ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V to ráno sme sa trochu zľakli. Bolo veľmi zavčasu; len čo som vstával, keď sa čosi akoby zošustlo kdesi odhora k dverám našej izby a od nich zasa dolu, ako do priepadliska.

„Ký to zas beťah?“ pýtam sa, načúvajúc, čo sa ešte ide robiť.

Trochu som sa uspokojil, dolu je úplné ticho. Azda sa nič nestalo, keď nezačali kričať na ratu.

„Niečo zletelo alebo sa zvaľkalo dolu schodmi odhora,“ háda môj spoločník, vyplašený zo spania. „Zasa nejaké nešťastie!“

„Azda nie, keď sa nestrhol krik,“ mienil som ja.

Ledva nám prešiel ľak z toho akoby padnutia, keď nás nadišiel ešte horší. Prezeral som vrecká, či je všetko v nich na mieste, a vidím, že z bočného vrecka podeli sa kdesi naše výkazy, cestovné listy alebo pasy.

„Kde môžu byť, kam som ich podel?“ začal som tuho rozmýšľať, že vynájdem, kde som ich zasial.

„Bože môj, bože môj!“ horekuje môj spoločník. „Čo nás to preháňa v tejto ceste? Že nás muselo zájsť i toto!“

„Nie je nešťastie, čo nás preháňa,“ usúdil som ja, „ale zlá hlava. Rozum ide po strakách, nebedlí, na čo má bedliť.“

„Akože nebedlí?“ bráni sa spoločník. „Prezerám každý deň, či niečo nechybí.“

„Ja vytýkam sebe: ja som na vine,“ brojil som. „Ja som mal výkazy vo vrecku. Hnevám sa na seba.“

„A čo je z hnevu?“ napomína ma. „Lepšie by bolo zobrať rozum do hrsti a rozmyslieť, kde sa zapotrošili. Včera ráno boli na mieste.“

Zobral som naozaj rozum dovedna, rozmýšľal, obracal ho na všetky strany. O cestovných listoch nevedel mi nič povedať.

„Nieto ich, a koniec reči,“ riekol som. „Zasial som ich kdesi. Voila!“

Hľadali sme ich ešte medzi šatami, po izbe, v batožine, vo stôse starých novín, na kamíne medzi papiermi, medzi hábami, čo čakajú na práčku v batôžku.

Cestovných listov nebolo nikde.

„Kde sme boli včera?“ vystíha spoločník. „Nože si zopakujme rad-radom. Pôjdeme, kde sme boli — musíme ich nájsť.“

,Bolo by ľahko, keby si nenosil haraburdy v hlave!‘ hneval som sa ja. ,Ostanú v nej pletky, dym, a hlavné veci vyšumejú…‘

Dobre nám prebralo driemoty. Znepokojení sme vyšli z domu. Vzali sme so sebou spisy, ktoré sa nám mohli zísť a hádam nás vytrhnúť.

„Beztoho bola povinnosť ísť na vyslanectvo. Odkladali sme zo dňa na deň: ale už nemôžeme odkladať. Pôjdeme hneď,“ umienili sme si.

Káva nám nechutila ako patrí. Vybrali sme sa autobusom zasa na námestie Opery. Išli sme rovno na poštu poradiť sa s Botanom.

„Len aby nechyboval z neho práve odsek, kde sú vyslanectva,“ hovorí spoločník. „Je doriadený. Nebolo by divu, keby niečo chybovalo. Najľahšie, čo my potrebujeme.“

„Veru naozaj, ani ja by sa nedivil,“ odpovedal som. „Máme na všetky strany šťastie: mohlo by nás ľahko kopnúť i toto. Ale nie, nebude chybovať!“ dovtípil som sa. „Vedel by nám povedať hocktorý strážnik na ulici, kde je vyslanectvo.“

Pri Botanovi nebolo nikoho. Bolo trochu zavčasu. Našli sme v ňom, že nám prichodí ísť na avenue de Villiers.

Pozreli sme na pláne, kde je tá cesta: vysvitlo, že je kdesi pri Gare Saint Lazare.^[87] Treba prejsť len dve krátke ulice od nádražia, a budeme na avenue de Villiers.^[88] Na Gare Saint Lazare ľahko sa dostať: z námestia idú naň autobusy podchvíľou. A našli sme ho onedlho, vstúpili doň. Bol dosť plný: prichodilo nám cestovať pansky, v koženom oddelení. Druhá trieda s holými sedadlami bola zaplnená. Išli sme do vrchu, ulicami, ktoré by nám sotva boli padli do cesty, nech sa autobus schválne neohláša do nich. Darmo je, i ulice bočné načim obslúžiť. Na ostatnej stanici pred nádražím sme vystúpili. Ostatne vymlelo sa všetko, čo sa s nami doviezlo.

Dali sme sa z chuti hore ulicou rue de Rome.^[89] Po krátkom čase mali sme natrafiť na rue de Constantinople^[90] a odraziť sa na ňu. Rue de Rome nie je zvláštna, ale stúpa trochu dohora. Zastavovali sme sa, obzerali, zhovárali, tuším dívali sa i na obchody. Nebedlili sme veľmi, neviem, ako sme prepásli rue de Constantinople a vyšli kdesi na boulevard des Batignolles.^[91] Prestrelili sme tuším hodne: bolo sa vracať a hľadať rue de Constantinople. Ale ťažko nám padne vracať sa tou istou cestou: že pôjdeme krížom a skrátime si cestu bočnými ulicami. Akosi sme sa zaplietli, utkveli v čiastke, kde všetky hlavné mestá Európy majú akýsi kongres. Boli sme v mnohých po troche: v rue de Londres, Pétrograd, Lisbone, ba i Liége.^[92] Ale Constantinople sme nemohli nájsť. Naostatok sťa kde sa prechádzať. Išli sme k strážnikovi.

„Chceli by sme ísť na avenue de Villiers,“ prosili sme ho, „ktorým smerom by sme sa pustili?“

Ukázal nám klockom, žeby sme za tým rohom hľadali cestu. Prišli sme na roh, ale nenašli sme nič zvláštneho. O hodnú chvíľu sme predsa len prišli k veľkému parku. Ustali sme, odpočinuli sme si trochu.

Park bude starší, držia ho pekne: stromy, hoc sú staré, sú zdravé a mocné. Je v ňom hodne pažite, hrady kvietia. Park si osvojili deti, kričia a naháňajú sa po cestičkách. Ale vydychuje si v ňom i hodne starých ľudí.

„Iste všetko dobrí známi,“ usúdil som. Zhovárajú sa ako dobrí známi, susedia. Ich staroba nie je smutná v priateľstve. Obveseľujú ich kŕdle detvákov. „Veľmi pekné miesto,“ chválil som.

„A či nepôjdeme na vyslanectvo?“ upozorňuje ma spoločník.

„Veď nám neutečie. Už ho máme,“ odpovedal som.

A skutočne, čosi-kamsi sme prišli na avenue de Villiers.

„Pôjdeme rovno, kým neprídeme na číslo,“ umienili sme si.

Išli sme, išli, čísla domov sa umenšujú: ale nie tak, ako sme si mívali.

„Divná vec,“ začal som rozvažovať, „v Amerikách na každých sto metrov po uliciach vynaložia sto čísiel. Na tom istom dome jedny dvere majú napríklad číslo 511, druhé 517; nasledujúci dom 525, za ním 549, a nezvieš, len keď si na 599. Ale v Paríži si myslia inakšie. Nebadať, že by hľadeli preskakovať čísla.“

„Veru nevidno,“ vraví spoločník. „Možno nechcú sa ukázať väčší, ako sú. Ľahko lepiť čísla, na každý meter jedno. Aké by boli domy, keby mali vystať na každý meter po jednom?“

„Veď už: na sto metrov nie je ľahko vystaviť sto domov: iba ak by ich ťahali miesto do dlžky dohora.“

„Nech vystavia ich päť alebo šesť, ale čísla nepotrebujú preskakovať. Mohli by ich klásť, ako idú domy,“ rozhodol spoločník. „Načo ukazovať viac, ako je?“

„Ale ani menej, bratku!“ vzpieral som sa zas ja. „Načo je na tomto dome 75 a na druhom, čo je aspoň 50 metrov dlhý, ,75 a bis‘, a na treťom, čo je ešte dlhší, ,75 b bis‘?“

„A možno majiteľ sa drží svojho čísla. Keď mu nestačí, opakuje ho, koľko má domov. Pravdu má. Nech neopúšťa svoje!“

„Ale potom kedy prídeme na číslo 45 (17 c), ako nás učí mnohovážny Botan?“ spytoval som sa.

Neviem, dokiaľ by bola išla škriepka o číslovaní domov, nech sa nestane zmätok. Prišli sme na roh ulice a či cesty. Ulica sa skončila, ale čísla 45 (17 c) nevídať.

„Kdesi sme ho preskočili. Iste sme ho zasa prepásli!“ zvolal som. „Budeme sa musieť vrátiť a hľadať poriadnejšie. Možno bude na druhom chodníku!“

Prvej, než sa vrátiť a ísť na hľadanie, každý iným chodníkom, roztvorili sme plán.

„Avenue de Villiers — dobre. Place de Malesherbes^[93] — tiež dobre. Nášho čísla nieto…“

Nuž boli sme na námestí. Bolo veľmi pekné. Na ňom sú až dva pomníky, sady, tramvajová čiara; na prostriedku vyvýšený priestor okolo stĺpa: cestujúci môže čakať pohodlne na tramvaj a povozy. Pozreli sme lepšie na plán a videli, že za námestím je zasa avenue de Villiers.

„Aspoň sa nemusíme vracať: pôjdeme na pokračovanie. Ale ako vstrčili námestie sem?“ hnevá sa spoločník.

„Už je raz tu: nechže si tam bude,“ pristával som a hľadel utíšiť spoločníka. „Musíme jej dať, avenue de Villiers je velmi dlhá: je ako veľmi dlhá veta. Keď sme vystrúhali výpoveď, že sa roztiahne na periódu, a ide trochu bez poriadku, že si s ňou nevieme rady; keď vyjdeme z komát,^[94] čiarok, dvojbodov, bodkočiarok: naostatok (kvôli premene!) všantročíme zátvorku, nech ani ona nechybuje. Do nej potom už popcháme všetko, čo nám pozvyšovalo a nadejeme ju sťa hurku všakovou sekaninou. Tak urobili i tu. Čo sa nespratalo do avenue de Villiers, položili do zátvorky. Nemáme sa čo hnevať: je pekná.“

Prešli sme námestie po dĺžke a vstúpili sme zas do avenue de Villiers. Čítali sme čísla svedomite a prišli i na naše. Len škoda, že je pozde. Miestnosti už boli zatvorené.

„Rozmrhali sme mnoho času v chodení sem a ta. Aspoň vieme cestu. Nemáme sa prečo žalovať: prechádzka bola veľmi pekná.“

„Skorej cesta, veľká cesta!“ zvolal som. „Schodili sme hlavné mestá Európy. Chybuje nám len Christiania.^[95] Bolo by nám azda vracať sa pešky.“

Predbežnú prehliadku sme urobili: prichodilo sa starať o návrat. Vrátiť sa bolo ľahšie, než prísť. Videli sme, že tramvaj ide na námestie Madeleine.^[96] Vsadli sme do nej. Na Madeleine sme sa zviezli veľmi chytro, z neho sme mali krásnu prechádzku bulvármi čo krajšími: ako Madeleine a des Capucines, kým sme prišli k Opere.

Prišli sme do našej ulice práve na obed.

Boli by sme mohli pokonať, čo sme mali, ľahšie a poriadnejšie, keby sme boli vsadli do taxi, alebo do podzemnej tramvaje. Taxi ťa odvlečie chytro, kam chceš, podzemná tramvaj ťa prehodí z jedného konca mesta na druhý. Ale prechádzka je prechádzka: prezeráš si ulice, domy, ľudí, obchody. Ideš, nevieš ako, po hlavných mestách Európy. V tramvaji prídeš do styku s ľuďmi a pomermi. A naostatok nie sme obchodníci v ceste, aby sme sa museli ponáhľať. Sme nezriadení. Nedali sme si vypracovať rozvrh všetkého, čo patrí poobzerať: ako robia cestovatelia, ktorí majú vo všetkom sústavy a metódy. Sme i neporiadni a von z koľaje. Potulujeme sa po svetovom meste ako loďka bez kormidla: nemáme osobných výkazov, cestovných listov, ktoré prísne vyžaduje zákon.

Vrátili sme sa k domu trochu kvôli obedu, trochu kvôli pohodliu. V našej ulici je predsa len onakvejšie než inde. Začali sme pozdravovať susedov, oni pozdravujú nás. Máme k nim povinnosti: držať s nimi dovedna a utŕžiť u nich.

Trafili sme do Paríža, keď Francúzsko oplýva ovocím. Ovocie nám bolo vlastne hlavná chova. Po obede, po večeri sme sa ohlásili v obchode s ovocím, hneď v ulici. Navyberali sme si z hŕbok, čo sa nám páčilo. Mávali hrozno biele a čierne, veľmi sladké a vždy čerstvé. Hrušky, ktoré voláme cisárky, ale i rapavé, veľmi neúhľadné muškátky, ktoré sú chutné a voňajú napodiv. Bývalo vždy broskýň, malých a veľkých, donášali i banány: nevedieť, skadiaľ ich sem zavialo. Boli dobré, ale sme o ne veľmi nestáli. Dosť sme sa ich najedli v Buenos-Aires, Santose i v Rio de Janeiro. Ale bývalo dobrých dýň, najmä melóniky, neveľké, ale voňavé a sladké, kto si ich vedel vybrať. Neskoršie začali dovážať slivky, sprvu ringloty a duranzie, ale pozdejšie i naše bystričky. Bolo ovocia na výber. Po dlhom pôste v Puntarene, kam ovocie prichodí z ďalekých krajov a nikdy je nie čerstvé, mali sme hostinu. Okolité rodiny tiež sa hostili. Vídať všade ľudí, i panie, poberať sa s balíkmi ovocia.

„Prosím vás, trochu ovocia,“ začali sme v obchode.

„Akého?“ spytuje sa pán obchodník a ukáže odrazu celú výstavu v košoch a opálkach.

Nie je ľahko vyberať veru.

„Týchto hrušiek, sú veľmi chutné.“

„Pekné sú, ale na chuť tieto sú lepšie,“ ukázal nám malé, pehavé.

„Jednu veľkú, čo sú pekné, a niekoľko malých. Aké máte melóny?“

„Dnes sa mi nepáčia,“ uznáva obchodník. „Ale hrozno je dobré…“

Tak nám hľadel uhovieť. Pchal nám najlepšie kusy do balíkov. Ohováral svoj vlastný tovar, ak sa mu nepáčil. U nikoho nebolo takého ovocia, ako u neho. Raz sme sa ulakomili na broskyne (boli ako päsť!) v jednom veľkom obchode. I obchod nás zviedol: bol veľký a skvelý. Ale keď sme do nich zahryzli, sklamali sme sa. Boli privädnuté a nezrelé. Pred veľkým módnym obchodom okolo Opery a boulevarda Haussmann^[97] videli sme bystričky. Kúpili sme si hodný balík a pojedli na mieste. Boli dobré a čerstvé, ale sa nám nepáčili ako doma. Azda preto, že pozerali na nás trochu divne, čo tadiaľ išli. I my sme uznali, že sa nepatrí slivky jesť na ulici v najkrajšej štvrti Paríža.

Do ulice zatárala sa neraz ženička s vozíkom: mala v ňom všakového ovocia. Inokedy mala iba jeden druh: ako kedy sa trafilo. Raz ho mala plný hrozna. Kúpili sme si trochu; ale ženička bola veľmi zvadlivá. Nedala koštovať a nedala vyberať. Čo zas ona dala, bolo zmäkúšené a ani nie sladké. Bola zlá, a už sme jej viac neutŕžili.

„Súci tovar čaká doma, kým poň neprídu,“ postavili sme si zásadu. Čo je súce, nejdú núkať po druhých uliciach, hoc vo vozíkoch parádnych, kaziť obchod kupcom, čo si zadovažujú tovaru každý deň toľko, koľko ho môžu predať. Ak ho nepredajú za čerstva, zaleží, potuchne alebo už vyjde navnivoč.

Po obede, keď sme sa vrátili s balíkmi, v ktorých sme si zasa niesli ovocie, spýtali sme sa panej, ktorá vyšla proti nám, ako obyčajne, na chodbičku.

„Prosím vás, čo sa to zvaľkalo dnes ráno dolu schodmi? Nestalo sa nešťastie?“

Pani pozerá na nás, čo sa nám robí. Stará pani medzitým vyšla z kuchyne a tiež počúva, čo sa spytujeme.

„Či viete, mama, že sa niečo váľalo dolu schodmi? Alebo hádam padlo?“

Stará pani sa usmiala:

„Vieš, to bude iste ten pochabý z piateho.“

„A naozaj!“ domyslela sa pani.

„Šuchotalo veľmi. Pri dverách trochu zastalo a potom zasa nadol.“

„Pravdaže!“ prisviedča pani. „Druhý raz sa neľakajte. Čo bývajú na piatom, spúšťajú sa ,comme ça‘.^[98] Sadnú akosi na zábradlie a hybaj nadol. Sto ráz som na nich kričala, že krky zlámu: ale viete, mladosť — pochabosť…“