ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Museli sme čakať pekných pár dní, kým prišiel rad na Valkyrie. Blížili sme sa s inými pocitmi na námestie Opery v ten večer než inokedy. Tušili sme, že nás čaká skúsenosť, za ktorou sme oddávna pachtili. Po dlhých rokoch budeme môcť vstúpiť do svätyne, kde má stánok ozajstné umenie.

Poberali sme sa do Veľkej opery vlastne nie na kus. Nestarali sme sa, či dávajú ten alebo iný: schytila nás iba radosť, že tam budeme. Na kusy by sme boli šli vďačne, keby sa nám boli dostali. Ale keď nie na kus — boli sme radi, že máme vstupenku aspoň na jeden večer do Opery. Pôjdeme do nej kvôli samému ústavu, keď nie kvôli kusu.

Stará budova pôsobí už vo dne dosť divne, hádam najväčšmi starobou. Počernela, sťaby začadená; na uhloch, hranách a výčnelkoch je sivá, sťaby bola ošedivela. Vyšibali ju dažde a vetry, odnášajú osadlinu a prach stariny, kde je nie v závetrí. Nepriťahuje vo dne veľmi. Ale večerom pred predstavením prijme predsa akési kúzlo. Sťaby bola omladla a ožila: striasla zo seba starú dumu a hľadí vkročiť do našej pestrej prítomnosti. Vchody sa otvorili; pod stĺpmi, pred vchodom rozlialo sa nežné, ružové svetlo, sťaby sa preciedzalo cez jemnú hmlu, ale nielen popod stĺpy: i na schody, čo vedú k nim, najmä na najvyššie stupaje. Purpur sa zažal a rozlial i nad stĺpmi, za ťažkým zábradlím, po terase, z ktorej sa otvára výhľad na námestie veľmesta, na ktorom prúdi mocný život. Štít budovy tiež ožil, žiari z nočnej tmy, plávajúc v nežnom svetle.

Keď sme sa poberali hore schodmi, bolo nám, že nás očakáva niečo slávnostného. Na širokých schodoch vidno jednotlivcov alebo pár, ktorý sa ponáhľa s nami k vchodom.

„Návšteva nebude veľká. Ledva koho vidno,“ riekli sme, keď sme šli dohora. „O tejto hodine mal by nás byť celý húf po schodoch.“

„Treba povážiť,“ riekol spoločník, „že je ešte nie sezóna.“

„I tak je nás predsa primálo,“ tvrdil som.

Keď sme vyšli pod stĺporadie, z roztratených jednotlivcov robil sa predsa kŕdlik. Hodne nás je; trúsime sa skoro prúdom, hoc nie stisnutým a hustým, ale pribúda nás cez všetky vchody odrazu.

„Schody sú široké. Jednotlivec sa na nich stratí, kŕdlik sa veľmi nezbadá na nich,“ uznali sme.

Vošli sme do veľkej predsiene. Obecenstvo vchádza voľne, poberá sa ticho, oddáva vstupenky úradníkom vo fraku. Prezerajú ich pečlive, či sú v poriadku a prepúšťajú nás. Keď sme mali podísť na pohodlné schody do vnútorných miestností, prichodilo nám ísť popri komorníkoch a sluhoch vo frakoch, v pančuchách do kolena a črieviciach. Pozerajú na nás veľmi vážne. V ich pohľade je akoby výčitka, že sme prišli neúctive: nie vo fraku a cylindri, ako sa sluší, ale ako húf vo všedných šatách, trochu tmavších, ale predsa len všedných, ako húf pozmetaný z ulíc.

„Čiže sa ide nahnať do domu kadejakého sveta, rovno z ulice, bez výberu,“ myslia si iste. „Obleky neriadne, až hanba, blato ulíc na obuvi. Nevidno záprahov, ba ani taxi: najviac ak si dovolia autobus, i to v druhej triede. Nie je sezóna. Treba na nich pozerať cez prsty: ale dom je predsa dom. Lepšie nevpustiť doň, kto je zle oblečený.“

Nadužili sme mnohí slobodu, že je nie sezóna. Slávnostné rúcho nechali sme doma, z pohodlia, hádam i všetečnosti, že môžeme ísť a rozťahovať sa vo všedných šatách, kde inokedy sedia vo frakoch a plesových toaletách. Bolo nám hádam teraz podajedným ľúto, že sme nadužili a prestúpili zákon. Keď sme sa zložili v šatni, cítili sme sa nepohodlne. Bolo nám, akoby sme boli zneuctili miesto, vkradli sa, kam nepatríme.

Bolo nám ešte horšie, keď sme zaujali miesto v hornej lóži, do ktorej sme mali sedadlo. Prijala nás vnútorná nádhera dvorany, starosvetská a ctihodná. Vkradli sme sa ticho, zasadli na miesto, aby nás nespozorovali.

Na šťastie neboli sme nikomu na očiach. Boli sme vysoko, na druhom poschodí kdesi. Do prízemia sme nepozerali veľmi: padlo prihlboko; nieto ako naťahovať sa zo zadných sedadiel ponad iných, čo sedia pred nami. Vidíme prvé rady lóži po stranách, prvé sedadlá v prízemí, orchester pred nimi. V lóžach prvého radu rozoznávame osoby ešte dosť dobre. Nad nami sa šíri iný svet. Nastýbal sa do radov po sedadlách, hlavu pri hlave, temer do samej povaly.

Všetko akoby bolo plné: a predsa vchádzajú noví a noví. Sadajú ticho na miesta, bez buchu a hrmotu. Nevdojak nám zíde na um chrám, ktorý sa plní tichým zástupom ľudu.

Nebolo preťahovania, okolkov a váhania. Obecenstvo sa nemechrí, nezhovára, nebúcha ani nedupká, aby sa už raz pohla robota a začalo predstavenie.

O siedmej buchlo tri razy tam kdesi dolu temno a tupo. Orchester začal prvé akordy veľkej ouvertúry. Dvorana zmizla, sťaby ju bol hodil do jamy: nevidno ničoho, iba ako sa opona dvíha akosi slávnostne a namáhave. Za ňou čakali osoby a veci na scéne. Predstavenie sa začalo.

Vysedeli sme celý večer na mieste a stopovali, čo sa robí na javisku. Mali sme pocit hneď od počiatku, že sme na predstavení niečoho, čo nie je umelé, prihotovené napred; že pozorujeme ozajstné výjavy života, akéhosi podivného sveta, ktorý nie je z našich krajov a našich čias, ale zostúpil skadiaľsi za oponu a začal ich rozvíjať cele nenútene a prirodzene pred nami.

Hudba hrmí, časom sa niečo stíši, ale zasa mohutnie, tisne a vnucuje sa tuho, naliehave akosi, v úderoch a prudkých vlnách. Nechce dať zabudnúť na seba, chce, aby si o nej vedel. Uplatňuje sa húževnate; raz obchádza, inokedy sa ženie dorovna, že ti schytí dušu a urobí z nej, čo chce. Dobíja sa tuho, hluší do teba neúnavne: ohlušuje myseľ, povedomie, chladný rozsudok. Siaha na náladu, prevracia celý stroj, ktorým cítiš, myslíš a rozväzuješ, až pozabudneš, kde si, a začneš plávať, kam ťa nesú mohutné vlny hudby.

Nie každý poslucháč sa dá pochytiť a zmiesiť. Chybuje mu sluch, alebo hádam nieto v ňom ohlasu: zvuky nemajú na čo pôsobiť, nenájdu porozumenia. Nájdu odpor, ktorý sa nechce poddať, uľahnúť pred mocou, ktorej neuznáva a nechápe. Postaví sa sile, ktorá sa natíska v hrmote zvukov, aby ho ohlušila a prevládala sťa búrka ohluší i mocného a smelého. Naostatok ustane sa vzpierať, pozabudne sa; pochybnosť zmizne kamsi. Začne brať, čo mu núkajú naliehave a mocne; kde bolo prázdno, vlieva sa nový obsah. Prestal rozvažovať, nemá kedy vyberať; prijíma všetko a prisvojuje si bez vzpierania. Presvedčili ho proti vlastnej vôli, začne myslieť, že mu dali, čo si žiadal a za čím sem prišiel.

Celok sa mu ukáže dokonalý: odnáša si čistú predstavu, kus života, ktorý sa odohral tamdolu kdesi v hĺbke, v pološere divého kraja. V divných výjavoch nehrajú umelci, preoblečení do podivných plášťov, v končitých čiapkach s dvoma krídlami na strane, čo trčia dohora: ale ozajstné osobnosti, ktoré prišli z iných krajov, chmúrne a záhadné. Žijú a dýchajú životom, akýmsi dávnym, iným, než my žijeme, než ho chápeme triezvym rozumom.

Umenie ťa strhlo do svojho krážu. Nedeje sa pred tebou, čo vnukne pôvodca a pripomína šepkár, alebo čo nanúti kapelník: ale sa rozvíja život, hoc divný, ďaleký akýsi. Zabudol si na predstavenie; dom sa premenil v chrám umenia, umelci sú nie figúrky, ktoré sa pohybujú a spievajú, ale tvorivá sila. Ona ti vykúzľuje život, hoc nezvyklý, chmúrny a záhadný.

Pred nami boli štyri miesta v tej istej lóži. Sedeli na nich osoby neznáme. Zviedla nás náhoda, ako nás mieša i v živote. Ponad ich hlavy sme vnímali, čo nám podalo umenie.

„Nezavadziame vám?“ spytuje sa nás sused, čo sedí pred nami, v prestávke, keď sa obecenstvo vyhrnulo na chodby a rozišlo po salónoch.

„Ani sme vás nezbadali,“ odpovedáme, „a či skôr sme zabudli na vás.“

„Teda wagnerovci i vy!“ smeje sa sused. „Wagner vás zaujal.“

„Zaujal čosi. Časom sme zabudli, kde sme,“ uznali sme. „A vy ste oddávna jeho?“

„Radi ho počúvame, keď je dobrá príležitosť. Dnes sme ho zas počúvali nábožne.“ Potom doložil: „Ja myslím, že všetci, čo sme tu, sa nakazíme. Na sebe badám, že sa idem stať wagnerovcom. Prvý raz, že som mal z neho pôžitok a nič ma v ňom nevyrušovalo. Vďačne by prišiel i zajtra, keby ma pustili. Ale nieto vstupeniek.“

„I my sme sa dostali len náhodou a nakazili sa. Škoda, že nebude viac predstavení. Stali by sme sa vďačne wagnerovci.“

„Ja sám neviem, čo ma okúzlilo: či Wagner a jeho škola, či dom a jeho duch. Pôsobí i ovzdušie. Vidíte, ako diváctvo podľahlo, dalo sa schytiť: duch nakazí i vás, sami netušíte, ako. I táto choroba je chytľavá a ťažko sa jej ubrániť.“

„Ozaj badať na všetkých, že sú pod mocným dojmom,“ riekli sme. „Umelci Opery zvíťazili nad nami svojím umením. Môžu byť spokojní.“

„Mali dobré obecenstvo,“ poznamenal sused, „všetko ľudí nových, ktorí málo chodia do tohto domu. Všetci sme najviac cudzinci. Neprivykli sme na pôžitky, ako sme mali dnes večer, a podľahli sme odrazu.“

Keď sa predstavenie skončilo, tuším, že z Opery vychodili naozaj samí prívrženci Wagnerovi. My sme boli cele pod jeho dojmom, keď sme vyšli na vonkajšie schody. Zastali sme chvíľku, ako v cudzom svete, keď sme sa rozhliadali po námestí. Hudbu, čo nám hučala v ušiach, čo sme vyniesli so sebou, len ťažko a pomaly ohlušil tresk a hrmot premávky. Padli sme odrazu do iného sveta. Život, ktorý vykúzlili z hmly bájok a povestí a zhustili nám pred očima, že si viedol ani život skutočný, stroskotal sa na kusy, zrútil sa kdesi do zákutia. Buchol doň prudko život ozajstný, čo tu naokolo vrie bujne a víťazí.

„Koľko ludí!“ starajú sa, čo idú za nami dolu schodmi. „Ako sa dostaneme do voza?“

„Či si nevezmeme taxi?“ navrhuje dáma ustarostená. „Je akosi chladno. Bude možno pršať.“

„Môžeme i taxi,“ pristáva on.

„Kedy sa odprace toľký svet, čo čaká?“ stará sa iná. Ukazuje na vyvýšený ostrov, čo je pred Operou, trochu ako pod nami, pokrytý hustým zástupom. Ani na ňom nebude pomaly ľahko vypriasť si miesto.

„Rozídu sa pomaly,“ tíši ju sprievodca. „Koľkí si berú auto — a majú pravdu. Prídu chytro domov. Iní idú do reštaurantov a kaviarní. He-he, nesladí sa čakať. Prichodia i privátne autá…“ ukazuje pod schody, kde sa zastavujú autá, medzi nimi i veľké a parádne. Kerujú k samému chodníku, aby bolo lahšie do nich vkročiť. Všetko privátne príležitosti tých, čo ich majú, čo sú nie utisnutí hľadať taxi a autobusy. Idú rovnou cestou domov, alebo do veľkých reštaurantov na boulevardoch. „Teraz ich mnoho ubudlo!“ riekol a ukazuje, ako kŕdliky opúšťajú ostrov. Trochu ďalej je štvorhranná ohrada zo železných tyčí, v nej je jama. Do nej sa spúšťa nepretržitý prúd ľudí v tmavých šatách, mizne pod zemou. Pôjdu podzemnou tramvajou, „Metropolitanom“, ako ju volajú. „Nech len idú — nám bude lepšie,“ radoval sa. „Ich odvezie Metropolitan, nám ostane viac miesta.“

„I ja by skoro radšej na Metropolitan,“ žaluje sa dáma. „Je akosi chladno. Ale bola by dlhá chôdza — stanica nám je ďaleko od domu.“

„A my ako pôjdeme?“ spytujem sa spoločníka.

„Nepôjdeme medzi tých tam,“ ukazuje na ostrov, vždy ešte plný. Pribehujú k nemu taxi, i autobusy, niektorí si berú taxi, iní sa hádžu kŕdľami k autobusom, ale nenachodia v nich miesta všetci. Autobusy prichodia k ostrovu dosť plné. Keď sa naplnia cele, pracú sa svojou cestou, aby nezavadzali tu. „Poďme za Operu.“

„Veru bude najlepšie,“ pristal som. „Azda sa skorej dostaneme do voza ako takto…“

Za Operou je tichšie, hoc i tam lietajú autá a väčšie povozy, zvonia tramvaje, vlečú sa ešte kŕdle ľudí. Vidno je ako vo dne. Do osvetlenej ulice leje sa žiara odhora z veľkých obchodov a skladísk. „Galleries La Fayette“ majú na dome nápis zo žiaroviek; zažíhajú ich a zas zhasínajú, aby pritiahli pozornosť, že sa ti mení v očiach. Iný veľký nápis, myslím „Omega“, tiež vyskakuje z tmy z času na čas, utápa sa zasa vo tmách. Pozeraj pod nohy, kadiaľ kráčaš: oči omámené bleskmi, tuhým svetlom nechcú zvykať na obyčajnú svetlosť.

Prišli sme na stanicu autobusu, skadiaľ začína čiaru. Vo dne si rád odpočinie na tomto mieste prvej, než sa pohne, iste aby sa ochladil stroj akomak. Našli sme dosť hodnú hŕbku sveta.

„Nie sme sami, čo sme pohli rozumom,“ smejem sa, blížiac sa k miestu. „I druhí sa vedia vynájsť.“

„Veru nie ich je málo. Ale možno nečakajú všetci na náš povoz.“

„Nuž len si zaopatrime chytro číslo.“

Odtrhli sme si číslo zo zväzočku na stĺpe. Ale sú i druhé zväzočky: vidno, vychodia stadiaľto autobusy iných čiar. Zadivili sme sa, keď sme zrazu naďapili na košiarik: ohradu zo železných kolíkov, vsadených do zeme s retiazkou naokolo.

„Ináče tu nebýva,“ ozýva sa spoločník.

„Vsadia ju iste, keď má byť väčší nával ľudí,“ odpovedám. „Ľahko vsadiť kolíky a pretiahnuť retiazku cez ušká.“

„Tiež dobrý výmysel. Aspoň si každý nájde miesto a nemusí sa tisnúť.“

Nuž predvídajú, nájdu na všetko odpomoc. I v podrobnostiach a malých veciach treba ukázať dômysel a primeranosť. Kto rozkazuje, stráži nad poriadkom v Paríži: vidno, bedlí a rozmýšľa, čo má urobiť. Kde niečo chybuje, nie je na mieste, hľadí odpomôcť a popraviť.

Vošli sme do košiarika. Autobusy sa dostavujú s rachotom. Ktorým pribehol ich povoz, vstúpia doň a odchádzajú. Za nami sa stýbajú iní, čo sa tiež dovtípili.

Prišiel i na nás rad. Povoz zastal, vhrnuli sme sa doň, čo sme čakali. Ostalo iba niekoľko kožených sedadiel naprázdno. Voz sa pohol bez čakania, ale onedlho zastal pri ostrove. Obskočila ho veľká hŕba ľudí. Človek s kapsou a úradnou čapicou pozerá, kto má nižšie číslo, a vpúšťa vyvolených po jednom do voza.

„Nieto miesta!“ zvolal, podvihnúc ruku výstražne. Zazvonil vodičovi, založil retiazku, ktorá zakazuje vchádzať. Na ústreší pod lampou spustil bliašku, čo má vypílený nápis „Complet“: a voz hrmí dolu avenue de l’Opéra, ale sa odráža zrazu do rue des Pyramides. Hoc je dlažba ako stôl, predsa nás drgľuje a hádže, keď sa voz ponáhľa. Keď sa ide skrúcať, hľadí trocha stíchnuť: ale na zákrute predsa sa príde nahnúť na protivnú stranu, aby ťa nevyvalilo. Človek v čiapke ide, vydáva kartičky, prijíma peniaze, vydáva drobné. Voz sa nezastavuje, letí zmĺklymi ulicami: len aby sa odbavil čím skôr, porozvážal cestujúcich a vrátil sa zasa k Veľkej opere.

Boli sme na Palais Royal, ešte sme nemali lístkov. Vstal som a šiel proti človeku a pýtal si ich. Kým mi ich dal, prijal peniaze a vydal, čo prichodilo: už sme hrmeli po Pont Royal.

„Quai d’Orsay!“ vykríkol, odopäl retiazku.

Ponáhľali sme sa zredikať, aby nás neodviezli niekam na boulevard Saint Germain.

„Chvalabohu, doma sme,“ riekli sme, keď sme ostali v tichej, osamelej ulici.