ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní sme vyšli, keď prestalo trochu pripekať. Vošli sme do ulice, kde je kaviareň. Stoly, ktoré sú v miestnosti, zasadli; nie sú prázdne ani na chodníku. Kaviareň je primalá pre toľký svet. Sadli sme si i my pod plachtu; bolo nám lepšie, ako dnu.

Za stolíkmi je veselo, ale je ešte veselšie v bočnej miestnosti. Oddelili ju od hlavnej tenkou stenou z farebného skla. V nej je len jeden stôl, ale je dlhý a široký. Akiste sú všetky miesta zaujaté. Za dlhým vysokým pultom obsluhuje sám gazda. Nalieva kávu z lesklej nádoby, ktorú líže modrastý plameň, že ho ani nebadať pri svetle, ktoré sa odráža od stien veľkého domu oproti. Keď skrútia kohútik na nádobe, rozšíri sa razom po miestnosti vôňa dobrej kávy. Nalieva gazda i z fliaš do pohárov, možno občerstvenie, hádam i biele vínko. Panej sa tiež ušlo roboty. Riad umývajú hneď na mieste, pod kohútikom, z ktorého sa cedí prúdik čistej vody. Keď je čistý a povytieraný, ide do stôsikov na poličky.

Riad si umýva najviac sám gazda. Preto iste vyhrnul rukávy vyše lakťa, alebo azda že mu je horúce. Hodne hostí si ani nesadlo. Stoja okolo pultu, na ktorom je dlhá mramorová tabla, rozkazujú si občerstvenia alebo kávy a popíjajú postojačky. Nejeden sa obslúži sám. Keď ho chuť potiahne, siahne za zájedkou. Z košíčkov, ktoré sú na konci stola, môže si vybrať už či žemličku alebo rožtek. Sú i rozpoltené bochníčky s rezníkmi dobrej šunky, salámy alebo syra.

Čo sa túžia stojačky, budú akiste známi. Zhovárajú sa dôvernejšie s domácimi; keď príde za pult slečna, zadierajú do nej: vidno, cítia sa ako doma. Rodina, čo obsluhuje za stolom, bude obľúbená medzi nimi. I nám, hoc sme len druhý raz v miestnosti, začína byť akási milá. Káva nám chutí, pečivo je dobré. Domáci pozrú tu i tu, kde sedíme: ktovie, či už nevedia, že sme zosadli neďaleko, hoc sme prišli len včera večer. Možno, že sme im predsa neobyčajní, a nevedia pochopiť, skadiaľ nás sem zavialo.

Zobrali sme sa a vyšli na nábrežie. Zastali sme na rohu, kde sa sníma priečna ulica s nábrežím. Nábrežie na tomto kuse volá sa Quai d’Orsay;^[63] ulica, ktorou sme naň prišli, kde je i kaviareň, je rue^[64] du Bac, ako hlása tabuľka na rožnom dome. Na tom istom rohu zastáva i autobus, ktorý prehrmí z času na čas cez ulicu rue du Bac. Stali sme si na roh a čakali. Čo boli vyškolení a čakali možno na tú istú príležitosť, išli k table, ktorá je na stĺpe stanice, a odtrhujú si po lístku z akéhosi zväzočka.

„Aké sú to lístky?“ pýta sa spoločník.

„Budú na čosi,“ odpoviem ja. „Keď budeme niekoľko dní v Paríži, zvieme, načo sú.“

Prišiel náš voz. Bol dosť plný. Ako zastal, zhrnuli sa k nemu, ale bolo nám divno, že sa netisli. Preukázali iba lístok, človek v úradnej čiapke pozrel naň a vyberal do voza, koho uznal za hodného.

„Bez lístka nič neurobíme,“ dovtípili sme sa.

Odtrhli sme si zo zväzočku a čakali voz, čo má prísť.

„Na lístku je číslo,“ vysvetľuje mi spoločník. „Kto ho má menšie, vezmú ho prvej do voza.“

„Veru i tu bude ako všade: kto prvej príde, prvý melie.“

Prihrmel zasa povoz s tým istým nápisom: spratali sme sa všetci bez lístku, ani ho nik od nás nepýtal. Dosť na tom, sme v povoze. Má dve oddelenia, v jednom sú sedadlá jednoduché, v druhom sú kožené. Na prvom ráze sme nerozumeli, aký je rozdiel medzi nimi. Prichodilo nám sedieť na kožených, bolo ich čosi ešte prázdnych; drevené nám všetko predchytili.

,Sťa kde sa viezť, len nech ťa vezmú,‘ pomysleli sme si vtedy. O niekoľko dní sme vynašli, že sťa v ktorom sa viezť, že ťa odvezú, ale že musíš platiť čosi viacej, kde je na sedadle koža.

„Skúsenosť je vždy čosi hodna,“ usúdili sme, keď sme prišli i tej veci na pôvod. „Našu sme si zaplatili, a tiež sa radšej povezieme na drevených.“

Badali sme hneď od počiatku, že ich má obecenstvo radšej akosi, než s kožou. Sprvu sme mysleli, že pre horúčosť, lebo na nich nehreje toľme, ako na koženom sedadle.

Ťažká sprava hrmí tuho po dlažbe. Cítiš, že sa zem trasie. Na dlažbe ako v Puntarene by ti dušu vytriaslo: ale tu je dlažba hladká a mäkká, pozostáva z drevených klátikov. Drgať nedrgá veľmi, kolesá sa kĺžu hladko, hoc majú ráfy z pevnej gumy, nie ako na autíkoch, čo majú „dušu“, nafúkanú povetrím v gumovej pošve, aby sa mal autík na čom pohojdať. Povoz sa zastavuje na stanici, ale neraz zastane, i kde stanice nieto: keď natrafí na stisk, že sa nemôže hýbať.

V isté hodiny veru stisku nechybí: napríklad ráno, keď ide svet do roboty, pred úradnou hodinou a pred otvorením obchodov. Pred obedom zas ponáhľa sa všetko domov, alebo už niekam na obed; pred večerom, keď sa všetko poberá na ulicu a na veľké cesty. V také časy idú tým istým smerom všetky povozy a tramvaje nabité, vracajú sa prázdne. Miestne zvláštnosti a úkazy; budú mať príčiny a odôvodnenie, ktoré neskúsený nevynájde odrazu. A čo by mal vynachádzať? Urobí lepšie mať sa na pozore, aby ho taxi nesotil, autobus nepripučil niekde, tramvaj nerafla stúpadlom alebo niektorým iným výčnelkom. Miestne príčiny a úkazy nech idú hľadať, čo majú stihu.

Autobus, na ktorý sme vysadli na Quai d’Orsay, má predpísanú cestu. Ide čiastkou mesta, ktorú sa odplatí navštíviť. Prešiel mostom, ktorý volajú kráľovským mostom, Pont royal,^[65] ide okolo kráľovského paláca. Keď príde medzi jeho krídla, nazrieš do dvora, akého inde nevidíš. Pomníky a sochy sa ukážu, dívajú sa na povoz všetky osoby, čo sú tam okolo paláca na podstavcoch. Elsasanka ti je cele blízko, Napoleon na slávobráne, ovenčený vencom imperátora, hľadí v inú stranu, jeho maršali tiež sa veľmi neobzerajú na teba tudolu. Veľký rečník si nevšíma podrobností, zvoláva zástupy na obranu vlasti. Spred dvora nás odvlečie povoz na rue Rivoli;^[66] pri nej je rínoček, kde je socha Panny Orleánskej^[67] na koni. A už sme v uliciach, kde prekvitá obchod. Uchýlil sa za paláce mocných, ktorí rozkazovali v krajine a mohli ho brániť. Z užších ulíc vypletie sa o krátky čas na širokú cestu, avenue de l’Opéra. Nie je práve najširšia, ale má z oboch strán popri chodníkoch veľké obchody, peňažné ústavy, úradovne spoločnosti, všakových priemyslových a obchodných podnikov. Výklady v obchodoch dodávajú tejto ulici príťažlivosti a nádhery.

Na konci ulice ukáže sa budova Veľkej opery. Jej predná strana spočíva na stĺpoch, ku ktorým sa ide hore schodmi, ak sa chceš dostať k vchodu.

Ruch na týchto stranách je živý, trvá temer celý deň. Povozy prebehujú sem a ta. Z námestia Opery rozchádza sa siet ulíc a uličiek, akosi tiež hviezdovite. Neskúsený sa natrápi, kým sa vynájde ako-tak v motanine uličiek a veľkých ciest. Neraz mu neostane, ako sadnúť do taxi a dať sa vyviezť na niektoré miesto, z ktorého sa mu ľahšie vyznať, alebo sa dať odviezť rovno domov.

Okolo Opery je hodne hostincov, jedální a hotelov, kam chodievajú, pravda, len boháči. Peknú a výhodnú polohu, že padne odrazu do očú, má kaviareň na jednom rohu námestia, že padne temer oproti samej Opere. Jedálne má dnu, ale pod plachtou na chodníkoch je mnoho miesta so stolíkmi a stoličkami. Sedadlá a zadné operadlo sú z pletiva z farbenej slamy, vo figúrach a cifrách, že rady stoličiek sa pestrejú naďaleko okolo mramorových stolíkov, priťahujú pozornosť, ale i hostí, aby si sadli. Za malými stolíkmi vidno hostí celý deň, od rána do večera. Sedia a z pohodlného miesta dívajú sa po svete, čo sa robí: obdivujú najväčšmi hmyr a ruch, čo šumí okolo nich.

Pred veľkými schodmi, ktorými sa ide do Opery, za samou cestou, nie práve širokou, ktorou mihajú sa povozy, rozkladá sa okolo kandelábrov vyvýšená plocha, priestor dosť veľký, ako hodný gazdovský dvor. Vyvýšená je preto, aby nemohli na ňu prísť povozy, o jednu piaď alebo dve. Je na veľký osoh ľuďom a poľahobu, čo musia ísť pešo, a najmä keď im príde prebehnúť z jednej strany námestia na druhú. Zíde sa im dobré miestko, kde si môžu postáť na pokoji alebo čakať. Je ako vyvýšený ostrov v príboji mora, ktoré jednostaj doň bije a hučí, ale ho nemôže zaliať a zatopiť. Ľudia sa cítia na ňom v bezpečnosti, radi sa naň utiekajú. Vyskočia naň všetci, čo ich premávkový ruch ponaháňal a vyhodil z cesty, aby nezavadzali jeho prúdeniu. Keď majú prebehnúť cez ulicu, vyskočia naň, aby ich neprešiel taxi alebo autobus. Môžu pohodlne pozerať, čo sa robí okolo.

Ak sa niekde pretrhne reťaz povozov, ktoré letia sem a ta, hodia sa cez cestu kŕdliky utečencov, čo majú na tamtej strane robotu, aby sa dostali čím skôr naproti na chodník. Iní z utečencov obstali stĺp, označujúci stanicu autobusov. Ak je väčšia hŕba, každý si odtrhne karôtku zo zošitu, aby mohol preukázať svoje číslo. Autobusy pribehujú k ostrovu jeden za druhým, zastanú pri stĺpe a vezmú, čo na ne čakali. Keď sa doň natislo cestujúcich, vozisko sa hľadí odredikať čím skorej, aby nezavadzalo povozom, čo idú za ním. Neraz sa nastýba a čaká pred stĺpom celý rad povozov, najmä autobusov. Nabité sú ľuďmi, čo ledva čakajú odviezť sa čím skôr: povinnosť volá jedného sem, iného ta. Ale ako pôjdeš, keď sa nemáš kde pohnúť? Cesta, ktorá je pred povozmi, nie je slobodná: zapchala sa uzlom povozov, čo idú na námestie, alebo by sa nedbali odpratať z neho. Bočná ulica je zapchatá: čakajú v nej povozy, čo sa poberajú na námestie: pred nimi je uzol sťa nejaká hrádza.

Zle by sa stalo, strhla by sa zvada, hádam i pračka medzi pohoničmi, keby nie strážnik, ktorý stojí na rohu, vždy pozorný a korektný. Azda on jediný je cele pokojný a chladný v tomto hurte a hmýrení. Má v ruke krátky klocok na remenčeku, dáva ním znaky tu sem alebo tam: ktorý rad povozov sa má zastaviť, ktorý sa ide hýbať. Jeho pokyn akoby riekol: „Čakaj, švagre, kým sa títo premelú.“

Jeho rozkazy sú bez slova, ako pokyny sbormajstra v opere, keď hýbe svojím prútikom. Vyzýva, zastavuje, uvádza súzvuk do motaniny, v ktorej by sa premávka stroskotala práve tak, ako spev v opere nešiel by najlepšie, keby nezachovali mieru a čas hudobníci a speváci.

„Na peknom je mieste tá kaviareň,“ hovorí spoločník, „poďme si sadnúť.“

„Veru sa i zíde,“ pristali sme vďačne.

Bola nás hodná hŕbka na rohu ulice, strážnik nás zazrel, že čakáme: zastavil prúd povozov, aby nám dali prejsť.

Sadli sme si pod plachtu a pozeráme, čo sa robí, aký život kypí okolo nás, na uliciach, námestí a vyvýšenom ostrove. Po chodníku popred stolíky premávajú sa a chodia sem a ta. My sedíme zo strany námestia, iní hostia si vybrali miesto za rohom budovy na veľkom bulvári. Menovite pred večerom sa tu rojí vždy sveta, ale ešte viacej v noci, keď sa vyprázdni Opera, divadlá a iné miesta, venované umeniu, ale i kratochvíli.

„Tu počuť španielsky,“ upozorňuje spoločník, ukazujúc na blízky stôl.

Sedia pri ňom ľudia ohorení, dámy veľmi elegantné, v nádherných toaletách.

„Tiež cudzinci z Južnej Ameriky,“ hádali sme.

Z Južnej Ameriky prichádza dosť hostí do Paríža tráviť prázdniny, navštíviť Európu, prezerať, čo vo svete nového. Predbežne sedia na pohodlnom mieste, stopujú, ako prechodí popred nich elegantný Paríž…