ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V to odpoludnie sme si umienili, že pôjdeme na Place d’Italie. Neboli sme na tých stranách. Plán ukazuje, že je dosť ďaleko. Námestie padá hodne k obvodu mesta.

Keď sme vyšli z kaviarne, dali sme sa na nábrežie, že si pohľadáme múdrosti, kam sa obrátiť, lebo sme si nevedeli rady. Dvaja si vydychovali na rohu rue du Bac s vozíkom. Viezli na ňom skadiaľsi dosť ťažkú skriňu. „Prosím vás, ako by sme mohli prísť na Place d’Italie?“ pýtali sme sa.

„Place d’Italie?“ opakuje starší. „Place d’Italie je ďaleko. Vyznáte sa v meste?“

„Nie najlepšie.“

„Máte robotu veľmi súrnu?“

„Nedbali by sme navštíviť priateľov dnes popoludní.“

„Bolo by najlepšie zavolať taxi a ísť rovno,“ poradil nám.

Nuž dal nám po vypytovaní radu, čo sme mohli vedieť i bez neho. „Netreba taxi,“ zastarel sa druhý. Bol ešte mladý, mal peknú okrúhlu tvár, brnela na obvodoch od tmavého strniska, čo sa začínalo tisnúť spod kože. „Môžete prísť na Place d’Italie. Vezmite si Metropolitan.“

„Ako pôjdu na Metropolitan, keď sa nevyznajú v meste?“ vytýka mu starší. „Či je ľahko ísť Metropolitanom?“

„Prečo by malo byť ťažko?“ odporuje mladý rozhodne. „Prídu rovno na samučičkú Place d’Italie. A im treba ísť na Place d’Italie, čo ako. Či nie?“ obrátil sa k nám, akoby hľadal od nás potvrdenie.

„Áno, máme súrnu vec na Place d’Italie.“

„A kde vysadnú na Metropolitan? Kde im je Metropolitan?“ dojedá starší.

„Vysadnúť nie je ťažko,“ na to mladší. „Na boulevarde Pastor napríklad majú Metropolitan.“

„Boulevard Pastor, kamarát!“ vykríkol a začal hádzať rukou, že mu pukal prst o prst. „Kde ti je Pastor! Pastor je ako Place d’Italie. Máločo bližšie.“

„Nie je blízko,“ uznáva i on. „Ale majú naň Nord-Sud. Treba iba presadnúť z Nord-Sud na Metropolitan.“

„Ale Nord-Sud nie je Metropolitan,“ odporuje starší. „A my hovoríme o Metropolitane.“

„Nord-Sud je pod zemou ako Metropolitan.“

„Vieme, že je nie v povetrí, ale je nie Metropolitan. Je Nord-Sud.“

„A prečo by s ním nešli, keď je ako Metropolitan?“

„Veď kto sa vyzná, môže si poradiť,“ popúšťa starší. „Ja len, že Nord-Sud nie je Metropolitan, a my sme hovorili o Metropolitane.“

Bola škriepka o zásady, ktorých sa držal starý húževnate. Mladší mal vec pred očami, ako i my.

„Vyznajú sa ľahko,“ sľuboval nám. „Viete, kde je boulevard Saint-Germain?“ spýtal sa nás.

„Vieme. Ulicou rue du Bac prídeme naň ľahko.“

„Viete, kde je stanica Nord-Sud? Videli ste ju niekedy?“

„Neďaleko sochy telegrafistu.“

„Čo vám viac treba?“ zvolal. „Vezmite si lístok na boulevard Pastor, a keď budete na ňom, prejdite na Metropolitan. Dávajte si pozor na stanice, aby ste neprepásli boulevard Pastor a Place d’Italie.“

Poďakovali sme im. Meškali pilnú robotu, kým sa zapodievali našou cestou a škriepili o podzemných dráhach Paríža. Čo najhoršie, ani nerozhodli: či je Nord-Sud Metropolitan, či nie.

Išli sme po rue du Bac a prišli k soche telegrafistu. Za rohom bočnej ulice bola železná ohrada okolo jamy. Spustili sme sa schodmi. Na stene boli mená staníc, cez ktoré idú vlaky. V ich zozname hľadali sme boulevard Pastor, ale sme ho nenašli. No bol medzi menami boulevard Pasteur.^[165]

„Hm, Pastor a Pasteur je niečo rozdielneho, hoci sa ponáša meno na meno veľmi,“ začali sme hútať pri zozname. Ľahko premeniť jedno za druhé, hoci sa nesvedčí Pasteura pomýliť s niekým iným. Ale veľký učenec bol človek veľmi skromný. On by odpustil veľmi vďačne našim priateľom, že mu slávne meno trochu nakrivili.

Vzali sme si na skúšku lístok na jeho boulevard; uvidíme, čo nájdeme na ňom. Od pokladnice sme sa dali chodbou, prešli koleso, ktoré sa zvŕta, keď osoba ide popri ňom, a boli sme na chodníku. Popri ňom sa rozprestiera priehlbeň, z ktorej hľadí tma, iba čo sa koľajnice ligocú vo dvoch pároch, sťaby ich bol vyleštil.

Rozľahlo sa hučanie. Vzrástlo tuho; badať, ako sa blíži. Zasvietili svetlá zo strany, vlak priletel. Syčí akosi sucho, kým nezastal pred nami. Temná priehlbeň sa skryla pod vozne, dvere sa zotvárali, ľudia sa hrnú na chodník; my sa poberáme do vozňa.

Ozvala sa trúbočka veľmi príjemne, sťa harmonika na ústa. Zasyčalo, vlak vyrazil, letí tuho, temer plnou silou. Dudnie v ušiach, hrmí, v tme mihá sa čosi pred nami, ako temná stena. Miestami mihne sa svetlejšie miestko. Začne sa zas rozvidnievať, rozoznať steny podzemnej diery, ako sa hádžu kamsi nazad. Prišli schody, ohlasy, návestia, plagáty, reklamy obchodníkov po stenách i meno stanice tam vyššie vo veľkých písmenách. Suché syčanie, dvere roztískajú, kým sa neotvoria. Kto chce vyjsť, nech sa prace: vlak nečaká. Čo sa idú odviezť, vbehli chytro, stisk je ešte väčší, ale sa nikto nežaluje. Dvere pričapili, ohlási sa trúbka a vlak zasa šibe. Podlaha pod nami sa potrháva, kníšeme sa trochu, búchame jeden o druhého.

Máme už dve stanice, päťsto metrov jedna od druhej. Vlak letí, ale hrmí akosi väčšmi. Hrmot rastie, dudnie, niečo sa rúti na nás besne. Popri nás letí niečo sťa vo víchre, svetlá sa mihajú z veľkých oblokov; cez ne vidíme, ako ľudia stoja v hŕbe ako my, alebo sedia, obliati mocným svetlom. Vidina odrazu zmizla, huk a hrmot sa uľahli, sťaby uleteli kamsi. Vlak, ktorý šiel v protivnom smere, preletel popri nás, sťaby ho nosil vietor.

Prišla i stanica boulevard Pasteur. Vyskočili sme z vlaku; onedlho sme boli na ulici. Trochu ďalej na protivnej strane je zasa jama: vošli sme do nej a schodmi do chodby. Poprezerali sme, kde sme: boli sme na Metropolitane. Na stene je zoznam staníc, na ktoré pôjde vlak, medzi nimi je i Place d’Italie. Priatelia s vozíkom na Quai d’Orsay poradili nám dobre.

Výhoda veľká, ako sa vlaky zamieňajú. Ledva si zastal na chodníku, vlak je už tu, či ten, čo ide sem, či iný v protivnom smere. Na Metropolitane bol vlak nabitý ešte väčšmi. Bolo nás veľmi mnoho vo vozni, stáli sme jeden pri druhom. Stáli ľudia, čo sa vracajú z dielní; nebolo ešte päť hodín: nevedieť, skade sa ich sype toľko. Na jednom mieste vyšiel vlak spod zeme, hrmí ulicami. Nič sa neokúňa, trieli tak chytro, ako kým bol pod zemou. Koľajnice zabezpečili, nemôže nič prísť na ne: z oboch strán ich ohradili vysokým múrom.

Vystúpili sme na Place d’Italie. Obzeráme sa v novom svete. Stromoradia sa šíria, chodníky a cesta na povozy v poriadku, ako kde inde. Poznať, že je uzol tramvají, kde sa sníma mnoho čiar. Ale na vozňoch nieto čísel, ako na tramvaji v našich uliciach: vozne sú inej podoby, i natreli ich inakšou farbou. Na týchto stranách rozkazujú iné spoločnosti v tramvajovej premávke.

Na námestí sa príroda pochlapila, začína vynikať nad ľudským umením. Stromy akoby boli väčšie než inde. Ale sme sa prizreli lepšie a zbadali, že nás oči klamú. Domy nie sú výstavné a veľké, ako na iných hlavných námestiach. Stromy pred nimi sa ukazujú väčšími.

Zašli sme na avenue d’Italie a pustili sa dolu ňou. So záujmom si obzeráme všetko; bolo nám, akoby sme boli v novom svete. Paríža nevidíme, sme v meste inom, s inými obyčajami a vlastnosťami. Čo je iného a zvláštneho? Nebolo by ľahko vysvetliť. Cítime na všetky strany, že sme ďaleko od svetového mesta, ako na vidieku. Domy sú nižšie, starého kroja, obchody malé, toľké, ako vo vidieckych mestách, len pre miestnu potrebu. Výklady rozložili v malých oblokoch, tovar v nich akoby bol z malého mesta. V nejednom skliepku sedí pani pri obloku, čaká, kto príde kúpiť. Medzitým si kráti čas šitím, iná pletie dlhú pančuchu. Na ulici málo ruchu, prechodí iba svet, čo ide po práci: ženičky v domácich šatách, chlapi neraz bez odevu, len tak v košeli. Stretajú sa na ulici, zastavia sa, zhovárajú ako susedia, ktorí sa znajú oddávna.

Iný svet než v strede, žije sám pre seba, vlastným životom, podľa svojej vôle, sťaby sa bol odčesol od mesta a búrneho života. Na veľkom boulevarde boli Taliani, prečo ho volajú des Italiens. Tu je iba avenue, ale tiež talianska, a jednako je veľký rozdiel medzi Talianmi a Itáliou. Má i avenue d’Italie všetko, čo majú veľké ulice a vstrede, ale nemá výstavnosti, nemá tej istej tramvaje, nepáchne z nej prepych, novotárstvo, nová móda, pachtenie za novým vkusom v stavbe, umení a remesle.

Prišli sme do rue Pimentel; odráža sa od veľkej ulice sťa konár od mocného pňa. Ale konár bude starý; možno zarazilo ho vo vzraste. Miazga v ňom nekoluje víťazne, badať suchopár. Ulica je alebo veľmi stará, domy akési vetché, brány miestami nepriliehajú a nechcú sa zatvoriť; alebo ju stavali prenáhlene, nevynaložili na ňu starosti, ako na iné. Nevidno ľudí, ani čo by život vädol. Nebude hádam sily v ňom, aby sa prebil. Možno zamrel, priškrel kdesi po ukrytých kľukatých dvoríkoch, alebo vtiahol do tesných vlhkých bytov.

Našli sme číslo, ktoré sme hľadali: naznačili sme si ho boli do knižočky. Bolo na dome, ktorý je ako druhé. Je akoby obstarný, stena mu je obrýpaná. Zišla by sa kelňa a čerstvé, nové rúcho dobrej vakovky. I brána sa obrýpala okolo prahov a verají.

Vošli sme do dvora, zastali, obzeráme sa zarazení.

Sme v novom svete. Dvor je priestranný, do štvorca. Vydláždili ho dokonale kresaným kameňom. Nebolo by ťažko po ňom chodiť, rapavý kameň vyhladil by sa časom pod nohami. Ale hľadeli na pohodlie hneď za nova. Chodníčky vo výtečnej dlažbe vyložili hladkými štvorčekmi zo šamotu. V zime, keď pritiahne alebo keď napadne čerstvého sniežku, nebude chôdza veľmi bezpečná. Ale pani domovnica bude hľadieť nasypať popola alebo hádam pilín hneď zaránky, ak nie bieleho piesočku. Ukáže sa rozdiel, že chodníky sa budú odrážať menej, keď budú popolavé a keď pôjdu od hlavnej brány v kresbe nie veľmi prísnej. Dnes ich kresba ide v rovných čiarach a priečniciach, bije tuho do očú farbou, čosi na červenkavo, s tmavšími ciframi vo štvorčekoch.

„Kto by sa bol nazdal! Dvor ozaj poriadny,“ pochvaľujeme. „A čistota v ňom, poriadok!“

„Domy sú tiež nie najhoršie.“ poznamenal som.

Dvor obstali domy ozaj podarené. Stoja okolo neho veľmi pekne, všetky ako jeden. Spojili ich tuho, že tvoria akoby celok. Staval ich všetky ten istý palier, alebo ak ich bolo viacej, vybili ich na to isté kopyto. Patria nebodaj tomu istému gazdovi.

„Nejaký bohatý pán alebo finančník, ktorého kríza netrápi,“ pomysleli sme si. „Bude si vyberať mesačné prenájmy, platí porcie, a má svätý pokoj. Na reparácie netreba nákladkov, domy sa zaobídu pekných pár rôčkov bez poprávky.“

Domy sú samá kresba, ale pravidelná. Červené, dobré tehly vyhladili, malta medzi nimi tvorí čierne pásky, sťa šnúročky. Steny pokrývajú ako chutné rámčeky, chybia do nich len obrázky. Ale sa nájdu i širšie pásy: okolo obločných rámov napríklad, ešte čosi širšie na hraničných čiarach medzi poschodiami. Poschodí je hodne. Naukladali ich jedno na druhé až do výšky, ktorú dovolia predpisy. Iba si vzali trochu slobody rozšíriť predpisy pri upotrebení. Všupli jedno poschodie a dali mu meno mezanín. Pod krov zasa vstrčili chutné podkrovné byty. Staviteľ hľadí pričiniť majiteľovi dvoje poschodí do daru, ako mäsiar prihodí kuchárke na dôvažok kus kosti z pysku, alebo kus píštele so špikom.

Kam sa rozchádzajú chodníčky, dnes červenkasté, s tmavými kresbičkami, všade vidíme dvere, a ich je veru hodne. Kto vojde do dvora, ostane pri vstupe v neistote, kam sa obrátiť.

Iste sme vstúpili do svetlíka, ktorý brána na dome, hoci rozheganá, oddelila od sveta, čo živorí na starej rue du Pimentel. Svetík pre seba, zatvorený vo dvore, rozkonárený po domoch, kam vedú chodníčky. Každý odsek sa skladá z prvkov, čo sa povsádzali, počnúc od prízemia až po krov, kde budú ubytované rodiny. Každá rodina zas tvorí svoj vlastný svetík. Kto by sa vyznal, kto by začal snovať to pradivo? Kto by sa vynašiel, ak ide hľadať tú alebo inú rodinu? Koľko sa ich utúlilo do zátišia, učupiac sa medzi pohostinné múry? Obzerali sme sa, na ktoré dvere sa obrátiť. Na šťastie zazreli sme skoro pri samej bráne dvere pani domovnice. Zazvonili sme.

„Nebýva tu kdesi stará pani, ktorá prišla nedávno na návštevu k synovi? Volá sa tuším po mene pán Maximo,“ pýtali sme sa jej, keď vyšla na dvor.

„Ako by nie!“ odpovedá pani domovnica. Je v najlepších rokoch, štíhla, počerná, má živý výraz v tvári. Bude osoba veľmi poriadna. Čo má na sebe, vyniká akousi zvláštnou čistotou, sťaby sa bola práve preobliekla, hádam čakajúc našu návštevu. Jej veselé oči len sa nás dotkli, ale viem, že nás prezreli odrazu dokonale. Začali sa nám hneď usmievať prívetive, ba tuším priateľsky. „Prišla pred piatimi dňami z Bordeaux.“

„Azda niečo prvej,“ odpovedáme. „My sme už hodne viac od týždňa a ona sa zberala do Paríža, len čakala odpoveď od pána syna.“

„Veď bolo tak,“ odpovedá nám, „ale pán Maximo nebol doma, keď prišiel telegram. Obchodné veci, ráčite vedieť. Má veľký obchod na hlave. Principál je na sezónu na vidieku. Tuším minerálne vody: lámka a či dýchavica. Nuž pridobrá kuchyňa, ak chcete vedieť, krv stúpa do hlavy. A pán Maximo ťahaj za gazdu. Podchvíľou na vidiek: raz sem, zajtra ta. Neraz neviem, kde sa podel. Vtedy som tiež nevedela, kde poslať telegram, aby ho zastihol. Nuž už len čakal naňho doma, kým sa nevrátil. A vyšlo, myslím, tri a či štyri dni. Ešte dobre, že skočil čosi do Paríža po akejsi pilnej práci: nech nie, telegram by naňho čakal ešte azda dnes.“

Oznamovala nám tieto príbehy už idúcky. Málilo sa jej ukázať nám cestu, chcela nás doviesť do samých dverí.

„Veď vám rozpovedia lepšie,“ sľubovala nám, „keď prídete hore, ako sa čo stalo. Proti schodom máte dvere, na nich je karta pána Maximova.“

Stála chvíľku, akoby sa chcela presvedčiť, či pôjdeme rúče a nezablúdime. A bolo sa veru ľahko vyznať: schody nedajú nikam. Potrvalo dlho, kým sme sa vyštverali. Staviteľ podšmykol poriadny mezanín, nezahanbil by sa pred ozajstným poschodím. Ani na poschodiach nesporil. Boli vysoko jedno na druhom. Schody nechal pohodlné, dosť široké. Na kolene, kde sa lámu, dal oblok, aby bola na nich svetlosť.

Keď sme sa doštverali konečne do bytu a pozreli oblokom, ktorý bol otvorený, ale mal do polovice mreže: iste aby dieťa nevypadlo, videli sme hlboko kdesi starosvetskú rue du Pimentel s domami, ktoré majú mnoho vrások. Niečo ďalej avenue d’Italie, ale iba neveľký kúsok. Na ňom vidno, ako prebrnkne tu i tu tramvaj, zvoniac tuho spiežovcom.

Nebolo kedy stopovať pouličné zjavy. Pani skočila od obloka, zložila pletenie na stolík a sňala okuliare, ktorých šnúročka bola jej padla až kdesi do tyla.

„Veď som sa natrápila, kde budete,“ žalovala sa. „Už som si veru myslela, že sa niečo stalo, alebo hádam že sa vám zapotrošilo naše číslo a ulica. Všeličo sa stáva v Paríži.“

„Veru neraz podivné veci,“ potvrdili sme. „Chodíte často do Paríža?“ spýtali sme sa.

„Veď som v ňom, v samom jeho srdci!“ zasmiala sa. „Včera som bola s nevestou tuto v ulici, širokánskej, so stromami…“

„Avenue d’Italie?“ spytujeme sa.

„Áno, nemôžem nijakovsky privyknúť na mená. Ale sú divné: či nie? I ulice akési dlhé a široké. Negazdujú miestom, len aby ho zvyšovalo. My, čo máme, hľadíme, aby bolo jednoduché a nezapratalo veľa miesta.“

„Veľmesto,“ vysvetľujeme my. „Svetové mesto. Srdce celého sveta, ako vravia.“

„Veď už,“ uznáva i ona. „Inakšie nebude. Ale ja by neprivykla. Mnoho sveta včera chodilo, hlava sa zakrúti. Nevestu ja zas len potiahla domov,“ zasmiala sa.

„A čo bolo včera takého?“ spytujeme sa. „Nejaká slávnosť, trh, či čo, že bolo sveta?“

„Ach, nie, nič takého. Čajsi ako teraz. Nevidíte, ako lietajú napríklad tramvaje, ako sa mätie svet, miesi popred obchody, preteká jeden druhého? Neslýchaná motanina! Najradšej pozerám z obloka, ako sa dolu hmýria: ibaže výhľad zastáva ten dom dolu.“ Ukázala nám na rue du Pimentel, z ktorej vidno iba proťajší chodník a pol cesty, ostatok zahrádzajú nízke staré domy z tejto strany. A na rue du Pimentel nebolo by živej duše, keby sa práve neponáhľal listár a či telegrafista. Na avenue d’Italie sa premáva len domáce obyvateľstvo, ale beznáročne, cele po domácky. Vidno ešte, ako poniektorí postávajú na prahu domov bez kabáta.

„Veľmi chutná ulica,“ pochválili sme.

„Veru hádam! Zaslúži sa dívať, ale zďaleka. Ísť do snovaniny, do krútňavy, božechráň! Včera som sa bola vybrala pohľadať vlny. Našla som ju dosť dobrú v jednom obchode.“ Pochválila sa hodným klbkom vlnenej priadze popolavej farby. „Drahota veľká, na zutekanie; drahota vo všetkom. Ale ako si poradíš bez vlny? Pripletám päty synovi. Na pätách sa vyšklbujú najskôr, ale i na prstoch. Chlapi tuho dostupujú. Všetky ich doriadil, ako vidíte. Mal ich tucet nových, čo som mu uplietla. Ale čo je to: všetky ich roztrhal. Keď ich vyštopkám, bude treba chytiť sa do pletenia.“

Zamyslela sa nad prácou: čo ju čaká, koľko sa má namáhať ihlami, kým napletie toľké kusy.

„Aspoň sa čas minie,“ uspokojila sa. „Odmením nevestu. Ona, nebožiatko, nestačí. Viete, čo je mladosť!“

„Bude vám azda i clivo trochu,“ ľutujeme ju.

„Veru nie, nemôžem sa žalovať,“ zvolala živo. „Nevesta je celý deň pri mne, zhovárame sa, čas sa míňa.“

„Azda vie španielsky?“ zadivili sme sa.

„Ona francúzsky a ja španielsky,“ zasmiala sa. „Ide nám veľmi dobre. Ja jej nerozumiem, čo hovorí; ona možno ani toľko, ako ja jej. Ale má slovník, zhľadáva po slovníku. Neraz sa zasmejeme, že sa slová skrývajú. Nuž zabávame sa.“

Na stolíku bol hrubý slovník francúzsko-španielsky a španielsko-francúzsky v jednom zväzku. Ukázala nám ho. Prišla mladá pani veselá a svieža. Vítala nás veľmi priateľsky.

„Či je nie smiešno túlať sa po knihe kade-tade a vyberať slová?“ smeje sa stará pani. „Či nie Hermínia?“ obrátila sa k mladej panej.

„Pani nám rozpráva, ako sa zhovárate a hľadáte slová,“ vysvetlili sme jej.

„Áno, mnoho ráz vyjde na smiech.“ Začala sa i ona smiať. „Ale už počínam rozumieť,“ pochválila sa.

„Čo ako, takto sa lepšie zhovárať,“ vraví pani. „Ide lepšie od ruky bez slovníka. Keď syn príde, vynahradím si. Ona už len počúva, neborká,“ ukázala na mladú paniu. „I teraz vidíte, ako rapocem ani mlyn. Nuž prepáčte, keď nieto s kým ústa otvoriť. Syn prichodí o ôsmej, neraz o deviatej. Mnoho roboty, prichodí ostávať po hodinách v pisárni. Platia dobre, ale i on by radšej prikvitnúť včaššie.“

Bolo badať, že sa premenila. Bola i prvej zhovorčivá, ale nepohovorila toľko ako teraz hádam za celý deň.

„Ako sa má pán Choakýn?“^[166]

„On už len v svojom San Sebastiane,“ odpovedá ona. „Nemohol mať miesta v Bordeaux. Odišiel, písal už dva razy. Peniaze núka: aby vás vraj išla hľadať a ponúknuť.“

Zaďakovali sme veľmi a dali pozdravovať nášho priateľa.

„Zajtra hneď mu odpíšem, že ste boli, ako sa máte. Bude veľmi rád.“

„A zajtra možno nebudete stačiť písať. Prišli sme vás volať, či by ste nešli s nami trochu sa prejsť.“

„Už veru vďačne,“ pristala. „Len kde sa zídeme?“

Ani sme nehovorili nič iného, iba čo a ako sa zídeme a ako pôjdeme. Mladá pani sa nám nesľúbila. Že pôjde za rána k rodičom a ostane u nich do večera.

„Nech sa mama vyhovorí a nahradí si, čo jej chybovalo toľké časy,“ riekla položartom, polonaozaj.

Odobrali sme sa na Place d’Italie. Panie nás trochu odprevadili, ale iba na roh ulice du Pimentel.

„Ja sa musím vrátiť,“ vyhovára sa pani. „Pôjdem písať môjmu. Pozajtre by bolo neskoro: bolo by mu dlho čakať.“