej. Na tomto istom mieste, na poli pred Invalidovňou, bola i veľká svetová výstava roku 1900.“^[192]

Ľudí prichádza. Hľadajú cestičku medzi hrádzami a hŕbami zeme, čo vyhádzali popri nich. Zem sa rozmočila, čosi i primiesila. Priechody cez mláky nie sú najkrajšie. Miesta, kde rozmiesili, nehodno týkať, kto nechce, aby sa mu nenalepilo zeme na obuv.

Keď sme prišli na nádvorie, kde je chrám, našli sme už mnoho sveta. Hore schodmi sa poberajú temer prúdom. Medzi návštevníkmi prišla nám do očú zaujímavá postava. Bola ešte mladá, mala biele oplecko, skoro ako slovenské, ibaže nebolo na rukávoch výšiviek a rukávy idú čosi niže lakťa. Biele oplecko pekne sa odráža od tmavého živôtka z baršúna, okrášleného šnurovaním. Červenkastá sukňa, biele pančuchy a črievice doplňujú kroj, ktorý je vkusný a elegantný. Kroj pristane švárnej dievčine, ktorej postava je svieža a hybká. Tvár devy priťahuje pohľady všetkých. Kypí z nej zdravie, mladosť, okolo nej svetlogaštanové vlasy v bohatých vlnách tvoria chutný rámec. Oči sa usmievajú na svet, hľadia veselo a bezstarostne, na mladej tvári kvitne úsmev. Ale je hneď v rozpakoch; nevie, kam sa podieť od pohľadov, čo visia na nej, ktoré priťahuje svojím sviežim zjavom. Na hlave skoro v samom tyle má širokú čiernu stuhu vo voľnom uzle; jej záhyby stoja jej za hlavou sťa krídla.

Prišla z Elsaska s družkou navštíviť Paríž: najkrajšie devy, ako hovoria, z krajiny, ktorá sa ešte nespamätala od radosti, že sa vrátila pod Francúzsko.

„Môže sa prísť ukázať Parížu,“ riekol sused. „Je ozaj zjav — hm, že človeku prichodí banovať, že je nie starý Paríž, aby mohol prijímať také návštevy…“

Tuším, že všetci, čo sme boli pred chrámom, pozabudli sme na chvíľku, kde sme, čo tu hľadáme. Zastali sme, sťa by sme sa boli zriekli a obdivovali ju. Pohľad jej modrého oka, trochu hanblivý a vyhýbavý, okúzlil diváka. Ja som sa zas radoval, že si aj inde, nielen u nás, pekné devy vážia národný kroj. Prišla, hľa, v ňom do samého Paríža, ide v ňom navštíviť hrob veľkého cisára^[193] a doniesť mu svieži úsmev krásnej tváre. Pošmúrna budova akoby sa bola rozveselila, pozabudla, koho skrývala v lone, a stratila niečo z prísnosti.

Deva sa zmiatla. Bolo jej iste trápne, že sa všetko na ňu díva: hoci ju nemal prečo uraziť alebo nahnevať náš obdiv. Stratila sa sťa vidina v portáli. Ostatní vystupovali za ňou, my sme sa tiež poberali k vchodu.

Kostol je veľký a vysoký, ale jednoduchý. Oveje ťa v ňom duch dávnych časov, čo odzneli. Zbierka zástav pod klenbou nám je už len pamiatka na časy, keď ľudia zápasili náružive o zásady, čo držia za dobré a užitočné. Niektorá je rozstrieľaná, iná rozdriapaná v kusoch. Ešte je na nich písmo dávnej doby, ktoré my už ledva rozoznávame, ale ktoré rozochvievalo mocne vtedajších ľudí a nedalo im umierať na posteli.

Prešli sme do múzea, čo je v susedstve. Obsahuje málo predmetov: všetko veci, čo sa vzťahujú na smrť Napoleona a na prenesenie jeho tela do Paríža. Cisár za života zaplnil svojím menom stránky histórie. Myslel, že riadi jej beh, že jej dáva smer na budúce veky. Ale história vodila jeho za ruku, svoje dieťa, kým ho potrebovala. Keď jej nebol treba, zabudla naň na ďalekom ostrove a išla svojou cestou. Cisár vädol, umrel v kruhu najlepších priateľov, čo sa nebáli ani vyhnanstva, aby mohli zostať pri ňom.

„Dámy a páni, palice a dáždniky!“ volajú na nás odo dverí.

Málokto vytiahol nohu z domu v tie dni bez dáždnika. Bolo ich už mnoho v stojanoch.

Kto vstúpi do miestnosti, najväčšmi sa zadíva na tvár cisára. I po smrti púta mocne. Gypsová snímka, čo mu urobili z tváre iste hneď po smrti, vydarila sa úplne; je sama v sebe hotové umelecké dielo. Je výrazná a pekná; poznať, že dýchol na ňu pokoj smrti, zahnal odrazu všetky stopy útrap a zemských starostí. Vyčítať z nej akoby radosť a uspokojenie, že všetko zemské sa skončí pred bránou večného pokoja. Nepoznať na nej chradnutia, čo zanechávajú dlhé choroby na tvári mŕtvych. Ukazuje sa nám tvár človeka skoro ešte zdravého, ktorý zatvoril oči a usnul pokojne. Chúlostivý a bojazlivý divák nemá sa jej čo báť, lebo si neodnesie zlého dojmu, i ak by pristúpil bližšie a obzrel si ju pozorne. Položili ju na čierny podklad a zavili do bieleho závoja, že z neho vidno iba samu tvár.

Vystavili rakev, v ktorej ho doviezli do Paríža, pohrebný voz, čo ho doviezol. Povoz je jednoduchý pohrebný voz, dôkladnej práce, bez ozdôb a zbytočných okrás. Sem uložili i hrob zo sv. Heleny:^[194] štvorhranný, ťažký kameň bez nápisu i s rámom, tiež z kameňa, do ktorého vsadili náhrobný kameň.

Z múzea sme prešli do hlavnej miestnosti. Jej prostriedok, čo zaujíma najviac miesta, ide do kolesa, naokolo sú akoby pobočné miestnosti alebo loďky: ide sa do nich dvoma-troma schodíkmi, lebo sú čosi vyvýšené nad prostrednou čiastkou. Svetla je všade dosť, hoci nieto oblokov na stenách. Nebadať nič smutného alebo pošmúrneho na tomto mieste, čo by mohlo zaraziť, ako nás zarazili napríklad komôrky v Panthéone. Povaly vlastne nieto, len nad pobočnými loďkami je klenutie: nad prostrednou vznáša sa kdesi vo výške vzletná kupola. Jej farebnými sklami leje sa pomedzi štíhle stĺpy svetlo a padá odhora do miestnosti, že zalieva všetky kúty, i keď je nebo zatiahnuté ako teraz.

V prostriedku dvorany je zábradlie z čierneho mramoru, človeku asi vyše pása. Asi také zábradlia bývajú okolo nádherných studní, keby nemalo, čo je pred nami, priemer taký veľký. Pristúpili sme k nemu a pozreli doň, akoby sme hľadeli ozaj do studne. I tam dolu je miestnosť do kruhu, v nej sú naokolo stĺpy, čo držia podistým bočné klenby, na ktorých spočíva podlaha, kde stojíme. V jame je podstavec dosť vysoký, podlhovatý; naň položili rakev cisára, ktorá je cele jednoduchá, bez okrás, vytesaná z tmavého mramoru.

Návšteva si postojí pri zábradlí, zahľadí sa do hĺbky pod kupolou, kde uložili slávu a pýchu veľkého národa. S úctou sa zadíva každý na hrob, kde je vlastne nie človek, ale celý odsek minulosti, so všetkým, čo doba vyniesla na svet dobrého a zlého. On bol predstaviteľom, nosičom ideí, snáh a námah, bol pánom Európy, pred ktorým sa triasli tróny a korili národy. Bol chlúbou a pýchou národa; jeho vojská, kade prešli, zaniesli nové zásady a myšlienky: o slobode človeka, o jeho právach, o právach národa.

V pobočných miestnostiach sú hrobky jeho ľudí. V jednej z lodiek je hrob jeho brata Jozefa, kráľa španielskeho, v inej Jerôma, kráľa Westfálie. Hroby jeho maršalov tiež našli miesta pri hrobe pána, ale i dobrého priateľa. Pod kupolou odpočívajú všetci, čo pomohli tvoriť v Európe novú dobu a siať medzi národy nové snahy.

Zišli sme schodmi, ako že pôjdeme do samej hrobky. Ale je zatvorená obyčajným návštevám: ostal nám prístup iba do chodby, čo ide okolo nej. Na mramorovej stene sú dvere, čo vedú do hrobky, zatvorené. Nad nimi je napísaná zlatými písmenami výpoveď jeho poslednej vôle: „Žiadam mať posledný odpočinok na brehoch Seiny v lone národa, ktorý som toľme miloval.“ Národ naň nezabudol. Vyplnil mu verne poslednú žiadosť: dal ho po rokoch preniesť do hlavného mesta, na brehy Seiny, a uložil ho do tohto nádherného hrobu. Život mal ako nikto, ale i hrob má ako nikto.

Návšteva hrobu pôsobila i na nás mocným dojmom. Keď sme vyšli z chrámu, myseľ ešte visela na pamiatke veľkého človeka. Trvalo chvíľu, kým ju odtiaľ vyviedla prítomnosť, skutočná a zdravá. Za Invalidovňou zašla nás krása ulíc, čo sa rozchádzajú v parkoch a stromoradiach. Stáli sme v nádhernej avenue de Tourville, ako sme vyšli za Invalidovňu. Do nej vchádzajú práve proti nám ulice de Breteuil, de Loevendal. Veselé stromoradia, v slnci, v ich tôni paláce, kypiaci život na uliciach a cestách pôsobia tuhou protivou po tichu, čo vládne v dome Invalidov, najmä okolo hrobu imperátora. Návštevy, čo priputovali k nemu, ktovie z ktorých končín sveta, trúsia sa mlčanlive, idú za Invalidovňu, do skvelých ulíc, čo sú za ňou, alebo na pozemky, kde stavajú pavilóny na novú výstavu. Odnášajú si mocný dojem, čo ich zašiel v stánku, posvätenom vojenskej sláve.

„Mohlo by sa povedať, že sú nie obyčajní navštevovatelia a zvedavci, ale skôr zbožní pútnici…“

„Nemôže nik povedať, že Francúzi zabudli na Napoleona,“ riekol sused. Ukázal na jednotlivcov a rodiny, čo vychodili z chrámu, všetko ticho a vážne, zaujatí myšlienkami. „Tí sa neodhodili od neho.“

„Ani ho nezabudnú,“ ubezpečoval iný. „Majú radi slávu, priťahuje ich a púta. Vojenským cnostiam sa koria.“

„Cennejšia je ich prítulnosť, že ide z národa, ktorý je triezvy a miluje pokoj. Francúz je predsa najšťastnejší, keď sa môže venovať celou dušou občianskej práci.“

„Majú k nemu prítulnosť, ako vidíme, ešte dnes, po celom století: a myslím, budú ju mať vždy,“ riekol sused. „On stelesňuje vojenskú slávu národa, ale nie iba samu slávu. Nemali len jeho; mali mnoho šťastných a talentovaných vodcov od počiatku histórie až dodnes. Máloktorý národ ich mal naporúdzi ako on, keď nadišla chvíľa narábať zbraňou. On bol nielen vodcom, ale i nosičom poslania, hoci mimochodom, alebo hádam i nechtiac, ktoré národ vzal na svoje plecia. Nesúc ho, žil deň slávy a dobu hrdinstva, keď stál proti celému svetu v službe svojho poslania. On, čo odpočíva, bol mu vodca, nástroj jeho vôle, v službe jeho ideálov. Bol ich nosičom, lebo ako víťazil na poli, tak i rozsieval ideály slobody. Služby, čo vykonal myšlienke slobody hoci mimochodom, alebo nechtiac, odpláca mu vďačný národ, že ho prijal do lona a jeho pamiatku nosí v srdci.“

Medzi návštevníkmi bola skutočne väčšina domácich, hoc ani cudzích nechybovalo. Najviac boli občianskeho stavu, ľudia pokojní a skromní, ktorí sa veru nezanášajú svetobornými myšlienkami: a predsa si radi postoja ľudia práce a pokojného zamestnania nad hrobom slávneho vojaka. Ich nevojenská, pokojná myseľ v tie časy zabieha nebodaj na iné nivy, než na akých rastú občianske starosti a pevné zásady. I jednoduchý človek rád okúpe dušu v ovzduší ideálov, keď i nevie, ako by im mohol slúžiť. Prežíva i on aspoň v mysli veľký deň, čo ho národ prežil.

Prešlo popri zábradlí mnoho vojakov, ale i poddôstojníkov všakových odvetví. Im bude radosť prísť na hrob, v ktorom leží stelesnená čistá sláva ich národa.

„Nik by nepovedal,“ ukázal sused na vojakov, čo vychodili z kostola väčším kŕdľom, „že títo chlapi pochodia z vyžitého, skazeného koreňa, že ich ľud je odsúdený na smrť a ide zmiznúť zo sveta.“

„Nie veru, majú sa dosť rezko k životu,“ riekol iný.

„Ani ja nevidím zakrpatelosti a nervového vysilenia,“ uznáva iný. „Chlapci sú bystrí, bujarí, nevidno im v oku ustatosti a smútku smrti.“

Mne bolo padlo do očú, že vojaci sú zdraví a mocní. Ako hádam iní, tak i ja, keď som prišiel do Francúzska, vďačne som si šiel pozrieť vojakov: či je pravda alebo nie, čo v niektorých krajoch rozniesli o nich. Povesť o skazenosti a vycivení francúzskeho ľudu rozniesli najmä v ďalekých krajoch; opakujú a šíria ho ľudia, čo vo Francúzsku nikdy neboli.

Ale francúzsky národ, vidno, je mladý a mocný sťa ktorýkoľvek „mladý“ národ, ktorý si míva, že je mladý a zdravý, lebo nežil, nepreukázal mnoho v živote. I bude žiť a plniť svoje poslanie čestne, ako ho plnil dosiaľ.

„Učenie o starých a mladých národoch,“ riekol niekto, „vynašli tí, ktorým sa nechce robiť. Holotu a prázdnotu zatušujú mladosťou. Nieto ani starých, ani mladých: sú národy, čo žili a kvitli a národy, čo hliveli a nemali sa do života, alebo ho zle pochopili. Čo žili, žijú ešte a nevyžili sa. Človek starne a umiera; ale národ žije, lebo sa obnovuje, kým ho chuť ťahá k životu.“

Prizeral som sa vďačne na vojsko, keď som ho zazrel na ulici. Na Francúzov vychytili, že sú militaristi, a predsa na ich uliciach vojska temer nevídať. Iba ak ho niekde prekryli, aby sa neukázalo na ulici. Raz som videl jazdu, bol možno celý pluk. Deň bol daždivý, osieval sa drobný dáždik. Bol som kdesi okolo Hôtel de Ville, keď sa ukázali prvé rady. Mali na hlave kovové klobúky, popolavú rovnošatu a dobré plášte. Dolu strieškou kvapkalo na kepeň. Chlapci sedeli prikrčení, možno aby dážď nešibal do tváre, alebo že je istejšie sedieť v sedle. Boli ohorení od slnca, v tvári červení a zdraví; boli najviac počerní, strednej postavy, pevní a mocní. Na nás civilov dívali sa veselo a priateľsky. Dôstojníci, všetko mladí ľudia, jazdili pred oddelením, tiež chlapi mocní, zdraví. Dôstojníka v plášti, s kovovým klobúkom na hlave, neviem, či by ho bol poznal, že je dôstojník, keby nebol na čele oddelenia. Jeho šatstvo je ako obyčajného vojaka. Kone mali neveľké, ale mocné a tučné. Poznať, že ich riadia dobre.

Takého pluku nemá národ, čo je na vymretí.

V jednu nedeľu som zas videl niekoľko batérií delostrelectva. Chlapci sedeli pri delách a muníciách, iní, čo poháňali záprahy, na koňoch. Pred každým delom mali tri páry pekných, mocných koní. Ťažké kolesá dudneli temno po hladkej drevenej dlažbe okolo námestia Svornosti. Civili sme sa prizerali s radosťou na kvet národa. Z neho na nás viala radosť a pocit istoty a bezpečnosti. Nebolo ani na jednom badať omrzenosti alebo ustatosti.

Ako sme chodili po uliciach Paríža, tak sme sa prechádzali akoby v samých dejinách Francúzska. Paríž je srdce Francúzska, jeho ulice sú ozvena minulosti. Stavby, ako sú, nosia pečať doby, ale v nich je uložený i vkus a umelecká schopnosť národa, svedčiac o umeleckých snahách pokolení, čo ich stavali. Ulice nosia ešte na sebe peľ stariny, dýcha z nich nedotknutý celou sviežosťou. Ulice, bulváre, námestia nesú mená, z ktorých každé znamená niečo, má svoj skrytý zmysel a odôvodnenie. Už v samých menách sa odbleskuje celá minulosť. Neprešlo obdobia, aby nebolo zanechalo stopy na tvári mesta. V menách ulíc sa zachovalo, čo kedy mal národ veľkého a svetlého. Nájdeme mená umelcov, štátnikov, mysliteľov, vojvodcov, učencov, panovníkov, spisovateľov i znamenitých záslužných osôb z ľudu. Najviac stôp na uliciach zanechal iste Napoleon. Celé bulváre v niektorých štvrtiach nosia mená jeho súčasníkov a ľudí. Napoleon III. už zanechal menej stôp v meste. V salónoch Louvre nebadať veľmi, že by bol panoval: iba čo vo versailleskej kôlni vidno jeho nádherný kočiar.

„Nemohli mu odpustiť, že sa zlými cestami vkradol na trón,“ vysvetľoval sused. „Keď naň zasadol, viedol ho zas po zlej ceste. Uznali mu Sevastopoľ, hoci ani z neho nebolo osohu.“

„Pochválili mu i Hausmanna,“ podotkol iný.

„Jeho mali prečo chváliť,“ odpovedal. „Vyliečil im mesto, dal mu povetria a priestoru, aby mohlo dýchať a rozšíriť krídla. Porúcal uličky, pozakladal široké cesty. Urobil ho svetovým mestom.“

„Ale Napoleon bol predsa gazda. On mu rozkazoval,“ riekol ktosi iný.

„A národ dal peniažky na veľké roboty,“ doložil sused.